Juuri 7

Prechádzala som veľkým domom a hľadala Takaa. Postupne som klopala na všetky dvere, okolo ktorých som prešla. Zablúdila som do kuchyne, kde ma trochu zneistili prázdne sklenené fľaše uprostred stola. Po alkohole smrdela celá miestnosť.
Hľadala som ďalej a keď som napokon zaklopala na posledné dvere chodby na prvom poschodí, začula som tichý šramot.
Takao otvoril a hneď sa mi rýchlo uklonil. „Juuri-sama, potrebujete niečo?“
„Chcela by som sa s vami len pozhovárať,“ povedala som mu milo.
Prikývol a potom sa obzrel cez plece, naspäť do svojej izby. „No, myslím, že niekde inde by to bolo vhodnejšie,“ povedal mi ospravedlňujúco.
„Ako si želáte,“ usmiala som sa znovu a tentoraz trochu pobavene.
Spolu sme zišli dolu po schodoch a sadli sme si v útulnom salóniku na prízemí. Lepšie som sa na neho zahľadela. Už vyzeral trochu lepšie. Mal upravené vlasy a čisté šaty, no výraz na jeho tvári ostal rovnako záhadne utrápený.
„Takao, nie som hlúpa. Povedzte mi, čo sa vám stalo,“ povedala som mu bez okolkov.
Zaskočene na mňa pozrel a rýchlo zažmurkal.
„Naozaj som sa tešila, že po dlhom čase znovu uvidím Tara,“ usmiala som sa. „Dúfala som, že sa neprestaneme stretávať ani napriek tomu, že som sa zasnúbila.“ Trochu ľútostivo som pokrútila hlavou. „Určite som veľmi ranila jeho city, ale...“
„Prosím to nehovorte,“ rýchlo ma zastavil Takao. „Môj hlúpy syn si predsa nemohol namýšľať, že by ste ho začlenili do svojej vznešenej rodiny.“
„Ale vy ste pre mňa vždy boli ako rodina,“ povedala som mu potichu.
Jemne sa začervenal. „Ďakujem, Juuri-sama. Ak to nie je trúfalé, viete, že aj ja som vás tak vždy bral. Veď ste tu v detstve strávili toľko času...“
Znovu som sa na neho zoširoka usmiala. Akoby mu moja dobrá nálada vliali trochu života. Občas sa pousmial tiež.
„Tak teda kde sú?“ spýtala som sa ho. Jemne mu trhlo kútikom úst. „Alebo ste sa znovu s Asami pohádali?“ zasmiala som sa.
„Nie, nič také,“ vysvetľoval mi. „Asami a Taro... odcestovali.“
„Dobre teda, ale aj tak mi je to ľúto,“ povedala som mu. „Chcela by som vám vysvetliť veľa vecí, ale nechcem vás do ničoho zapliesť.“ Sklonila som hlavu. „Už len to, že sme tu by vám mohlo spôsobiť problémy, veľmi dobre si to uvedomujem,“ povedala som smutne. „Nemôžem vás ohroziť ešte viac.“
Takao na mňa zvedavo pozeral. V jeho očiach sa slabo iskrilo. „Vy... máte niečo v pláne, Juuri-sama?“ spýtal sa zvláštnym tónom. „Ak nechcete, nič mi neprezraďte, no povedzte mi aspoň, ako vám pomôžem,“ vravel rýchlo a veľmi ochotne.
Pozrela som na neho a slabo prižmúrila oči, ako som uvažovala, čo sa skrýva za jeho horlivosťou. Bolo to naozaj len čisté priateľstvo?
„Spolu s mojím mužom máme nejaké povinnosti a preto budeme často odchádzať, no radi by sme ostali bývať tu,“ povedala som mu napokon. „A tiež by som si potrebovala požičať Asamine šaty.“
Takao prikývol. „To nie je vôbec žiadny problém,“ povedal mi. „Samozrejme, že tu môžete ostať tak dlho, ako budete chcieť a pokojne si vezmite, čo budete potrebovať. Šaty, jedlo... ak ešte stále jedávate?“ pozrel na mňa zvedavo.
S úsmevom som prikývla.
Takao sa usmial tiež a už oveľa zdravšie. Kým som mu neustále ďakovala za jeho pomoc a pohostinnosť, viedol ma späť na poschodie, kde sme mali spálňu. Ukázal na veľké dvere a povedal, že je to Asaminin šatník. Znovu som mu len poďakovala.
Ospravedlnil sa mi a s prosbou, že keď budem niečo potrebovať, mám mu to ihneď oznámiť, sa pobral preč. Vďačne som za ním hľadela, až kým mi nezmizol z dohľadu.
