Juuri 4

Otvorila som ťažké viečka a bolesť ktorá sa ku mne dovalila, ma takmer zabila. Padla som na kolená a treštiacu hlavu si silno objala rukami. Preniesť sa na prvýkrát a na takú diaľku nebola teda vôbec zábava. Šok aj nevoľnosť však pomaličky ustupovali. Dych sa mi celkom upokojil a keď sa moja myseľ vyjasnila, ihneď ma zavalila ďalšia nervozita. Rýchlo som zdvihla hlavu a pozrela pred seba. Ležal len neďaleko odo mňa a oči mal zatvorené. Hruď sa mu ledva dvíhala.
„Kei!“ vykríkla som a tak rýchlo ako mi to dovolila vlastná slabosť a únava, som sa ponáhľala k nemu. Kolená som zaborila do listov a mäkkej čiernej pôdy.
„Kei, prosím,“ môj zlomený hlas ho neprebral. Šaty mal celé od krvi.
Horúčkovito som mu nadvihla hlavu a so zvraštenou tvárou som sa nasilu prinútila zubami si rozškriabať zápästie. Pripadalo mi to takmer nemožné, no musela som, ak som mu chcela aspoň trochu pomôcť.
Priložila som teda svoju ruku k jeho ústam. Slabulinký prúd mojej krvi sa mu dostal na pery, a keď mimovoľne pootvoril ústa, dokázal ťažko prehltnúť.
Chvíľku sa nič nedialo. Čakala som a srdce mi začínalo biť stále rýchlejšie. A potom mi zrazu odľahlo. Kei pomaly otvoril oči.
„Ste zranený,“ takmer som vzlykla a tým ho upozornila, aby sa o nič nesnažil. „Ako sa cítite?“
Nedokázal sa ani poriadne nadýchnuť. Moju tvár pokrivila bolesť, v tom istom okamihu ako sa zvraštila tá jeho. Čo by som mala urobiť? Ako mu môžem pomôcť? Nenávidela som vlastnú bezmocnosť.
Roztrasenými rukami som mu rozopla košeľu. Aj ja som už bola celá od jeho krvi. Stiahla som z jeho tela premočenú látku a zhrozene som potichu zhíkla. Tá rana v bruchu vyzerala skutočne hrozivo. Spôsobila ju strelná zbraň, ktorú mala Yuuki so sebou. A najhoršie na tom všetkom bolo, že stále veľmi krvácala. Snažila som sa ignorovať svoju upírsku podstatu, ktorej sa toľko voňavej krvi veľmi páčilo. No ona vyhrávala a riadila moje pohyby proti mojej vôli. Sklonila som sa k jeho krvavému bruchu a dotkla sa ho špičkou jazyka. Miešali sa vo sme stovky rôznych pocitov. Všetky však končili pri znechutení, ktoré som cítila sama zo seba a napokon pri nekonečnom zúfalstve. Len pár kvapiek jeho krvi mi stačilo na to, aby som zosilnela ako nikdy. Energiou zrazu prekypovalo celé moje telo. No tá sa miešala s beznádejou. Ich kombinácia mi umožnila spraviť niečo, čo sa mi ešte nikdy nepodarilo.
Prekvapila som sa, keď ma zašteklili pery. Z tlmenej žiari, ktorá mi zasvietila pri tvári sálalo teplo. Hlavu som od jeho rany nezdvihla. Zatvorila som oči a sústredila sa na to, aby slabý prúd energie, čo tiekol z môjho do jeho tela neustal.
O chvíľu som otvorila oči a oddialila tvár. S rozšírenými očami som hľadela na jeho ranu a zistila, že som zastavila jeho krvácanie.
Jeho dych bol zrazu silnejší, pravidelnejší. Pozrela som mu do tváre.
„Šikovná...“ vydýchol potichu. Už vládal rozprávať. „Dajte mi ešte... z vašej krvi...“
Znovu som k nemu natiahla krvavú ruku. Jemne do nej zaboril svoje dlhé tesáky. Mykla som sa, ale vydržala som potichu. Kým si bral ďalšie sily, pokojne som ho pozorovala.
„Ako ste to dokázali?“ spýtal sa ma slabým hlasom, keď ma pustil a znovu položil hlavu na zem. „Nemáte takú moc.“
„Zdá sa, že mám,“ povedala som mu potichu. „Našťastie pre vás.“
Bolestivo si vzdychol, keď sa pokúsil pohnúť. Rukami som zatlačila o jeho hruď a pridržala ho pri zemi.
„Prekliata beštia,“ vydýchol nahnevane. „Prekvapila ma. Mal som tušiť, že včera prišla len pre to, aby sa rozlúčila s mojou krvou.“
Mlčala som. Posadila som sa od neho ďalej a objala si kolená.
