Ľahké fantastično, časť 2. Hostina na náhrobnom kameni

Dvere sa otvorili ľahko. Strieborná žiara, ktorá sa spoza dverí vyvalila, oslepila obidvoch chlapcov, ktorí hneď cúvli na bezpečnú vzdialenosť. Za dverami sa krútila hustá strieborná hmota. Vyžarovala ostré svetlo a tvorila nepriechodnú stenu.
„To je plazma!“ vykríkol Kaen, keď si jeho oči privykli na svetlo.
„Čože, to nie je možné,“ neveriacky sledoval striebornú hmotu.
Obaja sa súčasne priblížili a hmota akoby reagovala na ich prítomnosť pomaly sa začala rozostupovať a vytvorila tak, akýsi úzky tunel. Strieborná tekutina a tá sa kĺzavo pohybovala a miešala.
„Videl si to?! Reaguje to na nás! Teraz mi je jasné, prečo sa energia hýbala inak. V živote som nevidel takéto množstvo plazmy pohromade,“ Kaen sa končekom prsta dotkol hmoty. Bola hladká ako sklo, ale zároveň i pružná.
„V živote som nevidel žiadnu plazmu. Nie náhodou je nebezpečná?“
„No, ako sa to vezme. Je to nepreskúmaný element. Nedá sa ovládať a hlavne obmedzuje nás, pretože plazma odpudzuje energiu, ktorou ovládame ostatné živly.“
„Preto ti zhaslo to svetielko, keď si sa dotkol dverí!“
„Tebe to, ale páli,“ podotkol ironicky Kaen.
„Vyzerá to, že by sa tým dalo prejsť, ak sa nám to bude i naďalej rozostupovať.“
„Neviem, ale môžeme to hneď vyskúšať.“
„Prenechám ti tú česť, ísť prvý,“ odpovedal mu a s nedôverou pozeral na hmotu.
„S ničím iným som ani nerátal,“ povzdychol si.
Kaen pomaly položil nohu na striebornú podlahu. Plazma bola mäkká. Nejak takto si predstavoval, že by sa človeku chodilo po želatíne. S tým rozdielom, že plazma jemne vibrovala pod jeho dotykom. Urobil pár krokov vpred.
„Aha, stále žijem tak poď!“ otočil sa na Mitscheho.
Ten vkročil do tunelu za ním. Keď Mitschceho noha narazila na povrch plazmy vibrácie mnohonásobne zosilnili a plazma sa začala pohybovať do pravidelných kruhov okolo Mitscheho nohy. Vyplašene ju zložil z podlahy naspäť do sály. Hmota v tuneli bola opäť pokojná.
„Čo sa to deje?!“ povedal a vystrašene pozeral na Kaena.
„Tak to teda vôbec netuším, skús to znovu,“ začudoval sa Kaen prudkej zmene, v chovaní sa plazmy.
Znovu vošiel do vnútra, vibrácie sa opäť znásobili a pohyb urýchlil. Zopakovali to ešte trikrát.
„No myslím, že je to jasné. Je to iba ďalšie vec na tomto svete, ktorej tvoja prítomnosť očividne vadí,“ škodoradostne ho Kaen podpichol.
„Čo teraz?“
„Proste poď, alebo ostaň v tej sále. Mne je to jedno.“
Kaen sa otočil chrbtom a vybral sa do neznáma. Mitcshe chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol nasledovať ho. Spoločne potichu kráčali tunelom. Plazma sa pred nimi postupne rozostupovala a ukazovala im smer cesty, keď sa obzreli späť, zistili, že plazma opäť zaliala vchod. Zo všetkých strán bola strieborná hmota. Pripadali sa ako v bubline. Nevedeli kedy konečne prejdú týmto množstvom plazmy a z ostrého svetla, ktoré plazma vyžarovala, ich boleli oči. Obaja boli unavení po náročnom dni. Zúfalo kráčali stále vpred podľa odhadu už aspoň tak tri hodiny.
