VK (2. séria) 5- Priateľka

Utekala som medzi stromami a vo svojom vnútri dom cítila novú energiu, ktorú mi dodala moja dcérka. Pri vedomí, že jej nič nechýba, je v bezpečí a hlavne šťastná, mi dušou prechádzal pokoj. Bola som nadšená, že sa mi je podarilo vidieť, stretnúť sa s ňou. Veď po ničom inom som netúžila. No zároveň ma začal zaplavovať smútok a čím ďalej som od Yuuki bola, tým bol väčší. Teraz však budem dosť silná na to, aby som sa prinútila vydržať bez nej ďalší čas. A potom neskôr, keď bude moje srdce znovu krvácať, ju pôjdem navštíviť. No len ak nebude nič hroziť...
Zdržala som sa oveľa dlhšie, ako som plánovala. A keď som v diaľke objavila silné vedomie, vedela som, že za tú chybu zaplatím. Aj keď som si nebola istá, predpokladala som, že to bude Kaname. Musela som pridať, no už som bežala svojou maximálnou rýchlosťou. To, že vedomie patrí jemu sa mi nanešťastie potvrdilo. Nikto zo stráží sa nemohol približovať tak rýchlo. Hnev mi zaplavoval celé telo. Toto som naozaj nepotrebovala. Znovu som začala silou mysle skrývať svoje vedomie, no obávala som sa, že Kaname stihol vycítiť pár mojich zatúlaných myšlienok. Nemal by vedieť, kde som, no predsa utekal rovnakým smerom ako ja a držal sa asi tri kilometre za mnou. Nemohla som nahliadnuť do jeho mysle, aby som zistila či naozaj zachytil moju stopu, pretože by som sa tak hneď prezradila.
Po jeho boku sa zrazu začali objavovať ďalšie vedomia. Senri, Akatsuki a ďalšie stráže. Bolo ich viac ako desať. Toto nie je dobré. Srdce mi bilo ako šialené a Kaname bol už tak blízko, že aj keď ma necítil, možno jeho tlkot už počul. Ako ma našli? Teraz som už vedela, že Kanameho schopnosti som podceňovať nemala. Ale on ma nedostane. Dnes nie.
„Yuuki!“ Až som sa mykla a skoro neuhla stromu, keď ticho preťal Kanameho hlas.
„Zastav sa!“ Zvolal znovu. Nemohol byť odo mňa ďalej ako sto metrov. Za chvíľu ma dobehne.
No ja nedovolím, aby ma takto chytil. Spomalila som a zhlboka sa nadýchla. Keď som v sebe našla ďalšie zásoby sily, rozhodla som sa zastaviť. Uvoľnila som myseľ a konečne odhalila svoje vedomie. Ak ma chce tak veľmi vidieť, tak nech sa stane. Nebudem pred ním ďalej utekať ako vystrašené zviera. Už som počula jeho kroky, dokonca aj jeho zrýchlený dych.
„Yuuki.“ Ozvalo sa mi za chrbtom. Už mu zostávalo iba pár krokov, keď som sa prudko otočila a zdvihla pred seba vystreté ruky. Otvorené dlane ma zaboleli hneď ako som do nich vložila všetko energiu, ktorú som v sebe nachádzala.
Všetky pocity, ktoré mnou pretekali: hnev, strach, smútok, zradu, bolesť ale aj odhodlanosť, hrdosť i odvahu, som vháňala do svojich rúk s mocným želaním, aby sa ku mne Kaname nepriblížil.
Vzduch zamrzol a akoby ma vypočul, rýchlo začal vytvárať neviditeľnú stenu medzi mnou a Kanamem. Keď zacítil silu mojej mágie, pozrel mi do tváre tvrdým pohľadom. Prinútila som ho zastať. Bariéra mojej vôle mu nedovolila spraviť ani krok bližšie a rovnako aj jeho strážam.
Kým držím ruky pred sebou, nepriblíži sa.
„Nechcem ti ublížiť.“ Povedal pomaly a vyrovnane. Jeho tón bol nasiaknutý pokojom, akoby sa vôbec nič nedialo. Akoby bolo všetko úplne v poriadku.
Pohŕdavo som zdvihla bradu. Hral to vynikajúco.
„To si už predsa urobil.“ Poznamenala som chladne.
„Pusti ma a porozprávame sa.“ Pokračoval pokojne, nevšímajúc si, čo som povedala. Ja som však na jeho slová zareagovala. Všimol si to, keď bariéra o trochu zhrubla a posilnila sa. Ináč som mlčala.
