Saxton Love Company 10

Mohla som si byť istá len jedným. Nech sa rozhodnem už hocako, Talen skončí zle. Buď príde o život, alebo o všetky svoje obchody, čo by pre neho vlastne znamenalo to isté. No prečo by ma to do pekla malo zaujímať?
Ak na Zainov návrh nepristúpim, doplatí na to aj moja rodina. Tiež prídu o všetko. Zahorel vo mne zvláštny čierny plameň, aký som doteraz ešte nepoznala. A prečo by ma mali zaujímať oni? Čudná horkosť, ktorá sa mi rozlievala po tele bola až ničiaca. Tento muž ma zopár slovami obalamutil až natoľko, že som bola schopná nechať zavraždiť nevinného človeka, odvrhnúť svoju rodinu a čo je najhoršie, celkom sa otočiť chrbtom tej polke mojej duše, ktorá mi šepkala, že to nesmiem. Že nemám právo...
Nahnevala som sa. Konečne jedna z mojich prirodzených reakcii. Hneď som sa cítila istejšie, bola som si známejšia. Zlosť však mierila proti mne samotnej. Sprevádzal ju taký strašný pocit viny, až som to skoro neustála. Spolu ma prebodli a prerazili tú časť srdca, ktorú k sebe lákal Zain.
V mysli som videla tváre. Mama, otec, Erryn, Dalamis... všetci by sa cítili nekonečne zradení. Teraz som si už nebola istá či by som uniesla váhu ich sklamaných pohľadov. A Talen! Jeho zúrivé oči ma až piekli zaživa. Čudne sa leskli, akoby v nich žiarili slzy. Moja zrada by ho bolela možno ešte viac ako ostatných.
No akú tretiu možnosť som mala? Teraz, keď som si už istá, že nebudem môcť takto veľmi ublížiť svojej rodine, čo som mohla urobiť?
Zain sa na mňa ešte stále uprene pozeral. Sledoval ma ostražito ako mačka svoju myš. Nevšimol si, čím som vo svojom vnútri skutočne prechádzala, no ja som to najavo ani nedala. Udržiavala som si iba bezvýraznú tvár, možno občas trochu podráždenú, no to už asi bral s rezervou. Takáto ošemetná situácia by popudila každého.
„Nad takým návrhom nemáš čo toľko premýšľať,“ prehovoril nepríjemne.
„Ja viem,“ vydýchla som a na krátku chvíľku privrela viečka. Potom som sa k nemu konečne otočila.
Nespúšťal zo mňa svoje veľké čierne oči. Keď som sa však za ním vybrala, jeho napätie viditeľne opadlo. Pekné pery mu znovu zvlnil jemný úsmev.
„Súhlasím,“ povedala som potichu a chytila ho za plecia. „Chcem to.“
„Ako inak,“ pobavil sa a obe ruky mi položil na pás. „Počkaj chvíľočku, hneď sa môžeme venovať len jeden druhému.“ Natiahol ruku za seba a stlačil malý gombík na nejakom zvláštnom zariadení, čo mal položené na stole. „Fathi, môžeš,“ povedal jasne. Nečakal na odpoveď a hneď aj ruku odtiahol. Otočil sa ku mne späť.
Čo to bolo? Privolal ho?
No tak to veľmi nevyzeralo, podľa toho, na čo sa Zain chystal. Znovu ma chytil, pritiahol ma bližšie a oprel si ma o svoju širokú hruď.
Súčasťou môjho neokresaného plánu bolo aj toto, no nevybrala som si to preto, lebo by som bola v pokušení, ale pretože to jednoducho bolo prvé, čo ma napadlo. Musela som dokonale zvládnuť svoju rolu, pretože od toho závisel najmenej jeden nevinný život. Nútila som sa do uvoľnenia, keď ma Zainove dlhé prsty pohladili po chrbte a jeho pery pošteklili na krku. Čím viac silnelo jeho rozptýlenie, vo mne narastala rozvaha. Snažila som sa ignorovať jeho dotyky, no bolo to naozaj ťažké, pretože ešte nikdy vo svojom živote som žiadnemu mužovi toľko nedovolila.
