Láska je niekedy skutočná 17.

Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Je to ale nepresné. Výstižnejšie by bolo, že veľká láska proste nezhasína ľahko. Niekedy aj tú malú iskričku, ktorá tam zostáva stačí len podporiť. Napríklad jediným pohľadom.

Natsume prechádzal parkom so svojou priateľkou. Bol Silvester a ona si zmyslela, že tento rok sa proste budú baviť s jej sestrou. To by Natsumemu až tak nevadilo, ale ťažila ho iná vec. Party bola totiž v Himizu. Nechcel tam ísť, ale Asuka bola neodbytná.

***

Pred dvoma týždňami

,,Nemôžem tam ísť! Veľmi dobre vieš prečo!“ Rozčúlený Natsume pobehoval po izbe a snažil sa svojej priateľke vysvetliť situáciu, do ktorej ho dostala.
,,Nastume, prestaň preboha! Sú to dva roky. Nikto to už riešiť nebude.“ Stále sa nenechalo dievča odbiť.
,,Ty ich nepoznáš.“ Povzdychol si mladík a posadil sa na stoličku k počítaču. ,,Aj keby to bolo sto rokov, tak ma budú nenávidieť kvôli Tadashimu. Oni ho zbožňujú a ja som mu ublížil. Ak sa tam ukážem, tak skončím prinajmenšom s otrasom mozgu.“
,,Nepreháňaj to. Vravím, sú to dva roky. Si obyvateľ tohto mesta a oni ti nemôžu zakázať sa baviť v ktoromkoľvek bare.“ Trvala na svojom Asuka.
,,Asi si zabudla, že ten bar je Kaorov, takže áno. Môže mi zakázať tam chodiť. Stavím sa, že moja fotka je pripnutá niekde pri dverách a SBS má príkaz okamžite ma zniesť zo sveta, ak sa priblížim k Himizu na menej, než tristo metrov.“ Už po niekoľký krát si povzdychol. ,,Nemôžeme Silvester osláviť niekde inde?“
,,Sestra už rezervovala boxy.“ Svetlovláska vstala a prešla k mladíkovi, aby ho mohla objať. ,,No tak. Neboj sa. Bude to fajn. Aj tak tam bude toľko ľudí, že si ťa nikto z nich nevšimne.“ Natsume jej objatie opätoval a znova si len povzdychol.
,,Fajn. Ale ak sa nedožijem narodenín, tak to bude tvoja chyba.“ Pozrel na ňu zúfalo a vstal, aby ju mohol pohladiť po tvári a pobozkať na čelo. Pravda bola však niekde úplne inde. Natsume sa ani v najmenšom nebál Kaora ani Rushie. No, Rushie možno trocha áno, ale hlavným dôvodom bol Tadashi. Vedel, že chlapec tam určite bude a nebol pripravený ho vidieť. Nedokázal si predstaviť čo sa stane.

***

Stáli pred vchodom do podniku a Natsume sa otočil na Asuku. Nešťastne jej hľadel do očí. Dievča mu povzbudivo stislo ruku a otvorilo dvere. Himizu praskalo vo švíkoch. Toľko ľudí tam Natsume ešte hádam ani nevidel. Opatrne sa rozhliadal, ale nikoho z trojice kamarátov nevidel. Asuka ho ťahala k dvom zadným boxom, kde sedela jej sestra aj s partiou kamarátov. Nadšene sa s nimi vítala zatiaľ čo Natsume sa snažil stať neviditeľným. Posadil sa do rohu a pozoroval okolie. Nič sa nezmenilo. Všetko bolo v podniku rovnaké, okrem paravanu pri bare. Uvedomil si, že za paravanom bol stôl, pri ktorom vždy sedávali. Stočil pohľad k baru. Akýsi hnedovlasý barman tam vybavoval objednávky a rozlieval alkohol. Vtedy si všimol, že niekto vychádza zo skladu. Presne ako si myslel. Tadashi oblečený v barmanskom niesol bedničku s džúsmi. Položil ju k baru a s úsmevom prešiel k druhému barmanovi, ktorý očividne nestíhal. S úsmevom ho pobúchal po ramene a ochotne mu pomáhal. Hneď na to sa spoza paravanu objavila poskakujúca Rushia. Natsume takmer nedýchal. Keby mohol, najradšej by sa v ten moment vyparil.

