SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Juuri 3

Dvere sa otvorili a ja som zrazu nemohla uveriť vlastným očiam. Tvár mi pokrivil šok.
„Yuuki!“ Vykríkla som radostne.
Ani sa na mňa nepozrela. Bola nádherná presne ako vždy. Odvážne šaty jej nikdy neprekážali, no tieto červené ktoré mala na sebe, sa mi zdali až príliš vulgárne.
Chcela som sa rozbehnúť k nej, no zarazila som sa, keď ma neviditeľné povrazy nepustili dopredu. Stála som ako obarená, keď som na sebe pocítila Keiovu mágiu.
„Čo to má znamenať?“ spýtala som sa ho nahnevane. Nereagoval.
„Yuuki?“ oslovila som ju znova. Nezdalo sa, že by ma počula. Zmätene som na nich pozerala, neschopná pohnúť sa či hocako upútať ich pozornosť.
„Kde je Juuri?“ spýtala sa zrazu Yuuki tichým nádherným tónom. „Nikde ju necítim.“
Kei sa so širokým úsmevom iba spokojne oprel o rám svojej postele. Yuuki si celú neslušne prezrel.
„Možno by si sa prekvapila, keby som ti povedal pravdu,“ naozaj sa zabával.
„Skús to,“ usmiala sa, ale v jej tóne bol príkaz.
„Vzal som ju dnes so sebou,“ povedal jednoducho a ruky si prekrížil na hrudi. „Zdalo sa mi to ako dobrý nápad.“
„Aby si sa mal čím chváliť?“ spýtala sa.
Kei sa zasmial. „Prečo, vadí ti to?“
Neodpovedala mu.
„Nechal som ju tam. Jej nové známosti jej nedajú pokoj ani na minútku. Celú noc som ju sledoval,“ trochu nadvihol bradu.
„Áno, už vidím ako sa práve ona zabáva s tvojimi upírmi,“ povedala mu trochu sarkasticky.
Zamykal plecami. Potom trochu zvážnel. „Nemala by si po mňa dávať posielať zakaždým, keď sa začneš nudiť.“ Už sa znovu zabával. „Vieš, teraz som už zadaný.“
„Vďaka mne,“ povedala a pomaly k nemu vykročila.
Nešťastne som pokrútila hlavou a chrbtom som sa oprela o stenu. Čo sa to s Yuuki porobilo? Nespoznávala som ju.
Už bola pri ňom. Naklonila sa a vášnivo ho pobozkala.
Tvár som si skryla do dlaní a potichu som sa rozvzlykala. „Yuuki,“ zastonala som.
Spolu sa zvalili na posteľ.
Naozaj ma Kei donúti pozerať sa na to?
Schúlila som sa pri stene a hlavu som zdvihla, až keď som zacítila Keiovu krv. Jeho košeľa ležala odhodená len neďaleko odo mňa. Pozrela som na nich a zbadala Yuuki, ako si berie z jeho krvi. Rovno z jeho hrdla. Sedela mu na bruchu a on pod ňou pokojne ležal, kým ho zľahka hrýzla do krku.
Nemohla som uveriť.
Kei vzdychol, keď ho zranila znovu. Veľmi sa mu to páčilo. „Ty beštia...“ šepkal jej potichu. „Predala si vlastnú sestru za moju čistú krv.“
Vytiahla z neho zuby a zavrčala mu do tváre. „Už som ti vravela, že som to nespravila preto,“ povedala mu príkro. „Chcem, aby sa mala dobre. Dávaš jej dosť krvi?“
„Až tak veľa jej zatiaľ nepotrebuje,“ zamumlal. „Ešte len začína...“
„Keď som začala ja, nemala som nikdy dosť.“
„Ty si iná ako ona. Zlá.“
Len sa zasmiala a znovu sa k nemu sklonila. Zatvorila som oči, keď ho začala krvavými perami znovu bozkávať. Yuuki bola teraz naozaj zlá. Bolo to dokonca počuť z jej hlasu.
Nepozerala som sa, pretože Kei znovu vzdychal. Zatínala som zuby.
„Krv ti nestačí?“ spýtal sa jej potichu. „Kde máš svojho blonďavého psíka?“
„Buď ticho...“ zašepkala mu.
„Už ťa unudil?“ podpichoval ju ďalej. „Koľko máš teraz milencov?“
Jej tón bol zrazu podráždený. Akoby si spomenula na niečo, čo ju hnevalo. „Hanabusa zmizol.“
Zdvihla som hlavu.
