SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledný nádych kapitola 3.: Paríž

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Mýlila som sa. Ani nie o dva dni sa Lucas priznal. Trošička ale fakt len trošku sa zaplietol s nesprávnymi ľuďmi. Dlžil im. Nehoráznu sumu. Vraj si za ne kúpil nové auto, pretože sa mu staré rozpadlo. Fajn, teraz (keby nechcel/nevedel vrátiť im prachy) nás len tak zbalia na ulici aby ich z neho dostali. Myslím, že zdúchnuť teraz do Francúzska je priam ideálny nápad. Toto všetko mi hmýrilo hlavou keď nám to Lucas ,,slávnostne“ oznámil.

Otec hromžil a aj mama mala na mále aby ho v hysterickom záchvate nezmlátila. Rozhodla som sa, že dnešný večer bude na rozoberanie môjho výletu priam ideálny. Túto tému som načala pri večeri.

,,Mami, oco, musím sa vám priznať,“ ako som to hovorila začala sa im strácať farba z tváre preto som rýchlo dodala: ,,od babky som na narodeniny dostala letenky do Paríža... myslím si, že v tejto dobe je dobrý nápad byť mimo našej krajiny,“ svoj príhovor som zakončila vražedným pohľadom na Lucasa. Zabralo to.

Aj mame sa to zdalo ako dobrý nápad, len otec mal pár výhrad, no nakoniec mi aj on povolil let. Bola som rada, že mi to vyšlo. Len Lucas sa tváril akoby ma chcel priklincovať na stoličku. Bolo to zvláštne. No nevedela som tomu venovať väčšiu pozornosť. V tom ma prepadol strašne silný pocit déja vu. Aj Alexinej mĺkvosti som nedávala veľký význam. A teraz je pochovaná v našej záhrade – babkina robota. No nemohla som s tím vyrukovať počas rodičovskej prítomnosti. Pocit déja vu som aspoň na chvíľu zahnala do úzadia. Počas večere sme ešte dohadovali detaily môjho výletu. Pôjdem na týždeň. O tri dni. Aby som mala času na dohodnutie vstupov do Versailles, a iných. A samozrejme ubytovanie a tak. Tieto tri dni prebehli vcelku pokojne. Babka mi dala s Anjelmi na chvíľu pokoj, a rodičia nechali tak Lucasa. Asi preto aby ma nestresovali pred cestou.

Mňa stihla za tie tri dni chytiť dovolenková horúčka - keď som rozmýšľala nad cestou tak mi vo výťahu spadli kľúče do šachty. Oco nebol nadšený, no vytiahol mi ich. Boli totálne zaprášené. Pamätám si ako ich oco z tej šachty vyťahoval. Na jazyku sa mu vystriedali všetky nadávky aké som len poznala. No, prekvapilo ma, že som počula aj niektoré nové a to som si myslela, že mňa už žiadna nadávka neprekvapí.

Nastal deň odletu. Na letisko ma odviezol, na moje veľké prekvapenie, Lucas. Odprevadil ma mlčky. Chcela som začať debatu na tému: Čo mal do ryže znamenať ten pohľad pred troma dňami pri večeri, no neodvážila som sa. Letisko bolo takmer ľudoprázdne a Lucas ma na ňom nechal samú. Išla som preukázať letenky. Celkom milý pracovník letiska ma nasmeroval k terminálu G-16. Ešte som mala dve hodiny, prišla som v predstihu. Prešla som sa po letisku.

Letisko bola priestranná, presklená budova ktorá sa pýšila krásnym výhľadom na slnečnicové polia. V ten deň bolo pekne - slnečno. Do budovy prenikalo svetlo predpoludňajšieho slnka. Na oblohe bolo len pár obláčikov ktoré vytvárali slnku akési pôsobivé tienidlo. Bol to prekrásny pohľad. Len odfotiť a zarámovať. Foťák som mala plne nabití tak som si tú nádheru cvakla. Rozhodla som sa, že si nájdem nejakú kaviarničku a dám si jednu šálku kofeínového nápoja a hádam by som potom už mohla ísť. Po chvíľke hľadania som našla čo som chcela. Kaviareň so sedením vonku. V tento krásny deň sa priam žiadalo vyletieť medzi oblaky. Teraz som sa na let tešila ešte viac. Sadla som si von a čakala, kedy ku mne ráči prísť čašníčka s nápojovým lístkom.

Po chvíľke ku mne pribehla čašníčka s veľmi dobrou náladou a podala mi nápojový lístok. Už po pár sekundách bolo rozhodnuté takže čašníčka odo mňa ani nestihla odísť a už som jej dala objednávku. Jej dobrá nálada ostala neporušená. Ako odo mňa odchádzala na chrbte sa jej veselo hojdal vrkoč ryšavých vlasov. Usmiala som sa. Je pekne, a ľudia majú dobrú náladu. Na let som si nemohla vybrať lepší deň. Dopila som kávu. Poprosila som o účet. Tá dobre naladená čašníčka, až teraz som si všimla že sa volá Meredith, mi za okamih doniesla účet. Dala som jej štedré prepitné. Poďakovala mi a obdarila ma širokým úsmevom. Tiež som sa na ňu usmiala.

