SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Juuri 2

Na dnešný večer som sa musela pripravovať sama. Práve v takýchto chvíľach mi chýbali moje drahé tetušky Rima, Ruka a Asami, ktoré sa o mňa vždy postarali a pomohli mi so všetkým, čo som potrebovala. Rýchlo som zahnala svoj náhly smútok. Teraz je už moje miesto tu.
Je pravda, že so šatami ani šperkmi som ťažkosti nemala. Ako dary som ich dostávala od Keia presne od mojich štrnástych narodenín. No vybrať si jedny zo stoviek tých najkrajších látok na svete, mohol byť problém. Pohládzala som jemnú chladnú látku, ktorá mi prišla medzi prsty. Pozrela som na svetložlté šaty, ktoré svojou jasnosťou spomedzi tých ostatných kričali. Vzala som si ich. Uvažovala som či sa budú Keiovi páčiť. Keď som si na neho spomenula, začervenala som sa a rozpálenú tvár rýchlo zaborila do jemnej látky. Ak by som si naozaj chcela vybrať niečo, čo by sa mu páčilo, obliecť by som si mala tie prekrásne čierne šaty, čo mi daroval naposledy. Alebo možno tie červené, ktoré by mu pripomínali moju krv... Chvíľu som nad tým uvažovala, no nakoniec som len mykla plecami a k veľkému zrkadlu som sa vrátila nesúc jasnožltú látku.
Nebolo ťažké vybrať si k týmto šatám zlaté retiazky či jemné náušnice. Ja som sa však nikdy nedokázala fintiť toľko ako mama alebo Yuuki. Nemala som trpezlivosť. Dlhé vlasy som nechala rozpustené tak ako boli a rozhodla som sa zvyšný čas stráviť inak. Kei mi dal dve hodiny. Vedela som, že mojim tetám by toľko času na prípravy stačilo len ťažko. Usmiala som sa. Pomaly som odkráčala ku dverám. Moje topánky nepekne zaklopkali. Vyzula som si ich a opatrne vyšla zo svojej izby.
Ponáhľala som sa dole po schodisku. V jednej ruke topánky a v druhej dlhá sukňa, ktorá sa mi plietla pod nohy. Len dúfam, že na nikoho nenarazím.
Naschvál som sa pustila bočnými chodbami a naozaj som mala šťastie. Dostala som sa až do zadnej vstupnej miestnosti a tak rýchlo ako som len mohla, pribehla som k bráne a potichučky ju otvorila. Šťastne som sa usmiala a už sa ponáhľala po širokom chodníku lemovanom hustými kríkmi. Onedlho som vbehla medzi stromy. Kráčala som ďalej a za chvíľu som konečne zbadala stajňu, ku ktorej som sa tak náhlila.
Kairi už cítil, že som blízko. Radostne zaerdžal a kopytami nedočkavo klopal o svoju drevenú ohradu.
Bolo by hlúpe teraz sa obúvať. Pozrela som na to blato a spravila grimasu. Topánky som zhodila na zem pri slnečnej stene stajne a vybrala som sa rovno k ohrade. Kairi už hrabal kopytami. Natiahla som ruku a čierny žrebec rýchlo vystrel dlhý krk, aby si mohol oprieť nos o moju dlaň.
„Ahoj, Kairi,“ pohladila som ho po hlave, „prepáč, že som za tebou tak dlho neprišla.“
Zafunel.
„Nehneváš sa, však?“
Nespokojne zašvihal chvostom a ja som sa usmiala. Hladila som ho po obrovskom čiernom líci. Zrazu som začula hlasný čvirikavý štebot. Otočila som hlavu, práve keď si krásny pestrofarebný vták sadol na moje pravé plece. Papagáj so strapatým chocholom na hlave si spokojne zložil krídla a ticho mi niečo zahúdol do ucha.