Yuuki ho už pustila. Teraz sedela vedľa neho a majetnícky ho prstami hladkala po svaloch na bruchu.
„A čuduješ sa?“ spýtal sa jej pobavene. „Keď svojho psa príliš biješ, nakoniec ti ujde.“
„Hanabusa nie,“ vravela presvedčene. „Poslúcha ma na slovo.“
„O tom som dnes večer niečo počul,“ povedal jej Kei. „Myslel som, že vraždenie je u vás zakázané.“
Všetky špinavosti vyťahoval naschvál, pretože vedel, že počúvam. Žiadna fyzická bolesť sa nemohla vyrovnať tej, ktorú mi týmto spôsoboval. Zrada sestry bolela až príliš. Priala som si umrieť.
„A od koho si to počul?“ spýtala sa ho. „Povedz mi jeho meno.“
„Je to pravda?“ prekvapil sa. „Nechala si ho vyvraždiť celú rodinu?“
„Nie tak celkom,“ povedala mu a usmiala sa pri tom.
Zapchala som si uši, no aj tak som ich počula. To nemohla byť pravda. Yuuki by niečo také nikdy nespravila.
„V poslednom čase bol Hanabusa až príliš... slabý,“ to slovo povedala znechutene.
„Myslela som si, že ak mu prikážem niečo takéto... trochu sa zocelí.
„Poznal vôbec tých upírov? Šok je silnejší, ak sú mu ich tváre známe,“ radil jej Kei.
Zhrozene som si priložila ruku na ústa. Bavia sa o tom tak pokojne.
„Boli to jeho priatelia,“ povedala mu so smiechom.
Ako mohla?
Kei sa zasmial tiež. Prevalila sa na neho a široko sa usmievala. Chytil ju za vlasy.
„Diablica,“ povedal.
Hlavu si zložila na jeho hruď a zatvorila oči. „Viem, že svoju úlohu splnil...“ vydýchla, „no nevracia sa.“
„Chvíľu ešte počkaj,“ znovu jej radil Kei. „Ak je k tebe taký lojálny, nemôže ťa ohroziť.“
Prikývla.
Správali sa k sebe tak dôverne. Poznali navzájom svoje tajomstvá a to z nich robilo spojencov. Mohli si radiť, dokonca spolu plánovať...
Zničene som sedela pri stene a objímala si kolená. Obaja ma tak veľmi oklamali...
„Nemal by si zabúdať na Juuri,“ povedala mu zrazu Yuuki a posadila sa.
„Toho sa nemusíš báť,“ usmial sa. „Ja na ňu myslím stále.“
„Výborne.“ Postavila sa a jeho nechala polonahého ležať na posteli. „Staraj sa o ňu.“
To boli jej posledné slová. Prešla do stredu miestnosti, zatvorila oči a v sprievode studeného vánku, ktorý mi zavial rovno do tváre, o chvíľočku celkom zmizla.
Hneď ako bola preč, mágia, ktorá mi bráni priblížiť sa, poľavila. Ja som sa však nepohla.
Schúlená som sedela na zemi a nohy pritískala k roztrasenému telu.
Kei sa pomaly posadil. Pozrel na mňa. Vstal a podišiel bližšie. Zastavil sa len krok predo mnou a kľakol si na jedno koleno, aby mi mohol hľadieť do tváre.
„Ako sa vám páčilo predstavenie?“ spýtal sa ma. Mal toľko úcty, aby sa neusmial.
Neodpovedala som mu a tvár si pritlačila na kolená.
Sadol si. Chvíľu na mňa hľadel a nerušil ma pri mojej bolesti.
„Yuuki je zviera,“ povedala som roztraseným hlasom. Mumlala som si do pokožky, takže to muselo byť veľmi tlmené. No Kei to zachytil.
„Je upír,“ povedal jednoducho, „aj vy ste.“
Bolestne som zakvílila.
„Alebo aspoň budete,“ dodal, keď to počul.
„Ako ste mohli?“ Rýchlo som si utrela slzy. „Ste rovnako podlý ako ona. Prečo ste si nevzali ju?“
„Chcel som,“ vydýchol.
Zdvihla som tvár a konečne mu pozrela do očí. Iskrili.
„Chcel som,“ zopakoval potichu, „no potom som uvidel vás.“
Hľadela som na neho bez jediného žmurknutia. Znovu sa so mnou hrá?
