Trpká a sladká...

Utekal. Stále len bežal, čo mu sily stačili. Dych sa mu krátil, no i tak bežal ďalej. Sem tam sa stihol obhliadnuť, či za ním stále bežia muži v čiernom. K jeho smole, bežali. Pridal, aj keď ledva stíhal s dychom. Hnedé vlásky mu splašene lietali okolo tváre, pričom sa mu pár pramienkov lepilo na tvár vlhkú od sĺz.
Zabehol do jednej z tmavých uličiek, potreboval si upokojiť splašené srdce, ktoré cítil až v hrdle. Už bol len dve ulice od svojho bytu. Blízko, no predsa ďaleko. Opatrne vykukol zo svojej dočasnej skrýše, aby mal prehľad, kde sa práve muži v čiernom nachádzajú. Všimol si, ako si čosi medzi sebou šepkajú a pozorne sledujú každú škáru medzi domami, až sa napokon zastavili očami na mieste, kde sa mladík skrýval.
„Dočerta!“ potichu zaklial a opäť sa dal na útek. Túto uličku poznal veľmi dobre. Skratka, cez ktorú často prechádzal, keď sa vracal večer z práce. Z nej sa ľahko dostal na hlavnú, kde na jej konci stačilo odbočiť doprava a ocitol by sa na ulici, vystavanej samými bytovkami. Medzi nimi by sa ľahko stratil, no jeho plán mal jeden háčik. Jeden z mužov yakuzi už naňho čakal na konci tmavej uličky. Prudko zastavil a sledoval osobu pred sebou, ako si pokojne poťahuje z cigarety. Od spánku až po lícnu kosť mal vytetovanú špirálu, čo mohlo v skutočnosti vyzerať ako malý čínsky drak, pretože v tej tme to presne hnedovlások nevedel rozoznať.
„Pôjdeš s nami, šéf ťa už čaká,“ oznámil akoby nič a odhodil nedofajčenú cigaretu na zem.
„N-nie!“ z očí sa mu znovu vyvalili tenké potôčiky sĺz.
„Nerob žiadne drahoty. Je ti to tak figu platné,“ podišiel bližšie k mladíkovi a schmatol ho za ruky. Hnedovlasý mladík sa už nevládal brániť. Bol unavený a mal strach. Strach z toho, čo príde.
„Chytil som ho, tak už pohnite kostrou, nech môžeme odtiaľto vypadnúť!“ zakričal kamsi do tmy. Chvíľu čakal, kým sa všetci zídu až potom usadil mladíka na zadné sedadlo terénneho auta, pričom si k nemu z každej strany sadli ďalší členovia yakuzi. Ten “potetovaný“ si sadol na miesto vodiča a vedľa neho sa usadil jediný člen skupiny, ktorý mal blond vlasy a cez nos pásku. Ostatní muži okolo neho mali vyholené hlavy, čo z výšky mohlo byť vidieť ako ritky.
Hnedovlások sa triasol. Cítil, ako mu strach pomaly, ale iste opantáva rozum. Mal chuť vyskočiť z toho prekliateho auta, no cez kopu svalov by sa asi len ťažko dostal von. Preto radšej pozorne sledoval cestu, aby si bol istý, že nevyšli z mesta. V meste sa vyznal, ale ak by ho zaviedli na iné miesto, ťažko by si poradil pri úteku.
K jeho šťastiu však auto po chvíli zastavilo kdesi na okraji mesta pri obrovskej bráne, kde chvíľu stálo a čakalo, kým mu vrátnik umožní vstup. Auto sa opäť pohlo. Cesta sa mu zdala priam nekonečná, všade naokolo boli len presne vystrihané stromčeky, nejaké ozdobné kríky a zopár kamenných sôch, ktoré akoby ich sledovali. Z tohto miesta v mladíkovi rástla čím ďalej tým väčšia panika. Bol až tak zabraný do seba, že si nevšimol zvonenie mobilu.
„Už sme na ceste,“ oznámil ten s páskou a bez rozlúčenia zložil. Na mladíkove počudovanie mal veľmi príjemný hlas.
Už z diaľky bola vidieť honosná strecha budovy. Ako šli autom ďalej, postupne bola vidieť celá budova, až kým pred ňou nezastavili. Hnedovlások si najprv myslel, že ide o jeden z rekonštruovaných chrámov, no vzápätí mu docvaklo, že šéf yakuzi by asi len ťažko býval v chráme.
V skutočnosti však šlo o luxusnú vilu, ktorá sa vzhľadom nenápadne ponášala na jeden z okolitých chrámov.
„Sme na mieste. Pôjdeš s nami za šéfom, takže žiadne blbosti,“ ozval sa ten potetovaný. Ďalší dvaja schmatli mladíka pod pazuchami a vliekli ho ako nejakú handrovú bábiku.
„Zvládnem to aj sám,“ zaprskal hnedovlások a vyšmykol sa im zo zovretia. Hrdo sa vzpriamil, vystrel bojovne bradu a šiel za tým potetovaným, ako ho nazval. Na povrchu sa snažil pôsobiť pokojne, no vo vnútri cítil, že sa klepe ako ratlík. Muži ho naďalej viedli jednou z dlhých chodieb, kde na jej konci boli dvere z masívneho dreva. Blondiak s páskou na ne zaklopal a chvíľu čakal, kým ho osoba za nimi nevpustí dnu.
„Ďalej,“ ozvalo sa za nimi. Blondiak pomaly otvoril dvere a vošiel ako prvý. Za ním následne vošiel hnedovlasý mladík a členovia skupiny, ktorá ho sem priviedla.
Osoba, ktorá ich vpustila dnu stála otočená k oknu, takže mladík nemal možnosť lepšie si prezrieť muža s havraními vlasmi.
„Konečne ste dorazili! Už som mal obavy, že sa mu podarilo prekĺznuť vám pomedzi prsty. Opäť!“ prehovoril s dôrazom na slovo ‚opäť‘. Pomaly sa otočil k mladíkovi a odpil si z pohárika. Tmavými očami si premeriaval chvejúceho sa mladíka a podišiel k nemu. Chytil si jeho tvár pod bradou, aby mu lepšie videl do očí, ktoré boli stále vlhké od sĺz. Palcom mu zotrel pár neposlušných sĺz, ktoré ničili krásu mladíkových očí.
