Červený kód: Lucifer! 41

Kristy a Jo zmaturovali. Koncom mája mali obaja po všetkom. Pokým Johnny sa dvojkám bláznivo tešil, Kristy bola so svojimi výsledkami len spokojná. Vedela, že bude úspešná, a preto keď sa jej to potvrdilo, nebola až taká unesená. Ani napriek tomu, že zmaturovala na čisté jednotky a s tak vynikajúcimi výsledkami bola na škole jediná. Pre ňu to však veľa neznamenalo. A hlavne vtedy, ak to nič neznamenalo pre Lala.
Situácia bola od Vianoc presne taká istá. Ibaže pevnejšia. Tie najrozbúrenejšie emócie sa upokojili a ustálili. Lalo si zvykol na Kristy, Drea zase na Johnnyho. Klebety o Kivi na školských chodbách pomaly upadali do zabudnutia aj napriek tomu, že boli z veľkej časti pravdivé. Dôkazom bol aj fakt, že dotyčná osoba v priebehu pol roka pribrala už dvanásť kilogramov.
Lalo dodržal, o čo ho Drea žiadala. Ďalšie dotyky ani rozhovory s ňou nevyhľadával. No s pohľadmi si pomôcť nedokázal. Hlavne nie, keď ju počul smiať sa. Pri Johnnym často žiarila a to bolo dobre. Keď z nej po rozchode s Lalom opadol najväčší smútok a letargia, pustila si do života aj trochu radosti. Lalo mohol len z diaľky sledovať, ako je z dňa na deň krajšia a v Lizzinej úlohe tiež čoraz silnejšia. Všímal si na nej každú zmenu, hoci aj tú najmenšiu, každú jednu, pri ktorej byť nemohol. Vlasy jej siahali už po lopatky a s ich sýtou červenou bola krásna. Bolo tu však aj niečo, čo sa mu veru vôbec nepáčilo. Drea veľmi schudla. Jej výrazné boky aj prsia boli preč. Len to mu prezrádzalo, že aj keď ju občas vidí usmievať sa, niečo stále nie je v poriadku. A to bola aj pravda. Drea tiež niekedy zablúdila očami k Lalovi. Videla ho, ako si žije vo svojom večnom zachmúrení. S Kristy, samozrejme. A videla tiež, že ani tá nestačí na to, aby bol Lalo znovu sám sebou. Drea bola práve preto nesmierne vďačná Tobimu a Lizzy, ktorí ho len málokedy opúšťali. Aspoň raz za čas Lala rozosmiať, bola náročná úloha, ktorú však vzali na svoje plecia radi. Kristy by mu v tomto nikdy nevystačila. Tú mal na iné veci.
Ako čas plynul, zmenilo sa aj niečo ďalšie. Po mesiacoch výhovoriek toho mala Samatha Lowellová dosť. Jej exmanžel sa jej vyhýbal a často s ňou odmietal hocako komunikovať, preto sa rozhodla spraviť rázny krok. Bez varovania sa zjaviť na prahu jeho dverí bolo jediným riešením.
Pán Lowell sedel v hlbokom kresle vo svojej knižnici a s prekríženými rukami hľadel na svoju bývalú ženu. Ako sa pomaly prechádzala po priestrannej naleštenej miestnosti, uvažoval nad tým, že aj po šiestich rokoch vyzerá rovnako čertovsky dobre. Tak, aby si to nevšimla, premeriaval si jej nohy v sukni drahého tmavoružového kostýmu, a keď bola k nemu obrátená bokom, pri pohľade na jej vysoké lícne kosti sa znovu rozpamätával, prečo pre ňu tak vždy šalel.
„Toto sa nerobí, Sam. Pred hodinou som sa vrátil zo služobnej cesty. Som uťahaný. Nemôžeš sa ukázať len tak bez ohlásenia.“
Žena sa k nemu otočila. Prestala si prezerať vysoké, knihami založené police a vybrala sa k stolu, aby si vzala pohár s vínom. „Ty si bol vždy na všetko príliš uťahaný,“ povedala a napila sa.
