Láska je niekedy skutočná 14.

Ktosi raz povedal, že láska je hriech a preto sa trestá bolesťou. Kdesi som však čítala výstižnejšiu vetu. Láska je choroba, pri ktorej s rizikom života, ľúbime najviac ako vieme, dokým sa nesklameme.

Natsume stál pred Tadashiho vchodom a v ruke zvieral jeho striebornú retiazku. Nechápavo na ňu pozeral a nepoberal ani najmenší kúsoček situácie. Jediná osoba, o ktorej si myslel, že by mu mohla pomôcť, bola Rushia. Rýchlo vylovil z vrecka telefón a okamžite vytočil jej číslo. Stále bola u Kaora a sledovali spolu nejaký film. Volajúci ju dosť prekvapil.
,,Počúvam.“ Ozvala sa do telefónu.
,,Ahoj, Rush. Kde si? Musím s tebou hovoriť. Najlepšie osobne.“ Nešťastne zahlásil do telefónu.
,,Natsume, čo sa deje? Znieš akoby si práve videl ducha.“
,,Ide o Tadashiho. Práve predo mnou nastúpil do taxíku a nechal mi na múriku Fénixa.“ Objasnil jej aspoň trocha situáciu. ,,Tak kde si?“
,,Čože urobil?!? To myslíš ako vážne?“ Začudovala sa hnedovláska a stočila pohľad na svojho priateľa, ktorý stále nemal poňatia o čo ide. ,,Som u Kaora.“
,,Okey. Idem okamžite tam.“ Odvetil jej v rýchlosti a než stačila zareagovať, zložil. Dievča nechápavo hľadelo na telefón a premietala si práve prebehnutý rozhovor.
,,Zlato, čo sa deje?“ Spýtal sa po chvíli Kaoru. Rushia akoby sa prebrala z tranzu.
,,Tadashi sa asi rozišiel s Natsumem.“ Pomaly odpovedala a premýšľala. ,,Pred Natsumeho očami nastúpil do taxíka a nechal mu tam svoju retiazku položenú na múriku.“
,,Čože???“ Kaoru neskrýval prekvapenie. Niečo také nikto z nich nečakal.
,,Idem mu zavolať.“ Ihneď vytočila Tadashiho číslo a netrpezlivo čakala. Tadashi mal už telefón našťastie nabitý. Sedel už vo vlaku a práve odchádzal zo stanice v Kurobe. Vylovil telefón z vrecka a povzdychol si. Vedel, že musí s farbou von.
,,Prosím.“
,,Tade? Čo sa deje? Volal mi Natsume.“ A je to tu! Šlo to rýchlejšie než očakával.
,,Nič sa nedeje.“ Vedel, že ju neoklame, ale skúsiť to musel. Avšak tá beznádej v hlase sa proste nedala prehliadnuť.
,,Dobre vieš, že nemá cenu ma klamať.“ Upozornila ho na to hnedovláska a oprela sa pohodlnejšie do kresla.
,,Viem.“ Odvetil jej nešťastne.
,,Tak? O čo ide? Prečo tá retiazka?“ Nemalo význam chodiť okolo horúcej kaše. Tadashi si znova len povzdychol a zbieral odvahu povedať jej pravdu.
,,Myslím, že chápeš, čo tá retiazka znamenala.“
,,Práve preto sa pýtam.“
,,To je už jedno. Proste je koniec. Viac to nerieš.“ Nedokázal to ani vysloviť. Možno preto, že ak to nepovedal nahlas, bral to len ako nočnú moru.
,,Tadashi, čo je s tebou? Čo sa včera stalo?“
,,Prečo to chceš rozoberať?“
,,Pretože si práve pustil k vode osobu, ktorú, podľa všetkého, miluješ.“
,,A čo na tom, keď on miluje niekoho iného a nie mňa?“ Sám nevie ako mu to vyletelo z úst.
,,Čože? Čo to trepeš?“
,,Rush, on ma podviedol. Podviedol ma s Keiko. Videl som ich spolu.“ Už po niekoľký krát sa mu rozlámalo srdce na milión kúskov.
,,Ako? S kým? Čo?“
,,Počula si. Proste to nechaj tak. Je koniec. Vraciam sa späť do Tokia. Ahoj.“ To boli posledné slová, ktoré počula, než sa jej ozvalo v telefóne len pípanie. Ako obarená sedela v kresle a vrela v nej krv. Keiko a Natsume. Natsume a Keiko. Dve mená jej lietali hlavou a zasvietilo jej tam malé červené svetielko, ktoré ju preplo do deštruktívneho módu. V tú chvíľu zazvonil zvonček pri dverách. Vedela, kto je za dverami. Vyšvihla sa z kresla, preskočila pohovku, rýchlosťou blesku dobehla k dverám a otvorila. Schmatla Natsumeho za bundu, hodila s ním o stenu v chodbe a uštedrila mu bolestivý úder do tváre, za ktorý by sa ani profesionálny boxer nemusel hanbiť. Natsume si okamžite bolestivo chytil zasiahnuté miesto a vyplašeným a dokonale nechápavým výrazom jej hľadel do očí.