Tadashi miloval prácu v Himizu a všetci to vedeli. Kvôli škole tam už síce nebrigádoval, ale na Silvestra vždy stál za barom. Užíval si každú chvíľu. Rushia vybehla spoza paravanu až k baru.
,,Kde je Kaoru?“
,,Ja neviem. Naposledy som ho videl behať medzi hosťami.“ Odpovedal mladík a dal sa do utierania pohárov.
,,Hm...Idem ho pohľadať.“ Otočila sa a predierala sa davom ľudí. Zvítala sa s pár známymi a pokračovala v hľadaní svojho strateného priateľa. Otočila sa k zadným boxom a ostala nemo stáť. Postava sediaca v rohu jej bola akási povedomá. Zaostrila a v ten okamžik spoznala Natsumeho. Nehybne sedel a zízal k baru, kde obsluhoval Tadashi. Nevedela ako zareagovať. Už vedela, že nič z toho, čo si o ňom myslela nebola pravda. Otočila sa k baru a snažila sa dostať čo najrýchlejšie k Tadashimu. Medzitým sa pri bare objavil Kaoru s dvoma fľašami šampanského. Bolo pár minút pred polnocou. Než sa Rushia dostala k Tadashimu, začalo odpočítavanie. Tadashi sa s Kaorom na niečom práve veľmi dobre bavili. Dobehla až k nim a natiahla sa k Tadashimu.
,,Je tu Natsume. Sedí v zadnom boxe pri stene.“ V ten moment Tadashimu zamrzol úsmev na perách a pomaly sa otáčal daným smerom. Natsume si všimol, že sa niečo deje. Všimol si aj Tadshiho zdvihnutie hlavy a skúmavý pohľad, ktorý upieral k ich boxu, no nedokázal odvrátiť zrak. Odbila polnoc a všetci nadšene vítali nový rok. Len dvaja ľudia nehybne stáli a hľadeli si bezradne do očí cez celý podnik. Nevnímali okolie, len jeden druhého. Zrazu sa ozvala rana a rinčanie skla, ako niekomu spadlo šampanské. Tadashi na sekundu otočil hlavu iným smerom, no keď sa pohľadom vrátil na miesto, kde sedel Natsume, ten tam už nebol. Chvíľu pohľadom pátral medzi ľuďmi, no nikde nič. Sklopil oči k zemi a zamyslel sa. Všetko to bolo späť. Každý jeden pocit. Všetka tá láska, ktorú tak dlho v sebe potláčal.
Natsume vybehol z Himizu a rýchlym krokom sa rútil parkom. Myslel si, že už je za tým. Že už proste nič necíti, ale pohľad do tých tmavých očí ho presvedčil o opaku. Nemal tam vôbec chodiť. Vedel, že to nedopadne dobre. Musel zmiznúť, kým by neurobil nejakú hlúposť. Nerozlúčil sa ani s Asukou. Zastavil sa a zahľadel sa na múrik v parku. Posadil sa naň a hlavu si vložil do dlaní.
,,Sakra...“
Tadashi nehybne stál za barom. Z jeho výrazu nešlo nič vyčítať.
,,Tade? Hej Tade!“ Prebrala ho Rushia z myšlienok.
,,Hm?“
,,Mal by si ísť za ním.“ Odpovedala mu a jemne ho pohladila po vlasoch.
,,Rush, už sme sa o tom bavili. Nemôžem za ním ísť. Nebolo by to správne.“ Obraňoval sa Tadashi a zakrútil hlavou.
