Červený kód: Lucifer! 33

Kivi jedla Kivi.
Zelené krúžky ovocia mala na porcelánovom tanieriku vedľa seba, očistila a nakrájala jej ich mama. Sedela za veľkým stolom vo svojej izbe, ktorý bol kvôli svojim rozmerom zatlačený celkom do kúta pod okno. Zaberal takmer štvrtinu maličkej miestnosti, no Kivi ho tam potrebovala. Trávila pri ňom viac času ako v posteli. Bol dosť široký na to, aby si naň mohla poukladať aj väčšie výkresy a tiež mal úctyhodný počet zásuviek na všetky ceruzky, farby a štetce. Kivi ich mala zamknuté na kľúčik. Bolo to všetko jej bohatstvo.
Jej izba vyzerala priam geniálne. Každý jeden centimeter steny bol pokrytý či už bláznivými tapetami, alebo Kivinými vlastnými výtvormi. Z plafóna viseli malé originálne zvonkohry, lapače snov a tiež na bavlnkách pripevnené orgiami. Papierové žeriavy a labute a sa jemne hojdali zakaždým, keď sa v malom priestore rozvíril vzduch. U Kivi to vyzeralo ako v prepchatom ezoterickom obchodíku. Preplnené steny zakrýval takmer nekonečný rad políc. Tie boli tak zapratané, až by sa nejeden bežný pozorovateľ stavil, že sa do piatich sekúnd zrútia. Kivi však bola celkom pokojná a neobávala sa spať s ťažkými policami nad hlavou, pretože vedela, že otecko jej ich spevnil špeciálne. Nevytrhol by ich ani konský štvorzáprah. Trónila na nich naozaj prekrásna zbierka tých najrôznejších predmetov z polodrahokamov. Boli to pyramídky, sloníky pre šťastie, anjelikovia, dokonca Buddha. Ďalej si vystavovala aj sviečky, amulety na kožených povrázkoch a vrecúška s čarovne voňajúcimi bylinkami, sušenými kvetmi a ovocím. Bolo to jej malé útočisko, jej bezpečné miestečko.
Do úst si vhodila posledný kúsok kivi a vstala zo stoličky. Pravú ruku mala od kreslenia už celkom stŕpnutú, potrebovala prestávku. Takmer dva dni sa už krčila nad svojím stolom, rozhodla sa preto ísť na malú prechádzku. Podišla ku skrini a keď ju otvorila, prívesky uviazané na drevenej rúčke len tak cinkali. Natiahla si hrubočizné zeleno-modré pančuchy s bodkami a na ne tmavohnedú menčestrovú sukňu po kolená. Cez hlavu si prevliekal prvé tričko, po ktorom siahla a potom sa nasúkala do teplého svetra. Napokon vzala z hornej police jednu zo svojich čapíc. Modrá baretka s drobným kvietkovým vzorom bola jej obľúbená. Nasadila si ju na blonďavú hlavu a vypochodovala na chodbu. Keď si okolo krku obtočila tmavozelený šál a strčila ruky do fialového kabáta, už chýbali iba čižmy. Výsledný efekt jej zjavu bol výnimočný. Módni návrhári by si trieskali hlavy o steny, ostatní umelci by jej volali na slávu. Kivi bola jedno nadané, nepopierateľne originálne žieňa. Hotová sa vybrala za mamou. Našla ju s hlavou v komore medzi zaváraninami.
„Mami, treba niečo kúpiť?“
Žena sa bez toho aby sa otočila a pozrela na dcéru, povedala: „Choď si dať aj ponožky.“
Kivi pozrela na svoje nohy vo vysokých čižmách. Na mamin röntgenový pohľad si zvykla už ako dieťa, no napriek tomu ju z času na čas prekvapil. Otočila sa bez reptania vykonala, čo od nej mama chcela. Keď sa znovu vrátila, už na ňu čakal lístoček s krátkym zoznamom. Bol krátky, no nie preto, že by viac nepotrebovali. Kivi si nevypýtala peniaze a vzala svoje vlastné. Vyšla na ulicu.
