Juuri 12

„Čo to boli za zvuky, Juuri-sama?“ Rukina zvedavá otázka mi rýchlo sfarbila líca dočervena. „Vy ste tam mali nejakého muža?“ Dlaňami si zakryla ústa.
„Nie nejakého,“ opravila som ju trochu podráždene. Čo si to o mne myslela? „Ale môjho muža.“
Ruka zažmurkala veľkými očami.
Keď som sa zobudila pri západe slnka, Kei pri mne už nebol. Bola som si však istá, že dodržal svoje slovo a odišiel, keď som zaspala. So stále boľavým srdcom som sa rozhodla vyhľadať Rukinu a Riminu spoločnosť, aj keď samej by mi asi bolo lepšie. No takto aspoň zaženiem desivé myšlienky a prinútim sa nemyslieť na rodiacu sa nenávisť v mojej duši. Tá ma totiž nútila uvažovať nad tým, ako sa pomstiť Yuuki.
„Cítili sme krv, tak sme vás nechceli rušiť,“ pokračovala Ruka bez hanby, „no, Juuri-sama..., zdvihla ku mne oči, „plakali ste?“
Potichu som vydýchla a potom nakoniec prikývla. Nemalo zmysel nič tajiť. Aj tak už videli moje červené oči a včera určite počuli vzlyky.
„Prosím, povedzte nám, ako by sme vám mohli pomôcť...“ vravela mi Ruka nástojčivo.
Zvesila som plecia a len pokrútila hlavou. Nechcela som im o ničom hovoriť.
Sadla som si k dvom upírkam na dlhú pohovku. Ako som zistila, v poslednom čase si obe zvykli neustále vysedávať v peknom priestrannom salóne a nerušene popíjať čaj. Aj keď sa stránili hocakých nepríjemností, pre mňa by spravili čokoľvek.
„Stretli ste sa s Akatsukim a Naokim?“ opýtala sa ma Ruka pokojným tónom a odpila si z horúcej šálky. Hovorila až prehnane nenútene. Pripadalo mi to čudné.
„Akatsuki sa na moju sestru veľmi hnevá,“ povedala som jej, „no netuším prečo.“
Ruka rýchlo zdvihla zrak k Rime. Keď však nič nepovedala, znovu sa pozrela na mňa.
„Bol naozaj nepríjemný,“ pokračovala som. „Dobre ho poznáš?“ spýtala som sa.
Ruka sa usmiala zvláštnym úsmevom a potom prikývla.
Chvíľu som na ňu podozrievavo hľadela. Keď sa jej výraz ani po chvíli nezmenil, no ona nevyzerala, že k tomu má čo dodať, rozhodla som sa zmeniť tému.
„Potrebujem sa znovu dostať do spoločnosti,“ povedala som im. „Neviete kedy sa bude konať nejaké väčšie podujatie?“
Ruka si ukazovákom zaťukala na bradu, keď sa zamyslela. „Myslím, že sa bude organizovať ples. Blížia sa narodeniny vašej matky a to bola vždy veľká udalosť. A aj napriek tomu, že je preč, konal sa aj minulý rok. Na jej počesť. Malo by to byť asi o dva týždne...“
„O týždeň,“ opravila ju krátkym povzdychom Rima.
To bola dobrá správa. Aj keď som nemala najmenšiu chuť na oslavy, a hlavne po tom všetkom, čo som sa dozvedela včera, nemohla som zabudnúť prečo som sem prišla.
„Pôjdete aj vy?“ spýtala som sa ich milo.
Ruka pokrútila hlavou. „Nie, ak na tom netrváte, Juuri-sama.“ Potom pozrela na Rimu a zľahka ju potľapkala po vystretej ruke. „My sa tu cítime dobre.“
Chceli sa držať bokom. Takýto úkaz mi prišiel mierne podivný. Vždy som si ich pamätala ako nadšenkyne každej zábavy, plesov a osláv.
Samozrejme nemienila som na ne tlačiť. Aj tak by sa mi museli vyhýbať.