„Dnes večer si už môžete vziať voľno,“ stočil pohľad k mužom pri dverách, „čaká ma dnes ešte nejaká práca, takže odíďte!“ pritisol si nič netušiaceho mladíka k obnaženej hrudi. Všetkým prítomným v miestnosti bolo hneď jasné, aký druh ‚práce‘ má na mysli.
„Aoi-san?“ otočil sa blondiak medzi dverami.
„Chceš mi niečo povedať, Reita?“ nepekne sa zahľadel na miesto kde stál.
„Nie, chcem len vedieť, kde je Ruki,“ opätoval mu pohľad, „keďže mám dnes už to voľno,“ dodal nevinne.
Mladík si všimol ako sa čiernovlasému mužovi postupne na tvári vyčaroval chápavý úsmev. Zaskočilo ho to. Aj keď nechcel, musel uznať, že s úsmevom na tvári mu to pristane viac.
„Ruki pomáha Kaiovi v kuchyni. Povedz im, že aj oni dnes už môžu ísť domov,“ povedal mu a obrátil pozornosť späť na mladíka.
„Dobrú noc, Aoi-san,“ sklonil hlavu na pozdrav a odišiel. Tým pádom hnedovlások zostal v jednej miestnosti spolu so šéfom miestnej yakuzi, čo sa mu vôbec, ale vôbec nepáčilo.
„Uruha, však?“ spýtal sa ho.
Hnedovlások len mierne pokýval hlavou. Aoi sa pousmial a obom nalial do pohárika červené víno. „Mňa môžeš volať Aoi. Vieš prečo si tu?“ Znovu k nemu podišiel a ponúkol mu pohárik. Uruha si od nervozity s ním ani nepripil, len do seba rýchlo kopol obsah pohárika.
„Nemal by som sa pýtať ja, prečo som tu?“ vyštekol po ňom Uruha, podgurážený alkoholom.
„Už dlhšiu dobu počúvam o jednom mladíkovi menom Uruha, ktorý je veľmi úspešný v jednom z mojich podnikov pre pánov. Preto si dnes tu. Chcem totiž tvoje služby!“ odpil si z pohárika, pričom z mladíka nespúšťal oči.
„Neponúkam zákazníkom sex!“ zakričal po ňom a chcel mu jednu vraziť, no Aoi bol pripravený. „Nečakal som, že mi tak rýchlo skočíš do náručia!“ zasmial sa a pritisol si ho pevnejšie k sebe. Sadol si spolu s ním na zem, pevne ho objímajúc.
„Okamžite ma pusti, ty d***l!“ chcel sa mu vykrútiť, no Aoi držal pevne.
„Viem, že im neponúkaš sex a práve preto ti chcem niečo ponúknuť,“ prešiel mu pevnými dlaňami po zadočku až sa Uruha zachvel.
„A prečo práve ja?! V klube ich je toľko, ktorí by sa s vami dokonca ochotne vyspali. Tak prečo?“ už sa nepokúšal zadržať plač. Nechal všetko vyplávať na povrch, pričom ho slabo utešovalo, že mu aspoň zamokrí yukatu od sĺz.
„Tíško. U mňa sa budeš mať lepšie, než v tom klube. Postarám sa o teba. Presne tak ako vtedy, spomínaš?“ chlácholil ho v náručí ako dieťa.
„Kto, dopekla, vlastne si,“ prešiel do tykania, „vôbec si ťa nepamätám! Nič od teba nechcem viac, ako to, aby si ma konečne pustil domov. Musím sa postarať o svojich rodičov, rozumieš? Nebudem ti tu tancovať ako ty pískaš!“ vytrhol sa mu.
„Ty si... Nepamätáš si ma?“ zarazene na neho civel, akoby spadol z Marsu.
„Nie!!“ opäť vyštekol Uruha a schúlil sa na zemi do klbka. Už mu bolo všetko jedno.
„Od zajtra u mňa pracuješ. Ak budeš odvádzať dobrú prácu, sem tam ti dovolím na chvíľu odísť,“ odsunul sa od neho a dolial si víno.
„Už som ti povedal, že nie som šľapka, aby si so mnou spal!“ neuvedomoval si, ako jeho slova pôsobia na Aoia. Cítil, ako mu do údov postupne prúdi hnev, no snažil sa ovládnuť. Vedel, že hnevom by sa nikam nedostal. Radšej si odpil poriadny dúšok z pohára a dvihol Uruhu zo zeme.
„Nejde mi len o sex. Iba chcem, aby si bol po mojom boku. To je všetko,“ premeral si ho očami.
Hnedovlasý mladík neveril vlastným ušiam. Opätoval mu jeho pohľad. Snažil sa v jeho očiach nájsť dôkaz, že klame, ale nič. Videl len samotu a smútok. Aoi sa k nemu začal pomaly skláňať.
„Nie, nerob to...“ stihol mladík zašepkať, ale to už sa mu na ústa pritisli tie čiernovlasého. Len jemne, aby mal mladík možnosť kedykoľvek sa odtiahnuť, ale on tak neurobil. Aoi mu majetnícky obtočil ruky okolo drieku. „Neskoro. Príliš neskoro pre nás oboch,“ zašepkal, keď sa od neho odtiahol. Prstom mu prešiel po zmyselných perách, akoby si ich tvar chcel navždy zapamätať.
„Odvediem ťa do izby,“ ponúkol mu ruku.
„Aká bude moja práca?“
„Povedal som, že mi stačí ak budeš pri mojom boku. To je všetko,“ tajuplne sa usmial. Uruha opatrne vložil svoju dlaň do jeho a nechal sa odviesť do izby. Viedol ho chodbou, ktorou prišiel, cez ďalšiu menšiu chodbičku, kde boli prakticky samé dvere. Uruha si to vysvetlil ako obytné krídlo domu, no ale ani tu Aoi nezastavil. Viedol ho až na koniec chodbičky, kde stálo točité schodisko vedúce na ďalšie poschodie.