Otočil ku mne hlavu a dôverne sa na mňa zahľadel. Vedela som, že iné poďakovanie od neho nedostanem.
„Ste iná,“ vydýchol nakoniec. Akoby postrehol nejakú nebadanú zmenu. Nenarážal na môj výzor, myslel moju dušu.
„Áno,“ súhlasila som prísnejším tónom, ako som zvykla, „už vám neverím.“
„A verili ste mi vôbec niekedy?“ jeho pobavenie by bolo jasnejšie, keby neskrútil tvár od ďalšej bolesti.
Zatvorila som oči a slabo prikývla. „Verila.“
Nemienila som sa pýtať či je všetko čo mi Yuuki povedala pravda. Minulosť sa zmeniť nedala. Viac ma to nezaujímalo. Nechcela som sa zaoberať nenávisťou a ani bolesťou.
No aj tak som tomu ujsť nemohla. Kým budem hľadieť na Keia a mať ho po svojom boku, nezabudnem na to.
„Kde sme?“ spýtal sa a pomaly zdvihol pohľad ku korunám vysokých listnatých stromov.
Spravila som to isté. „Netuším.“
Prižmúril oči a otočil sa ku mne. „Ako to myslíte? Neviete sa preniesť bez toho, aby ste nemysleli na konkrétne miesto.“
Mykla som plecami. Už som necítila žiadnu povinnosť niečo mu vysvetľovať. Zachránila som mu život. Je mi zaviazaný a dobre to vie.
Zaťal zuby a s námahou sa nadýchol. Snažil sa ovládnuť svoju zlosť.
„Čo chcete teraz robiť?“ spýtal sa tlmene cez tesáky.
„Nenechám vás zomrieť,“ povedala som mu chladnejšie, ako som bola zvyknutá.
„Neobávajte sa. To nie je také jednoduché. Prežil by som, aj keby ste odišli.“
„Uvažujem, že to spravím. Klamali ste mi tak veľmi, že by som to pokojne urobila a ani by som nemala výčitky svedomia.“
Chvíľu mlčal. „Ale nespravíte to,“ povedal nakoniec.
„Nie.“
„Pretože ma napriek všetkému stále milujete?“
Áno. „Už nie. Veď ste sa chceli len pomstiť môjmu skutočnému otcovi. Žiadny bozk ani slovo ste nemysleli vážne.“ Sama som vedela, že to nebolo celkom tak, ale nechám ho v trápení. Ak to vôbec pre neho niečo znamená.
„Museli ste predsa myslieť na nejaké miesto,“ zmenil tému, pretože o tom viac nechcel hovoriť. „Alebo na osobu.“
„Na osobu?“ zopakovala som a zamyslene si podoprela bradu. Lovila som v spomienkach.
Znovu som sa poobzerala po lese, no tentoraz už s jasnejšími predstavami o tom, čo hľadám. Poznanie prišlo skôr, ako som sa nazdala.
Postavila som sa a zahľadela sa do diaľky. Kei si to všimol.
„Mali sme ostať na našich územiach,“ zahrmel nespokojne. „Mohol by som využiť kohokoľvek z mojich upírov.“
Nahnevane vydýchol, keď si všimol, že ho úplne ignorujem. Teraz bol on ten bezmocný a ja tá, ktorá mala v rukách všetko. Dokonca aj jeho život. Samozrejme, že sa mu to nepáčilo, ale videla som mu v očiach, že sa neobáva. Práve keď som mu ja veriť prestala, jeho dôvera, ktorú ku mne cítil, len narástla.
Podišla som k nemu a sklonila sa. Rukami som ho opatrne podoprela a vytiahla ho do sedu. Strhol sa, keď znovu zacítil bolesť v napínajúcej sa rane.
„Nemôžeme tu zostať,“ povedala som mu. „Kráľovstvo má teraz v moci Yuuki. Mohla by nás tu ľahko nájsť.“
„Prečo sme teda na tomto hlúpom mieste?“ zafunel nahnevane. „To ste ma rovno mohli nechať pri nej.“
Cez zuby mu unikol tlmený zvuk plný bolesti, keď sa s mojou pomocou postavil na nohy.
Podopierala som takmer celú jeho váhu. Prekvapene som zistila, že to pre mňa nie je až taký problém. Zvládla by som dokonca ešte viac.
„Robila som to prvý raz! Čo ste čakali? Mali by ste byť rád, že sme sa dostali až tak ďaleko. Rovnako pokojne sme sa mohli zjaviť len pár krokov za vaším zámkom.“
Znovu sa nachvíľu odmlčal. Nevedela som, nad čím uvažuje.