No moje oči už rýchlo prehľadávali veľký pracovný stôl, o ktorý sa opieral. Aj keď ma Zainove ruky a pery pripravovali o veľkú časť sústredenia, dokázala som sa ovládnuť. Vyhľadala som ten najťažší predmet na stole. Akúsi zvláštnu sošku zo sivého kameňa s hranatým podstavcom, ktorý vyzeral byť pri údere do hlavy dosť nebezpečný. Natiahla som ruku, no na predmet som nedočiahla.
„Chceš ísť na stôl, čertica?“ spýtal sa pobavene Zain a objal ma ešte pevnejšie.
„Áno,“ šepla som mu šibalsky. Tak za tento výkon by ma mal niekto pochváliť. No ak toto všetko prežijem, obávam sa, že budem príliš zahanbená niekomu o tom povedať.
Zain mi okamžite vyhovel. Silno ma chytil za pás, zdvihol ma a potom šikovne vysadil hore. Prekvapene som zamrzla, keď sa ku mne priklonil a vášnivo ma pobozkal rovno na ústa. Ruku mi položil na šiju, aby sa mohol dostať ešte bližšie, hlbšie.
Ihneď sa mi to zapáčilo, no nesmela som teraz strácať hlavu. Aj keď mi mysľou blysol temný nápad, že mu neublížim a nechám ho, nech si robí, čo chce, bola to chvíľková slabosť, ktorú som znovu rýchlo potlačila do úzadia.
Nenápadne som naťahovala ruku a tentoraz sa mi ťažký predmet chytiť podarilo. Zain bol taký zaneprázdnený rozopínaním mojich gombíkov, že si vôbec nič nevšimol.
Zachvela som sa nervozitou, no on si to našťastie vyložil inak. Akou silou ho mám udrieť? Podarí sa mi ho len omráčiť alebo ho rovno zabijem? Trafím sa vôbec? Vedela som, že mám len jeden pokus. Ak miniem, alebo neudriem dosť silno, bude po všetkom. Zain Talena zabije a so mnou si spraví, čo len bude chcieť.
Keď som znovu pomyslela na Talena, prepadol ma veľmi zlý pocit. Akosi som tušila, čo pred chvíľočkou Zain nakázal Fathimu. Ak som mala pravdu, Talenovi išlo o život práve teraz.
Zaťala som zuby, pevne zovrela predmet vo svojej ruke a jediným agresívnym pohybom som ním švihla k Zainovej hlave. Vložila som do úderu všetku svoju silu, pretože nikdy som jej priveľa nemala a riskovať som teraz jednoducho nemohla.
Rana bola presná a fatálna. Zainovi okamžite ochabli ruky, hlava a potom sa predo mnou pomaly zviezol na kolená. V bezvedomí alebo mŕtvy, zvalil sa na zem.
Nečakala som ani sekundu. Aj keď mi srdce bilo ako splašené, nemienila som sa obzerať a zisťovať či som ho zabila. Zachvátila ma strašná, nekontrolovateľná panika. Utekala som ku dverám a sústredila sa len na to, že musím zachrániť Talena.
Rýchlo som sa dostala do veľkej tmavej miestnosti, kde mali byť aj ostatní. Prikrčila som sa za akúsi veľkú policu hneď vedľa mňa a takmer ani nedýchala. Nesmela som spôsobiť ani ten najmenší hluk, pretože by bolo hneď po všetkom. Najprv musím niečo rýchlo vymyslieť.
Vykúkala som von, aby som zistila, čo sa deje. Zdesenie mi na okamih zastavilo srdce, keď som to uvidela.
