Saxton Love Company 1

„Slečna! Slečna Temira!“ volala Ria už zúfalo, kým sa náhlila po dlhej chodbe na poschodí a nervózne nahliadala do všetkých izieb, okolo ktorých prešla. Malá biela zásterka sa jej od behu uvoľnila a poskakovala na tmavej dokonale uhladenej rovnošate.
„Tu som, už idem.“ Zišla som bočným schodiskom až k nej.
„Slečna, vaši rodičia na vás už čakajú,“ vravela mi celá nepokojná. Náhlila sa za mnou. „Veď dobre viete, že na takejto recepcii sa netoleruje meškanie väčšie ako pätnásť minút.“
„Viem, viem.“ Už sme boli v hale. „Moju kabelku.“
Ria mi s jemným úklonom vtisla do ruky malú trblietavú taštičku. „Dovidenia, slečna.“
Len som jej kývla a už sa aj ponáhľala ďalej.
Nebolo to tak dávno, čo som sa vrátila z Londýna po dokončení všetkých svojich štúdií a začala sa objavovať na dôležitých spoločenských podujatiach. Začleniť ma medzi významných ľudí pokladali moji rodičia za nesmierny strategický ťah, pretože som ako ich jediné dieťa v budúcnosti mala prevziať kontrolu nad celým rodinným majetkom a obchodmi.
Dnes večer sa v letnom sídle Saxtonovcov konala slávnostná recepcia, na ktorú okrem našej rodiny dostalo pozvánky aj mnoho ďalších hláv firiem a podnikov. Stretnutie sa organizovalo pri príležitosti narodenín Erryn Saxtonovej. Podľa mojej mienky sa jej správanie blížilo k okázalosti. Počet hostí aj výber miesta mi pripadali až nebezpečne a prehnane grandiózne. Snaha bola zbytočná, pretože o vysokom a nenahraditeľnom postavení jej rodiny nikto nepochyboval už roky. Odkedy sa po smrti svojho manžela sama chopila prezidentského kresla spoločnosti, obchody jej kvitli pod rukami.
„Drahý, počkaj,“ povedala mama ockovi a tesne pred tým, ako sme vystúpili z auta, sa k nemu otočila. Zdvihla ruky a napravila mu motýlika.
„Ďakujem, drahá.“
Veľké, prekrásne udržiavané sídlo malo cestu z oboch strán svedomito osvetlenú už predchádzajúcich päť kilometrov. Pred domom sa rady svetiel rozišli, pričom jeden mieril k veľkolepej fontáne a druhý viedol hostí ďalej až ku vchodu.
Kvôli nášmu malému meškaniu sme sa viac nezdržiavali a rovno zamierili dovnútra. V žalúdku som cítila jemné šteklenie môjho narastajúceho vzrušenia. Teplý večerný vánok mi vdúchol do tela istotu a povzbudil malý, prebúdzajúci sa plamienok radosti, ktorý sa ihneď rozhorel v silný oheň. Moje oči žiarili.
„Vyzeráš nadšene, Temira,“ usmial sa ocko.
„Isteže áno. Dúfam, že sa dnes zoznámim s mnohými ďalšími ľuďmi. Pre budúcnosť našej spoločnosti chcem spraviť všetko, čo sa dá.“
„Energická ako obyčajne,“ prikyvoval ešte stále s úsmevom. „Len sa toho drž a aj tvojej chuti do boja,“ zasmial sa. „Potom budeš určite skvelá.“
Náš rozhovor sa však musel rýchlo skončiť, pretože sme práve vstúpili do obrovskej sály. Môj pohľad okamžite padol na vysokú elegantnú ženu. Žiarivé šaty a krásne nápadné šperky len zvýrazňovali hrdosť vyplývajúcu z jej postavenia. Väčšina žien, ktorých som spoznala, vrátane mojej matky, sa podobala jej modelu. Život na úrovni a bohatstvo sa na vystupovaní aj sebadôvere podpíše priaznivo.
