Saxton Love Company 13

„Talen, Talen, ja už nemôžem,“ dychčala som s rukou na bruchu. Bola som vyčerpaná, krútila sa mi hlava a po dlhej studenej noci som bola premrznutá až na kosť. Modlila som sa, aby slnko vyšlo čo najrýchlejšie a vzduch sa oteplil. Dobre som však vedela, že keď bude poludnie, kvôli horúčave si zas budem želať noc a zimu.
„Dobre teda,“ povedal Talen. Môj hlas musel znieť naozaj zúfalo, ak súhlasil. Bláznivo sa náhlil dopredu už viac ako pol hodinu, odkedy vďaka lenivo sa rozvidnievajúcej oblohe niečo objavil. Niečo, čo by nás mohlo dokonca aj zachrániť. Bol si istý, že v suchej zemi našiel ľudskú stopu. „Slnko bude čochvíľa vychádzať. Vráťme sa k tomu stromu, čo sme videli pred tromi minútami a tam sa môžeme zložiť.“

Nenamietala som. Cesta späť nám síce trvala o niečo viac ako tri minúty, pretože som mlela z posledného a Talenovu pomoc odmietala, no napokon sme k vysokej akácii s hrubými listami predsa len dorazili. Bolo mi jedno, že je zem studená. Okamžite som si ľahla a hlavu zložila do hustého trsu trávy. Najprv som ho samozrejme prehliadla či v ňom náhodou nebýva nejaký had alebo ešte lepšie jedovatý pavúk.
„Temira, je ti zle?“ spýtal sa ma Talen, keď som zatvorila oči.
„Och, nie, je mi fantasticky! Celé dni som nevypila ani kvapku vody, môj žalúdok už pomaly usúdi, že najmúdrejšie urobí, ak sa sám strávi a v bruchu mám dieru, cez ktorú si môžeme posielať lístočky s odkazmi.“
„Už nie si deravá, rana sa ti pekne hojí,“ povedal pokojne.
„Teraz buď ticho,“ rozkázala som si namrzene. „Chcem si pospať.“
Talen naozaj stíchol. Podozrivé zvuky, ktoré som však o chvíľočku začula ma donútili podráždene zdvihnúť jedno a potom aj druhé viečko. Prekvapene som pozrela priamo nad seba a zahľadela sa na Talena, ktorý sa po hrubom kmeni stromu pokúšal vyštverať až do koruny.
„Vieš, povedala by som, že vyzeráš ako škaredá opica pod vplyvom alkoholu, ale to prirovnanie mi na teba pripadá až príliš vznešené.“
„Keď tá škaredá opica spadne priamo na tvoju hlavu, nepotešíš sa, takže radšej ma nerozptyľuj, keď sa snažím sústrediť, drahá Temira.“
„O čo sa to snažíš?“
„Vidíš tie listy?“ zafunel ako sa len pomocou rúk celý vytiahol na najbližší konár. „Vyzerajú celkom šťavnato.“
„To myslíš vážne?“
Talen neodpovedal, len sa usadil na jednom z nižších konárov, odkiaľ keď natiahol ruku, dočiahol na tmavozelené lístky. Zopár ich odtrhol.
„Zbláznil si sa? Ani ja neviem presne, čo je to za strom. Môžeš sa otráviť.“
No Talen nepočúval a hneď jeden lístok zjedol. Rozkašľal sa ako najatý.
„Tak vidíš,“ zasmiala som sa a jemne sa strhla, keď ma pichlo v rane.
„Počkaj, sú dobré,“ vyhlásil zhora. „Vynikajúce!“
Znovu som na neho pozrela. Už jedol ďalšie.
„Ak ich rozhryzneš, naozaj sú šťavnaté. Nehltať - hrýzť,“ povedal, keď vedľa mňa na zemi pristála celá vetvička s mladšími bledými lístkami.