„Ahoj, Rima,“ zasmiala som sa, „kde si nechala Ruku?“
Vták potichu zacvakal zobákom, keď začul môj hlas. Našuchoril si perie, stiahol malú hlavu k telu a začal privierať očká.
Netrvalo dlho a rovnako krásny farebný vták pristál na Kairiho šiji. Kôň znovu švihol chvostom, no inak ostal celkom pokojný.
„Už som sa čudovala,“ zasmiala som sa znovu, pretože tento párik nikdy nelieta oddelene.
Vedeli ma tak veľmi upokojiť. Pri nich som vždy zabúdala na všetko ostatné. Ako dlho som už s nimi, som si uvedomila, až keď som za chrbtom začula svoje meno.
Rýchlo som sa obrátila. Haru stál pár krokov za mnou a na tvári mal nervozitu.
„Pán vás už hľadá,“ vravel mi rýchlo.
Ajaj.
Náhlivo som Kairiho posledný raz pohladila po líci a na veľký nos mu vtisla bozk.
Otočila som sa a ponáhľala sa k červenovlasému upírovi.
„Čo to má znamenať?“ začula som chladný tón.
Haru ustúpil nabok, aby uvoľnil cestu svojmu pánovi. Kei kráčal rovno k nám.
Sklonila som hlavu a rýchlo k nemu pribehla. Až som sa mykla, keď som zbadala svoje zablatené nohy a dlhá sukňa čo sa dotýkala zeme, na tom tiež nebola oveľa lepšie.
„Povedal som vám, aby ste ma počkali vo vašej izbe,“ zdrapil ma za ruku. „Ako to vyzeráte?“
„Prepáčte mi, zabudla som na čas a...“
„A?“ zazrel na malého podriemkavajúceho vtáčika na mojom pleci. „Zdá sa vám to vtipné?“
Opovážila som sa zdvihnúť hlavu. „Nie,“ povedala som mu placho. „Odpusťte.“
Chvíľu na mňa zazeral. Rýchlo som vystrela prst a natiahla ho k svojmu plecu. Keď naň vtáčik skočil a potichu zaštebotal, vystrela som ruku, aby mohol odletieť.
„Prečo ste bosá?“ spýtal sa ľadovo.
Začervenala som sa. „No... nechcela som sa príliš zašpiniť...“
„Ale veľmi sa vám to nepodarilo.“
Sčervenela som ešte viac. Chytil ma za bradu, keď som znovu sklopila tvár. Zdvihol mi hlavu a pozrel mi priamo do očí. Zrazu som sa cítila akosi čudne. Keď som na nohách z ničoho nič zacítila topánky, vytrhla som sa zo zajatia jeho očí a pozrela som dole.
Blato zmizlo. Šaty som mala rovnako krásne a žiarivé, ako keď som ich vytiahla zo šatníka a na nohách som naozaj mala svoje topánky.
Ešte som ho nevidela používať mágiu, no bola som si istá, že so svojimi schopnosťami dokáže aj o čosi viac ako vyčistiť šaty.
„Ďakujem,“ zamrmlala som.
Zlostne si odfrkol. Rameno mi schytil ešte silnejšie a potiahol ma za sebou.
Kým ma viedol späť, pohľadom som pohládzala jeho široké plecia, silný chrbát a jemné pramene jeho čiernych vlasov. Kráčal veľmi rýchlo. Ledva som mu stačila.
Pred vstupnou bránou až stálo auto.
Spoza našich chrbtov sa ozval Haru. Podarilo sa mi úplne na neho zabudnúť.
„Poslali po vás, tak ako sľúbili,“ oznámil potichu.
„Len aby to nakoniec neľutovali,“ odpovedal mu pobavene Kei.
Haru podišiel k autu a otvoril zadné dvere.
„Na čo čakáte?“ ozvalo sa pri mojom uchu. „Ak ma zdržíte ešte čo len o jedinú chvíľku dlhšie, prisahám, že vám to neskôr spočítam.“
Srdce mi poskočilo a rozbehlo sa ako šialené, keď ma pohladil po krku. Neotáľala som a rýchlo sa ponáhľala do auta. Kei sa slabo pousmial.