„Ja už nevládzem,“ povedal Kaen, ktorý sa už dlhšie vliekol pár metrov pozadu Mitscheho.
„Dáme si pauzu?“ znepokojene pozrel na bledého Kaena, „Si v poriadku?“
„Nič mi nieje,“ povedal a žuchol na zem, kde sa stočil do klbka a prikryl si rukami tvár aby mal aspoň na chvíľu pokoj od nepríjemného svetla. Mitsche si teda vyzliekol sako ich školskej uniformy a prehodil ho cez Kaenovu hlavu.
„Tu máš.“
„Vďaka,“ zamumlal spod saka.
Mitsche uvažoval o ich možnostiach. Obaja boli unavení a nemali jedlo ani vodu. Nutne sa potrebovali dostať z tohto tunelu, pretože Kaen nevyzeral vôbec dobre. Bolo na ňom badať vyčerpanie omnoho viac. Možno by pre nich bolo najlepšie vrátiť sa naspäť do sály. Vrátil sa päť metrov do zadu, kde sa za nimi plazmatická bublina uzatvárala. Nerozostúpila sa bola pevná a nedovolila mu vrátiť sa ani o kúsok. Rukami sa zaprel do steny a zatlačil. Nič, až o chvíľu si uvedomil, čo sa okolo neho deje. Ostal ako primrznutý s dlaňami položených na plazmatickej stene, do ktorej stále neprestával tlačiť. Tak ako sa mu stávalo, že okolo neho začnú lietať blatové gule, teraz okolo lietala plazma formovaná do gule. Bol vyľakaný. Iba sledoval chaoticky lietajúce guľe. Veľmi jemne a opatrne prestal do steny tlačiť. Gule opäť splynuli s ostatkom plazmy. Chvíľu stál a uvažoval. Blatové gule vytváral silou, bola to najjednoduchšia forma ovládania energie. Čo ak dokáže plazmu ovládať rovnako? Predstavil si teda silu a moc, ktorá mu prúdi po celom tele, až do končekov prstov, takto vždy hýbal so zemou. Nechápavo sledoval s akou ľahkosťou okolo neho začali gule lietať. Vôbec to nebolo nemotorné ako s tými blatovými, dokonca ovládal aj presný smer ich dráhy. Podľa toho čo sa učili v škole plazma nebola ovládateľná. Bol zmetený.
„Kaen, zobuď sa,“ šťuchol do neho a snažil sa nestratiť koncentráciu.
„Nechaj ma prosím.“
„Ale ja tu robím niečo divné!“
„Pozri ja nie som zvedavý na tvoje úchylky a dúfam, že to nie je to čo si myslím.“
„Zbláznil si sa?! Okamžite si stiahni z hlavy to sako a pozri sa na mňa.“
„Dobre, ale teraz znieš fakt perverzne,“ unavene si stiahol z hlavy sako, a keď konečne pozrel na Mitscheho úplne zmeravel.

Dlhé minúty ho iba mlčky sledoval. Mitsche mu predvádzal nevídané divadlo.
„Dobré, však?!“ Mitsche vytvaroval z lietajúcej plazmy medvedíkov, ktorí okolo nich lietali. Dokázal plazmu dokonale formovať a samého seba udivoval s akou ľahkosťou mu to ide.
„Ako to robíš?“
„Ja neviem, proste si v hlave predstavím to čo chcem aby urobila a ona to spraví!“
„To je nemožné nemáš to čím ovládať, naokolo nie je žiadna energia!“
„Nie som si celkom istý, ale mám pocit, že tá plazma je sama o sebe nejaký druh energie.“
Medvedíci lietajúci vo vzduchu, teraz skákali jeden cez druhého a robili mlynské kolá.
„Prestaň blbnúť!“ napomenul ho Kaen.
„Čo je, závidiš?“ škodoradostne sa zasmial Mitsche. Jeden z medveďov Kaenovi práve tancoval na pleci. Kaen na neho zazrel a zodvihol obočie. Mitsche, s pobaveným úsmevom, nechal medvedíkov aby splynuli s povrchom plazmatickej steny.