„Erryn,“ oslovil ju môj otec s prívetivým úsmevom, keď sme pred ňu všetci traja predstúpili. „Som rád, že ťa znovu vidím.“
„Prišli ste,“ potešila sa žena úprimne. Rýchlo ockovi podala ruku. „Dúfam, že dnes budete mať príjemný večer.“
„Erryn, všetko najlepšie,“ zapriala jej mama, keď k nej podišla tiež. Ako sa podľa etikety patrí, hneď jej podala kvety a krásnu malú škatuľku, ktorá na prvý pohľad prezrádzala, že ukrýva vzácny dar. Žena všetko s poďakovaním prijala a potom podala pripravenému mužovi vedľa seba. On dary ihneď odložil bokom k ostatným.
Nakoniec som dáme podala ruku aj ja. Pozrela mi do očí a milo sa na mňa usmiala.
Museli sme pokračovať ďalej a uvoľniť cestu ďalším hosťom za nami, aby ich žena mohla privítať, tak ako sa patrí.
Vedela som, že moji rodičia k nej prechovávali náklonnosť. Medzi ockom a jej zosnulým mužom totiž bolo veľmi silné priateľstvo.
Zahľadela som sa do sály. Úchvatná výzdoba, ľahké jedlá na občerstvenie príliš vyberané, no zdalo sa, že hosťom sa tá atmosféra chválenkárskej noblesy páči, a čo viac, dokonca sú z nej nadšení. V krásnej miestnosti plnej kvetov a vysokých stolov mohlo byť viac ako tristo dôležitých majiteľov tých najprosperujúcejších firiem a spoločností sveta so svojimi rodinami. Zahliadla som mnoho ľudí, s ktorými som sa už zoznámila. Spoznávala som hlavne tváre našich konkurentov, no tiež najvyšších výkonných predstaviteľov firiem, s ktorými naša v minulosti na určité obdobie uzatvorila rôzne aliancie a spojenectvá. Všetky som mala perfektne naštudované až do tých najmenších podrobností, takže dnes sa v neskorších konverzáciách znovu nestratím.
Viac ako tých známych bolo však cudzích tvárí. Očami som blúdila po tých najzaujímavejších. Zopár hrdých mužov pôsobilo veľmi mocne. Dôležitosť ľudí som sa už naučila vyčítať z tváre a držania. S týmito sa chcem zoznámiť.
„Prosím,“ zaznel po sále prívetivý, no súčasne veľmi odvážny a honosný hlas. Otočila som sa, tak ako všetci ostatní hostia, tvárou k Erryn Saxtonovej, ktorá po nekonečnom uvítaní všetkých zúčastnených potichu prešla k mikrofónu. Spoza neho sa už so zdvorilým úsmevom hostiteľky pripravovala na uvítací príhovor.
Z nekonečného radu pripravených čašníkov niekoľkí vystúpili a rýchlo poroznášali poháre aj posledným hosťom. Vybrala som si biele víno a vzala si obrúsok, v ktorom som pohár jemne uchopila. Ruky mi takto ostanú suché a zabránim otepľovaniu nápoja.
„Všetkých vás veľmi srdečne vítam,“ začala Erryn dôstojne. Primerane vyjadrila svoje nadšenie a potom sa pustila do krátkeho, veľmi taktného rozprávania. Nechýbal mu jemný inteligentný humor ani výstižnosť. Bol bezchybný a to aj hostia uznanlivo ocenili.
Na koniec ako sa patrí, prišiel prípitok.