Chvíľu som na ňu podozrievavo hľadela, no potom ma hlad aj smäd prinútili natiahnuť za ňou ruku. Skúsila som, čo mi Talen povedal. Lístky sa žuli ťažko. Určite neboli vhodné na jedenie. No horkastá šťavička, ktorá z nich vytiekla, pripadala mojim vyschnutým ústam ako to najlepšie osvieženie na svete. „Ešte.“
Zaskočil na zem a ďalšie lístky mi vložil rovno do dlane. „Zober si,“ povedal jemne. „Ale naraz toľko radšej stačí. Dúfam, že sme sa skutočne neotrávili.“
Keď som znovu zatvorila oči, bola som o trošičku spokojnejšia. Vyšlo slnko a jeho teplé lúče ma na tvári pošteklili rovnako príjemne ako zopár lístkov v prázdnom žalúdku. Len toľko stačilo, aby sa do mňa znovu vlialo trochu nádeje.
Tá sa však zo mňa vyplavila asi o hodinu, keď som ju spolu s nestráviteľnými listami nepekne vyvrátila. Žalúdok ma pálil, hrdlo sa mi zvieralo vyprahnutosťou a vracaním som prišla aj o posledné tekutiny, ktoré mi v tele ešte ostali.
„To nič, Temira,“ tíšil ma potichu Talen. Krúžil mi dlaňou po chrbte, kým som prudko kašľala a držal mi dlhé vlasy. „Ani ja to v sebe asi neudržím.“
Bola som taká smädná, že som sa pomaly chystala na najhoršie. Vedela som, že tretí deň bez vody už nezvládnem. Slnko zatiaľ len stúpalo, no keď bude znovu padať, ja ho možno už neuvidím.
„Tal,“ vydýchla som a ľahla si na chrbát. Cez suché popraskané pery sa mi ledva drali slová. „Musím... musím sa napiť.“
Vyzeral zúfalo. Nebolo to však len kvôli mne. Cítil sám na sebe, že situácia je vážna. Bol na tom skoro tak zle ako ja, no predsa sa nútil ďalej. Dobre viem, že sa rozhodol vydržať a priviesť ma domov za každú cenu, ale neverila som, že to naozaj dokáže.
Unavene som hľadela do jeho blýskajúcich sa očí. Tvár mal kamennú a vážnu, kožu vysušenú a začervenanú. Posledné známky odhodlania som dokázala nájsť už len v jeho pohľade.
Opatrne mi zložil hlavu, ktorú mi doteraz podopieral, na zem a o kúsok ustúpil. Zatvorila som oči, pretože od bolesti hlavy mi prišlo veľmi nevoľno. Už som sa nevládala ani pohnúť.
Začula som, ako neďaleko odo mňa niečo praská. S námahou som nadvihla viečka a zbadala, ako Talen láme vetvičky a zhŕňa ich na kôpku. Na vrch ukladá celé stohy zelenej trávy.
„Čo to robíš?“ vydýchla som.
„Zakladám oheň,“ povedal. Zrkadielko z ďalekohľadu už rýchlo zohrievali ostré lúče slnka.
„Ale mne nie je zima,“ šepkala som. „Je mi teplo.“
„Nehnevaj sa,“ povedal potichu, takmer nečujne, no hneď potom sa jemne usmial. „Síce to asi nedokážeš, však?“
„Čo to robíš?“ pýtala som sa ho znova, keď sa pripravenú kôpku onedlho chytil jemný plamienok. K oblohe sa takmer okamžite vzniesol hustý pás bieleho dymu.
„Zbláznil si sa? Daj preč tú trávu!“ prikazovala som mu namáhavo. „Chceš, aby nás našli?“
Keď Talen mlčal a ani sa nepohol, došlo mi, že v skutočnosti sa nesnaží o nič iné.
