Láska je niekedy skutočná 13.

Tadashi je Vodnár. Môžete si prečítať sto charakteristík jeho znamenia, ktoré sa budú líšiť, no v pár veciach sa vždy zhodnú. Vodnári sú nesmierne komplikované osobnosti a ľudia ich často nechápu. Sú to slobodné mysle lietajúce vysoko v oblakoch, ktoré si neustále stavajú vzdušné zámky. Neznášajú autority a osoby, ktoré im chcú vnucovať svoje myšlienky. Milujú slobodu, sú priateľskí, no vždy si držia odstup a ukazujú len to, čo chcú, aby dotyčný videl. Keď si však niekoho pustia k telu, budú naveky tej osobe oporou. Láska samotná im veľa nehovorí, no tá pravá ich dokáže naplniť šťastím alebo im ublížiť viac, než výstrel z dela. Hovorí sa o nich, že si do konca života pamätajú svoju prvú lásku. Majú však pár veľmi nepríjemných vlastností a tou hlavnou je, že nevyjadrujú svoje pocity. Ukázať svoje city berú ako prízemnú slabosť a cítia sa v tej chvíli ohrození. Ďalšou je, že neustále potlačujú hnev, ktorý ich vnútorne veľmi vyčerpáva. Tadashi je ukážkový model Vodnára a jeho povahu ešte viac vyrysovala jeho minulosť. Či už tie dobré vlastnosti, no najmä tie horšie.

Rushia mala neustále zvláštny pocit. Od odchodu Tadashiho ju čosi užieralo, no nevedela čo. Stále sledovala vchod podniku a čakala, kedy sa tam zjaví jej najlepší kamarát s jeho odzbrojujúcim úsmevom.
,,Načo myslíš?“ Ozval sa pri nej hlas jej priateľa.
,,Nemám z toho dobrý pocit. Niečo sa deje. Cítim to.“ Povzdychla si nešťastne. Kaoru ju jemne objal a vlepil jej nežný bozk do vlasov.
,,Neboj sa. Všetko bude okey.“
,,Kiež by si mal pravdu.“ V tej chvíli dovnútra vošiel Tadashi. Usmieval sa, no Rushia a Kaoru hneď zbadali jeho čudné oči. Boli zvláštne smutné a zároveň nahnevané. Pomaly sa predieral davom až k baru.
,,Zlato, čo je s tebou? A kde je Natsume?“ Ihneď sa pýtala Rushia. Tadashi sa jej s umelým úsmevom zahľadel do očí. Tušil, že ich neoklame, ale nechcel sa o tom rozprávať. On sám to potreboval vstrebať. Uhol jej prenikavému pohľadu a zadíval sa kdesi do hlučného davu.
,,Ah, nič. Natsume zostal u Keiko.“
,,Tade, vy ste sa zase pohádali? Je to tak?“ Pýtala sa hnedovláska ďalej. Videla, že niečo je zle.
,,Nie. Nepohádali.“ Odpovedal jej so slzami na krajíčku. ,,Rush, nie je mi dobre. Pôjdem domov. Uvidíme sa zajtra.“ Oznámil jej a než stihla čokoľvek urobiť, či povedať, bol preč. Ako obarená tam ostala sedieť a vetrila veľké problémy. Tadashi utekal najkratšou cestou domov. Vybehol schodmi, rýchlo otvoril dvere a zamieril priamo do svojej izby. Len čo zavrel dvere, všetko mu to začalo dochádzať. Natsume ho podviedol. Podviedol ho so svojou bývalou a jeho najlepšou kamarátkou. Teda aspoň to si o nej donedávna myslel. Obaja zradili jeho dôveru a vrazili mu nôž priamo do chrbta. Ale veď on urobil to isté Keiko. Nie! Neurobil. Keiko s ním už predsa nechodila, zatiaľ čo Tadashi a Natsume boli oficiálne stále spolu. Zrazu to na neho celé spadlo a bolo mu zle z celej tej situácie. Zúfalo sa zosunul po dverách na zem a skryl si tvár do dlaní. Chcelo sa mu plakať, no jeho povaha mu to nedovoľovala. Iba tam bezmocne sedel a utápal sa v čiernych myšlienkach. Kemono, ktorá dovtedy spokojne spala na jeho posteli, sa posadila pred neho a hlavu si položila na jeho kolená. Tíško kňučala a zdalo sa, akoby chcela časť jeho bolesti preniesť na seba. Mladík sa zahľadel do jej mandľových očí a pohladil ju po hlave. Ona mu automaticky láskyplne oblizla ruku a ďalej tíško kňučala.