Pán Lowell vystrúhal grimasu, keď mu Samantha vytkla ten fakt právom. Napokon sa však preniesol cez svoje náhle výčitky. Obdobie obviňovania sa mal už dávno za sebou. „Sam,“ povedal veľmi jasne, „som si istý, že z môjho postoja si pochopila, čo si o tom všetkom myslím.“
„Áno, keď si mi tridsiaty raz nezdvihol, desaťkrát neodpísal a naposledy ušiel z kancelárie, keď ti tvoja sekretárka oznámila, že som na ceste, tvoj postoj som pochopila veľmi jasne,“ povedala ľadovo. „Celkom sa čudujem, že si nevliezol do skrine, keď som zazvonila.“
„Nebuď sarkastická, Samantha. Odmietal som s tebou hovoriť, to je pravda. No robil som to preto, lebo som vedel, ako sa to skončí.“ Pozrel na ňu a oči mal zrazu rovnako chladné ako ona hlas. „Nie je dobrý nápad, aby si sa stretla s Lalom.“
Nadvihla kútik úst a s pohárom v ruke pomaly vyrazila k svojmu exmanželovi. „Nemôžeš mi v tom zabrániť,“ povedala potichu. Zastala na tri kroky od neho a usmiala sa širšie, prefíkanejšie.
„Isteže môžem,“ odvetil pokojne.
Spojila tenké obočie a prižmúrila hnedé oči. „Chlapec je môj,“ povedala nebezpečným tónom. „A ja ho chcem znovu vidieť.“
„Prečo teraz?“ spýtal sa a roztiahol ruky. „Čo od neho chceš?“
„To je moja vec.“
„Ó, tak to sa mýliš, Sam, strašne sa mýliš. Nemôžeš si robiť čo chceš. Na to si stratila právo, keď si ho opustila.“
Otočila sa mu chrbtom. Znovu sa napila. „Kto koho opustil prvý, Lion?“ spýtala sa tlmene.
„To sme si už povedali pri rozvode, Sam. Teraz hovoríme o našom synovi.“
„Chcem ho vidieť,“ zapakovala.
„Vytiahni si staré fotky. Ubezpečujem ťa, že s nimi obchodíš lepšie ako s naším Lalom dnes.“
„Teraz si cynický ty,“ obvinila ho. „Chcem sa s ním stretnúť, lebo som na neho zvedavá. Uvažovala som...“ Prstami prešla po hladkom okraji stola, ku ktorému sa vrátila, aby si znovu doliala vína. „Neľutujem, že som odišla. Stretlo ma viac šťastia, ako som kedy zažila s tebou. Ak ma však niečo v mojom živote mrzí,“ povedala potichu, „je to Lalo.“
„Áno, aj mňa mrzí, čo si mu spôsobila. Presnejšie, vytáča ma to k smrti.“
„Stretnem sa s ním,“ vravela.
„Ty nemáš právo!“ zakričal zrazu pán Lowell. Žily na čele aj na krku mu navreli a do hlavy sa mu navalila krv, až bol červená ako rak. „Ty nevieš, čo to s ním urobilo a ako ho to zmenilo! Nevieš nič! Kým si sa zabávala a cestovala po svete, predstav si, niekto musel aj naprávať tú spúšť, čo si na ňom vykonala! Ty sebecká suka! Nemáš právo vrátiť sa! Nemáš právo znovu ho trápiť!“
Samantha sedela na kraji stola a uprene na neho hľadela. „Skončil si?“
Pán Lowell silno zovrel opierky kresla. Snažil sa upokojiť.
„Tú sebeckú suku si vyprosím, Lion. Nikdy si nebýval nezdvorilý, tak sa do toho na staré kolená nepúšťaj.“
„Hovoríš, akoby tvoje kolená ešte staré neboli, Samantha.“
„Ani nie sú. Omladla som v deň nášho rozvodu.“
„Potom ťa nerád sklamem. Náš syn sa totiž veľmi efektne postaral o to, aby ťa zmenil na starenu.“
Samantha zažmurkala. „Prosím?“
Pána Lowella hnev už prešiel, teraz ho nahradila číra škodoradosť. „Dobre si to pochopila, Sam. Onedlho z nás budú starí rodičia.“ Hneď ako to dopovedal, mal pocit, že Samantha pustí pohár z ruky a zničí mu vzácny koberec.