„Zabijú nás!“ zvolala som vystrašene. „Prestaň!“ Už som sa dvíhala. Kým ma stihol zastaviť, nemotorne som do ohňa kopla trochu suchej zeme. Aj keď sa mi ho podarilo uspať, Talen si len potichu povzdychol, a začal zhŕňať vetvičky do novej kôpky.
„Zabijú nás,“ zopakovala som mu. Zdalo sa mi, že mu to na prvýkrát nedošlo. Zviezla som sa k zemi, pretože sa mi krútila hlava a slabé nohy ma dlhšie neudržali.
„Teba možno nie,“ zamrmlal Talen.
„Prosím?!“ skríkla som, aj keď sedel len meter odo mňa.
„Vravím, že ak sa s nimi nejako dohodneme, tebe neublížia!“ neovládol sa a tiež kričal. „Je to lepšie, akoby sme tu mali umrieť obaja, nie?! Len chcem, aby si mala šancu! Snažím sa, aby si prežila!“
„Ja sa o seba postarám aj sama!“ Môj hlas však neznel ani spolovice tak silno a odhodlane ako jeho. Aj keď som sa hnevala, bola som slabá. „Ty sa hlavne snaž v prvom rade zachrániť seba a nie mňa!“
„Nemôžem,“ odsekol a na vrch kopy znovu natrhal trávu. „Nemôžem,“ opakoval už jemnejšie. „Musíš to byť ty.“
Hnev vo mne zapálil známy oheň. Oveľa mocnejší a väčší ako ten, ktorý sa snažil oživiť Talen, a ktorý by znamenal jeho prehru. Schmatla som malé rozpálené zrkadielko a z posledných síl som ho silno tresla o kmeň stromu.
„Nie! Čo si to spravila?!“
Na dlani sa mi vypálil malý červený kruh, ktorý teraz strašne pálil. Zdvihla som hlavu a pozrela priamo na Talena. „Žiadne samovražedné akcie sa konať nebudú,“ povedala som veľmi jasne. „Kým vládzeme chodiť alebo sa hoci len plaziť, máme nádej, že z tohto pekla vyviazneme, rozumieš? Obaja!“
Pozrel do zeme. Na chvíľu vyzeral rovnako zúbožený a slabý ako ja. „Temira,“ vydýchol. „Chcel som ti len pomôcť.“
„Ale ja nestojím o pomoc, ktorá ťa zabije,“ zasyčala som.
Pozrel na mňa spod strapatej ofiny. Vyzeral trochu prekvapene. „Keby si sa naozaj mohla zachrániť, nespravila by si to, keby to znamenalo, že mne sa vyviaznuť nepodarí?“
Chvíľku som na neho hľadela tiež. „Isteže nie,“ povedala som napokon. „Pokúsila by som sa vymyslieť niečo, čo by nás zachránilo oboch. A to práve aj robím.“
„Záleží ti na mne?“
Bolo to jasné už z toho, čo som povedala, takže bolo zbytočné zapierať. Tak som teda prikývla. Bola to pravda, odkedy som sa pri Zainovi rozhodla, že ho zachránim. „Pretože sme priatelia, však?“ ošívala som sa neisto a náhle ma hlava rozbolela ešte viac, keď som znervóznela.
Talenovi sa po tvári roztiahol jeho známy pobavený úsmev. Vyzeral trochu strhane, ale bol to on. „Sme manželia,“ opravil ma.

Znovu bola noc a ja som ešte stále žila. Keby ma však Talen nedržal za ruku, napoly nepodopieral a napoly neťahal, nedokázala by som spraviť ani krok. Už viackrát mi povedal, že nemôže uveriť, že som taká silná, no práve teraz som to bola ja, kto bol prekvapený. Isteže, bola som zranená a Talen bol mocnejší aj fyzicky, ale aj tak ma ohromovalo, že som spoznala svoje limity. Len tri dni bez vody. Tak málo stačilo, aby som bola úplne v koncoch.