,,Ty egocentrický sebecký bas**rd!!! Ako si mohol!?! Povedz, ako si mohol niečo také urobiť?!“ Vybehla na neho zúrivo.
,,Čo? Čo som urobil?“ Stále sa nechápavo na ňu díval a pár krokov ustúpil. Rushia bola napriahnutá k druhej rane, no Kaoru ju včas zastavil.
,,Kaoru, pusti ma! Zabijem ho hneď tu a teraz!“ Metala sa mu v náručí a kričala.
,,Rushia, upokoj sa. Nič tým nevyriešiš.“ Snažil sa ju schladiť jej priateľ, no bezúspešne.
,,Ale vyriešim! Znesiem ho zo sveta a bude pokoj! Ha*zel jeden! Kaoru, on ho podviedol! S tou špinou Keiko!“ Kaora akoby obliali ľadovou vodou. Pustil Rushiu a nenávistne zazrel po Natsumem.
,,Je to pravda?!“
,,Čože? Nie! Nikdy!“ Obraňoval sa Natsume. Rushiu to naštartovalo ešte viac.
,,Ako prosím? Nehanbíš sa klamať? Videl vás! Ráno si vravel, že si nič nepamätáš!“
,,Také niečo by som si pamätal!“ Bránil sa neustále Natsume, no nič mu to nebolo platné. Kaoru musel znova chytiť Rushiu, pretože sa chystala Natsumeho znova prizabiť.
,,Vypadni!“ Skríkol po ňom Kaoru a vyhodil ho za rukáv z bytu. ,,Ani sa mi neskúšaj ukázať na očiach!“ Posledný krát na neho zazrel a zabuchol mu dvere pred nosom. Rushia zhlboka predýchavala agresivitu a snažila sa upokojiť.
,,Si okey?“ Spýtal sa jej Kaoru a pomaly ju objal.
,,Nie! Nie som okey!“ Skríkla po ňom a vytrhla sa mu z náruče.
,,No tak zlato. Upokoj sa.“ Prehovoril k nej mäkko a znova ju láskavo objal. Stúlila sa mu v náručí a postupne sa upokojovala. Natsume chvíľu nechápavo stál na chodbe a spamätával sa s predchádzajúcej situácie. Bol si istý svojou vernosťou voči Tadashimu. Je pravda, že bol nahnevaný, ale nikdy by ho nepodviedol. A už určite nie s Keiko. Na druhej strane si však nič nepamätal. Prišlo mu na um jediné riešenie. Musí nájsť Keiko. Okamžite vybehol na ulicu a namieril si to rovno k jej bytu. Celý čas sa pokúšal dovolať Tadashimu, no ten mu nedvíhal. Ako tak bežal ulicou, začul ako na neho niekto kričí. Bol to jeho starý kamarát Daisuke. Pribehol až k nemu a pobavene sa na neho díval.
,,Natsu, nazdar. Kam sa tak ženieš?“
,,Ahoj. Sorry, ale dosť sa ponáhľam.“ Odpovedal mu stroho.
,,Ty si včera vypadal. Mám pocit, že takého spitého som ťa ešte ani nevidel.“ Rozosmial sa Daisuke.
,,Ty si ma včera videl???“ Nechápavo po ňom pozrel.
,,Keby videl. To ja som ťa odniesol domov.“
,,Ty? Kedy? Ako?“
,,Asi o tretej si vyšiel zo spálne zliaty ako doga, tak som ťa radšej vzal domov. Počuj, ty si sa k nej vrátil?“
,,Čože???“ Vykoľajene hľadel na chlapca pred sebou. ,,Nie. Čo si sa zbláznil? Ako ťa to napadlo?“
,,No, ja len že spala v posteli a ty si vyšiel bez trička. Tak som si domyslel, že asi niečo bolo. Vieš ako to myslím.“
,,Čože? To ako fakt?“ Natsume bol vydesený. Že by fakt bol až taký opitý, aby podviedol Tadashiho?
,,Ty si nič nepamätáš?“ Nechápavo po ňom Daisuke pozrel. ,,A celou cestou domov si opakoval, že musíš niečo vyriešiť s nejakým Tadashim. Nie je to ten mladý chalan, čo si s ním bol poslednú dobu tak často?“
,,Prepáč Dai, ale naozaj sa strašne ponáhľam. Nabudúce pokecáme. Maj sa.“ Čo najrýchlejšie utekal ku Keiko. Zazvonil pri dverách a len čo otvorila dvere vtrhol do bytu.
,,Čo sa včera medzi nami stalo?“ Vybehol na ňu bez pozdravu.
,,Ahoj Keiko. Ako sa máš? Ďakujem za včerajšiu noc.“ Odvetilo urazene dievča.
,,Neodbočuj. Čo sa tu dialo?“ Naštvane po nej zazrel.
,,Tri krát hádaj.“ Odpovedala mu a pristúpila bližšie k nemu.
,,To nemyslíš vážne?“ Nechcel tomu veriť.
,,Bolo to dokonca lepšie, ako keď sme spolu chodili.“ Zasmiala sa.
,,Ako si mohla niečo také urobiť?“ Rozhorčene po nej kričal.