Na druhom konci miestnosti kľačal pred dvoma mužmi so zbraňami v rukách Talen. Mierili na neho a Talen na nich nenávistne pozeral. Len neďaleko odo mňa stáli Fathi a Pono a obaja si pokojne pofajčievali, akoby sa nič nedialo.
Bože môj! Idú ho zabiť! Mám len sekundy! Čo budem robiť?!
Mysli, Temira. Mysli! Ak ma hneď niečo nenapadne, všetko bude stratené!
Ak tam medzi nich vlietnem ako bláznivá, rovno zastrelia aj mňa. Vyšinuté záchranné akcie neprichádzali do úvahy. Obzerala som sa a nútila svoj mozog pracovať naplno. Môj pohľad skončil na mojej skrýši. Žiadna polica, ale stojan! A dokonca plný fliaš alkoholu!
Výborne, ale čo s tým? Rýchlo sa opijem, aby Talenova smrť nebola taký šok? Oči mi znovu skočili k nemu a potom k Fathimu. Bol blízko. Veľmi blízko.
Nápad ma zasiahol takmer okamžite.
Vstala som, rukami sa zaprela o vysoký stojan predo mnou a z celej sily potlačila. Preklápal sa ako v spomalenom zábere. Krásne sklenené fľaše určite nesmiernej hodnoty sa okamžite uvoľnili a všetky padali k zemi. O okamih neskôr zaplnil celú miestnosť strašný ozývajúci sa hluk rozbíjajúceho sa skla.
Vyletela som ako šialená. Priskočila som k šokovanému Fathimu a vytrhla mu z ruky zapaľovač. Rachot vyrušil vrahov v pravú chvíľu. Odklonili svoje zbrane a rýchlo k nám otočili hlavy. No už nemohli spraviť nič. Zapaľovač s malým horiacim plamienkom už letel vzduchom rovno na kopu rozbitého skla a rozliateho vína, rumu a whisky.
Keď sa plamienok stretol s alkoholom v okamihu vyšľahol neskutočne obrovský oheň. Plamene siahali až po vysoký strop miestnosti a oblizovali všetko, čo im prišlo do cesty. Rýchlo sa chytali vzácne koberce na stenách, ale aj ďalej sa rozlievajúci alkohol, ktorý siahal čoraz ďalej.
Kým muži šokovane hľadeli na spúšť, rozbehla som sa k Talenovi. Jeden z chlapov na mňa čosi škrekľavo zvolal a zamieril na mňa, no plamene sa po zemi doplazili až k jeho topánkam. Vykríkol a splašene vystrelil do vzduchu.
Len v priebehu tých zopár sekúnd bola v plameňoch polka miestnosti. Oči ma štípali od hustého dymu a v pľúcach som cítila bolestivé pichanie.
„Talen!“ kričala som. „Tal!“
Čierny dym bol taký hustý, že som ledva niečo videla.
„Temira!“ zvolala nejasná silueta predo mnou.
Hodila som sa k nemu na zem a nahmatala jeho spútané ruky. Párkrát som trhla povrazom takou silou, až sa rýchlo poslušne uvoľnil.
„Pono! Slay!“ začula som strašný krik. „Nenechajte ich ujsť!“ Fathi vrieskal ako šialený.
Talen sa ihneď zbieral na nohy. „Poď,“ vydýchol a zakašľal. „Musíme ísť!“
Zohla som sa a schmatla hnedý batoh. Ak budeme na úteku, možno sa nám zíde.
„Zabite ich!“ Horiacou miestnosťou sa ozýval ďalší, ešte šialenejší a nazúrenejší vreskot. „Zabite ich oboch!“
To bol predsa Zain!
Keď som sa šokovane obzrela, zbadala som ho. Bol divý od zúrivosti. Ponáhľal sa k Fathimu a stále kričal na troch chlapov, nech prestanú hasiť a namiesto toho nás postrieľajú.