„Čože?“ zalapala po dychu. „Čože?!“
Pán Lowell si vychutnal najmä túto časť.
„To snáď nie je pravda! Ako si ho vychoval, ty nespoľahlivý starý chumaj? Ja mám ešte len tridsaťsedem rokov! Tridsaťsedem!“
Pán Lowell pokrčil ramenami. „Skôr ako moja vina je to tvoja,“ povedal. „Vyrástol z neho nezodpovedný sukničkár, okrem toho so špeciálnou zášťou k celému ženskému pokoleniu. Čo myslíš, prečo je to tak?“
„To nie je moja vina!“
Pán Lowell sa zasmial tichým hlbokým smiechom. „Ó, je to tvoja vina, Sam, ó, áno. Nenávidí ťa za to, že si ho nechala samého, neznáša ťa. Keby mohol, podľa mňa ti aj ublíži. Má v sebe toľko hnevu, až si o neho robím starosti. Už chápeš, prečo za ním nemôžeš?“
Samantha sa uškrnula. „A ty si myslíš, že som s niečím takým nerátala? Je normálne, že sa hnevá. Stále som však jeho matka. Stále ma bude aj milovať.“
„Pochybujem,“ povedal pán Lowell s nadvihnutým obočím. „No ak si to rada myslíš, v poriadku.“
„Nebudeš už teda proti?“ spýtala sa. „Povieš mu, že ho chcem vidieť?“
Zadíval sa na ňu. Uvažoval, koľko škody to znovu napácha. Vedel však, že napriek všetkému jej nemôže brániť, ak si to vyslovene želá. Odvrátil od nej tvár a potom prikývol. „Dobre teda,“ povedal. „Hneď ako sa naskytne vhodná príležitosť, oznámim mu, že sa s ním chceš stretnúť.“

Lalo mal zvlášť zlý deň. Začalo sa to tým, že keďže Kristy odišla s kamarátkami užiť si dozvuky, musel spať sám. Nemal záujem pripojiť sa k nej, radšej ju nechal, nech sa na tej ožranparty zabaví sama. Keď bola opitá, nemohol ju vystáť. Bola asi stokrát otravnejšia ako obvykle a to bola katastrofa už aj keď bola triezva. Bola sobota a Lalo uvažoval, že niekam vypadne. Keď sa o desiatej ráno vyhrabal zo svojej izby, v ktorej prakticky býval s Kristy a nie s Tobim, mal v pláne ísť si po auto. Keď sa však dostal do haly, naskytol sa mu naozaj hrozný pohľad. Stŕpol a neschopný skryť svoje kyslé pocity pod ľahostajnú masku zvraštil tvár do zhnusenej opičky.
Jo Flynn opieral Dreu o bok automatu s minerálkami a intenzívne ju bozkával. Naozaj sa do toho vkladal a oduševnene jej rukou blúdil pod tričkom. Drea ho objímala okolo úzkych bokov a na Lalovo pobúrenie sa vôbec nevzpierala.
„Lepšie ako ožrať sa na maturantskej oslave, no nie?“
Jo aj Drea sa jemne strhli prekvapením a otočili hlavy k Lalovi. Ten sa iba chladne uškrnul a zamieril ku skleneným dverám. Keď bol vonku, obrátil sa cez plece a za tú krátku chvíľku si všimol Drein previnilý výraz a tiež aj to, ako ju Jo utešujúc pohladil palcom po líci. Lalo si odfrkol a zamieril k parkovisku, aby zistil, že má defekt. Mal pocit, že ho na mieste porazí.
Oprel sa o kapotu svojho auta a zapálil si. Potreboval sa trochu upokojiť. Chvíľu vysedával v príjemnom tieni veľkokorunných stromov vysadených na okraji parkoviska a snažil sa vychutnávať si teplý májový deň. Keď mu zrazu vo vrecu nohavíc zavibroval mobil.