„Možno sa tu chvíľu budeš strácať, ale zvykneš si,“ poznamenal Aoi, keď si všimol ako zmätene sa Uruha tvári.
„Myslím, že je to v poriadku,“ zašomral Uruha potichučky. Stále však uprene hľadel na svoju ruku v jeho. Svoje ruky mal vždy studené, no čiernovlasého dlaň príjemne hriala. Nemohol sa však zbaviť pocitu, že tú teplú dlaň už niekedy v minulosti držal.
„A sme tu!“ usmial sa Aoi a pustil jeho dlaň. Pomaly otvoril dvere až trochu zaškrípali. Hnedovlások nesmelo odstúpil, aby si lepšie prezrel izbu, ktorú mu jeho nový zamestnávateľ ponúkal. V strede miestnosti stála obrovská posteľ s nebesami, po jej bokoch nočné stolíky s malými lampičkami na čítanie. Pri jednom z nich boli taktiež dvere, vedúce do kúpeľne. Napravo odo dverí stála masívna skriňa, ktorá mala rovnako vyrezávané ornamenty, aké boli aj na čele postele i nočných stolíkoch. Naľavo bolo umiestnené veľké okno s balkónovými dverami vedúcimi na veľkú letnú terasu, ponúkajúcu výhľad na rozľahlý pozemok.
„Páči sa ti?“ spýtal sa po chvíli Aoi, keď hnedovlások nič nevravel.
„Je nádherná,“ zašepkal hnedovlások so sklopenými očami. I keď šla z čiernovlasého silná autorita, nejako cítil, že postupne z neho opadá všetka nervozita. Zdvihol zrak od zeme a nesmelo si prezeral čiernovlasého tvár. Čierne, po plecia dlhé vlasy. Tmavohnedé oči, ktoré akoby sa snažili hnedovláska pohltiť, rovný nos a plné, hebké pery, ako mal už tú možnosť zistiť.
„Mám niečo na tvári?“ spýtal sa veselo Aoi a opäť si stiahol hnedovláska k sebe. Uruha si všimol, že za necelú hodinu sa už niekoľko krát ocitol v jeho náručí. Nemohol však poprieť, že sa mu to páči.
„Nie, len som sa zamyslel,“ odvrkol mladík, uhýbajúc pohľadu staršieho.
„A nad čím?“ pritiahol si ho za pás bližšie. Všimol si ako hlasno mladík zalapal po dychu.
„Rád by som si už šiel ľahnúť,“ zašepkal Uruha potichučky, až by to skoro nebolo počuť, keby ho Aoi pevne nedržal v náručí.
„Iste, iste,“ sklonil k nemu hlavu a vpil sa mu do úst. Tentoraz však už nie tak jemne ako prv. Lačne skúmal mladíkove ústa, jazykom dráždil ten jeho i vyzýval ho k vášnivému tancu. Majetnícky obtočil ruky okolo mladíkovho zadočka. Uruha nedokázal v sebe potlačiť ston, ktorý sa už dlhšie dral na povrch. Neisto ovinul paže okolo čiernovlasého krku. Bolo mu to známe. To objatie, tie bozky, ba dokonca temná vôňa mora, akú mal zrejme iba Aoi mu bola povedomá. Všetko bolo také známe, no akoby mal v hlave obrovskú bublinu, vďaka ktorej si nie a nie spomenúť, ktože je tento tajomný šéf yakuzi.
„Dobrú noc,“ šepol Aoi, keď sa odtiahoľ, „Uru-chan,“ a prešiel mu prstom po nabehnutej spodnej pere. Mladík hodnú chvíľu stál na mieste bez pohnutia s očami zabodnutými do chrbta čiernovlasého. Stál tam pokiaľ mu úplne nezmizol z dohľadu a nevedomky si prechádzal prstami po nabehnutých perách.
_ _ _ _ _

Nenáhlivo pootvoril oči a zadíval sa na svoj vlastný odraz v zrkadle. To ho prebudilo okamžite.
„Dokelu!“ zahromžil a radšej oči zatvoril. Vedel presne, aký účel to zrkadlo spĺňalo. Až teraz si opäť plne uvedomil, kde sa nachádza. Pretočil sa na druhú stranu, chcel sa uistiť, či naňho niečo, alebo niekto nečaká vedľa, no k jeho šťastiu nikde nikoho. Jediné, čo narúšalo nedotknutú druhú časť postele bol obal na šaty, ktorý tam ešte večer určite nebol. Zľahka sa prstami po ňom načiahol, akoby sa bál toho, čo sa v ňom môže skrývať. Pohodlne sa usadil na posteli, priťahujúc si ho k sebe. Potiahol za zips a roztvoril čierny obal, aby sa lepšie prizrel na to, čo sa v ňom ukrývalo. Od úžasu vypúlil oči a obal opäť rýchlo zatvoril. Cítil, ako mu červeň postupne prúdi do líc.
„Smiem ďalej?“ ozvalo sa spoza dvier. Uruha zašomral jedno rýchle ‚áno‘ a rozpačito skryl hlavu pod vankúš.
„Ehm, neruším?“ spýtal sa Aoi a prisadol si k mladíkovi na posteľ. Dlaňou jemne prešiel po vankúšiku, kde sa Uruha urputne snažil ukryť svoju tvár.
„Prečo sa mi skrývaš, hm?“ potiahol za vankúš, no mladík držal pevne.
„............?!?“
„Prosím ťa, ukáž sa mi, veď ti vôbec nie je rozumieť,“ zašepkal Aoi a opatrne mu stiahol vankúš z hlavy. Zadíval sa na mladíkovu tvár, ako sa roztomilo červená. „Dobré ráno, anjelik!“ sklonil sa k nemu a venoval mu letmý bozk na rozpálené líčko. Mladík či chcel, alebo nechcel, nemohol potlačiť chvenie, ktoré mu jeho bozk spôsobil.
„Dobré r-ráno!“ Zašomral a zabalil sa do paplóna, aby čiernovlasý nevidel, ako na neho pôsobí jeho prítomnosť. Ale Aoi to dobre videl. Užíval si jeho reakcie, pretože i on naňho reagoval podobne.