„Yuuki-sama.“
Otočila som sa za pokorným ženským hlasom. Dnes nebola jediná, ktorá ku mne pristúpila a pozdravila ma osobne. Na tomto plese tak spravili takmer všetci. Stála som v strede sály pred klaňajúcou sa ženou. Rýchlo som jej prikývla, aby mohla odísť.
Keď som sa pred chvíľkou zjavila v miestnosti, všetci zúčastnení onemeli a následne ustrnuli v nepríjemnom šoku. Yuuki by si nevraživosť v ich očiach možno ani nevšimla, alebo by jej to bolo jedno. V každom prípade to nebolo bohvieaké privítanie. Keď upírov strach konečne rozmrazil, naraz ohli chrbty a hlboko sa uklonili.
„Yuuki-sama, bolo to tak dávno, čo sme vás videli... Ako sa máte?... Ste nádherná ako vždy... Sme vám k službám, Yuuki-sama,“ ozývalo sa sálou. Lichôtky a poklony nemali konca. Mnohí sa mi prišli podkladať, snažili sa získať moju priazeň za každú cenu.
Neostalo mi nič iné iba zvoliť povýšenecký tón a predstierať potešenie z ich neúprimného ospevovania. Od nich sa toho veľa nedozviem.
„Yuuki-sama.“ Hlas ktorý ma oslovil tentoraz bol odlišný od iných. Bola v ňom pokora, no strach a falošná intonácia, ktorou sa mi ostatní snažili lichotiť, chýbala. Mala som pocit, že tento upír pozná Yuuki lepšie, alebo s ňou dokonca má niečo spoločné.
„Netušil som, že dnes prídete. Vyzeráte naozaj očarujúco,“ povedal mi. Prepaľoval ma pohľadom. Jeho hlboké zelené oči ma zneistili.
Netušila som, kto to je a čo ho s Yuuki spája. Vyzeral naozaj dobre a medzi ostatnými upírmi sa svojou eleganciou vynímal. Jeho krv voňala tiež lepšie. Cítila som z nej silnú sladkosť. Určite však nebol čistokrvný. Kei by mi to určite vedel povedať presne, už len keby ho zacítil. Domnievala som sa, že čistú krv mal len z polovice a na prvý pohľad som usúdila, že jeho krása sa Yuuki páčila tiež. Bol to azda jeden z jej milencov?
Nenápadne kývol hlavou a naznačil mi, aby som s ním išla bokom. Zdvihla som obočie, no nasledovala som ho.
„Čo chceš?“ spýtala som sa ho ostro. Neprekvapil sa, takže som predsa len spravila dobre, ak som mu hneď tykala. Možno by mu bolo podozrivé, keby som nepríjemná nebola.
„Mám, čo ste chceli,“ oznámil mi krátko.
Hľadela som na neho a netušila, o čom hovorí. Nedala som to však na sebe poznať. Ak sa teraz prezradím, bude to pred očami všetkých ostatných upírov.
„Kde?“ Môj hlas suchý a mrazivý ako ľad bol len letmým šepotom. Najlepšie by bolo, keby ma odviedol preč. Chcela som zistiť, čo bolo také dôležité, a keď by som sa aj náhodou prezradila, aspoň by to nebolo pred všetkými.
Moja otázka sa asi hodila, pretože sa ku mne trochu naklonil a potichu mi povedal: „Ak chcete, dajte mi chvíľku a budú tu. Len pre vás. Za sálou je zadná chodba, vedúca do suterénu...“ povedal, akoby mi naznačoval, že sa tam stretneme.
Krátko som prikývla. Dúfam, že to neoľutujem a dozviem sa o Yuuki viac.
Muž sa otočil a nenápadne sa vytratil von. Chvíľu som sa ešte zhovárala s ostatnými a po ďalšej dávke komplimentov, som sa ospravedlnila. Pomaly som zamierila k zadnej chodbe a cestou som sa ešte párkrát zastavila pri upíroch, ktorý ma oslovili. Potom sa mi podarilo vytratiť sa preč.