„Viem, že si bola smutná. Nehnevám sa.“ Kanameho tvár sa trochu uvoľnila. „Maličkú si už videla. Je čas vrátiť sa domov.“ Vravel mi stále upokojujúco.
„Domov?“ Spýtala som sa so zármutkom.
„Naoki bol nešťastný, keď si ušla zo sídla.“
„Ale to nie je nás domov a nikdy nebude.“ Jediné miesto, kam by som sa chcela vrátiť je naše sídlo, náš dom, nie cudzí, aj keď bol príbytkom priateľa.
„Pusti ma k sebe, Yuuki.“ Očarujúci tón ma lákal rovnako ako vôňa jeho krvi. „Pusti ma.“
Zatvorila som oči a snažila sa tak odolať jeho pohľadu.
„Poď ku mne.“ Vábil ma hlasom, keď zrakom nemohol. Sústredila som sa na svoje okolie, aby som nepodľahla tomu volaniu. Načúvala som Akatsukiho nepokojnej mysli.
Aj s ďalšími upírmi na mňa ostražito pozerali, vyčkávajúc, kedy spravím chybu, aby sa ku mne mohli hneď dostať, ako im Kaname prikázal. Senri však pôsobil vyrovnanejšie. Skúmal moju bariéru a uvažoval, ako ju čo najrýchlejšie zrušiť. Prepúšťala myšlienky aj všetko ostatné, okrem samotných tiel, ktorým bránila v pohybe vpred. Kaname to zistil a hneď aj využil. Vtrel sa mi do mysle a nenápadne mi začal vnukovať pocit istoty a bezpečia. Snažil sa ma prinútiť spustiť ruky. Bojovala som s tým nutkaním. Aj keď sa Kaname pokúšal akokoľvek, keď som privolala spomienku na usmiatu tvár malej Yuuki, nedokázal ma ďalej ovplyvňovať.
Otvorila som oči a odhodlane sa zadívala rovno do jeho tváre.
„Varovala som ťa.“ Povedala som mu potichu. „Vtedy ťa to nezaujímalo. A teraz... je už neskoro.“
Pomaly som sa predklonila a zohla sa až k zemi. Dotkla som sa pôdy dlaňami, aby som bariéru pripútala. „Dúfam, že si toto vychutnáš.“ Otočila som sa mu chrbtom.
Kaname zaťal ruky do pästí od rozrušenia. Keď sa jeho dych zrýchlil a srdce naplno rozbehlo, obzrela som sa ne neho cez plece. Bol nehnevaný, no tiež veľmi nešťastný. No nie viac, ako som bola ja.
„Bariéru zruším, keď budem dosť ďaleko na to, aby si ma nemohol sledovať.“ Venovala som mu posledný pohľad. „Neveril si, že dokážem odísť, však?“
Stenu bariéry som svojou mocou pokrivila do tvaru kruhu, aby z nej nemohli uniknúť. Všetko ma to naozaj veľmi vyčerpalo. Unavene som vydýchla a za sprievodu Kanameho nahnevaného hlasu, ktorý kričal moje meno, som ušla medzi stromy.

Nikde som sa nezdržiavala a rovno som utekala na miesto, kde som sa mala stretnúť s Hanabusom, Rukou a Rimou. Dúfala som, že sú všetci v poriadku. Na vlastné oči som sa presvedčila, že je to tak, keď som ich spolu zahliadla. Hanabusa sa unudene opieral o strom a Ruka s Rimou sedeli vedľa seba nad ním na hrubom konári. Vyzerali otrávene.
Čakali ma mňa dlhšie ako deň.
„Mohla si mi dovoliť, aby som to vybavil.“ Hanabusa sa narovnal, keď ma zbadal a otočil sa smerom k prvým domom, ktoré sa skrývali medzi pomaly rednúcimi stromami končiaceho lesa.
„Keby si nás tu nechala ešte čo i len o sekundu dlhšie...“
„Prestaň sa sťažovať, Hanabusa.“ Ozvala sa Ruka. „Celý deň si iba nadával. Kto to má počúvať?“
Prešla som pomedzi nich a lepšie sa prizrela malým domčekom. Miesto, ktoré hľadám musí byť niekde naokolo. Pozrela som na Hanabusu.
„Ty to vieš presne, nie?“ Spoliehala som sa na to.