„V skutku očarujúca žena,“ poznamenala mama potichu, na čo jej ocko súhlasne prikývol. Neváhala a so širokým úsmevom sa vybrala za svojimi priateľkami, navzájom si chváliť krásne šaty a poklebetiť si o deťoch, manželoch a ich obchodoch pri poháriku vína a chutného občerstvenia. Mňa si ako obyčajne vzal na starosti otec. Spolu sme sa zastavili u mnohých našich známych a ja som sa z rozhovorov o obchodoch snažila zistiť a naučiť čo najviac. Ockovi spolupracovníci sa na mňa s očakávaním usmievali.
Po chvíli som sa k nemu jemne naklonila.
„Ocko, kto sú tí muži?“ spýtala som sa ho a nenápadne sa pozrela k dvojici hrdých pánov, ktorí ešte stále pôsobili neskutočne mocne. Ten ich dojem zvýrazňovala aj väčšia skupina ľudí, ktorí sa okolo nich zdržovali v polkruhu a so záujmom s nimi diskutovali.
„Ak hľadáš niekoho, kto dokáže aj v takejto spoločnosti vyniknúť, pozeráš sa správnym smerom,“ povedal mi, keď na nich tiež uprel svoje oči. „Sú skutočne vplyvní a na počudovanie je možné, aby stáli o trošičku vyššie ako hockto iný z tejto miestnosti.“
Jeho slová sa mi páčili a zapaľovali vo mne ešte väčšie vzrušenie. Vplyvní znamenalo mocní, presne ako som si myslela.
„Zain Noor,“ povedal mi potichu. Nemusel vravieť, ktorý z nich to je. Zreteľne výraznejší, taktnejší a krajší muž z dvojice práve rozprával a ostatní ho pozorne, možno až oddane počúvali. Mal dokonalé oblečenie, pohyby, vystupovanie.
„Zain Noor?“ zopakovala som a pozrela späť na ocka. „A ten druhý?“
„Neviem, nejaký Baldwin,“ povedal a tiež sa od nich odvrátil, aby sa predčasne vyhol nepríjemnému očnému kontaktu jedného z nich, keby nás náhodou prichytili, ako hľadíme ich smerom. „Sú to najväčší konkurenti práve Erryn, čudujem sa, že ich pozvala.“
„Ocko, očividne urobila správne, veď sa pozri,“ napomenula som ho. „Chýbali by tu.“
„Asi máš pravdu,“ povzdychol si. „Temira... kam ideš?“
Ja som už kráčala od našej skupinky preč. S trochu vyzývavým úsmevom som sa otočila naspäť k jeho prekvapenej tvári. „Zoznámiť sa.“

Radšej som ostal stáť vzadšie, pretože z toľkých rozhovorov, do ktorých ma ľudia zaťahovali, mi už vyschlo v ústach. Okoloidúcemu čašníkovi som vzal z podnosu ďalší pohár vína a svoj prázdny som odložil. Hneď ako som sa napil, bolo to oveľa lepšie.
Nenápadne som sa opieral o stenu, kým som si dopriaval pauzu a zazeral na toho darebáka Zaina a jeho hlavného poskoka, váženého pána a výkonného viceprezidenta Fathiho Baldwina. To, že som ich nemal rád, bolo asi príliš silno ovplyvnené pracovnou konkurenciou, ktorá medzi nami panovala. Veď Erling Saxton oberali šikovnými trikmi ročne takmer o desať miliónov zákaziek. Možno to bol práve tento fakt, ktorý ma na nich tak čertovsky rozčuľoval. Bol by som radšej, keby ich matka vôbec nepozvala, no to si, samozrejme, nemohla dovoliť.
Ako obyčajne stáli v najväčšej a najživšej skupinke. Zdalo sa, že som bol jediný, ktorý ich videl ako čiernych supov balamutiť nadšený kŕdeľ pištiacich lastovičiek. Veď tie sa prestanú tak usmievať a prikyvovať na každé ich slovo, keď Zain a jeho čaptoš otvoria zobáky a namiesto toho, aby sa im pochválili ďalšími svojimi úžasnými úspechmi, ich rovno zožerú. Dobre, teraz možno znovu prehovorila moja neprekonateľná zášť, no na skutočnosti, že ich nikdy nebudem môcť obdivovať rovnako ako ostatní, sa nič nezmení.
