Náš černobílý svět 4

Začínalo sa rozvidnievať a Andreas sa zahmýril. Verila som, že sa mu leží nepohodlne, no nemala som možnosť niečo s tým urobiť. A ani sa mi veľmi nechcelo. Zaslúžil si príučku.
Nadvihol hlavu zo sedadla, na líci mal kožu pokrčenú. S tichým stonaním sa pozviechal a narovnal sa za volantom. Sledovala som ho zozadu. Nohy som mala vystreté cez sedadlá, no aj tak mi za tých pár hodín, počas ktorých som sa v aute tlačila, poriadne stŕpli. Chrbát ma bolel ešte viac.
Andreas sa poobzeral, chvíľu sa tváril zmätene, no potom mu pomaly začalo dochádzať. Otočil hlavu dozadu a pozrel na mňa unavenými očami. „Tanja,“ zachripel.
Prišlo mi ho neuveriteľne ľúto. Dobre som vedela, že sa cíti hrozne. Fyzicky i duševne. Vytiahla som fľašu vody, čo mi predal Fašírkáč a bez slova mu ju podala.
„Vďaka.“ Vzal si ju, hľadiac všade inde len nie na mňa a potom vypil dobrého pol litra. Chvíľu sedel nehybne. Napokon natiahol ruku, aby zapol kúrenie.
„Vieš,“ ozvala som sa, „to, že som sa ti vyhýbala, malo istý dôvod.“
„Nechcela si spať v aute?“
„Napríklad.“
„Vďaka, že si ostala,“ šomral. Pomaly sa dával dokopy. Hlava sa mu rozbiehala a telo, rovnako ako moje, pomaly zohrievalo. Nevedela som, nakoľko ho trápia údery, čo pred pár hodinami utŕžil, no zdalo sa, doznievajúca opica zatiaľ prehlušila ostatnú bolesť.
„Prestaň s tým, prosím ťa pekne. Prisahám, že ešte raz mi poďakuješ a budeš to ľutovať. Mám potom potrebu robiť to isté, no v skutočnosti ti nemám byť za čo veľmi vďačná.“ Prstom som si demonštratívne ukázala na líce.
Andreas sa pozrel a znovu sa zamračil. Nahnevaný sám na seba, zaťal päste, no v okamihu ich vydesene uvoľnil. S povzdychom si pretrel tvár. Znovu sa ku mne otočil, tentoraz celý a vystrel ku mne ruky. Jednu dlaň mi pritisol na krivku krku a pleca a druhou mi nežne podoprel bradu. Prehliadol si malú modrinu a zľahka po nej prešiel prstami.
„Odpusť, Tanja,“ zamrmlal. Bolo mu to skutočne ľúto. Tak ako vždy. „Mala by si ma opustiť.“
Prevrátila som oči. „A načo by to bolo dobré? Čomu by to pomohlo, Andreas?“
„Povedzme tvojmu lícu. Alebo každej inej tvojej časti.“
„To je síce pravda. Ale o to mi nejde. Ja to nejako prežijem.“
„Nechcel som to urobiť. Ale videla si, čo sa stalo. Musíš ma počúvať, zajko.“ V návale naliehavosti a úprimnosti zdvihol obočie a pokrčil čelo. Uprene sa na mňa díval. „Zoberiem ťa domov a tak to skončíme. Niekam vypadnem. Preč z mesta. Nebudeš sa musieť báť.“ Zachmúril sa ešte viac. „Strašne som to pokašľal, možno už nemám šancu.“ Sklonil hlavu a pokrútil ňou. „Najhoršie je, že sa už ani nevládzem snažiť. Nemôžem sa cez to len tak preniesť. Musím sa občas napiť.“
„To nie je tvoja vina,“ vravela som mu, „nemohol si za to. A nehovor, že odídeš. Kam by si išiel, ty bábo? Čo by si robil? Musíš ostať doma.“ Pohladila som ho po krátkych vlasoch. „Bezo mňa by si bol totálne v keli, láskavo si to zapamätaj.“ Sklonila som sa k nemu a snažila sa nadvihnúť mu tvár. „Jasné? Nezabudneš na to?“
„Dobre,“ odvetil potichu, rezignovane.
„Určite?“
Prikývol.