„Máte pravdu,“ povedal mi. „Keď som sa o to dávno prvýkrát pokúšal ja, nebolo to oveľa viac ako pár krokov.“
Neverila som vlastným ušiam. Jeho takmer ospravedlňujúci tón ma skutočne zaskočil. Zvedavo som na neho pozrela kútikom oka.
„Ste veľmi šikovná,“ zopakoval mi, čo mi už povedal predtým. „Ako ste zastavili krvácanie?“ zaujímal sa.
„Neviem,“ povedala som neistým tónom, „bolo ta akoby... akoby som vás liečila.“
„To už dokážete tiež?“ spýtal sa trochu začudovane.
„Nemyslím si...“ vydýchla som potichu. „Skôr ma k tomu dohnalo... zúfalstvo.“
Už mi neodpovedal. Zatvoril oči a pri každom kroku čo sme spolu spravili, bolestne vydýchol.
Išli sme pomaly. Pri jeho bolesti a trápení som len potichu zatínala zuby. Bol vyčerpaný a ledva sa držal na nohách. Čoskoro som na svojom pleci niesla celú jeho váhu. Jeho únava bola tak veľká, že nestrácal energiu dokonca ani na nahnevané sťažovanie sa.“
Ledva držal otvorené oči a nasledoval moje kroky verne ako malé jahniatko.
Na tomto mieste som bola už veľmi dávno, no stále som si ho dokonale pamätala. Určite preto, lebo som sem chodievala strašne rada. Spolu s mamou. Yuuki bola vždy proti.
Už sme prešli kus cesty, no Keiov stav sa tak zhoršil, až som sa obávala, že ďalej už nevydrží. Zvažovala som ďalšie pokusy o mágiu, no svojim schopnostiam som nemohla veriť len pre to, že som raz mala šťastie. Okrem toho som v sebe nenachádzala dosť síl. Po tom všetkom som na tom s energiou nebola oveľa lepšie ako Kei. Ledva som prepletala nohy a ťahala ho so sebou.
Jeho rana začala znovu krvácať. Bola som bezradná. Už som nevedela ako ďalej.
Kei zničene vydýchol. Keď som na neho pozrela, ešte zvraštil krásnu tvár súženú bolesťou a potom stratil vedomie.
„Kei!“ vykríkla som trochu hystericky. Rýchlo som pozrela pred seba. Už sme nemohli byť tak ďaleko. Oprela som si ho o chrbát, pevne ho chytila za ruky a z posledných síl som vyrazila vpred. Len nech nám pomôžu. Bála som sa čo len pomyslieť na to, že sa náhlim za pomocou, ktorá už neexistuje. Predsa len to bolo už tak dávno...
A v tom okamihu som medzi hustými stromami zahliadla to, čo som hľadala. Malý drevený dom učupený pod vysokými korunami bol mojou jedinou nádejou. Neváhala som a ešte pridala do kroku.
„Fumi!“ zakričala som a do svojho hlasu vypustila všetko svoje zúfalstvo. „Fumi! Pomôž mi!“ Moje volanie sa ozývalo lesom a šírilo sa až do diaľky. Nikto mi neodpovedal. Bezradne som zastonala a od námahy sa mi už začali podlamovať kolená. Už som bola takmer pri malom dome. Mykla som sa, keď som začula tiché zlovestné zavŕzganie.
„Juuri? Si to ty?“ prekvapený drsný hlas sa prelieval cez poodchýlené úzke dvere.
„Fumi!“ zvolala som radostne, no môj tón bol stále poznačený trápením. „Áno, to som ja!“ Zastala som a zničene sa oprela o hrubý kmeň stromu, ktorý stál najbližšie pri malom dome. Už som nevládala. Bola som na pokraji mojich síl. Objala som Keia a zatvorila som oči.
„Juuri!“ Hlas bol už bližšie. Donútila som sa znovu pozrieť pred seba a keď som konečne uvidela jeho večne vľúdnu tvár, aj keď bola práve pokrivená obavami, upokojila som sa a zhlboka si vydýchla.
„Pomôž mi, je zranený,“ vysvetľovala som mu rýchlo, no už slabým hlasom. Keiova ťarcha zo mňa opadla, no už som neudržala viečka, aby som sa uistila, že je všetko naozaj v poriadku. Cítila som, ako sa môj chrbát šmýka dole po drsnej kôre, až som sa ocitla na mäkkej zemi. Toľká úľava...
Znovu som začula Fumiho, ako volá moje meno, no to bolo to posledné, čo som si na konci tohto príliš dlhého dňa pamätala.

