Posledná fáza mesiaca: 13- Lov

13- Lov

„Mám tu pre teba poverenie k poprave, Mitsuki.“ Prehovoril riaditeľ Cross len čo za sebou zatvorila dvere.
Niekoľkými krokmi sa ocitla pred jeho stolom a s nie príliš nadšeným úsmevom od neho prevzala zložený list papiera. Jediným rýchlim pohybom ho rozložila a len zbežne preletela jeho obsah.
Bolo krátko pred poludním. Do upírskeho večierku ostávali dva dni a hoci sa v meste od Kanameho návštevy objavilo ešte zopár Levelov E, nečakala , že aj tentoraz si ju Cross zavolal kvôli poprave.
„A Zero?“ Spýtala sa keď v liste nezahliadla jeho meno. Doteraz ich Asociácia posielala zakaždým spolu, dokonca aj keď išlo o jedného, či dvoch.
„Tentoraz, je to len na tebe.“
„Čo tak odrazu?“ Zvraštila obočie a ešte raz si list prečítala.
„Asociácia ti zrejme už natoľko dôveruje, že môžeš vykonávať popravy bez prítomnosti iného aktívneho lovca. Tým mám samozrejme na mysli, že je podľa nich bezpečné nechať ťa ísť samú bez toho, aby si zdupkala,“ priznal veselo a rukami si podoprel bradu.
„Ak by som naozaj chcela zmiznúť, nemohli by s tým nič urobiť, krstný. To dúfam vieš.“ Povedala nezaujato, pohľad stále upretý na písmená. „Jediný človek, ktorý ma dokázal nájsť, je strýko.“
„To je síce pravda, ale oni to nevedia,“ usmial sa.
„Samozrejme,“ pritakala. Zdvihla oči od papiera a jeho úsmev opätovala, „ak by to vedeli, tak by som v piatich od strýka neodišla.“ Na krátku chvíľu medzi nimi zavládlo ticho.
„Už to bude dvanásť rokov, pravda...“ oprel sa do kresla a neprestával ju sledovať. Mitsuki mlčala.
„Stále o tom tvojom úteku hovoríš ako o odchode... Prečo? Ani mne, ani Yagarimu nepripadalo, že by si sa niekedy chcela vrátiť,“ povedal obviňujúco.
„Ak by som nechcela, nebola by som tu.“ Odvetila stroho. Poskladala papier a zastrčila si ho do vrecka. K tomuto sa nerada vracala.
„No neprišla si sem z vlastne vôle,“ namietol.
„Možno,“ priznala previnilo, „ale práve teraz chcem ostať s poslednými členmi rodiny, ktorých mám.“ Na okamih sklopila pohľad, no i tak Kaienovi neunikol jej ospravedlňujúci úsmev. S lesknúcimi sa očami prudko vstal. Mitsuki vedela, na čo sa chystá.
„Tak, aby som pomaly vyrazila na lov,“ povedala a vo chvíli keď k nej naťahoval ruky, už jej nebolo.
„Moje rozkošné krstňa...“ zvolal do prázdna a zmierene padol nazad do kresla. „Vôbec sa nezmenila. Z nás dvoch prenasledovala vždy len Yagariho,“ povzdychol a nemohol sa neusmiať, keď na tie časy spomínal.

Námestie bolo takmer prázdne. Vedela presne kam má ísť, aj keď podľa papiera sa skrýval úplne inde. Cítila ho, čo jej dodávalo aspoň čiastočný pocit istoty, no i tak pozorne sledovala okolie. Odbočila do jednej z uličiek, ruky zarazené hlboko vo vreckách kabáta. Stále sa tak dotýkala svojich zbraní. Hoci bol len jeden, nebola vo svojej koži. S dýkami sa vždy cítila istejšia. Dlho uvažovala nad tým, akú zbraň si vezme. Dnešnú popravu chcela mať čo najrýchlejšie za sebou, preto sa rozhodla pre pištole. Nemala chuť na žiadne zdĺhavé hry. Jeden výstrel a koniec. Jednorazová záležitosť, pomyslela si a naďalej sa nechávala viesť svojím čuchom. Doprava, potom vľavo. Rovno a na konci vpravo. Dokázala by ísť aj po slepiačky.