Chvíľu som ho ešte hladkala, tisol si tvár k mojej dlani. Navrhla som mu, aby sme sa prešli. Kým sme kráčali upravenými chodníčkami okolo parkoviska, slnko smelo vykuklo spoza obzoru a vytrvalo stúpalo ďalej. Andreas si kontroloval zranenia a vypytoval sa, kto ho to vlastne spacifikoval. Pamätal si, čo sa stalo, no nie úplne jasne. Keď som mu oznámila, že jedným z chalanov bol Kurt Lars, spýtal sa ma či som aj ja niečo pila. Rýchlo zmĺkol, keď som z vrecka nohavíc vytiahla zložený obrázok s podpisom. Nálada sa mu aspoň trochu zlepšila. Záujem o filmovú hviezdu ho na chvíľku odpútal od ťažkých myšlienok.
Zašli sme do kaviarne a objednali si sladké pečivo. Bola som hladná, no Andreas chuť veľmi nemal. Pozoroval ma, kým som jedla. Chcela som vedieť, čo sa mu preháňa hlavou, aby som ho mohla vyviesť z omylov, ktoré si nahováral. Uvedomovala som si, ako hrozne asi musí náš vzťah vyzerať z pohľadu Fašírkáča, ktorý na nás ostražito zízal spoza bezpečia svojho pultu, no pramálo mi na tom záležalo. Nikto nepoznal Andreasa tak ako ja. Nikto nevedel, čo prekonal a stále prekonáva. Obom sa nám v posledných mesiacoch lepila na päty smola a obaja sme to mohli len potichu a bezmocne znášať. Nebola to naša vina. Mamina choroba aj Reného smrť boli ako obrovské tmavé škvrny na našich šatách, ktoré sa jednoducho nedali vyčistiť. Zostávalo nám iba zmieriť sa s tým, že sme špinaví, že vyzeráme smutno a otrhane, a že ľudia si na nás ukazujú. Keď som to vyložila Andreasovi, neveselo sa zachechtal a súhlasil. Navrhol, aby sme si tričká jednoducho prezliekli.
„A ako to mieniš urobiť?“ spýtala som sa ho dojedajúc rožtek pečiva.
„Mali by sme sa na všetko vykašľať a odísť na pár týždňov na nejaký ostrov v Tichomorí. Nosila by si plavky z palmového listu a rozpoleného kokosu a ja by som bol stále holý.“
Pobavene som vytiahla obočie a tešila sa, že už vtipkuje. Modrá v jeho očiach však ostávala stále bez lesku.
„Mala by som sa vrátiť. Potrebujem ísť do školy.“
Hľadiac dolu, Andreas jemne prikývol. „Najprv ťa vezmem domov a potom môžem aj do gympla. Celý deň budeš kvôli mne unavená.“
„To nič,“ stisla som mu ruku. „Trochu som spala. A ma flákanie sa máme celý víkend.“
Nasadli sme teda do auta a Andreas o desať minút neistého riadenia zaparkoval na kraji cesty pred bránkou neveľkého obytného domu. Mal len tri poschodia a okrem mojej v ňom bývalo ešte sedem rodín. Bolo to príjemné prostredie, okolité ulice boli pomerne úzke a tiché, za menšou záhradkou domu stálo ešte zopár podobných budov so sýto červenými strechami, no za nimi sa už rozprestieral park. Bol plný hojdačiek a pod storočnými vŕbami sa skrývali veselo nafarbené lavičky. Jednoducho detský raj. Aj keď mala Trudi už desať rokov, stále sa jej akosi podarilo občas ma odtiahnuť tým smerom. Keď bola menšia, do parku sme aj s mamou chodievali denne.
Andreas ma čakal ako verný pes. Vedela som, že sa za svoje správanie veľmi hanbí, ledva prehovoril a ochotne mi robil láskavosti. Vybehla som do bytu a okamžite sa išla ukázať mame. Volala som jej a vysvetlila, že Andreas má problémy, a že s ním chcem ostať. Určite si však robila obavy. Doniesla som jej raňajšie lieky a potom sa pozrela na Trudi. Ešte spala. Zobudiť ju a vychystať do školy bol nesmierne namáhavý proces. No keď som jej povedala, že dnes nemusíme ísť električkou, pretože nás vezme Andreas, akosi ožila a hneď sa obliekala rýchlejšie. Ona ho totižto zbožňovala. Keď sme sa konečne vychystané vrátili k jeho autu, nadšene poskakovala a usmievala sa ako blázon. Svetlé vrkoče jej len tak lietali okolo hlavy.