Vrátila som sa po Keia a oznámila mu, ako som sa dohodla s Takaom.
Spolu sme potom zamierili do obrovskej miestnosti plnej šatstva, šperkov a parfumov.
Asamina zbierka bola len ťažko opísateľná slovami. Nekonečné rady políc a vešiakov boli poznačené jej nádherným vkusom. Netrúfla som si ani odhadnúť, koľko ju to všetko stálo. Vlastne skôr Takaa.
Dobre som poznala charakter šiat, aké sa páčili Yuuki. Zamierila som teda celkom dozadu a stratila sa v poslednom rade drahých a vzácnych látok bezpečne uložených v hrubých obaloch. Našla som presne to, čo som hľadala. Kým som si vybrala, šaty aj šperky, Kei našiel niečo pre seba.
Potichu som vykúkala spomedzi vešiakov plných šiat a sledovala som ho, kým si zapínal čiernu košeľu. Keď som sa začala červenať, rýchlo som sa otočila a pustila sa do obliekania tiež. Trvalo mi to nekonečne dlho. Zložité pokrútené volániky sa nie a nie vyrovnať. Snažila som sa prekonať zahanbenie, keď som šaty na seba napokon navliekla. Takéto som na sebe ešte nikdy nemala. Keď som ich porovnala s tými, z ktorých som sa vyzliekla, len som zachmúrene zvraštila čelo.
Nasadila som si dlhé náušnice a okolo krku zapla nádherný trblietavý náhrdelník. Potom som si obula privysoké topánky, ktoré mala Asami uložené pri týchto šatách. Našťastie mi padli ako uliate. Rozpustené vlasy som si prehodila dopredu. Bola som hotová.
Prebudila som odvahu, ktorá vo mne driemala a hrdo som zdvihla hlavu. Smelo som vykročila pozdĺž dlhých radov oblečenia a klopkanie mojich topánok sa ozývalo po celej obrovskej izbe.
Keď ma Kei začul, spozornel a otočil sa, presne keď som sa vynorila zozadu z miestnosti.
„Ako sa to na mňa pozeráš, ty drzý upír?“ povedala som Yuukiným povýšeneckým tónom. „Ak sa hneď neospravedlníš, ukážem ti, kde je tvoje miesto.“
Kei na mňa chvíľu zaskočene pozeral. Spokojne som sa usmiala. Asi sa mi podarilo to, čo som chcela dosiahnuť.
Prezrel si ma od hlavy po päty a potom obdivne pokýval hlavou. „Vyzeráte celkom ako ona,“ povedal mi tlmene.
„Myslíte?“ pochybovačne som pozrela na svoje šaty. Asi mal pravdu. No s takým obrovským výstrihom na hrudi aj na chrbte som sa cítila zvláštne nepríjemne. Nádherné tmavomodré šaty mi trup obťahovali až príliš. Voľná volániková sukňa sa pod mojím pásom nápadne rozširovala a tak zdôrazňovala peknú formu môjho tela.
Kei ku mne smelo pristúpil a zohol sa. Šokovane som vydýchla, keď ma chytil za sukňu a látku jemným trhnutím napravil. Musela som sa zachytiť jeho pliec, aby som nespadla. Šikovne naprával všetky neposlušné volániky a sťahoval látku, kým nestála tak, ako mala. Keď som si uvedomila, ako blízko je jeho tvár od môjho veľkého výstrihu a mojej odhalenej hrude, do líc mi rýchlo vystúpila červeň. Ruky mi strčil pod dlhú sukňu a stiahol mi zle pozohýnanú spodničku. Boli to naozaj komplikované šaty. S jeho pomocou sa však všetko napravilo a výsledný efekt bol ešte dokonalejší ako predtým.
Všimla som si, že sa mu nechce odtiahnuť ruky. Položil mi ich zozadu na stehná, a keď ma k sebe pritlačil, zdvihol hlavu, aby ma mohol pobozkať na hruď.
Ostýchavo som stiahla plecia a jemne sa skúsila vytočiť z jeho rúk. Nepustil ma preč.
„Niečo mi napadlo,“ zamrmlal a perami ma pri tom šteklil na prsiach. „Môžete vyzerať ako ona, hovoriť ako ona...“ Trochu sa pousmial pri spomienke, ako som sa pokúšala napodobniť jej hrdý tón. „No prezradí vás vaša príliš jemná vôňa.“
To mi nenapadlo. Už mi však povedal, ako sa tým líšim od Yuuki. Zvraštila som čelo.
„Tak ju budeme musieť pokaziť,“ povedala som rozhodne. „Keby som sa napila krvi niekoho iného...“ začala som uvažovať, no zastavil ma jeho silnejúci stisk.