„Nie, ale dá sa to využiť. Uvažuj! Pamätáš si ako sme sa na hodine učili hýbať bublinou v rieke tak, aby sme rôzne predmety prepravili tam, kam chceme?“
„Hej, vtedy som sa skoro utopil.“
„Pokús sa to spraviť aj s plazmou. Nebudeme tak musieť kráčať.“
„Jasné!“ zvolal nadšene, „Ale ako?“
„Predstav si plazmu miesto vody v rieke, a bublinu ktorá sa ňou hýbe vpred.“
V hlave mal obraz rieky, ktorá sa trbliece striebrom a bublinu unášajúcu sa v jej prúde. V tom okamihu ich trhlo a obrovskou rýchlosťou sa rútili dopredu.
„Pomalšie tečúcu rieku!“ vykríkol vydesený Kaen, ktorý sa podvedome chytil Mitscheho ramena.
„Nebuď cintľavka, je to skvelé!“ nadšene zvolal Mitsche.
Ten si očividne užíval rýchlosť, ale nečakaný dotyk Kaenovej ruky ho prinútil obzrieť sa. Kaen bol bledozelený a v očiach mal strach. Vždy si myslel, že takýto pohľad na bezradného urodzeného ho poteší, ale miesto toho mu bolo Kaena ľúto. Tok rieky vo svojej predstave teda zmenil na pomalší a Kaen si tak mohol vydýchnuť.

Chlapci sedeli na pohybujúcej sa striebornej hmote, tá pri Mitscheho ovládaní vibrovala ešte viac. Zvedavo pozorovali najmenšie zmeny. Bublina sa neustále zmenšovala a Mitsche cítil, že hmoty tiež akoby ubúdalo. Každú zmenu považovali za dobrú. Obaja už boli vysilení a hladní. Mitschemu sa sústredilo omnoho ťažšie, až nakoniec po dlhých hodinách zbadali ako pod hmotou presvitá kamenná podlaha.
„Vidíš to?“ nadšene sa obrátil na Kaena. Napriek tomu, že celý čas sedeli, Kaen bol stále bledší.
„Áno a pozri pred seba!“

Plazma sa opäť rozostúpila. Otvoril sa pred nimi kamenný tunel, ktorý sa neustále zužoval. Jediné čo ich znepokojovalo, bolo že na jeho konci nemal žiadne svetlo. Mitsche v čele kráčal po pevnej zemi, ktorá konečne nevibrovala.
„Čo je to tam?“ spýtal sa Kaen a ukázal ku stropu.
Miesto bolo slabo osvetlené plazmou, ktorá sa strácala za ich chrbtom. Kaen, ešte stále ovplyvnený plazmou, nedokázal vyrobiť plamienok, ktorým by si posvietili.
„Nie sú to dvere?“ spýtal sa Mitsche.
„Asi áno,“ Kaen sa k nim rozbehol. Niekoľko krát s výskokom udrel do malých drevených dvierok na strope, tie však pevne držali.
„Zodvihnem ťa a skúsiš to tak.“ zamyslel sa Mitsche.
Kaen iba pokrčil plecami a poslušne vyliezol Mitschemu na chrbát. Prvé pokusy s malými dvierkami nepohli. Kaen začal zúrivo búchať rukami do dreva.
„Hej, pokoj Kaen!“ zvolal Mitsche, ktorému nadskakujúci Kaen na chrbte liezol na nervy.
„Ja tu neostanem, pôjdem von! A to hneď teraz!“ rozzúrene buchol päsťou do dvierok, tie v tom okamihu akoby vybuchli a na ich hlavy sa zosypali kusy horiaceho dreva a hliny. Kaen prekvapene spadol z Mitscheho chrbta. Chlapci poobzerali okolo seba.
„Myslím, že jediná cesta je cesta hore,“ povedal pomaly Mitsche keď sa obzrel na zeminou a skalami zasypaný tunel.

„Hlupáci,“ ozval sa zhora dievčenský hlas.