Do tváre jej okamžite udrel studený vietor, no zima jej nebola. V teplom oblečení sa cítila príjemne. Vykročila po chodníku medzi blokmi a sneh jej ticho vržďal pod čižmami. Zahla za roh malého obuvníctva na konci ulice a pokračovala cestou medzi dvojitým radom neveľkých rodinných domčekov. Pri predposlednej zelenej bráne zastala. Len čo tak urobila, spod nepekného hrdzavého plechu sa pri zemi von vystrčil veľký čierny ňufák. Kivi sa usmiala a siahla do vrecka kabáta. Mladučkého nemeckého ovčiaka si vzala na starosť hneď, ako sa dozvedela, že tam žije sám. Jeho majitelia počas zimy pravdepodobne bývali v teplom byte, kým on sa tu musel opustený trápiť v chlade a mraze. Kivi ho bolo tak ľúto, až jej to drásalo srdce. Rýchlo mu popod bránu postrčila za hrsť psích granúl a pridala aj jeden suchár. Na žrádlo pre toho nešťastného chlpatého krásavca minula vždy až polovicu svojho vreckového. Druhú mala vo zvyku nenápadne strkať otcovi späť do jeho peňaženky. Keď výdatne poškrabala suchý ňufák, s prísľubom, že sa vráti, sa Kivi pobrala ďalej. V potravinách kúpila chlieb, cestoviny a veľa ovocia. Cestou domov jej na nos sadla zlá nálada. S ovesenou hlavou kráčala späť známymi ulicami a zrazu si uvedomila, že sa jej domov ešte nechce. Vrátila sa len, aby do schodišťa cez zadné vchodové dvere bytovky strčila ruku s nákupom a oprela ju o stenu. Nechcela so sebou vláčiť ťažké jablká a všetkých susedov mala našťastie slušných ľudí. Vybehla späť do zimy. Tuhšie si uviazala šál a ruky v rukaviciach strčila do vreciek.
Nemala si s kým pohovoriť, aj keď to teraz veľmi potrebovala. Odkedy sa prestala priateliť s Dreou, mala pocit, že je stratená. A tiež sama. Nemala sestru, ktorej by sa zverila ani inú priateľku. Kivinou jedinou oporou boli v týchto časoch jej rodičia. A možno... ešte jedna jediná osoba.
Popri pomalej chôdzi vytiahla svoj mobil a neisto prebehla zoznam čísel. Meno svojej učiteľky kreslenia mala až naspodku. Ešte nikdy s ňou nehovorila mimo výtvarného ateliéru a už vonkoncom nie o hocičom, čo sa netýkalo jej prác. Kivi sa cítila ako blázon. Zúfalý blázon. Zo školy odišla len pred týždňom a už teraz mala pocit, že ak sa s niekým neporozpráva, zrúti sa. Len pár dní sedela doma na zadku a už cítila, ako jej chýba spoločnosť. No do školy sa teraz pár mesiacov nevráti. A ani potom nie.
Prešla zamrznutým parkom a potom sa vybrala až na okraj mesta k rieke. Sama sa prechádzala po promenáde, hľadela do tečúcej vody, ktorá tvrdohlavo nie a nie zamrznúť a uvažovala nad tým, že má pred sebou tie najpochmúrnejšie Vianoce svojho života. Za všetko si mohla sama. Nadávala si takmer dvadsať hodín denne, zvyšné štyri nepokojne spala. Myslela na to, že je hlupaňa, ak sa rozhodla priviesť na svet dieťa, ktoré nebude mať ani otca, ani vhodné podmienky. Keď jej však Lalo predostrel svoj nápad, aby si ho dala vziať, sama sa prekvapila, koľko sily v sebe zrazu nachádzala. V tej chvíli bola presvedčená, že to zvládne. Verila, že robí správnu vec. Lalo si to zjavne nemyslel.