„Na to zabudnite.“ Z jeho tónu som usúdila, že toto mi nedovolí ani keby od toho záviseli osudy oboch našich krajín. „Vaša krv sa nikdy nepomieša s neurodzenou,“ povedal mi zlovestne. „Ani sa len nepokúšajte vziať si inú krv ako čistú, rozumeli ste?“
Mlčala som. Ako môj muž mal právo to odo mňa žiadať. Ak chcel, aby moja krv ostala tá najčistejšia na svete, bola som si istá, že dozrie na to, aby som nikdy neochutnala inú krv ako jeho.
„Ale potom...“
„Potom nám ostáva už len jeden spôsob, ako pozmeniť vašu krv,“ prerušil ma. „Vaša chuť sa zvýrazní a nebude tak prehnane jemná...“ vravel mi potichu. „To postačí.“
„Počkajte, nie!“ zvolala som, pretože Kei ma zvalil na zem. Šokovane som vydýchla, keď som na sebe pocítila jeho váhu. Ruky mi podržal nad hlavou.
„Povedzte jediný dôvod prečo nie,“ povedal mi spokojne a rukou ma zatiaľ hladkal po nohách. Hľadel do mojej červenajúcej sa tváre.
„Pretože... pretože...“ uvažovala som rýchlo. „Viete ako dlho mi trvalo navliecť sa do týchto šiat?“ spýtala som sa trochu nahnevane.
Zasmial sa. Vedela som, že s takouto hlúpou výhovorkou obstáť nemôžem.
„To myslíte vážne?“ spýtal sa ma pobavene. Cítil, že som vo veľkom pomykove, a že ma ovládajú rozpaky. „Ale ako chcete...“ povedal mi napokon, „nemusím vás vyzliecť.“
Nahnevane som vydýchla. Určite sa na mne dobre zabáva.
„Veď ráno nám to išlo tak dobre,“ zašepkal s úsmevom a jeho ruka medzi mojimi stehnami sa posunula ešte vyššie. „Alebo sa vám to nepáčilo?“
Ako odpoveď prijal môj vzdych.
„Tak vidíte.“ Pobozkal ma na hrdlo, keď som zatvorila oči a zaklonila hlavu. Aj keď si už dnes z mojej krvi vzal, na krku som znovu pocítila jeho tesáky.
„Chcem cítiť, ako sa vaša krv mení,“ zašepkal potichu. Jemne do mňa zaboril zuby a rukami ma ľahko donútil roztiahnuť kolená. Striasla som sa vzrušením.
„Neviete sa ovládať, keď vám teraz tak veľmi pripomínam Yuuki?“ spýtala som sa.
Kei sa zarazil. Vytiahol zo mňa tesáky a prenikavo mi pozrel do očí.
„To nie je pravda,“ povedal mi potichu.
„Chcete ma, keď vyzerám ako ona?“ V mojom hlase bola zlosť. „Predstavujete si, že ste nad ňou aspoň raz vyhrali?“
„Neviete o čom hovoríte,“ vydýchol mi do tváre. „Chcem vás už veľmi dlho.“
„Ale takto sa mi to nepáči,“ odsekla som mu. „Nemôžeme len preto, že musíme. Malo by to byť vtedy, keď chceme.“
Pobozkal ma na pery. Poslušne som sa mu poddávala, až kým bozk neprerušil. V tom ako sme sa pohybovali, ostala podstata našich pováh, aj keď sme predtým povedali čokoľvek. Ja som ho musela poslúchnuť, nech spravil hocičo a on nemohol zastaviť svoju divokosť, keď ma už raz mal v rukách.
„Takže vy ma teraz nechcete?“ spýtal sa potichu. Z jeho tónu som usúdila, že nútiť ma nebude, takže som ostala celkom pokojná a pomaly som zakrútila hlavou.
V jeho očiach sa blysol hnev a tiež sklamanie. Nič mi však nepovedal.
Stiahol svoje ruky a celkom ma pustil. „Možno si ten malý rozdiel medzi vami a ňou nikto nevšime,“ povedal. „Je výrazný, len keď sa porovnáva chuť. Vôňa je takmer rovnaká.“ Postavil sa a ani na mňa nepozrel. Otočil sa mi chrbtom a vybral sa ku dverám.
Vedela som, že som ho svojím odmietnutím urazila.
„Počkajte, ja...“ Natiahla som za ním ruku, no nevedela som, čo mu mám vlastne povedať. „Prepáčte,“ zašepkala som.
Zastavil sa pri dverách a otočil ku mne hlavu. Pozrel mi do tváre. Jeho pohľad však nebol nahnevaný, našla som v ňom iba ľútosť.
„To s vašou sestrou mi len tak neodpustíte, však?“ spýtal sa ma.