,,Ale bol tu. Vedel, že tu budeš ty, aj my a aj tak prišiel.“ Presviedčala ho Rushia neustále.
,,Bol tu s tým dievčaťom z parku. Zrejme ho sem dotiahli. Pochybujem, že by sem šiel dobrovoľne.“
,,Bol tu s ňou, ale nespustil z teba oči.“
,,No a?“
,,A nič. Nejdem ťa presviedčať. Vidím, že to nemá význam.“ Povzdychla si a radšej sa pritúlila ku Kaorovi, ktorý ich rozhovor len mlčky pozoroval.
,,Pozri Tadashi.“ Ozval sa z ničoho nič. ,,Väčšinou sa ti do života nestarám a nesnažím sa ťa presvedčiť, aby si zmenil svoje rozhodnutia, ale tento krát má Rushia pravdu. Mali by ste sa porozprávať. Nikto nevraví, že sa k sebe máte vrátiť, ale nie je dobré, keď sa obchádzate.“
,,Kaoru, nie som na to jednoducho pripravený. Pochopte to proste. Nedokážem to.“ Povedal im nešťastne. ,,Mám prácu.“ Oznámil im a otočil sa čelom k zákazníkom.

Natsume ležal doma na posteli. Ani nevedel ako sa dostal domov. V parku sedel len chvíľu a bežal hneď k svojmu domu. Teraz len tupo hľadel do stropu. Z myšlienok ho prebral zvoniaci telefón. Zamračil sa na svietiaci displej a tušil, že ho čaká ťažký rozhovor.
,Kde si?´ Ozval sa v telefóne rozčúlený hlas Asuky.
,,Doma.“ Odpovedal chladne Natsume.
,A to už prečo? Nepovedal si mi ani pol slova!´
,,Asuka, nechce sa mi o tom hovoriť. Vravel som ti, že tam nechcem ísť a veľmi dobre vieš aj prečo. Nečuduj sa potom tomu, že som tak rýchlo zmizol.“ Natsume hovoril kľudne a vyrovnane, akoby len oznamoval počasie. Popravde uvedomil si pár jednoduchých vecí. Nemiloval Asuku a používať ju ako náplasť na samotu nebolo fér ani voči nej ani voči nemu samému.
,Čo tým chceš povedať?´ Opýtalo sa nervózne dievča.
,,To je fuk. Príď zajtra prosím ťa ku mne. Mali by sme sa porozprávať. Zatiaľ sa maj.“ S tými slovami jej zložil telefón, vypol ho a odhodil kamsi na posteľ. Asuka nemo stála pred podnikom a hľadela na telefón ako teliatko. Tak nejak tušila o čom sa chce rozprávať. Klamala by, keby hovorila, že to nečakala. Bol k nej milý, pozorný a snažil sa najviac ako mohol, aby ju mal rád, ale v jeho očiach videla kde je pravda. Otočila sa a vošla dovnútra. Pohľadom prešla hostí a zastavila sa na mladom tmavovlasom barmanovi. Vedela ako bývalý priateľ jej priateľa vyzeral. Videla fotky v počítači, ktoré Natsume nebol schopný odstrániť. Pomaly prešla až za bar a čakala, kým si ju Tadashi všimne. Ten sa po chvíli otočil a okamžite spoznal dievča stojace na kraji barového pultu. Prešiel k nej a s úsmevom sa jej opýtal čo si dá.
,,Prepáč, ale ty si Tadashi však?“ Opýtala sa nesmelo.
,,Áno, som.“ Nebol si istý čo od neho chce.
,,Ja...no...som Asuka. Natsumeho kamarátka.“ Chvíľu váhala, či má dodať aj poslednú vetu, ale nakoniec to spravila.
,,Viem, že si jeho priateľka. Videl som vás v parku.“ Tadashi sa stále usmieval a zvádzal vnútorný boj. Absolútne netušil o čo jej išlo a začínal byť neistý. Asuka k nemu prekvapene vzhliadla.