Ak by bolo najhoršie, Kivi bola odhodlaná súdiť sa. Pre svoje malé by to spravila. Nepáčilo sa jej, že sa za Lalovo pokrytectvo museli trápiť jej rodičia. Otec si deň noc zháňal novú prácu, doma sa takmer neukázal. Bol zúfalý, keď sa dozvedel, že jeho dcéra ostala tehotná s akýmsi školským frajerom. Bol i nahnevaný, no aj keď sa tak netváril, rozumel situácii veľmi dobre. Mal aj spolu s Kivnou mamou rovnaké pocity. Obaja si tým už raz pred rokmi prešli, keď sa to týkalo priamo ich. Keď sa im narodila Kivi, obaja boli ešte len decká. Ešte mladší ako ona teraz. Kivi mala šťastie, že jej rodičia by pre ňu spravili všetko na svete. Ani jeden z nich nepodporil riešenie, ktoré zahŕňalo akékoľvek zbavenie sa zodpovednosti. Verili, že ich nepriaznivá finančná situácia je len dočasná. Všetky zvyšné našporené peniaze pomíňali na výbavu pre bábätko. Postieľka, šatočky, balíky plienok a mnoho ďalších vecí čakalo ukrytých v pivnici na Štedrý večer, keď ich mali Kivini rodičia v pláne vytiahnuť na svetlo sveta a prekvapiť nimi svoju skleslú dcéru pod vianočným stromčekom.
Kivi, na ktorú všetky tie úžasné darčeky čakali až zajtra, o nich nemala ani poňatie a myslela si, že tento rok sa budú rozdávať iba úsmevy, možno ponožky. Napokon zamietla zúfalý nápad zavolať svojej učiteľke a potlačila túžbu vyliať si pred niekým dušu. Keď si ten večer ľahla do postele, predstavovala si, aké by bolo všetko iné, keby ich Lalo chcel.

Pani Browersová nakladala do obrovskej krištáľovej misy dávku zemiakového šalátu, ktorá by nasýtila polovicu Somálska. V jej dome však bola určená len štyrom ľuďom, nie armáde, akoby sa predpokladalo. Tresla ju doprostred stola. Nieže by bola nahnevaná alebo nespokojná. Podráždenosť bol jej prirodzený duševný stav. Nikto nechápal, ako sa jej podarilo vychovať syna, ktorého hlavnou charakteristickou črtou bol úsmev a hrejivá vľúdna charizma. Keď vysoká žena s ostrými generálskymi črtami tváre a pevne stiahnutým drdolom bledohnedých vlasov na temene konečne poukladala na štedrovečerný stôl všetko, čo tam malo byť, sadla si. Prísnymi očami prepichla dvoch mladých ľudí na stoličkách pred svojím jedlom a pozrela na nich ako na príživníkov. Akoby jeden z nich ani nebol jej vlastný syn a druhá osoba jeho priateľka. Ako keby to boli len dve vrany, čo jej prišli ukradnúť zvyšky hostiny priamo zo stola.
Toby sa zaškeril.
„Vyzerá to výborne, Ester,“ zložila hostiteľke poklonu Lizzy. „A vonia ešte lepšie ako jedlo mojej mamy.“
„To preto, lebo som pomáhal,“ povedal Toby.
„Myslíš to, že si olúpal jeden zemiak, ktorý sa ti aj tak napokon vyšmykol a odkotúľal sa pod kredenc, Tobias?“ spýtala sa ho matka. Toby už otváral ústa, aby sa bránil, no nedovolila mu ozvať sa. „Radšej nič nevrav, Elizabeth si už aj tak určite myslí, že si flákač.“
Toby len zvesil plecia a radšej zmenil tému. „Koľko ešte musíme čakať? Už som hladný.“
„Presne desať sekúnd,“ odvetila mu matka, keď za oknom práve zahliadla brzdiace auto. Energicky vyskočila zo stoličky a náhlila sa otvoriť hosťovi, poslednému členovi pri slávnostnej večeri.
Toby a Lizzy začuli z chodby mužský hlas a následne smiech pani Browersovej. Onedlho sa vrátila do jedálne a vedľa nej kráčal pán Lowell. Bol od nej síce o pol hlavy nižší, no jeho sebavedomie očividne neutrpelo, pretože svoju výšku mohol kompenzovať peniazmi.
