SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Peklo nebo ráj?

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Za svoj život som napáchala zla až príliš. Zločin za zločinom, krádež za krádežou a mnoho iného. Osudný deň nastal a ja som za svoje činy pomaly začala platiť. Mala som 25 a kľudne som si vykračovala po ulici, keď oproti mne z ničoho nič vyletelo auto a zavalilo ma. Na mieste som bola mŕtva. Stála som a sledovala som zachranárov, ako sa márne snažili oživiť moje telo. Bohužiaľ bolo neskoro. Obrátila som sa, lebo ma opantala slastná vôňa nejakej nepoznanej veci. Kráčala som za ňou, až som sa zastavila na odľahlom mieste. Zruinované budovy všade navôkol. Uvidela som zopár ľudí ako vchádzajú do jednej z nich. Šla som za nimi. Bola to chyba. Vošla som do nej a následovalo dlhé schodisko smerom dole. Kráčala som opatrne schod po schode. Zazrela som, že schody pomaly končia. Posledný schod a ja som stúpila na dlažbu. Schodisko zmizlo a ja som bola v tmavej štvorcovej miestnosti. Obzerala som sa či niečo neuvidím. Uvidela som dvere. Rozbehla som sa k nim a siahala som na kľúčku.
,,Počkaj!!!" Kovový hlas sa ozval po celej miestnosti a mňa až zamrazilo. Ako som držala tú kľúčku cítila som teplo. Zovrela som ju pevnejšie a aj skrz príkaz som sa ju snažila otvoriť. ,,Varujem ťa!!!" ozval sa hlas znova a ja som cítila niečo zo zadu na mojom krku. Pustila som kľučku a opatrne sa otočila. Predo mnou stál muž v železnom brnení s troma železnými krídlami a namiesto ľavej ruky mal meč, ktorým práve na mňa mieril. Na prázdno som prehltla. ,,To či tam vstúpiš záleži iba na mne." Popravde vyzeral ako prázdna plechovka. Hlas sa odrážal od stien. Skrz prilbu som mu nevidela do tváre. Možno ani žiadnu nemal. Povrchne som sa vystrela a založila si ruky na hrudi.
,,S kým mám tú česť?" spýtala som sa a hľadiac na jeho meč predomnou si podupkávala nohou. Ruku alebo skôr meč vrátil späť k telu. Druhú zase zopäl v päsť.
,,Ako sa opovažuješ?! Ty nevieš kto som?!" Celá miestnosť sa začala otriasať.
,,Áááááááááááááh, áááááááh." Otočila som sa k dverám od kiaľ krik vychádzal a keby som mala srdce tak by mi bušilo od strachu. Jeho hnev bolo na ňom poznať, meč sa rozžiatril a aj jeho ruka. Začal sa zväčšovať.
,,Som Erkil-chán, princ podsvetia a ty ubožiačka budeš za svoje ohavné činy pykať! Rozsudok: Vinná!" Povedal a mne pred očami prebehol celý môj život. Bezmocne som sa chytila za hlavu a padla na kolená.
,,Niéééééééé!" ziapala som ako som len mohla, ale on zmizol, ostala tu len tma a chlad. Bola som prázdna. Začala som ľutovať. Postavila som sa a mysliac si, že dvere sú pre mňa spása som ich prudko otvorila. Naskitol sa mi ohavný pohľad. Priamo podomnou sa v obrovskom kotli varili ľuda, vlastne ich duše. Chcela som dvere zavrieť ale nešlo to. Zacítila som niečiu ruku na mojom ramene.
,,Vítaj v pekle hriešnička. VÍTAJ V KASYRGANE!" ozvalo sa po okolí a tie úbohé obete začali kričať. ,,Tuto stráviš zvyšok svôjho života." Povedal a strčil do mňa. Padala som do toho kotla. No v ňom nebola voda, bol to decht. Padla som do neho a pocítila náhlú horkosť. Nemôhla som vykríknuť. Dopadla som na dno a tam ma prichytili kovové putá. Varila som sa. Bolo to nehorázne. Neustále som počula krik duší, nových duší, ktoré ešte nevedia do čoho sa to dostali. Postupom času pribúdalo viac a viac ľudí. Nedokážem povedať koľko som tam strávila, tu čas neexistoval. No všimla som si, že niektorým sa okovy naťahujú a stúpajú k povrchu. Mnohí aj zmizli. Trpela som tú nehoráznu páľavu a bolesť. Krátila som si ju spomínaním na svoj život. Okamžiky, ktoré som nemohla vyhodiť z hlavy. No zrazu som si spomenula, ako som jednej babičke pomohla, keď jej ukradli kabelku. Moje okovy sa predĺžili a ja som sa vysunula vyššie. Začala som premýšľať nad dobrom a vymýšlať si veci len aby som sa dostala napovrch. Kto vie čo by ma tam čakalo. Ale určite niečo lepšie ako toto. No bohužiaľ nefungovalo to, vzdávala som sa a opäť som si spomenula ako som niekoho zachránila. Okovy sa zase natiahli. Začalo mi to dochádzať. Za dobré skutky idem preč z tejto diery. No povrch bol ešte ďaleko a ja som vykonala viac zla ako dobra. Cesta na povrch bola zdĺhavá a neviem povedať koľko mi trvala. Až napokon som si dokázala pospomínať a dostať sa na hladinu. Začala som cítiť na hlave vánok. ,,Nádej..." povedala som si. Avšak nič sa nedialo. Trčala som tam stále a sledovala situáciu podomnou. Nevidela som to dobre cez ten prekliaty decht. Ale aspoň, že to hore nepálilo tak moc. V tom ma niekto z hora chytil za vlasy a začal ťahať. Okovy praskli a ja som bola voľná. Niekto ma zachránil. Predomnou stál Erkil-chán a len prikývol hlavou. Nechápala som. Až potom mi všetko došlo, keď som sa otočila. Uvidela som tam anjela. Krásneho bieleho anjela. Vzial ma do náručia a stúpali sme vyššie a vyššie. Napokon nás pohltilo biele svetlo. Nič som nevidela. Ocitla som sa pred nejakou bránou. Moje šatstvo bolo čisté a ja som bola upravená. Obzrela som sa ale už som nikoho nevidela. Netušila som, čo mám robiť. Pozrela som na tú obrovskú bránu a za ňou stál ten anjel. Rozbehla som sa k nemu.
,,Kto si?" spýtala som sa. On sa usmial.
,,Bol som tvoj anjel strážny a bol som poprosený ľuďmi, ktorým si pomohla aby som ťa odtiaľ dostal." rozprával a pritom ma niekam viedol. Bol to raj. Už žiadne peklo. ,,Tvoje zlé činy ti boli odpustené a teraz može byť tvoja duša kľudná." V ďalke som zahliadla známe osoby, ktoré mi kývali. Utrpenie skončilo a ja som si mohla užívať ten nádherný pokoj.

Dodatek autora:: 

V podstate niečo čo ma napadlo pri jedom článku čo som čítala. Je to krátke, nezabralo to ani pol hodiny ale som s toho nehorázne šťastná. Niečo takéto som túžila napísať a je to tu. Za chyby sa predom ospravedlňujem Smile

4.5
Průměr: 4.5 (2 hlasy)