Kráčal za mnou, no nenastúpil. Keď som už sedela, sklonil sa ku mne a potichu mi varovne zašepkal: „Nezapleť sa do ničoho.“
Preglgla som, keď za mnou zatvoril dvere. Haru len prikývol, keď zachytil pánov prísny pohľad. Znamenal niečo viac, ale ja som mu nerozumela.
Keď som sa otočila späť ku Keiovi, zarazene som zistila, že už zmizol. Oprela som sa a potichu si vzdychla, keď sme vyrazili vpred.
Snažila som sa niečo zistiť cestou, no Haru väčšinou mlčal ako hrob. Prezradil mi len málo.
„Kei-sama je často hosťom na mnohých stretnutiach,“ povedal mi. „Na tomto budú všetci urodzení upíri jeho území. Preto musíte ísť tiež.“
„Chce ma predstaviť?“ spýtala som sa. No otázka či sa chce pochvastať, by možno bola vhodnejšia.
„Samozrejme, vás veľmi predstavovať netreba,“ zamrmlal si, čím mi len potvrdil moje dohady. „No ešte ste neboli spolu na verejnosti, však?“
„Nie,“ priznala som. Zašteklilo ma v žalúdku. Pomaly ma zaplavovala neistota.
„Čo sa odo mňa očakáva?“ spýtala som sa placho.
„Ak sa len budete držať pri Keiovi-sama, malo by byť všetko v poriadku.“
Malo by? „Prečo teda nešiel so mnou?“
„Má viac povinností,“ povedal mi jednoducho a ja som pochopila, že by som sa na to nemala veľmi vypytovať. „Stretnete sa na mieste. Musíme ho tam počkať.“
Len som prikývla. Keby som len mohla vedieť, kam tak často odchádza a čo neustále zariaďuje. A len tak sa ho spýtať nemôžem. Ledva som sa prepracovávala k tomu, aby som sa ho spýtala, ako sa má. Aj keď sme si z niekoľkých stránok boli už blízky, teda prevažne len ja som bola blízka jemu, pretože z môjho tela aj krvi dostal vždy toľko, koľko len chcel, stále bolo medzi nami toľko cudzieho, toľko rozdielneho.
No našla som pri ňom nový zmysel svojho života. Tak ako obaja kráčame po tejto Zemi, prisahám, že raz ma bude milovať.
Premením jeho zlobu na milosť a odpor na lásku. Dostal ma, aby som mu pomohla. Život nás zviedol dohromady, aby ma on zničil alebo ja jeho zachránila. A ja nechcem prehrať.
Zatvorila som oči a už nemyslela na nič. Až kým sme nedorazili.
Slnko už dávno zapadlo. Haru mi pomohol vystúpiť a potom ma voviedol do budovy. Upíri, okolo ktorých sme prešli nás spoznávali, aj keď ja som ich tváre nikdy nevidela. Klaňali sa. Na to som už bola zvyknutá.
Zastali sme v priestrannej hale a postavili sa bokom od veľkých roztvorených dverí, ktoré podľa hlasov, smiechu a ďalšieho ruchu museli viesť do veľkej spoločenskej sály. Teraz sme museli počkať na Keia. Vedela som, že záleží hlavne na tom, aby sme tam vošli spolu. Hľadela som na upírky v nádherných šatách. V hale s nami stáli len ony a pravdepodobne tiež čakali na svojich partnerov. Nenápadne po mne pokukávali, no keď si to všimol Haru a opätoval im trochu odstrašujúcejší pohľad, ako očakávali, rýchlo sa odvrátili. Pozrela som na ich zložité a krásne účesy.
„Idem na toaletu,“ oznámila som potichu mladému upírovi. Videla som na ňom, že nie je nadšený. Predsa len na mňa mal dozerať.
