Posledný nádych kapitola 1.: Zrodenie

Zobudilo ma ostré slnečné svetlo, prechádzajúce cez otvorené okno v mojej izbe. Ešte sa mi nechcelo vstávať. Bola som ako v siedmom nebi, lebo takéto rána milujem. No, vedela som, že tento deň je ešte niečím výnimočný. Dnes mám šestnásť! Už sa neviem dočkať oslavy, pretože tu príde skoro celý môj ročník. Chcem sa stretnúť s Andrewom. Dnes si ma musí všimnúť!

Začala som si predstavovať, ako mu otvorím dvere, ako sa na mňa pozrie tými krásnymi modrými očami a ....
nestihla som dokončiť svoju úvahu, lebo som začula ako mama kričí od schodov: ,,Hej, ty spachtoška vstávaj!“.

Ja som len rozhorčene zagúľala očami. Mne sa vstávať ešte nechcelo! No, poslúchla som. Vytiahla som sa z postele ku oknu. Naskytol sa mi úžasný pohľad na našu záhradu zaliatu slnkom. Túto nádheru preťal debilný hlas môjho brata.

,,Mama, proste to pochop!“ neviem síce o čo tam šlo, ale už len ten zvuk mi trhal uši. Zišla som dole do kuchyne.

,,Bré ráno mami, oci, Lucas,“ bratovo meno som vyslovila s istou trpkosťou. Lucas si to všimol, no nič na to nepovedal.

,,Čo si dáš?,“ opýtala sa ma mama.

,,To, čo vždy,“ povedala som s úsmevom.

Mama mi podala misku s mliekom a cereálnymi lupienkami. S chuťou som sa do nich pustila. V tom som začula zvoniť svoj mobil. Vybehla som hore schodmi a vtrhla do izby. Takmer som ho nestihla zdvihnúť, no volala Alex a tá ma už príliš dobre pozná.

Alex Erent je moja najlepšia kamarátka od prvej triedy. Má krásne, husté, lesklé, čierne, dlhé vlasy ktoré som jej vždy závidela. Postavu ako modelka a neuveriteľne žiarivé, zelené oči. Je to veľmi dobrý človek, vždy mi pomáha, keď je treba.

,,Ahoj Nicki, tu Al, nechceš pred tou oslavou niekam vypadnúť?“ opýtala sa ma nevinne, ako keby som nevedela načo ma ťahá von.

Rozhodla som sa, že jej túto dnešnú úlohu ktorou ju poverila moja mama nebudem sťažovať.

,,To je samozrejmé , že sa chcem dostať z domu ešte pred tým ako tu vypukne ten blázinec!“ povedala som.

Na druhom konci linky bol počuť smiech, po ktorom mi naskákala husia koža.

,,Je tu niečo smiešne?“ spýtala som sa, no odpoveďou mi bol iba jej o to hlasnejší desivý smiech.

,,OK, prídem po teba o pätnásť min.“ lúčila sa so mnou Alex.

,,Čau!“ povedala som, no Al už zavesila.

Tento deň bude ešte zaujímavý. Otvorila som skriňu a dala si prvé letné šaty ktoré mi padli do ruky. Ešte som mala plno času, tak som zišla dolu pozrieť sa na stav futbalu.

,,Hm, 2:0 pre nás?!“ povedala som, lebo čo je pravda naši prehrali už tri zápasy a nedávala som im veľké nádeje. No, to už pred domom trúbila Alex zo svojho novučičkého auta.

,,Ahoj Al, tak kam máme namierené?“ opýtala som sa s optimizmom.

,,Kam myslíš, že by sme mohli ísť v tomto úžasnom meste?“ odpovedala mi Alex sarkastickou protiotázkou.

,,No, počkaj porozmýšľam, žeby do shopping centra?“ odpovedala som. Alex sa rozchichotala.

Nasadla som do jej auta a odišli sme nakupovať. Do nákupného centra sme vôbec nešli mlčky. Počúvali sme rádio zapnuté na plné pecky a kecali sme o Andrewovi Markovi, najúžasnejšom chalanovi zo školy. Potom sme nakupovali, no o 14:00 sme sa museli ísť pripraviť na moju oslavu narodenín.

,,Počuj, nemohla by som predtým zájsť k tebe prezliecť sa?“ opatrne som sa opýtala Alex.

,, Že sa pýtaš!“ odpovedala mi so smiechom.

Vošli sme do domu. Zíval prázdnotou, lebo Alexiní rodičia boli už u nás na oslave.