,,Ehm...Vážne? A-a nevadí ti to?“
,,A čo by mi malo vadiť?“ Istota ho začínala opúšťať čoraz viac.
,,No, ja neviem. Totiž viem, čo bolo medzi vami.“ Pár okolostojacich sa obzrelo po aktéroch rozhovoru. Tadashi veľmi dobre vedel aké reči sa o ňom šírili, ale zvykol si na pohľady ľudí. Asuka na to očividne zvyknutá nebola.
,,Poď so mnou.“ Povedal jej a prešiel k paravanu pri bare. Dievča ho mlčky nasledovalo. Rushia s Kaorom sedeli v boxe a rozprávali sa so známymi, takže stôl za paravanom bol prázdny.
,,Sadni si. Dáš si niečo?“ Dievča len zakrútilo hlavou a zahľadela sa Tadashimu do očí. Musela uznať, že bol naozaj veľmi pekný. Máloktorá baba by mu odolala. Nesmelo sa na neho usmiala. Tadashi jej úsmev opätoval.
,,Pozri, stále nerozumiem, čo odo mňa vlastne chceš.“ Prehovoril ako prvý Tadashi. Dievča sa mierne ošilo a zahľadelo sa do zeme.
,,Vieš, že vlastne ani ja?“ Znova sa nesmelo usmiala. Chvíľu premýšľala, kým sa spýtala. ,,Ako dlho ste vlastne spolu boli?“ Tadashiho otázka prekvapila. Čakal hocičo, len nie toto.
,,Prečo to chceš vedieť? Myslím, že to nie je dôležité.“
,,Neviem. Proste ma to napadlo.“ Myklo dievča plecami a zvedavo sa mu zahľadela do očí.
,,Takmer rok a pol.“ Povzdychol si mladík a čakal na reakciu.
,,Aký bol, keď bol s tebou?“ Tadashi si ju chvíľu premeriaval nechápavým pohľadom, kým odpovedal.
,,Arogantný, sebecký a narcistický. Popravde neznášali sme sa a pri každej príležitosti som ho chcel zabiť.“ Pousmial sa nad tou spomienkou a zasnene sa zahľadel mimo. ,,Neskôr, keď sme sa spoznali bližšie, som zistil, že nie je zas tak hrozný. Mal svoju citlivejšiu a otvorenejšiu stránku povahy, ktorú ukazoval len mne.“ Asuka ho pozorne počúvala a postupne si uvedomovala, že tú stránku jej Natsume nikdy neukázal. ,,Stále nerozumiem, prečo to chceš vedieť.“
,,Vieš, poznám Natsumeho už veľmi dlho.“ Rozhovorila sa po chvíli. ,,Chodili sme na rovnakú strednú školu, ale bližšie sme sa spoznali až pred dvoma rokmi.“ Znova sa Tadashimu zahľadela do očí. Jeho pohľad posmutnel. Vedela, že si spomenul na udalosť, ktorá sa medzi nimi stala.
,,Chodil stále utrápený a nešťastný. Vyzeral hrozne.“ Zasmiala sa a pokračovala. ,,Oslovila som ho prvá. Najprv ma stále nepríjemne odbíjal, ale nakoniec sa mi trocha otvoril. Povedal mi, že mal priateľa, ktorému veľmi ublížil a že je mu to ľúto.“ Tadashi takmer nedýchal. Počúval každé slovo a prehrával si ho v mysli. Asuka znova pokračovala. ,,Chvíľu som bola prekvapená, že hovoril priateľ a nie priateľka, ale bolo to v podstate jedno. Spriatelili sme sa a snažila som sa zlepiť jeho polámanú dušičku. Neskôr som sa zamilovala.“
,,Prečo mi to hovoríš?“ Prerušil ju Tadashi s nešťastným tónom.