Pomaličky som otvorila ťažké viečka. Do nosa mi okamžite udrela sladká vôňa starého dreva. Bola mi taká známa. Pamätala som si ju ešte z dôb môjho detstva. Rýchlo som sa rozpamätala, čo všetko sa včera udialo. Posadila som sa na úzkej posteli a keď sa nedostavila žiadna nevoľnosť ani slabosť, postavila som sa. Aj napriek omámenosti, čo som ešte cítila, mi bolo oveľa lepšie. Únava zmizla a nahradili ju starosti. Ponáhľala som sa naprieč malou izbičkou, a keď som vyšla, ocitla som sa v kuchynke.
Pekný stôl vyrezaný z tmavého dreva stál v strede miestnosti. Okolo neho boli štyri svetlé stoličky, ktoré sa k nemu vôbec nehodili. Poobzerala som sa, no nikoho som nevidela.
„Fumi?“ zvolala som. Žiadna odpoveď. Zvesila som plecia. Môj pohľad však upútali odchýlené dvere na druhom konci kuchyne. Spoza nich sa šírila vôňa sladučkej krvi.
Kei, blyslo mi mysľou.
Okamžite som vyrazila za vôňou. Moje rýchle kroky sprevádzala nervozita. Zľahka som položila dlane na hladké drevo dverí, a keď som zatlačila, odchýlila som ich ešte viac.
Opatrne som naklonila hlavu a nakukla dnu.
Cítila som, ako mi pohľad mäkne, nežnie. Mojim očiam sa totižto naskytol tak nádherný obraz. V peknej malej izbe prevoňanej nielen sladkou krvou ale aj drevom a ihličím, ležal na posteli prenádherný muž. Nadýchané biele prikrývky mal zľahka prehodené cez nohy a jeho nahý trup zahaľovali len jemné obväzy obtočené okolo jeho brucha. Na svalnatej hrudi sa mu leskli maličké kvapky potu. Až nakoniec mi pohľad padol na jeho krásnu tvár. Pevne zavreté oči, vystupujúce lícne kosti, nádherný nos a ešte dokonalejšie plné pery. Čierne vlasy mal na páperovo jemnom vankúš rozprestreté. V dlhých prameňoch mu padali až k pleciam. Jeho výraz bol taký pokojný, uvoľnený. Akoby sa mu sníval nejaký bezstarostný nádherný sen.
Hlavu som zľahka oprela o rám dverí a chvíľu ho len mlčky sledovala. Hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala. Bola som si istá, že spí. Veľmi tvrdo. Pamätala som sa, ako mi vravel, že nezaspal už od detstva. Tentoraz by mu však bdenie nepostačilo. Aby sa uzdravil zo svojich zranení, potreboval si poriadne oddýchnuť.
Pomaly som vykročila k jeho posteli. Našľapovala som iba na špičky, aj keď by ho asi nezobudil ani menší hluk. Keď som už bola pri ňom, sadla som si na zem vedľa postele, pretože som ho nechcela ani náhodou vyrušiť. Na jemnú prikrývku som si položila ruky a na ne potom zložila hlavu. Takto som ho zblízka sledovala ďalšiu dlhú chvíľu. Tvár som mala len pár centimetrov od jeho boku, previazanom obväzmi. Vedela som, že sa o neho postaral Fumi. Zachránil nám životy.
Pomaly som zdvihla ruku a pohladila Keia po vystretej ruke. Jeho jemná biela pokožka horela. Šokovane som prsty odtiahla. Ešte som nezažila, aby sa to stalo. Nadvihla som sa a jemne svoju dlaň priložila k jeho čelu. Až ma pichlo pri srdci. Mal vysokú horúčku.
Bolo to vôbec možné, pri niekom tak mocnom ako on? Nešťastne som ho pohladila po tvári. Čím ho to Yuuki zranila?
„Juuri.“ Za chrbtom sa mi ozval hrubý, no veľmi láskavý hlas. „Chvalabohu, že si v poriadku. Bál som sa, že ti niečo je. Nevedel som, ako ti mám pomôcť, nebola si zranená, ale...“
„Fumi,“ so širokým úsmevom som sa otočila k starcovi a postavila sa na nohy. Utekala som ho objať. Silno som ho chytila okolo širokého pása.
„Ďakujem ti. Som ti tak veľmi zaviazaná,“ vravela som mu rozrušene. „Čo by som len robila, keby si mi nepomohol?“
Prekvapene ma objal tiež. „Ako to myslíš, malá princezná? Ja nerozumiem, ako...“
„Všetko ti vysvetlím,“ povedala som mu a odtiahla sa od neho. Stále som ho však držala za veľké drsné dlane. „A nemusíš sa báť, ja som v poriadku.“
„Ale vyzerala si strašne vyčerpaná...“
„Odpusť mi, že som prišla sem,“ takmer som sa rozvzlykala. „Ja... nevedela som, čo mám robiť.“
„Ššššš,“ tíšil ma Fumi a pevnejšie mi stisol ruky. „Pomôžem ti.“
Vedela som, že to myslí vážne. V jeho tóne som počula silu. Aj napriek jeho vysokému veku jej mal ešte stále dosť. Nezabudol na to, kým v minulosti bol a jeho hrdosť a pevná myseľ mi to len dokazovali.