„Zdravím, mládež!“ zahrmel mocným hlasom. Podišiel k Tobimu, ktorý vstával. Keď si potriasli rukami, pán Lowell ho priateľsky potľapkal po pleci. „Ahoj, Tobias.“
„Dobrý, pán Lowell. Lalo vás zradil?“ vyškieral sa.
„Vymenil ma za oveľa krajšiu spoločnosť, to teda hej! Toto je tvoja priateľka?“ spýtal sa a pozrel na Elizabeth.
„Áno, pane,“ povedal a tentoraz sa usmial len jemne, keď sa Lizzy elegantne nadvihla zo stoličky a smelo vystrela svoju ruku. „Teší ma, som Elizabeth Poolová.“
„V poslednom čase sa zoznamujem so samými krásavicami,“ zalichotil jej pán Lowell a poďakoval pani Browersovej, keď mu ponúkla stoličku za vrchstolom. Sadol si, pani hostiteľka tiež. Jej podráždenosť sa v náhlej spoločnosti pána Lowella vyparila, nahradila ju spokojnosť a blahosklonný úsmev. Ostala nesmierne prekvapená, keď sa jej včera poobede Lionel Lowell nečakane ozval. Hneď si pomyslela, že ide o chlapcov, no neskôr, keď jej stroho vysvetlil, že Lalo doma na Vianoce nebude, zistila, že volá kvôli niečomu celkom inému. „Lionel, vy máte depresiu,“ povedala mu pani Browersová. „Je od vás neskutočne pekné, že nás pozývate s Tobim na večeru, ale mám lepší nápad. Príďte vy k nám. Aj ja mám depresiu, môj syn si prvý raz priviedol priateľku. Vidíte, naša situácia je podobná. Môžeme si poplakať spolu.“ A tým to bolo jasné. Pán Lowell neváhal a pozvanie hneď prijal. Odkedy ho opustila manželka, neustále mu chýbala ženská spoločnosť. Pani Browersová si na vianočnú večeru obliekla svoje najlepšie šaty.
„Bola u vás Drea?“ spýtal sa prekvapene Toby.
„Bola,“ prisvedčil pán Lowell. „Výnimočné dievča.“
„To sú veci,“ povedala pani Browersová. „Kto by si len bol pomyslel, že raz nastane deň, keď naši chlapci nebudú chcieť stráviť Vianoce spolu, ale každý zvlášť so svojimi priateľkami?“
„Ja som si to pomyslel, keď som uvidel Liz,“ povedal Toby. Elizabeth sa zaškerila.
„Ale určite si si to nepomyslel o Lalovi,“ nedala sa jeho matka. „Že nie? Ani vy ste si nemysleli, že si Lalo domov privedie dievča, však Lionel?“
„Namojdušu, prekvapil ma,“ pokýval hlavou pán Lowell. „A potom ešte viac, keď ma presvedčil, že má to dievča naozaj rád.“
Toby a Lizzy sa naraz zamračili. Dospelým to neušlo.
„Čo?“ vyzvedala hneď pani Browersová.
„Ale nič,“ povzdychol si Toby ťažkopádne. No cítil na sebe Lizzin bodavý pohľad. Pomyslel si, že mu to nikdy neodpustí. Nepovedal jej o Kivi, aj keď o jej stave vedel už pomerne dlho. Teraz to však vedeli všetci. Toby a Lizzy nechceli ani len pomyslieť na to, čo sa rozpúta, keď sa Lalo s Dreou opäť vrátia. Ona sa o všetkom dozvie, a keď sa s ním preto znovu poháda, Lalo skočí so závažím na nohách z najbližšieho mosta.
„Ty a Lalo ste sa pohádali, Tobias?“ vyšetrovala hneď jeho matka.