Po niekoľkých minútach dorazila na miesto. Vo vzduchu ešte stále cítila slabý zápach krvi a popola. Pomalými ale istými krokmi vošla do nádvoria. Jediná úniková cesta, bola tá ktorou prišla. Kedysi pekný a dobre udržiavaný dom, teraz hyzdili známky nedávneho požiaru. Takmer celé prízemie a časť poschodí boli zničené. Stalo sa to len pred pár dňami, na ten večer si spomínala. Zápach dymu a horiacich tiel cítila až na akadémiu. Všetci prežili bez zranenia, všetci okrem dvoch. Zaujímavé však bolo, že boli mŕtvy ešte pred tým ako požiar vznikol. Jeden z preživších vraj videl ako ich zabil nejaký muž, no keď starca páchateľ zočil, utiekol a obe mŕtve telá mali prehryzené hrdlá. Druhý najmladší syn majiteľov vraj pred niekoľkými mesiacmi bez stopy zmizol. Pred nedávnom sa vrátil. Začal sa správať nezvyčajne, potom sa stali tie vraždy a ani nie hodinu na to, vypukol požiar. Všetci si boli istý, že tento spomínaný syn bol vtedy vnútri v dome, no ostatky jeho tela sa nenašli- to sa dozvedela od Yagariho.
Vskutku, ten deň si naozaj dobre pamätala. V tú noc sa jej totiž prvý krát snívalo o ňom. O Označovačovi. Od vtedy sa ten sen zopakoval ešte päť krát, raz dokonca v ten istý deň, a zakaždým bol rovnaký. Ocitla sa v prázdnote a hoci nebola ničím spútaná, nemohla sa hýbať. Držal ju na mieste jeho pohľad. Nikoho tam nevidela, no bola si istá, že v tom sne nie je celkom sama. Potom to začalo, celé telo mala ako v ohni a cítila, že sa niekto pokúša zdolať jej obranu. To nie je zlé, ozvalo sa v jej hlave a počula približujúce sa kroky. Bude to väčšia zábava...Zastavil sa pred ňou, cítila ako jej dýcha na čelo. Potom jej jeho ruka zovrela spánky a opäť sa pokúšal dostať dovnútra, no ruku, ktorá ju držala, nevidela. Zakaždým to bolo rovnaké, všetko bolo zatemnené. Všetko okrem širokého úškrnu.
Kútikom oka zahliadla pohyb na poschodí. V časti zasiahnutej ohňom, sa v okne mihla ľudská postava. Zrejme sa chcel hrať na skrývačku. Žeby oneskorené výčitky svedomia? Pravdepodobne v ňom ešte ostalo čo-to z jeho ľudského ja. Zatiaľ...
Chystala sa vyskočiť do zničeného okna, no vzápätí sa ozvalo padanie nábytku, ako sa snažil ukryť. Cítila strach toho upíra. Jeho zúfalstvo a výčitky sa však stále miešali s odhodlaním. Predsa len chcel prežiť. Zbehol po schodoch a zamieril do takmer neporušenej časti prízemia. Už ju prestávalo baviť len tak postávať vonku. Zničenými vchodovými dverami napokon vbehla dnu. Kútikom oka postrehla pohyb, avšak zareagovala príliš neskoro. Ochromila ju nečakane ostrá bolesť na pravom spánku a tvári. Sila úderu ju odhodila na zem. Zrak jej padol na široké schodisko. Skôr než poškodené plameňmi, bolo rozlámané. Zacítila svoju krv. Prevrátila sa na chrbát, ale to sa po nej zahnal znovu. Tentoraz však chytila kus dreva, ktorý držal v ruke a ihneď ho spoznala. Ovalil ju zábradlím zo schodov.