„Čo má znamenať ten kostým? A nevolaj ma anjelik!“ Celý sa vystrel, keď si uvedomil, aké oslovenie Aoi použil. Prísne sa zadíval čiernovlasému do očí, čakajúc na vysvetlenie.
„Dnes sa u mňa koná menšie posedenie vodcov klanov,“ načiahol sa k nemu, „a potrebujem niekoho ako si ty!“ pošepkal mu do uška, pričom nenápadne nasal jeho vôňu. Hnedovlasému vytryskol na čele studený pot. Chcel sa odtisnúť čo najďalej z jeho dosahu, no Aoi mu ovinul ruky pevne okolo bokov. Pritisol sa k nemu, užívajúc si teplo, ktoré z mladíka po ráne sálalo.
„Čo si mám pod tým ‚potrebujem‘ predstaviť?“ Zapriadol Uruha, keď mu čiernovlasý začal prstami kresliť po chrbte rôzne neurčité ornamenty.
„Potrebujem na dnes večer jedno tvoje súkromné predstavenie. Samozrejme, nemusíš sa báť, že by si na teba nejako dovoľovali. O tvoju bezpečnosť sa bude nenápadne starať Reita.“ Ďalej Aoi zmysluplne šepkal. Prsty si zablúdili do vlasov, jemne sa nimi prepletali a potom sa opäť vracali späť ku mladíkovmu štíhlemu krku. Aoi vedel, že by sa mal odtiahnuť, no nemohol si pomôcť. Hnedovlások si zrejme plne neuvedomoval, aký vplyv má na šéfa yakuzi. Dráždil jeho zmysly, provokoval ho, a pri tom sa stále dokázal tváriť nevinne ako malé mača.
„Takže, súhlasíš?“ Zamumlal mu pri krku a pomaly sa od mladíka odtiahol. Hnedovlások sa tváril, akoby bol v tranze. Stále totiž na sebe vnímal vôňu čiernovlasého. Až o hodnú chvíľu mu došla Aoiova otázka.
„Fajn,“ mierne pokýval hlavou, no staršiemu sa do očí nepozrel.
„Som rád. Mimochodom, raňajky sú už na stole. Počkám ťa za dverami, aby si sa mohol pokojne prezliecť. Nájdi si niečo v skrini,“ s poslednou vetou sa otočil na päte a zmizol za dverami.
„Aké ohľaduplné,“ zašomral si popod nos mladík.
_ _ _ _ _

Po spoločne strávených raňajkách sa čiernovlasý ospravedlnil s tým, že si musí niečo vybaviť v meste. „Vrátim sa až večer. Ruki ti pomôže s prípravami na vystúpenie,“ a vyparil sa ako para nad hrncom. Uruha tak zostal sám s Reitom, ktorému čiernovlasý prikázal, aby z neho ani na minútu nespustil oči.
Hnedovlasý mladík odložil svoje paličky, poďakoval za jedlo a na jeden záťah vypil kalíšok kvalitného saké.
„Ešte by nebolo?“ spýtal sa o kúsok stojaceho blondiaka.
„Nie,“ odpovedal striktne.
„Pche... A čo tu mám teraz robiť, keď ani ožrať sa nesmiem?“ tresol razantne kalíškom o stôl.
„V sídle sú horúce kúpele, knižnica i telocvičňa. Stačí si vybrať!“ vymenoval, čo ho ako prvé napadlo. Mladík len pokýval hlavou na znamenie, že rozumie. Rozhodol sa, že si skočí najprv do telocvične, potom zrelaxuje v kúpeľoch, aby sa cítil oddýchnuto pred vystúpením. A možno by sa hodil i menší šlofík. Čím dlhšie nad tým uvažoval, tým viac sa mu to pozdávalo. Navyše veril, že ak dnešné vystúpenie dopadne dobre, Aoi ho pustí domov.
„Tak ja pôjdem najprv do tej telo-“
„REITÁAA~!“ Rozrazili sa dvere od jedálne a dovnútra vpadol maličký človiečik s bledohnedými vláskami a šibalským úsmevom na tvári. Človiečik sa hodil blondiakovi okolo krku a hneď ho začal bozkávať, pričom okázalo ignoroval fakt, že nie sú v miestnosti sami.
„Ru-Ruki, poč-“ Reita sa nemohol dostať k slovu. Človiečik mal na počudovanie veľa sily a ďalej sa urputne snažil prebojovať jazykom do blondiakových úst.
„Nenechajte sa rušiť. Akoby som tu vôbec nebol,“ Uruha sa chcel nenápadne vytratiť, no jeho plán zhatal chlapík s tetovaním stojaci medzi dverami.
„Reita! Tie ocucávačky si nechaj, až keď ti skončí pracovná doba,“ zavelil mocným hlasom. „A ty Ruki si radšej všímaj svoje okolie! To neznamená, že keď tu nie je šéf, tak tu nie je nikto okrem vás dvoch,“ potiahol si z cigarety a obrátil svoj zrak na Uruhu.
„Mladý, ak chceš niekam ísť, musíš to povedať. Aj tak pochybujem, že sa tu bez nás vyznáš,“ dym sa okolo neho vznášal ako ranná hmla na ulici. „Na chvíľu ťa budem potrebovať, Reita,“ prehodil späť pozornosť na blondiaka.
„Ruki, zaveď šéfovho hosťa kam si želá. Hlavne daj pozor, aby sa nepokúsil utiecť!“ Pohladil človiečika po hlave ako psa a odišiel spolu s potetovaným chlapíkom.
Keď osameli, Ruki sa nevinne usmial na hnedovláska a chytil ho za ruku.
„Prepáč, nestihol som sa ti riadne predstaviť. Som Ruki, veľmi ma teší!“ potriasol mu rukou ako starému známemu, no nepustil ju.
„Vyzerá to tak, že dnes ťa budem mať celý deň na starosť,“ i keď sa stále usmieval, jeho oči nejako nadšene nevyzerali.
„Chcel som ísť do telocvične. Zavedieš ma tam, prosím?“ opatrne sa vyvliekol zo zovretia jeho ruky.
„Áno.“
_ _ _ _ _

„Toto som potreboval,“ vydýchol si mladík, keď mu Ruki jemne masíroval chrbát. Lebedil si v horúcej vode a usrkával z pohárika šampanského, ktoré mu drobec priniesol.