„Temira, nie,“ vzdychol Talen nešťastne, keď sa mi podlomili nohy. Už som viac nemohla. Telo som mala slabé a znovu premrznuté. Bolo mi zle. Zatvorila som oči a bola by som spadla, keby ma Talen nechytil. Cítila som, ako ma podobral rukami a pri unavenom vydýchnutí zdvihol. Keby som vládala, žasla by som nad tým, že má stále toľko sily. Ale už nevládzem, nemôžem sa ani sústrediť. Od zimy si necítim ruky, od smädu nevydržím pri vedomí. Ešte raz som pomyslela na Talena a potom už na nič.

Zložil som ju na zem a od bezmocnosti až vykríkol. Nazúrene som kopal do suchej zeme, akoby mi to nejako mohlo pomôcť. Zlyhal som. Zlyhal. Temira omdlela od vysilenia a ja k tomu tiež nemám ďaleko. Ak niečo nespravím, alebo sa nestane zázrak, umrie mi tu. Rovno pred očami a ja nebudem môcť spraviť vôbec nič. Sadol som si na zem a pritiahol si ju do náručia. Túžil som trošičku ju zohriať alebo aspoň nakŕmiť. Čo by som ešte mohol spraviť? Ako ju zachránim? Neváhal by som okamžite založiť oheň, keby som ho mal čím zapáliť. Či by ma už Zain zabil alebo nie, bol som si istý, že by som ho prehovoril, aby jej neublížil. Možno by ma to stálo všetko, čo mám, no to by bolo to posledné, čo by ma trápilo. Dokonca by som jej mohol zaistiť bezpečie, keby som na ňu prepísal aj zvyšok nášho majetku. Zain by ju tak nikdy nezabil. Zmenila by sa síce na jeho osobnú zlatú baňu, ale aspoň by žila.
No bolo zbytočné o tom uvažovať, pretože v noci nás nenájdu. Možno zajtra... Objal som Temiru ešte silnejšie a oprel sa o veľký studený kameň. Možno ak zajtra ostaneme na voľnom priestranstve a nikam sa neskryjeme, tak nás zbadajú. Samozrejme... ak dovtedy Temira vôbec vydrží...
Keď som zatvoril oči, zistil som, že nie len Temira, ale ani ja možno už viac nezvládnem. V duchu som preklínal Zaina, až kým som si neuvedomil, že svoje posledné myšlienky nechcem venovať jemu. Už mi neostalo veľa sily, no kým som mohol, predstavoval som si, čo všetko som s Temirou ešte nestihol a ako by vyzerala naša budúcnosť. Videl som malé dievčatko, rovnako krásne ako Temira, ktoré pomaly vyrastá a mení sa na drzú opicu ako jej mama. Teda keby ma Temira raz naozaj milovala. No bol som si takmer istý, že keby sme mali trochu viac času, získal by som si ju. Aká škoda, že ho v skutočnosti nemáme...

Prebrala som sa, no stále som bola v zvláštnom vyčerpanom stave, ktorý mi nedovoľoval spraviť ani ten najmenší pohyb. Chcela som otvoriť oči, no nešlo to. Chcela som pohnúť rukami, no mala som ich ako zaliate v betóne. Vedela som však, že som neumrela. Moja myseľ bola pokojná, pretože tušila, že telo je napriek všetkému čo sa stalo, znovu zázrakom v poriadku. Počula som tiché vtáčie švitorenie a v diaľke aj ovčie bľačanie.
Po dlhej chvíli začalo omámenie ustupovať a mne sa do rúk aj nôh vracala vôľa. Pomaly som zdvihla ťažké viečka.
Najprv ma zachvátilo zmätenie. Videla som steny z látky, zem bola namiesto trávy či podlahy pokrytá hrubočiznými pokrovcami zo šedej vlny, všade naokolo stáli nádoby a krčahy plné vody alebo zvláštneho zrna. Uvedomila som si, že ležím na hromade poskladaných kožušín. Odhalená pokožka na rukách aj nohách ma od tvrdej srsti svrbela. Ničomu som nerozumela, vôbec ničomu. Kde som to? Ako som sa sem preboha dostala? Ja ešte žijem?