Odvrátila som od neho tvár.
Chvíľu na mňa ešte hľadel. Keď som mu neodpovedala, otočil sa a rýchlo odišiel.

Ostala som v Asaminom šatníku dlhšie. Dokonca som ani nevstala zo zeme. Nervózne som poklopkávala prstami po podlahe a snažila sa stráviť pocit, aký som ešte nikdy nemala. Iste, s Keiom sme sa už veľakrát poškriepili, no toto nebola celkom hádka.
Podarilo sa mi vyvolať v ňom také sklamanie, až ma to škrelo pri srdci, vždy keď som si na to spomenula. Nepáčilo sa mi, že ma nechal samú, aj keď som ho sama odohnala.
Vedela som, že to nikdy nevysloví, no z jeho dotykov a bozkov som cítila lásku.
Zdvihla som sa a podišla k obrovskému zrkadlu pri stene. Akoby som hľadela na Yuuki, lenže v jej tvári sa žiadny smútok postrehnúť nedá. Nahnevala som sa na šaty, na šperky a aj na nepohodlné nádherné topánky. Po krátkom boji som zo seba všetko postrhávala.
Zlý pocit, že som ranila Keia neprechádzal. Nemohla som ho zniesť akokoľvek som sa snažila. Musím nájsť spôsob, ako raz a navždy zabudnúť, že s mal s Yuuki niečo spoločné. Vtedy sme sa predsa neznášali a ja som dobre poznala všetky Yuukine schopnosti aj jej odhodlanie získať všetko, na čo sa upriami. Chudáka Keia som nemohla viniť úplne. Povedala by som, že pri Yuukinom naliehaní ani nemal na výber. Hocako ma to hnevalo a napĺňalo moju dušu neistotou, obviňovať zo všetkého len Keia by nebolo spravodlivé. To predsa Yuuki v sebe nenašla kúska hanby a zábrany, aby zviedla muža vlastnej sestry. A Kei sa kvôli tomu teraz zožiera. Vtedy mu to neprekážalo, pretože jeho spôsoby nikdy neboli bohvieaké a kým do svojho srdca nepustil lásku, nemalo ho prečo zaujímať, že porušuje nejaké hlúpe morálne pravidlá. Ja som však nemilovala toho skazeného, hrubého a zlého upíra akým vtedy bol. Zbožňovala som tohto Keia, ktorého trápi, ako mi v minulosti ublížil. Keia, ktorý aj keď mi nepovie, že ma miluje, nežne ma pobozká. Keia, ktorý teraz možno sám sedí v našej spálni a nevie čo ďalej, pretože sa bojí lásky, akú ešte nikdy k nikomu necítil.
Dlho som neuvažovala, a keď zo mňa opadli všetky zábrany, rozbehla som sa za ním. Bolo mi jedno, že som len v bielizni, veď napokon pri tom na čo som sa chystala, šaty len prekážajú. Vybehla som z miestnosti a rýchlo zamierila k neďalekým dverám na konci chodby. Nič nestálo za to, aby sa kvôli mne trápil.
Pomaly som vošla do spálne a zbadala ho s rukami na tvári ležať na posteli. Bol taký zahĺbený vo vlastných myšlienkach, že si ma vôbec nevšimol. Celkom potichu, tak aby nepočul ani moje kroky, som podišla až k nemu. Ruky zo svojej tváre stiahol až vtedy, keď zacítil, ako sa pohla posteľ. So smutným prekvapením na mňa uprel svoje čierne oči.
„Kei?“ zašepkala som. Pomaly som vyliezla na posteľ.
Keď ku mne natiahol ruku, obkročmo som sa na neho posadila. Chytil ma za boky.
„Ak mi dáte z vašej krvi,“ šepkala som mu, „všetko vám odpustím.“
Nadvihol sa. Chytil ma ešte pevnejšie, keď sa posadil a pritlačil ma na svoje telo. Rukami mi blúdil po nahom chrbte. Toľko odhalenej pokožky ho veľmi vzrušovalo.
Zdvihla som k nemu ruky a začala mu rozopínať košeľu. Celkom som mu ju vyzliekla a naklonila sa k jeho krku. Dlho som mu po koži blúdila len perami.
„Rýchlo...“ vydýchol, pretože sa už nemohol dočkať. Usmiala som sa. Potom som však vycerila malé tesáky a tak jemnučko, že to ani nemohol pocítiť, som mu ich pomaly zaborila do hrdla. Objala som ho rukami a inštinktívne zovrela jeho telo tak silno, ako som len vládala. Cítila som, ako sa zatriasol spokojnosťou.