Niečo ma zaujalo. K supom sa blížila ďalšia lastovička. Alebo by som ju skôr mal prirovnať ku včele, kvôli jej žiarivým žltým šatám a čiernym vlasom?
Mladé dievča sa vybralo rovno k veľkej skupinke a už podľa jej vzrušeného výrazu som predpokladal, že supy na moje sklamanie neuštipne, iba im príjemne zabzučí do ucha.
Netušil som, kto to je a dokonca by som bol schopný s istotou tvrdiť, že som ju v spoločnosti ešte nikdy nevidel. Určite dcéra jedného zo zástupu majiteľov menej významných spoločností. Oči jej však horeli, akoby išla kúpiť celý svet.
V tom okamihu som toho mal akurát dosť. Zain Noor už očaril príliš mnoho hostí, a keď som si všimol, ako na neho podráždene zazerá dokonca aj matka, pretože od nej odlákal takmer všetku pozornosť, rozhodol som sa ukončiť svoju prestávku.
Nasledoval som to nadšené žieňa, no kým som sa však dostal ku skupine Zainových obdivovateľov, zdržalo ma zopár matkiných priateľov a odušu si so mnou štrngali na jej dobré zdravie. Keď som sa konečne dostal do cieľa, dievča už pozorne počúvalo Zainove zveličené báchorky a so záujmom si ho nenápadne prezeralo. Postavil som sa tesne za ňu.
„Pán Noor, ešte vládzete chváliť svojho fascinujúceho obchodného ducha?“ prehovoril som dosť hlasno na to, aby som ho prerušil v rozprávaní o výhodnej investícii do najnovších technológii. Môj tón bol veselý, aby to všetko vyznelo ako vtip, no v mysli som použil čistú iróniu.
Všetci, vrátane mladej ženy predo mnou, sa ku mne zvedavo otočili, aby identifikovali opovážlivca, ktorý si dovolil skočiť do reči Zainovi Noorovi.
„Ale, ale, pán konkurent,“ usmial sa pobavene Zain. „Straty pokračujú?“
„To musíte vedieť najlepšie.“ Čím viac dôveryhodnosti jeho spoločnosť získava, tým viac jej Erling Saxton stráca. Tri roky sme sa striedali v prvenstve, no hlavne v posledných mesiacoch nás Noor zanechal pekne pozadu a vyšvihol sa do postavenia, ktoré sa bude doháňať len veľmi ťažko. Popredné miesto medzi výrobcami elektroniky a produktov informačných technológií však získal rôznymi riskantnými manévrami. V budúcnosti mu môže domček z karát spadnúť tak rýchlo, ako sa aj postavil. Ja som sa na to spoliehal.
„Možno by ste mali uvažovať o nejakej výhodnej aliancii,“ usmial sa na mňa opovážlivo Zain. „Je to ten najlepší liek na finančnú krízu.“
Čo si to dovoľuje? Dobre vedel, že v kríze určite nie sme, aj keď sme v poslednom čase veľa stratili. Takto medzi ľudí vsadil ďalšie pochybnosti o našej sile.
„Dohody s inými firmami budete možno musieť onedlho zvažovať sami. Z pozoruhodnej výšavy, v ktorej ste sa ocitli, sa bohužiaľ dá už len padnúť dolu.“
„Prepáčte.“ Na moje prekvapenie sa ohradila práve mladá žena predo mnou. Jej tón bol pichľavý, akoby som urazil rovno ju. „Možno by ste nemuseli reagovať tak podráždene, ak sa vám niekto iný snaží len poradiť.“
Zopár ďalších Zainových obdivovateľov len potichu súhlasne zamrmlalo. Úžasné.