Náhlila som sa dlhou chodbou a rozpustené vlasy mi divo viali. Bolo to ďalej, ako som si myslela, no napokon som úzke klesajúce schody objavila. Zbehla som dole, pridŕžajúc si dlhú sukňu, a zamierila chalnejšou kamennou chodbou z okrúhlym stropom. Klopkanie mojich vysokých topánok sa hlasno a zlovestne ozývalo.
Chodba sa pomaly rozširovala a po stenách sa sem tam objavili sviečky, osvetľujúce vzácne nástenné koberce, ktorých krása sa skrývala pod vrstvou prachu a pavučín.
Začula som hlasy. Pridala som do kroku, keď som rozoznala tiché vzlykanie a následne nahnevaný drsný tón. Pred očami sa mi začali črtať postavy. Bolo ich však oveľa viac, ako som čakala. Zaplavila ma neistota.
„Á, Yuuki-sama,“ povedal známy hlas. Patril mužovi, ktorý ma sem zavolal. „Konečne ste tu.“
Zdvihla som zrak k piatim mocným upírom. On stál uprostred a spokojne na mňa hľadel. Jeho zelené oči akoby čakali pochvalu za ťažkú prácu. Muži po jeho stranách mali podobné výrazy, no bolo v nich viac pokory.
V tom som znovu začula tiché krátke zavzlykanie. Rýchlo som pozrela na zem. Pri nohách skupiny upírov sedela na studenom kameni schúlená žena, ktorej dlhé rovné vlasy zakrývali celú tvár a ťahali sa po zemi ešte poriadny kus za ňou.
„Yuuki-sama,“ oslovil ma neznámy muž na kraji skupiny a lenivo sa oprel o kamennú stenu. „Tým, že všetko prezradila, spôsobila už dosť problémov, nie?“ spýtal sa ma. „Mohli by sme ju hneď zabiť, ak nemáte iné príkazy.“
„Zbláznil si sa?“ zvolal nahnevane zelonooký príťažlivý upír. „Potrebujeme ich oboch a len ona vie, kde je ten hlupák teraz! Najprv to z nej dostaneme a až potom...“
„Zabime ju! Nájdeme ho aj inak! Vieš, ako dlho ich už hľadáme, nie?!“
„Rozhodne Yuuki-sama. Ako sa opovažuješ robiť to miesto nej?!“
Svoj šok som skrývala len s obrovskou námahou. Títo upíri boli hrôzostrašní. Vrahovia, pracujúci rovno pre Yuuki. Netušila som, prečo sa potrebovali zbaviť tejto ženy, ale z jediného pohľadu na ňu som vedela, že je nevinná. Zvraštila som tvár.
„Yuuki-sama? Čo sa deje? Nemáme ju zabiť? Veď ste sa na to chceli pozerať.“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Bola som len krôčik od toho, aby ma môj zmätok a strach prezradili. Čo by so mnou potom títo muži urobili? Tiež by ma zabili? Alebo by ma chytili a väznili, kým by sa im nepodarilo nájsť Yuuki a oznámiť jej, že už majú jej sestru? A ak teraz zlyhám, táto žena umrie?
Hľadela som na ňu a srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Toto je zlé. Neviem, čo mám robiť.
Zrazu ku mne zdvihla uslzenú tvár. Od šoku som sa až mykla. Upíri ku mne zvedavo zdvihli zrak a naraz sa všetci zamračili.
Stále som hľadela do tváre ženy. Nebola to vôbec žiadna neznáma! Poznala som ju!
Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo ovládla svoju neistotu. Jej život riskovať nemôžem.
„Asami,“ povedala som potichu. „Kde je tvoj hlúpy syn?“
Rýchlo som pochopila, že to sa rozprávajú o Tarovi. Hlboko v duši mi zahorel malý plamienok nádeje, že by ešte stále mohol byť nažive.
„Yuuki-sama...“ zavzlykala znovu. „Ja neviem. Prosím...“
„Neklam!“ zrúkol na ňu jeden z upírov a strašnou silou ju udrel do hlavy. Zvalila sa na zem, no predtým ešte s hrozivým tresknutím narazila do kamennej steny.
Zdvihla som zrak na upíra a jeden môj pohľad mu stačil na to, aby pochopil, že ak zasiahne znova, dopadne zle. Neisto o krok ustúpil.