„Nezdržujte sa,“ zašepkal mi.
Toho sa obávať nemusel. Naozaj som nemienila zobrať Keiove varovania na ľahkú váhu.
Ak by na mňa musel znovu čakať, doplatila by som na to.
Rýchlo som sa vybrala dlhou chodbou za rohom haly. Možno si s vlasmi ešte stihnem niečo vymyslieť. Zahla som za ďalší roh a narazila na ešte dlhšiu prázdnu chodbu. Trochu som pridala. Kým som našla, čo som hľadala, chvíľu to trvalo.
Postavila som sa pred rad širokých zrkadiel. Teraz som si uvedomila, že zlý pocit z mojej neupravenosti bol celkom zbytočný. Hladké rozpustené vlasy mi rovno splývali po pás a nádherne sa leskli zlatým odtieňom, čo sa dokonale hodilo k mojim šatám a šperkom.
Nebolo čo upravovať. Povzdychla som si, keď som si uvedomila, že som strácala čas zbytočne. Ak je Kei už tu, určite ma zabije.
Rýchlo som sa vrátila na chodbu. No hneď ako som vyšla, zarazila som sa.
„Myslíš, že toto je to, čo tak dobre vonia?“ zachechtal sa upír, ktorý sa predo mnou vynoril odnikiaľ. Zaspätkovala som. Predo mnou stáli traja muži, ktorí sa na mňa zvedavo pozerali.
Jeden z nich slabo potiahol nosom. „Áno,“ povedal hrubým tónom a hnusne sa usmial.
Čo to preboha bolo za nevychovaných upírov? Z ich tvárí šľahala podlosť a zlé úmysly.
„Čo odo mňa chcete?“ zajachtala som. Úplne ma ignorovali.
„Videl si ju už niekedy?“ spýtal sa jeden z nich a pozrel na upíra vedľa seba. Ten iba pokrútil hlavou.
Všetkým trom sa po tvárach roztiahli nové úsmevy, keď začuli môj zrýchlený tep.
„To by bolo neodpustiteľné, keby sme ju tu len tak nechali,“ zapriadol jeden z nich.
„To máš pravdu,“ zasmial sa ďalší.
Toto nevyzeralo dobre. Rýchlo som sa obzrela na jednu a potom na druhú stranu dlhej chodby. Prázdna, ako inak.
„Nie!“ Vykríkla som, keď ma za ramená schmatli cudzie ruky. „Ako sa opovažujete! Ja som...“
Udreli ma po tvári. Ako sa sem dostali takíto násilníci? Dvaja mi schytili a vystreli ruky. Odhalili moje zápästia a zuby sa mi zlovestne predĺžili. Vyvalila som oči od strachu. Tretí sa usmial a priklonil sa rovno k môjmu krku.
„Nie!“ vykríkla som znova. „Kei...“
Zuby mali už len kúsoček od mojej kože. Zatvorila som oči a bezmocne sa roztriasla.
Náhly strašný hluk ma donútil znovu sa pozrieť. Upíri už pri mne neboli. Vystrašene som sledovala, ako ďalší vysoký muž v dlhom čiernom plášti krátkymi agresívnymi pohybmi mení troch upírov na prach. Vytrhal im srdcia tak rýchlo a jednoducho, že to trvalo len okamih. Nikdy som nevidela také chladnokrvné zabíjanie. Vlastne som nikdy v živote nebola svedkom žiadneho zabíjania či smrti. Triasla som sa ako tenučký mladý strom vo fujavici a tlačila som sa chrbtom k stene. Muž sa ku mne otočil a ja som okamžite spoznala ten chladný pohľad a tiež dlhé čierne vlasy, aj keď boli teraz viac strapaté.
„Kei,“ vzlykla som potichu.
Zrazu stál pri mne. Prstami i pohľadom mi prešiel po rukách a po krku. Ešte stále roztrasene som ho rýchlo chytila za plášť a skryla sa pod jeho silnými rukami.