Skoro celý deň strávil v súkromnej telocvični, kde sa urputne snažil vycvičiť si čiernovlasého z hlavy. Bez úspechu. Navyše mu Ruki stále behal za zadkom, takže ani nemal riadnu šancu na útek, okrem tej z rána.
„Uru?“ počul pri hlave Rukiho hlások.
„Čo sa deje?“ zložil si z čela obklad a stočil hlavu smerom k nemu. Tak dobre sa mu v horúcej vode ležalo. Cítil sa uvoľnene, nič ho netrápilo.
„Vieš, prepáč, že sa pýtam tak priamo, ale ty už si mal muža však?“ spýtal sa celý červený Ruki.
„Hej, mal,“ prehovoril po chvíli hnedovlások, „ale to už bolo dávno,“ a prešiel Rukimu po červenom líci.
„Prečo sa pýtaš?“ pomaly sa odtiahol, aby mu videl do tváričky.
„No, ja a Reita, vieš.... to... no... spolu,“ koktal drobec.
„Chodíte,“ dodal hnedovlások, keď videl, že to z neho ide ako z chlpatej deky.
„Nie!“
„Nie?“ spýtavo sa na Rukiho zadíval a usrkol si z pohárika.
„Teda áno! Áno, ale my sme ešte to... spolu nerobili,“ vypotil zo seba drobec.
„Ráno to tak teda nevyzeralo,“ zaškeril sa Uruha.
„Ja viem. Už dlho sa o to pokúšame, ale akosi sa nám nedarí. Vždy nás niečo vyruší, alebo nie je čas. A keď je čas, tak zase nie je chuť. Už neviem, čo mám robiť,“ vychrlil zo seba drobček, tak rýchlo až sa v tom Uruha strácal.
„Takže, odo mňa chceš radu?“ zvedavo nadvihol jedno obočie.
„Tak nejak,“ smutne si povzdychol a s prosbou v očiach sa na mladíka zadíval.
„Vieš, podľa mňa, čím viac sa budete o to snažiť, tým je pravdepodobnejšie, že sa k tomu ani nedostanete. A keď aj, tak si to ani jeden z vás neužije. Mali by ste to nechať na moment prekvapenia. Nechať sa unášať, užívať si to krásne medzi vami,“ rozprával mladík, tým svojím zmyselným hlasom, pričom sa mu myšlienky opäť zatúlali k čiernovlasému. Predstavoval si ho ako leží vedľa neho v horúcej vode, jemne mu prstami prechádza po obnaženej hrudi, bruškami prstov mapuje jeho vypracované svalstvo na bruchu, skúma a objavuje hebkosť majiteľovej pokožky.
„Uru?“ vytrhol ho z úvah drobcov hlas.
„Prosím?“
„Ďakujem ti. Som rád, že si ma vypočul,“ pošepkal vďačne Ruki a opäť sa ujal masírovania mladíkových ramien.
„Mimochodom, o chvíľu ťa musím ísť pripraviť na dnešný večer!“
„Viem,“ vzdychol Uruha a naklonil krk na stranu, aby mal drobec lepší prístup so svojimi šikovnými rúčkami.
_ _ _ _ _

„Už je pripravený?“ spýtal sa nedočkavo Aoi, keď Ruki vyšiel z mladíkovej izby.
„Áno. Mám vám ho predviesť?“
„Netreba, už si ho odvediem. Ďakujem ti, Ruki. Dnes si už môžeš dať voľno,“ pohladil drobca po hlave a skrz neho sa načiahol k dverám od mladíkovej izby. Jemne zaťukal na dvere a slušne si počkal, kým ho Uruha nevpustí dnu.
„Môžeme ísť?“ skúmavo si očami premeral mladíkovo štíhle telo.
„Vážne musím byť v tomto?“ zahundral Uru a pre istotu si ešte raz skontroloval podväzky.
„Si nádherný,“ pošepkal mu tesne pri ušku. Uruha ani nepostrehol, kedy sa k nemu dostal tak blízko. Ale jeho teplý dych mal na neho úžasný účinok. Hneď mal nohy ako z rôsolu, až ho musel starší zachytiť. Obtočil paže okolo mladíkovho štíhleho tela, sklonil k nemu hlavu, aby mal lepší prístup k pokožke na jeho hrdle. Maškrtne si jazykom podmanil hebkú pokožku, sal ju, trochu sa s ňou pohral zúbkami, pokiaľ mu od bozkávania neurobil pár siniek. Rukami zablúdil za jemnú látku na hnedovláskovej hrudi. Prsty si bystro našli objekt svojej túžby. Uruha sa čiernovlasého pevne držal okolo krku, nechal svoje stony voľne prúdiť po izbe, keď sa čiernovlasý venoval jeho bradavkám.
Aoi si mladíka otočil tvárou k sebe. Pozorne skúmal jeho vzrušenú tvár, chvejúce sa viečka, pery priamo kričiace po bozku. Jemne prešiel palcom po nabehnutej spodnej pere. Uruha zatvoril oči, keď sa k nemu čiernovlasý lenivo skláňal.
„Aoi-san, všetci hostia už sedia na svojich miestach. Čaká sa len na vás,“ ozval sa za dverami Reita. Šéf yakuzi potichu zaklial, no mladíka zo svojho náručia nepustil. Akoby sa náhle všetko čaro z izby vyparilo, hnedovlások sa od staršieho snažil odlepiť, no márne. Aoi ho nežne chytil za bradu a hlboko sa mu zadíval do očí.
„Čo keby sme si to nechali na noc, hm?“ smelo sa uškrnul a venoval mu letmý bozk na rozpálené líce, čím hnedovlasému vyrazil dych. Nestačil sa čudovať nad staršieho drzosťou.
„Tak, pôjdeme?“ spýtal sa Aoi a upravil si fialovú yukatu.
„Môžeme,“ chytil sa čiernovlasého ruky. V duchu sa len pousmial nad svojou dvojzmyselnou odpoveďou.