Asami sa zdvihla a znovu sa schúlila. Silno si objala kolená a chytila sa za rozrazené čelo. Vyzerala v poriadku, aj keď bola roztrasená. Určite mala hrozný strach.
„Čo o ňom viete?“ spýtala som sa upírov. „Je ešte vôbec nažive?“
„To naozaj netušíme,“ oznámil mi jeden z nich potichu. Akoby sa hanbil.
Asami zakvílila. Podľa všetkého o ňom skutočne nič nevedela.
„Je celkom zbytočné, aby žila ďalej,“ povedal upír. „Nepomôže nám.“
Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie. Muž, ktorý sa opieral o stenu sa narovnal a vystrel ruky.
Toto je zlé. Toto je veľmi zlé. Netuším, ako ich zastaviť.
Možno sa dostanete do situácie, keď budete musieť niekomu ublížiť. Dokázali by ste to, aby ste zachovali to správne zdanie?
Keiove slová sa mi vynárali z hĺbky mysle. Zvraštila som tvár.
Ak to budú okolnosti vyžadovať, zabijete?
Bola som v koncoch. Ak sa prezradím a pokúsim sa ju oslobodiť, dopadne to zle nie len pre ňu, ale ja pre mňa. Čo mám robiť? Nemôžem ju nechať umrieť!
Muži na mňa hľadeli a čakali na moje rozkazy. Potrebujem pomoc. Kei. Kei. Kei.
Za chrbtom som začula hlasné kroky. „Yuuki-sama, všade vás hľadám!“ zvolal hlas v tme.
Neverila som vlastným ušiam. Ako to bolo možné? Ako to, že ten známy podráždený tón... tie smelé rýchle kroky... patria naozaj Keiovi?
„Tak tu ste,“ povedal a zastal vedľa mňa. Zahľadel sa na Asami, potom na piatich upírov.
Bola som príliš šokovaná na to, aby som mohla reagovať. Kei ma za chrbtom nenápadne potiahol za vlasy a tým ma donútil rýchlo napraviť svoj prekvapený výraz.
„Práve teraz som zaneprázdnená,“ povedala som mu dokonale chladne. „Toto potrebujem naozaj súrne vyriešiť.“ Dúfala som, že v mojich slovách nájde volanie o pomoc.
Jeho múdre oči rýchlo hodnotili situáciu. Nakoniec sa tvrdo zadíval na zelenookého upíra. Ten sa trochu zháčil a pod váhou jeho pohľadu o krok ustúpil.
„Ty,“ oslovil ho Kei hrozivo. „Už som ti vravel, že nemáš byť otravný.“
Zaklipkala som očami. Kei ho poznal? Rýchlo som si však uvedomila, že ak ich oboch spája Yuuki, tak nechcem poznať viac detailov.
„Mám niečo oveľa neliehavejšie, ako je toto,“ povedal a trochu zhnusene kývol hlavou k Asami. „Na tú ženu tu musíte byť piati? Okamžite vypadnite. Yuuki-sama sa o to zvládne postarať aj sama. Alebo ju chcete uraziť?“
Neverila som, že ich drví tak jednoducho. Upíri na neho škaredo zazerali, no neopovážili sa nič povedať. Mali rešpekt pred jeho čistou krvou.
„Má pravdu. Vôbec vás nepotrebujem,“ doložila som chladne. „Postarám sa o to sama.“
„Ale Yuuki-sama...“
„Ticho,“ rozkázala som podráždene. „A teraz zmiznite!“
Všetci sa mi hlboko uklonili. Na ich tvárach som nenašla ani to najmenšie podozrenie.
Rýchlo sa otočili a vydali sa dlhou chodbou naspäť k východu. Ich vzďaľujúce sa kroky o krátku chvíľku celkom utíchli. Boli preč.
Nahlas som vydýchla a mojej poplašenej duši konečne odľahlo. Otočila som sa ku Keiovi a silno ho objala. Ešte stále som neverila, že mi prišiel na pomoc.
„Ako ste vedeli... že...“ vravela som rozrušene.