„Kei-sama!“ Práve dobehol Haru a bol poriadne zadýchaný. „Ste v poriadku?“
Kei sa k nemu pomaly otočil. Pritisla som sa k jeho širokému chrbtu a stále vystrašene vykúkala spoza jeho lakťa.
Kei na neho stále ticho zazeral. Chvíľu sa ozývali iba moje prudké roztrasené nádychy.
„Kde si bol?“ spýtal sa ho ešte chladnejšie, ako som u neho kedy počula.
Haru zatvoril oči a ticho sklonil hlavu. „Strašne ma to mrzí, pane.“
Keiovi bolo ľahostajné, čo hovorí. Jeho srdce bilo pomaly a jeho dych bol dokonale pravidelný, aj keď len pred chvíľou zabil troch upírov. Moje srdce sa práve naopak chvelo rýchlo ako včelie krídla. Pritlačila som sa k nemu ešte tuhšie.
„Je Juuri-sama zranená?“ spýtal sa Haru s obavami a stále hľadel do zeme.
„Nie,“ povedal mu Kei. „Mal si šťastie.“
Ako som ich sledovala, niečo mi nahováralo, že jeho šťastie sa však týmto skončilo.
„Vráť sa do sály,“ prikázal mu Kei. „Onedlho sa vrátim aj ja.“
Haru sa uklonil tak hlboko, ako sa len dalo a potom sa rýchlo vybral späť dlhou chodbou.
Moje trasenie neustávalo. Smrť je tak hrozná. Ako to mohol dokázať s takou pokojnou chladnokrvnosťou? S nimi by som nikdy nemohla bojovať a ani sa pred nimi ubrániť.
Pomaly ma chytil za roztrasené ruky a stiahol si ich z plášťa. Otočil sa ku mne tvárou. Dlane zovreté do pästí som si oprela o jeho hruď, kým ma stále držal za zápästia.
„Pamätáte sa na posledné slová, čo som vám povedal?“
Bola som až natoľko vyľakaná, že som mu ani nemohla odpovedať.
„Žiadal som len toľko, aby ste sa pár hodín do ničoho nezaplietli,“ precedil cez zuby podráždene. „Ale vy,“ sršal z neho hnev, „prečo musíte niečo vyviesť, vždy keď odídem? Potrebujete, aby som vás zastrašoval ešte viac?“ hneď ako sa to spýtal, uvedomil si, že vydesiť ma ešte viac, je už vlastne nemožné.
„Nemôžete si namýšľať, že sa vám tu nič nestane. Tieto územia nie sú také krásne a pokojné, ako tie z ktorých ste prišli.“ Priklonil sa ku mne bližšie. „Pochopte to.“
Môžem skutočne vydržať na takom mieste? Ja som vyrastala obklopená láskou. Bola všade, kam som sa pozrela. Ako prežijem tu, keď smrť či hocijaké násilie mi naháňa takú hrôzu? Kam som sa to dostala?
Vedela som, že mi číta z očí. Nad mojím ďalším zdesením sa len pousmial. Vedel presne, na čo som myslela.
„Ako môžete byť taká slabá s tak silnou krvou?“ spýtal sa ma potichu a perami mi prešiel po krku. „Teraz vám ešte pomôžem, aj keď...“ jeho pery sa na mojom krku slabo usmiali, „nie zadarmo.“ Nadýchol sa mojej vône. „Večnosť je veľmi dlhá,“ zašepkal, „skôr či neskôr sa musíte zmeniť, pretože ostanete pri mne a ja...ostanem tu.“ Zdvihol hlavu, aby mi mohol pozrieť do očí. „A ten kto žije tu, musí byť silný, aby mohol sám čeliť všetkému, čo mu príde do cesty. Ak nebudete zabíjať, tak umriete vy. Nech vám to čo sa dnes stalo, vždy pripomína, čo sa vám môže stať, ak ostanete slabá...“
Pomaličky sa mi vracala farba do pier a moje trasenie ustávalo. Mohol za to jeho hlas, ktorý mi často zvykol naháňať strach, no niekde hlboko som cítila, že je mojou záchranou. Presne tak, ako sa to stalo aj teraz. Videl, že som pokojnejšia.
