Láska je niekedy skutočná 16.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Z časti je to pravda. Áno, čas zahojí všetky rany, ale na rukách. Rany srdca sa proste vyliečiť nedajú.

Prešli dva roky od rozchodu Tadashiho s Natsumem. Dva náročné a dlhé roky. Začiatky boli kruté a Tadashi sa často budil so slzami v očiach. Našťastie boli vždy nablízku Rushia a Kaoru a slzy mu vždy ochotne utreli. Po pár mesiacoch sa s tým jednoducho zmieril a pochopil, že nemôže plakať nad niečím, čo už nie je. Život ide ďalej a on sa musí hrdo narovnať a kráčať vpred. Postupom času sa od Natsumeho odpútal a znova bol tým starým veselým chlapcom. O Keiko počul len z rozprávania. Údajne si našla priateľa, s ktorým je už dlhšiu dobu. Prijal jej to. Necítil voči nej hnev. Chápal to. Bola proste taká a nikdy by sa nezmenila. Natsumeho nevidel. Bol za to rád. Nevedel akoby reagoval na jeho prítomnosť. Stále ho miloval, aj keď tie pocity odsunul niekam do úzadia svojej mysle.

Sedeli v novootvorenom podniku v Kurobe. On, Rushia, Kaoru a pár kolegov z baru. Sedeli pri okne a mali krásny výhľad na námestie. Bolo pred Silvestrom a dohadovali prípravu party.
,,Ako tému by sme mohli dať ,Koniec sveta sa blíži!´. Dobré nie?“ Ozval sa Yun, jeden z hlavných barmanov v Himizu a Kaorova pravá ruka.
,,Už aj ty začínaš?“ Uškrnul sa na neho Kaoru. ,,Nehovor mi, že tým táraninám veríš?“
,,A prečo nie?“ Nadhodila Rushia pobavene. ,,Musíme si užiť tento rok, lebo sa možno vážne ďalšieho už nedožijeme.“
,,Rush, ty žiješ každý rok akoby bol tvoj posledný.“ Zasmial sa Tadashi, načo mu všetci len horlivo prikyvovali.
,,No a? Život ,ruka hore´ sa vám nepáči? Čo je na ňom zlé?“ Ofučala sa hnedovláska a skrížila urazene ruky na prsiach.
,,Ale zlato. Tento tvoj životný štýl je na tebe to najlepšie.“ Zasmial sa Kaoru a nežne ju objal. Atmosféra bola uvoľnená a príjemná. Tadashi sa už dávno necítil tak dobre. Zamyslene sa zahľadel z okna na zasnežené námestie a pousmial sa. Bol šťastný, že má priateľov, ktorí stoja pri ňom za každých okolností. Sedeli tam ešte dobrú hodinu, kým sa dohodli na detailoch pripravovanej akcie a spokojne sa rozišli domov. Rushia šla s Tadashim, pretože jeho matka ju pozvala k nim na večeru. Pomalým krokom napredovali a nasávali zimnú atmosféru. Došli až do parku. Vtedy sa Tadashi zarazil a zostal prikovane stáť. Hľadel kdesi pred seba a v očiach sa mu zračilo prekvapenie s ľútosťou.
,,Tade? Čo sa deje?“ Oslovila ho Rushia a zahľadela sa smerom, ktorým sa díval Tadashi. Skoro omdlela pri pohľade na pár, ktorý stál pred parkom. Zaľúbene na seba hľadeli a usmievali sa. Na tom by nebolo nič divného, ale ten, kto tam tak zamilovane stál, bol Natsume. On a jeho nová láska. Mladé svetlovlasé dievča s milou tvárou a zasneným pohľadom. Rushia sa pomaly otočila na svojho spoločníka a čakala reakciu.
,,Tade? Si v pohode?“ Oslovila ho nežne. Mladík sa v ten moment prebral zo šoku a pozrel na ňu. ,,Jasné. Je mi fajn.“ Smutne sa usmial a ona vedela, že všetky pocity, ktoré dva roky potláčal, sa vrátili. ,,Pôjdeme? Mama nás už určite čaká.“ Prikývla a vybrali sa opačným smerom, než stál zamilovaný párik. Obaja sa tvárili, že nič nevideli. Rushia však videla Tadashiho smutný pohľad. Nekomentovala to. Nechcela ho znova vidieť v zúfalstve, aké s ním zažila za posledné dva roky. Tadashi bol dobrý herec a nikto okrem Rushie si nevšimol zmenu v jeho emóciách. Možno si to ani sám nepriznával, ale v kútiku duše stále dúfal, že jedného dňa bude všetko inak a on a Natsume budú zas šťastní. Ale pohľad na Natsumeho šťastný úsmev v náruči niekoho iného si v najmenšom nepripúšťal. Bola to rana pod pás, ale vedel, že raz ho tak vidieť musí, keďže žili v tom istom meste. Človek by čakal, že po dvoch rokoch ho to nevyvedie z miery, ale opak bol pravdou.