,,Vidíš maličká. Všetko krásne raz skončí.“ Povzdychol si beznádejne a objal svoju štvornohú kamarátku. Ešte dlho mu trvalo, kým sa pozbieral natoľko, aby si ľahol do postele a zaspal nepokojným spánkom. Kemono pokojne ležala vedľa neho a hlavu mala položenú na jeho hrudi. To nemé stvorenie povedalo jediným pohľadom viac, než by povedal človek miliónom slov. Možno mu ukazovala, že ho chráni a možno len to, že ho chápe. Podstatné bolo, že ona mu dávala v tú chvíľu to, čo potreboval. Žiadne hlúpe otázky, žiadne výčitky a ani reči o tom, že všetko bude dobré. Dávala mu jedinú prostú vec. Tichú spoločnosť. O psoch sa hovorí, že dokážu vycítiť pocity svojho pána. Každý, kto má psa, tomu určite verí a ten kto nemá, tak by mal veriť tiež. Ráno do izby vbehla Misa. Mala vziať Kemono von, no tá sa nechcela od Tadashiho pohnúť. Vzpierala sa dovtedy, kým ju nenechala na pokoji a potichu sa vytratila z izby. Misa bola síce mladučká, no svojho brata a ich psa poznala lepšie ako svoje topánky. Bolo desať hodín ráno a o takomto čase býval Tadashi už dávno hore, nech prišiel kedykoľvek a v akomkoľvek stave. Tušila, že sa niečo stalo. Kemono odmietala odísť od svojho pána len veľmi zriedka a väčšinou to bolo, keď bol chorý a necítil sa dobre. V kuchyni nachystala raňajky, dala ich na podnos a odniesla ich rovno do jeho izby. Položila podnos na stôl a sklonila sa k bratovi, aby ho prebudila.
,,Tadashi. Hej, Tadashi, vstávaj.“ Jemne s ním zatriasla, načo jej bolo odpoveďou iba zamumlanie.
,,No tak vstávaj. Je skoro obed.“ Skúsila to znova. Tadashi pomaly roztvoril oči a zahľadel sa na sestru.
,,No konečne. Dobré ráno.“ Pozdravila, keď si bola istá, že ju vníma. ,,Mama musela ísť do práce, tak som raňajky robila ja.“ Oznámila mu a položila podnos pred neho. Mladík sa medzitým prebral a posadil.
,,Vďaka.“ Poďakoval jej a vzal do rúk vidličku. Nezaujato sa prehraboval miešanými vajíčkami so šunkou, no do úst nedal ani sústo.
,,Prepáč, Misa, ale nie som hladný.“ Oznámil jej, položil podnos späť na stôl, otočil sa chrbtom a znova sa prikryl paplónom. Nebývalo u neho časté, že odmietol jesť a už vôbec, že nechcel vstať z postele. Misa si povzdychla, odniesla podnos do kuchyne a vrátila sa k bratovi do izby. Posadila sa na posteľ vedľa neho a nežne hladila Kemono.
,,Tadashi, si môj brat a vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, však?“ Začala svetlovláska a pohľad mala stále uprený na chlpatú kamarátku. ,,Niečo ťa trápi a nechcem ťa vidieť v takomto stave. Aj keď máme vzťah taký, aký máme, sme jedna krv a bolí ma vidieť tvoju bolesť.“ Tadashi pozorne počúval jej slová a sám nemohol uveriť tomu, že jeho trinásťročná sestra práve vyslovila takú vetu. Posadil sa a zahľadel sa na ňu.