„Počul som vás,“ povedal mi krátko. Pohladil ma po vlasoch. „V myšlienkach.“
Zdvihla som k nemu prekvapenú tvár. „Ja nemám takú moc, ako...“
Asamin tichý vzlyk ma prerušil. Rýchlo som na ňu pozrela. Jej zmätený výraz bol pochopiteľný. Tiež na mňa hľadela a oči mala trochu rozšírené. Sledovala, ako objímam Keia a nad mojou prívetivou a vľúdnou tvárou len slabo a nechápavo pokrútila hlavou.
„Vy... vy ste...“ jachtala potichu.
„Juuri,“ povedala som jej so širokým úsmevom. „Odpusť mi to, Asami, nemohla som sa prezradiť.“ Pustila som Keia a náhlivo si ku nej kľakla. „Si v poriadku?“
Šokovane vyvaľovala oči, akoby stále nemohla uveriť. Potom ma zrazu chytila za ruky.
„Ďakujem vám,“ povedala rýchlo a do očí sa jej tlačili slzy. „Myslela som si, že ma tentoraz naozaj zabijú.“
„Je mi to ľúto.“ Silno som ju objala. „Yuuki za to zaplatí.“
„Chcela ma zabiť,“ vzlykla Asami. „Mňa aj Tara.“
„Ja viem,“ vzdychla som si ľútostivo. „Vieš o ňom niečo?“ spýtala som sa jej.
Pokrútila hlavou a naozaj sa rozplakala. „Možno... možno ho už...“
„Mali by sme odtiaľto odísť,“ povedal potichu Kei.
Vstala som a na nohy vytiahla aj Asami. Vďakabohu, že sme ju mohli zachrániť.
„Vezmem ťa k Ruke a Rime,“ povedala som jej jemne. „Postarajú sa o teba.“
Asami mi nevládala odpovedať, no za jej nekonečným žiaľom som videla vďačnosť.
„Dobre, poďme.“ Jednou rukou som chytila ju a druhou Keia. Zatvorila som oči.
Hneď ako nás temnota vypľula rovno vedľa šokovaných tvárí Ruki a Rimi, uľavilo sa mi.
„Asami!“ zvolala Ruka a utekala k nej! „Čo sa stalo?“
„Ruka, prosím ťa,“ povedala som unavene. „Pomôž jej.“
Ihneď chytila Asami za rameno a odviedla ju hore schodiskom k spálňam. Rima sa bez slova uklonila mne i Keiovi a rýchlo sa vybrala za nimi.
Spadla som do mäkkej pohovky a hlasno som vydýchla. Posadil sa vedľa mňa.
„Prečo ste mali také obavy?“ spýtal sa ma. „Zvládli by ste to aj sama.“
„Dostala som strach,“ priznala som sa mu potichu. „Ja... ďakujem, že ste prišli.“ Chytila som ho za ruku a priložila si ju na tvár. Kei ma potichu sledoval.
„Nevrátili ste sa celý týždeň,“ povedala som potichu a po dlani ho poškriabala zubami. Môj tón bol vyčítavý a posmutnelý. Chcela som, aby vedel, že mi chýbal.
„Stretol som vašu sestru,“ oznámil mi zrazu.
Šokovane som mu pozrela do tváre a jeho ruku stisla ešte pevnejšie.
„Neovládol som sa, a keď som zistil, kde je...“
„Vy ste išli za ňou?“ zvolala som nahnevane. „Prečo by ste spravili niečo také hlúpe?“
Nevšímal si ma a po tvári sa mu roztiahol spokojný a pobavený úsmev. „Podarilo sa mi ju trochu nahnevať. Mali ste ju vidieť, ako sa zatvárila, keď ma zbadala. Pred všetkými upírmi by však nezaútočila. Ešte si nie je taká istá svojím postavením. Ak by sa pridali na moju stranu, všetko jej úsilie by vyšlo nazmar.“
„Vy ste ju tam prišli len provokovať?“ spýtala som sa cez stisnuté zuby.
