Láska je niekedy skutočná 15.

Za priateľov by sme mali pokladať len tých ľudí, ktorí sú natoľko smelí, že nám priamo do tváre povedia, aké chyby robíme. Aj za cenu, že by o nás prišli.

Rushia bola naštvaná. Čo naštvaná. Ona zúrila. A dôvod? Tadashi. Prešli dva mesiace od jeho rozchodu s Natsumem a Tadashiho osobnosť sa zmenila o stoosemdesiat stupňov. Zanedbával školu, jeho známky klesli o viac ako dva stupne, priveľa pil a čo bolo najhoršie, každú chvíľu skončil v posteli s niekým iným. Či už dievčaťom alebo chlapcom mu bolo hlboko jedno. Za celý ten čas neprehovoril o Natsumem ani jedno slovíčko. Jeho zmenu v správaní naštartovala jediná malá udalosť, ktorá sa stala asi dva týždne po ukončení ich vzťahu.

Tadashi s Rushiou vtedy sedeli už hodnú chvíľu v Himizu. Kaoru sa ustarane díval na Tadashiho utrápené oči. Keby nemusel, tak domov ani nejde, ale kvôli rodinnej oslave musel prísť. Teraz len sedel za barom s fľaškou džúsu a pozeral do prázdna. V podniku nebol skoro nikto. Iba dva stoly okupovali akýsi mladíci. Jeden z nich si Tadashiho všimol a nahol sa ku kamarátovi po pravici.
,,Vidíš ho?“ Šepol mu a hlavou pokynul smerom k Tadashimu. ,,Počul som, že je to teploš.“
,,Fakt? On? Si si istý?“ Zvedavo sa pýtal druhý.
,,Hej, hej. Je to on. Údajne spával s tým vysokoškolákom, čo kedysi randil s Keiko. Vieš ktorá? Tá cicuška čo býva o tri domy ďalej ako ja.“
,,Jasné viem. To ako fakt? Sex s chlapom? To je nechutné.“ Otriasol sa druhý a znova pozrel na Tadashiho. Ten nanešťastie celý ich rozhovor počul. Chlapci totiž neboli zrovna najtichší. Tresol fľaškou o bar, postavil sa a namieril si to rovno k nim.
,,Neblázni Tade. Kašli na nich.“ Snažila sa ho upokojiť Rushia. Tadashi ju však absolútne nevnímal. Ráznym krokom došiel až k stolu, buchol do neho päsťou a oprel sa oň. Prižmúrenými očami si oboch vydesených chlapcov premeriaval.
,,Presne tak chlapci.“ Prehovoril po chvíli. ,,Mal som sex s chlapom a dokonca vynikajúci sex. Mali by ste to skúsiť.“ Jeho tón hlasu znel dosť nebezpečne a obaja mladíci si to uvedomovali. ,,Kľudne sa podujmem a naučím vás to. Obzvlášť teba.“ Usmial sa desivo na mladučkého asi sedemnásťročného blonďáka, ktorý sebou mierne trhol pri tom pohľade. ,,No čo nič nehovoríte? Nemáte záujem?“ Vtedy vstúpil už do hry Kaoru. Pristúpil k Tadashimu a opatrne ho chytil za rameno, aby ho ešte viac nerozdráždil.
,,Tade, prestaň. Desíš nám zákazníkov. Upokoj sa.“ Povedal mu mäkko, no nič to nebolo platné.
,,Ale prečo Kaoru? Oni predsa začali.“ Odfrkol mu a znova uprel zrak na dvojicu pred ním. ,,Tak čo? Rozdáme si to? Nie? Tak načo rozoberáte sexuálny život cudzích ľudí? Ja sa do toho vášho nestarám, tak by som ocenil keby ste láskavo ten môj nechali na pokoji!“ Nevedomky svoj hlas zvyšoval a posledné slová takmer kričal.
,,Prestaň, Tadashi. Ukľudni sa.“ Zasiahla do rozhovoru Rushia. ,,Poď. Ideme domov.“ Snažila sa ho odtiahnuť od stola kde stále vystrašení chlapci sedeli.