„Ste rovnako krásna ako ona, možno krajšia,“ pokračoval tichým hlasom. „Pozrel som na ňu a vedel som, čo urobí. Pozrel som na vás... a vo vašej tvári som videl všetko to, čomu nerozumiem. A ešte aj doteraz stále dúfam, že pochopím, prečo sa na mňa viete usmiať, aj keď som démon.“
„Prestaňte,“ zastavila som ho rýchlo. Nemohla som veriť jeho slovám. „Démon,“ zopakovala som nahlas. Hodilo sa to k jeho krásnej a neľútostnej tvári.
„Milujete ma?“
„Nie,“ vydýchla som okamžite. „Ako by som mohla?“
„Klamete.“
Hľadela som mu do očí. Boli čierne ako jeho duša, čierne ako jeho myšlienky. A predsa so mnou takto pekne ešte nikdy nehovoril. Myslel to vážne?
Natiahol ku mne ruky a utrel mi z tváre posledné malé slzy. Prsty nechal položené na mojom líci. Ešte chvíľu som otáľala, chvíľu kratšiu ako žmurknutie. Zatvorila som oči a rýchlo sa pritúlila k jeho dlani. Bola mäkka, teplá. Vôbec nie ľadová, ako sa patrilo na pravého démona. Druhou rukou ma pohladil po vlasoch.
„Prestaňte sa stretávať s Yuuki,“ povedala som mu prosebne. „Ak ste si ma vybrali, buďte so mnou.“
„Šššš,“ utíšil ma rýchlo. „Budem s vami.“
„Len so mnou,“ dodala som naliehavo.
Prikývol.
Spokojne som zatvorila oči. Verila som mu.
„Ste unavená?“ spýtal sa ma potichu. „Slnko vyjde až o pár hodín.“
„Dovtedy ešte vydržím,“ povedala som mu a on ma s úsmevom podobral rukami. Pomaly ma zdvihol zo zeme a potom ma už niesol rovno do mojej izby.
Položil ma na posteľ a kým si ku mne ľahol, prstami ma dlho hladil po chrbte.
Chytil ma za pás a pritiahol ma k sebe. Tuho som ho objala. Keď som rozkročila nohy, znovu sa usmial a ľahol si na mňa. Ruky mi položil na kríže a začal ma naraz bozkávať a pritláčať si ma o svoje telo, tak ako zvykol. Zabudla som na Yuuki, zabudla som na jeho klamstvo. Sústredila som sa len na jeho divoké bozky a moje poddajné pery, až kým vyšli prvé lúče slnka a svetlo nás onedlho oboch uspalo.
Všetko čo som nedávno zažila, sa mi stále vracalo a vírilo mi hlavou ako malé tornádo pustošiace ticho v mojej mysli. Nemohla som pokojne spať, pretože moje myšlienky boli priťažké. Otvorila som oči a rýchlo ich znovu prižmúrila, keď mi zaslzili od príliš silného svetla. Slnko bolo vysoko.
Ešte stále trochu omámene som sa pomaly pozrela vedľa seba. Srdce mi poskočilo.
Kei bol stále pri mne. S privretými viečkami a uvoľnenou tvárou vyzeral tak strašne mlado a zraniteľne. Opak bol však pravdou. Na svete bol desaťkrát dlhšie ako ja a jeho dych nebol dosť plytký a pomalý na to, aby spal. On len bdel a zraniteľný nebol vôbec.
Len čo začul zmenu v tlkote môjho srdca, otvoril oči.
„Prečo ste stále taký ostražitý?“ spýtala som sa ho zastretým hlasom po spánku. „Z čoho máte strach?“
Potichu sa zlomyseľne zasmial a znovu zatvoril oči. „Nemám strach. Tvrdo som nespal už takmer storočie.“
„Zlé svedomie?“ spýtala som sa.
Znovu sa pobavene uškrnul. „Nikdy.“
„Mali by ste strach, keby sa proti vám postavila moja sestra?“
„Nie,“ povedal krátko. Upokojil ma, lebo svoju otázku som oľutovala hneď, ako som ju vyslovila.
„Naozaj ma vymenila len za vašu krv?“ zašepkala som.
Chvíľu mlčal. Znovu vyzeral, akoby spal. Nadvihla som sa na rukách a závoj mojich dlhých vlasov sa mu rozprestrel po natiahnutej ruke.