„Isteže viem.“ Prikývol ihneď. „Môžeme ísť?“
Ruka s Rimou boli hneď pri mojom boku. Môj pochmúrny výraz sa im nepozdával. Snažila som sa ho zmeniť.
„Videli ste svoju dcéru, Yuuki-sama?“ Pýtala sa Ruka. „Prihodilo sa niečo zlé?“
„Nie, nie, všetko bolo v poriadku a maličkú som videla.“ Usmiala som sa. „Má sa dobre.“
„Vyzeráte veľmi unavená.“ Obávala sa Rima.
„Naozaj sa nič nestalo?“ Vzdychla som si, no potom som iba pokrútila hlavou. Chcela som si oddýchnuť.
„Poďme, Hanabusa.“ Povedala som mu unavene.
Netrvalo mu dlho, aby našiel správny dom. Vedel presne, kam ísť, ako obísť bezpečnostné zariadenia, ktoré mali skôr odplašiť ľudí, ako niekoho skutočne chrániť, vedel, čo povedať dvom mužom s nápadne zastrčenými zbraňami v opaskoch, ktorí postávali pred bránou domu, ohradeného múrmi a ostrými plotmi.
„Načo všetky tie opatrenia?“ Spýtala som sa pobavene. Hanabusa sa ku mne otočil s rovnako veselým výrazom. Kráčali sme ku vchodovým dverám veľkého bieleho domu. Mal viac poschodí a dýchal luxusom.
„Pamätáš sa, keď som ti vravel, že jej manžel je herec? Je slávny a tak sa sem často zatúla viac ľudí ako obyčajne.“ Vysvetľoval mi Hanabusa. „No v tejto oblasti nie sú žiadni upíri. Ak tu chceš ostať, je to rovnako bezpečné ako kdekoľvek inde. Ľudia nás neohrozujú.“
Prišli sme k dverám. Keď som zazvonila, za stenami som takmer okamžite zacítila pohyb. Rýchle kroky sa približovali, až sa dvere konečne otvorili.
Keď ma Asami uvidela stáť rovno pred sebou, od prekvapenia jej až padla sánka. Oči sa jej rozšírili.
„Yuuki-sama. Vy ste... čo tu... Ako ste...“
Nevedela, čo sa má spýtať ako prvé. Bola zmätená.
„Asami, potrebujem tvoju pomoc.“ Vysvetlila som jej okamžite a do tónu pridala veľkú naliehavosť. Chvíľu mlčala a potom ustúpila, aby sme mohli vojsť. Hanabusa išiel ako posledný, a keď za ním Asami zatvorila dvere, venoval jej zdvorilý, ospravedlňujúci úsmev. Kývla mu hlavou na pozdrav a tiež sa pousmiala. Výborne, Hanabusa.
Jeho prístup ju posmelil a upokojil. Rýchlo nás zaviedla do izby, kde sme sa mohli porozprávať.
„Som pripravená pomôcť vám so všetkým, o čo ma požiadate, Yuuki-sama.“ Povedala Asami, keď sa otočila ku mne, hneď ako sme si posadali.
„Viem to, Asami, a práve preto som tu. Nevideli sme sa už dlho. A za ten čas sa zmenilo veľa vecí.“
Neskôr jej všetko porozprávam, no teraz som si musela hlavne odpočinúť. Rozhodla som sa, priamo jej všetko povedať. Nebudem zdržiavať zbytočnou zdvorilosťou.
„Pravda je taká, že práve teraz nemám kde ostať.“ Zahľadela som sa do jej hnedých očí. „Som na úteku.“ Moje slová je prekvapili. Postavila sa a hlboko sa mi uklonila.
„Yuuki-sama, ak ide len o to, môj dom je vaším.“ Zo srdca jej spadol kameň. Jediné, čoho sa obávala, bolo, že je poverím úlohou, kvôli ktorej bude musieť opustiť svojho syna.
„Ďakujem ti, veľmi si to vážim.“ Povedala som jej.
„No ste v poriadku, Yuuki-sama? Vyzeráte naozaj vyčerpane.“ Robila si starosti Asami.
„Prosím, Asami, rozhovory nechajme na neskôr. Všetko ti vysvetlíme, no Yuuki si potrebuje oddýchnuť.“
Hanabusa zakročil a s Asami si vymenili ustarostené pohľady. Naozaj som vyzerala až tak zle? Bola som unavená a stále som musela premýšľať nad Kanamem, myslieť na jeho smútok a hnev, keď ma videl odchádzať. Moje vedomie bolo veľmi oslabené, no nebola som na pokraji svojich síl.