_ _ _ _ _

Večer prebiehal vcelku pokojne. V jedálni sa stretlo asi štrnásť mužov vrátane Aoia. Z toho všetkého šlo o sedem hláv mocných klanov z celého regiónu Kantō a ich siedmych takzvaných pravých rúk. Na strane čiernovlasého stál Reita.
„Takže, páni, som rád, že ste prijali moje pozvanie na túto hostinu na počesť môjho zosnulého otca. Iste viete, že zo všetkých regiónov máme medzi sebou najlepšiu spoluprácu. Bol by som rád, keby to tak aj zostalo potom, čo som prevzal žezlo,“ Aoi zodvihol malý kalíšok so saké a počkal, kým i ostatní tak neurobia.
„Na dobré vzťahy!“ spoločne si pripili drahým saké. I keď bol Aoi zo všetkých vodcov najmladší, rešpekt si získal už vo svojich stredoškolských časoch, takže o nejaké rebélie sa nemusel zaujímať.
„Aoi-san, vravel si, že máš pre nás nachystané nejaké prekvapenie!“ ozval sa jeden zo šéfov.
„Ah, áno, skoro by som na to po tak skvelom dezerte aj zabudol. Reita, prosím, priveď sem dnešné vyvrcholenie programu!“ otočil sa smerom k blondiakovi po jeho pravej strane.
„Iste,“ pokýval hlavou a vytratil sa kdesi na chodbe. Po chvíli sa v jedálni zhasli svetlá a vo dverách sa objavil hnedovlások s jednou sviečkou v ruke. I skrz jemné svetlo, ktoré sviečka vydávala boli vidieť jemné biele šaty, ktoré viac odhaľovali ako zakrývali. Pod nimi presvitali čisto biele podväzky, zvýrazňujúce krásu mladíkových štíhlych nôh. Na chrbte mal pripevnené snehobiele krídla z jemných pierok. Uruha sa pomaly približoval ku stolu. Ladne vrtel bokmi zo strany na stranu, sebavedomo, s istotou, bez najmenšieho zaváhania. I keď bol vcelku ľahko odetý, vďaka tme mal perfektné maskovanie, kvôli ktorému nikto z účastníkov nemal skoro žiadnu šancu zistiť, že v skutočnosti ide o muža. Podišiel ku stolu, presne vedľa čiernovlasého sa zastavil, trochu ho pošteklil svojimi rozpustenými vlasmi, keď sa pri ňom skláňal, aby zapáli jednu zo siedmich sviečok, ktoré ležali nedotknuto na stole. Počul, ako jeden z vodcov pri ňom hlasno preglgol, keď sa približoval k nemu. Drzo si vyložil nohu na jeho stoličku, vytasil tak na obdiv svoje nádherné stehienko. Bez problémov zapálil ďalšiu sviečku, pričom sa nenápadne o neho obtrel. Postupne sa prešiel pomedzi všetkými vodcami a ich strážcami, každého z nich obdaril malým tančekom alebo letmými dotykmi. K nikomu si nedovolil niečo viac alebo menej. Každý rovným dielom. V miestnosti bolo vďaka sviečkam postupne viac svetla, takže sa páni mohli i pokochať nádherným výjavom pred sebou, uspokojiť i zrak. Aoi sústredene sledoval ako sa mladík načahuje skrz Reitu k poslednej sviečke. Užíval si ako blondiak pred ním stuhol. Vedel však, že hrá veľmi nebezpečnú hru. Všimol si ako Aoi stíska čeľusť, keď zapaľoval tie sviečky. Odtisol sa od blondiaka a naposledy všetkých obdaril jedným zo svojich úsmevov ‚dnes nič nebude‘. A tak ako prišiel, potichu sa vytratil. Zanechal za sebou mäkké sviečky i tvrdých hostí. Hneď ako zmizol, opäť sa rozsvietila celá jedáleň.
„Mám pocit, že som videl anjela!“ prelomil ticho ako prvý jeden zo šéfov.
..........
„Ďakujem vám za úžasný večer, páni. Prajem vám dobrú noc!“ rozlúčil sa Aoi so svojimi hosťami. „Reita, prosím ťa, dohliadni na nich, kým odídu. Niečo si nutne musím vybaviť,“ kývol hlavou smerom ku schodisku.
„Postarám sa o to.“
„A daj si už dnes voľno. I ostatní.“
Blondiak kývol na znak, že rozumie a pobral sa preč. Na to sa Aoi rozutekal ku schodisku za mladíkom.
_ _ _ _ _

„Osprchovaný?“ začul známy hlas. Prudko sa otočil a zbadal vo svojej posteli čiernovlasého, ako sa mu tam drzo rozvaľuje.
„Hej,“ odpovedal a ďalej si sušil vlasy. Zároveň si však chcel zakryť tvár pred starším, aby nevidel červeň, ktorú mu spôsobila jeho prítomnosť. Navyše mal len okolo bokov omotaný uterák, takže mal na to plné právo.
„Tvoje predstavenie bolo dobré.“ Opäť sa Aoi ozval, pričom sledoval, ako mu po chrbte ešte stále stekajú kvapôčky vody. Mal príšernú chuť mu ich všetky zlízať z tej jeho hebkej pokožky.
„Len dobré?“ zdvihol mladík od prekvapenia obočie, kým to druhé zostalo v pokoji.
„Predstavenie bolo dobré, ale ty úžasný!“ zavrňal Aoi a očami z mladíka sťahoval uterák. Uruha chytil ešte červenší odtieň. Bol zvyknutý, že s ním muži flirtovali, ale tí muži ho nikdy nahého nevideli a nemali tak krásny pohľad, akým ho Aoi obdarovával.
„Ďakujem,“ pošepkal Uru so sklopenými očami.
„Mám pre teba odmenu. Poď si po ňu,“ ukazovákom ho lákal k sebe. Mladík musel uznať, že v tej yukate a tým pohľadom, akým ho zvádzal, nemal ďaleko od toho, aby si k nemu vliezol. Cítil, ako mu je aj pod tým prekliatym uterákom pritesno. No Aoi si to všimol. Bleskurýchle vstal z postele, podišiel k mladíkovi a uväznil ho vo svojom náručí.