Naším jediným spojencom bol hustý dym. Na mieste, kde sme obaja stáli, sme sa už nemohli za nič skryť.
Talen ma rýchlo trhol za ruku a rozbehol sa k jedinému východu.

Cez odsunuté oceľové dvere prenikalo do miestnosti svetlo a teplo, no v porovnaní s tou horúčavou, čo vytvárali plamene, to takmer nič nebolo. Srdce mi asi nikdy nebilo rýchlejšie a v mojich žilách sa divo prelieval adrenalín. Keď som začul výstrely, zdivel som ešte viac.
Mojím jediným cieľom bolo uniknúť. Zvieral som Temirinu ruku a hnal sa dopredu, ťahajúc ju spolu so mnou. Počul som, ako dychčí námahou.
No už sme boli pri úzkych stúpajúcich schodoch. Bolo to, akoby sme unikali priamo z pekla. Udrel som po mohutných ťažkých dverách a silno sa o ne oprel. Samy sa pohli a začali sa škrípavo zatvárať. Možno ich to zdrží aspoň na chvíľku.
Vybehli sme hore a pocítili ďalšiu páľavu. Tentoraz zapadajúceho slnka.
„Temira! Bež!“
Bola to naša jediná šanca. Musíme ujsť čo najďalej od tohto miesta a pokúsiť sa niekde skryť.
Hnali sme sa preč. Bolo jedno kam a ktorým smerom. Hlavne, aby sa nám podarilo ujsť. Dúfal som, že požiar ich zdrží.
„Temira,“ dychčal som. „Poď. Musíme... musíme ísť.“
Bolelo ma celé telo a točila sa mi hlava. Odhadoval som, že ona na tom lepšie nebola. No predsa sme sa obaja premohli a utekali ďalej. Keď ide človeku o život, objaví v sebe sily, o ktorých ani netušil, že ich má.
„Tam,“ vydýchla namáhavo a ukázala na nerovnú zem ešte kus cesty pred nami. Malé kopce a prepadliny medzi nimi vyzerali na skrýšu dobre. No tiež sme už naozaj potrebovali zastať. Veľmi by nám teda nepomohlo, keby sme tu, uprostred ničoho, odpadli od únavy a ostali tu pred Zainom ležať ako sliepky predstierajúce smrť pred dravcom. Nie som si istý, že by nám to uveril.
Už sme boli blízko a zdalo sa, že zároveň dosť ďaleko od miesta, z ktorého sme utekali.
„Dobre, teraz zastavíme. Pozri, stmieva sa, možno by sme mali... Temira?“
Okolo mňa bolo nejako záhadne ticho. Žiadne dychčanie, žiadne kroky po suchej zemi. Obzrel som sa a na tvári mi zamrzlo zhrozenie.
„Temira!“ zakričal som vystrašene a rozbehol sa k nej. Ležala na boku asi desať krokov za mnou a oči mala pevne zatvorené.
Kolená som zaboril do suchej prašnej zeme a rýchlo ju chytil za plecia.
„Tem, Tem, počuješ ma? Tem,“ mykal som ňou jemne, aby sa prebrala. No nič sa nedialo. Vyzerala, akoby iba spala, no tvár mala belšiu ako sneh a v perách žiadnu farbu.
„Tem, prosím, preber sa.“
Nezvládla to. Bola príliš vyčerpaná.
Znovu som ju opatrne zovrela a prevalil ju na chrbát. Keď som tak urobil, náhle som zbelel možno ešte viac ako ona.
„Temira!“ zvolal som zdesene. „Zobuď sa!“
Celý bok mala presiaknutý krvou. Je zranená! Preboha, ona je zranená!
„Vydrž,“ vravel som rýchlo a už aj ju podoberal rukami. „Počkaj, Tem, prosím ťa, len počkaj. Pomôžem ti. Tem, počuješ, ma? Ja ti pomôžem.“
Zdvihol som ju a od vyčerpania sa až zatackal. Unavené telo protestovalo a boľavé nohy najviac. No bolo mi to jedno. Na nič som sa nesústredil. Len na ňu.