Uvoľnila som ruky a roztvorila päste. Na jeho hrudi teraz pokojne ležali moje otvorené dlane. Zadívala som sa mu do očí so slabosťou, no už bez toľkého strachu.
„Ani skôr ani neskôr,“ povedala som mu potichu. „Súhlasila som, že vám dám svoj život,“ tváril sa spokojne, „ale taký, aký je.“ Prižmúril oči. „Ja nemôžem zabiť, neviem ublížiť,“ vravela som mu. „Ak ma chcete pri sebe, a chcete, aby som žila, chráňte ma. Tak ako ste to spravili teraz... Inak umriem.“
„Naučím vás žiť v takomto svete,“ povedal mi kruto.
„Naučíte vtáka plávať pod vodou a donútite ho vzdať sa krídel?“
„Vzdáte sa mnohých vecí, nie len lásky.“
„Ale vtákovi sa krídla dajú len odrhnúť. Potom umrie od bolesti.“
„Stačí, ak sa polámu.“
Mlčala som, ale moje oči mu vraveli, že som sa ešte nevzdala.
„Čo je to za pohľad?“ spýtal sa výsmešne. „Radšej prestaňte dúfať,“ zašepkal mi a chytil ma za bradu, aby mi mohol nadvihnúť tvár. „Rybám predsa krídla nerastú.“
Usmiala som sa. „Ešte šťastie, že sa na rybu nepodobáte.“ On ostal bez výrazu. „Skôr na pantera.“
„Aj on miluje krv svojej koristi a nedovolí, aby ju mal nikto iný,“ zašepkal a priklonil sa k mojej tvári celkom blizučko.
„Nie,“ vydýchla som. „Je príliš krásny a túži ostať divoký za každú cenu.“
Až teraz sa usmial. „Aj ostane...“
„...a svoju korisť nakoniec zabije, je to tak?“
„Nikdy...“ zašepkal a priklonil sa ku mne ešte viac, aby ma mohol pobozkať.
Minúty, po ktorých sa odtiahol, boli príliš krátke. Nespokojne som vydýchla.
„Myslíte, že by ste mi mohli nabudúce darovať pantera?“
„Takže ten tiger sa vám predsa len nepáči?“
„Nie,“ zasmiala som sa. „Je úžasný. Takto by mohol mať spoločníka.“
„Myslel som, že nie sú šťastné v zajatí,“ zopakoval, čo som mu pred chvíľou povedala.
„Viem,“ prikývla som mu. „Ale so mnou by šťastný bol.“ Pozrela som mu do hlbokých čiernych očí. „Určite.“
Rýchlo sa odtiahol. „Žiadne ďalšie zvieratá. Radšej sa starajte o to, aby ste boli pri mne, keď vás chcem a nie o ne.“
„Ja som pri vás,“ povedala som mu potichu.
„Tak si dajte záležať na tom, aby ste boli aj dnes v noci, keď sa vrátime domov,“ zasyčal. „Ešte sa mi musíte odvďačiť za to, čo som pre vás pred chvíľou urobil.“
„Áno,“ poslušne som sklopila zrak.
„Výborne,“ povedal mrazivo. „A teraz poďte. Možno sa naučíte zopár nových lekcií.“
Silno ma chytil pod lakťom a ťahal ma za sebou, keď vykročil po dlhej chodbe späť ku spoločenskej sále.

Keď sme spolu vstúpili do miestnosti, trochu som znervóznela. A to aj napriek tomu, že mi Kei nariadil, aby som prijala jeho rameno. Spravila som to viac ako rada a ruku som jemne prevesila cez jeho. Jemu som však svoju radosť neukázala.