„Čus, Andi!“ zvolala nadšene, keď sa vyklonil z okna a zaškeril sa na ňu.
„Čauko, Trudi, pripravená na jazdu smrti?“
Jazda smrti v ich prípade neznamenala šialenú rýchlosť, ale výmoli na úzkych uličkách
okolo blízkych domov, do ktorých Andreas náročky vohnal kolesá. Kým sme dorazili na hladkú hlavnú cestu, Trudi sa poriadne zabavila. Ku škole som ju odprevadila len kúsok, pretože ako tvrdila, „už bola veľká“. Čakala som, kým sa pri školskej bráne obráti a zamáva mi. Až potom som sa vrátila k autu.
„Andreas, ak neprestanete zbierať všetky diery na cestách, môžeš si auto onedlho odtiahnuť do šrotu,“ poznamenala som, keď som si sadla vedľa neho.
„Žiadny problém,“ usmial sa. „Ľahko si zoženiem inú mašinku, vlastne nad tým už pár týždňov uvažujem.“
Zarazene som na neho pozrela. „Čože?“
Len pokrčil ramenami a naštartoval.
„Toto auto ti nechal René. Ako to môžeš povedať?“
Pomaly kľučkoval pomedzi vozidlá mamičiek a oteckov, ktorí prišli svoje deti dočasne odovzdať inštitúciám. Keď sa cesta uvoľnila, pridal.
Napäto som hľadela na zelenú figúrku borca Boba, ktorá medzi nami za nohu visela zo spätného zrkadla. Bola stará ako svet. Andreas a René sa s borcom Bobom hrávali ešte keď nevedeli čítať a neskôr ho dômyselne potiahli zo zbierky školských hračiek. Obesený za členok v aute visel, odkedy René dostal vodičák.
„Nikdy som nemal v úmysle opatrovať jeho auto ako bábo v perinke. Prenajať si garáž, aby naň ani náhodou nezapršalo, vrážať doň všetky svoje prachy, aby vydržalo čo najdlhšie. To nie. To by nemalo zmysel. Radšej si ho užívam, kým to ide. Voziť decká po dierach je presne to, načo ho mám.“
Stískala som pery, kým som sa trochu neuvoľnila. Potom som Andreasa zľahka pohladila po ruke. „Tomu by sa René tešil.“
Prikývol. „Myslel by si, že som blázon, keby som túto krásnu káričku vôbec nevetral a šetril ju len kvôli spomienkam.“
Zvyšok cesty sme mlčali. Kým som však pred svojou školou vystúpila, natiahla som sa k nemu a vtisla mu dlhý bozk. Prekvapene žmurkal a ja som sa zasmiala.
„Čo keby som večer prišla k tebe?“ spýtala som sa ho. „O koľkej končíš?“
„O ôsmej,“ povedal tlmene. „Tanja, určite chceš prísť?“
Znovu som sa k nemu sklonila a perami len jemne ťukla do jeho. „Chcem,“ usmiala som sa. „Ale musíš si upratať. A zožeň niečo na jedenie.“
„Akoby sa už stalo,“ odvetil a o sekundu túroval motor.
Pobavene som mu mávla a vyrazila ku škole.

Benno sa ku mne dovalil a vyvalil oči, akoby sa práve dozvedel, že sedím na bombe. Golier dokonale bielej a rovnej košele mu poskočil, keď sťažka preglgol. „Tanja, čo sa preboha stalo, keď som odišiel z benzínky?“ vychrlil. „Volal mi šéf. Vravel, že kaviareň je zdemolovaná. Si v poriadku?“
Taký prejav obáv a citov u neho nebol obvyklý. Neboli sme blízky priatelia. Boli sme zvyknutí len na povrchné debaty na spolužiackej úrovni.
„Nič mi nie je,“ odvetila som. „To spôsobil môj priateľ.“
„Ten, čo ťa u nás zháňal?“
„Vieš, Benno, uprednostňujem neudržiavať vážny vzťah s viacerými osobami naraz. Isteže ten!“
„Počul som aj niečo zaujímavejšie,“ takmer mi skočil do reči, v očiach mu zablikalo. „Že vraj u nás bol Kurt Lars. Šálku, z ktorej pil, si podľa Fašírkáčových slov šéf položil na stôl vo svojom kancli.“
Na lavicu som si pokojne vykladala poznámky a dala si pozor, aby moja tvár ani náhodou nevyzerala vzrušene ani nadšene ako tá Bennova.