,,Daj mi pokoj.“ Vytrhol sa jej a sám odišiel dverami preč. Od toho dňa to sním šlo dolu vodou. S Rushiou skoro nekomunikoval, neustále sa opíjal po baroch a končil s kadejakými podivnými existenciami. Niekoľko krát sa mu snažili Kaoru aj Rushia dohovoriť, ale on ich proste nepočúval. Obaja boli bezradní. Nechali to proste tak a dva mesiace čakali, kým si on sám uvedomí, čo si spôsobuje. Tento krát to však prehnal.

Rushia brala schody po štyroch a prudkým pohybom otvorila dvere do ich spoločného bytu. Už vo dverách počula akýsi dievčenský smiech z jeho izby. Bez klopania vtrhla dnu a rozčúlene zazrela po Tadashim, ktorý sa už bez trička váľal po akomsi blonďavom polonahom dievčati.
,,Nevieš klopať?“ Podráždene ju upozornil Tadashi.
,,Prečo si zase vynechal prednášku?! Kvôli tejto blond kreatúre!?“ Vybehla po ňom ako besný pes.
,,Hej! Čo si to dovoľuješ?“ Ohradila sa blondína.
,,Buď ticho! Nemiešaj sa do rozhovoru, ktorý sa ťa netýka a radšej urýchlene opusti môj byt!“ Okríkla ju Rushia a znova stočila pohľad na Tadashiho.
,,Tvoj byt? Je to aj jeho-“
,,Radšej choď. Aj tak už z toho dnes nič nebude.“ Ozval sa znudene Tadashi a obliekol si biele tričko, ktoré sa doteraz váľalo po zemi. Blondínka po ňom len nepekne zazrela, zapla si košieľku a nahnevane sa pobrala z izby.
,,A nevolaj mi už!“ Skríkla na neho medzi dverami.
,,Nemaj strach. To ani nemám v úmysle.“ Zakričal jej späť.
,,Kr*tén.“ Vynadala mu a zabuchla za sebou dvere.
,,Takže čo máš zase za problém?“ Otočil sa k Rushii a nezaujato ju pozoroval.
,,Zase si nebol na prednáške! Hovorila som s tvojím profesorom literatúry aj s profesorkou z tvorivého písania! Chcú ťa nechať vyraziť!“ Rushia po ňom nikdy nekričala, no mala toho akurát dosť.
,,No a čo si ty moja matka, že sa rozprávaš s mojimi profesormi?“ Ohradil sa drzo Tadashi.
,,Si normálny?! Čo sa to z teba stalo? To ti z toho rozchodu načisto preskočilo?“
,,Čo to sem ťaháš? To s tým nemá nič spoločné!“ Osopil sa na ňu znova a rozhodil rukami.
,,Pozri sa, čo si porobil odkedy nie si s ním. To, že vkuse piješ som prekusla. Nerada, ale neostalo mi nič iné. To, že si sem vláčiš svoje náhodné známosti, neriešim. Si slobodný, rob si čo chceš. Ale nedovolím ti zahodiť svoju budúcnosť len tak do koša.“
,,A čo je teba vôbec do toho, či som v škole alebo nie!? Nepotrebujem tvoje rady! Nikdy som ich nepotreboval! Pcháš sa všade kam ťa netreba! Staraj sa radšej o seba a svoj vzťah. Kedy mieniš napríklad povedať Kaorovi, že o štyri mesiace odchádzaš na pol roka do zahraničia na stáž? Ha?“ Rushia ostala nemo stáť. Nie že by to Kaorovi nechcela povedať. Bála sa však jeho reakcie.
,,To sem nepatrí!“ Odfrkla mu naštvane.
,,Nie je príjemné, keď sa ti niekto j*be do života, že?! Vieš čo Rushia? Strč si tie svoje rady niekam. Nie si nič než úbohá trápna kr*va, čo sa všetkým s*rie do života!“
PRÁSK!!! Celým bytom sa ozvala silná rana. Tadashi si okamžite dlaňou chytil zasiahnutú časť tváre a vydesene hľadel na Rushiu, ktorá stála so slzami v očiach a napriahnutou rukou pred ním a nechápala, že niečo také práve urobila. Nastalo ticho. Iba neveriacky na seba hľadeli.