,,Čo si dáš na seba?“ začala som aby sa Al konečne prestala chichúňať.

,,Tie úžasné tmavomodré šaty čo mám od tety!“ povedala a už ich vyťahovala zo skrine.

Uf, v tých vyzerá nádherne! Ale určite jej to nepoviem. Mala by potom husté reči.

,,A ty?“ zvrtla moju pozornosť na môj osobný problém.

Nemala som tušenia čo si oblečiem! A ja hlúpa som si nekúpila žiadne šaty a to som pol dňa strávila v shopping centre!

,,Och bože, ty nemáš nič však?!“ povedala to tak, akoby nič iné odo mňa nečakala.

,,Niečo mi hovorí, že si sa trafila,“ povedala som sarkasticky.

,,Mám tu pre teba niečo špeciálne!“ povedala s totálnym nadšením.

,,No, ukáž!“ odsekla som.

Ukázala mi tie najkrajšie šaty aké som kedy videla! Boli proste úchvatné! Boli to úžasné šaty zo saténu bez ramienok, a na páse s čiernou mašľou. Nemohla som z nich odtrhnúť oči. Najväčšie plus bolo to že boli svetlofialové.

,,Tie sú absolútne fantastické!“ povedala som a hodila som sa jej okolo krku.

,,Necháš ma dýchať?“ opýtala sa ma pridusene. Ja som ju so smiechom pustila.

,,Mali by sme sa poponáhľať, keď nechceš prísť na vlastnú oslavu neskoro,“ poznamenala Al a ja som vedela, že má pravdu.

Tak som sa začala súkať do tých šiat, kým ona čarovala so svojimi vlasmi. Potom sa pustila do mojich vlasov, len make-up nechala na mňa. Ona už bola hotová, keď ja som ešte doťahovala detaily. Táto príprava prebehla nesmierne potichu. Nechápala som tomu, veď Al hlavne keď sme sa obliekali zvykla vždy niečo trepať, no teraz ani necekla. Bolo to zvláštne, no veľkú pozornosť som tomu nedávala, lebo práve ma čakala dôležitejšia úloha. Prišli sme k nášmu domu. Začal sa na mne prejavovať ten dobre známi pocit nervozity. Vošla som do domu, zo záhrady sa ku mne valila hudba.

,,Tak idem na to.“ povedala som s odhodlaním, no Alex sa na mne povýšenecky zasmiala.

Otvorila som dvere do záhrady. Všetci sa na mňa zahľadeli a povedali: ,,VŠETKO NAJLEPŠIE!“ bolo to síce ako v zlom sitkome ale v tej chvíli som bola rada, že ich tam všetkých vidím pokope.

,,Ďakujem všetkým, že ste prišli!“ zakričala som a už si ma medzi sebou začala predávať rodina a priatelia.

Gratulácie sa na mňa iba hrnuli. Až prišiel na rad ON. Andrew Mark. Usmial sa a povedal: ,,Už máš šestnásť, tak dúfam že tvoja rodina stadiaľ vypadne, pretože som myslel, že by sme si to mohli rozdať tu v záhrade,“ povedal potichu aby to nik iný okrem mňa nepočul.

Mala som sto chutí mu vyťať. Ale nemala som čas lebo mi začala gratulovať Alex. Bola divná, ako keby sa ma bála.

Povedala iba ,,Želám ti všetko najlepšie,“ a potom niekam zdrhla.

,,Je čas na tortu!“ zahlásila moja mama.

Každý sa k nej rozbehol. Ja som sa neponáhľala .Ešte stále som bola zhrozená z toho Andrewovho návrhu.

,,Nicki poď sfúknuť sviečky!“ zakričala na mňa mama cez ten hlúčik ľudí čo tam bol.

,,A želaj si niečo!“ prízvukovala mi mama.