„Tajna!“ zatiahol rozrušene. „Tak videla si ho? Videla si Kurta Larsa?“
Spredu sa k nám otočili hneď tri dievčenské hlavy. Meno hviezdy bolo ako magnet.
„Čo myslíš, aká je pravdepodobnosť, že by sa práve on ukázal na tej benzínke?“ pozrela som naňho a veselo vytiahla obočie. „Podľa mňa sa také osoby zhmotňujú len v reštauráciách a kávu im varí celý tím. Pochybujem, že by sa uspokojili so službami tej vašej čarovnej kaviarničky.“
„Vedel som to,“ zvesil hlavu. „Je to výmysel.“
„Ibaže...“
Benno na mňa podozrievavo zažmúril.
„Ibaže by som práve v tomto okamihu mala vo vrecku pravý autogram Kurta Larsa.“
„Čože?“ zapišťala Raina z prednej lavice.
Benno zazrel na moje spodné partie lačnejšie ako kedy predtým. „Žartuješ,“ zachrčal bez dychu.
Široko som sa usmiala a vytiahla dôkaz. Do piatich sekúnd sa okolo mňa zhrčilo mojich všetkých deväť kolegov.
„Tanja! Neverím, že si mala také šťastie!“ hučala Raina sklamane. Ani netušila, že moje šťastie nespočívalo v tom, že som Kurta Larsa stretla, ale že sa spolu so svojimi priateľmi rozhodol zachrániť mi kožu.
„Je to pravda,“ prehlásila som vyrovnane. „Fakt to bol on. Niekam cestoval a kým sa jeho auto dávalo dokopy, zašiel si na jednu kávu. To je všetko.“ Samozrejme, nemala som v úmysle povedať im žiadne podrobnosti ani spomenúť Andreasa.
Raina ma chytila za lakeť a vytiahla zo stoličky. „Prepáčte, páni, dievčatá si teraz potrebujú pohovoriť o vážnych veciach.“ Zaškľabila sa.
Baby ma boli schopné odtiahnuť na bok a vypočúvať ako americkí agenti podozrivého Araba. Našťastie sa ich otázky sústreďovali výlučne na výzor a spávanie Kurta Larsa. S tým som si hravo poradila.
Raina Ritterová na mňa hľadela, akoby mi chcela odtrhnúť hlavu. Nezazlievala som jej to. Prihodila sa mi neskutočná zvláštnosť, zažila som vrtoch svetskej pravdepodobnosti a bol to naozaj jedinečný pocit. Ľudia túžia po takých náhodách. A moje spolužiačky neboli výnimkami.
Keď sme dopodrobna rozpitvali oranžový odtieň jeho nafarbených vlasov, jeho výšku, hladké ruky a tón jeho hlasu, nejako sa nám podarilo zablúdiť k inému druhu otázok. Laura sa spýtala Rainy či by sa s Kurtom Larsom vyspala, keby mala možnosť. Keď odpovedala kladne, rozpútala sa divá diskusia. Z pätice dievčat vrátane mňa by hviezdu do postele brali tri. Aj napriek tomu, že všetky boli zadané. Ja som tvrdila, že by som to nielen nemohla, ale ani nechcela urobiť. Takto sa zblížiť s niekým, koho dôverne nepoznám, sa mi nepáčilo. Brigi povedala, že keby zadaná bola, rozhodne by svojho priateľa nepodviedla. Ani s bohom ako Kurt Lars. Prepichávala svoje zradné spolužiačky očami, no tie jej len vraveli, aká je rozkošná a štípali ju do líc. Medzi nami to bola jediná panna a tak ju v tejto veci nebrali vážne.
Do triedy vošiel pohodovým krokom Werner. Dievčenský klub sa musel nedobrovoľne rozpustiť a ustúpiť tak vyučovaniu. Posadali sme si na miesta a relatívne stíchli.
„Čo sa deje, hm? Laurika, Brigitka, čo ste také veselé?“ spýtal sa Werner, keď sa usadil aj on.