„Poď, porozprávame sa,“ povedal mi a ťahal ma späť do kuchyne.
„Ale... Kei...“
„Teraz mu nepomôžeš, poď.“
Sklonila som hlavu a vyšla von z izby tesne za Fumim. No ešte som sa otočila a posledný raz pozrela do Keiovej unavenej tváre.
Keď Fumi ukázal na malú nepohodlne vyzerajúcu stoličku za stolom, poslušne som si sadla. Pozrela som na neho. Bol mi otočený chrbtom.
„Urobím ti čaj. Presne taký ako máš rada,“ vyzeral veľmi šťastný. Som taká rada, že ho znovu vidím. Ak by som mala dedka, bol by to práve Fumi.
Kým varil čaj, nervózne som blúdila očami po zatvorených dverách izby, v ktorej spal Kei. Najradšej by som ostala pri ňom.
Fumi predo mňa položil plnú šálku a s ťažkosťami si pomaly sadol oproti mne. Hýbalo a zohýnalo sa mu už ťažšie ako pred rokmi.
„Ak chceš, aby som ti pomohol, musíš mi povedať pravdu,“ jeho vážny tón ma vytrhol zo zamyslenia. Zovrela som v dlaniach horúcu šálku a zaryto som hľadela na stúpajúcu paru.
„Odkedy zmizla tvoja mama, už si za mnou neprišla,“ povedal trochu obviňujúco a posmutnelo.
„Mama predsa nezmizla,“ zháčila som sa a prsty som okolo šálky zovrela tak silno, až ma rozboleli. „Ona odišla.“
Fumi len mykol plecami. On mal vo veciach jasno. „Isteže, ako povieš...“ zamumlal si.
„Nechcem sa o nej rozprávať,“ doložila som. Matka ktorá opustí svoje deti, nie je hodná jedinej spomienky.
Fumi si odpil z krásne voňajúceho čaju a hlasno pri tom zachlípal. Rozhodol sa vyhovieť mi a viac ma tým netrápiť.
„Kto je ten muž?“ spýtal sa ma prívetivejším tónom. „Nikdy som ho nevidel.“
Do líc mi vstúpila slabá červeň. Fumi nevedel, že som sa prednedávnom za Keia vydala. Žil sám na tomto opustenom mieste už dlho. Keď odišiel z asociácie, povedal, že toho zažil už príliš veľa a do smrti túži mať len pokoj.
„Juuri?“ Všimol si môj neistý výraz. „Kto je to?“
Nedokázala som mu pozrieť do tváre. „No... to je môj...“ preglgla som, „môj muž.“
Ťaživé ticho ktoré sa po mojich slovách rozľahlo ma donútilo zdvihnúť zrak.
Fumi žmurkal až priveľmi rýchlo a na jeho šokovanej tvári sa zračilo aj zdesenie.
„Čože?“ spýtal sa ohromene. „Ako to... Juuri, veď ty... on... ty...“ nevedel sa vykoktať.
„...príliš mladá,“ dostal nakoniec zo seba. „Nerozumiem tomu.“
Len som si nahlas povzdychla. Trochu sa upokojil a potichu na mňa zazeral prenikavým pohľadom.
„Je to trochu zložité,“ povedala som mu pomaly. „Zoznámila nás Yuuki a ona aj chcela, aby...“
„Yuuki!“ zahromžil Fumi s takým hnevom, až som sa prekvapila. Hlasno buchol šálkou, keď ju položil späť na stôl. „Ona ťa nahnala do toho manželstva?“
„Nie,“ jachtala som, „sama som súhlasila...“
„Čo tým len sleduje...?“ húdol si popod nos Fumi a zamyslene si preplietol prsty.
„Tak to nie je! Hovorím ti, že ja sama...“
„Juuri,“ oslovil ma potichu.
Zatvorila som ústa a nahnevane spojila obočie. Nemohla som ho neposlúchnuť.
„Takže on je tiež čistokrvný?“ vyslovil to ako otázku, ale zdalo sa, že len konštatuje.
„Áno, je.“ Prekrížila som ruky na hrudi. „Ale na tom nezáleží.“
„Tebe na tom nezáleží, ale tvojej sestre áno,“ povedal mi. Zahĺbil sa do vlastných úvah.
