Iryou Ninja no Deishi 1

Orochimaru nebol zvyknutý, že by mu niekto povedal nie. Ľudia vždy skákali, ako on pískal. Ale to sa malo čoskoro zmeniť...

Rating: vhodné od 15 rokov
Žáner: Dobrodružné/ Romantika
Pairing: Sasuke/Sakura, Naruto/Hinata

Táto poviedka sa nachádza aj na Konohe pod mojou ďalšou prezývkou Kathryn.

Kabuto vstúpil do súkromných komnát svojho majstra. Ak sa to teda vôbec dalo nazvať komnatami. Všade navôkol vládla tma, vlhko a nedýchateľný vzduch.
Jediný zdroj svetla vychádzal z malej dohárajúcej sviece pri majstrovej posteli. Ožarovala mu tvár a dodávala jeho pleti ešte strašidelnejší odtieň, než aký mala zvyčajne. Vyzeral ako desivá mramorová socha. Iba jeho chorobne planúce žlté oči prezrádzali, že sa jedná o živú osobu.
Kabuto si na takýto obraz svojho majstra už zvykol. Boj s tretím Hokage si na ňom vybral svoju daň. To ale neznamenalo, že sa mladému ninjovi ten pohľad páčil.
„Čas na vaše lieky, Orochimaru-sama,“ uklonil sa úslužne, pričom tácku s medikamentmi držal pred sebou.
Jeho majster si pohŕdavo odfrkol. V jeho podaní to však vyznelo skôr ako zasyčanie. „Nechaj si svoje šarlatánske liečivá, Kabuto. Nestojím o ne.“
„Môj pane?“
„Povedal som, že ich nechcem. To si taký nechápavý alebo ti prestáva slúžiť sluch?“
„Nie, pane.“
„To som rád,“ povedal Orochimaru chladne, no spokojne, „a teraz prejdime k záležitosti, ktorá ma už dlhšie znepokojuje.“
„Ovládnutie tela Sasuke Uchihu.“ Nechuť v Kabutovom hlase sa dala len ťažko prehliadnuť. To namyslené decko, alebo teraz už skôr pubertiak, podľa neho nestálo ani za polovicu majstrovej námahy. Už dávno sa však naučil nechávať si svoje názory radšej pre seba. Aj tak by nepadli na úrodnú pôdu. „Uplynuli tri roky a všetko je takmer pripravené...“
„Nemám záujem ovládnuť Sasukeho telo. Aspoň nie teraz.“
Kabutovi uviazol zvyšok nedopovedanej vety v hrdle. To bolo dnes už druhý raz, čo ho Orochimaru-sama vyviedol z rovnováhy. Keby mal starý sannin aspoň kúska zmyslu pre humor, možno by sa na svojom mladom služobníkovi aj zasmial. Lenže on nemal.
„Sasuke je pomstiteľ. Nezastaví sa, pokiaľ nedostane, čo chce.“
„Takže ho necháte, aby zabil Itachiho?“
Orochimaru pomaly vtiahol vzduch cez stisnuté zuby. Neklamný znak, že stráca trpezlivosť. „Vidím, že ti uniká hlbší zmysel, Kabuto. Ja nenechám Sasukeho zabiť Itachiho. Ja ho budem testovať. Ak Sasuke dokáže Itachiho poraziť, bude to znamenať, že je ešte mocnejší ako jeho brat. A v takom prípade získam toho najideálnejšieho hostiteľa. Ak však Sasuke zlyhá... no, povedzme, že sa budem musieť porozhliadnuť niekde inde.“
Vražda je stále vražda, je jedno do akých slov to zaobalíš, pomyslel si Kabuto, no v duchu ho potešilo, že jeho majster predsa len nepovažuje toho drzého Uchihu za dokonalého. Keby áno, nemusel by ho testovať. Jednoducho by si vzal jeho telo bez ohľadu na sľub, ktorý mu kedysi dal. Sľub, že získa dostatok moci, aby mohol pomstiť svoj klan.
„Ale hon na Itachiho môže trvať mesiace. Možno roky. A vy potrebujete nové telo teraz.“
„Nebudem potrebovať nové telo, ak sa nájde niekto, kto dokáže vyliečiť to staré. Aspoň na čas.“
Kabuta zalial studený pot. Vedel, čo tie slová znamenajú. Skrývala sa v nich nespokojnosť a hrozba. Hrozba namierená proti jeho osobe. Nech sa totiž snažil akokoľvek, toho starého hada vyliečiť nedokázal. Na Shiki Fuujin bol i on prikrátky. A to v očiach Orochimaru-sama znamenalo skoro toľko ako neschopnosť. Vlastnosť, ktorú netoleroval. Mladého medika pred jeho hnevom chránilo len to, že svoj obrovský nedostatok nahrádzal množstvom kladov.
„Pri všetkej úcte, Orochimaru-sama, jediná osoba, ktorá by bola schopná splniť vašu požiadavku, je Tsunade. A tá to pre vás nikdy neurobí.“
„Ja viem.“
„Tak potom nechápem...“
„Piatimi veľkými národmi sa začali šíriť zvesti o niekom ďalšom. Verím, že jedného dňa bude schopný prekonať veľkú Tsunade-hime.“
„Vy myslíte....“
„Áno Kabuto, presne to si myslím.“
„Jemu sa to ale nebude páčiť.“
Orochimaru sa chladne uškrnul: „Ja nepotrebujem jeho povolenie. Privedieš mi učňa piatej Hokage, alebo skončíš ako jeden z mojich nevydarených experimentov. Je to jasné?“
„Úplne, môj pane.“