„Tanja stretla Kurta Larsa, pán učiteľ,“ oznámila s chichotom Laura.
„Vááážne?“ zatiahol Werner otvárajúc triednu knihu. „A to je kto?“
„Určite ho poznáte, pán učiteľ,“ ozval sa jeden z chalanov sediaci blízko katedry. „Taký ten výrastok s oranžovou hlavou, natáča teraz kopec filmov. Je dosť slávny.“
„No nie, a ty si ho vážne videla?“ spýtal sa, a keď vstal, pozrel na mňa so zmesou prekvapenia a pobavenia na tvári.
Prikývla som.
„Máš autogram?“
Ukázala som.
„No paráda. Dobre, Tanja,“ potľapkal ma po hlave. „Čo keby si nám vysvetlila zopár štátnych konfliktov, o ktorých sme sa bavili minule?“ Malo to tak vyzerať, ale nebola to otázka. Werner bol energický štyridsiatnik posadnutý turistikou. Nebol veľmi prakticky založený a jeho experimentálna výuka bola buď absolútne otrasná a neúčinná, alebo geniálna. Zatiaľ na to nikto neprišiel. Boli sme však jeho trieda, poznali sme ho o trochu lepšie ako ostatné decká na škole a vedeli sme, že to rozhodne nie je typ radového učiteľa. Čo v skutočnosti ani nemuselo byť vôbec dobré. Lenže my sme vedeli svoje. Ten chlap mal našu úctu aj podporu, všetko si získal zaslúžene. Na hodinách nevenoval bezduchým faktom ani tú najmenšiu námahu. To bolo na nás či sa s nimi oboznámime, alebo nie, podľa toho, ako sme chceli byť hodnotení. Naše hodiny prebiehali inak. Werner rozprával a my sme naozaj počúvali. Pretože zo všetkých učiteľov na škole, jedine on mal schopnosť rečniť tak, že poslucháča absolútne upútal a potom sa dokonca zahrával s jeho pocitmi podľa vlastnej ľubovôle. Hovoril slangovo, vtipne a otvorene, opovrhoval všetkými svojimi učiteľskými privilégiami a nemal vo zvyku ich na nás uplatňovať. Bavil sa s nami, akoby sme boli jeho vlastné ratolesti. Nebol k nám milý, hocikedy prejavil podráždenie či unudenie, ak sme ho rozčuľovali, pomstil sa nám. Vždy sa však správal, akoby mu išlo jedine o naše dobro. Kládol nám na dušu životné pravdy, nútil nás otvárať oči a uvedomovať si, akí sme všetci blbci, zmanipulované ovce a obete sebeckých ambícii ľudí pri moci.
Vyučoval Európske spoločenské štúdia, alebo ako to voláme my, Euroš. Mal teda dostatok priestoru na sebarealizáciu, nadávanie, lamentovanie, uvažovanie a hľadanie odpovedí, ktoré by pohli ľudskú spoločnosť správnym smerom. Rozprával sa s nami, akoby sme jedného dňa mali ovládať chod sveta. A chcel, aby sme ho ovládali sakramentsky dobre. V tom sa líšil od ostatných učiteľov. V tom bol ten rozdiel. Nediktoval, aby sme si zapamätali, ale vysvetľoval, aby sme pochopili.
Postavila som sa pred triedu a vysypala všetko, čo som vedela. Pridala som poznatky, ktoré som si naštudovala z vlastnej iniciatívy. Chalani to ocenili, dozvedeli sa niečo nové. Werner im dal priestor, aby sa ma do sýtosti pýtali na všetko, čo ich zaujímalo. Ak som si nebola odpoveďou istá, povedala som aspoň to, čo si osobne myslím a potom svoj názor zverejnil aj Werner. Pochválil ma a poslal späť. Zavolal si Brigi a odovzdal jej triednu knihu so slovami, že ona už vie, čo robiť. Bola ako jeho osobná tajomníčka. O jeho byrokratických povinnostiach vedela viac ako on sám. Mala úhľadné písmo, bola milučká a tým pádom netrvalo dlho, aby si ju Werner obľúbil a zveril jej svoje papiere do permanentnej opatery.