Chvíľu som na neho len hľadela.
„Ďakujem, že si nám pomohol. O pár dní mu bude lepšie a potom hneď odídeme.“
Znovu na mňa pozrel. „O pár dní?“ zopakoval. „Juuri, uvedomuješ si vôbec, aké vážne sú jeho zranenia?“
Naľakane som mu pozrela rovno do očí.
„Tie jeho rany... sú príliš veľké... to neboli obyčajné zbrane, čo mu ublížili, však?“
„Neviem...“ povedala som bojazlivo. „Strieborná strelná zbraň a tiež dlhá ostrá čepeľ...“
„Prvá patrí Zerovi a tá ďalšia tvojej matke,“ povedal mi Fumi a vôbec nevyzeral prekvapene. Akoby tie zbrane dobre poznal. „Sú stvorené na zabíjanie upírov. Keď raz nejakého zrania...“
Prudko som pokrútila hlavou a odmietla ho počúvať. „Kei to zvládne! Nepoznám nikoho silnejšieho!“
„Juuri, ten kto mu ublížil... nie, ten kto ho chcel zabiť,“ pozrel mi do tváre, „bola to Yuuki?“
Prekvapene som vyvalila oči. Netušila som, ako na to prišiel. Len som potichu prikývla.
„Ako si to vedel?“ spýtala som sa ho smutne.
Natiahol ku mne ruku a prstami mi stisol dlaň. „Ona jediná sa mohla dostať k obom zbraniam,“ vysvetlil mi. „Určite okradla Zera a aj vašu mamu. Pre ňu by to bola maličkosť. Veď vieš ako ich mala oboch obtočených okolo prsta... Vždy som v jej očiach videl viac z vášho otca.“ Potom sa jeho tvár vyjasnila a slabo sa na mňa usmial. „Ale zato ty si celkom ako mama.“
„Nie som si istá či to mám brať ako pochvalu,“ zahundrala som. „Moja matka ma predsa opus...“
„Nikdy ti nenapadlo, že tvoja sestra by sa mohla zaujímať aj o iné veci ako zniesť zo sveta tamtoho nešťastného muža? Neviem síce čo vykonal alebo prečo jej tak veľmi prekážal, no v tomto som si istý...“ Priklonil sa ku mne bližšie a slabo prižmúril oči.
„Yuuki chce všetko iba pre seba. A som presvedčený, že to ona stojí za zmiznutím našej drahej kráľovnej.“
Až som sa rozkašľala, keď mi pri jeho slovách zabehlo. Vystrašene som na neho pozrela.
„Hádam by ju len...“
„Dúfaj, že nie,“ povedal tvrdo, ale ja som vedela, že za jeho prísnym tónom sa skrýva bolesť. „Potrebovala sa jej zbaviť, aby mohla vládnuť. Bola by skutočný netvor, ak by kvôli tomu zničila vlastnú matku.“
Lenže Yuuki bola netvor! Keiovi som povedala rovnaké slová. Naozaj by bola schopná našu mamu... zabiť? Po tvári sa mi spustili slzy.
„Juuri?“
„To by Yuuki nedokázala!“ rozkričala som sa. „Nikdy by nám neublížila! Ona mamu veľmi milovala, tak ako aj ja! Opustila nás! Nezvaľuj vinu na Yuuki! Má ma rada a záleží jej na mojom dobre!“
„Takže to nie kvôli nej ste sa dostali do tejto hroznej situácie?“ spýtal sa ma pokojne aj napriek môjmu kriku. „Nemôžeš sa vrátiť domov ani do kráľovstva, pretože si Yuuki čoskoro všetko privlastní. Ostala si sama a ona ti nijako nepomôže. Nikomu nedovolí, aby sa k tebe pridal. Kvôli nej si na pokraji síl a tvoj muž teraz zomiera.“
„To už stačilo,“ povedala som nahnevane a vstala som. „Od Yuuki som ušla sama, neodohnala ma. A Kei sa uzdraví. Nenechám ho zomrieť.“
Fumi mi chvíľu hľadel do očí a potom si len potichu povzdychol. Bez slova som sa mu otočila chrbtom a vrátila som sa do Keiovej izby, aby som ho mohla nasilu nakŕmiť svojou krvou a tým ho udržala pri živote o ďalší deň dlhšie.

Aj napriek nepríjemnému rozhovoru s Fumim boli nasledujúce dni pokojné. K vážnym témam sme sa už nevrátili a obaja sme si dali záležať na tom, aby sme nič z predošlých udalostí nespomenuli. Fumi bol pri mne, upokojoval ma a svojimi slovami mi dodával silu. Zakaždým keď som vyšla z Keiovej izby, som ich potrebovala viac a viac. Jeho stav sa vôbec nemenil. V bezvedomí ostal celý týždeň a jeho rany sa nehojili. Obväzy som mu menila každý deň a aj keď prestal krvácať, jeho telo sa samo neliečilo.
Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa s ním stalo, keby bol teraz niekde sám, pretože jeho život závisel od mojej krvi.
„Bude potrebovať veľa času...“ povedal mi Fumi, keď sa znovu našiel so slzami v očiach pri Keiovej posteli. „Poď sa trochu najesť, Juuri a potom sa vyspi.“
Len som pokrútila hlavou a spiaceho Keia som jemne pohladila po tvári. Fumi si povzdychol a podišiel ku mne bližšie.
„Juuri, takto môže prežívať aj celé roky. Neumrie, sila jeho krvi mu to nedovolí. Ale je zbytočné, aby si...“
„Nemôžem mu nijako pomôcť?“ spýtala som sa ho nešťastne. „Čo by som mala urobiť? Povedz mi.“ Po tvári mi stiekli veľké slzy. Potichu som zasmrkala.
Fumi sa zadíval na Keiove zranenia. Potom znovu hlasno vydýchol.
„Poď so mnou, jediné čo teraz môžeš robiť je čakať a tiež dúfať, že ťa sestra ešte nehľadá.“ Chytil ma za ruku a vytiahol ma na nohy. „Keby vás tu objavila, určite by to bol jeho koniec.“
Z červených očí sa mi vyliali ďalšie slzy. Sklonila som hlavu a potichu vzlykajúc nasledovala Fumiho, ktorý ma viedol preč od Keia.
Z jedného týždňa sa stali dva a stále sa nič nemenilo. Len moje zúfalstvo a smútok boli čoraz väčšie. Keď sa z týždňov stali mesiace a Kei sa stále neprebral, od obáv som začala pomaly chradnúť. Fumi ma rozptyľoval, ako len vládal. Starala som sa o celý dom. Často ma posielal na blízku čistinku, kde si dokonca aj niečo pestoval. Zbierala som lesné plody a tiež drevo. Fumi mi našiel prácu vždy, keď zahliadol, že sa ma znovu zmocňuje smútok.
Práve som máčala šaty a jemné biele plachty v neďalekom potôčiku, keď sa ku mne spomedzi stromov donieslo Fumiho volanie.
„Juuri, nechaj to tak a utekaj sem!“ volal zastretý hlas z diaľky. „Juuri!“
V jeho tóne akoby bolo viac optimizmu ako zvyčajne.
„Už idem!“ vykríkla som a rýchlo vstala. Všetko som nechala tak, presne ako mi povedal a rozbehla som sa naspäť k malému domu.
„Fumi, hádam len...“ vravela som neveriacky, keď som vošla dovnútra. V kuchyni nebol nikto. Srdce sa mi rozbúchalo o čosi rýchlejšie. Okamžite som zamierila k otvoreným dverám Keiovej izby, odkiaľ som počula volanie.
„Fumi? Čo sa stalo...?“ spýtala som sa potichu starca skláňajúceho sa pri posteli, na ktorej ležal Kei.
Otočil sa ku mne a na jeho starej vráskavej tvári som zahliadla slabý úsmev. „Poď sa pozrieť sama.“
Srdce mi znovu poskočilo. Rýchlo som k nemu podišla, a keď som si sadla na zem vedľa postele, urobil mi miesto a odstúpil nabok.
Z nádejou som sa zahľadela do Keiovej tváre. Vyzeral celkom rovnako. Privreté viečka, jemné kruhy pod očami a jeho dych... Prekvapená som sa započúvala. Dýchal oveľa pravidelnejšie! S úsmevom som pozrela na Fumiho.
Ten iba kývol hlavou, aby som sa znovu otočila ku Keiovi. Usmial sa.
Rýchlo som na krásneho muža znovu pozrela a po tele sa mi rozliala radosť. Kei sa na mňa unavene pozeral. Namáhajúc sa, aby udržal pootvorené viečka, mi hľadel rovno do tváre.
„Juuri...“ zašepkal potichučky a ledva pri tom pohyboval perami. „Juu...“
Bola som taká šťastná ako nikdy. Z duše mi spadol obrovský balvan a dovolil mi znovu dýchať. Kei sa konečne prebral!
Na čele sa mi zjavila hlboká vráska. Rýchlo som priložila prsty k jeho perám, aby som ho donútila stíchnuť.
„Šššš,“ šepkala som mu pokojne. „Ste v bezpečí...“
Zatvoril oči a pomaličky pohol rukou. Skúsil ju zdvihnúť, no hneď to aj rýchlo vzdal, keď ho zabolela rana na ramene.