,,Toto by si nepochopila. Raz ti to možno poviem.“ Misa trhla ublíženým pohľadom po bratovi a stočila ho späť ku Kemono.
,,Možno chápem viac, než si myslíš.“ Prehodila urazene. ,,Viem o tebe a tom chlapcovi.“ Predniesla akoby sa nič nedialo. Tadashi stuhol. Nevedel, ako si to má vyložiť.
,,Čo tým myslíš?“ Spýtal sa jej opatrne.
,,No, viem, že nie ste len kamaráti. Nemusíš to zapierať.“ Neustále hladila Kemono a na brata sa nedívala.
,,Ako môžeš niečo také vedieť?“ Nechápavo na ňu hľadel a snažil sa pobrať situáciu.
,,Videla som vás. Už je to dosť dávno.“ Tadashimu by cez kožu neprešiel ani laser. Bol z toho extrémne vykoľajený.
,,Čo presne si videla?“
,,Teba a toho chlapca. Bozkávali ste sa pri rieke.“ V ten moment Tadashiho tvár chytila odtieň karmínovo červenej farby a padol späť do perín. Tak jeho malá sestra ho pristihla v intímnej chvíľke. Ba čo viac, v intímnej chvíľke s iným chlapom.
,,To kvôli nemu sa trápiš?“ Spýtala sa ustarane, zatiaľ čo sa Tadashi spamätával z prívalu informácií. Zrazu sa mu pred očami vynorila scéna z včerajška a on sa znova viac zamotal do prikrývky.
,,Mne nevadí, ak máš rád chlapcov a mame to určite tiež nebude vadiť, tak sa predsa nemusíš trápiť.“ Spustila na neho spŕšku slov a nahla sa nad neho, aby mu videla do očí. Čiernovláskovi okamih trvalo, než si uvedomil, čo povedala. Nadvihol paplón a hlavou jej naznačil, aby si ľahla k nemu. Oboch ich prikryl a jemne škrabkal Misu po chrbte. Misa ako malá často utekala zo svojej izby k Tadashimu do postele. Odmalička ju upokojoval a uspával škrabkaním po chrbte.
,,Neboj sa. Budem v pohode.“ Usmial sa na ňu a spokojne sa uložil vedľa nej. Misa mu úsmev opätovala a nechávala sa uspávať bratovým škrabkaním. Netrvalo dlho a obaja zaspali. Možno nemali dokonalý vzťah, ale ktorí súrodenci majú? Jedno ale bolo vždy podstatné. Boli brat a sestra a toto neviditeľné puto ich nútilo chrániť jeden druhého a byť si navzájom oporou. Hádali sa, urážali, neraz sa aj pobili, ale to všetko bol iba prejav ich spolupatričnosti. Keď prišla ich matka z práce a vošla do synovej izby, ostala milo prekvapená nad scénou, ktorá sa jej naskytla. Iba vypustila Kemono, ktorá už skutočne potrebovala ísť von a znova s úsmevom potichu zavrela dvere.
Rushia a Kaoru vstávali neskoro na obed. Z Himizu sa dostali až okolo piatej ráno. Kaoru mal byt kúsok od podniku a Rushia u neho mala takmer trvalý pobyt. Vždy keď bola v Kurobe, bola väčšinu času u neho. Sedeli pri káve a Rushia neustále kontrolovala telefón.
,,Zlato, čakáš nejaký hovor?“ Spýtal sa zvedavo Kaoru.
,,Hm? Čo?“ Rozrušene pozrela po svojom priateľovi. ,,Ah, nie. To len kvôli Tadashimu. Ešte sa neozval a ani v noci nevolal. Bojím sa o neho. Videl si ako vybehol von.“
,,Tak mu skús zavolať ty. O takomto čase už býva vždy hore.“ Navrhol mladík a začal pomaly chystať raňajky. No, v podstate obed.
