Jeho pohreb...

Na zem dopadali ťažké kvapky dažďa a celú ju zmáčali. Dážď znemožňoval ľuďom bezpečný prechod po tráve, ale nikto sa tým nezaoberal. Ľuďom bolo jedno, že prší, skôr si pomysleli, že obloha súcití spolu s nimi... Že taktiež oplakáva stratu milovaného človeka. Človeka, ktorý síce nebol vždy na strane dobra, ale i tak sa našli tí, čo ho obdivovali, súcitili s ním, ba aj milovali.
Ale on nie. Druhí ho nezaujímali, netrápili a bolo mu jedno, čo sa s nimi deje alebo dialo. A láska? Tú už dávno nepociťoval k nikomu. K žiadnej dievčine i keď si mohol vybrať akúkoľvek a tá by sa mu s radosťou oddala. Stačilo mu len ukázať prstom... Ale on taký nebol. Bol jednoducho bezcitný. A aj napriek tomu mnoho ľudí stálo pri jeho hrobe a oplakávalo ho.
Najbližšie k náhrobnému kameňu boli dve dievčatá a obe plakali. Boli to kedysi najlepšie priateľky, ale kvôli nemu sa z nich stali najväčšie rivalky. A teraz? Spolu postávajú pri hrobe a utešujú sa najvzájom, držiac sa za ruky. Jeho smrť z nich opäť spravila priateľky. Obe zabudli na to, že boli rivalkami práve kvôli nemu. Asi preto, že už nemali dôvod súperiť a možno preto, že čakali len na príležitosť ako je táto. Že nikdy úplne neprestali byť tými priateľkami.
Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. I keď pre dobro sa toho musí veľa obetovať. A vždy nám osud berie to najcennejšie čo máme. Ale tak to už chodí. Nedá sa to vrátiť späť. Ako sa osud rozhodne, tak aj spraví. A tentokrát sa rozhodol pre smrť, najhoršiu zo všetkých možností.
Ale prečo práve smrť?! A prečo práve on?!
Možno preto, lebo bolo načase, aby ďalej nepáchal zlo alebo sa s nami osud iba zahráva a rád sa pozerá, ako iní trpia. Ale dôvodov môže byť mnoho. Je dokonca možné, že on sám si želal smrť a tá vyhovela jeho prosbe. Ale to sú len dohady ľudí, ktorí postávajú v tom daždi a trúchlia.
Ľuďom pohľady blúdili po náhrobnom kameni a zastavovali sa pri jeho fotke a tam zotrvávajú. Stále hľadeli na jeho tvár, ktorá bola i na fotke taká neprístupná a bezcitná.
Zotierajú si slzy z tváre, ktoré stále tiekli, nie a nie prestať. Dokedy budú pociťovať tú krutú stratu, ten obrovský smútok, čo ich ničí? Prečo je ten osud tak krutý?
A on? Je v pekle či v nebi? To nikto nevie posúdiť. Nikto by vám nevedel povedať, ako žil posledných pár rokov, čo sa mu hmýrilo hlavou, na čo vlastne myslel. Po čom túžil. Áno, hovoril, že najviac zo všetkého túžil po pomste. Vraj on je pomstiteľ. Ale čo viac? To už po ničom inom netúžil?
Ďalšia nezodpovedená otázka.
Ale prečo sa zaoberať otázkami, na ktoré aj tak nepoznáme odpoveď? Je to predsa zbytočné. I tak sme o ňom toho veľa nevedeli.
Pohreb už pomaly končil a ľudia sa zberali na odchod. Ako posledné tam zostali spomenuté dievčatá, aby sa potichu a v pokoji s ním rozlúčili. Ešte naposledy im pohľady zablúdili na náhrobný kameň, na ktorom bol veľkými písmenami vyrytý nápis:

UCHIHA SASUKE
ODPOČÍVAJ V POKOJI

Potom sa obe pobrali preč s tichým prísľubom, že zajtra sa sem vrítia a tým mu preukážu svoju nehynúcu lásku k nemu.
Ktovie, čo by bolo, keby žil...?