„Nemyslím si...“ odpovedal mi potichu a ledva pohyboval perami. „Vždy jej ide aj o niečo iné. Netuším, kam až siahajú jej plány.“ Zdvihol ruku a okolo hrubého prameňa vlasov mi obtočil prsty. „No možno jej na vás záleží...“ mrmlal si akoby sám pre seba.
„Asi by neohrozila váš život. Ale vaše nešťastie je obeta, ktorú kvôli svojim cieľom podstúpi.“
„Aké nešťastie?“ zamrmlala som tiež a sklonila sa k nemu. Perami som mu jemne prešla po výraznej lícnej kosti.
Znovu otvoril oči a jemne ich pred lúčmi svetla prižmúril. Položil mi ruku na chrbát, kým som sa pri ňom skláňala a pritlačil ma k sebe.
„Vaše nešťastie je vaša vzácna krv...“ vravel mi potichu, „a to, že jej nemôžem odolať.“
Chytil ma aj druhou rukou a inštinktívne silno pritlačil. Nahlas som vydýchla.
„Prečo musíte byť vždy taký surový?“ zavzdychala som, keď ma zovrel tak silno, až som takmer nemohla dýchať.
Jeho jazyk a chladné zuby som už cítila na svojom krku. „No tak...“ zamrmlal.
Zatvorila som oči a napokon zaklonila hlavu. Teraz bol už spokojný. Spomedzi pier mi pomaly unikal bolestný vzdych, kým do mňa zabáral svoje tesáky. Silno som zaryla prsty do kraja postele. Bolesť, aj keď neustúpila, ustálila sa. Snažila som sa vnímať jeho blízkosť a tiež jeho dychtivé prehltávanie. Sústredila som sa na pocit, že mu spôsobujem radosť. A ten sa mi naozaj páčil. Pomaličky som uvoľňovala kŕčovité zovretie prstov. Zvykala som si na bolesť a po chvíli sa mi už nezdala až taká nevydržateľná. Všetko sa ešte zlepšilo, keď prestal tak lačne prehĺtať a začal si moju krv len jemne vychutnávať. Aj jeho zovretie poľavovalo. Onedlho si jednu ruku celkom uvoľnil a druhou ma pevne pridržal, kým som sa mykla vzrušením. Jeho prsty totiž zablúdili až tam, kde sa ma ešte nikdy nedotkol a aj keď to bolo len cez šaty, vlna vášne bola obrovská. Vedela som, že to mám za odmenu.
Hlavu som si oprela o jeho plece a potichu mu vzdychala neďaleko od ucha. Moje stony v ňom zapálili ďalší oheň. Uhryzol ma silnejšie a znovu mi začal brať krv plnými dúškami. Prekvapila som sa, keď som zistila, že sa mi to páči. Vzrušenie v kombinácii so slabou bolesťou bolo až príliš uspokojujúce, aj keď som ja bola tou, ktorá dávala krv.
Kei zo mňa celkom vytiahol zuby a hlavu položil späť na vankúš.
„Neprestávajte,“ vzdychla som prosebne. Bolo mi jedno, ako zahanbujúco to vyznelo.
Po tvári sa mu roztiahol úsmev spokojnosti. „Pre začiatok stačilo.“
Nešťastne som zamraučala a silno ho objala rukami. Takto sa mu to páčilo rovnako ako mne. Možno sme potrebovali len čas, aby sme k seba našli cestu. Ešte šťastie, že ho máme tak veľa. Nekonečne veľa.
„Vyzerali ste veľmi spokojne,“ povedal mi a pobavene prižmúril oči. „Alebo by som mal skôr povedať „zneli...““
Hanbila som sa ako nikdy v živote. Moja červená tvár mu to prezradila.
„Chutila vám moja krv?“ spýtala som sa ho trochu provokatívne. Odpoveď som už samozrejme poznala. Chcela som len, aby si na to znovu spomenul.
Zachveli sa mu pery. „Nikdy som nemal lepšiu.“
„A čo Yuukina krv?“ spýtala som sa ho.
„Ste oveľa sladšia,“ vydýchol mi do tváre. „Čistejšia.“
„Prečo?“ nerozumela som, a aj keď ma škrela predstava, že pije jej krv, nedalo mi to. „Sme predsa sestry.“
„Z krvi cítiť všetko...“ kým mi potichu vravel, usmieval sa. „A vaša je príliš chutná, príliš lahodná... aj bez toho, aby ste boli panna.“ Jeho pery sa priblížili k môjmu uchu. Teraz znel jeho tichý hlas pobavene. „Raz to zmením,“ usmial sa ešte viac, keď pocítil, ako som sa v jeho rukách slabo zachvela, „ale teraz nejestvuje nikde na svete dokonalejšia krv ako tá vaša.“
„Ale Yuuki...“
„Jej krv je poznačená krvou tých, ktorými sa živila,“ vysvetlil mi. „A vy ste pili len moju. Ste čistá krv, zaliata ďalšou čistou krvou, pokým ona...“ Nedokončil.