Jeho úsmev sa roztiahol ešte viac, potom však nesúhlasne spojil obočie. „Veď ma chce okradnúť o krajinu a o moc!“ vravel mi vyčítavo. „Mal som ju azda zdvorilo pozdraviť, zložiť pár komplimentov...?“
„Nechcem, aby ste niečo také robili,“ povedala som trochu detinským hlasom a odula som pery. Nepáčilo sa mi, keď bol v jej spoločnosti. Nad mojou náhlou žiarlivosťou sa len znovu pobavene usmial. „Ale neublížila vám?“ spýtala som sa s obavami a vytiahla sa na kolená, aby som mu mohla pozrieť zblízka do očí.
Chvíľu na mňa potichu pozeral. Už som sa čudovala, čo sa mu stalo, alebo či som ho neurazila, keď ma zrazu pobozkal. Prekvapená no potešená som sa k nemu pritlačila bližšie. Chytil ma za vlasy a potiahol ich dozadu, aby ma donútil zakloniť hlavu. Potom ma chvíľu divoko bozkával. Možno som mu aj ja aspoň trošičku chýbala.
Keď ma pustil na perách mi ostal slabý úsmev. Čelo som si oprela o jeho plece a vdýchla jeho sladkú vôňu.
„Som rada, že sa nám podarilo zastaviť Yuukine zlo...“ povedala som potichu. „Aj keď to bolo len máličko a celú krajinu to nezachráni... Asami je v poriadku.“
„Viete koľkých sa už takto zbavila?“ Kei ma znovu chytil za vlasy. „Táto žena mala len šťastie, že ste tam boli.“
„Odteraz neumrie jediný...“ prisľúbila som šeptom. „Už to Yuuki nedovolím.“
Kei chvíľu mlčal, no potom ma chytil za plecia a odtiahol ma, aby sa mi mohol pozrieť do tváre. V jeho očiach som videla silu a náhle odhodlanie.
„Už sme spravili dosť...“ povedal mi potichu. Hovoril vyrovnaným a sebaistým tónom. „V oboch krajinách sme zasadili dosť pochybností o vláde vašej sestry. Čoskoro sa o všetkom rozhodne.“ Uprene mi hľadel do slabo rozšírených očí. „Myslím, že už je najvyšší čas to ukončiť.“
Vedela som, čo myslí. Potichu som prikývla. Sklonil sa ku mne a silno ma objal, aby sme sa spolu mohli vrátiť na miesto, z ktorého sme len pred chvíľkou ušli. Museli sme sa vrátiť, aby sme všetkému čelili, znovu sa stretli s Yuuki, a aby sme konečne vzali osudy našich krajín do vlastných rúk. Ako pred chvíľočkou povedal Kei... čoskoro sa o všetkom rozhodne.

Yuuki. Yuuki. Yuuki. Vyčistila som si myseľ a sústredila sa na ňu najlepšie, ako som len vedela. Spolu s Keiom sme sa zjavili uprostred sály, ktorá bola už poloprázdna, pretože noc sa chýlila ku koncu. No upíri ktorí ostali, za nami zvedavo otáčali hlavy. Nerozumeli nášmu nežnému držaniu sa za ruky ani mojej príliš sústredenej tvári.
Volala som Yuuki, tak ako pred chvíľou Keia, keď som potrebovala jeho pomoc. Nevedela som presne, čo robím, no do toho volania som vložila rovnakú naliehavosť ako prvý raz. Trvalo mi to dlhšie, no nakoniec...
„Juuri,“ tichý vysoký hlas ma donútil otvoriť oči.
Pustila som Keia a otočila som sa za známym spevavým tónom. Prišla.
Pár upírov ktorí sa zdržali, pretože boli zvedaví a nerozumeli tomu, čo sa deje, už odkedy sme sa s Keiom vrátili do sály, teraz zmätene hľadeli na dve celkom rovnaké ženy.
„Yuuki-sama? Juuri-sama?“ ozývali sa popletené hlasy. Nikto tomu nerozumel.
Yuuki si ma potichu prezrela. Ona pochopila veľmi rýchlo.
„Čo to má znamenať? Prečo si oblečená ako ja?“ spýtala sa ma a prižmúrila oči.