Nadhodil novú tému a ja som nakopla svoj školský laptop. Pracovala som, myslela a memorovala a moja únava sa ozývala čoraz výraznejšie. Vytúžené prestávky akoby trvali o polovicu kratšie. Trávila som ich rozvalená na koberci v spoločenskej miestnosti nášho ročníka. Raina mi tam každú prestávku priniesla dobrú kávu, mala som vážne podozrenie, že odo mňa niečo chce.
Po vyučovaní nastal čas na úlohy, ktoré sa doobeda nazbierali. Študenti sa pri ich plnení mohli voľne pohybovať po škole a využívať hociktorú miestnosť, čo im poslúži najlepšie. Ja som sa vrátila ku kobercu, automatu s kávou a pohovkám a s laptopom na kolenách som sa snažila pripraviť na pondelok. Počas oddychu som si konečne dovolila trochu rozptýlenia a s radosťou si prečítala nový mail od Charrline.

Ahoj Tanjo,
promiň až teď jsem se dostala k nějaké komunikaci. Připadá mi jako by se svět zbláznil, vtipné? Ve skutečnosti tvrdá realita. Ani to zmíněné „krásné“ počasí, tedy vedro, ve kterém by pošel i pes tomu moc nepřispívá. Leslli to zatím problémy moc nedělá. Můžeš si to přidat jako další bod, že globální oteplování je za dveřma. Pot je tvým neplepším přítelem a oblečení se ti lepí k tělu jako nechtěná druhá kůže nasáklá vlhkem a nepříjemnným zápachem. Skutečně nádherná vyhlídka na „krásné“ počasí. Ale abych nekřivdila nevídané anomálii, dnes pršelo. Byla to pěkná změna. Pokud to obohatí tvoje bláznivé přesvědčení o životním prostředí, právě sedím na lavičce u řeky a odpočívám s běhání, doufám, že jsi mi nevěšela bůlíky na nos a aspoň budu mít aspoň dobrý pocit, že jsem udělala něco dobrého pro své tělo. Ale lhala bych kdybych řekla, že se mi to nelíbilo.
Tvou touhu pro chození pěšky asi zdílet nebudu (já své nohy ráda mám, bylo by zbytečné kdybych znovu dodala- „Já sme ti to říkala?“), ale rekreační běhání není špatná vyhlídka pro volný večer. I když věřím, že vyhlídka Bennyho jako prince na bílém koni nemusela být zase tak špatná, jak si dozajista planě stěžuješ vymíšlíš.
Určitě se to s tvojí mámou zlepší.
Andres je tupec. Opravdu nechápu proč si se s někým jako je on vůbec dávala dohromady. A skutečně nechápu, co si od toho slibuješ. Plýtvání energie už je vůbec komunikace s ním. Fašírkáč? Tady z někoho zní škodolibost?
Bohužel krom deštíku se tady taky nedělo nic moc zajímavého. Však to znáš. Asi si budu muset dát na víčka párátka abych oči udržela aspoň po nezbytnou dobu výkuky v režimu částečné vnímavosti a snad při troše štěstí s předstíraným zájmem. Dnes se semnou pokusila navázat rozhovor slečna Smithová. Bylo to skutečně dojemné, promlouvala mi do duše o takových těch věcech ohledně začlenění do kolektivu,.... blá, blá, blá. Samozřejmě Grahamova „dobrá“ iniciativa... ano vím, že bych měla být na něj milejší, když je to koneckonců člověk, který se zapřičinil o vznik mé existence, ano nemusíš mi to připomínat... jen je to těžké. Graham je prostě Graham.
A nepij už to kafe. Buď požádej toho milého kluka o něco pořádného, nebo si najdi jinou záminku pro zašívárnu. Voda s vodovodu jim určitě teče.
Zítra mám dostaveníčko se školní radou takže kdybych ti už nenapsala zemřela jsem krutou smrtí, unuděním.
Měj se hezky (aspoň dle možností),
Charlline.

Musím jej napísať, čo sa včera večer stalo. Síce pochybujem, že sláva Kurta Larsa prekročila už aj oceán. Možno ho Charlline vôbec nepozná. Zrazu som zapochybovala. Rýchlo som uvažovala, čo by som jej vlastne mala o tej prekvapivej udalosti napísať. Nechcela som, aby si o Andreasovi myslela viac zlého, ako bolo potrebné. Koho by som teda spomenula, ak písať o Kurtovi Larsovi je zbytočné a o Andreasovi nespravodlivé? Na um mi zišla ešte jedna osoba, na ktorú by sa možno pár slov minúť oplatilo. Zatvorila som oči a pokúsila sa vybaviť si Svenovu tvár. Teplé hnedé oči a živé kučierky. Och, preboha, iba sa mi to zdá, alebo ma vtedy lákal ešte viac ako Kurt Lars? Rýchlo som tie myšlienky zahnala a opäť zdvihla viečka. Bolo hlúpe strácať ním čas. Pre mňa totiž nebol skutočný. Nejestvoval v mojom svete.