„Ona čo?“ vyzvedala som.
„Z jej krvi cítiť, čo vyvádzala,“ pokrútil hlavou. „Mieša sa v nej všetko, čo si len viete predstaviť. Urodzená krv, no aj špinavá, dokonca aj ľudská a rôzne otravy...“
„Ľudská?“ spýtala som sa šokovane. „Yuuki si cení ľudské životy nadovšetko.“
„Áno, snaží sa zachovať to zdanie,“ povedal súhlasne, „a vidím, že úspešne.“
„Mýlite sa.“ Nadvihla som sa, aby som mu mohla pozrieť do tváre. Rukami som sa oprela o jeho hruď a v otvorených dlaniach som zacítila ozveny tlkotu jeho srdca.
„Obe nás už odmalička viedli k rešpektu nad ľudským životom. Tak sme boli vychované. Yuuki vie presne tak ako ja, že zabiť bezbranného človeka je barbarstvo.“
„Barbarstvo?“ Kei pobavene nadvihol obočie, keď to slovo nesúhlasne zopakoval. „Vraždiť ľudí kvôli krvi je hlboko zakorenená prirodzenosť vo vnútri každého upíra.“
Odfrkla som a ako som pri tom mykla hlavou, závoj mojich rozpustených vlasov sa znovu uvoľnil a neposlušne zakryl Keiovi polovicu tváre.
„Ľudí treba chrániť,“ zašepkala som. „Nesmú sa zabíjať.“
„Teraz sa kvôli vám zabíjať ani nebudú,“ povedal a v jeho tóne som začula starý hnev. „Moji upíri sa trasú strachom, že ich prídem potrestať. Premenili ste ich na vydesených úbožiakov a čoskoro... aj smädných.“
„Chcela som len...“
„Odkiaľ ste vzali to právo vymyslieť si niečo, čo som nikdy nepovedal a do mojich úst vkladať také primitívne sľuby?“ Odhrnul si z tváre moje vlasy a od zlosti ich pevne zovrel v ruke.
„Som vaša manželka,“ povedala som potichu a smutne sklopila zrak.
„Vy ste moja skaza,“ zasipel nahnevane. „Onedlho zničíte všetko, nad čím vládnem.“
„Vládnete nad hrôzou, násilím a smrťou! Vaša zem čoskoro zhorí ohňom nešťastia!“
„To len vy zakladáte ohne.“ Silno ma potiahol za vlasy bližšie k svojej tvári. „Všetko bolo tak, ako malo, kým sa princeznej nezachcelo zrazu vymazať základy celej spoločnosti a krajinu zmeniť na vznešený obraz kráľovstva.“ Jeho tón bol až príliš sarkastický a protivný.
„Lenže môj domov je teraz tu.“ Môj hlas sa už takmer podobal na vzlykanie. „Nemôžete chcieť, aby som sa nepokúsila napraviť...“
„Nielenže nechcem,“ povedal mi do tváre. „Ja vám to zakazujem.“
„Nemôžete mi nič zakazovať.“ Vyznelo to až príliš odvážne.
„Naozaj?“ spýtal sa potichu. Bol trochu desivý.
Aj keď sa môj smelý tón rýchlo zmenil na oveľa plachejší, povedala som: „Nebudete mi nič prikazovať.“
Schmatol ma za pás a rýchlo ma zo seba stiahol. Postavil ma na nohy hneď vedľa postele a posotil ma o kúsok ďalej. On sa zvalil späť a keď si ľahol, ruky si zložil pod hlavou.
„Teraz sa vyzlečte,“ prikázal mi s úsmevom na perách. Slabo prižmúril oči.
Pobúrene som na neho zazrela. Líca mi rýchlo sčerveneli.
Keď to zbadal, usmial sa ešte viac. Moje rozpaky sa mu veľmi páčili.
„Nie,“ odmietla som kategoricky. Ruky som si hrdo prekrížila na hrudi a otočila som sa mu chrbtom.