„Nie. V tom to nie je. Len sa o neho trochu bojíme. V poslednom čase sa mu lepí smola na päty.“
„Má problémy?“
Toby vyprskol zúfalým smiechom. „Problém by mal, keby sa opil a policajti by ho zabásli za kúpanie sa vo fontáne. Toto je katastrofa.“
Pán Lowell si povzdychol. Samozrejme, tušil, že Lalovi kamaráti, najmä Toby, budú vedieť o komplikovanej situácii jeho syna. Cítil na svojej tvári zvedavý pohľad pani Browersovej. Tej keď sa nedostávalo uspokojujúcej odpovede, otočila sa ďalej. Na Lizzy.
„Čo sa mu stalo?“ spýtala sa jej.
„Veľa vecí,“ povedala neurčito Lizzy, no keď zachytila jej pohľad, ihneď zo seba všetko vychrlila. „Zaplietol sa s našou spolužiačkou a tá otehotnela. Po dlhom trápení si našiel priateľku, no ona o tom zatiaľ nevie.“
Pani Browersová zažmurkala. „To naozaj?“ Neveriacky pozrela na Lionela. Keď sa rozpačito usmial, šokovane vydýchla.
Lizzy prikývla. Znovu šľahla pohľadom po Tobim. Naozaj nemohla uveriť tomu, že jej nič nepovedal. Bola v koncoch. Netušila, ako Dreu ochrániť pred tým, čo na ňu čakalo. Vedela, že ju to položí. S Lalom mala toľko problémov ešte aj bez tohto, čo ich všetky vrchovato prevýšil. Dieťa! A ešte k tomu s Kivi! Drea chytí záchvat. Téma jej bývalej kamarátky bola stále citlivá. Aká bude po tom, keď sa Drea dozvie, že Kivi je tehotná, opustená a nešťastná? Lizzy veľmi dobre vedela, že Dreu prevalcuje pocit viny. Okrem toho si bude vyčítať, že bola s Lalom, kým sa Kivi trápila so zlomeným srdcom, pod ktorým mala ešte aj bábo. Pomyslí si, že jej Lala ukradla. Bude sa za to neznášať. A k tomu všetkému bude musieť prekonať ďalší bolestivý šok, že jej to Lalo chladnokrvne tajil. Znovu sa bude cítiť podvedená. To, že ublížil Kivi raz, mu odpustila len zázrakom. Keď sa dozvie, že to spravil znovu, navždy ho zatratí.
Toby váhu Lizzinho pohľadu už nezniesol. „Čo som mal podľa teba urobiť?“ spýtal sa potichu, vážne.
„Povedať mi o tom!“ vyletela Elizabeth. Pán Lowell a pani Browersová až nadskočili. „Niečo by sme vymysleli!“
„A čo také, dopekla? Nedalo sa urobiť nič, Liz! Dobre to vieš! Pokúšal som sa toho idiota presvedčiť, aby sa Drei priznal, no vtedy už nebol taký hrdina! Triasol sa ako malé decko s bubákom pod posteľou vždy, keď čo len pomyslel na to, že ho Drea nechá! Je ich vzťahom posadnutý!“
„Mal si mu pomôcť!“
„Myslíš, že som to neskúšal? Je to môj najlepší priateľ!“
„A Drea je zas moja priateľka! Preskočí jej, keď sa to dozvie!“
Tobiho matka pozerala raz na neho, raz na Lizzy. Počúvala ich hašterenie a utvárala si podrobnejší obraz o tom, čo sa naozaj stalo. Bola mimoriadne chápavá. „Ako sa volá to tehotné dievča?“ spýtala sa.
„Kivi,“ odvetila Lizzy tlmene cez stisnuté zuby. „Pred časom to bola Dreina najlepšia kamarátka.“
„A to je Lalovo dievča?“
„Áno,“ povedal tentoraz Toby. „Ale asi nie nadlho.“
„Lionel, netrafil vás z toho šľak?“
„Skoro,“ pripustil pán Lowell.
„To dieťa si nechá?“ pýtala sa ďalej.