„Ako sa opovažuješ mlátiť ma nábytkom,“ zavrčala a zatlačila kusom zábradlia proti nemu. Medovožlté oči jej pri tom zaiskrili. Bol prekvapivo silný. Pramienok krvi, ktorý jej stekal po tvári si chcela otrieť do rukáva, no vtedy sa jej nechtami druhej ruky zaryl do pleca. Vydal hlasný zvuk, v ktorom sa miešalo kvílenie so smiechom. Spola ju zdvihol a zasa tresol na zem. Temeno jej udrelo o podlahu a keď sa jej prstami zaryl hlbšie do mäsa, sykla od bolesti. Naklonil sa k nej a ona tak zreteľne uvidela jeho tvár. Krvou zafarbené oči, opantaný úsmev a pološialený výraz. Napokon sa ničím nelíšil od ostatných Levelov E. Teda toto je upír ex-človek, ktorý podpálil svoj vlastný dom.
Mitsuki sa uškrnula nad tou myšlienkou, no zároveň cítila odpor z toho ako sa k nej skláňal. Siahla po svojej pištoli a v rovnakej chvíli ako jej jazykom oblizol krv z čela, vystrelila. Trafila ho do stehna. Upír zaskučal od bolesti, odskočil od nej a rozbehol sa hore schodmi. Mitsuki vystrelila ešte dva razy, než zmizol na poschodí, no nemala šťastie. Kus zábradlia, ktoré jej ostalo v ruke odhodila za seba a ako sa stavala na nohy, zotrela si rukávom krv zo spánku a líca. Ani sa neobťažovala s oprašovaním oblečenia.
Mihnutím oka sa ocitla priamo pred ním, no nestihol sa zmôcť na nič viac, len prekvapený pohľad. Rukou, v ktorej držala zbraň mu uštedrila úder dostatočne silný na to, aby sa zatackal a musel sa oprieť o stenu. Aspoň čiastočná odplata za to zábradlie. Namierila naňho. Než však stihla vystreliť, vyskočil von oknom. Chcela sa za ním rozbehnúť. Trafiť ho skôr, než dopadne na zem, ale stuhla na mieste. Zacítila ďalších dvoch blížiacich sa upírov. Striasla sa a potlačila náhly záchvev srdca. Musela sa ovládať, sústrediť, no nebolo to také ľahké. Jej myšlienky mali ďalšieho okupanta. Nadýchla sa a pomaly vydýchla. Hanabusa... Boli už príliš blízko. Počula ako Level E doskočil na zem. V okamihu ako Mitsuki priskočila k oknu, už vchádzali do nádvoria. Zvuk ich krokov sa miešal s jeho do tej chvíle, kým Hanabusa s Takumom nezastali.
„Počkať!“ Zakričala, keď zazrela ostrie meča. Jej oči sa na krátko stretli s Hanabusovými a potom skočila. Meč zasvišťal vzduchom. Hneď ako Mitsuki dopadla na zem, namierila, no už bolo neskoro. Level E sa rozpadol na prach, Takuma ju predbehol.
Ruka jej klesla opäť k telu. Na krátky okamih nebola schopná slova. Jej pocity sa zmietali medzi sklamaním a hnevom; kradmý pohľad na Hanabusu, s tým jeho úsmevom, všetko zavŕšil. Oči sa jej zúžili, tvár skamenela. Videla ako sa Hanabusa strhol. Zamierila medzi nich a úsmev mu zamrzol na perách. Takumu si nevšímala. Nikoho iného teraz nevidela. S pohľadom zavŕtaným do Hanabusových očí, vystrelila. Obaja sebou mykli a vzdialenosť medzi nimi dvoma sa o kus zväčšila. Potom si vložila zbraň naspäť do vrecka, už oveľa pokojnejšia. Cítila, že Takumovi odľahlo, no Hanabusa znervóznel.
„To je ale náhoda...“ Vyslovil neisto vetu, ktorú mal celú dobu na jazyku. Takuma práve otváral ústa.
„Náhoda?“ Predbehla ho Mitsuki. „Si robíš srandu!“ Zavrčala a rázovala priamo k nemu. Len čo však zazrela Hanabusov zmätený pohľad, zastavila. Pozrela na Takumu, potom zas na neho. Vedela to. Jej osobné pocity príliš ovplyvňovali jej činy. K Hanabusovi mala zo všetkých najbližšie, a preto sa teraz takmer vyvŕšila na ňom. Cítila sa za to previnilo. Podvedome sa sústredila len na neho. Mala niekoľko dní a nocí. Dosť času na to, aby si to uvedomila. Ak by si nezačala dávať väčší pozor a čím skôr sa nezmierila s pocitmi, ktoré k nemu prechováva, nech by robila čokoľvek a cítila sa pri tom akokoľvek, stačilo by aby ho zazrela alebo len počula a silnejšie emócie ako hnev, rozhorčenosť alebo podráždenie by sa upriamili na jeho osobu. A to by nedopadlo najlepšie.