Boli dva týždne pred Silvestrom a v Himizu to žilo. Bola sobota večer a Tadashi sedel pri ich obvyklom stole blízko baru, ktorý Kaoru oddelil paravanom po poslednom Tadashiho emočnom výstupe. Mali tak aspoň trocha súkromia. Dovnútra vtrhla Rushia so zvláštnym výrazom v tvári.
,,Ahoj láska.“ Pozdravila v rýchlosti Kaora a venovala mu jemný bozk na tvár. Hneď si sadla oproti Tadashimu a zahľadela sa mu do očí.
,,Mám novinku.“ Ozvala sa a stále upierala zrak na svojho kamaráta.
,,No daj.“ Zasmial sa mladík a zložil si ruky na prsiach.
,,Keiko je tehotná.“ Vypadlo z nej po chvíli a všetci zamrzli.
,,Čože?“ Prehovoril prekvapene ako prvý Kaoru. ,,Si si istá?“
,,Áno som.“ Prikývlo horlivo hnedovlasé dievča. ,,Povedala mi to kamarátkina sestra, ktorá s ňou chodí do toho istého ročníka.“
,,A s kým?“ Spýtal sa po chvíli Tadashi.
,,Údajne s Naotom.“
,,S tým Naotom???“ Vypadlo z Kaora rýchlo. Rushia iba prikývla.
,,Nie je to ten chlapec, čo dostal do postele polku Kurobe?“ Vyzvedal Tadashi.
,,Keby polku. Mám pocit, že každú sukňu, ktorá kedy chodila po Kurobe.“ Ozrejmila situáciu Rushia, začo po nej Kaoru nepekne zazrel. ,,Samozrejme okrem mňa miláčik. Na zajačikov nie som. To by som si už začala s Tadashim.“ Ubezpečila ho pre istotu.
,,Mne sa to nezdá. Je to pritiahnuté za vlasy.“ Zapremýšľal najmladší z nich. ,,Myslíš, že by bola taká hlúpa a nedala si pozor?“
,,Vraj jej to povedala ona sama, takže zrejme je to pravda.“
,,A nie je to jedno? Koho to zaujíma?“ Prehodil Kaoru a odišiel za bar. V tú chvíľu sa otvorili dvere v Himizu a dovnútra vošlo nervózne dievča s hnedými vlasmi.
,,My o vlku, ...“ Poznamenala Rushia, keď si všimla vchádzajúcu osobu. Vstala a chcela ju ísť rovno vyhodiť z podniku keď ju zastavila Tadashiho ruka. Vstal a prešiel až k nej.
,,Ahoj.“ Oslovil ju ako prvý on.
,,Ahoj.“ Pozdravila potichu Keiko so sklopenými očami k zemi.
,,Poď si sadnúť.“ Tadashi sa snažil znieť priateľsky, ale Rushiin chladný pohľad od stola Keiko dokonale vydesil.
,,Ja...uhm...môžeme sa porozprávať? Osamote.“
,,Porozprávať? O čom? Ak chceš niečo povedať, tak kľudne pred nimi.“ Bol síce priateľský, ale nechcel s ňou ostávať osamote. Vedľa Rushie sa už medzitým objavil podráždený Kaoru a nepekne pozeral ich smerom.
,,Asi by bolo lepšie, keby sme boli sami.“ Trvala na svojom Keiko.
,,Pozri, nevie, o čo tu ide, ale sama dobre vieš, že pred nimi nemám tajomstvá.“ Dievča si nakoniec povzdychlo a nechalo sa viesť k ich VIP stolu.
,,Čo tu chce?“ Vyzvedal Kaoru.
,,Chce sa porozprávať, tak ťa prosím, vydrž to chvíľu.“ Upozornil ho Tadashi a usadil hnedovlásku vedľa seba.
,,Čo sa prišla ospravedlniť? Trocha neskoro.“ Osopila sa na ňu Rushia. Jej najlepší kamarát ju spražil nepekným pohľadom a otočil sa na Keiko.
,,Ako sa máš? Počul som nejaké fámy. Je to pravda?“ Pýtal sa Tadashi a pozorne ju sledoval. Ani raz sa mu nepozrela do očí. Mierne prikývla a tvár jej chytila odtieň zrelej paradajky.