,,Skúšala som, ale je stále vypnutý. To sa mu nepodobá.“ Ustarane odpovedala a povzdychla si. ,,Niečo sa stalo. Viem to.“
,,Veď vieš, že mal vybitú batériu. Ale ak chceš, zavolám jeho matke, aby si bola pokojnejšia.“ Upokojoval ju a vzal si telefón.
,,Mohol by si? Aspoň budem vedieť, že je v poriadku.“
,,Jasné. Hneď jej volám.“ Ubezpečil ju a už aj vytáčal číslo.
,,Haló? Dobrý deň, pani Betonamu. Prepáčte, že volám, ale je Tadashi doma?“
...
,,Aha. To som rád. Nemusíte ho budiť, len sme chceli vedieť, či je v poriadku, lebo má vypnutý telefón a včera odišiel sám.“
...
,,Nie, všetko je v poriadku. Poviete mu, že som volal a nech sa mi ozve?“
...
,,Dobre. Ďakujem. Dopočutia.“
,,No?“ Zvedavo pozerala hnedovláska po svojom priateľovi.
,,Mám ťa pozdraviť.“ Oznámil jej, keď odkladal telefón.
,,Ďakujem, ale čo Tade?“
,,Je v pohode. Spí doma a telefón ma na stole vypnutý. Vidíš? Zbytočne panikáriš.“
,,To som rada.“ Vydýchlo si dievča a zamyslelo sa. ,,Nezdá sa ti ten včerajšok čudný?“
,,V čom čudný?“ Spýtal sa nechápavo a ďalej sa venoval príprave jedla.
,,Veď vieš. Prišiel bez Natsumeho s divným výrazom v očiach a potom utiekol. A Natsumeho sme celý večer nevideli.“ Oboznámila ho so svojimi myšlienkovými pochodmi Rushia.
,,Hm, keď to teraz vravíš, tak hej. Mal akýsi zvláštny pohľad. Niečo medzi trápením a hnevom.“ Zamyslel sa Kaoru.
,,No práve. Ale o hádku zrejme nešlo. To už som zažila a vtedy sa tvári inak. Skôr ublížene ako utrápene a zlostne.“ Dedukovala postupne Rushia. ,,Nezdá sa mi to. Idem zavolať Natsumemu.“ Kaoru nestačil ani zareagovať a Rushia už stála na balkóne a vytáčala Natsumeho číslo.
Natsume sa rozvaľoval na svojej posteli, keď ho zvonenie mobilu prebudilo. Poslepiačky šmátral okolo postele a hľadal zdroj toho príšerného zvuku, ktorý mu spôsoboval v hlave bodanie práve naostreným nožom. Po hodnej chvíli prístroj našiel a zdvihol.
,,Haló...“
,Haló? Natsu? To som ja Rushia.´
,,Čau. Čo sa deje?“ Pomaly otváral oči a preberal sa.
,Ja, len som chcela vedieť, čo sa včera medzi vami stalo.´
,,Medzi kým akože?“ Prekvapene sa posadil a rozhliadal sa po izbe. Nemal ani tušenie ako sa dostal domov.
,No tebou a Tadashim.´
,,Čo to trepeš? Veď ten je v Tokiu.“ V hlave mu dunelo a žalúdok mal ako na vode.
,Ako v Tokiu? Ty si s ním včera nebol?´
,,V Tokiu som nebol, takže asi ťažko.“ Vysilene sa oprel rukou o koleno a prehrabol si hnedé vlasy.