„Á, slečna, slečna, nič si z toho nerobte, prosím,“ chlácholil situáciu Zain. Usmial sa na ňu, keď si uvedomil, že v nej našiel ctiteľa aj spojenca v jednom. „Prehra je náklad, ktorý stiahne k zemi aj tých najväčších hrdinov, nemám pravdu, mladý konkurent?“ Zasmial sa a natiahol ku mne ruku, aby ma mohol veľmi priateľským gestom potľapkať po pleci.
Tak on neprestane.
„Podnikáte?“ otočil sa na ženu s novým úsmevom.
Ona prikývla. „V celej oblasti telekomunikačných zariadení. Len nedávno som dokončila štúdium v Londýne, aby som mohla spolupracovať so svojím otcom.“
„To je skutočne obdivuhodné,“ povedal som jej nevzrušene. Bol som zbytočne protivný, aj keď ja sám som to isté čo ona spravil pred necelými dvoma rokmi, aby som pomohol matke.
„Ale čo,“ prekvapil sa Zain. „Prečo ste túto úlohu neprenechali svojim bratom?“ On na rozdiel odo mňa hovoril prívetivo a so zvodcovským podtónom, aj keď mu už pomaly ťahalo k štyridsiatke.
„Nemám bratov,“ zasmiala sa. Jej zbožný pohľad, ktorým na neho hľadela ma znechutil.
„Potom musíte byť zvlášť opatrná,“ povedal som jej vrcholne nepríjemne. „Obchodovanie nie je pre dievčatká.“
Uprela na mňa svoje veľké sivé oči a po jej bezhraničnom očarení v nich už nebolo ani stopy. Vystriedal ho chlad, podráždenie a záblesk zlomyseľnej hrdosti.
„Potom by ste mali uvažovať, že s tým prestanete,“ vyhlásila. „S dovolením, rada som vás spoznala, pán Noor.“ Otočila sa a za tichého smiechu, ktorý svojou poznámkou vyvolala, odišla.

Ako som sa vzďaľovala od skupiny, za chrbtom som ešte počula pobavenie a na krátku chvíľku určite aj škrípanie zubov. Aj keď som ostatných zabavila, mladík ostal celkom ponížený a teraz ma určite skrz-naskrz preklínal do pekelných jám.
Bol neuveriteľný! Tak drzý a arogantný zároveň! Netušila som, kto to bol, aj keď mi jeho povýšenecká tvár pripadala trošičku povedomá. Žeby sme sa už stretli? Ak áno, muselo to byť veľmi dávno... ešte kým sme boli deti. Svojimi útočnými poznámkami a nepríjemným tónom ma veľmi nazlostil. Zainovi Noorovi určite strašne závidí a preto si nemôže pomôcť a ovládnuť nutkanie zapárať. Takto aspoň dostal, čo hľadal. Pousmiala som sa, keď som znovu pomyslela na to, ako ho moje slová pred všetkými zosmiešnili. Nabudúce možno nebude taký nafúkaný a hrdý, aj keď sa zdalo, že má byť na čo. Z toho, čo som si vypočula, som porozumela, že obaja muži sa zaoberajú rovnakým druhom obchodov a to samozrejme znamená, že si robia nekonečnú konkurenciu. Úbohý Zain Noor je očividne veľmi slušný človek... Hneď bolo vidno, že nechce mladému nafúkancovi nepríjemnosti oplácať ďalšími. Pozeral na neho prívetivo a dokonca mu priateľsky radil. Bol to skutočne výnimočný muž. Pútavý... Bola som rada, že som si s ním mohla vymeniť zopár slov, no hneď ako som sa mu ospravedlnila a odišla – čo bolo potrebné pre dokonalý výsledný efekt môjho výsmechu – som oľutovala, že som mu nestihla prezradiť ani svoje meno. Určite sa však ešte stretneme... Pri tej myšlienke mi hneď bolo príjemnejšie. Známosť, a ak by som mala skutočne šťastie, tak aj priateľstvo takého vplyvného muža by bolo pre našu spoločnosť požehnaním rovno z neba.