„Naozaj nepočúvate...“ hovoril potichu akoby prekvapene. Z jeho hlasu som mohla rozoznať, že sa stále slabo usmieva. „Ak stojíte o moju radu...“ pokračoval spokojne, „verte mi, že nechcete, aby som to spravil ja.“
Telom mi prebehlo vzrušenie. Zašteklilo ma v žalúdku, no napriek všetkému som ostala ticho. Ignorovala som ho.
„Ako chcete...“ zamrmlal si pobavene. Počula som, ako vstal.
Otočila som sa mu tvárou a pozrela do jeho nedočkavých očí.
Kei zrazu zamrzol.
Jeho tvárou rýchlo prebehlo zopár zlovestných výrazov. Okamžite však zmizli a v jeho očiach ostal len tvrdý pohľad. Rázne vykročil a náhlivo prešiel rovno okolo mňa bez toho, aby na mne čo len nakrátko spočinul pohľadom.
„Ostaňte tu,“ povedal mrazivo.
Prekvapene som za ním hľadela. Tromi krokmi bol pri dverách a hneď za nimi aj zmizol.
Tento jeho príkaz sa plnil ľahšie. Chvíľu som uvažovala, čo ho mohlo vyrušiť, no keď som na nič neprišla, nechala som to tak.
Radšej som si prezliekla dokrčené šaty a tešila som sa, že to nemusím robiť pred jeho očami. V pekných voľnejších šatách bledofialovej farby som sa hneď cítila oveľa lepšie.
Vrátila som sa k posteli a bez dlhšieho váhania som sa na ňu znovu zvalila. Nahlas som zívla. Veď slnko bolo ešte tak vysoko...
Ledva som však stihla zatvoriť oči, keď ma niečo vyrušilo. Z celkom blízka ku mne doľahol hrozný hluk. Nespokojne som sa posadila.
Pozerala som na dvere a uvažovala či poslúchnem Keiov príkaz alebo sa pôjdem pozrieť, čo sa deje. No ďalší hluk vo mne len zapálil plameň zvedavosti.
Postavila som sa a po špičkách podišla až ku dverám. Opatrne som ich odchýlila. Započúvala som sa do ticha. A zrazu strašný hrmot. Praskanie a rinčanie skla, ozvena hlasného buchotu a škriabania po podlahe... Ozývali sa a zlovestne mi navrávali, že keď vyjdem von, môžem sa ľahko ocitnúť v nebezpečenstve. Srdce mi divo búšilo a od nervozity som sa roztriasla po celom tele. Mykla som sa, keď som začula ten najhorší a najhlasnejší hluk. Veľmi sa podobal výstrelu... nie, bol celkom ako výstrel.
Prekročila som prah dverí a rozbehla som sa za tým rachotom. Už som neuvažovala nad ničím. Len nad strachom. No na rozdiel od toho, aby ma zdesenie spomaľovalo, dalo mi rýchlosť. Uháňala som chodbou, a keď som sa dostala až na jej koniec, rozrazila som široké dvojkrídlové dvere a bez váhania vbehla do priestrannej haly.
Pri tom pohľade som takmer omdlela.
Srdce akoby mi vyskočilo až do hrdla a pľúca sa mi stiahli tak veľmi, ako keby už nikdy nečakali ďalší vzduch. Zdesenie mi celkom pomútilo myseľ.
Vyľakane som hľadela na dvoch upírov. Obaja boli tými najdôležitejšími osobami v mojom terajšom bláznivom živote. Z očí sa mi vyliali veľké slzy.
„Yuuki! NIE!“ Môj výkrik sa ozýval zničenou halou. Trieštil sa a odrážal od vysokých chladných stien, čo spôsobilo ozvenu môjho zúfalého hlasu. Sestra ku mne zdvihla hlavu.
Stála s rukou natiahnutou do výšky a držala v nej nebezpečne vyzerajúcu zbraň s dlhým zahnutým ostrým na konci. Zastavila som ju práve včas. Kei pred ňou ležal na zemi. Nevedel sa brániť. Z brucha sa mu valila krv a na kamennej podlahe už vytvorila veľkú mláku. Moje srdce popukalo.
Rozbehla som sa k nim. Hodila som sa vedľa neho na kolená a sklonila som sa nad jeho telom tak, aby som ho zakrývala vlastným. Ešte bol pri vedomí.
