Posledný nádych kapitola 4.: Problém

Ešte chvíľu po pristátí som sa splašene obzerala či neuvidím tú "svätú“ trojicu.

,,Ďakujem,“ povedalo dievča s červenými vlasmi.

,,Nemáš za čo,“ odpovedala som s úsmevom.

,,Ja som Angela - Anjel Krásy," povedalo menšie dievča s čiernymi vlasmi peknou tvárou a hravými hnedými očami. Uvedomila som si, že to je to dievča čo bolo v strede. Všetky tri mohli mať tak šestnásť až sedemnásť rokov.

,,Ja som Elishabet - Anjel Života,“ povedalo dievča s blond vlasmi (svetlejšími ako mám ja) a modrými studenými očami.

,,Ahoj, ja som Alisha - Anjel Šťastia. Máš pekné hnedé oči,“ povedalo dievča s čiernymi vlasmi trocha zahanbene.

,,Ach, ďakujem. Ja som Nicol- Anjel Smrti,“ pozrela som sa smerom k Elishabet. Videla som, že ako Alisha hovorí začína to v Elishabet vrieť.

,,Tak, Anjel Smrti,“ povedala posmešne Elishabet.

No to nás už vyrušil známi hlas: ,,Tak vy ste si mysleli, že nám ujdete pomocou nového Anjela ktorého sme nepoznali? Pche! Ste nahraté slečinky!“ vyškieral sa na nás Leo.

Snažila som sa vzlietnuť no, nedalo sa. Skúšala som použiť mágiu, no nič sa nedialo. Museli použiť silové pole, ale ako to robia? Vtedy som si všimla, že z druhej strany sa k nám blíži Uria s natiahnutými rukami dopredu. Aha, takže ona robí to silové pole. Fajn.

,,Taril, postaraj sa o tú novú, my s Leom si berieme tie tri,“ hovorila Uria rozvážne a jasne.

Taril sa ku mne začal približovať. Bože, pomoc!

Ani neviem prečo, ale zrazu zo mňa vyhŕklo: ,,Ty si Alexin brat? Vieš, podobáš sa na ňu,“ ako som to povedala nielen Taril, ale aj Uria s Leom na chvíľu zastali.

Silové pole aj tak nepovolilo. Ale Tarilovú reakciu som nemohla očakávať. Rozbehol sa ku mne a hodil ma celou svojou silou do steny vedľajšej budovy. Bolelo to hrozne, no spamätala som sa rýchlo.

,,Nemáš právo, sa ma na to pýtať ty vrahyňa! Takže to ty si ten Anjel Smrti ktorý ju zabil, na oplátku teraz ja zabijem teba!“ Taril hovoril zúrivo a rýchlo. Celý čas sa na mňa pozeral pohľadom, ktorý mohol zabíjať.

,,To by som Al nikdy neurobila! Urobila to moja babka, keď sa ma Al chcela zbaviť!“ skoro som už revala. Spomienky na ten moment my vohnali slzy do očí.

,,Takže ty si ešte neurobila Skúšku?“ opýtal sa zvedavo na moje prekvapenie Leo.

,,Nie,“ odpovedala som pohotovo, ani som si neuvedomila čo mu tu vlastne potvrdzujem.

Pretrela som si oči. Taril sa vracal do normálu. Aj Leo s Uriou obrátili svoju pozornosť k dievčatám. Taril na mňa upriamil žiarivo zelené oči plné nenávisti. A vyrazil. Najprv som nechápala čo sa deje, no potom mi došlo, že do mňa narazil, znova, celou svojou silou. A ja som sa rútila zo strechy dole na vydláždený chodník. Od tej chvíle si nič nepamätám.

Zobudila som sa až v nejakej kamennej izbe. Namiesto okna tu bola iba malá diera v stene, ktorá prepúšťala iba minimum svetla. Na zemi bola drevená podlaha z takého istého dreva ako boli malé dvere na druhej strane izby. Táto miestnosť ma frustrovala. Zrazu sa otvorili dvere, a akési ruky postrčili do vnútra Alishu. Bola som prekvapená že ju tu vidím, a že si pamätám jej meno.

,,Toto je obyčajná surovosť!“ kričala na plné hrdlo malá osôbka predo mnou. Bola červená ako paradajka.

,,Čo sa deje?“ opýtala som sa jej.

,,Och, prepáč, nevšimla som si, že už si hore,“ ospravedlnila sa a pokračovala ,,len som sa rozčuľovala nad tou nespravodlivosťou rady SAK, vieš že nám dali skorší termín Skúšky?!“ rozčuľovala sa predo mnou.