Pridala som sa k matke a nejaký čas strávila rozhovormi s jej priateľkami. Pochopiteľne, dozvedela som sa veľa klebiet a to hlavne o pani hostiteľke Erryn Saxtonovej. Mňa zaujímali skôr jej obchodné aktivity, ako tie osobné, no podobných informácii som sa nedočkala. Naopak som zistila, že obe jej deti sú veľmi šikovné a zbožňujú kone, čo bolo v skutku vznešené, no obávala som sa, že podobnú vedomosť, hocako boli moje schopnosti oslnivé, vo svete biznisu nikdy nijako nezúžitkujem.
Práve sme si pochutnávali na jemných špecialitkách, keď sa ku mne mama nenápadne priklonila a zašepkala mi do ucha.
„Temira, zlatko, na pančuchách ti uteká očko,“ oznámila mi. Zarazila som sa, no mama rýchlo pokračovala a prerušila ma v polovici zhrozeného nádychu.
„Žiadna panika. Tak ako sme si hovorili, dobre? Všetko je v poriadku.“
Moje líca však už horeli od zahanbenia a tep som mala rýchly a nepravidelný. To nemôže byť pravda! Čo mám robiť, čo mám robiť?
„Jednoducho choď na toaletu a prezleč si ich. Máš náhradné, však?“
Prikývla som. Úplne mi vyschlo v ústach a stratila som reč. Hneď ako sa odo mňa mama odklonila, otočila som sa a ihneď zamierila von zo sály hľadať toalety. Musela som ísť pokojne a nenápadne aj keď by som sa najradšej rozbehla. Kým som kráčala pomedzi ľudí, musela som uvažovať, koľkí asi si tú zahanbujúcu nehodu všimnú. Taký trapas!
Keď som bola konečne vonku, vydýchla som si. Po zadnej chodbe, na ktorej som sa ocitla, sa náhlilo len zopár čašníkov, ktorí prinášali alebo odnášali podnosy plné pohárov. Asi som nebola na správnom mieste a toalety pre hostí sa nachádzali celkom inde, no už som sa nemienila vrátiť a riskovať, že si ma všimne ešte niekto ďalší.
Vybrala som sa teda po chodbe a dúfala, že čoskoro na nejaké toalety natrafím. Síce som sa chvíľku potulovala a mala som dojem, že vo veľkom dome aj zablúdila, nakoniec sa mi podarilo doraziť do cieľa.
Vbehla som do malej miestnosti a rýchlo skontrolovala škody. Zamračila som sa. Maličké očko na pančuchách som skoro nenašla ani ja. Bolo úplne nenápadné a ďalej sa nepáralo. Keby som vedela, že to vôbec nie je vážne, nemusela som stratiť tri roky života. Ako ho mama len zbadala?
Nemohla som však riskovať, že sa škoda rozšíri, tak som napokon predsa len vošla do kabínky a pančuchy si rýchlo prezliekla. Kontrolne som sa obzrela vo veľkom zrkadle pri umývadlách. Podišla som ku dverám. Musím sa vrátiť naspäť čím skôr. Dúfam, že trafím.
Keď som však pootvorila dvere doľahol ku mne stíšený, no známy hlas. Zarazila som sa a skamenela na mieste, pretože som ho okamžite identifikovala.
„Nie, nie, to bude už tvoja úloha. Počúvaj ma, Fathi, presvedčíš ho, rozumieš?“ Zain Noor.
Stála som ako prikovaná. Čo tu preboha robí? Tak ďaleko od ostatných? Jeho tichý panovačný tón už neznel vôbec tak prívetivo, ako som si ho pamätala. Zháčila som sa. Mala by som okamžite zmiznúť, pretože toto sa mi naozaj nepozdávalo. Niečo mi našepkávalo, že tento ich príliš dôverný rozhovor neprebieha tak ďaleko od ostatných náhodou. Bolo to podozrivé, veľmi. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie.
