Hlúpe povery

Štvrtok 12.5.2011(večer)
Ľudia sú občas skutočne hlúpy. Veria na rôzne veci, od horoskopov až po také nezmysly, ako že keď im čierna mačka prebehne cez cestu, prinesiem to nešťastie. Alebo rôzny ,,liečitelia" a ,,veštkyne". Česť výnimkám. Taká výnimka som aj ja. Horoskop si prečítam zo zaujímavosti a hoci si všimnem, že pár vecí na mňa sedí, nie som z toho unesená. Sú však takí, ktorí bez toho neprežijú a míňajú nehorázne peniaze na ,,predpovedanie budúcnosti". Zastávam názor, že čo sa má stať, sa jednoducho stane bez ohľadu na to, či vám pred nosom prebehne čierna mačka alebo zelená jašterica, či je piatok 13. alebo sobota 28. Zajtra je práve ten deň, keď všetci budú hádzať svoju nešikovnosť na dátum. Už sa na to naozaj teším....

Unavene si pretrie oči a zatvorí tmavomodrý denník, ktorý skryje pod posteľ. Ľahne si na chrbát a pozerá na strop, pokrytý plagátmi svojich obľúbencov. Pomedzi pery jej unikne povzdych. Napokon zhasne malú lampičku na nočnom stolíku a zahrabe sa do perín.

Tichou izbou sa ozve nepríjemný zvuk budíka. Najskôr sa nič nedeje, ale po pár sekundách sa tá kopa na posteli pohne a buchne po budíku.
,,Konečne ticho." pomyslí si a prevalí sa na druhý bok.
,,Leila! Vstávaj!" búcha niekto na dvere.
Dievča nespokojne zakňučí a posadí sa. Krátke blond vlasy jej trčia na všetky strany a pod očami má veľké kruhy.
,,Okamžite vylez!" ozve sa od dverí tentoraz iný hlas.
,,Veď idem!" zakričí trošku zachrípnutým hlasom späť.
Zoširoka si zívne a konečne prejde k dverám. Hneď ako ich otvorí, uvdí svojho čierneho kocúrika ležiaceho pri stene.
,,Dobré ráno ty lenivec." prihovorí sa mu a poškrabká ho za uchom.
Kocúr zapradie. Spokojne vôjde do kuchyne, kde sa potkne o nohu svojej sestry. Našťastie sa jej podarí udržať rovnováhu.
,,k***a!" zazrie po nej, na čo jej dievča vyplazí jazyk.
,,Prosím vás, dajte si aspoň ráno pokoj." povzdychne si nizká žena-ich matka.
Leila pozrie na hodiny. ,,Mám dosť času."
Prejde si každodenným rituálom, až stojí v chodbe a naposledy kontroluje svoj vzhľad.

,,Fajn, bežím! Čavte!" zakričí a vybehne von.
Pokojne si kráča na zastávku, keď v tom si spomenie, že nemá denník. Vždy ho nosí zo sebou a cíti sa nesvoja ak ho nemá, pretože si tam píše všetky tajomstvá, myšlienky. Rýchlo sa vráti.
,,Čo tu robíš? Nestihneš autobus!" dohovára jej mama.
Bez toho aby sa vyzula alebo pozrela na ňu, sa rozbehne do svojej izby a hodí sa na kolená. Naslepo pátra pod posteľou, keď naň narazí.
,,Mám ho!" víťazoslávne sa uškrnie.
Ani sa neobťažuje skryť ho do tašky, jednoducho vybehne zase von. Keďže už nestíha, musí bežať celú cestu. Len tak-tak stihne nastúpiť. Otvorí ho na ďalšej nezapísanej stránke a vytiahne pero.

Piatok 13.5.2011 (ráno)
Takmer som ťa nechala doma a kvôli tomu som musela bežať na autobus. To nič, všetko dopadlo dobre. Charlotte ma zase zrána vytáčala! Hnusa malá! Nie, nejdem si kaziť náladu. Dnes bude fajn. Nepripustím si, že tento deň je iný ako ostatné. Nie som ako tí blazni, o ktorých som písala včera. Oni si to vsugerujú, potom niet divu, že sa im nič nedarí....

Zaklapne ho a spolu s perom hodí do tašky. Vystúpi a pomalým krokom ide do školy. Pozrie na zamračenú oblohu a na tvár jej dopadne kvapka. Potom ďalšia a ešte jedna, až sa rozprší. Pobehne a zastane až pod strechou. Dovlečie sa do triedy. Posadí sa dozadu k oknu na svoje miesto a vytiahne si denník. Otvorí ho zozadu, kde ma kresby. Pozrie von, hľadajúc inšpiráciu. Nechá voľne prúdiť myšlienky. Popri sledovaní kvapiek sa jej sformujú do obrazu prebúdzajúcej sa krajiny. Zastrčí si pár pramienkov vlasov za ucho a skloní sa nad papier. Ničím a nikým nerušená si kreslí až kým sa neozve zvonenie. Vtedy zodvihne hlavu a obzrie sa po triede.
,,Ahoj Leila." pozdraví ju s úsmevom kamarátka Steffanie.
,,Ahoj." pousmeje sa.
,,Čo kreslíš?" zvedavo sa spýta.
Zodvihne denník a ukáže jej ho.
,,To je krásne! Si hotový umelec!" rozplýva sa.
,,Vďaka Steff." trochu sa zasmeje.
Počas zvyšku vyučovania si buď kreslila, alebo písala. Občas pozrela na tabuľu aby bola v prehľade v prípade potreby, ale inak sa o dianie okolo seba veľmi nezaujímala.