„Tak sa zdá,“ prikývol Lionel. „Odmietla ísť na potrat, aj keď sme jej ponúkli potrebné financie. Osobne som sa tomu potešil. Nepripadalo mi správne, v niečom takom ju podporovať. Radšej by som podporil svojho Lala, aby na seba prevzal trochu zodpovednosti.“
„Lalo chce byť s Dreou,“ povedal Toby. „Nechce sa starať o to Kivino malé.“
„Podľa vašej malej výmeny názorov a aj preto, že poznám svojho syna veľmi dobre, vám môžem takmer s istotou povedať, že toto sa mu nesplní,“ povedal pán Lowell. „Andrea vyzerala ako nesmierne zodpovedná a zásadová mladá žena. Keď sa dozvie o dieťati, nepochybne sa s mojím synom rozíde. Povedal by som, že sa ho ešte aj pokúsi presvedčiť, že ostať nablízku matke jeho dieťaťa je to, čo musí urobiť.“
„Áno,“ podotkla Lizzy. „To urobí. No chceli by ste, aby bol Lalo nešťastný? On ju predsa miluje. Nikdy nemôže to isté cítiť ku Kivi.“
„Obávam sa, že sa to stane aj napriek tomu, čo si želáme,“ usmial sa na ňu smutne pán Lowell.
Tobimu aj Lizzy trvalo, kým sa upokojili. Dojedli a svoje obavy sa snažili potláčať, aby si nepokazili večer. Elizabeth spala v Tobiho izbe a on v malej hosťovskej. Po polnoci, keď z chodby konečne začul matkino tiché pochrapkávanie, vykradol sa hore schodmi a vkĺzol do svojej izby k Lizzy. Už ležala, no malá lampička v rohu miestnosti stále svietila. Kvôli starostiam o Dreu nedokázala zažmúriť oka. Toby v dlhých pyžamových gatiach a s rozpustenými dredmi ju objal jednou rukou okolo pása a potom si ľahol vedľa nej. Prekvapila sa. Bol taký tichý, že si ho nevšimla, až kým sa jej nedotkol. Po celej chrbtici až k pätám jej prebehla náhla radosť, že za ňou prišiel. Mala obavy, že sama, len v spoločnosti svojich obáv, nezaspí. Odľahlo jej, keď zacítila jeho mydlo, po ktorom mu krásne voňala koža. Otočila sa k nemu a pritisla sa na jeho nahú hruď. Silno sa objali.
„Ešte nespíš,“ šepkal. „Myslíš na tých dvoch trkvasov?“
„Áno.“
„Možno naozaj nie sú pre seba. Možno to takto bude lepšie.“
„Možno,“ súhlasila. „Ale kým im to dôjde, bude to zlé.“
„Budú trochu mrzutí,“ povzdychol si Toby.
„Trochu mrzutí?“
„Prežijú to. Ja sa postarám o Lala a ty o Dreu.“
„Nie.“ Nadvihla sa a jemne ho pobozkala pod bradu. „Ja sa postarám o teba.“
Toby si až zahryzol do pier, keď mu skĺzla ústami dolu po krku a potom pokračovala k hrudi a bruchu. Pomyslel si, že toto sú jednoznačne jeho najlepšie Vianoce. Zdvihla hlavu a usmiala sa, akoby to povedal nahlas. Chytil ju za šiju a v náhlom bozku ju mocne objal. Lizzy nebola taká zásadová ako Drea. Tobiho ľúbila už dlhé roky a úplne mu verila. To jej stačilo. Tiež ho silno objala a do rána už nepustila.