Cítila som, ako sa Kei napol, keď som k nej vykročila bližšie. Zastala som však v bezpečnej vzdialenosti. Hlavu som držala vysoko a uprene sa jej dívala do tváre.
„Yuuki, spravila si veľa zlého,“ povedala som jej potichu. „Musíš sa zmeniť.“
Nadvihla tenučké obočie a na tvári sa jej zjavil pobavený výraz. Zdalo sa jej to smiešne.
„Čo to vravíš?“ zasmiala sa veselo. „Kei ti to natáral?“
„Sama som toho bola svedkom, Yuuki,“ oznámila som jej chladne. Z očí mi šľahalo sebavedomie no zároveň zhnusenie. „Nesnaž sa to popierať.“
„Preto sa za mňa vydávaš?“ spýtala sa a jej úsmev sa zmenšil, no ešte nezmizol. „Chceš zistiť, čo všetko som napáchala?“
„To čo som zistila dnes mi stačí,“ povedala som jej. „Vieš... stretla som tu na plese Asami. Naozaj dobre sme si spolu poklebetili.“
Yuuki zneistela. Vrhla krutý pohľad na zelenookého upíra, ktorý nás šokovane sledoval spolu s ostatnými. Bol krátky, no ja som si ho všimla. Hnevala sa.
„A čo ti povedala Asami?“ spýtala sa ma milo a celkom bezstarostne. Akoby sa nič nedialo a obe sme len sedeli pri čaji a obdivovali peknú prírodu naokolo.
Moja trpezlivosť bola na konci. Tvár mi skrivila bolesť. Bleskovo som k Yuuki pribehla a udrela ju tak silno, až jej hlava odletela nabok.
Neveriacky sa ku mne znovu otočila. Z jej očí sršali blesky.
„Ty si ich dala zabiť!“ vykríkla som. „Prečo?! Prečo, Yuuki?! Veď už dávno máš všetko čo chceš! Zničíš každého, kto ti prekáža alebo sa ti nepáči?! Myslíš si, že takto kráľovstvo znovu povznesieš?! Zbláznila si sa?!“
Ani prúd mojich nahnevaných výkrikov ju nedonútil zmeniť výraz. Ona nič neľutuje.
„Čo spravíš teraz?! Aj mňa zabiješ, Yuuki?!“
Bez slova na mňa hľadela a jej ostražitosť bola stále rovnako dokonalá. Zrazu sa natiahla dozadu. Šokovane som sledovala, ako spoza šiat niečo pomaly vyťahuje. V jej rukách sa zalesklo striebro a moje srdce sa rýchlo rozbúchalo, keď som pochopila. Mala so sebou Zerovu zbraň.
„To by som mohla...“ povedala potichu a už nepredstierala žiadne úsmevy. Bola zlostná, hrozivá a hlavne veľmi nebezpečná. V strachu som zamrzla.
„Ale samozrejme to nespravím.“ Veľkú zbraň si poťažkala v ruke. „Aj keby si sa vzpriečila tisíckrát, Juuri... stále sme sestry.“
„Nehanbíš sa, Yuuki?“ Môj hlas zakolísal. „Zničila si všetko na čom mi záležalo.“
„Nie, nie,“ krútila hlavou, „pomáhala som ti.“
„Pomáhala?“ zašepkala som neveriacky. „Keď si odohnala mamu, nechala si ma samú. Namiesto toho, aby si bola pri mne, zbavila si sa ma.“
Yuuki mi hľadela do očí. Nevyzerala, že sa mi vôbec za niečo ospravedlní.
„A čo si spravila potom? Postarala si sa o to, aby si ma odlúčila od mojich priateľov, boli jediní, ktorí mi ostali. Dala si zabiť Tara a to pre hlúposť. Rovnako ako Asami, ktorá sa previnila len tým, že sa ti nepáčila, a že si ju nemala rada. A potom... keď si ma kvôli vlastnému prospechu vydala, ja som sa dokázala znovu pozviechať. Našla som šťastie... ale ty... Prišla si mi ho zničiť a takmer si Keia zabila tiež.“
„Takto to znie hrozne, Juuri, ale už som ti vysvetlila, ako to všetko bolo.“
„Klamstvá!“ vykríkla som na ňu. „Mala by si navždy odísť, za to všetko čo si spáchala!“
Yuuki bolo moje obviňovanie celkom ľahostajné. Nebrala ma vážne.