Keď zazvoní na koniec dnešného vyučovania, ešte vždy prší. Chvíľku stojí vo vchode pod strechou, no potom pokrčí plecami, natiahne si na hlavu kapucňu a vykročí do dažďa. Zodvihne hlavu a pozrie smerom k zástavke a čo uvidí, ju veľmi nepoteší. Starý autobus, celkom plný práve odchádza. S ťažkým povzdychom sa teda poberie domov peši. Pretože to nemá práve najbližšie, vyberie z vrecka MP3 prehrávač a pustí si svoju obľúbenú pesničku. Trošku pridá do kroku, chce byť čo najskôr doma v telúčku, pri hrnčeku čaju. Ulice sú takmer prázdne, ale to jej vôbec neprekáža, práve naopak. Nemá rada, keď na ňu ľudia pozerajú. Zastane na križovatke a počká na zelenú. Hneď ako sa rozsvieti, vykročí na cestu. Zrazu sa však ozve zaškrípanie bŕzd. Leila sa otočí, no vtedy do nej niečo silno narazí a odhodí ju preč. V okamžiku ako dopane na zem, upadne do bezvedomia.

Muž za volantom vystrašene zastane a do roztrasených rúk vezme mobil. Vyťuká telefónne číslo záchranky, ohlási čo sa stalo a potom vystúpi. Prejde k dievčine ležiacej uprostred križovatky. Zastanú aj ďalšie autá okolo a niekoľko ľudí vystúpi, aby sa lepšie pozreli čo sa stalo. Niektorí vystrašene odvrátia tvár a vrátia sa do tepla svojho auta, iní si prikryjú ústa dlaňou, no jeden starší pán sa odváži čupnúť si k nej a skontrolovať jej pulz.
,,Žije. Volali ste záchranku?" pozrie na muža pred ním, ktorý celkom bledý hľadí na dievča, ktoré mu skončilo pod kolesami.
Meravo prikývne a práve vtedy sa za ním ozve siréna záchranky aj policajtov. Záchranari rýchlo vystúpia, skontrolujú jej zranenia a naložia ju do sanitky. Policajti zatiaľ položia niekoľko otázok mužovi, ktorý nehodu zapríčinil, čo dosvedčila aj mladá pani, ktorá v tej chvíli čakala na zelenú vo svojom aute.

Blonďavé dievča otvorí svoje zelené oči a zťažka sa pomocou prístrojov nadýchne. Pocíti stisk na svojej ruke preto pootočí hlavu. Vedľa jej postele stojí jej sestra s matkou a obidve majú slzy v očiach. Chce sa ich spýtať, čo sa stalo, ale nemôže. Hrdlo má celkom suché, bolia ju plúca, ruka, rebrá, hlava, je skutočne unavená a najmä zmätená. Náhle si spomenie.
,,Mala som autonehodu. V piatok 13. Presne ako môj otec. Nie to je len náhoda. Nič to neznamená, ja žijem!" dohovára sama sebe, no v očiach sa jej ukážu slzy.
,,Leila. Prosím, uzdrav sa. Už ti nikdy nebudem robiť zle, hlavne sa uzdrav." plačlivo prosí jej mladšia sestra.
Matka ju pohladí po vlasoch, potom sa skloní nad svoju druhú dcéru. Utrie jej szly a vtisne jemný bozk na čelo.
,,Odpočiň si zlatko. Lekári hovoria, že si mala šťastie, takže prežiješ." šepne jej.
,,Ako...." začne chrapľavým hlasom a zakašle, na čo ju rozbolí všetko ešte viac ako predtým.
,,Dlho....som...už tu?" dokončí napokon.
,,Už je sobota. Bola si hore aj predtým, ale veľmi si nevnímala."
Chce povedať ešte niečo, ale nemá možnosť, pretože jej mama priloží prst na pery.
,,Nerozprávaj, zbytočne sa vyčerpávaš. Pospi si, budeme tu." statočne sa pousmeje.
Leila ústami naznačí ďakujem a zatvorí oči.

Zaspí, no už sa nezobudí. Odíde navždy. Od svojej rodiny, priateľov, svojho sveta, ktorý tak milovala. Lekári sa zmýlili. Tvrdili, že má šancu na prežitie, bohužiaľ nepočítali s tým, že mladá dievčina bude ďalšia, čo podľahne sepre, zákernej infekcii. Ešte v ten deň, ako naposledy nadobudla vedomie, dostala horúčku a o chvíľu na to upadla do septického šoku, z ktorého jej nevedeli pomôcť. jej mladšia sestra si vyčítala, že sa k nej správala vždy tak zle a nikdy jej nepovedala ako ju má v skutočnosti rada. Matka bola na pokraji síl, no držala sa kvôkli svojej druhej dcére. Vodiča odsúdili, no pozostalým to ich smútok nenahradí. Steffanie, jej najlepšia kamarátka, si však aj napriek tomu uvedomila, že Leila by nechcela aby boli smutní. Vedela, že mala rada život, hoci to tak na prvý pohľad nevyzeralo. A taktiež, že teraz na nich určite dáva pozor niekde z neba a konečne je so svojim milovaným otcom....