„Počul si to?“ spýtal sa Mitsche. Hneď ako dopovedal túto vetu, z vrchu sa spustil hrubý zelený povraz, ktorý sa okolo neho blesku-rýchle obmotal. „Čo to je? Pomoc!,“ kričal a mykal sa, keď ho ten povraz začal vyťahovať cez úzku dieru.
Kaen nestihol zareagovať a už iba končekmi prstov zachytil Mitscheho podrážku. Zhora sa ozval výkrik. Vystrašene sledoval kúsok bledomodrej oblohy nad jeho hlavou a pripravil sa na útok. Napriek jeho pokusom sa už nezmohol na podobný výbuch, ale vystrelil do vzduchu pár výstražných iskričiek.
„Hej! Nech si kto si, okamžite sa ukáž! Čo si mu urobila?!“ kričal do vzduchu.
„Ty tam dolu! Neopováž sa na Zunu použiť ten trik s výbuchom. Tvoj kamoš je v poriadku. Iba vám pomáham dostať sa hore!“ ozvalo sa z hora dievča.
„Neverím ti! Chcem počuť Mitscheho!“
„No, to asi nepôjde.“
„Čo mu je?“
„On zrejme nemá veľmi rád hadov, začal sa správať divne, keď zbadal, že to čo ho vytiahlo bol šesť-metrový had.“
„Čože?!“ povedal priškrteným hlasom. Nie žeby mal odpor k plazom, ale predstava dlhého zeleného slíža sa mu nepáčila.
„Tak chceš ísť von?“
„Tak dobre,“ nemal veľmi na výber.
Z otvoru nad hlavou sa elegantne spustil zelený had. Rýchlo sa obmotal okolo jeho trupu a Kaen iba znechutene preglgol. Keď ho had vyťahoval nad zem, mal pocit, že sila zovretia hada, mu ide polámať rebrá. Von sa dostal veľmi rýchlo. Tvár mu zalialo teplé slnko. Had ho nechal ležať na mäkkej tráve a odplazil sa k dievčaťu. Mitsche sedel pár metrov od neho a sledoval miesto kam sa odplazil had. Stále si mrmlal čosi o zelenej príšere a kýval sa dopredu a dozadu, ako nepríčetný. Pozrel teda na malú postavu pred sebou. Dievča si ho prezeralo z bezpečnej vzdialenosti. Na ich zvyky bola oblečená veľmi zvláštne. Mala na sebe čierne korzetové šaty, s bohato zdobenou sukňou ktorá končila nad kolenami. Oblečenie nebolo až tak zvláštne ako fialová farba jej dlhých vlasov. Všetko naznačovalo, že sa nachádzajú na mieste, ktoré sa líši od ich svetu.

„Môžem sa ťa opýtať, prečo si padacie dvierka otváral do opačnej strany a nakoniec si ich musel nechať vybuchnúť a zničiť mi tak celý tunel?!“
„Oni boli padacie?“ chytil sa za čelo, keď si uvedomil svoju hlúpu chybu, ani len neskúsil otvoriť ich do opačnej strany.
„Bolo to tam napísané!“ zakričala.
„Pozri je mi to ľúto, moc nám to nemyslelo.“
„Teraz aby som si opäť dala vyrobiť nové,“ odulo sa dievča.
„Čo si vlastne zač?“
„Som strážkyňa tunelu a okrem toho som aj budúci Tamanokai!“ hrdo vypla hruď a zodvihla bradu.
„Čo si?“
„Tá vec, ktorou ste prešli bol tunel a ja ho strážim, takže som strážkyňa. Čo je na tom nepochopiteľné?“
„Nie, ja myslím čo je Tamanokai.“
„Ty nevieš čo je Tamanokai?“ prišla ku nemu bližšie a sklonila sa k jeho tvári, až sa takmer dotýkali nosmi, „No tak moment! Ty nie si mŕtvi!“
„To dúfam že nie.“
„Ani on nie je mŕtvy?!“ ukázala na Mitscheho a splašene behala pomedzi kamene, ktorých bolo všade navôkol nespočetné množstvo.