Náhlil som sa k najväčšej priehlbine. Zostúpil som dolu a potom ju veľmi opatrne zložil. Všade naokolo boli iba veľké kamene a staré spráchnivené korene vytŕčajúce zo zdvíhajúcich sa stien prepadliny. Oprel som ju o širokú hladkú skalu.
„Temira,“ oslovil som ju znova a dúfal, že ako zázrakom sa na mňa ihneď pozrie a v očiach bude mať ten úžasný divoký hnev. „Prosím.“
Musím jej pomôcť, ako sa len dá. Trasľavo som jej rozopol krvavú blúzku, aby som sa mohol pozrieť na ranu. Až som zastonal. Zasiahla ju guľka. V boku mala dierku, z ktorej stále silno tiekla krv. Ihneď to musím zastaviť, vravel som si. Zastaviť krvácanie, zastaviť krvácanie...
„Talen...“
Zarazil som sa práve pri trhaní svojich rukávov. Rýchlo som na ňu pozrel, a keď som zistil, že na mňa unavene hľadí, až mi navlhli oči.
„Temira! Si hore! Prebrala si sa! Prečo si nič nepovedala?!“ Prečo si do pekla ani nemukla?!“
„Bolí to,“ vydýchla. „Talen...“
„Nehýb sa,“ nakázal som jej a ihneď sa k nej priklonil, aby som si jej zranenie prezrel lepšie.
„Z tých päť univerzít na ktorých si študoval, to nikde nebola medicína, však?“
„Bohužiaľ, nie.“
„Hádam umriem.“
„Netrep somariny. Ledva ťa to škrablo.“
Keď sa potichu zasmiala, strhla sa bolesťami. „Batoh,“ vydýchla. „Kde je?“
„Aký batoh?“
„Mala som ho so sebou. Vzala som ho jednému z tých chlapov.“ Pomaly otáčala hlavu a obzerala sa. „Kde je?“
„Možno spadol a ostal na mieste, kde si omdlela.“
„Je to ďaleko?“
„Nie, len tu.“
„Choď,“ vydýchla. „Prines ho.“
„Zbláznila si sa? A nechám ťa tu vykrvácať?!“
„Možno tam niečo je. Obväzy alebo lieky.“
Zaváhal som. Možno áno.
„Choď,“ povedala znovu. „Ja nikam neodídem, neboj sa,“ uškrnula sa.
„Neviem či je toto najvodnejšia doba na vtipy.“ Vstal som. „Hneď som späť.“
Prikývla.
Vyštveral som sa hore z priehlbiny a potom utekal ako blázon. Naozaj som sa čudoval, že ešte vládzem. Slnko kleslo a naokolo sa začínalo vytvárať šero. Obzeral som sa, až kým som batoh konečne nenašiel. Naozaj bol tam, kde Temira odpadla. Vzal som ho trielil naspäť k nej.
„Mám ho,“ povedal som, keď som si k nej znovu sadol. Rýchlo som ho rozviazal a obsah vysypal na zem.
„Je tam niečo?“ pýtala sa bez dychu.
Hrabal som sa vo veciach a stále čoraz viac krčil čelo. Mali sme deku, ploskačku, nôž, neslušný časopis, Temirinu fotku a ďalekohľad. „Žiadne obväzy ani lieky... teda až na jeden.“
Pozrela na mňa, keď som zdvihol ploskačku. „Zbláznil si sa?“ vydýchla.
„Ranu bude najlepšie poriadne vyčistiť,“ oznámil som jej, aby sa s tým čím skôr zmierila. Odkrútil som vrchnák a ovoňal. „Toto bude dobré.“
„Počkaj, napijem sa,“ pokrútila hlavou Temira.