„Čo to robíte?“ Chytila som ho za ruky a pridržala mu ich na posteli. „Nehýbte sa.“
Poslúchol ma. Bolo to zvláštne, pretože som bola zvyknutá, že si vždy spraví, čo chce.
„Juuri, ak mu chceš pomôcť, asi by bolo najlepšie keby...“ Fumi sa nepatrne zháčil. „Možno by od teba znovu potreboval...“ Ako to hovoril, pomaly cúval von z izby.
Prikývla som, a keď za sebou Fumi zatvoril dvere, naklonila som sa ku Keiovi.
Nevládal by ma uhryznúť. Už automaticky som sa poranila na zápästí, no tentoraz som si spravila trochu hlbšiu ranu. Kei trochu pootvoril ústa, keď na perách pocítil slabý prúd mojej krvi. Takto som mu mohla dať oveľa viac ako obyčajne. Namáhavo prehĺtal.
Kŕmila som ho viac ako hodinu. Chcela som mu darovať toľko sily, koľko si len vládal vziať. Opatrne som mu utrela ústa. Potom som unavene zložila hlavu na kraj jeho postele a ospalá som sa započúvala do jeho pravidelného dychu. Spomaľoval, ako Kei znovu zaspával. Uľavilo sa mi pri vedomí, že tentoraz jeho spánok nebude trvať pár mesiacov, ale len zopár krátkych hodín. Zatvorila som oči a spolu so svojím radujúcim sa srdcom, som pokojne zaspala.
Bolo to už dávno, čo som si takto dobre oddýchla. Aj keď som sedela stočená na zemi a hlavu som mala položenú na rukách, neťažili ma tak veľké obavy ako zvyčajne.
Prebrala som sa, keď som zacítila, ako mi niekto jemne poťahuje vlasy. Otvorila som oči a pomaly nadvihla hlavu.
Kei ležal vedľa mňa. Spokojne sa na mňa pozeral a okolo dlane mal obtočené dlhé pramene mojich vlasov. Prekvapene som nadvihla obočie.
Vyzeral dobre. Kruhy pod očami zmizli a v tvári mal oveľa silnejší výraz. Určite to bolo kvôli tej veľkej dávke mojej krvi. Chcel zdvihnúť hlavu, no ja som sa poponáhľala a dlaňou som mu jemne zatlačila o čelo a tak ho vrátila na vankúše.
Nespokojne vydýchol a zaklipkal veľkými očami.
Potriasla som hlavou, aby som zahnala ospalosť. Narovnala som sa, kľakla som si na kolená a posunula sa k jeho bruchu. Sledoval ma, ako mu odtáčam obväzy. Na tvári som cítila jeho pálivý pohľad.
Len nech sa jeho rany začali hojiť... Kým som sa zbavovala jemnej bielej látky, s napätím som dúfala, že sa jeho zranenia aspoň trochu zlepšili. Pomaly som stiahla poslednú vrstvu obväzu prilepeného na vlhkej rane. Keiovi cez zaťaté zuby uniklo tiché zasyčanie.
Pozrela som na škaredú ranu a zvraštila tvár. Oveľa lepšie to teda nebolo. Ošetrila som ju najlepšie, ako sa dalo a potom ju nanovo previazala čistým obväzom.
Potichu som si povzdychla. Znovu som na sebe cítila jeho pohľad, keď som si zdvihla k ústam zápästie. Bez slova som sa k nemu priklonila a vystrela som poranenú ruku, z ktorej mi už tiekla krv. Kei zatvoril oči.
Kým som ho znovu kŕmila, sledovala som jeho tvár. Do pootvorených pier mu pomaly tiekla moja krv a on rýchlo prehĺtal.
Silnel každou kvapkou. Takto to bolo úplne iné, ako keď sa mi počas minulých týždňov s ťažkosťami podarilo donútiť ho prehltnúť aspoň zopár kvapiek. Keď pil sám, mohol získať oveľa viac sily.
Po dlhej chvíli som od neho ruku odtiahla. „Musíte si ešte oddýchnuť,“ povedala som mu, keď som sa postavila. „A nieže sa pokúsite vstať alebo sa nejako namáhať. Neprišla som o toľko krvi pre to, aby ste si teraz robili čo chcete.“
V jeho pohľade som spoznala zaskočenie. Zvraštil čelo a slabo prižmúril oči nad tónom, akým som s ním hovorila. Nepáčil sa mu.
Len som hrdo zdvihla bradu. Môže si začať zvykať. Otočila som sa mu chrbtom a vyšla som z jeho izby skôr, ako mi stihol niečo povedať.