Jeho krv bola úžasná. Vďaka nej som cítila všetko vzrušenie, čo aj on. Moje telo sa hýbalo samo od seba, keď som sa v jeho lone pomaly rozkývala.
Hlasno vydýchol. Zovrel mi pás a začal ma k sebe silno pritláčať. Potom ma na chvíľu pustil, aby mi mohol rozopnúť horný diel bielizne. Keď mi ho stiahol, rukami mi prešiel po celom chrbte. Moju hruď silno tlačil na svoju. Rýchlo sa zbavil svojich zvyšných šiat.
Dal pozor, aby som nemusela vytiahnuť svoje zuby z jeho hrdla, keď ma prevalil na posteľ. Nechal ma vziať si toľko krvi, koľko som len chcela. Kým som pila, využil, že ma má pod sebou a celkom ma vyzliekol.
Pustila som ho a hlavu zložila na vankúš. Ľahol si medzi moje nohy, keď som ich pomaly roztiahla. Zatvorila som oči, keď ma začal vášnivo bozkávať.
Aj keď som si často myslela, že som sa veľmi zmenila, že som zosilnela, keď som za seba nechala hovoriť svoje telo, ukázalo sa, že som stále rovnako poslušná a nepriebojná ako vždy. Kei si so mnou mohol robiť, čo len chcel. Veľmi dobre vedel, že ostanem poddajne oplácať všetky jeho bozky a tolerovať hocaké dotyky, nech boli pre mňa akokoľvek zahanbujúce. Chytal a hladkal ma po celom tele a so vzrušeným nadšením mi do ucha šepkal nehanebné slová.
Vedel, čo má robiť so svojimi rukami, aby ma donútil vzdychať ako ešte nikdy. Keď mi uvoľnil ústa, celá spálňa sa zaplnila mojím stonaním ešte viac. Pery posúval stále nižšie po mojom tele a keď nimi nahradil ruky, jemným šokom som sa až mykla. Silno ma pridržal a pokojne pokračoval v dráždení ďalej.
Chytil ma za boky a otočil ma na brucho. Potom podo mňa ruky podložil a prstami mi lačne začal stláčať hruď. Zahanbenie v mojej tvári nevidel, keďže som bola otočená, no mohol ho veľmi dobre počuť. Vzadu na krku som zacítila jeho zuby. Spomenula som si, ako mi povedal, že chce cítiť, ako sa bude moja krv meniť. Zachvela som sa.
„Nemáte sa čoho báť,“ povedal mi potichu, a kým mi do krku zaboril zuby, bozkával mi ho. „Milujete ma, nie?“
Prikývla som. „Najviac na svete.“
Nahlas som zavzdychala, keď som pocítila, že do mňa vtisol nie len svoje zuby. Pomaly som sa pokorne pritlačila k posteli a nechala všetko na neho. Ticho mrmlal, kým pil moju krv. Nežne ma pritom hladkal po bruchu.
Silno som privierala oči a tiché vzdychy tlmila vankúšom. Nevedela som odhadnúť, koľko času sme spolu strávili, pretože som okrem vzrušenia takmer nič nevnímala.
Aj keď bol Kei naozaj veľmi vášnivý a divoký, presne ako som predpokladala, bol tiež veľmi pozorný milenec. Nezabudol ma bozkávať ani silno objímať a to ani vtedy, keď som úplne zmeravela a ovládanie môjho hlasu mi pripadalo celkom zbytočné.
Silno ma objal rukami a ostal mi pokojne ležať na chrbte. Pomaly ma bozkával po lopatkách a čakal, kým sa môj rýchly dych neupokojí.
Po dlhom čase som sa pod ním pohla a on mi dovolil otočiť sa a znovu si ľahnúť na chrbát. Prenikavo som sa mu zahľadela do tváre.
„Ani som nečakal, že budete taká náruživá...“ zašepkal mi s pobaveným úsmevom. Perami sa obtrel o moje. „Páčilo sa vám to?“
Líca mi sčerveneli. „Myslím, že tú večnosť s vami nejako vydržím.“ Spokojne som zdvihla kútik úst.
Kei sa zasmial. „Iba myslíte?“ spýtal sa pobavene. „No ak budete stále takto pekne poslúchať...“ zašepkal mi a znovu ma bez hanby chytil za stehno.