Ploskačka bola takmer plná, takže som jej ju pokojne podal. Keď mi ju vrátila, tvárila sa trochu istejšie.
„Môžeš,“ zavelila.
Zaťal som zuby ešte silnejšie ako ona, keď som jej silný alkohol opatrne žblnkol na ranu.
Temira pretlačila cez zuby bolestivý výkrik. „Zabijem ťa, Talen,“ hromžila.
Ranu som jej oblial zas.
Sipela ako zlostný gunár a na čele sa jej perlil pot.
„Už dosť,“ vydýchla zničene.
„Ešte druhá strana,“ povedal som nekompromisne, aj keď najradšej by som ju od toho ušetril. „Zdá sa, že sme mali veľké šťastie a guľka v tebe neostala. Poď,“ chytil som ju za ramená a pomaly ju vytiahol. „Otoč sa.“
Nespokojne poslúchla a nastavila mi chrbát. Znovu sa mi vyhrážala a bohato ma preklínala, no potom stíchla.
„Dobre,“ vydýchol som. „Zaviažem ti to.“
Látku z mojej košele som jej okolo rany utiahol čo najpevnejšie a dúfal som, že krvácanie sa zastaví. Temira si znovu opatrne ľahla a zatvorila oči.
„Talen...“ ozvala sa. „Je mi zima.“
Až keď to povedala, som si uvedomil, že len čo slnko zašlo za obzor, vzduch sa začal rapídne ochladzovať. To nebolo dobré znamenie. Nemal som ani potuchy, kde by sme sa mohli nachádzať, no na takýchto stepiach je kolísavá teplota drsná realita. Ak som sa domnieval správne, v noci klesávala aj pod nulu.
„S týmto, čo máme, asi oheň nezaložíme,“ zamrmlal som si skôr pre seba ako pre ňu. No oheň by mohol v tme ľahko pritiahnuť pozornosť a ak nás hľadajú, rovno ich k nám prilákať.
Temira už zaspávala. Bola vyčerpaná a veľká strata krvi ju oslabila ešte viac.
Rýchlo som siahol po deke a prikryl ju. Modlil som sa, aby teplota neklesla až tak drasticky, lebo inak tu umrieme na podchladenie.
Lenže už o necelú hodinu ma zaplavovali ďalšie a ďalšie obavy. Určite ešte nebolo pod nulou, no s tmou zima prišla. Temira sa pod dekou chvela.
Mrzol som. Šúchal som si ramená, no veľmi to nepomáhalo. Zúfalstvo a skrehnuté ruky ma nakoniec donútili prikradnúť sa k Temire bližšie. Ľahol som si vedľa nej a potom som sa jej dekou opatrne prikryl tiež. Spoločné teplo nám aspoň trošku pomôže.
Tvrdo spiaca Temira sa neprebrala. Pritisol som sa k nej tuhšie, aby som ju čím lepšie zahrial a až potom som unavene konečne zatvoril oči.
Strhol som sa zo spánku, keď ma niečo pošteklilo pri členku. Posadil som sa, stiahol zo seba deku, a keď som si pozrel k nohe, stuhol som zhnusením. Tvár sa mi rýchlo zvraštila, keď som zahliadol, že na chodidle mi odpočíva naozaj nepekná veľká stonožka. Znechutene som potriasol nohou a potom návštevníka odkopol kamsi ďaleko pod kameň.
Otočil som sa a pozrel na Temiru. Vďaka slabým lúčom svitajúceho slnka som videl, že jej tvár má od spánku lepšiu farbu. No jej telo muselo byť zimou stuhnuté rovnako ako moje. Aj keď sme sa zahriali natoľko, aby sme mohli zaspať a nezmrznúť, chlad sa nám zaryl až do kostí. Ako sa len Temira pozviecha zo svojho zranenia v takýchto podmienkach?
Natiahol som k nej ruku a pohladil ju po stále bledej tvári. Aspoň, že sa ešte stále drží, aspoň, že mi neumrela...