V hrdle ma škriabalo od smädu. Túžobne som pozrela k najbližšiemu hlinenému krčahu s vodou, no nebola som si istá či sa k nemu vládzem dostať. Moje telo bolo príliš unavené...
Plenta sa na jednej strane zrazu roztvorila.
„Ty hore! Ty hore!“
Vyjavene som zízala na mladé dievča, ktoré na mňa ukazovalo prstom. Pomyslela som si, že som na inej planéte. Pokožku mala bronzovú, oči obrovské a tmavé a na hlave jej rástol skrútený uzol chuchvalcov. Vyzerala, že sa nikdy v živote nečesala.
Zarazila som sa, keď sa vybrala ku mne. Kto to do frasa je?
Sadla si na zem neďaleko odo mňa a hneď sa natiahla po džbán. Okamžite mi bola sympatickejšia. Keď nalievala vodu do malej drevenej misky, pomaly som si uvedomovala, že mi asi nič nehrozí. Bolo to len dievča, nemohlo mať viac ako šestnásť rokov.
„Musieť piť. Hneď.“
Nenamietala som. Vzala som misku do rúk a napila sa tak hltavo, až som sa pooblievala.
„Pomalý buď!“ vykríkla na mňa dievčina. „Zomrieť chcieť?!“
Jej prízvuk bol smiešny. A slová ešte viac. Nedokázala som sa však sústrediť na nič iné ako na pocit vlhkosti v ústach. Toto bola tá najlepšia voda, akú som kedy pila.
Predsa len mi však niečo napadlo.
„Talen,“ zachripela som. „Čo je s ním? Kde je?“
Dievča naklonilo hlavu na bok a zažmurkalo.
„Muž,“ skúsila som znova, hľadajúc slová, ktoré by poznala. „Bol so mnou.“
Zrazu začala prikyvovať. Naliala mi do misky ďalšiu vodu. „Ešte piť.“
„Nie piť. Povedz mi, kde je. Prosím. Čo sa s ním stalo?“ začínala som byť zúfalá. Možno naozaj netuší, o kom hovorím. Možno som sa na toto miesto dostala iba ja. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak je mŕtvy? Tá predstava ma vydesila.
Dievča natiahlo ruku a chytilo mi vlasy. Zvedavo si ich prezeralo. „Muž,“ zopakovala vtipne. Rýchlo som na ňu pozrela. „Pekný. Tvoj?“
Divo som prikyvovala. „Kde?“ spýtala som sa jasne. „Tu?“
„Tu!“ vyhlásila zrazu. Vstala. „Ja zavolať!“
Usmiala som sa a znovu som prikývla. Keď odbehla, pocítila som náhlu radosť a úľavu. Talen žije! Vďakabohu...
Kým sa plenta znovu zdvihla, trvalo to večnosť. Za ten čas sa mi podarilo vyprázdniť takmer celý krčah s vodou. Znervózňovala som sa, no keď som napokon zbadala Talena, oči mi akosi zvlhli.
„Temira!“ Rýchlymi a dlhými krokmi bol o okamih pri mne. Padol na kolená vedľa kožušín a zovrel ma v objatí. S úľavou vydýchol.
Ani som len nerozmýšľala. Tiež som ho silno objala.
„Bééé.“
Preľaknuto som sa odtiahla, keď ma niečo jemne udrelo do hrude. Pozrela som dolu a zbadala, že Talen drží jahňa.
„Bééé.“
Obaja sme sa rozosmiali.