„Isteže, Yuuki-sama, poďte, prosím, za mnou. Odvediem vás do izby. Ruka, Rima, vy tiež. Onedlho bude svitať. Najlepšie bude, ak si odpočiniete.“ Jej starostlivosť bola príjemná. Vstala som a chytila Hanabusu za zápästie.
Pôjdeš so mnou, drahý? Preplietla som si s ním myseľ. Vybral sa hneď za mnou. Keď Asami ukázala na dvere spálne, znovu sa hlboko uklonila. „Oddýchnite si, Yuuki-sama a nerobte si s ničím starosti.“
„Ďakujem, Asami.“ Odišla s Rukou a Rimou preč, aby im ukázala, kde si môžu odpočinúť ony.
Už som ani nevnímala, keď som sa zvalila do mäkkej postele. Hanabusu som pritiahla k sebe a objala ho ako dieťa milovanú hračku.
„postráž moje sny, kým sa znovu nezobudím...“ Zamrmlala som mu potichu a mysľou som mu ukazovala, ako veľmi mi chýbal, až kým som nezaspala.

Keď som znovu otvorila oči, bola už noc. Rukami som tľapkala po prázdnom mieste vedľa seba. Otvorila som svoje vedomie.
Hanabusa! Hanabusa!
„Som tu.“ Povedal potichu z rohu miestnosti. „Spala si dlho.“
Roztiahla som ruky a otvorila svoju náruč. Ani som nemihla okom a bol pri mne. Silno ma objal. Perami som zablúdila k jeho krku. Zvalila som sa na neho a zovrela ho v ešte silnejšom objatí. Hanabusa to miloval. Páčila sa mu predstava, že ho potrebujem a moje vždy nečakané zovretia ho vzrušovali. Aj on bol šťastný, že je už pri mne. Jeho krv som pila pomaly, vychutnávajúc si jeho blízkosť. Konečne som mala dosť času a aj pokoja. Nebránil sa, keď som si brala viac, ako mohol vydržať. Pomaly zatvoril oči a potichu si nechal vziať aj vedomie.
Keď som skončila, zadívala som na jeho tvár. Vyzeral rovnako ako pred rokmi, keď som ho prvýkrát stretla. Nezostarol ani o deň. Jeho krása bola večná. Jediné čo sa zmenilo, boli jeho vlasy. Narástli a dlhé pramienky, ktoré mu vždy upravene stáli na hlave, mu teraz padali okolo tváre. Jemne som mu dlhé pramienky vlasov odhrnula z očí. Zaujímalo by ma, kde po celý ten čas bol. A ak mohol, prečo ma nevyhľadal. No vedela som, že sa tak skoro nezobudí, Zahanbene som si hryzla do pery. Poriadne som to prehnala. Siahla som po tenkej prikrývke a starostlivo ho zakryla.
Teraz, keď som ho mala konečne pri sebe, cítila som v sebe viac radosti. Možno to bola prirodzená reakcia na jeho prítomnosť, ktorá sa diala vo vnútri všetkého živého, čo sa k nemu priblížilo.
Hanabusa vyžaroval šťastie a zvláštne teplo, čo hrialo v chladných nociach, ktorými som žila. Keby bol po celý ten čas pri mne, trpela by som menej...
Postavila som sa na nohy a venovala spiacemu krásavcovi ešte jeden pohľad. Musím čím skôr nájsť Asami, pretože je dlžím vysvetlenie. Trochu som si uhladila šaty, ktoré sa neposlušne krčili a vyšla som zo svojej spálne. Asami mi vybrala tú najkrajšiu v celom dome. Bola som už zvyknutá, že to tak všetci robia, no stále som sa kvôli tomu cítila zle.
Zišla som po schodoch a zamierila smerom, odkiaľ som cítila vedomia. Dlhé chodby boli preplnené vzácnymi kobercami a na stenách viseli obrovské obrazy, ktoré museli byť naozaj veľmi staré. Zdalo sa, že Asamin manžel je poriadne úspešný.
Ruka a Rima sedeli v útulnom salóne. Keď ma zahliadli vstali a obe sa uklonili. To isté spravila aj Asami, ktorá sedela na zemi a práve objímala mladučkého chlapca. Zaujal ma, tak som sa mu lepšie prizrela.