„Temira?“
Zamrmlala. Pokrčila čelo a pohla sa. „Povedz, že to bol iba sen.“
„Prepáč,“ povedal som jej.
Pomaly zdvihla viečka, a keď uvidela, že je stále na mieste, na ktorom aj zaspala, nešťastne si povzdychla.
„Ako sa cítiš?“
„Skôr ako sa necítim,“ mumlala zastretým a zoslabnutým hlasom. „Myslím, že mi odmrzli nohy.“
Odkryl som ju a ruky jej položil pod kolená. Jemne ju stláčajúc som jej cez nohavice prešiel po lýtkach až k členkom.
„Prestaň,“ zasyčala na mňa nepriateľsky.
Len som sa pobavene usmial. Cíti to. „Nezmrzla si. Čo tvoja rana?“
Hneď sa skúsila posadiť, no zaskučala od bolesti. „Celkom fajn,“ vydýchla.
„To vidím,“ odsekol som podráždene. Nehneval som sa na ňu. Veď za čo by aj? Mal som strach. Nevyzerala dobre a ja som si nebol istý či jej viem pomôcť. „Pozriem sa na to.“
„Vravím, že mi je dobre,“ odvetila so začínajúcim hnevom. „Mali by sme ísť ďalej. Tu zostať nemôžeme.“
Prekvapene som na ňu pozeral. „Temira, neblázni. Nemôžeš chodiť.“
„Nehovor mi, čo môžem a nemôžem robiť,“ odsekla.
„Načo je dobré takto sa predvádzať? Viem, že si silná, veď si až sem prišla s tým zranením a ja som si vôbec nič nevšimol. Už si mi to dokázala, dobre? Si super. Naozaj super. Si najväčší dobrodruh na celej tejto pláni. A teraz mi ukáž tú ranu.“
„Nie,“ trucovala.
„Nemienim sa s tebou hádať. Aspoň raz v živote. O tomto nebudeme diskutovať.“ Chytil som ju za ruky a opatrne ju vytiahol. Znovu som ju oprel o skalu vedľa ktorej sme sa v noci chúlili.
„Dofrasa dávaj pozor,“ syčala zlostne, lebo rana ju bolela. Keď som jej znovu roztiahol blúzku, len si podráždene povzdychla. „Buď taký láskavý a snaž sa pozerať na ranu, jasné?“
Pozeral som sa. Látka, ktorou som ju včera obviazal bola sfarbená jej krvou, no nebola celá presiaknutá. Bolo to ako zázrak, no krvácanie sa zastavilo. Temira rozhodne je veľmi silná. Pomaly som látku odkrúcal, aby som sa uistil, že sa rana začala hojiť. A naozaj. No ešte to nebola žiadna sláva. V každom prípade som bol veľmi šťastný, že ten alkohol jej ranu poriadne vyčistil. Nezapálila sa.
„Ako to vyzerá?“ vydýchla.
„Dobre. No teraz musíš odpočívať. Ak by si sa znovu namáhala, rana ešte môže začať krvácať.“
„Previaž mi to,“ povedala. „Použi moje rukávy, no najprv mi to znovu vyčisti.“
Znelo to ako dobý nápad. Vlastne to bolo to jediné, čo som mohol spraviť.
Keď som jej onedlho potichu uväzoval okolo rany ďalšiu látku, Temira hlasno dychčala bolesťou z ďalšieho čistenia. No rýchlo sa znovu upokojila.
„Temira, ty si zachránila môj život a ja teraz zachránim ten tvoj. Už nikdy nás nebude zväzovať len nejaký papier. Nebudeme už len dvaja cudzí ľudia. Odteraz si mi navždy zaviazaná a vďačíš mi životom, presne tak ako ja tebe.“
Len na mňa potichu hľadela a kontrolovala, ako ju obväzujem. Čakal som, že na mňa vyletí, no ona to nespravila.