„Ponáhľal som sa,“ vysvetlil mi Talen so širokým úsmevom. „Aj som zabudol, že ho mám.“
„Ale, čo to má byť?“ nechápala som. Krútila som hlavou a hľadela na fľakatého barančeka. „Kde to sme? A ako sme sa sem dostali?“
„Sme v malej dedine,“ povedal mi. „Mal som pravdu, predsa len tu žijú nejakí ľudia.“ Podal mi jahniatko a znovu sa usmial. „Pastieri.“
„Pastieri?“ čudovala som sa. Vzala som zviera do náručia. Bolo krásne. Hneď som zaborila prsty do jeho jemnej, zato prekvapivo hustej srsti, pohladila som ho po ešte mäkkých kopýtkach. Znovu potichu zabľačalo.
„Keby si len videla tie stáda. Sú obrovské. Väčšinou kozy, sem-tam zopár zvláštnych oviec. Nič také som v živote nevidel.“ Talen sa poškrabal vo vlasoch. Znovu vyzeral ako človek. Párdňové strnisko bolo preč a v jeho očiach znovu svietilo svetlo, ktoré predtým ukradol hlad a smäd. „Natrafili na nás a vzali nás sem. Mali sme toľko šťastia, až sa mi nechcelo uveriť. Ťažko sa mi myslí na to, čo by sa stalo, keby nás našli o deň neskôr... alebo vôbec.“ Nasucho preglgol. „No pravda bola, že sme boli už naozaj blízko. Vieš, zatúlalo sa im zopár capkov, tak sa ich vybrali hľadať...“ zasmial sa rýchlo, no akosi napäto. „Ale našli iba jedného. A s ním jednu kozu.“
Silene som sa usmiala aj ja. Srdce mi rýchlo tĺklo rozrušením. Keď len pomyslím na to, ako blízko sme boli smrti...
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Talen milšie. Pozorne si ma prezrel. „Bolí ťa niečo?“
„Nie. Mám pocit, že som sa druhý raz narodila,“ odvetila som pravdivo. „Vypila som toľko, koľko sa do mňa len zmestilo.“
„Potrebuješ niečo aj zjesť.“
„Bééé.“
„Neboj sa, teba si nikto nedá,“ zasmial sa Talen potichu a pohladil barančeka, ktorý si hovel na mojich rukách. Naše prsty sa dotkli. Neodtiahla som sa.
„Títo ľudia nám nerozumejú,“ povedal Talen. „Je tu len to dievča, Sizi. Stará sa o teba už zopár dní. Z toho, čo mi hovorila, som pochopil, že je odinakiaľ, a že keď jej umreli rodičia, niekto ju sem predal.“
„Ako to, že predal?“ nerozumela som.
„Tu sa to robí,“ pohodil plecami. „Predstav si, aj teba chceli kúpiť,“ pobavil sa. „Sľúbili mi za teba sedemsto kôz a takmer polovicu dediny. Povedal som, že nad tým pouvažujem,“ zasmial sa. „Radím ti, aby si ma nerozčuľovala, lebo ťa raz-dva vymením. Vieš, som človek s podnikavým charakterom...“
Spojila som obočie a zazrela na neho. „Talen...“ zatiahla som varovne.
„No čo je?“ usmieval sa ďalej. „Môžeš byť na seba hrdá. Ešte nikoho tu za tak veľa nekúpili. Vyvolala si naozaj veľký záujem. Stavím sa, že Sizi si z teba plánuje spraviť sestru. No? Nechceš mať radšej za muža nebojácneho a vetrom ošľahaného pastiera? Len som uvažoval, že keď mňa tak veľmi neznášaš...“
„Čo by si robil so stádom kôz?“ spýtala som sa ho s pobaveným skeptickým výrazom.
„To som ešte nedomyslel, no logika mi vraví, že vymeniť jednu kozu za sedemsto je výhodné.“
„Talen!“ zvolala som vytočene.
Len sa zasmial. Bolo zvláštne vidieť ho po toľkých strastiplných dňoch znovu veselého.