Upieral na mňa svoje nádherné hnedé oči.
„Rýchlo sa ukloň, Taro!“ Vravela Asami chlapčekovi. „To je kráľovná Yuuki-sama. No tak.“ Položila ruku na vrch jeho hlavy. Chlapec rýchlo ohol chrbátik a hlboko sa mi uklonil. Bol úplne očarujúci. Musela som sa usmievať. Keď sa narovnal, oslovila som ho.
„Ahoj, Taro-chan. Ukážeš mi, s čím si sa to hral?“
Zažmurkal veľkými očami zo zeme zdvihol farebné guľôčky. Vystrel ku mne malú rúčku, aby mi ich ukázal, presne ako som ho žiadala. Asami svojho syna sledovala so slabým úsmevom na perách. Mávla som rukou nad guličkami a tie sa okamžite rozsvietili a vyleteli do vzduchu. Krúžili a točili sa okolo užasnutej tváre malého chlapca, ktorý sa veselo rozosmial. Rýchlo zabudol, že má nejakú spoločnosť a šťastne odbehol aj s novou zábavkou. Bola dieťaťom, ktorému sme ja a Kaname dávno požehnali zdravím a radosťou. Nahlas som sa zasmiala a potom sa otočila k Asami.
„Rada by som ti teraz všetko vysvetlila.“ Povedala som jej už s väčšou vážnosťou. Ruka sa nervózne zahniezdila a pozrela na Asami. Ona ani Rima jej zatiaľ nič nepovedali. Obe čakali na mňa.
„Nemusíte mi nič vysvetľovať, Yuuki-sama, ak nechcete. Je mi cťou pomáhať vám a nechcem, aby ste sa cítili povinná mi všetko povedať.“ Vravela Asami zdvorilo.
„Tak to nie je.“ Pokrútila som hlavou. „Je dôležité, aby si o všetkom vedela. Nechcem nič tajiť ani skrývať.“
„Potom budem poctená ešte viac.“ Zaleskli sa jej oči. Sadla som si a ona tiež. Zhlboka som sa nadýchla.
„Pravda je taká, že Rima a Ruka mi pomohli ujsť z pekla.“ Začala som vysvetľovať. „Včera som sa rozhodla Kanameho opustiť.“ Nešťastne som zvesila plecia.. Asami sa na tvári na sekundu objavil šok. Nerozumela mi.
„Lenže, Yuuki-sama, vy ste predsa jeho kráľovná...“
„No tak, Asami, počkaj s unáhlenými závermi.“ Ozvala sa Ruka a založila si ruky na prsiach. „Ešte si nič nepočula.“ Asami na ňu zvedavo pozrela.
„Ty tomu budeš rozumieť ešte lepšie ako my.“ Doložila Rima zvučne a našpúlila pery.
Vzdychla som si a radšej som hneď pokračovala.
„Ty vieš, že sme sa svoje dieťa rozhodli skryť na bezpečnom mieste, keď na naše sídlo pred štyrmi rokmi zaútočili.“ Asami súhlasne prikývla.
„Dobre teda. Nahnevala by si sa na svojho manžela, keby ti nedovolil chrániť svojho syna?“ Spýtala som sa jej potichu. Asami sa rozladene usmiala a vykrivila ústa.
„Viete, Yuuki-sama, mne už stačil aj neporovnateľne menší dôvod na to, aby som sa nazúrila. Keby spravil niečo také, ako vravíte, najskôr by som ho...“
„Viem si predstaviť.“ Zastavila som ju s úsmevom.
„Tak to teda bolo? Kaname-sama vám nedovolil riskovať, keď ste chceli chrániť svoju dcéru? Poveril jej strážením niekoho iného, aby ste sa nedostali do nebezpečenstva?“ Spojila tenké obočie. „V tom prípade vás celkom chápem.“ V tóne mala slabý hnev.
„Čo by si robila na mojom mieste, Asami?“
Z jej pohľadu som cítila súhlas. Ona by sa vzbúrila. Spravila by to hneď a nad ničím iným by neuvažovala. Pozrela som jej priamo do očí a potom smutne povedala.