„Kei-sama, vitajte.“ Upíri nás začali zdraviť a klaňať sa nám, hneď ako nás zbadali. Naše mená sa šepotom ozývali po celej obrovskej sále, až kým všetci nespozorneli a postupne sa k nám otočili.
„Dobrý večer,“ pozdravil Kei za nás oboch. Spokojne prižmúril oči, keď si všimol, že všetky oči sa upierajú na dievča, ktoré so sebou priviedol. Všetci sledovali, ako sa ho nežne pridŕžam. Zahliadla som v ich tvárach pochybovačnosť a prekvapenie.
Vedela som prečo. Naša rozdielnosť musela kričať do šírych diaľok. On v čiernom ako noc a ja žiarivožltá ako slnko. Jeho silná a krutá aura vedľa mojej jemnosti, sebavedomosť vedľa plachosti. Rozdiel vo veku bol tiež obrovský.
A toto všetko mohlo ísť rovno dočerta, len kvôli mojej čistej krvi.
„Juuri-sama, je nám cťou...“ počula som okolo seba hlasy. „Ako sa máte?“
„Dobrý večer,“ pozdravila som slušne, „aj vy sa ma pokúsite zabiť?“
Počuli to všetci, pretože sála bola od nášho príchodu ešte stále utíchnutá. Upíri prekvapene zamrzli. No nikto z nich nezmeravel tak ako Kei.
„Čo to hovoríte?“ spýtal sa ženský hlas blízko pri mne. „Kto sa opovážil?“
Kei mi varovne stisol ruku. Asi som sa nesprávala celkom podľa jeho predstáv.
„Nie, nie, som v poriadku,“ odpovedala som milo na zopár ďalších obávajúcich sa ženských hlasov. „Kei vinníkov hneď potrestal a dokonca mi sľúbil, že sa to už nikdy nezopakuje,“ cítila som jeho zmätenie, tak som sa usmiala ešte širšie. „Ako svadobný dar sa rozhodol splniť moje želanie a zaviesť niekoľko pravidiel z môjho kráľovstva. Vraždy a príliš kruté násilie sa budú odteraz trestať,“ vyhlásila som pred všetkými.
Cítila som, ako sa Kei vedľa mňa celý napäl. Zaťal ruky do pästí.
Nadšenie som nevyvolala ani medzi upírmi. Všetci to boli vrahovia.
„A čo ľudia?“ Spýtal sa niekto z davu. „Vzťahuje sa to aj na nich?“
Doteraz som netušila, že ich Kei dovoľuje len tak zabíjať.
„Áno, samozrejme,“ povedala som pevným tónom. Pozbierala som viac odvahy a tiež drzosti. Rozprávam sa predsa so zabijakmi, beštiami. „Ak sa niekto z vás od tejto chvíle o niečo pokúsi, môžete si byť istí, že neskončí lepšie ako tí, ktorí ma pred chvíľou napadli.“
Po celej miestnosti sa zrazu rozniesol šum pohoršených a nahnevaných rozhovorov. Pokrytci.
Kei využil, že sa na nás chvíľu nesústredia a zdrapil ma za ruku tak silno, až som potichu zastenala. Odtiahol ma nabok a otočil si ma tvárou.
„Uvedomuješ si, čo si práve spravila?!“ prskal rozčúlene. Myslela som, že ma udrie.
Skláňal sa pri mne, aby náš rozhovor nik iný nepočul. Jeho zuby sa zlovestne zaleskli.