,,Prosím ťa, vypočuj ma.“ Poprosila ho úprimne a zahľadela sa mu hlboko do očí. ,,Miluješ ho ešte?“ Tadashi skoro omdlel pri tej otázke. Keby sa to spýtal ktokoľvek iný, pochopil by to, ale toto bolo divné.
,,Čože?“
,,Proste len odpovedz. Ale úprimne.“ Tadashi odvrátil pohľad, lebo Asukyne nešťastné oči ho trocha boleli.
,,Ja neviem.“ Povzdychol si. ,,Možno áno. Netuším.“ Nedá sa povedať, že by to nečakala, ale prekvapil ju tón jeho hlasu. Znel tak trocha zúfalo a sklamane.
,,Dobre. Chápem.“ Sklopila zrak k zemi a usmiala sa. Zrazu všetko chápala. ,,Vieš, zajtra sa zrejme rozídeme.“
,,Prečo?“ Prekvapene zo seba dostal mladík.
,,To je jedno. Mal by si vedieť, že nosí tvoju retiazku stále na krku.“
,,On ti povedal aj o nej?“
,,Viem úplne všetko.“ Oznámila mu pokojne s úsmevom. ,,Dnes tu bol, ale to už asi vieš.“ Tadashi len prikývol. Asuka sa znova usmiala. ,,Nikdy na teba nezabudol a myslím, že ťa stále miluje. Ja som bola iba chvíľková výplň jeho samoty, ale nevadí mi to.“ Nastalo ticho. Tadashi stále premýšľal nad situáciou, v ktorej sa ocitol.
,,Stále nechápem prečo mi to hovoríš.“ Prehovoril potichu.
,,Pretože by si to mal vedieť. Mal by si vedieť, že si nebol jediný, kto trpel a bolo mu ublížené. Nič ti nevyčítam, ale nie len on urobil chybu. A vlastne ju ani neurobil pokiaľ viem.“ Zamyslela sa na chvíľu a znova pokračovala. ,,Je pravda, že som na teba žiarlila, síce som ťa nepoznala, ale časom sa to zmenilo. Preto som teraz tu a hovorím ti toto všetko.“ Vstala a milo sa usmiala. ,,Tadashi, jeho to vážne trápilo a myslím, že by si mu mal odpustiť.“
,,Nie je čo odpúšťať. Zrejme vieš, že nič neurobil.“ Prehovoril potichu nešťastne Tadashi. ,,To ja som spravil hlúposť a celé je to moja chyba. Nedokážem sa mu pozrieť do očí.“
,,Aj keď vie, že neurobil chybu, stále sa z toho viní a teba berie ako obeť. On ti už odpustil.“ Ubezpečila ho a otočila sa k odchodu. ,,Skús nad tým porozmýšľať. V prvom rade si musíš odpustiť ty sám.“ To boli posledné slová, ktoré povedala a zmizla v dave. Tadashi len ticho sedel a premýšľal. Medzitým sa vrátila k stolu Rushia.
,,Kto to bol?“ Spýtala sa.
,,Natsumeho priateľka.“ Odpovedal jej. Rushia pozdvihla obočie a nechápavo sa zahľadela na kamaráta.
,,A čo tu chcela?“
,,Vlastne ani neviem.“ Pousmial sa mierne a povzdychol si. ,,Povedala, že sa zajtra rozídu.“
,,Čože? Nechápem.“
,,Ani ja.“ Usmial sa Tadashi a vstal, aby sa mohol vrátiť k práci. Neustále premýšľal nad jej slovami. Odpustiť si nie je jednoduché.

Natsume sedel vo svojej izbe a oproti nemu sedela Asuka. Vyzerala podozrivo šťastne a Natsume nevedel ako si to má vyložiť. Pred pár minútami jej hovoril, že s ňou nemôže byť a že ho to mrzí, no jej reakcia bola čudná.
,,Viem, že nemôžeš a nevadí.“ Povedala mu s úsmevom na tvári. ,,Videl si jeho, však?“ Natsume sa zarazil.