„Ty,“ pichla ho ukazovákom do stredu hrude, „a ty.“ Obrátila sa na Takumu, ktorý nadvihol obočie. „Vy obaja... Vás mi bol čert dlžný,“ vzdychla a zvesila hlavu.
„Prepáč,“ usmial sa Takuma vševediaco. Hanabusu však trápili iné veci.
„Čo sa ti stalo?“ načiahol sa k jej tvári a Mitsuki strnula. Bála sa, že by ju jej myšlienky mohli prezradiť, preto radšej po krátkej chvíli jeho ruku odstrčila.
„Vďaka vám som sem išla zbytočne, to sa stalo,“ odvrkla. „Prečo ste sem vlastne prišli?“
„Keď sa tak pozerám na tvoju hlavu a rameno zdá sa, že je len dobre, že sme to urobili,“ protirečil jej Hanabusa.
„To je riziko povolania, bohužiaľ,“ pokrčila plecami, no čelo si ešte niekoľkokrát utrela.
„Ako to môžeš povedať?“ Pokrútil vyčítavo hlavou.
„Veď je to pravda.“ Zotrela ho a obrátila sa na Takumu. „Nemám pravdu?“ O odpoveď ale nestála. „Na viac, bol len jeden. Je-den,“ zdôraznila vystretým ukazovákom.
„Hej a pozri ako si dopadla...“ Zahundral Hanabusa.
„Veď som v poriadku, len ma trochu bolí hlava. Si až prehnane starostlivý.“
„No tak to mi prepáč,“ odvrkol a zložil si ruky na hrudi. „Máš s tým nejaký problém?“
„Nie.“ Zažmurkala prekvapene. „Ja len... ,“ Čo to bolo? Zabudla, čo chcela povedať. Jej vnútra sa totiž dotklo niečo iné, než jeho rozhorčenie.
Hanabusa spustil ruky k telu a neisto prešliapol z nohy na nohu. Nevedel, ako má zareagovať na náhlu zmenu jej postoja. Strelil po Takumovi spýtavým pohľadom, no ten sa len usmieval.
„Čo...?“ Načiahla sa k nemu Mitsuki a on okamžite o pár krokov odstúpil.
„To nie je fér!“ zvolal, narážajúc na jej schopnosť vidieť do ľudí.
„Nerobí to naschvál,“ namietol Takuma.
„Že nie? A čo tá ruka?“ Šibrinkoval ukazovákom a Mitsuki stiahla ruku naspäť k telu. „Tá sa po mne načahovala určite sama.“
„Prečo ti to odrazu tak vadí?“ spýtala sa, hoci ona robila to isté.
„Je to nezdvorilé.“ Naozaj potrebujem dôvod? Napadlo mu zároveň.
„Ale do teraz ti to nevadilo,“ namietol Takuma.
„Ak ti to prekáža, mal si to povedať už na začiatku,“ ignorovala Mitsuki Takumovu poznámku.
„Tak to nie je,“ zatĺkal, keď videl, ako sa zatvárila.
„Vďaka tebe si tým momentálne nie som tak celkom istá. Povieš mi to teda?“
„Nie.“ Odpovedal okamžite, no ďalej rozmýšľal. Lebo...
„Lebo...“ zopakoval na hlas a nevedel, ako sa vyjadriť. „Lebo... ,“ nadvihol jedno obočie, „mi na tebe záleží?“
„T- to má byť akože otázka?“ Vyhabkala Mitsuki. Pohľadom preskočila z jedného na druhého a so sklonenou hlavou rezko prešla okolo nich. Ľahká červeň v jej tvári im ale neušla. Skôr spokojný, ako prekvapený, ju Hanabusa chytil za ruku a otočil tvárou k sebe.