,,Fajn!“ Ozval sa prvý Tadashi a vybehol z bytu von. Rushia sa zosunula na pohovku a rozplakala sa. V ten moment jej zazvonil telefón. Kaoru.
,Hálo? Láska? Prečo nedvíhaš? Volám ti už tretí krát.´
,,Ahoj, Kaoru. Prepáč.“ Odpovedala mu uplakane.
,Čo je, zlato? Čo sa deje? Stalo sa ti niečo?´ Spýtal sa jej starostlivým hlasom.
,,Pohádali sme sa s Tadashim.“
,Pohádali? Čože?´
,,Kaoru, ja som ho udrela.“ Bolo jej to ľúto. Tak strašne zle sa necítila už dávno. Nechcela to urobiť. Bol to proste reflex.
,Udrela? Ty jeho?´
,,Áno. Ja som nechcela. Ja som...proste...“ Nedokázala hovoriť. Bolo jej z toho nanič. Celá tá situácia bola nanič.
,Hlavne sa upokoj. Kde je teraz?´ Chlácholil ju láskavo Kaoru.
,,Odišiel. Neviem kam.“
,Neboj sa. Len sa poprechádza, vychladne a vysvetlíte si to.´
,,Kaoru, čo ak sa mu niečo stane? Bude to moja chyba. Nevzal si ani telefón.“
,Upokoj sa a neplač. Nič sa mu nestane. Je to predsa Tadashi.´
,,Veď práve preto sa bojím.“

Zatiaľ čo Rushiu upokojoval telefonicky Kaoru, Tadashi sa prechádzal po Tokiu. Vonku lialo ako z krhly, no jemu to bolo jedno. V duchu si premietal scénu s Rushiou. Nechcel jej povedať také hrozné veci, ale neovládol sa. Vedel, že mala pravdu. Vo všetkom. Stal sa z neho ha*zel. Vedel to, no nevedel to zastaviť. Tá facka mu trhala srdce. Nebolela tak ako mohla, ale to, že ju dostal od nej, bolelo milión krát viac. Zastavil v akomsi parku a len pozeral do prázdna. Začal si spomínať na veci, na ktoré chcel týmto správaním zabudnúť. Na časy, keď bol neskonale šťastný. Na časy, keď žil pre jedinú osobu, ktorú miloval. Na časy, keď bol s Natsumem. A vtedy to prišlo. Spomienka na scénu u Keiko. Na scénu, ktorá mu zlomila už tak krehké srdiečko. Scéna, ktorá mu to srdce zlomila v tú chvíľu znova. Nešťastne sa zosunul na mokrú lavičku a konečne po veľmi dlhom čase nechal pocity proste plynúť samé. Skryl si tvár do dlaní a po líci sa mu zviezla prvá slza nasledovaná ďalšou a ďalšou.
,,Sakra. Prečo?“ Nešťastne zavzlykal.

Bolo už jedenásť hodín večer a Rushia sa z okna dívala na neprestávajúci lejak. Bolo to už viac ako šesť hodín čo Tadashi odišiel a ona nemala tušenie kam. Bolo zbytočné ho hľadať v Tokiu. Nevedela ani kde by mala začať. Ale vedela, že to proste musí skúsiť. Prudko sa otočila k dverám, obula sa a chcela ísť za ním, keď začula v zámke kľúč. Otvorila dvere a pred nimi stál do nitky premočený Tadashi. Mala pocit, že jej zo srdca spadol kameň veľkosti Kilimandžára.
,,Prepáč mi Rush. Ja som nechcel...“ Vzhliadol k nej a ona si až vtedy všimla opuchnuté červené oči od plaču.
,,Ššš. Nechaj tak. Poď.“ Oslovila ho mäkko a vzala ho jemne za ruku. ,,Choď sa osprchovať a prezliecť, inak ochorieš.“ Povedala mu a poslala ho do kúpeľne. Tadashi iba mierne kývol hlavou a poslúchol. Zo sprchy vyšiel už prezlečený a zohriaty. Rushia ho čakala v jeho izbe s horúcim kamilkovým čajom. Sedela na posteli a zamyslene miešala lyžičkou v hrnčeku. Tadashi sa posadil vedľa nej a tupo hľadel do zeme.