„Yuuki! Prosím!“ Zdvihla som k nej uslzenú tvár. „Prečo to robíš?!“
Mlčala a vážne na mňa hľadela. Po chvíľke spustila vystretú ruku a v druhej, v ktorej držala striebornú strelnú zbraň, stiahla za chrbát.
„Juuri,“ vydýchla. „Nechaj ho tak a rýchlo ustúp. Vysvetlím ti to až neskôr.“
„Nie!“ zakričala som. „To nemôžem urobiť!“
Jej tvár sa pokrivila. Nepáčilo sa jej pozerať na moju bolesť. Stále však vyzerala nebezpečne. Bola odhodlaná dokončiť to, pre čo som prišla.
„Prosím,“ plakala som a môj hlas bol už oveľa tichší, zlomený. „Prosím, Yuuki...“ Z očí sa mi vyliali ďalšie slzy. „Ja ho milujem.“
Kei slabučko šklbol prstami.
Prekvapila sa. Videla som to v jej tvári. Jej nespokojné oči neľútostne hľadeli na môj nešťastný výraz. Pokrútila hlavou a napokon si nahlas povzdychla. „Ach, Juuri, ty miluješ každého.“
„Ja tomu nerozumiem,“ vravela som jej skľúčene. „Ty ho chceš... naozaj...“
„Zabiť,“ dokončila za mňa jednoducho. „Áno.“
Mykla som sa, keď sa mi priznala. „Nemôžeš. Yuuki, prosím,“ odriekala som znova, „sme sestry.“
„Viem, Juuri,“ povedala mi zrazu a jej hlas bol o toľko jemnejší. Podobal sa na mäkký tón, akým so mnou zvykla hovoriť. „Spravím to pre nás. Mám ťa veľmi rada.“
„Aj ja teba,“ zasmrkala som, „nerozumiem... ako to myslíš, že...“
„Prečo ho tak veľmi brániš?“ spýtala sa ma. „Už vieš, aký je, nie?“
Prikývla som. Nebolo ťažké uhádnuť, na čo naráža.
„Určite ti veľakrát ublížil, mám pravdu? Cítila si pri ňom strach, bolesť...“
Znovu som len mlčky prikývla.
„Myslíš si, že mu to je ľúto?“ zasyčala. „Teší sa, keď môže ubližovať. Vyžíva sa v tom. Ani len netušíš, prečo ťa skutočne chcel.“
Pozrela som jej do očí. Nebolo to všetko iba kvôli krvi?
„Nie,“ neveselo sa pobavila na mojich myšlienkach. „Aj keď z časti určite. Nemôže nám odolať. Napriek všetkému je to len muž... Krutý, necitlivý a pomstychtivý muž.“ Bola zhnusená. „Ale tvoje srdce je natoľko čisté, že mu to nevadí. No zničila by si sa.“ Konečne som v jej tvári našla ten známy vľúdny sesterský výraz. „Nikdy by ti nedal, čo hľadáš.“
„Prečo pomstychtivý?“ spýtala som sa, lebo to jedno slovo ma prekvapilo. „Vykonal ti niečo?“
„Pýtaš sa na to najdôležitejšie,“ pousmiala sa. „Vidím, že ti to neuniklo.“
Čakala som. Každá chvíľa v ktorej udržím Keia nažive je neoceniteľná. Ako ju len presvedčím? Čo proti nej sama zmôžem? Nemôžem ho nechať umrieť. Vedela som, že je silný. Ale zbrane ktoré použila, neboli obyčajné. To som vycítila aj ja. Naozaj mu ublížili. Ticho a nepravidelne mi dýchal pod rukami. Mal bolesti.
„Dobre, prezradím ti to,“ pokračovala Yuuki. „Veľmi dávno, keď sme ty a ani ja ešte neboli na svete... mame veľmi ublížili.“
Zhrozila som sa a Yuuki to zdesenie v mojich očiach videla. No napriek tomu vravela ďalej.
„Práve vtedy bola tehotná. Keby jej náš otec, náš pravý otec, vtedy nepomohol, nemusela som sa nikdy narodiť.“
„O čom to hovoríš, Yuuki? Mama by mi povedala...“
„Nepovedala to ani mne. Viem to od niekoho iného,“ vysvetlila mi rýchlo. „Možno by si chcela vedieť, kto jej tak veľmi ublížil...“
Zatajila som dych. Mohlo to byť tak pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy bol Kei predsa ešte preč. Vedela som to z jeho rozprávania. Na našom druhom stretnutí mi hovoril o mieste, kde žil, kde vyrastal... Až do chvíle, keď jeho otec...
