Neviem cítiť 2. kapitola

Približne týždeň sa nič nedialo a ja som začínal zabúdať na tú nepríjemnú situáciu s mojou zadnicou, mužom ktorý poznal moje meno a s kyticou ruží na mojej posteli, ktorú som okamžite zahodil. V práci mi volali ženy aj muži. K uspokojeniu chúťok som pomohol všetkým ale ženy som robil predsa len radšej. Nebol som gay. Akurát som sa vracal domov. Bolo asi pol šiestej ráno a slnko ešte len vychádzalo. Odkedy som začal robiť v call centre a chodil som sa domov tak skoro ráno zamiloval som si východy slnka. Bolo pre mňa záhadou, to, že som si doteraz nevšimol aké je ranné slnko úžasné. Jeho zlatavé jemné lúče ma hladili po unavenej tvári a vlievali do mňa novú silu. Ako som mohol byť taký slepý voči okolitej kráse? Vždy som bol zahľadený iba do seba, možno aj preto hľadala Lin lásku v náručí môjho empatického „kamaráta“. Bol som narcis hrdý na svoje vyšportované svalnaté telo, bielu pleť a hodvábne havranie vlasy. Jediné čo som na sebe nenávidel boli moje slabé oči. Tmavohnedé oči s dlhými čiernymi mihalnicami, ktoré boli rovnako krásne ako všetko na mne som musel skrývať pod okuliarmi. Chvíľku som to trpel ale bol som netrpezlivý, kedysi, často som sa dostával do bitiek a keď sa mi podarilo za mesiac zničiť troje okuliare dal som si radšej urobiť šošovky špeciálne pre moje oči. Ani som nevedel čo im presne je, ale nebola to obyčajná očná závada. Šosovky som musel mať na zákazku iba pre mňa. Aj v tomto som bol výnimočný. Nie som obyčajný. Stále je vo mne narcis, ale život ma už naučil, že nič sa netočí okolo mňa, keď mnou zatočil perfektne život.

Zrazu som sa začul za sebou kroky. Otočil som sa ale za mnou nikto nebol. Otočil som sa späť. Všade temnota, prázdnota, ticho... Stále som však mal pocit, že ma niekto z tej tmy pozoruje. Síce slnko pomaly vychádzalo, no ja som bol v úzkej uličke podobnej tej, kde ma znásilnili. Keď som si na to spomenul, zachvel som sa a rozbehol som sa. Chcel som odtiaľ utiecť, chcel som byť čo najskôr doma, no nohy a ruky ma neposlúchali, srdce mi bilo príliš rýchlo a moje telo nezvládlo situáciu. Nevedel som reagovať v emočne vypätých situáciách. Ale kto v mojej koži by to vedel?
Zrútil som sa na zem a rýchlo a plytko som dýchal. Čo sa to so mnou deje? Veď som športovec! Chodil som do posilovne, plával som, bicykloval, behal, moje telo by malo urobiť to čo je treba bez toho aby myseľ vysielala nejaké signály. Koľkokrát ma naháňali nejakí vagabundi, koľkokrát ma naháňali nejaké psy a vždy moje telo bežalo samo od seba zatiaľ čo moja ochromená myseľ nevnímala nič, tak prečo nie teraz? Stáva sa zo mňa nemehlo? Alebo ma život tak zdeptal, že prichádzam o seba samého?

Nahnevalo ma, že som tak zoslabol, zaprel som sa rukami o zem, kľakol som si a pomaly som vstal. Oprel som sa chrbátom o studenú stenu za mnou a zatvoril som oči. Keď som ich opäť otvoril, slnko už bolo trochu vyššie na oblohe a do uličky sa dostalo minimum svetla. Ale už som videl pred seba. Aspoň jedno malé pozitívum. Povzdychol som si, zase som zatvoril oči a nechal si tvár rozmaznávať lúčmi slnka. Zrazu som blízko seba pocítil zaujímavú vôňu. Otvoril som oči a skoro ma šľak trafil! Predo mnou stál človek! Muž! Znova som bol paralyzovaný strachom ale aj cez ochabnuté svalstvo a svoju bezbrannosť a nemohúcnosť som si nemohol nevšimnúť aký je krásny. Jeho dlhokánske ohnivočervené vlasy odrážajúce raňajšie slnko ma dokonale oslepovali. Viali okolo jeho tváre a to oni ho zradili. Oni tak voňali. Vytvárali mu okolo hlavy akúsi svätožiaru, či korunu. Boli proste nádherné. Oči, ktoré ma prišpendlili k stene boli mačacie zelené a skrývali sa za okuliarmi s červeným rámom. Musel som pred jeho prenikavým pohľadom uhnúť. Nevydržal som sa pozerať do jeho očí. Som slaboch. Mal by som chcípnuť, už nie som to čo kedysi. Už by zo mňa študentky na Mitsuhashi nešaleli. Keď som sklopil zrak všimol som si jeho značkové topánky a nohavice. Oboje čiernej farby. Pozrel som sa vyššie, vestu mal tmavohnedú a pod ňou bielu košeľu. Na tom všetkom červený plásť. Takže tento týpek bude mať asi rád červenú farbu. Keď som sa pozrel ešte vyššie uvidel som niečo ako biela „kravata“ a svetlo opálenú, dokonale oholenú tvár. Mal som nutkavú chuť sa jej dotknúť a zistiť či je naozaj taká hebunká ako vyzerá. Zdvihol som ruku a natiahol som sa k jeho lícnej kosti. Chcel som iba zistiť, aká je jeho pokožka, načisto mi to preplo. On v mihu sekundy, človek by nestačil ani žmurknúť, schytil moju ruku a oprel ju o stenu. Ocitol som sa vo výjave ako z filmu. Bol som niekým natlačený na stenu v úzkej uličke. Zabránil mi v pohybe a ja som mu bol vydaný na milosť a nemilosť.

„Zdravím, William, som rád, že sa konečne stretávame.“