„Neboj sa,“ povedal napokon. Na perách mu ostal už iba jemný úsmev. „Nedal by som ťa ani za všetko bohatstvo sveta. Idem za Sizi a poviem jej, aby ti doniesla niečo na jedenie.“ Vzal si jahňa, vstal a potom hneď odišiel. Hľadela som za ním ešte dlhú chvíľu.

Kozie mäso bolo odporné. Ledva som ho dokázal požuť a prehltnúť, no hlad ma povzbudzoval. Toto veru nebolo nič pre mňa. A podľa toho, ako sa tvárila Temira, usúdil som, že aj pre ňu je to ťažká úloha. Aj keď vyzerala znechutene a musela používať všetko svoje odhodlanie, jedla. Naberala sily a lepšie vyzerala z minúty na minútu. Vracala sa jej farba a ruky sa jej prestávali triasť. Sizi sa starala o jej zranenie. Obkladala jej ho výrazne voňajúcimi bylinkami, aby sa vyhla zápalu a urýchlila hojenie. Zaberali priam zázračne.
„Čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa ma Temira. Videl som na nej, že by najradšej hneď vstala a pustila sa na ďalšiu smrteľnú túru. A to nebola hore ešte ani hodinu.
„Najprv sa trochu pozbierame,“ povedal som, aj keď ja som bol už celkom v poriadku. „A potom vymyslíme nejaký rozumný plán.“
„Prosím, povedz, že tu majú telefón,“ zastonala Temira.
„Isteže majú. A hneď za dedinou je aj lunapark.“
Zabila ma očami. „Toto nie je vhodný okamih na vtipkovanie, Talen. Ak si si náhodou nevšimol, sedíme uprostred pustatiny so zopár kozami a negramotnými domorodcami a spoza rohu môže každú chvíľu vyskočiť Zain so samopalom.“
„Myslíš, že jeden má?“ užasol som.
Temira ma tresla po hlave.
„Hej! Čo je zase?“
„Ty jeden tupec! Okamžite začni rozmýšľať, ako sa odtiaľto dostaneme, lebo za seba neručím!“
„Upokoj sa! S tvojím vrieskaním to oveľa rýchlejšie nepôjde!“
Stíchla, no nespokojne si odfrkla.
„Tak,“ povedal som trochu pokojnejšie, „teraz sa hlavne budeme tešiť, že obaja žijeme, dobre? Dohodneme sa s týmito ľuďmi, som si istý, že nám pomôžu, ak im za to niečo sľúbime. Im sa zíde veľa vecí. A našťastie nie sú nepriateľskí. Síce som s nimi hovoril len prostredníctvom Sizi, vyzerali celkom ochotne a s dobrou vôľou pustiť sa do obchodovania aj s cudzincami. Zadarmo nám však nedajú nič. Lenže,“ uškrnul som sa na ňu, „my máme aj to šťastie, že uzatvárať obchody je pre nás ako dýchať, nemám pravdu, drahá Temira?“
Krátko prikývla, výraz mala stále mrzutý.
„Problémom by však mohlo byť, keby sa s nimi zároveň pokúšal dohodnúť aj Zain...“ uvažoval som. Temira na mňa rýchlo pozrela a oči jej zahoreli tichou zlosťou, hneď ako som vyslovil jeho meno. „Povieme im, že sa skrývame? Ak Zain ponúkne nejakú odmenu, sme nahratí. Vyzradili by nás za vrece múky, videl som, ako zle tu žijú.“
Spozornela. „Myslíš, že to urobí?“
Odvrátil som zrak a neistý výraz radšej sklopil k zemi. Pohladil som drsnú kožušinu, na ktorej Temira odpočívala a napadlo mi, že to asi nie je práve najpohodlnejšie lôžko na svete. „Keby som bol na jeho mieste... to by bolo prvé, čo by som spravil,“ musel som pripustiť. „Zistil som, že takýchto dedín je tu viac. Sú roztrúsené ďaleko od seba a nie je ich veľa. Keď Zain nenájde naše telá v stepi, bude vedieť, že sa nám podarilo do jednej z nich dostať,“ vysvetlil som jej. „No môže si pomyslieť aj to, že nás zožrala rodinka hadov, ale na to by som sa radšej nespoliehal.“
Moje poznámky ju vytáčali, aj keď mne sa zdali celkom zábavné. Nechcel som ju však hnevať, preto som znovu zvážnel. „Mám taký pocit... že títo ľudia o nás vedia.“
Pozrela na mňa, v očiach mala zhrozenie. To sa mi vôbec nepáčilo. Jej pohľad vo mne vzbudil bolesť a ešte väčší strach, nie pocit tepla, čo zanechávali jej zvyčajne ohňom planúce oči.