„Presne toto som túžil urobiť v tej jedálni,“ pritisol sa k nemu svojim tvrdým rozkrokom. S rukami obtočenými okolo jeho drieku, pomaly sa presúval k posteli. Cítil, ako sa mladík v jeho náručí chveje. Otočil si ho k sebe a spolu s ním sa hodil na mäkké matrace. Ich tvrdé rozkroky sa o seba obtreli, až Uruha slabučko zastonal. K tomu sa pridala čiernovlasého ruka, ktorá jemne masírovala jeho úd cez uterák. Aoi si ho obrátil pod seba, hladko mu strhol uterák a ďalej ho spracovával. Mladík sa cítil bezbranne. Bol pred ním nahý, vystavoval mu tak na obdiv svoju slabotu, no zároveň nechcel, aby prestal. Jeho lenivé tempo ho mučilo, nútilo ho prirážať proti staršieho ruke. Aoi si vychutnával pohľad na vzrušenú mladíkovu tvár. Zohol sa k jeho hrudi, maznal sa s jeho bradavkou, zatiaľ čo s rukami stále zamestnával lono. Jazykom prešiel až pod jeho ľavé rebro. Vedel, že hnedovlások je tam veľmi citlivý. Vyhľadal si to čarovné miestočko, zúbkami jemne hryzkal kožu pod rebrom, vzápätí ju však hladil jazykom. Stačilo už len pár rýchlych pohybov rukou a hnedovlások dosiahol vytúženého vrcholu.
„To.... Toto si chcel... robiť v tej jedálni?“ prehovoril po chvíli Uruha, keď dostal vzduch do pľúc.
„A ešte oveľa viac,“ sklonil sa k nemu čiernovlasý. Bozkával ho na tvár, každú jej časť, no ústam sa stále vyhýbal. Uru už viac nevládal. Pritiahol si čiernovlasého tvár k sebe, prisal sa na jeho pery. Nežne sa iba obtieral, maznal, užívajúc si tú chvíľu. Jazykom obkrúžil ich tvar, opatrne, skúmavo sa snažil dobyť do ich vnútra. Aoi ho poslušne vpustil dnu. Chvíľu ho nechal, nech skúma, no potom prevzal iniciatívu. Zvoľna dobýval jeho ústa, pridŕžal si ho pri sebe. Mladík sa však od neho prudko odtrhol. Strhol ho pod seba a usadil sa na ňom.
„Teraz ty,“ zmyselne zašepkal. Rukou, ktorú mal na jeho hrudníku ho jemne povalil do perín. Lenivo mu odviazal pás z yukaty, pričom bruškami prstov skúmal novo odhalenú pokožku na vypracovanom bruchu. Čiernovlasý si užíval mladíkových bádavých dotykov, stále si ho pridŕžajúc za stehná, ktoré jemne hladil. Hnedovlások sa rukami hral s jeho bradavkami, očami však stále pozorne sledoval Aoia. Zadočkom sa obtrel o jeho nabehnutý rozkrok, cítil, že ak si nešvihne, príde o zábavu. Opustil jeho hruď a pomaličky sa posúval dolu. Aoi vedel, čo sa chystá urobiť. Videl mu to na očiach, no nezastavil ho. Hnedovlások sa mu usadil medzi nohami, prstami položenými na jeho brušku prebehol nimi ku okraju boxeriek. Slimačím tempom ich stiahol dolu, odhalil tak jeho pulzujúci penis, zúfalo volajúci po uvoľnení. Sklonil sa k nemu, svoje pramienky vlasov začal navíjať okolo jeho mužstva, až dráždivo pomaličky. Akoby si balil svoj vlastný vianočný darček.
„Vieš ako na mňa,“ zastonal Aoi, keď si ho vložil do úst. Zaboril mu prsty do vlasov, snažiac sa určiť si svoje tempo, no Uruha sa nenechal. Ďalej pomaly jazykom láskal špičku, nežne ju sal. Pomaličky však šiel i nižšie, vsúvajúc si jeho úd hlbšie do hrdla, pričom postupne nenáhlo odbaľoval svoj darček. Veselo ignoroval fakt, ako sa pod jeho sladkým mučením Aoi zvíja. No i ten už bol na svojej hranici. Pritiahol si mladíkovu tvár k sebe i pritisol sa k jeho sladkým perám. Náruživo ich bozkával, zatiaľ čo si hnedovláska pokladal do nadýchaných perín. Už nemohol viac čakať. Bolo to tak dávno, kedy naposledy láskal mladíkovo telo. Opustil jeho sladké ústočká a načiahol sa do zásuvky nočného stolíka, odkiaľ si vzal tubičku s gélom i malý balíček.
„Kde sa to tu vzalo...?“ nenechalo Uruhu chladným, keď videl, čo Aoi vytiahol.