Došlo mi, že sa nachádzame v meste Anjelov. No, nechápala som. Babka by mi povedala, že sa mi blíži termín Skúšky. Veď rada SAK ju nemohla nejako presunúť na skôr, alebo áno?

,,A na ktorý deň?“ spýtala som sa s obavami.

,,Na dnes večer!“ povedala pridusene. Už skoro plakala.

Bolo mi jej - nás ľúto. Musela som sa nadýchnuť. Dnes večer - a ja neovládam skoro nič z anjelského jazyka! Aj s čarami je to zatiaľ chabé. Začala som pátrať po mojom batohu s knihami. Nikde nebol! A to ma doviedlo k otázke: ,,Prepáč, nebola som duchom prítomná od chvíle čo ma Taril zrazil na zem,... Nemohla by si mi povedať čo sa za tú dobu dialo?“ spýtala som sa s hraným úsmevom aby som odľahčila situáciu.

Nepodarilo sa, no odpovedala: ,,V tej chvíli sme utŕžili tiež zopár rán. A tvoj pád spôsobil "menší“ hluk. Pár ľudí si pozrelo kúsok z našej porážky. A SAK sa zapojil do hry - dobil tých upírov, a vymazal ľuďom pamäť. A mi sme teraz vinné, že sme dovolili ľuďom vidieť to a ešte aj za to, že sme sa spolčili s upírmi – no, verila by si?! A potom nám skonfiškovali osobné veci a zavreli nás do tohto väzenia. Práve teraz som prišla zo súdnej siene, kde vyniesli rozsudok, ale ten si už počula...!“ rozhorčene mávala rukami.

Tak teraz som bola napálená aj ja. Také dristy! Nechápem. My a upíry? Čo zošaleli, to nevidia naše zranenia?! Teraz mi došlo, že ma z toho pádu, bolí každučký kúsok tela.

,,Au,“ hlesla som, keď som otáčala hlavu zo strany na stranu. ,,Nediv sa, padla si z dvadsať metrovej budovy...,“ povedala nevraživo Alisha. Vedela som prečo ten tón.

Kvôli mne robí tú Skúšku dnes. Chcela som nadviazať priateľskejšiu konverzáciu : ,,A čo je s Elishabet a Angelou“? opýtala som sa, pretože som si práve spomenula na ich mená.

,,Ony sú v inej cele ale osud ich čaká ten istí...,“ odmlčala sa na chvíľu ,,je ti dúfam jasné, že ťa Elishabet nenávidí,“ . Samozrejme bolo mi to jasné. Ale jasných mi nebolo pár iných vecí. ,,Môžem sa opýtať prečo od vás chcel Leo aby ste tú Skúšku neurobili, a čo sa vlastne s nimi stalo?“ odmlčala som sa – chcela som jej dať priestor.

Keď som myslela, že mi už neodpovie odfrkla ,,Čo ti do toho?! A tí traja odišli- síce poranení - ale odišli po svojich...do mesta Upírov, ale tam žiadny Anjel vstúpiť nesmie,“ dokončila svoju reč a ja som vedela, že viac z nej nevytiahnem.

,,Viem, že ja som ti odpovedať nechcela, ale môžeš mi odpovedať ty?“ opýtala sa opatrne.

,,No, daj,“ vyzvala som ju s povzdychom. ,,Vážne tvoja babka zabila Alex?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

Vzdychla som si. O tomto sa mi fakt baviť nechcelo. No, premohla som sa: ,,Alex bola moja najlepšia kamoška od prvej triedy a moja babka ju zabila pred mojimi očami v deň mojich šestnástich,...takže moja odpoveď znie: áno zabila. Poznala si Alex?“ jej meno som už ledva vyslovila. Z toho celého mi bolo do plaču.

Cítila som ako sa mi po horúcom líci kĺžu dve slané kvapky. Odpovedala mi(asi z ľútosti) ,,Ale áno, bola najlepšia stopárka akú som kedy videla. Bolo mi divné keď som s Tarilom a Leom uvidela Uriu a nie Alex. Nič v zlom ale neviem si predstaviť, že by dokázala vychádzať s nejakým človekom – na to nemala povahu. Tvoja babka urobila dobre keď ju zabila,“ náš rozhovor prerušilo otvorenie dverí na cele.

Doniesli nám večeru. Vraj sa máme dobre najesť pred Skúškou. Mali sme hrachovú polievku s chlebom a mlieko s medom. Varili tu celkom dobre(lepšie ako v školskej jedálni!) , no nevedela som si to vychutnať. Príliš som sa bála. K rozhovoru sme sa už nevrátili.