„To sa vám páčilo, však?“
„Prečo nie ste taká vždy?“ spýtal sa so sklamaním. „Väčšinou sa hneváte alebo sa chcete hádať. No nevadí...“ povedal nakoniec. „Ak sa meníte na poslušnú len v posteli,“ usmial sa zoširoka, „tak v nej budeme musieť stráviť viac času.“
„Začínate byť nejaký arogantný.“ Prižmúrila som oči, no napriek tomu som sa slabo usmievala. „Len si po tomto všetkom nič nenamýšľajte...“
„Akože nie?“ spýtal sa ma autoritatívne. Jeho ruky ma smelo podráždili. Nadvihol sa a hrdo nado mnou vypäl hruď. Chytil ma za nohy, potiahol ich a potom zakvačil okolo svojho pása, aby sa ku mne mohol znovu ľahko dostať, keby chcel. Hruď sa mi začala znovu rýchlo dvíhať a klesať. Moje srdce sa šialene rozbehlo.
„Teraz si vás budem môcť zobrať kedy a kde budem chcieť,“ oznámil mi sebavedomo.
„Radšej sa na to pripravte.“ Vyzeral, že je sám so sebou veľmi spokojný.
„Nerada, no musím vás sklamať,“ povedala som mu s prižmúrenými očami. „Nehnevajte sa, ale... Čo do pekla si o sebe myslíte?!“
Pri mojom zvýšenom tóne sa len prekvapene usmial. „Vaša poslušnosť sa znovu niekam vytratila,“ skonštatoval so sklamaním. „Ale ja viem, ako ju rýchlo nájdeme.“
Chytil ma za ruky, aby som ho neodtlačila a znovu ma k sebe pevne pritiahol. Rýchlo som zatvorila oči a s prichádzajúcim blahom som sa neubránila zavzdychaniu. Preplietol si so mnou prsty, keď zbadal ako ich silno zatínam. Začal ma k sebe pritláčať svižným rytmom a neprestal, až kým sa moja tvár nezvraštila spokojným výrazom, ktorý chcel vidieť. Ľahol si na mňa a pobozkal ma na pery.
„Dobré?“ zašepkal mi do ucha a pošteklil mi ho jazykom.
„Ah,“ vydýchla som, keď ma začal znovu hladkať. „Som vaša... manželka... a nie nejaká...“ vzdychala som potichu.
„Iste, iste,“ nenechal ma dokončiť, lebo z toho šípil ďalšiu hádku. Kei mal v minulosti toľko žien, že sa na polovicu z nich určite ani nepamätá. Vtedy boli krv a potešenie pre neho takmer všetko. „Vás sa nedá porovnať so žiadnou inou.“
„Ste si istý, že mi o tom chcete hovoriť práve teraz?“ spýtala som sa ho hlasom plným hnevu. „Alebo mi poviete aj ich mená? Chcete nás azda v budúcnosti zoznámiť?“
„Nebuďte taká žiarlivá...“ povedal mi pobavene. „To ja by som sa mal nahnevať, že vám ako prvé miesto napadol tento dom, v ktorom žije muž, čo je do vás celý svoj život zbláznený,“ zasyčal. „Určite vám je veľmi ľúto, že ste ho tu nestretli, však?“
„O čom to hovoríte? Taro je môj priateľ. To sa nedá porovnávať.“
Odfrkol si.
Potešene som si uvedomila, že Kei je naozaj veľmi žiarlivý. Dostala som chuť ho trochu provokovať.
„Keby ste ho len poznali. Je zábavný a musím povedať, že aj veľmi príťažlivý. Dokonca má veľmi výnimočný dar...“
Potichu zavrčal a silno mi obchytil pás. „Budete chváliť iného muža, kým sa milujete so mnou?“ hneval sa. „Vy ste tá najhoršia žena, aká...“
„Práve ste mi povedali, že som najlepšia, a že sa s inými nedám porovnať.“
Rozčúlene vydýchol, lebo nevedel čo má povedať. Bol zábavný.
„Na čom sa smejete?“ spýtal sa ma zlostne, keď zahliadol môj úsmev.
„Strašne žiarlite,“ povedala som. „A pri tom vôbec nemáte na čo.“
„Nebuďte smiešna. Ja vôbec nežiar...“ začal ešte rozzúrenejšie.
„Ako by ma mohol stále zaujímať, keď už poznám vás?“ spýtala som sa a kratučko ho jemne pobozkala. „Ste ten najkrajší,“ bozk, „najdivokejší,“ bozk, „a najvýnimočnejší muž, akého som kedy stretla.“ Znovu som sa s láskou prilepila na jeho pery. Keď som sa od neho odklonila, vyzeral stále trochu oduto, ale v podstate spokojne.
Nemohla som očakávať, že mi niečo podobné povie tiež, ale aspoň už vedel, čo si myslím ja. Pohladila som ho po tvári a keď ma po chvíľke sám začal vášnivo bozkávať, pohyby jeho pier si moje srdce ľahko preložilo do slov a nádherného vyznania.
„Takže už mám odpustené?“ spýtal sa ma potichu. Myslel na Yuuki.