„Sú to šialené plány! Nikdy by na takú alianciu nepristúpili!“ odporoval Zainovi druhý tichý hlas. „S nami? Vylúčené!“
„Lenže to nemá vyzerať ako náš nápad. Postarám sa o to, aby si mysleli, že je to spontánna myšlienka nás oboch. Musím získať viac. No tak, Fathi, zoberieme si všetko, čo majú. Úplne všetko, pochopil si?“
Prepadol ma strach. Netušila som, o čom sa rozprávali, no vyzeralo to na poriadne svinstvo. Ak ma tu nájdu... Objalo ma teplo. Ak ma pristihnú načúvať, budem v ťažkostiach. Obrovských. Jednoznačne im išlo o niečo dôležité. A v tomto svete obchodov, okrem čo najväčšieho zdania dôveryhodnosti, nič dôležitejšie ako peniaze nie je. Práve som sa stala svedkom toho, že Zain Noor so svojím spoločníkom chystajú nejaký ohromný podvod alebo zradu spoločnosti, s ktorou chcú vytvoriť falošné spojenectvo. Prečo som sa do toho vôbec namočila? Ja som si len chcela vymeniť pančuchy!
„Pohovoríme si inde,“ povedal ešte tichšie Zain. „A nech ťa už nevidím takto pochybovať, pretože si naozaj začnem myslieť, že si zbabelec. Vážne, čo ťa tak vykoľajilo?“ hlasy už slabli. „Veď sme spolu toho už toľko...“
Srdce mi bilo tak splašene, až som sa bála, že mi vyskočí z hrude. Sú preč? Ako si mám byť istá? Môj mozog nedokázal myslieť na nič iné, iba ako sa dostať znovu do bezpečia. Hotovú paniku môžem spustiť aj potom. Dostavoval sa však ďalší strašný pocit. Zrada alebo sklamanie? Zain Noor si ma získal. Bezvýhradne. Ale teraz... teraz...
Cez škáru pootvorených dverí som nepočula absolútne nič. Pre istotu som ešte chvíľku počkala, no potom som sa konečne odhodlala a rýchlo vybehla na chodbu.
Náhlila som sa a hľadala cestu naspäť do sály. Prirodzene, bola som rozrušená, no prekvapila som sa, že žiadna väčšia panika ma nechytá. Aj keď bola pravda, že Zain Noor chystá nejakú špinavosť, mňa sa to vôbec netýkalo. Podvody a nepoctivosť, špinavé manévre či zrady boli po odhalení škaredo odsudzované a takmer zakaždým bezpečne vynesené na verejnosť. Tým si isté spoločnosti spečatili svoj vlastný koniec. Ak sa zničí dôveryhodnosť, je po všetkom. Neodvratne. Nebolo pochýb, že Zain Noor kráča po tenkom ľade a dovolila by som si odhadnúť, že už nejaký čas. Zavalilo ma ďalšie sklamanie. Skutočne sa tak veľký vplyv a prestíž dajú dosiahnuť iba touto cestou? Ten muž pôsobil na prvý pohľad tak vznešene, čestne... Človek po jedinom pohľade do jeho inteligentných očí uveril, že všetko čo má, dosiahol snahou, prácou a nepochybne vrodeným šarmom a talentom. No pravda? Ak je takýto muž v skutočnosti len špinavcom, iný, ktorý sa javí ako nepríjemný, na prvý dojem drzý či podráždený, môže byť v pravej podstate anjelom. Mätúce. Potrebujem schopnosť rozpoznať jadro ľudskej bytosti. Potom by som mohla našu spoločnosť povzniesť až tak vysoko, že by sa dotýkala neba.