„Nie,“ pousmial sa. „Oznamovacia veta.“ Zmetený prúd pocitov, ktorý postrehol keď sa jej dotkol, jeho úsmev ešte rozšíril. Práve preto ho zaraz aj prerušila. „Ty sa červenáš...“ Mitsuki nadskočila a vytrhla ruku z jeho dlane.
„Si slepí?“ Otočila sa na päte a kráčala ďalej. „Musíš mať niečo s očami...“ Zahundrala si popod nos. Obidvaja vykročili za ňou, no len jeden sa ponáhľal.
„No tak sa na mňa pozri znova,“ načahoval sa k nej, ale ona sa mu vždy vyšmykla.
„Prečo si taký neodbytný? Začínaš mi liezť na nervy.“
„Klamárka...“ zrovnal s ňou krok.
„Je príjemné sledovať ako sa niektoré veci zmenili; odkedy ste sa prvý raz stretli.“ Ozval sa Takuma spoza ich chrbtov.
„Čože?“ Zareagoval Hanabusa zmätene a všimol si, ako Mitsuki prikývla.
„Naozaj,“ jej tvár opäť zalial rumenec, „veľa sa toho zmenilo.“
„Bolo to tak dávno,“ vzdychol a strelil očkom po bezradnom Aidouovi. „Koľko? Dvanásť rokov?“
„Dvanásť a pol.“ Opravila ho.
„O čom to tu hovoríte?“ Skákal blondiačik pohľadom z jedného, na druhého. „Prišla si sem ani nie pred mesiacom.“
„Ty si to nepamätáš, Aidou?“ Spýtal sa Takuma, hoci jeho úsmev naznačoval, že to veľmi dobre vie. Hanabusa sa zamračil.
„Čo ako? Uniká mi niečo?“
„Zdá sa, že aj génius môže zabúdať,“ zamrmlala Mitsuki nečujne. Jej krok sa postupne spomaľoval.
„Spoznali sme ju, keď sme boli ešte deti.“ Pripomenul mu Takuma oduševnene. Na jej rozmrzenú poznámku nedbal. Hanabusa začal pozorne hľadať vo svojej pamäti a napokon s doširoka otvorenými očami zastal. Takuma tak isto, avšak Mitsuki kráčala ďalej.
„Zajac?“ Vypadlo z neho a tentoraz zastala aj ona. Otočila sa k nim polovicou tela, no napriek jeho pohľadu mlčala. Preto sa Hanabusa obrátil k Takumovi.
„Kaname a jeho rodičia boli u vás na návšteve,“ rozhovoril sa. „Sprevádzal ich Mitsukin otec a starší brat. Práve vtedy u vás bol aj Akatsuki, ja a moja rodina; nuž a z nejakého dôvodu aj Mitsuki-chan.“ Hanabusa ho počúval a ako sa rozpamätával, prikyvoval. „Spočiatku sa zdalo, že sa mladšieho Usamiho nechce pustiť. Držala sa ho ako kliešť, no napokon sa predsa len ukázala vonku a snorila po záhrade.“
„Bola som len zvedavá,“ prerušila ho. „Sledovala som ich keď odišli z domu, tak ma nakoniec zobrali so sebou.“
„A ťahala si so sebou aj toho plyšového zajaca...“ Usmial sa Hanabusa.
„Zvláštne prečo si pamätáš len jeho,“ uškrnula sa.
„Tuším si ho s ním udrela?“ Rozosmial sa Takuma a pokračoval: „Keď sme ju zazreli, najskôr len stála, prepaľovala nás pohľadom a potom sa to začalo. Musela cítiť tvoju závisť a predstierané nepriateľstvo, no myslím, že práve tvoje správanie ku Kanamemu bolo to, čo ju vyprovokovalo. Alebo sa mýlim?“
„Nie som si istá,“ Odpovedala, hoci v skutočnosti si to pamätala akoby to bolo včera. Odvrátila od nich tvár a s predstieraným záujmom sledovala opadávajúcu omietku jedného z domov.