Prikývla som. Prišla som za ním preto, aby som mu prepáčila a navždy v jeho rukách zabudla na to, že niekedy dávno hladkali iné ženy.
„Ale ak ma podvediete, zabijem vás,“ povedala som mu mrzuto.
Usmial sa. „Ráta sa aj to, keď si vás vezmem, pokým sa budete vydávať za inú osobu?“
„Nie,“ povedala som nafučane.
Pobozkal ma na oduté pery. „To som rád, lebo to plánujem spraviť.“
Spôsob akým o nás dvoch hovoril, ma neustále privádzal do rozpakov. Jeho vyjadrovanie mi pripadalo trochu škandalózne a nemravné. Tiež sa nikdy nezabudol zabaviť na mojom zahanbenom výraze, keď mi neslušne naznačil, že po mne túži. Povedal, že ho to veľmi mrzí, no ženu ako ja už nebude môcť nikdy nechať spať.
„Len nechcite, aby som to začala ľutovať, lebo sa všetko veľmi rýchlo vráti do...“
„Len si priznajte, že by ste už nechceli byť bezo mňa,“ povedal mi, keď sa ku mne sklonil, aby si vzal ďalší bozk. „Boli by ste rada, keby som sa vás už nikdy nedotkol?“ dožadoval sa odpovede, lebo vedel, že ma znovu zahanbí.
„Nie,“ vyhlásila som potichu a odvrátila znovu sa červenajúcu tvár.
Rýchlo ma chytil za bradu a hlavu mi otočil späť. „Chcem vás vidieť,“ zašepkal.
Pozeral na moje červené líca a spokojne sa usmieval. Hral sa so mnou. Keď červeň ustúpila, dotkol sa ma a pobavene sledoval, ako sa rýchlo vrátila.
Po chvíli som sa už nehnevala. Zatlačila som dlaňami o jeho hruď a šikovne sa spod neho dostala. Zvalil sa na chrbát a pozrel na nebesá postele. Ja som ostala sedieť na jej kraji.
„Zotmelo sa,“ povedala som potichu a zahľadela sa von širokým oknom. „Nastal čas, aby upíri vyliezli z postele,“ usmiala som sa, „a vybehli do noci.“
„Pokojne si vybehnite a zobuďte ma, keď sa vrátite,“ zamumlal Kei a prevalil sa na bok.
„Musíme odísť čím skôr,“ povedala som zamyslene. „Najprv by sme mali navštíviť Yuukine sídlo.“
Zdvihol hlavu a pozrel na mňa cez plece. „Ako to pomôže?“
„Možno niečo zistíme,“ povedala som so zlým tušením. „Teraz sa idem upraviť.“
„Počkám na vás v hale,“ povedal mi Kei. „Ak cestou stretnem Takaa, poviem mu, že odchádzame.“
Prikývla som a rýchlo sa vybrala do kúpeľne, aby som sa mohla čo najrýchlejšie prestrojiť za svoju diabolskú sestru.

Tentoraz som sa posnažila ešte viac a k vyzývavým šatám som pridala aj prehnané líčenie, presne ako zvykla Yuuki. Červené šaty, červené pery a vlasy dokonale rovné a lesklé som si nechala rozpustené. Aj keď som sa rada babrala s účesmi, Yuuki to nenávidela. Nemohla strpieť, aby sa jej niekto vlasov vôbec dotkol.
Zišla som po schodoch do haly. Kei na mňa už čakal, presne ako sľúbil. Jeho výraz mi naznačil, že sa mi znovu podarilo vystihnúť podstatu Yuukinho vkusu.
„Dobre?“ spýtala som sa ho a ukázala pri tom na seba.
Prikývol. „Naozaj takto chodila aj doma?“ Trochu neveriacky nadvihol obočie.
„Vždy,“ povedala som. „Nevidela som ju oblečenú v obyčajných šatách odkedy som si to začala všímať. Mama vždy vravela, že...“ Zarazila som sa a zvraštila tvár. Spomienky na moju rodinu boli príliš bolestivé. Pamätala som si, aké bolo všetko dokonalé a aké to bolo, mať tú najmilujúcejšiu matku a najlepšiu staršiu sestru na celučkom svete. Pripadalo mi to ako včera, keď sme boli ešte všetky spolu. Vtedy som si ani len v najhoršom sne nebola pomyslela, že moja matka nás opustí a z Yuuki sa stane bezcitná násilníčka. Zachmúrene som pozrela do zeme.
Kei ma chytil za pás. „Čo vždy vravela vaša matka?“ spýtal sa ma potichu.
Jeho hlas bol pokojný ako trblietajúca sa hladina čistého jazera a z jeho silných rúk som cítila oporu, ktorú som potrebovala.