„Myslel som, že sa do toho ohňa chytíš, ty šialená. Bola si veľmi odvážna, Temira.“
„A ty by si sa len tak nechal zabiť, keby som neprišla?“ ožila zrazu ďalšou podráždenosťou.
„Asi áno,“ mykol som plecami. „Veľa by som toho nenarobil.“
„To hovoríš len tak?! Skoro ťa zabili, uvedomuješ si to?!“
Zdvihol som k nej zrak. Keď mi pozrela do očí, náhle stíchla.
„Čo sa deje, Temira?“ spýtal sa som sa potichu. „Bála si sa o mňa, však?“
„Ha!“ vyštekla. „Ak som sa o niečo bála, tak to bolo to, že si o mne ľudia pomyslia, že som ťa zabila sama, aby som sa dostala k tvojim majetkom.“
„Iste,“ uškrnul som sa. „Akoby si ich sama nemala dosť a akoby si nemohla teraz manipulovať so všetkým, čo je aj moje. A to dokonca bez hocakého obetovania sa, pretože naše manželstvo ťa takmer nijako neobmedzuje.“
„Takmer, takmer!“ zlostila sa. „Mne stačí už aj to! A keby som si ešte aj musela plniť nejaké hlúpe povinnosti, to by som do tej dohody už vonkoncom nešla!“
„Bolo by to také zlé?“ spýtal som sa s úsmevom a poslednýkrát utiahol látku okolo jej rany.
„Hrôzostrašné,“ prikyvovala.
„Dobre, hotovo,“ vyhlásil som a uhladil provizórny obväz, keď som po ňom prešiel rukou.
„Čo ma hladkáš? Prestaň ma konečne oblievať tým svinstvom, nechaj ma už na pokoji a radšej rozmýšľaj, čo budeme jesť, lebo ak neumriem na to zranenie tak od hladu určite.“
Aj ja som bol hladný. Včera sme predsa celý deň nič nejedli a ledva sme vypili trochu vody. A Temira sa rozhodne potrebovala posilniť.
Znovu sa rozhliadala. „Vyzerá to, že sme skončili na nepeknom mieste. Možno nejaké stredoázijské stepi, čo myslíš?“
„Môžeme byť kdekoľvek. Ja len dúfam, že sme stále v miernom pásme, aj keď podľa tej strašnej zimy v noci a horúčavy cez deň, to tak veľmi nevyzerá.“
„Videl si tu nejaké zvieratá?“
„Hej. Tri veľké svine a dvoch zákerných potkanov.“
„Tých aj ja,“ usmiala sa slabo.
„Ale ináč nie. Až na nejaký hmyz.“
„Aký?“
„Dobré ráno mi zaželala stonožka.“
„Mnohonôžok a obrúčkavcov je v stepiach veľa,“ vravela Temira ako z múdrej knižky. „Asi sme sa nemýlili a naozaj sme na takom mieste. A v tých puklinách tam,“ kývla hlavou k opačnej stene našej priehlbiny, „to vyzerá na nejaké nory a skrýše. Asi nejakých hrabošov alebo svišťov.“
„A tí sa jesť dajú?“
Temira trochu znechutene skrivila tvár. „A čo ja viem? Je to mäso, ale...“
„Tak čo mám ísť uloviť, gazelu?“ pýtal som sa sarkasticky.
„Je jedno či niečo chytíme, ak nemáme oheň,“ poznamenala. „Môžeme si pochutnať akurát na tých stonožkách.“
„Hádam radšej strávim svoj prázdny žalúdok.“
„Asi aj ja,“ zasmiala sa a jemne sebou trhla, keď ju znovu zabolela rana.
Len som si povzdychol. Musíme veľmi rýchlo vymyslieť, čo budeme robiť ďalej, pretože ak na niečo neprídeme... skončíme možno ešte horšie, ako si teraz vieme predstaviť.