„Nato ťa schytila za sveter,“ hovoril ďalej, „a v okamihu, ako sa objavil jej brat, k nemu natiahla ruku a skríkla: Nož! Daj mi nož! Zabijem ho! Musel ju od teba odtrhnúť. Nepamätám si aký výraz mal v tvári, no jej otec sa len zasmial. Mitsuki sa upokojila, až keď ju zobral do náručia. Nakoniec sa ti odmietla ospravedlniť, lebo vraj si bol zlý na čistého; tak zrejme vtedy hovorila čistokrvným. Ako odchádzali, zazerala na teba pokiaľ sa za nimi nezatvorili dvere a Kanamemu povedala: Neboj, Kama-sama. Nabudúce sa to podarí.“ Ako Takuma rozprával, Hanabusov úsmev slabol a Mitsuki sa začala cítiť trochu previnilo. Bola to irónia. Avšak len čo zazrela Hanabusov zúfalý výraz, úsmevu sa neubránila.
„Je úžasné aké sú niektoré deti úprimné,“ povedal a položil Hanabusovi ruku na plece. Potom svoj pohľad stočil na Mitsuki a dodal: „Teraz by človek ani neveril, že si sa niekedy Kanameho dobrovoľne zastala.“
„Áno, nevedomosť a detská naivita je vskutku pochabá.“ Odvetila a hádala, čo v jeho tóne zavážilo viac. Ľútosť, pochopenie alebo výčitka.
„Ako dobre, že si sa k tomu nožu nedostala...“ Vydýchol Hanabusa napokon a jej úvahy prerušil nervóznym smiechom. „Nie?“
„Jasné,“ upokojila ho úsmevom a siahla do vrecka kabáta. „No teraz mám toto,“ zdvihla ruku s pištoľou do výšky tváre a zakmitala obočím. Takuma si dal ruku na ústa. Takmer vyprskol od smiechu, keď si všimol ako jeho tvár na krátko zbledla. Mitsukin úsmev sa ešte viac rozšíril. Hanabusa vykročil k nej a než zbraň opäť skryla, uchopil ju za plecia a obrátil tvárou k sebe.
„To by si predsa neurobila...“ Pozrel na ňu vyčítavo. Než ich druhý blondiak dobehol, tvárila sa, že premýšľa.
„Nie,“ pokrútila napokon hlavou. Potľapkala ho po ramene a s povzdychom dodala: „Neurobila. Ako malá som bola múdrejšia.“ Potom sa mu jemne vytrhla a otočila sa na odchod.
„To nie je vtipné!“ Zahriakol Takumu, ktorý sa stále pasoval so smiechom. „Neverím, že to myslíš vážne,“ zamračil sa. Len čo ich dobehol, Mitsuki naňho pozrela. Pohľad do jeho očí jej vracal pokoj a istotu, kedykoľvek sa naňho pozrela. Iba s niekoľkými výnimkami.
„Len si ťa doberám.“ Priznala a venovala mu vďačný úsmev. Vďačný preto, lebo bola rada, že ho znova stretla a napravila tú nerozumnú krivdu z detstva.
„V nič iné som ani nedúfal.“ Opätoval jej úsmev. Mitsuki svoj zrak upriamila znova pred seba. „Ale vieš čo? Tam na tom nádvorí si ma naozaj vydesila.“
„Naozaj? A to som mierila vedľa teba.“
No veď práve... Pomysleli si obaja upíri a Mitsuki sa im vzápätí ospravedlnila. Stále na sebe cítila Hanabusov pohľad, pocítila jeho znepokojenie. Nežne jej odhrnul vlasy zo spánku a palcom opatrne prešiel po čerstvo zahojenej rane. Na okamih privrela oči a užívala si ten dotyk. Nemusela sa báť nechceného odhalenia, konečne mala nad sebou naprostú kontrolu. Napokon ho ale chytila za ruku, ktorou sa dotýkal jej spánku.
„Je to v pohode. Už to ani nebolí,“ povedala. Hanabusovu myseľ zaplavil jej pocit úľavy a šťastia, a hoci perami nepohla, započul jej hlas. Som rada, že som ťa spoznala.
Potom si jeho ruku stiahla z tváre a kráčala ďalej.
Zvyšok cesty strávili mlčky a ani jeden z nich nemal v úmysle ticho prerušiť. Podľa Takumu by to bola škoda. Podľa Hanabusu to nebolo treba. A Mitsuki si bola istá, že do toho úplne spadla. Naozaj bola zaľúbená.