Prevrátila som oči. No zaželala som si niečo aj tak. Chcela som aby sa mi v živote začalo dariť lepšie ako doteraz. Sfúkla som sviečky. Začal viať silný až nepríjemný vietor a to doteraz bolo slnečno! Všetko sa zbehlo hrozne rýchlo. Z ničoho nič som na chrbte pocítila ostrú a bodavú bolesť. Všetci naokolo začali kričať a jačať. Nechápala som ich, no mala som dosť problémov vyrovnať sa so svojou vlastnou bolesťou. Bolesť sa tak zhoršila, že už som nevnímala ani hlasy jačiacich ľudí okolo mňa. Zrazu sa bolesť ešte zhoršila čo už podľa mňa ani nebolo možné. Teraz som už ani poriadne nevidela. Všetko bolo rozmazané. Jediná vec ktorú som videla bola trochu rozmazaná Alex ako sa na mňa vyškiera a smeje sa mojej bolesti. Zavrela som oči. Toto som ako poslednú vec vo svojom živote nechcela vidieť. Zrazu som pocítila nutkanie otvoriť oči. Keď som to urobila videla som ako sa moja babka vrhla na Alexin chrbát a začala ju surovo biť. Nedá sa povedať, že by sa Alex v boji proti mojej babke nesnažila, ale nakoniec aj tak spadla tvárou dole na trávu s mŕtvym pohľadom. Zľakla som sa a z očí mi vytryskli slzy za mojou najlepšou kamarátkou. A predsa niekde v hĺbke duše som vedela, že to čo urobila moja babka bolo správne. Ani som si neuvedomila, že moja bolesť ustupuje lebo ju nahradila bolesť zo straty kamarátky. Začal sa mi zaostrovať zrak a už som počula oveľa lepšie. Začala som si uvedomovať, že mám niečo na chrbte a môžem tím hýbať. Skúsila som s tím pohnúť. V tej chvíli som sa začala vznášať nad zemou. Pochopila som, že mi narástli krídla. Po náhlej smrti Alex som sa z toho nedokázala tešiť. Pristála som na zemi a hneď ku mne prišla babka a odvliekla ma do domu. Čierne krídla - boli určite čierne ostali po nich na trávnatom koberci v záhrade čierne hodvábne pierka - sa naspäť stiahli.

,,No tak, neplač bola to upírka a dcéra upírskeho bossa Kayla, mala za úlohu zabiť ťa hneď ako ti narastú krídla,“ povedala babka a ja som myslela, že keď bude ďalej kydať na moju mŕtvu kamarátku tak sa neovládnem.

,,Nicol, podľa tradície ti toto mala povedať mama, ale keďže bola jediná z nášho rodu ktorá to odmietla, poviem ti to ja. Práve si dovŕšila šestnásť a to znamená, že si sa stala plnohodnotným Anjelom Smrti. Samozrejme môžeš to odmietnuť tak ako tvoja mama keď mala šestnásť. Potom na tento okamih zabudneš presne ako ona vtedy. Nateraz som tím ľuďom vymazala pamäť, takže sa nemusíš báť, že by si niečo z pred pár minút pamätali, ...“ skočila som jej do reči: ,,Počkaj, ja som Anjel Smrti?“ vyhŕklo zo mňa cez slzy.

,,Áno, si a neskôr nadobudneš aj iné schopnosti ako lietanie, teda ak prijmeš svoju úlohu Anjela Smrti.“
Neviem prečo, ale zrazu mi vôbec nevadilo, že moja babka zavraždila moju najlepšiu kamarátku len pred niekoľkými minútami. Zdalo sa mi, že jej smrťou sa to všetko iba začalo. A že babka urobila správnu vec keď ju zabila. Mala som pocit, že už som sa rozhodla dávno.

,, Prímam úlohu Anjela Smrti,“ povedala som hádam automaticky. V tej chvíli som pocítila náhli príval energie. Babka bola z môjho rozhodnutia nadšená.

,,Ak, chceš budem ťa učiť,“ povedala babka.

,,Ale jasné!“ povedala som s nadšením.

,,Dobre vráť sa tam. Mimochodom na Alex si nikto nepamätá. Nezabudni pamätajú si všetko po sfúknutie sviečok!“ povedala a zmizla.

Vošla som do záhrady. Všetko bolo ako zamrznuté v čase. Nastavila som sa na svoje miesto a čas sa opäť pohol. Ľudia mi začali tlieskať. Rozkrojila som tortu. Bola vynikajúca! No počas hostiny som bola ako duchom neprítomná. Myslela som na to, aké môže mať povinnosti taký Anjel Smrti. Zobudila som sa až pri rozbaľovaní darčekov. Dostala som knihy, šatstvo, kozmetiku a od otca, mami a Lucasa auto. Vodičák som už mala, takže to nebol problém. Tešila som sa z darčekov a náladu mi kazil už iba úchylný ksicht toho pankharta Andrewa Marka. Samozrejme on nezabudol na svoj návrh. Pripomenul mi ho, keď sme sa čistou náhodou ocitli sami v dome.