Až zastonal, keď si uvedomil, že to pravdepodobne treba ísť po Kristy. S defektom by to ale mohol byť trochu problém. Preto keď na displeji zbadal napísané oco, odľahlo mu.
„Prosím?“ zahundral, keď zodvihol.
„Zdravím, synu, ako sa ti darí?“ zahučal mu do ucha energický tón jeho otca.
„Priam úžasne.“
„Čo ti sadlo na nos tentoraz? Ak prepadávaš, neželaj si ma.“
„O to nejde, nejako už preleziem.“
„Napĺňaš ma pravou hrdosťou, chlapče. Musím byť tým najšťastnejším otcom na svete.“
Lalo prevrátil oči. „Dobre, oco.“
„Tak, čo sa ti stalo? Naozaj znieš akosi skleslo.“
„Defekt som niekde pozbieral.“
„Och, smola. A to je všetko?“
„No, chcel som odtiaľto vypadnúť...“
„Tak s Tobim tú prekliatu pneumatiku vymeňte a príď domov. Musím s tebou niečo prebrať.“
„Veď som už povedal, že neprepadám.“
„Nejde o tvoje tvoju lajdáčinu, aj keď mi občas síce vháňa slzy do očí.“
„Tak čo teda?“
„Pozhovárame sa potom. Takže prídeš?“
„To si povedal ty. Dnes sa mi nechce ani umrieť.“
Lalo počul dlhé povzdychnutie. „Ty si vážne extrémne povaľačský, synu, urob s tým niečo.“
„Fajn. Ale nie dnes.“
„No výborne. Ozvi sa, keď budeš mať viac elánu.“
„Jasné,“ povedal Lalo a zložil. O tri sekundy na to mu mobil vibroval zas. Tentoraz to už naozaj bola Kristy. Lalo si vzdychol a vybral sa po Tobiho.

Zlý deň nekončil. Kristy mala opicu a ani otravovať sa jej nechcelo. Lalo sa neznesiteľne nudil. Toby bol s Lizzy, v telke nič nedávali a zlá nálada zmarila šance aj tým aktivitám, do ktorých by sa Lalo pustil v prípade núdze. Bol podráždený, smutný a nervózny a presne s takou náladou sa podvečer po preflákanom dni zložil na schody pred intrák. Nejakú tú chvíľu namrzene zazeral na všetko, čo sa pri ňom pohlo a na každého, kto urýchlene prešiel okolo. Keď sa zotmelo a okolo uší mu začali bzučať zúfalé komáre, rozhodol sa, že povaľovania stačilo. Zdvihol sa a vo chvíli, keď tak urobil, zistil, že plecom opretý o stenu budovy ho pozoruje Johnny Flynn. Chalan mal ruky aj nohy prekrížené a na Lala uprene zazeral spod žltého spojeného obočia.
„Tak čo, už ste sa s Dreou docmukali?“ ozval sa Lalo. Keď vstal, chrbtom sa oprel o zábradlie a tiež sa na Johnnyho zadíval.
„Len sme si dali pauzu,“ odvetil Jo.
„Och, jasné, jasné. Teraz to už takmer znelo, akoby ti dovolila viac. Ešte na tom popracuj.“
„Odkiaľ vieš, že nedovolila?“ spýtal sa Jo vyzývavo.
Lalo sa uškrnul. „A ty vieš odkiaľ, že mne?“
„Povedala mi to.“
„Aj to, že ti dá až po veľkej svadbe, ak vôbec?“
„Preto si nabúchal jej kamošku?“
Lalo zaťal zuby. Náhle vzrušenie z hádky s Johnnym sa začínalo meniť na agresivitu. Už pridlho túžil zistiť či by si dokázal poradiť s jeho rýchlymi nohami a silnými rukami.
„A ďalšia bude tvoja sestra, ty zkurvysyn,“ povedal mu Lalo, aby mal bitku istú.