„A čo by si robila... keby ti dieťa už nevrátili?“ Zaskočene zvraštila tvár, a keď si to predstavila silno zaťala päste. „Keby ti nedovolili priblížiť sa k nemu, vidieť ho, cítiť ho, dať mu všetku lásku, ktorá kričí v tvojom srdci. Keby ťa od neho odlúčili v mene jeho bezpečia a dokonca ti zakázali čo len jedinú myšlienky na jeho blízkosť.“
Asami sa z očí vylievali slzy hnevu s bezmocnosti. Moje slová ju boleli, lebo vedela, že jej práve rozprávam vlastný príbeh. Predstavovala si všetko, čo som povedala.
„Hnevala by si sa? Odišla by si aj ty?“
Bez váhania prikývla a utrela si mokré líca. Znova som jej pozrela do zničenej tváre.
„No ja som ostala.“ Povedala som pevným hlasom. „Znášala som úplne všetko, trpela samotu a dúfala, že Kanamemu zmäkne srdce a zmení názor. No ani po mesiacoch, počas ktorých som ronila krvavé slzy, mi dieťa nevrátil.
Začala som naozaj trpieť. No jeho nepresvedčilo nič. Nútil ma nemyslieť na bolesť, ale to bolo nemožné.“ Znova som sa hlboko nadýchla, aby som sa trochu upokojila. Snažila som sa znovu si vyčistiť myseľ.
„Včera som ju videla.“ Usmiala som sa nakoniec. „Je úžasná a narástla tak rýchlo.“
„Ach, Yuuki-sama!“ Rima ma zrazu silno objala a Asami tiež podišla ku mne, aby ma mohla chytiť za ruku. Túžili ma utešiť.
„Prosím, už nebuďte smutná.“ Zakvílila Rima. „Všetko bude v poriadku. Chceme vám pomôcť.“
„Áno, pomôžeme vám.“ Vravela Asami potichu.
Oddane som na ne pozrela. Bola som šťastná, že boli všetky tri pri mne. Bolestne som si vzdychla.
„Potrebujem čas. Veľa času, aby som znovu vládala bojovať o svoju maličkú. Kaname sa len tak nevzdá.“ Povedala som im zlomeným hlasom. „Už teraz ma hľadá. Chce si byť istý, že ju nijako neohrozím.“
„Máte toľko času, koľko len chcete, Yuuki-sama. Aj keby ste potrebovali desaťročia...“
Usmiala som sa. Vedela som, že spravia čokoľvek, aby mi pomohli. A keď sa pridá aj Hanabusa, zvládnem naozaj všetko. Rýchlo som otočila hlavu, pretože ako na zavolanie vošiel do miestnosti. Vyzeral hrozne. Roztrasený, unavený a celkom zničený sa oprel chrbtom o stenu. Vystrašene som na neho pozrela.
„Čo tu robíš, Hanabusa? Ublížiš si!“ Ponáhľala som sa k nemu, aby som ho chytila. Bol hrozivo bledý, no za to som tiež mohla ja. Naliehavo na mňa pozrel.
„Musím ti niečo povedať.“ Vydýchol sťažka. Uprene som na neho hľadela. Čo mohlo byť také dôležité?
Zhlboka sa nadýchol a s obrovskou námahou povedal:
„Idú mrkva a kaleráb...“
Zažmurkala som očami. Tri ženy za mojím chrbtom prepukli do smiechu. To nemohol myslieť vážne. Prišiel len kvôli hlúpemu vtipu?
„To ešte nemalo byť smiešne.“ Zamrmlal, keď začul smiech.
„Ty si sa úplne zbláznil?!“ Kričala som na neho. „Veď tu za chvíľu umrieš!“ Presne tak vypadal. Musel cítiť moje nešťastie, a to ho donútilo prísť. Ruky som položila na jeho tvár a posilnila som ho vlastnou energiou. Spravil by čokoľvek, aby mi zlepšil náladu.
„Radšej sa vráť, Hanabusa. Ja som už v poriadku.“
„Nechceš ani počuť, ako to skončí? Načo som sa sem potom...“ Usmiala som sa nad jeho nespokojnosťou.
„Choď už.“ Uprel na mňa svoje krásne modré oči a potom sa vybral späť do izby. Otočila som sa k ženám.
„Treba ho strážiť ako malé dieťa!“ Zvolala Ruka.
„Možno sa s Tarom skutočne spriatelia.“ Poznamenala Rima s úsmevom, ktorý hneď prepukol do ďalšieho harmonického smiechu priateliek. V ich spoločnosti som sa cítila tak príjemne... Moje srdce sa začalo predsa len hojiť, aj keď len veľmi pomaly.