„Musíme hneď odísť,“ povedala naliehavo. „Skôr ako...“
„Nie,“ prerušil som ju pokojne.
Temira zdivela. „Čože? Ty si sa načisto zbláznil? Chceš tu čakať, kým si po nás neprídu?“
„A prečo je lepšie čakať vonku v divočine ako tu?“ neovládol som sa, hlas mi zosilnel. „Tam nemáme žiadnu šancu, to dobre vieš!“
„To nechceš spraviť nič?!“ vykríkla. „Ty zbabelec! Vôbec som ti nemala veriť! Ak si praješ ostať tu a vyčkať, kým ťa prídu zabiť, prosím! Ale ja odchádzam!“
Chytil som ju za ruku a stiahol späť na zem. Kam sa chcela vybrať? Priklonil som sa k nej trochu bližšie a napomenul ju nahnevaným šepotom: „Prestaň vyvádzať, Temira! A nekrič! Ak sa nás zľaknú, nedajú nám šancu. Čo myslíš, prečo sa o nás starajú? Podľa mňa nemajú v úmysle nás vyzradiť. Možno dúfajú, že im ponúkneme niečo viac ako Zain.“
„Ale čo im chceš ponúknuť? Veď nič nemáme!“
Pokrčil som plecami. „Máme. Iba nie tu.“
„Čo je jedlo hladným alebo peniaze chudobným oproti sľubom?“
„Pozri, ešte nie je nič isté. V čele tejto dediny že vraj stojí nejaký Aki. Podľa toho, čo som pochopil zo Siziných rečí, bez neho sa tu nepohne ani lístok. Odišiel spolu s väčšinou mužov odháňať divokých psov od stád a vráti sa až o pár dní.“ Uškrnul som sa na ňu. „Zaujímavé, nie? Čo myslíš, aj ja by som dokázal zahnať takého kojota?“
„Budeš taký láskavý a prejdeš k veci?“ zavrčala. Tak ona by ho zahnala určite.
„O tom, čo s nami bude, sa dohodnú, až keď sa Aki vráti. Polovica dediny by možno už rada bežala po svoju odmenu, no nespravia to, kým sa všetci nezhodnú, že je to pre nich najlepšie. Ich súdržnosť je naozaj úžasná. Bol som s nimi zo dva dni, zistil som, ako žijú. Nakydali na mňa robotu a deti si ma stále obzerajú. Zajtra ti už bude lepšie, uvidíš ich tiež.“
„Naozaj si myslíš, že sa s nimi dokážeme dohodnúť?“ spýtala sa ma s pochybnosťami.
„Myslím,“ pousmial som sa znovu, „že oveľa ľahšie, ako si predstavuješ.“ Zdvihol som ruku a hánkami prstov ju pomaly pohladil po líci.
Zmeravela, potom ku mne zdvihla svoje veľké sivé oči – tentoraz plné zmätenia. Chvíľu som na ňu len ticho hľadel, aby mala čas zvyknúť si na tú myšlienku. Keď jej jemné viečka klesli, pošteklila ma mihalnicami po tvári. Až teraz bola naozaj moja. Prekonal som tú maličkú vzdialenosť medzi nami a pobozkal ju tak, akoby zajtra nemalo svitnúť slnko.