Pobrala som sa s batožinou k terminálu G-16. Bola to dosť široká, svetlá chodba ktorá ústila k detektoru kovov a skeneru batožiny. Pri detektore stál svalnatý černoch v letiskovej uniforme. Za obrazovkou skenera zase sedela beloška s nakrátko ostrihanými čiernymi vlasmi, taktiež v uniforme letiskovej kontroly. Detektorom kovov aj skenerom batožiny som poľahky prešla. Batožinu som preložila na pohyblivý pás a už som ju nevidela. Postupne som sa dostala do uzavretej miestnosti v ktorej ľudia čakali na lietadlo, bol tam len chlap v čiernom kabáte ktorý si čítal noviny, stará babička ktorá sa modlila za šťastný let, a menšia rodinka zložená z matky, otca a syna vo veku troch alebo štyroch rokov.

Sadla som si na stoličku. Začala som si čítať časopisy čo som si kúpila na cestu. Čas mi plynul pomaly. Prečítala som už pomaly všetko, keď nám otvorili dvere na odletovú dráhu. Pánovi za pultom som ukázala pas a ten ma pustil do autobusu ktorý nás odviezol k nášmu lietadlu. Ako som stúpala po pristavených schodoch začalo sa ma zmocňovať vzrušenie. Letuška ma posadila na miesto a začala vysvetľovať ako sa používa záchranná vesta. Neletela som prvý krát takže som všetky jej pokyny mala zvládnuté a dopredu naučené. Zablikalo znamenie od pilota, že sa máme pripútať. Let prebehol bez turbulencii. Letušky boli v celku milé a na požiadanie mi pustili celkom dobrú komédiu. Jej pozeranie mi zabralo väčšiu časť letu. Pristátie prebehlo hladko. Odniesli si to iba moje zaľahnuté uši.

Ako sme vystúpili z lietadla čakal už na nás autobus. Na letisku sme prešli kontrolou, v ďalšej miestnosti som si našla batožinu. Vyšla som z terminálu ktorý sa vcelku podobal na ten náš. Ako náhle som z neho vyšla oblial ma pot. Síce bolo letisko luxusné, no jeho preľudnené priestory brali tomuto miestu všetku krásu. Bolo tam tak veľa ľudí, že som nevedela odísť z letiska. Konečne keď som sa pretlačila k východu, našťastie bol dobre označený, ocitla som sa na obrovskom parkovisku. Zdalo sa mi, že tu nevidieť iné auto ako taxík. Do jedného som nastúpila. V škole chodím na francúzštinu, no veľmi mi nejde tak som taxikárke iba nejako lámane povedala adresu na ktorú som mala namierené. Kývla hlavou a už sme sa hnali ulicami Paríža.

Ja som vždy iba ochkala a achkala, keď som uvidela architektúry niektorých budov v meste. Bola som prekvapená, že takmer každý tu má motorku. Jasné, aby sa vyhli kolónam. Motorka sa prestrčí takmer všade. Zasmiala som sa nad tou logikou. Taxikárka si ma prezrela v spätnom zrkadle obozretným pohľadom. Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala. O pár ulíc ďalej sme už zastali pred mojou ubytovňou. Bola to celkom pekná tehlová budova obkolesená plotom a menšou záhradkou. Vnútri to prekypovalo farbami, a predsa to spolu ladilo. Ochotná recepčná mi po našom rozhovore dala papierik s kódom od izby a zaželala mi príjemný pobyt. Bývala som na druhom poschodí v izbe číslo 333. Celkom symbolické nie? Kód bol 62594. Tĺkla som si ho do hlavy až kým som ho nevedela aj odzadu. WC-ka aj sprchy boli spoločné s inými návštevníkmi no, boli v celku čisté a obsahovali signalizačné svetlá: zelená- voľno, červená- obsadené alebo sa práve hygienicky čistí. Podľa mňa to bolo dosť logické.

Bývala som v zelenej, dvojlôžkovej izbe. Bola pekná, aj keď malá, ale za to útulná. Vybalila som sa. Bolo už dosť veľa hodín a tak som si ľahla do postele a zaspala. Ráno bolo veľmi pekné počasie. Zišla som dole na raňajky. Boli švédske stoly. Raňajky boli úžasné. Po raňajkách som sa osprchovala a pripravila na cestu.