Oprela som si čelo o jeho bradu a zatvorila som oči. „Vravela, že vyzerá ako pobláznený šašo.“
„Naozaj?“ pobavil sa Kei. „Bol by som zvedavý, čo by spravila, keby jej to niekto povedal teraz.“
Usmiala som sa. S ním sa mi hovorilo ľahšie aj o tom, čo bolelo.
„Poďme,“ povedala som mu a silno ho objala. Zatvorila som oči a sústredila sa na miesto, kam som sa chcela dostať. Išlo to jednoduchšie, ako som si myslela. Temnota čo ma zahalila bola príliš ťažká, no skôr ako ma celkom rozpučila, rýchlo zmizla. Otvorila som oči a pozrela sa do noci. Stáli sme pred honosným Yuukiným sídlom.
„Nerozumiem tomu,“ počula som mrmlať Keia. „Ide vám to perfektne a pritom je toto len váš tretí pokus.“
Keď sa mi zatočila hlava pridržala som sa ho. Rýchlo ma to však prešlo. Moje telo si už začalo zvykať. Bola som na seba hrdá. Muselo mi to naozaj ísť, keď ma pochválil aj Kei.
„Dúfajme, že sa len tak z rozmaru nerozhodne vrátiť sa práve teraz,“ povedala som.
„To by bolo naozaj nepríjemné,“ uškrnul sa Kei. „Myslíte, že by nás pozvala na čaj?“
„Mňa áno, ale vás nie,“ zasmiala som sa.
„Myslím, že by sa patrilo aspoň to, keď ma už chcela zabiť.“
„Uvedomujete si o akom nezmysle sa bavíme?“ spýtala som sa ho trochu podráždene. „Nestrácajme viac času, lebo nás tu naozaj nájde,“ povedala som a vykročila po ceste.
Nádherný dom bol ešte väčší a prepychovejší ako Takaov. A okrem toho... celkom opustený. S Keiom sme sa k nemu opatrne približovali a ostražito načúvali všetkým podozrivým zvukom, ktoré by naznačovali, že tu nie sme sami. Široko ďaleko sa však nič neozývalo. Ticho ktorým sme kráčali bolo trochu zlovestné.
Kei musel použiť silu, aby sme sa dostali do domu. Rozbil hrubé sklo na okne neďaleko vstupných dverí a potom vykrivil mreže, ktoré pod jeho rukami nešťastne zastonali. Ich škrípanie bolo príliš hlučné. Obaja sme sa s obavami poobzerali.
„Mali sme ísť cez dvere!“ šepkala som nahnevane, kým som liezla cez okno.
„To by bolo ešte hlučnejšie, musel by som ich vyraziť!“ zašepkal mi naspäť rovnako pobúrene. „A dávajte si pozor na to sklo! Skoro ste sa porezali!“
„Dobre! Nie som decko!“ šepkala som znovu rozčúlene.
Keď sme sa v sprievode Keiových tichých nadávok a môjho nahnevaného ponosovania konečne pretisli dovnútra, obaja sme rýchlo zmĺkli. Rozhliadli sme sa po hale.
Dom nebol v peknom stave. Pavučiny a prach naznačovali, že tu nikto už dlho nebýva.
„Mali by sme ísť rovno do jej izby,“ povedala som potichu. Zmätene som sa obzrela doprava, doľava a potom hore k schodisku. Netušila som, kadiaľ mám ísť.
„Mám predstierať, že to tu nepoznám?“ spýtal sa ma Kei váhavo.
Len som si povzdychla. V hlave som si aspoň desaťkrát zopakovala, že cez toto som sa už preniesla. Pozrela som na neho a kývla mu hlavou, aby ma viedol. Rýchlo sa pustil hore schodmi a ja som ho náhlivo nasledovala. Presne vedel, kadiaľ má ísť a na ktorej chodbe zabočiť, aby sa dostal na to správne poschodie.
Po stranách obrovskej predizby sa tiahlo mnoho dverí. Niektoré boli otvorené dokorán, a keď sme okolo nich prechádzali, nakúkala som dnu. Všetko to boli prekrásne spálne ladené vždy do inej farby. Ja som však zamierila k najväčším dvojkrídlovým dverám na konci chodby. Ako jediné boli na moje prekvapenie zamknuté. Obzrela som sa na Keia a on mi hneď prišiel na pomoc. Odstrčil ma na bok. Jediným silným úderom krásne dvere rozrazil. Snažil sa spraviť to čo najtichšie. Pomaly prešiel cez prah dovnútra. Vystrel ku mne ruku a naznačil mi, aby som ostala stáť vonku. Keď sa poobzeral, pokýval prstami a zavolal ma dnu.