,,Vážne si tehotná?“ Znova prikývla.
,,Nie som na to hrdá, ale chcem si to nechať. Aj Naoto súhlasí.“ Oboznámila ich so situáciou a prstami sa stále hrala nervózne s rukávom. ,,Ale preto tu nie som.“
,,No tak vyklop prečo si tu a choď.“ Oslovila ju znova chladne Rushia. Tadashi znova po nej zazrel.
,,Ja...musím ti niečo povedať.“ Po prvý krát za celý večer sa pozrela Tadashimu do očí.
,,O čo ide?“ Spýtal sa mladík a nechápavo po nej pozeral.
,,O ten večer s Natsumem.“
,,Nechaj to tak. Už je to za mnou.“ Zastavil ju Tadashi.
,,Ale ja ti to musím povedať.“ Bránila sa hnedovláska.
,,Len ju nechaj. Mňa to náhodou veľmi zaujíma.“ Ozvala sa zvedavá Rushia. Keiko si ťažko povzdychla a začala.
,,Nebolo to tak ako si videl. Natsume ťa nikdy nepodviedol a ani nechcel. Ani on sám nevie, čo sa v ten deň stalo...“

Pred dvoma rokmi u Keiko
Opitý Natsume stihol zaspať a Keiko vedľa neho bezmocne sedela. Čakala z jeho strany aspoň nejakú odozvu, ale dočkala sa len neustálych rečí o tom, aký je Tadashi úžasný a ako veľmi ho Natsume miluje. Prebral ju až zvonček pri dverách a známy hlas v byte. Opatrne a potichu zliezla z postele a vykukla z dverí. Presne ako si myslela. Tadashi bol u nej a určite hľadal Natsumeho. Chvíľu premýšľala, keď ju napadol plán. Natsume spal ako zabitý a ona to mohla výborne využiť. Rozhádzala na posteli periny a opatrne vyzliekla Natsumemu tričko, ktoré pohodila na zem. Ten sa len pár krát zavrtel, ale oči neotvoril. Ona sama sa vyzliekla do spodného prádla a posadila sa opatrne obkročmo nad neho. Nohy mu prikryla dekou a jeho ruky si položila na stehná. Ešte zhasla lampu na stolíku a čakala, kým nezapočuje prichádzajúceho mladíka.

Keiko by rozprávala ďalej, ale v ten moment jej na tvári pristála tvrdá facka. Kaoru nechápavo hľadel na naštvanú Rushiu a rýchlo k nej priskočil, aby ju neprizabila.
,,Ako si mohla urobiť niečo tak podlé?“ Bolo jej do plaču. Kvôli jednej mrche sa Tadashimu zosypal celý svet. Ten len neveriacky pozeral po Keiko a premietal si každé jej slovo.
,,Prečo?“ Spýtal sa po hodnej chvíli.
,,Ja neviem. Závidela som ti to šťastie a...a...sakra ja neviem. Bola som mladá, hlúpa a...“ Sypala zo seba uplakaná Keiko.
,,Ja sa nepýtam prečo si to urobila. Ja sa pýtam, prečo mi to hovoríš teraz.“ Zastavil ju v monológu mladík so stále neprítomným pohľadom. Keiko zvesila hlavu.
,,Videla som ťa v parku. Videla som ako veľmi ti ubližovalo vidieť ho v objatí niekoho iného.“ Nikdy si neuvedomila, ako veľmi mu ublížila, kým to sama nevidela. A to bolo po dvoch rokoch. Keby to vedela skôr priznala by farbu už dávno. ,,Ty ho stále miluješ, však?“ Tadashi k nej vzhliadol a postavil sa.
,,Nie. Nemilujem.“ Odpovedal jej pevne. ,,Sú to dva roky. Je mi jedno s kým chodí.“ Keiko k nemu zdvihla hlavu a postavila sa.
,,Videla som ťa a viem, že jedno ti to nie je. Nežiadam odpustenie, lebo viem, že sa ho nedočkám. Žiadam ťa o jediné. Odpusti jemu. On za nič nemôže.“
,,A čo mám podľa teba robiť? Utekať za ním a hodiť sa mu okolo krku?“ Vybehol na ňu tmavovlasý chlapec.
,,Urob, čo uznáš za vhodné. Chcela som len, aby si to vedel. Viem, že už je neskoro, ale viac som s tým žiť nemohla.“ Vzdychla nešťastne Keiko a zberala sa na odchod. ,,Zbohom Tadashi.“ Odchádzala.
,,Už vieš, čo to bude?“ Ozval sa Tadashi tesne predtým, než otvorila dvere.