,,No čo Nicki, zavrieme sa niekde?“ radšej som na to nič nepovedala, lebo inak by som mu asi zlomila nos.

Vyšla som vonku na vzduch. Musela som tú hlášku poriadne rozdýchať.

,, Nicol, čo tu robíš tak sama?“ prekvapil ma babkin hlas. Na odpoveď som len mykla plecami.

,, Toto máš odo mňa,“ povedala a podala mi malú obdĺžnikovú škatuľku.

Bola som zvedavá a tak som ju otvorila. Boli v nej dve letenky do Paríža. Jedna tam, a druhá naspäť.

,,Ďakujem baby!“ vykríkla som.

Bola som nadšená. Do Paríža som chcela ísť už dávno. Začalo byť chladno. Vrátila som sa dnu. Veľa ľudí už odišlo, no ten pankhart tu stále vyčkával. Keď už bol takmer posledný surovo som ho vyhodila z domu, lebo mi tie jeho poznámky už liezli hore krkom.

,,Zajtra ma čaká poriadna fuška! Toto všetko upratať bude herkulovský výkon,“ povedala som potichu sama pre seba.

Bola som tak uťahaná, že som do postele padla ešte oblečená. Prisnil sa mi divný sen. Bola som na mestskom cintoríne. Prechádzala som sa pomedzi hroby a spomínala na šťastné chvíle ktoré som prežila s Alex. No, zrazu sa scéna zmenila. Bola som v hustom zelenom labyrinte. Blúdila som ním a snažila sa nájsť východ. Po niekoľkých minútach som sa začala nepríjemne dusiť. V labyrinte spadla hmla. Ja som sa stále dusila, a v tom som ju uvidela. Čiernu postavu zahalenú hmlou z ktorej sálala negatívna energia. Tá postava sa na mňa pozrela žiarivo zelenými očami - očami Alex a chrapľavo sa zasmiala. Bola to chlapská postava. Ten muž sa ku mne začal približovať a mne už dochádzali sily. Upadla som do bezvedomia. Zobudila som sa s krikom a celá spotená v tých svetlofialových šatách. Nechápala som tomu snu, no myslím, že som ani nechcela. Išla som dole napiť sa vody. Po tom sne som bola úplne vyprahnutá. Prezliekla som sa, no zaspať som nemohla a ani nechcela.

,,Nemôžeš späť?“ spýtal sa ma Lucas.

,,Nie, nemôžem,“ odpovedala som mu úprimne.

,,Tak to sme dvaja,“ povedal so žartu. Ticho som sa zasmiala.

Aj keď to nebolo vidno mala som ho rada.

,,Počúvaj ten hajzel čo tu bol ma pekne vytáčal!“ povedal zlostne.

,,Myslíš Andrewa Marka? Lebo, ak áno, tak si môžeme podať ruky .“ aj on sa ticho zasmial, ale razom bol vážny.

,,Varujem ťa, keď ho pozveš aj nabudúce zlomím mu sánku!“ ako dôkaz o pravdivosti jeho slov zovrel ruky vo vzduchu, ako keby niekomu niečo lámal. Musela som sa zasmiať.

,, Čo sa smeješ?“ opýtal sa.

,,Nič, len to gesto bolo komické,“ povedala som.

,,Povedz rodičom, že som nevedel zaspať, a tak som si išiel zabehať, dobre?“ opýtal sa ma nedôverčivo.

,,Samozrejme!“ pohotovo som odpovedala, aj keď som nevedela čo má za lubom, ale zabehať si určite nešiel.

Kývol hlavou a vyšiel z domu na ulicu. A ja som sa musela premôcť a zase si ísť ľahnúť. Prebudila som sa až neskoro ráno. Všetci boli preč, tak som si zapla telku, keďže upratané už bolo. Asi po desiatich minútach zazvonil zvonček pri dverách. Otvorila som dvere a čo nevidím, v dverách stojí babka.

,,Ahoj, prišla som ťa učiť,“ povedala s úsmevom na perách.

Ja som bola ako prispaná, nevedela som prísť na to čo ma prišla babka učiť. Tak som sa zamyslela čo by to mohlo byť, že som ju nechala čakať vo dverách.

,,Zlatko neboj sa ma,“ povedala ustráchane babka.

Ten súcitný pohľad mi pripomenul včerajší deň, aj včerajšiu dohodu ktorá medzi nami vznikla.

,,Jasné poď ďalej,“ povedala som a vpustila ju dnu.