Dostal, o čo si koledoval. Jo neváhal a v okamihu bol pri ňom. Zahnal sa po ňom päsťou tak rýchlo a strašidelne, až si Lalo do poslednej chvíle myslel, že sa mu nepodarí uhnúť. No napokon sa predsa len skrčil a Jo zasiahol akurát vzduch. Lalo mu vrazil plecom do svalnatého brucha a spolu tvrdo dopadli na schody. Tĺkli sa, až kým sa neskotúľali. Potom sa obaja vyštverali na nohy a znovu sa do seba pustili. Jo útočil päsťami ako vycvičený zabijak. Lalo však dobre vedel, že jeho učiteľom je len hnev. Pretože s ním to bolo rovnako. Podarilo sa mu Johnnymu podkopnúť nohu, a keď sa zrúbal k zemi, bachnúť ho päsťou zboku do hlavy. Jo to len tak nenechal. Schmatol Lala za členky a tiež ním švacol o zem. Potom sa nadvihol, pomocou rúk sa znovu postavil a silno kopol Lala do brucha.
Vykríkol bolesťou. Skrútil sa na zemi do klbka a zvraštil tvár, keď mu z očí vyhŕkli slzy.
„Ty bastard!“ zajačal ktosi nepríčetne.
Lalo s námahou otvoril oči, aby práve uvidel, ako Drea skočila Johnnymu na chrbát a hlavu mu silno tresla o stenu intráka.
„Toby, chyť ju!“ počul Lalo Lizzin hlas. O chvíľku na to cítil, ako mu hore pomáhajú jej jemné ruky.
„Lalo, preboha,“ fučala Lizzy. „Čo ste sa všetci načisto zbláznili?“
Toby schmatol Dreu a násilne ju stiahol z Johnnyho. Keď zbadala, ako kopol do Lala, v hlave jej niečo vybuchlo. Ovládla ju taká zúrivosť, akú doposiaľ nepoznala, a keď začula, ako Lalo stoná, ako jej Lalo stoná, celkom zošalela. Bolo jej jedno, že je to Jo. V tom okamihu ho nespoznávala, v tej jedinej chvíli nemal meno. Bol to iba ten, kto ublížil Lalovi. Mykala sa v Tobiho rukách, aby sa vyslobodila.
„Drea, spamätaj sa!“ zahučal jej do ucha. „Prestaň!“
Johnny sa tackal a v predklone sa oboma rukami držal za čelo. Zastonal a zvalil sa na zem.
„No paráda,“ povedal Toby. „Liz, jedného zdochliaka máme aj tu!“
„Zober Lala!“ zakričala mu späť. „Ak je Drea už normálna, pomôže mi s Johnnym.“
„Si normálna?“ spýtal sa Toby Drei. Na skúšku ju pustil, a keď ostala stáť na nohách a nepokúsila sa znovu dostať k Johnnymu, aby z neho ešte raz vymlátila dušu, Toby usúdil, že je znovu plne príčetná. Rýchlo podišiel k Lizzy a pre zmenu schmatol Lala. Podoprel ho a stále prehnutého v silnom kŕči ho odvádzal hore po schodoch a potom ďalej do jeho izby.
„Drea? Čo to malo znamenať?“ spýtala sa Lizzy, keď k nej podišla. Hneď sa sklonila k Johnnymu a odhrnula mu blonďavé vlasy z tváre. Zľahka ho potľapkala po líci.
„Naštvala som sa,“ povedala Drea. Ešte stále to v nej vrelo, aj keď už nie až tak veľmi, aby sa nevedela ovládnuť.
„No nehovor!“ hlesla Lizzy. „Pozri, čo si mu urobila! Poď sem a pomôž mi! Chyť ho z tejto strany, tak, dobre. Musíme ho uložiť do postele.“
Drea sprava a Lizzy zľava podopierali Johnnyho a ťahali ho do jeho izby. Bol celkom mimo. V polke cesty sa konečne prebudilo aj Dreino svedomie. Zapichalo ju pri srdci.
„Lizzy, ja netuším, čo to do mňa vošlo,“ vydýchla šokovane. Pod váhou Johnnyho tela už dychčala.