Prvá zastávka bol Louvr. Bolo to tam obrovské no, stihla som si to tam tak v rýchlosti poobzerať za tri hodiny. Druhá zastávka bola Eiffelova veža. Išla som až na tretie poschodie. Bol to úžasný výhľad. Odfotila som si ten výhľad z každej strany. Tretia zastávka bol Versailles. Dostala som sa tam taxíkom. Lístky som už mala kúpené, tak som išla rovno do vnútra. Návštevu som si užívala. Vidieť ako žili králi a kráľovné na mňa vytváralo dojem. Foťák mi cvakal ako šialený. Ešteže som ho predtým nabila. Mala som lístok aj do záhrad tak som sa vydala tím smerom. Záhrady ma úplne dostali. Fontány a jazerá boli úchvatne rozložené a obkolesené malými trávnatými, niekedy kvetinovými políčkami ktoré vytvárali rozličné obrazce. Aj tu som bola rada že mám foťák plne nabitý. Zašla som ďalej.

Na mape som videla, že sa blížim k labyrintu fontán. S nadšením som doňho vošla. Chvíľu som nechápala prečo sa ma zmocnil čudný pocit a zašla som ďalej. Po ďalšej chvíľke som pochopila, že sa toto prostredie zhoduje s tím z môjho sna, až nato, že tu nebola hmla a chlap so zelenými očami. Zachovala som pokoj. Ako som tak stála na mieste a bojovala so spomienkami začula som podivné vzdychy. No vzdychy sa začali meniť na výkriky. Uvedomila som si, že tie výkriky sú na ľudské uši veľmi tiché. Vychádzali zo zelených, listnatých múrov labyrintu. Vedela som, že sa to nesmie, no vošla som rovno do útrob prerasteného listnatého kríku.

Ocitla som sa na čistine ohraničenej dvomi stenami vysokého listnatého porastu. O niečo ďalej stáli tri vysoké koly vrazené do suchej zeme. Na koloch viseli tri dievčatá. Pod nimi sa prechádzal menší chlap v čiernom obleku a vykrikoval na tie tri niečo v anjelskom jazyku. Podišla som bližšie. Teraz som už lepšie rozumela tomu chlapovi. Hovoril o Skúške. Že tie tri nesmú urobiť Skúšku lebo ublíži ich rodinám. Dievča s červenými vlasmi sa hlasno rozplakalo. ,,Ale, no tak.

Čože som povedal takého, že sa mi podarilo rozplakať Anjela Šťastia?“ rozosmial sa ten malý chlap.

,,Ty stuchnutý, mizerný, zazobaný ciciak!“ vykríklo dievča v strede.

,,Čo si to dovoľuješ?!“ zahriakol ju ten malý vyskočil až k nej a strelil jej riadnu facku. Dievčaťu vyhŕkli slzy.

,,Leo, bolo to potrebné?“ opýtal sa ho chlapec tiež v čiernom obleku.

Začala som si ho všímať detailnejšie. Mal žiarivo zelené oči a husté čierne vlasy presne také ako mala Al. A hlas mal príjemný, hladký. Nie ako ten malý chlap. Ten mal drsný hrubý a podpichovačný hlas.

,,Áno, bolo Taril! Ak, si si nevšimol, tak ma dosť škaredo urazila!“ rozhorčoval sa Leo. Taril si iba hlasne vzdychol.

V tom tam naklusala vysoká hnedovláska s modrými očami oblečená v čiernom latexovom úbore. ,, Prestaňte! Dorobte robotu čo ste tu začali, už chcem ísť domov!“ jej hladký rozkričaný hlas sa niesol čistinkou ako ozvena.

,,Jasné, Uria,“ nevrlo odvetil Leo.

,,Kayl ťa roztrhne ako hada,“ konštatovala Uria, keď sa pozrela na dievčinu v strede.

Asi som mala odísť, no niečo mi hovorilo, že tie dievčatá musím zachrániť. Nevedela som ako. Vyčkala som ešte chvíľku, lebo som chcela vedieť viac.

,, Skôr Evelyn,“ kontroval jej Taril. Bolo vidno, že sa na Leovi dobre bavia.

,,Mimochodom, kde je Garrine?“ opýtala sa zvedavo Uria.

,, Niekde si odbehla,“ povedal ľahostajne Taril. Leo sa zatiaľ durdil na tých dvoch.

Teraz prišla moja chvíľa, keďže si ma doteraz nevšimli. Vyletela som hore, vyriekla čarovnú formulku ktorá rozviazala dievčatám ruky a nohy. Kým dopadli
na zem stihli roztiahnuť krídla a vyletieť z labyrintu. Ja som ich nasledovala. Tí traja sa za nami rozbehli. Letela som ešte rýchlejšie.

,,Ďakujeme, za záchranu!“ volalo na mňa dievča čo bolo v strede.

Kývla som jej hlavou, no neviem či to v takej rýchlosti bolo vidieť. Tí traja boli už ďaleko – nestíhali nám. Dievčatá zosadli na jednej zo striech v novej časti mesta. Pridala som sa k nim.

Dodatek autora:: 

Tretia časť. Konečne bude trocha akcie a mojich nekonečných opisov Laughing out loud Enjoy!

0