Rozhodla som sa, že Charlline zatiaľ o ničom z toho nenapíšem. Bolo tu niečo iné, čo ma na jej správe znepokojilo. Jej apatia voči celému svetu nebola nič neobvyklé, zato jej ľahostajnosť k tím dvom-trom ľuďom, ktorých mala, psa nerátajúc, mi naozaj robila starosti. Za otca ako Graham by som dala všetko na svete, peniaze, obličku, možno Andreasa. Tak veľmi som túžila otvoriť jej oči. Chytiť ju, poriadne ňou zatriasť a kričať na ňu, že vo svete sú niektoré veci skutočne krásne.
Len som si povzdychla a odpísala som jej. Skúsila som sa dotknúť jej duše. No vedela som, že tak hlboko zatiaľ nepreniknem.
Od dverí ku mne doliehal Bennov uvoľnený tón. Zhováral sa s Brigi a podľa môjho názoru ju zvádzal. Lenže nerobil to okato. Bol galantný ako čert, keď sa chystá na nejakú neplechu a chce sa votrieť do priazne. Možno ho priťahovali len drobné a nevinné stvorenia, ako bola Brigi. Keď sa občas hlasejšie zasmiali, otrávene som k nim zdvihla pohľad. Benno bol sympatický chalan a pri myšlienke, že Charlline sa o ňom zmienila ako o princovi na bielom koni, som jednoducho musela uvažovať či ma priťahuje alebo nie. Celková predstava, že by som bola s niekým iným ako Andreasom bola divná. S ním som totižto tak dlho, že si ani nepamätám, aké to bolo byť sama. Hrávali sme sa spolu. Keď sme mali trinásť, bozkávali sme sa a moje pätnáste narodeniny sme oslávili prvým sexom. Bola som s ním, odkedy sa pamätám, že vôbec existujem. Ako dlho by trvalo, kým by som si taký vzťah vybudovala s niekým iným? Alebo čas možno nezohrával takú veľkú rolu. Možno by ho dokázala nahradiť príťažlivá sila, akú som doteraz nezažila a ani si ju neviem veľmi jasne predstaviť. Jediné stretnutie a počas neho by som okamžite vedela, že sa dívam na muža, aj keď neznámeho, ktorý ma k sebe ťahá, akoby som mala okolo pása omotané lano. Bol by to pocit, ktorý by nepotreboval roky, aby dozrel. Bol by okamžitý a úplne by ma prevalcoval. Zasiahol by ma rovno do hrude, usadil sa tam a už by nikdy nezmizol.
Mysľou mi preblesklo, ako blízko stojíme ja a Sven pri sebe. Teraz sa mi jasne vybavuje vôňa jeho oblečenia, aj keď vtedy som ju vôbec nevnímala. Chytá ma za ramená, keď do neho zmätene vrazím a stavia ma na nohy. Jeho dlane sa silno zovrú okolo mojich lakťov, na krku cítim jeho dych a na chrbte teplo jeho hrude. Och môj bože!
Vyskočila som na nohy a počítač zletel na zem. Benno aj Brigi ku mne prekvapene otočili hlavy. Zakliala som, nie veľmi vulgárne, ale predsa a rýchlo si čupla, aby som skontrolovala škody. Neboli veľké. Poriadne som odrela jeden roh, no koberec pád výrazne stlmil.
„Čo to vyvádzaš, Tanja?“ zvolal na mňa Benno cez mietnosť.
„Na plochu mi vyskočila tá krvavá mátoha!“ zahovárala som. „Zľakla som sa!“
Benno otrávene mávol rukou a znovu sa otočil k Brigi.
Pobalila som si veci a pratala sa von. Kým som schádzala po schodoch k východu, mohla som myslieť iba na to, že predstava sily, čo by ma odtiahla od Andreasa už nie je taká nejasná.