„Ja asi tuším,“ odvetila jej Elizabeth, rovnako unavená. „Bolo naozaj hrozné sa na to pozerať.“
„Ani mi to nepripomínaj,“ povedala Drea. „Čo im obom preskočilo?“
„Ja som niečo podobné očakávala už veľmi dlho, Drea. Len mi netvrď, že ty nie.“
„Samozrejme, že nie! Myslela som, že budú normálni!“
„Tak ako ty?“ uškrnula sa Lizzy. „Teraz už sama vieš, aké to je. Ako ťa to ovládne a vtiahne a nepustí.“
„Áno,“ pripustila. „Je to neuveriteľné. Úplne sa mi zatemnil mozog, nemohla som jasne uvažovať.“
Našťastie už boli pred Johnnyho izbou. Lizzy rýchlo zabúchala na dvere a v nich sa o okamih zjavil Dal. Keď uvidel kamaráta, na tvári mu primrzol šokovaný výraz.
„Ježiši! Čo sa stalo?!“ vyhŕkol. „Kto mu to urobil?“
Drea sa zatvárila mimoriadne rozpačito. „Ja.“
Dal na ňu vyvalil oči. „Dobre, tomuto nerozumiem. Vysvetlíte mi to neskôr, teraz ho hádam odkotúľam do postele.“ Prebral Johnnyho ako stokilovú štafetu a pod váhou všetkých jeho svalov až zafučal. „Majte sa,“ povedal rýchlo a zakopol za sebou dvere.
„No, idem za Tobim,“ povedala Lizzy. „Zistím, ako je na tom Lalo.“
„Lizzy...!“ Drea za ňou natiahla ruku, no zarazila sa. Hneď ju aj spustila.
No zdalo sa, že Elizabeth jej rozumie a vie, o čo ju chcela požiadať. Na Dreu sa usmiala a povedala: „Neboj sa. Pozriem sa na neho a potom ti zavolám.“

Napriek Dreiným obavám, Lalo sa mal lepšie ako výborne. Toby ho radšej zavliekol do izby, ktorú teraz považovali za jeho a Lizzynu, keďže si pomyslel, že Lalovi práve jeden z Kristiných hysterických záchvatov vôbec nechýba. Lala už bolesť prešla a iba ho mierne pichalo pri žalúdku. Hodil do seba pohár vody, sadol na posteľ a usmieval sa.
Toby sa naopak mračil. Bola to nesmierne vzácna výmena rolí.
„Čo sa škeríš, ty pohroma?“ ozval sa Toby. Sedel na svojej posteli naproti Lalovi. „Veď si práve dostal nakladačku, tvár sa aspoň trošku tak, akože ťa to bolí.“
„Tak na toto nezabudnem do konca svojho života, Tobo,“ povedal.
„Na to, že si z teba Flynn spravil futbalovú loptu?“
„Jasné, že nie, kamoško,“ odvetil Lalo a potom sa usmial ešte blaženejšie. „Videl si Dreu?“
Toby to nevydržal a uškrnul sa tiež. „Videl, kamoško, videl.“
„Je to tá najbohovskejšia ženská pod slnkom,“ vydýchol Lalo.
„Vyzerá to tak,“ súhlasil Toby. „Skoro sa mi ju nepodarilo spacifikovať. Bola úplne divá. Zjavne vám už obom táto situácie lezie na mozog. Áno, ty tiež. Čo to malo znamenať, Lalo? Prečo si sa do Flynna vôbec púšťal?“
„Bol som zvedaví či ma zloží.“
„No, zložil ťa.“
„Aspoň som mu jednu tresol. Netušíš, akú som mal na to chuť.“
„Ako sa to zbehlo?“
„Zjavil sa za mnou. Podľa mňa ma túžil zmlátiť rovnako ako ja jeho.“
„Nečudoval by som sa. To on sa kvôli tebe už pol roka musí dívať na Drein smutný ksicht.“
Lalo prikývol. Potom sa však znovu usmial. „Videl si, ako mu švacla tú jeho veľkú gebuľu o stenu?“