,,Ja...Fakt prepáč. Je mi to strašne ľúto.“ Znova sa jej ospravedlnil.
,,Aj ty mi prepáč. Nechcela som ťa udrieť.“ Ospravedlnila sa pre zmenu ona a pozrela po ňom nežne. ,,Si okey?“
,,Rush, čo sa to deje? Prečo sa to všetko stalo? Prečo mne? Čo som komu urobil?“ Sypal na ňu otázku za otázkou a znova sa mu do očí drali slzy. Skryl zúfalo tvár do dlaní a povzdychol si. Rushia ho starostlivo objala a pohladila ho po vlasoch.
,,Plač, ak chceš. To je v poriadku.“ Neodpovedala mu na otázky. Sama netušila odpovede. Poskytla mu jediné, čo v tej chvíli potreboval. Náruč, v ktorej sa mohol vyplakať a pohladenie, ktoré mu dávalo najavo, že nie je sám. A on proste už nemal silu viac potláčať ten smútok, ktorý ho zvnútra ničil a tú náruč jednoducho prijal. Plakal dlho. Za celý čas nepovedali ani slovo. Len Rushia mu sem tam šepla nejaké to nežné slovko útechy. Zaspali až nadránom. Našťastie bol víkend a nemali prednášky. Prvá sa zobudila ona. Bolo niečo po desiatej. Jemne pohladila Tadashiho po vlasoch, potichu vstala a odišla do kuchyne. Pripravila kávu a neskoré rýchle raňajky a položila ich na stôl. Tadashi vstal asi o pol hodinu neskôr. Pomaly otvoril dvere svojej izby a prešiel do kuchyne.
,,Dobré ráno.“
,,Dobré ráno, zlato. Je ti lepšie?“ Spýtala sa starostlivo Rushia. Tadashi len nepatrne prikývol a posadil sa k už hotovému jedlu. V tichosti sa naraňajkovali a Tadashi potom ochotne umyl riad, zatiaľ čo Rushia sa presunula na pohovku pred televízor. Sedela v rohu sedačky a hneď ako vošiel jej spolubývajúci, rukou mu naznačila, aby šiel k nej. Tadashi si ľahol a hlavu si položil na jej kolená. Ona ho automaticky začala jemne hladiť po vlasoch.
,,Ďakujem.“ Hlesol potichu mladík.
,,Za toto sa neďakuje.“ Odvetila mu kamarátka. Viac nepovedali nič. Nebolo treba. Všetko bolo povedané a viac sa k tomu proste nemalo význam vracať. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Tadashi sa bol ospravedlniť svojim profesorom za svoje správanie a odprisahal im, že sa to už nestane. Netrvalo dlho a stal sa najlepším študentom vo svojom ročníku. Prestal so svojimi náhodnými známosťami a rovnako aj s alkoholom. Rushia sa konečne odhodlala povedať Kaorovi o stáži. Vzal to síce dosť ťažko, no nakoniec sa s tým zmieril. Ale to už je trocha iný príbeh. V Kurobe však blúdila iná osamelá duša. Natsume sa stále nespamätal z rozchodu. Snažil sa Tadashimu volať, ale ten zmenil číslo. Rushii ani Kaorovi sa ozvať nemohol a nikto iný jeho nové číslo nemal. Na maily neodpovedal a na chat už nechodil. Natsume sa stále viac utápal v sebaľútosti a beznádeji. Trvalo to už niekoľko mesiacov a on už proste nevedel ako ďalej. Jediným rozptýlením pre neho bola škola. Čakali ho ešte dva roky a nemohol si dovoliť poľaviť a tak aby nemyslel na Tadashiho, zahrabal sa do kníh a učenia. Nechodil von, prestal skúšať s kapelou a vyhýbal sa miestam, ktoré mu pripomínali jeho trápenie. Keiko už nevidel a popravde bol rád. Keby ju najbližšie dostal do rúk, asi by jej odtrhol hlavu a zahral si s ňou basketbal. Trvalo viac ako rok, kým pochopil, že nemá už viac zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Ďalší rok trvalo, než prišlo konečne vysvetlenie. Ďalšieho pol roka, než sa Natsume a Tadashi znova stretli.