„Ruki si svoje povinnosti plní vždy dobre,“ tajomne sa na mladíka usmial a usadil sa mu medzi stehnami. „Chýbajú mi tie podväzky. Máš v nich neuveriteľne krásne nohy,“ pošepkal perami pritisnutými k mladíkovej pokožke. Šikovne otvoril uzáver tubičky a malé množstvo si naniesol na prsty. Pohľad na mladíkovu vzrušenú tvár len čiernovlasého väčšmi burcoval. Opatrne zasunul jeden prst do mladíkovho vnútra hľadajúc to správne miestočko, ktoré by ho vynieslo na vrchol. Ústami sa opäť prisal k jeho pokožke na vnútornej strane stehna a vsunul doňho ďalší prst. Zatiaľ čo prstami dobýval jeho vnútro, zúbkami si značkoval mladíkove stehná. Avšak už i naňho toho bolo príliš. Pridlho čakal na túto chvíľu. Vytiahol svoje prsty z Uruhovej dierky a zasunul sa doňho v celej svojej dĺžke. Chvíľku počkal, aby si hnedovlások privykol na plnosť vo svojom vnútri. Nechcel svojmu milému nijako ublížiť. Sklonil sa k mladíkovým perám a ľahučko si ich privlastnil, skusmo však proti nemu prirazil. Keď však Uru nijako neprotestoval, opäť prirazil, no tentoraz tvrdšie. Jednu jeho nohu si prehodil cez plece, lepšie sa usalašil medzi jeho nohami a znovu prudko prirazil. Zúbkami i jazykom si znovu podmanil pokožku na mladíkovom stehne, zatiaľ čo si razil cestičku do väčšej hĺbky. Stupňoval tempo svojich prírazov, pridával na sile. I keď sa im dych krátil, ani jeden z nich sa nechcel pripraviť o pôžitok z orgazmu, ktorý sa pomaly, ale isto blížil. Uru si zišiel rukou po svojom nabehnutom mužstve, popritom však neprestával vychádzať naprieč prírazom, akými ho Aoi obšťastňoval. Potreboval už len maličký kúsok, rukou divoko kmital v tempe čiernovlasého vášnivých nárazov, užívajúc si plnosť vo svojom tele. Na rozkoši mu pridával aj fakt, že sa celý čas mohol sledovať v zrkadle pripevnenom nad posteľou. Posledný mohutný príraz stačil na to, aby sa Uruhovo vnútro vyplnilo dôkazom lásky Aoia. Avšak mladík sa do raja ešte nedostal, tým si bol Aoi stopercentne istý. Vzal jeho nabehnutý penis do úst a jemne ho poláskal jazykom. Cítil, že čoskoro bude, preto ho pojal celého do úst a začal ho divoko sať, až kým hnedovlások nevyvrcholil s menom čiernovlasého na perách. Počkal, kým si k nemu Aoi ľahne a až potom sa spokojne zahrabal do jeho náručia. Najradšej by už zaspal, no stále mu vŕtala v hlave jedna otázka.
„Aoi?“
„Hm?“
„Nestretli sme sa niekedy už?“
Čiernovlasý bol razom hore.
„To nie je otázka, akú by som po sexe čakal,“ zasmial sa Aoi a väčšmi si pritisol mladíka k svojej hrudi. Vedel, že Uruha sa bude odpovedi dožadovať stoj čo stoj, preto sa rozhodol byť úprimný. Nielen k nemu, ale i k sebe. „Vážne si na nič nespomínaš?“ spýtal sa ho so sklamaním v hlase.
„Na vyššej strednej som vraj prežil nejaký šok, ktorý mi doteraz blokuje spomienky na to obdobie. Rodičia o tom predo mnou nikdy nehovorili, dokonca ani sestra. Toto bolo jediné, čo mi povedali,“ čudoval sa sám sebe, že to zo seba tak ľahko dostal.
„Aha, chápem,“ povzdychol si čiernovlasý a vlepil mladíkovi na čelo malý božtek. „Smiem ti povedať jeden príbeh?“ spýtal sa ho s nosom zarytým do jeho vlasov.
„Sem s ním,“ zívol si Uruha a pohodlne sa uvelebil na hrudi čiernovlasého.
„Dobre teda,“ povzdychol si Aoi. „Bol raz jeden princ, ktorý musel povinne chodiť do školy i s ostatnými deťmi. Lenže väčšina z tých detí princovi závidela jeho urodzenosť a krásu, preto sa každý z nich snažil byť s ním takým kamarátom len naoko. Vždy to tak bolo. A princ bol tak milý a naivný, že nevidel skrz ich falošné masky. Inak to nebolo ani keď nastúpil na strednú. Znovu tí istí podvodníci, no tentoraz s menším rozdielom. Títo si už nechceli len užiť krásu a bohatstvo jeho mocných rodičov, išlo im o samotného princa, pretože z maličkého princa sa stal dospelý princ, ktorý svojou krásou lákal každého, kde sa zjavil. Dokonca si nevedomky získal srdce svojho osobného strážca. No jedného dňa to tí podvodníci prehnali, keď sa pokúsili zneužiť princovo telo. Na poslednú chvíľu ho však zachránil jeho osobný strážca, ktorý všetkých potrestal a princa si odviezol do svojho domčeka. Lenže princ spal dlhým spánkom a vyzeralo to, že sa nechce vôbec prebudiť. A tak strážcu napadlo, že keby ho pobozkal, možno by sa prebudil. A mal pravdu, princ sa prebudil, avšak akoby bol v tranze. V tom omámení v akom bol, sa strážcovi podarilo zviesť princa a...,“ náhle sa zasekol, „prepáč, nedokážem to dorozprávať,“ odvrátil sa od prekvapeného mladíka. Prudko vstal z postele a chystal sa odísť, no Uruhova ruka ho zastavila.
„Krásny príbeh, strážca. Ďakujem,“ potiahol, „nechoď nikam!“ a stisol ešte silnejšie čiernovlasého ruku. Obrovská bublina v mladíkovej hlave praskla a jej maličké kvapôčky ju postupne obohacovali spomienkami.
_ _ _ _ _

Ležali vedľa seba s rukami prepletenými medzi sebou, a len tíško načúvali hlasitému búšeniu sŕdc, ktoré akoby si medzi sebou hrkútali. Nepotrebovali slová, všetko už bolo povedané rečou ich tiel. Nežne sa k sebe túlili ako čerstvo narodené mačiatka i vymieňali si ľahké bozky. Čiernovlasý z mladíka nespúšťal ani na sekundu oči.
„Čo je?“ nedalo to mladšiemu nespýtať sa.
„Začína mi tvrdnúť, len pri pohľade na tvoje vlasy,“ uškrnul sa Aoi a stiahol si mladíka na seba.
„To sa dá príjemne využiť,“ naladil sa na rovnakú nôtu i hnedovlások. Mierne zavrtel bokmi nad prebúdzajúcim sa Aoiom II.
„Nie tak hŕŕ, znovu budem pripravený prinajmenšom o desať minút,“ argumentoval Aoi, no márne. Uruha si začal pohrávať s jeho kľúčnou kosťou a nebezpečne sa presúval ku krku, len aby si ho označil rovnako ako čiernovlasý jeho stehná.
„Myslím, že ani celých tých desať minút nebudem potrebovať, aby som bol opäť schopný plnohodnotnej akcie,“ prevrátil ho pod seba s pevným rozhodnutím hnedovláska unaviť na smrť.
„Ľúbim ťa,“ stihol Uru pošepkať skôr, než si Aoi nadobro privlastnil jeho pery.