„Toto si ešte odpykáš!“ zúril mi do ucha. Myslel to smrteľne vážne. „Zmenila si všetko, čo sa len dalo! A nie len politiku! Zrušila si moje sľuby, o ktorých nič nevieš, rozhnevala si príliš veľa mocných upírov! Pretvorila si nás na smiešnu napodobeninu hlúpeho kráľovstva tvojej sestry! Všetko si zničila, všetko!“
„Spravte mi čo chcete!“ zasyčala som mu naspäť, aj keď strach z jeho hnevu sa mi celkom skryť nepodarilo. „Nevzdám sa, kým ma nezabijete!“
„Mám chuť to spraviť,“ vrčal hrozivo. „Keby si nebola pod ochranou svojej krvi, neváhal by som.“
O krok som od neho ustúpila a znechutene mu pozrela do očí. „Ste netvor.“
„A ty si mi dala svoj život,“ pripomenul mi s novým krutým úsmevom. „Môžeš sa tešiť. Keď budeme doma, ukážem ti, čo si ešte nevidela.“
Roztriasli sa mi dúhovky. Krátku chvíľu na mňa ešte zazeral so všetkou svojou zlobou. Potom ma pustil a otočil sa mi chrbtom. Zamiešal sa medzi upírov a vybral sa k skupinke vyčkávajúcich mužov takmer na druhom konci sály. Už sa na mňa nepozrel.
Tiež som sa otočila a ešte som sa nestihla ani nadýchnuť, keď ma zrazu obklopili postavy krásnych zvedavých žien. Upravila som výraz svojej tváre a nasilu sa na ne usmiala.
Ich otázky nemali konca. Z toľkého rozprávania som bola onedlho unavená. Okrem toho, vždy keď som medzi upírmi zahliadla Keiovu vysokú postavu, spomenula som si na jeho slová a striasla som sa. On ma úplne ignoroval. Táto nekonečná sála plná cudzích ľudí, s ktorými ma nespájalo vôbec nič, bola iba slabučkou predzvesťou toho trápenia, čo ma neskôr čakalo s Keiom.
Už bolo po polnoci, keď som za chrbtom začula jeho zvodcovský tón. Práve som stála v polkruhu žien, ktoré ma spovedali celý večer.
„Prepáčte, že vás ruším,“ povedal s úsmevom. „Ale na dnes sa s vami už rozlúčime.“
Chytil ma za lakeť.
„Kei-sama,“ zastonala nešťastne jedna zo žien, „vždy odchádzate medzi prvými.“
„Som príliš zaneprázdnený,“ povedal ospravedlňujúco a čakajúc pochopenie mykol plecami. „Aj teraz mám už niečo naplánované.“ Palcom mi prešiel po chrbte.
„Rozumieme,“ zaštebotali znovu nešťastne.
Keď ma zdravili, len som im kývla hlavou na rozlúčku.
Kei si zľahka opieral dlaň o môj chrbát a pomaly ma vyvádzal z preplnenej miestnosti.
Srdce mi bilo stále rýchlejšie. Onedlho sme sa dostali do vstupnej haly. Neodviedol ma k dverám, ako som predpokladala, ale zahol za roh na začiatok dlhej chodby, kde sme boli sami. Bez slova ma silno objal. Nič som si nenamýšľala a dobre som spravila. Ani on na svoje slová nezabudol.
Zakrútila sa mi hlava a zatmelo pred očami. Krátku chvíľku som sa nemohla nadýchnuť. A zrazu bolo po všetkom. Ocitli sme sa na celkom inom mieste, ako sme stáli ešte pred okamihom. Chytila som sa za hlavu a pokúšala sa prekonať závrat. On bol na to už zvyknutý a ten nepríjemný tlak pri presune už takmer vôbec nevnímal.
Pomaly som otvorila oči. Boli sme v jeho spálni. Túto miestnosť som ešte nikdy zvnútra nevidela, no práve teraz som nemala bohvieakú chuť sa rozhliadať. Pozrela som len na Keia. Nehľadel na mňa. Sledoval dvere a na niečo čakal. Takmer okamžite sa ozvalo tiché zaklopanie.
„Ďalej,“ povedal.

5
Průměr: 5 (7 hlasů)