Asi o pol hodinu nás vyviedli z cely. Ocitli sme sa v nejakej podzemnej chodbe osvetlenej iba radom horiacich faklí. Toto miesto malo svoje čaro. Dvaja vojaci - či čo to bolo - nás z labyrintu chodieb vyviedli na veľké nádvorie. Práve sa stmievalo. Bolo tu veľa ľudí, ktorí stáli okolo vysvieteného pódia. Na balkóne sa skveli tri postaršie ženy v babkinom veku v zlatočervených rúchach. Pri nich stáli traja muži, tiež staršieho veku v zlato-bielych rúchach. Okolo nich stálo veľa chlapcov vo veku sedemnásť až dvadsať rokov v čiernych uniformách.

Pripomínali mi tú ,,svätú“ trojicu (Leo, Uria a Taril), no došlo mi, že tu asi upíry nebudú, a že je to ich garde. Napadali mi len jedni ľudia čo mohli byť v anjelskom svete tak dôležití- rada SAK! Preglgla som. Vo vzduchu som pocítila silnú vôňu kadidla. Začala som sa dusiť. Po chvíli som si na tu vôňu zvykla a dusiť som sa prestala. Vojaci nás s Alishou postrkávali na pódium - do stredu nádvoria. Tam nás už čakala Elishabet s Angelou. Elishabet sa na mňa ani nepozrela. Angela ma pozdravila s čo?! S úsmevom! Neskôr som pochopila prečo. Ona mala Skúšku robiť zajtra, takže bola na ňu pripravená.

,,Dámy,“ ozval sa jeden z mužov z rady SAK, ,,viete prečo ste boli odsúdené?“ hovoril to hnusným slizkým hlasom. Všetky sme prikývli. Na odpoveď sa ani jedna z nás nezmohla.

,,Dnes o 20:00 vstúpite do výkonu trestu,“ ozval sa muž po jeho ľavici, ,,do vtedy si môžete popozerať mesto, keďže niektorí ste tu po prvýkrát.“ Keď to hovoril veľavýznamne na mňa uprel pohľad, z ktorého som dvakrát dobrý pocit nemala.

Vojaci nám rozviazali ruky, vyviedli z pódia a pustili vlastnou cestou. Tam som Alishu, Elishabet a Angelu stratila v dave. Mesto Anjelov bolo pomerne veľké chaotické stredoveké (aj ja sa čudujem, keďže sa píše 21.storočie) mestečko. Ľudia boli oblečení ako mešťania a roľníci v stredoveku, a aj domy boli iba z chladného kameňa. Zašla som do jednej z uličiek. Aké prekvapenie ma tam však čakalo – slepá ulička.

,,Výborne môžem ísť naspäť!“ zavrčala som od zlosti. V tom ma čosi chladné zdrapilo za zápästie.

,,Počkaj, ty si jedna z odsúdených?“ opýtal sa ma celkom príťažlivý hlas, ktorý vychádzal spod čierneho plášťa.

,,Podľa toho kto sa pýta,“ odvetila som prostoducho, no jeho (ako som usúdila podľa hlasu) to neodradilo.

Zložil si dole kapucňu. A mne zamrzli slová v krku. Tento chalan (ha, nejakým zázrakom v mojom veku – to je odhad!) bol to najkrajšie stvorenie aké som kedy videla, a to som ho videla iba v pološere slepej, neosvetlenej uličky. Mal krásne čierne polodlhé vlasy, takmer čierne oči v ktorých som sa topila ako v mori horkej, topenej čokolády a ten najsladší úsmev aký som kedy videla.

Dá sa povedať, že som skoro začala slintať, keď v tom tu nádheru zrušil jedinou vetou: ,,No poď ty úbožiačka, niečo by si asi mala vedieť,“ povedal a otvoril dvere, z ktorých práve vyšiel.

Gestom mi pokynul aby som vošla dnu. Za tú úbožiačku som mu chcela streliť facku. A možno aj štyri! Neviem prečo ale cítila som, že ho do tých dverí mám nasledovať. Zaťala som sa. Za tú úbožiačku sa mi ospravedlní, či chce, či nechce.

,,Nechcem byť drzí ale veľa času do ôsmej ti nezostáva a je to dosť dlhý príbeh...“hovoril, no prerušila som ho tým, že som vošla do miestnosti. Uchvátila ma.

Vyzerala ako z nejakého filmu. Bola to stará kováčska dielňa. Nestihla som si ju celú prezrieť (lebo ma ten chalan ťahal hore schodmi), ale stihla som si všimnúť zapriahnutého oslíka, ktorý tvrdo pracoval.

,,Dedo toto je jedna z nich,“ povedal ten chalan a ukázal na mňa.

Predstavoval ma vetchému starčekovi na drevenej stoličke, ktorá stála za mohutným stolom z dubového dreva.

,,Sadni si,“ povedal starček a ukázal na stoličku oproti nemu. Poslúchla som.