„Prepáč, Juuri,“ povedala mi, „onedlho sa to skončí a potom začneme odznova.“ Neváhala a zdvihla ruku so zbraňou. Myslela som, že zamieri na mňa, no potom sa bleskovo otočila ku Keiovi. Moje srdce zastalo. Bola prirýchla.
„Nie!“ vykríkla som a rozbehla sa pred neho. Konala som celkom inštinktívne a svoje telo som nemohla zastaviť. No ani som nechcela. Keď zaznel ohlušujúci výstrel a mňa prebodla bolesť, akú som ešte nikdy v živote necítila, vedela som, že som ho zachránila.
„Nie!“ zvolala aj Yuuki. Jej prenikavý a vystrašený výkrik konečne zafarbili emócie.
Padla som na zem a na tele pocítila malé jemné a veľké studené ruky. Yuuki a Kei. Obaja sa ku mne okamžite prihnali a snažili sa mi pomôcť.
„Čo si to urobila?!“ zvolal vyľakane Kei. Kričal na Yuuki. „Mohla si tušiť, že to spraví!“
„Juuri,“ Yuukin tichý hlas bol len nejasným povzlykom.
Telom sa mi šírila bolesť sprevádzaná strašným chladom. Onedlho som sa roztriasla.
„Potrebuje krv! Rýchlo!“ Cítila som, ako ma Kei opatrne nadvihol. Keď som však na perách pocítila jemný prúd krvi, prekvapila som sa, že nebola jeho. Patrila Yuuki.
Teplo, čo sa mi rýchlo šírilo po tele, začalo bojovať s chladom. Nič sa však nezmenilo. Bolesť ani zima sa nevzdávali, len čo sa pokúšali teplo rýchlo zamraziť.
„Nestačí to,“ vravela zničene Yuuki. „Nemôžem jej pomôcť!“
„Je to tvoja vina! Toto si chcela?“
„Nie! Keby si umrel už predtým, nič by sa nestalo!“
Kým sa hádali, chlad vyhrával.
„A vy zmiznite!“ zavrieskala Yuuki šialene vysokým hlasom. Bola som si istá, že prizerajúcim sa šokovaným upírom to stačilo k tomu, aby sa okamžite vyparili.
Všetko stíchlo. Náhle prázdnu sieň napĺňal len môj ťažký prerývaný dych.
S námahou som otvorila oči. Po chvíľke sa svetlé škvrny vyjasnili. Yuuki a Kei boli pri mne. Obaja sa nado mnou skláňali a na tvárach mali bezradné výrazy.
„Juuri, ja som to nechcela...“ vravela mi Yuuki potichu a silno mi stískala ruku. K tomu aby som ju ignorovala som veľa sily nepotrebovala. Pozrela som na Keia. Bol v poriadku.
„To je dobre...“ vydýchla som a tvár sa mi pri tom zvraštila bolesťou. „Nič vám nie je...“
„Nemali ste to spraviť,“ povedal mi. Jeho tvár bola bezvýrazná a zvláštne chladná, no videla som, že jeho černe oči trpia. „No teraz mlčte, musíte to zvládnuť.“
„Veď to nič nie je,“ vydýchla som a pokúsila sa o úsmev. „Je mi dobre.“ Cítila som, ako mi šaty presakujú krvou. Neprestávala tiecť a bolesť v hrudi vôbec neustupovala.
„Vymysli niečo,“ zavrčal Kei na Yuuki. „Stalo sa to kvôli tebe.“
Yuuki na mňa upierala svoj prázdny pohľad. Možno prvý raz niečo skutočne ľutovala. Zrazu vstala. Odstúpila dozadu a zavrela oči. Chcela azda ujsť? Znovu ma opustí a nechá ma tu umrieť samú? Po tvári mi stiekla slza. Yuuki...