Sálu plnú hostí som našla, no musela som sa spýtať na cestu dvoch čašníkov. Napokon som ich len jednoducho sledovala. Pohľadom som rýchlo prebehla po jednotlivých skupinkách, až som narazila na rodičov. Už boli spolu.
„Kde si toľko bola?“ spýtala sa ma mama nervózne, keď som k nim podišla. „Zmizla si pred polhodinou.“
„Nechaj ju, drahá. Chce sa zoznamovať a rozširovať si obzory,“ povedal jej ocko a potom sa otočil ku mne. „Natrafila si na niečo zaujímavé, Temira?“
Snažila som sa ovládnuť svoj výraz a napokon sa mi to aj podarilo. „Isteže, ocko.“
Do tohto ich nezatiahnem.
Usmial sa na mňa a pozrel na zopár odchádzajúcich hostí. Sála sa značne vyprázdnila, kým som bola preč. Našťastie sa vyparil už aj Zain Noor a s ním aj celý jeho klub obdivovateľov, do ktorého som sa takmer nechala zatiahnuť tiež.
„Ešte sa chce s nami pozhovárať Erryn a potom pôjdeme aj my,“ zavelil ocko. „Počkáme na ňu. Temira, už si chutnala tieto úžasné jednohubky?“ spýtal sa a aby si skrátil chvíľu, podišiel k najbližšiemu stolu.
„Nie, ale už do seba nič nedostanem.“
„Sledoval som ťa, ledva si niečo zjedla.“
„Vieš, som trochu nervózna,“ priznala som sa pravdivo, no potom zaklamala. „To kvôli toľkým ľuďom. Kým si zvyknem...“
Prikývol a našťastie sa venoval už len svojmu tanieriku.
Kým za nami prišla Erryn, vysoký stôl bol odľahčený od všetkých jednohubiek.
„Dúfam, že ste sa príjemne zabavili,“ usmiala sa.
„Samozrejme, že áno,“ opätovala jej zdvorilý úsmev mama. „Všetko tu bolo zorganizované tak perfektne, Erryn. Naozaj úžasné.“
„Ďakujem. Oslava pokračuje zajtra na bankete. Bola by som veľmi rada, keby ste všetci prišli. Dnešný večer ubehol tak rýchlo... Chcela som vás zoznámiť so svojím synom, no zdá sa, že odtiaľto ušiel skôr, ako som to stihla. Nemá rád klebetenie v spoločnosti.“
„Prídeme veľmi radi, Erryn,“ súhlasila okamžite mama.
„Videl som, že si sa zhovárala aj s pánom Noorom,“ prehovoril aj ocko a ja som okamžite spozornela. Celé moje telo nepríjemne oťaželo.
Na tvári našej hostiteľky sa zjavil nevyspytateľný výraz. „Vlastne áno. Je to veľmi zaujímavý a nepredvídateľný muž...“
„Skutočne? Až tak dobre ho nepoznám. Hádam ti nespôsobil nejaké nepríjemnosti? Počas narodenín by si sa potýčkam mala vyvarovať. Vyzeral veľmi zapálene, kým s tebou hovoril...“
„Potýčky v žiadnom prípade. Práve naopak,“ povedala záhadne.
Ocko jemne nadvihol obočie.
Erryn sa mu podľa všetkého rozhodla zdôveriť, keď sa obzrela a potom sa k nemu jemne nahla. „Diskutovali sme o skutočne zaujímavých nápadoch. Má neuveriteľné predstavy,“ vravela užasnuto. „No aj napriek tomu, že má teraz veľmi výhodné postavenie, sa obáva. Vtedy mi napadlo a videla som na ňom, že jemu tiež... že by sme konkurenciu mohli skúsiť na čas odložiť.“
„Čo tým myslíš?“
Hrdá žena, netušiac, že sa rúti do záhuby, sa spokojne usmiala. „Hovorili sme o vytvorení aliancie medzi našimi spoločnosťami.“