Vianočné prázdniny utiekli príliš rýchlo. Len Kivi to bolo jedno. Do školy sa vracať nemusela, keďže jej rodičia po pár diskrétnych rozhovoroch s riaditeľkou Heartovou dospeli k dohode týkajúcej sa diaľkového štúdia. Kivi sa veľmi potešila, že mala takú možnosť. Rada by zmaturovala, aj keď ako čerstvá mamička. Dobre vedela, že pred sebou má ťažké obdobie. Bola však odhodlaná. Kivi bola nesmierne tvrdohlavá. Keď si niečo zaumienila, držala sa toho zubami nechtami. Teraz to aspoň bola správna vec. Nemohla uveriť, keď pod menším a skromnejšie ozdobeným vianočným stromčekom našla dary pre dieťatko. Od dojatia sa rozplakala a mama ju musela takmer celú noc utešovať. Rovnako ju vykoľajil aj vianočný pozdrav od Drey. Posielali si ich už mnoho rokov a Kivi bola na pochybách či sa reťaz ich pohľadníc tentoraz nepreruší. Neprekvapila by sa, keby to tak bolo. Nečakala od Drey toľkú veľkodušnosť, no keď čítala úprimné riadky, vedela, že znovu podcenila jej výnimočný charakter. Pri srdci ju bolestivo pichalo zakaždým, keď na ňu pomyslela. Zažili spolu príliš veľa a boli si príliš blízke, aby ju len tak dokázala vymazať zo svojho života. Medzi nimi však bola jedna nepreniknuteľná prekážka, ktorá nosila meno Lala Lowella.
Aj Elizabeth mala pocit, že dva týždne ubehli prirýchlo. Keďže Toby jej takmer neustále robil spoločnosť, zdalo sa jej, že netrvali ani dve hodiny. Strávila nejaký čas so svojimi dievčatami a pred deprimujúcim návratom do školy sa znovu všetky spolu zišli, aby si tú strastiplnú cestu ako-tak spríjemnili. Zvládli to, pretože Toby ich po celý čas rozosmieval. Kým sedeli v autobuse, Ashley nadhodila zvlášť zaujímavú tému. O Drei a Lalovi celé dva týždne nikto z nich nepočul.
„Ani sa len neozvala,“ rozrušovala sa Ash. „Ani len jediný raz.“
„Na Vianoce aj Nový rok nám predsa všetkým poslala esemesky,“ poznamenala Lizzy.
„Keby to nespravila, aj by sme pochybovali či ešte vôbec žije,“ zahundrala Kari. Náladu mala neznesiteľnú ešte aj na svoje pomery. Do školy sa jej po dlhom voľne vracalo ťažko. No to každému.
„Je normálne, že tí dvaja chceli mať trochu času len sami pre seba,“ obhajovala ich Lizzy. Sedela vzadu vedľa Loly, ktorej práve naprávala dva vysoké copy. Zahliadla, ako sa Toby vpredu zamračil. Ashley, ktorá sedela s ním, si to všimla tiež a automaticky ho napodobnila.
„Myslíš, že jej to Lalo už povedal?“ spýtala sa Lola Elizabeth. „Alebo stále o Kivi nič nevie?“
„Tak to sa uvidí, keď sa objavia,“ povzdychla si Lizzy.
„Jasné, že jej to nepovedal.“ Kitty sa otočila v sedadle dozadu k Lole. „Má strach, že dostane kopačky.“
Lola na chvíľočku znehybnela. „Lalo dostane kopačky?“ zopakovala, Lizzy neušlo s akou nádejou.
Potiahla ju za cop.
„Aj keby sa to stalo, Lola,“ povedala jej Elizabeth, „nezabúdaj, že Lalo má Dreu veľmi rád a bude sa s ňou snažiť znovu udobriť. Okrem toho som si istá, že ani Kristy nebude veľmi ďaleko, keď vycíti svoju príležitosť. Rovno zabudni, že ťa pustím do vojny, čo medzi nimi vypukne.“
Lola odula líca a radšej pozrela von oknom. Autobus práve prechádzal okolo drevenej chaty, čo znamenalo, že sú neďaleko školy. Už sa terigali po rovnej asfaltke, ktorá ich okolo bufetu a parkoviska mala priviesť až k internátu. Akoby nebolo dosť, že Lole práve skončili prázdniny, akoby nestačilo, že pred chvíľkou stratila ďalšiu náhlu nádej, že sa do nej Lalo romanticky zamiluje, ešte sa aj rozpršalo. Bezmocne si oprela čelo o studené okno, po ktorom sa z ničoho nič spustil z vonkajšej strany divý vodopád a nešťastne zastonala.