„Bol to on. Volal sa Maro.“ Yuuki prižmúrila nádherné hnedé oči. „Zabil ho náš otec. Za to, čo mame vykonal si iné nezaslúžil.“
Kei podo mnou sťažka vydýchol. Bol to ohlas jeho náhleho hnevu.
„Áno, výborne,“ zhnusene zatiahla Yuuki hrozivým tónom. „Práve teraz na to myslí. Na pomstu. Vždy keď ti ublížil, vysmieval sa nášmu otcovi. Nakoniec jeho rodina predsa len získala to, o čo sa pokúšala pred dvadsiatimi rokmi. Chce pomstiť svojho otca a spraví tak na tebe.“ Yuuki mi pozrela do očí. „Stále si praješ s ním ostať?“
Zmätene som pokrútila hlavou. To čo mi vravela, vysvetľovalo jeho krutosť. Ale bola to naozaj pravda? Naozaj sa niečo také pred rokmi udialo? Potom by to ale znamenalo, že Kei...Kei... Po líci mi stiekla ďalšia slza.
„Nenávidí ťa,“ zašepkala mi Yuuki. „Celú našu rodinu.“
„Nie... možno zo začiatku, ale teraz...“ vravela som nešťastne a len ťažko verila vlastným slovám. Všetko čo mi vravel... bolo to klamstvo? Chystal sa ma znovu zraniť, znovu mi ublížiť? Vysmial by sa mi do tváre, keby som ho zajtra chcela pobozkať?
„Ty vieš, že je krutý,“ povedala mi Yuuki súcitne, keď zbadala moju bolesť. „Určite by ti to všetko spravil...“
Nahlas som vzlykla. Začínala som jej veriť. Kei ma oklamal.
„Poď, Juuri.“ Natiahla ku mne prázdnu ruku, keď si zbraň šikovne zastrčila medzi šaty za chrbtom. „Viem, že som ti ublížila aj ja, keď som ti ho vnútila. Ale mala som na to svoje dôvody. Nikdy by som ťa s ním nenechala. Nedovolila by som, aby ti skutočne ublížil.“
Rozrušenie a zmätok čo som cítila, vo mne vyvolávali tak veľký tlak. Niečo sa vo mne lámalo a nebolo to len moje srdce. Akoby sa definitívne zlomilo moje detstvo. Pocítila som zmenu. Moja myseľ stvrdla, spevnela. Oklamať a raniť ju nabudúce už také jednoduché nebude.
Pomaly som sa odklonila od muža, na ktorého zradu nezabudnem do konca svojho večného života. Pokúšal sa predo mnou Yuuki očierniť a nahovoriť mi, že som pre neho dôležitá... iste, kvôli krvi.
Postavila som sa a chytila Yuuki za ruku. Posmelila ma chápavým a ľútostivým úsmevom. Bolo v ňom však niečo viac. Víťazstvo.
Poslednýkrát som sa pozrela na Keia. Oči mi už nezaliali slzy, keď som si uvedomila, že sa na mňa pozerá. Nieže by som necítila strašnú bolesť, no slzy patria tým slabým. A ja som viac taká nebola. Zahľadela som sa teda priamo do jeho očí. A práve vtedy som všetko pochopila.
„Otoč sa Juuri,“ nakázala mi Yuuki priateľským tónom. „Nezväčšuj svoje trápenie.“
„Áno,“ povedala som poslušne. Prešla som za jej chrbát. Otočila sa ku Keiovi a znovu zdvihla ruku.
Zaťala som ruky do pästí a zbierala všetky svoje sily. Neodvrátila som sa. Všetko som pozorne sledovala. Už som sa rozhodla.
Yuuki sa spokojne uvoľnila a v momente keď švihla rukou ona... pohla som sa aj ja.
„Neverím ti!“ zakričala som z plného hrdla a tak rýchlo, ako som sa ešte nikdy ani len nepokúsila, vystrelila som ku Keivoi a silno ho objala. Spolu sme zmizli skôr, ako stihol smrtiaci úder šokovanej Yuuki dopadnúť rovno na hruď zraneného muža, v ktorého očiach plných zúfalstva som našla všetky odpovede na otázky, čo som potrebovala poznať. Bola som si istá, že za celý svoj život som ešte v nikoho pohľade toľko lásky nikdy nevidela. Kei... Môj Kei ma skutočne miluje...

4.8
Průměr: 4.8 (10 hlasů)