„Čo sa deje?“ spýtal sa a nechápavo pozeral naokolo.
„Tamanokai je zhmotnená mŕtva duša, ktorá má tie ostatné priviesť do sveta mŕtvych-do tohto sveta! Myslela som, že ste jeden z nich.“
Kaenovi padla sánka. Bola to irónia, celý čas sa snažia prežiť a nakoniec sami odkráčajú do sveta mŕtvych.
„Toto sa môže stať iba mne, čo spravím? Za chvíľu sem prídu strážcovia, tí zistia že sa mi opäť rozbil vchod a ešte tu mám dvoch mäsitých! Toto mi neodpustia, mala som byť pri vchode,“ hovorila si to sama pre seba, keď sa nešťastne usadila na jeden z kameňov a hlavu si držala v dlaniach, „Možno Zuna by mohla,... majú tenké krky a dušu zo schránky už viem dostať von, ale čo s telom? Zuna nikdy nezjedla niečo tak veľké,“ hodnotiaco pozrela na Kaena a pokrútila hlavou.

„Hej kámo, myslím, že máme problém,“ šepol Mitsche Kaenovi. Mitscheho očividne prebralo, keď začul, žeby ho had mal pripraviť o život.
„Tiež sa mi tak zdá.Keď poviem, teraz, tak bež smerom k tamtomu lesu,“ odvetil mu a mykol plecom smerom, ktorý mal na mysli.
Kaen sa postavil a pomalým krokom prešiel k dievčine, všimol si, že had, ležiaci pri jej nohách, ho neustále sleduje.
„Možno by sme nemali robiť unáhlené rozhodnutia,“ prehovoril a snažil sa obísť dookola miesta kde sedela dievča a had, „Ak by sme sa spoločne zamysleli, možno by sme našli riešenie vhodné pre obe strany.“ hovoril a pomaly krúžil.
Mitsche ho celý čas sledoval, presne vedel čo má v pláne a čo práve robí. Preto ho neprekvapilo, že keď Kaen dokončil svoj kruh a urobil krok späť, okolo dievčiny sa vytvoril kruh ohňa. Tými kecmi sa ju snažil iba zabaviť.
„Teraz!“ zaziapal Kaen a rozbehol sa dohodnutým smerom.
Ona iba pozrela za chlapcami a nežne pohladkala hada.
„Dáme im náskok,“ šepla Zune.

Kaen a Mitsche bok po boku utekali vpred. Potkýňali sa o kamene až nakoniec prišli k okraju lesa, kde konečne zastavili a snažili sa chytiť dych.
„Bu,“ povedalo fialovo-vlasé dievča, ktoré vyšlo spoza stromu.
„Nepribližuj sa k nám!“ kričal Kaen, ktorému sa konečne podarilo vytvoriť v dlani ohňovú guľu.
„Nechcem vám ublížiť.“ povedalo s medovým úsmevom.
„To som teda počul ako nám nechceš ublížiť!“ vykríkol Mitsche, spoza Kaenoho chrbta.
„Len som spanikárila. Asi sme vykročili nesprávnou nohou. Je mi to ľúto, nemala som plánovať vašu smrť. Vlastne teraz potrebujem vašu pomoc.“
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Kaen, ktorý bol neustále v strehu.
„Pokiaľ zistia čo sa stalo, čaká ma to čo vás. Musím vám vysvetliť ako to tu funguje. Do tohto sveta neputujú všetky duše. Tie čo sa sem dostanú, sú trhané Tamanokaiimi na stále menšie a menšie kúsky. Pri každom takomto delení sa tvorí prapôvodná energia, z ktorej žijeme. Je to užitočné, ale nesmierne bolestivé pre trhané duše, preto sa sem dostávajú iba skazené, čierne duše. Ak nás nájdu, bude z nás výdatná hostina bohatá na množstvo energie. Teda až na teba,“ kývla hlavou ku Kaenovi, „Máš horšiu farbu ako tých pár mŕtvol, z ktorých som vyťahovala dušu.“