,,Čože?“ Nechápavo po ňom pozrela. Stál k nej otočený chrbtom a ani sa na ňu nepozrel.
,,Dieťa. Už vieš čo to bude?“ Zopakoval svoju otázku mladík.
,,Chlapec.“ Odpovedala porazene.
,,Meno už máte?“
,,Asi Atsushi.“
,,Hm, pekné. Počkám na pozvánku na krstiny. Zbohom.“ S tými slovami sa posadil a odpil si z pohára na stole.
,,Určite pošlem. Zbohom.“ Usmiala sa Keiko a vyšla z podniku na ulicu. Zo srdca jej spadlo bremeno veľkosti celej Ázie. Konečne voľne dýchala. Rushia sa ešte chvíľu upokojovala v Kaorovej náruči, ktorý ju pevne držal, aby Keiko neutekala zabiť. Tadashi sa zdal byť pokojný. Jemne sa usmieval a hľadel do prázdna. Obaja sa posadili k nemu a zahľadeli sa na neho.
,,Tade? Si v pohode?“ Ozvala sa ako prvá Rushia.
,,Som. Neboj sa, Rush. Je mi fajn.“ Stále sa usmieval.
,,Čo chceš robiť?“ Spýtal sa pre zmenu Kaoru.
,,Čo by som mal?“ Vzhliadol k nemu mladík. ,,Má inú a vyzerá byť šťastný. Prečo mu to mám kaziť?“
,,Lebo sa stala chyba. Lebo k nemu proste patríš.“ Ozrejmila mu situáciu kamarátka.
,,Rush prestaň.“ Ohriakol ju Tadashi. ,,Zničil som to pred dvoma rokmi a on je proste konečne šťastný.“
,,Ale ty nie si Tadashi.“ Stále sa ho snažila presvedčiť.
,,Ale som.“ Zastavil ju. ,,Som šťastný. Už viem, že nič z toho, čo som si myslel sa nestalo. Bol verný a miloval ma. Rush ale dva roky som mu nezdvihol telefón, neodpísal mu na žiadny mail a nevidel ho. Myslím, že chápeš, čo tým chcem povedať.“ Áno chápala to, ale aj tak sa jej to zdalo zlé.
,,Ale Tade,...“
,,Zlato, prestaň.“ Stopol ju pre zmenu Kaoru. ,,Je to jeho rozhodnutie.“ Dievča porazene zvesilo hlavu a viac sa k tomu nevracali. Na veci sa nič nezmenilo. Tadashi už však nikdy nemal ten smutný utrápený pohľad. Neraz myslel na Natsumeho, ale už nikdy v zlom. Niekoľko krát premýšľal, že by za ním zašiel, ale vždy tú myšlienku zahnal späť. Veď Natsume bol šťastný aj bez neho. To on si nenechal nič vysvetliť a zničil všetko, čo bolo medzi nimi. Nechcel ho zbytočne trápiť.

Natsume sedel pri svojom počítači, keď mu prišiel mail. Mail od Keiko. Naštvane zazrel na monitor a rozklikol správu. Neveriacky hľadel na slová, ktoré v nej stáli. Dokola si to čítal a preklínal Keiko a jej príšernú povahu. V správe bolo totiž vysvetlenie. Vysvetlenie o noci spred dvoch rokov. O noci, z ktorej sa Natsume spamätával viac ako rok. A teraz keď konečne znova žije ako predtým príde toto. V duchu preklínal osud, ktorý to dopustil. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že jej niečo nepekné odpíše, ale nakoniec to neurobil. Znenávidel ju ešte viac než predtým a nazúrene vypol počítač. Ľahol si na posteľ a premýšľal. Čo má urobiť? Zavolať mu? Ale prečo? Aj tak jeho nové číslo stále nemal. Napísať mu mail? Ale po dvoch rokoch je to somarina. A prečo ho to vôbec vzalo? Má vážny vzťah a je šťastný. Ale vážne je? Asuka je úžasné dievča a vo veľa veciach mu pomohla. Poznala jeho príbeh s Tadashim a neodradilo ju to. Preto jej Natsume otvoril srdce a naučil sa ju milovať. Ale nikdy ju skutočne nemiloval. Bola skôr náplasťou na zranenú dušu. Ona sama to vedela, ale aj to málo jej stačilo. Natsume sa veľmi snažil ju urobiť šťastnou, ale obaja vedeli, že to nie je z lásky, ale skôr z vďačnosti. Ešte dlho na to myslel, kým ho nepremohol spánok. Snívalo sa mu o Tadashim. Bola to skôr spomienka. Spomienka na park, jablkový pelendrek a bozk, ktorý mu na dlhú dobu zmenil svet.