,,Ako to myslíš? Koho?“ Spýtal sa nechápavo. Chcel si radšej upresniť, či to pochopil správne.
,,Tadashiho.“ Natsume sa mierne ošil a zahľadel sa na Asuka. Tá sa stále usmievala. Prikývol.
,,Je naozaj pekný. A veľmi milý.“ Natsume nič nechápal.
,,Hovorila som s ním.“ Oznámila mu, keď si všimla jeho nechápavý výraz.
,,Prečo? Čo si mu povedala?“
,,Nič moc. Chcela som ho len spoznať bližšie a pochopiť ťa.“
,,A?“
,,Chápem ťa.“ Usmiala sa na neho milo a vstala. ,,Ja pôjdem. Dúfam, že priatelia zostávame?“ Natsume sa nezmohol na nič viac než prikývnuť. ,,To som rada. Tak sa teda maj a neboj sa. Všetko bude fajn.“ S tými slovami odišla. Natsume stále neveril vlastným ušiam. Nepoberal absolútne nič z toho, čo sa práve udialo. Najprekvapenejší však bol, keď mu o pár týždňov na dvere klopala iná osoba. Keď otvoril skoro spadol na zadok. Pred dverami totiž stála Rushia a nervózne sa usmievala.
,,Čo tu robíš?“ Prekvapene sa jej opýtal namiesto pozdravu.
,,Aj ja ťa rada vidím. Pozveš ma ďalej alebo sa budeme rozprávať na chodbe?“ Poznamenalo dievča a dala si ruku v bok.
,,Prepáč. Poď ďalej, len dúfam, že sa nemusím báť o život.“ Pustil ju do bytu a nesmelo sa usmial. Čakal by čokoľvek, ale Rushia bola šok.
,,Nemusíš sa báť. Za tie roky som stihla vychladnúť.“ Odpovedala mu s úsmevom a prešla až do jeho izby. ,,Stále ho máš?“ Spýtala sa a prstom ukázala na prívesok fénixa, ktorý mal Natsume na krku. Natsume sa zaň automaticky chytil. Prikývol a zasnene sa usmial.
,,Spomienky. Čo ti budem hovoriť.“
,,Chápem.“ Prikývla s úsmevom a posadila sa na jeho posteľ. ,,Teraz k veci. Som tu kvôli Tadashimu.“
,,To mi tak nejak došlo.“ Ošil sa mladík a sadol si na stoličku oproti nej.
,,Najprv mám na teba pár otázok a veľmi dobre si rozmysli, čo mi odpovieš.“ Oboznámila ho vážnym hlasom. ,,Máš ho stále rád?“ Natsume len sklopil oči k zemi. Rushia to pochopila ako áno.
,,Dobre. To som rada.“ Skonštatovala situáciu. ,,Chceš sa s ním stretnúť?“
,,Neviem. Asi áno, ale bojím mu pozrieť do očí.“
,,To chápem.“ Prikývla mu Rushia a chápavo sa na neho usmiala. ,,Čo by si povedal na to, že ti zariadim stretnutie s ním.“ Natsume prekvapivo k nej vzhliadol. Pár krát zamrkal a otvoril naprázdno ústa.
,,Prečo by si to robila?“
,,Pretože ho máš rád a Tadashi teba tiež, ale sám nemá odvahu za tebou prísť, aj keby chcel. Trápi sa a ako sám dobre vieš nemám to rada.“ Odpovedala mu úprimne s úsmevom. ,,Tak chceš alebo nie?“
Natsume stále váhal, ale nakoniec len prikývol.
,,Ako to chceš urobiť? Sama si teraz povedala, že on to dobrovoľne neurobí.“
,,O to sa neboj. Mám plán. Hlavne si zariaď cez víkend voľno.“ Mrkla na neho spiklenecky Rushia a žiarivo sa usmiala. A práve tento rozhovor odštartoval novú kapitolu v ich živote.