,Ale veď ja som ho včera priviezla domov. Šiel za tebou ku Keiko.´
,,Čože?!“ Tak táto informácia ho okamžite prebrala. Prudko sebou trhol a zakňučal bolesťou. Hlava sa mu chcela asi rozletieť na miliardu kúskov. ,,So mnou určite nebol. Aj keď...“
,Aj keď čo?´
,,Rushia, momentálne si ma zobudila po prehýrenej noci plnej chľastu. Nepamätám si ani ako som prišiel domov a nie to ešte, že či bol Tadashi za mnou u Keiko.“
,Ty nevieš, či bol s tebou???´
,,Pochybujem, že bol. To by som tu potom neležal sám.“ Poznamenal len tak. ,,A vôbec. Načo by za mnou chodil, keď ma včera zrušil, keď som mu skúšal volať.“
,Ty idiot!!! On mal vybitú batériu!´ Zhúklo po ňom nemilosrdne dievča a spôsobilo Natsumemu ďalší príval bolesti.
,,Mohla by si prestať kričať??? Myslím, že chápeš, že moja hlava je momentálne dosť citlivá na hluk.“ Upozornil ju bolestivo mladík. ,,Pozri, neviem čo sa deje, ale so mnou nebol. Zavolaj jemu a spýtaj sa ho. Ja si nič nepamätám.“
,Čo si vôbec robil u Keiko???´
,,A čo teba je do toho? Nemôžem sa zabávať alebo čo?“ Ohradil sa Natsume a pomaly sa presúval do kúpeľne.
,A to si musel ísť zrovna k nej???´
,,A nie je jedno kde sa budem baviť? Prestaňte ma všetci poučovať!“
,Fajn. Ako chceš. Ale mal by si vedieť, že Tadashi prišiel, aby sa ti ospravedlnil. Mal by si ísť za ním. Čau.´ Než stačil čokoľvek povedať, Rushia zložila. Tupo hľadel na telefón v ruke a snažil sa premýšľať. Vybitý telefón, ospravedlnenie, Tadashi je doma, večer u Keiko, ... Počkať! Tadashi je doma! Vtedy mu to došlo. Tadashi je doma kvôli nemu. Rýchlo odložil telefón a zaliezol do sprchy. Musí ísť okamžite za ním. Medzitým sa Tadashi konečne pozviechal z postele. Prvé čo však urobil, bolo zistenie najbližšieho spoja späť do Tokia. Matke vysvetlil, že si prišiel len pre pár vecí a musí sa vrátiť späť. Pani Betonamu poznala svojho syna lepšie, než si on sám myslel a vedela, že niečo nehrá tak ako má. Avšak za tie roky sa naučila, že je lepšie sa nepýtať a len s úsmevom prikývla. A tak sa Tadashi pobalil a zavolal si taxík, ktorý ho mal odviesť na stanicu. O pár minút už schádzal schodmi k autu. Tašky vložil do kufra auta a chcel nastúpiť, keď zbadal na konci ulice približujúcu sa postavu. Natsume sa hneď po sprche vydal k Tadashimu. To však nevedel, čo ho čaká. Keď pomaly s úsmevom prichádzal k Tadashiho domu, zbadal taxík a pri ňom svojho priateľa. Tadashi sa otočil smerom k nemu, no úsmev mu neopätoval. Miesto toho si siahol na krk a odopol tenkú striebornú retiazku. Položil ju na múrik brány, naposledy sa pozrel na Natsumeho a nastúpil do auta. Natsume nechápal. Bol si istý, že ho Tadashi videl. Úsmev mu z tváre zmizol a rozbehol sa za autom. Bolo však neskoro. Auto zašlo za roh a zmizlo v diaľke. Otočil sa smerom k múriku a zbadal lesknúcu sa vec. Podišiel bližšie a zmrzol. Pomaly natiahol ruku a predmet vzal. Strieborná retiazka s príveskom Fénixa, ktorý mu on sám daroval na osemnáste narodeniny. Hľadel na prívesok a stále nechápal. Tadashi smerujúci na stanicu bol na dne. Tak hlboko, že mal pocit úplnej beznádeje. Ten prívesok na múriku mal totiž znamenať jediné. Koniec. Tento krát však definitívny.