,,Ja? Ako prepáč, ale sama som si to neurobila. Máš na tom rovnaký podiel viny.“ Obraňovala sa hnedovláska a v duchu sa smiala. ,,Nechápem, čo ťa tak strašne na tom rozčuľuje.“
,,Ty kr*va! Bol tu včera Tadashi a videl nás!“ Naštvane rozhodil rukami a najradšej by ju udrel, ale natoľko sa ešte ovládnuť dokázal. Vedel, že mala pravdu. Bola to rovnako jeho chyba. V prvom rade k nej vôbec nemal ísť.
,,Och, hups. Tak to je smola.“ Zatvárila sa naoko prekvapene. Natsume ju hneď prekukol.
,,Ty si o tom vedela. Vedela si, že nás videl. Mám pravdu?“
,,No, možno som ho zazrela vo dverách, ale mala som vtedy iné starosti.“ Uškrnula sa Keiko.
,,Všetci mali pravdu. Si bezcharakterná sv*ňa.“ Až vtedy si uvedomil, ako strašne jej naletel.
,,Ja? Hm, počkať. To ty si podviedol Tadashiho a ani si to nepamätáš. Tak kto z nás je sv*ňa?“ Uprela na neho víťazoslávny pohľad a šťuchla ho prstom do hrude.
,,Vieš čo? Máš jediné šťastie, že si žena. Inak by som ti rozmlátil ksicht.“ Zazrel po nej naštvane a s hlasným buchnutím dverí odišiel. Keiko bola spokojná sama so sebou. Rozdelila ich a nemusela sa ani namáhať. Jedno jej však vŕtalo hlavou. Čakala, že ich rozchod ju poteší, ale miesto toho cítila rovnaké prázdno ako predtým.

Natsume by si to najradšej hodil z najbližšieho mosta. Ako to mohla urobiť? A ako to mohol urobiť on? Všetko zničil. Všetko čo tak dlho s Tadashim budovali. Bolo mu z toho všetkého zle. Cítil sa ako najväčší hajzel na svete. Ubehlo už niekoľko hodín od rozhovoru s Keiko a stále to nemohol pochopiť. Neustále Tadashimu volal a písal, no žiadna odozva. Nič. Zradil osobu, ktorú miloval najviac na svete. Nechcel odpustenie. Chcel mu to len vysvetliť. Aj keď v podstate nebolo čo. Na neveru vysvetlenie jednoducho neexistuje.
Rushia potichu otvorila dvere bytu. Všade panovalo ticho. Pomaly prešla do Tadashiho izby. Ležal na posteli a čítal nejakú knihu. Vyzeral normálne až na utrápené oči.
,,Ahoj, zlato. Si v poriadku?“ Pristúpila k posteli a posadila sa na zem.
,,Jasné. Som okey.“ Tadashi odložil knihu na stolík a posadil sa.
,,Si si istý? Vieš, že mne môžeš povedať všetko.“ Ubezpečila ho jemným hlasom a pohladila ho po pleci.
,,Nechcem o tom hovoriť. Proste sa to stalo a už to nezmením. Náš vzťah aj tak nemal budúcnosť.“ Odpovedal jej úplne pokojne. Vzdychol si a vstal. ,,Nie si hladná? Skočím po nejaké jedlo.“
,,No, niečo by som zjedla. Vyber dačo dobré.“ Vedela, že nemá cenu ho nútiť hovoriť. Len by všetko zhoršila.
,,Okey. O chvíľu som späť.“ Usmial sa a odišiel. Rushia sa posadila do kresla a vytiahla telefón. Vytočila číslo svojho priateľa a čakala na odpoveď.
,Ahoj, miláčik. Tak ako to vyzerá?´
,,Ahoj. Je to horšie, než sme si mysleli. Odmieta o tom hovoriť a tvári sa, akoby sa vlastne nič nestalo.“ Povzdychla si nešťastne.
,To je zlé. Ani náznak smútku? Nič?´ Vyzvedal ustarostene Kaoru.
,,Vôbec. Len tie jeho smutné oči. Práve nám išiel zobrať večeru.“
,Čo budeme robiť?´ Spýtal sa zvedavo.
,,Neviem, láska. Neostáva nám asi nič iné, než čakať, kým to v sebe už neudrží.“
,Ale to znamená, že ho necháme zosypať sa?´
,,Neprinútim ho o tom hovoriť. Na to je až moc tvrdohlavý. To sám dobre vieš.“
,Viem a desí ma pomyslenie, že to nezvládne.´ Priznal mladík nešťastne.
,,Aj mňa, ale nemôžeme nič iné robiť.“
,Viem. Tak ho skús dať nejako dokopy. Milujem ťa.´
,,Budem sa snažiť. Aj ja teba. Ahoj.“
,Ahoj.´
Len čo zložila telefón, objavil sa vo dverách Tadashi s jedlom. Stále sa usmieval a to Rushiu neustále znepokojovalo. Vedela totiž, že príde deň, keď to proste nezvládne a ona musí byť pri ňom. Veď kto iný ak nie ona. A ten deň prišiel skorej než to očakávala.