Saxton Love Company 14

Zobudila som sa na mečanie kozy. Zľakla som sa toho zvuku tak veľmi, že som až vyskočila zo svojho lôžka. Okamžite som ten prudký pohyb oľutovala, keď ma pichlo v rane. Ale bolesť bola už znesiteľná a to len vďaka Siziným lístočkom a zle páchnucej mastičke, ktorú mi na brucho natierala. Spala so mnou. Strážila ma a ja som veľmi dúfala, že to bolo kvôli môjmu zlému stavu a nie zo strachu, že by som utiekla a tým pripravila jej dedinu o Zainovu odmenu. Vrátila sa len chvíľku po tom, ako Talen odišiel, aby do mňa napchala ďalšie kozie mäso.
Talen... Spomienka na predchádzajúci deň ma prinútila dotknúť sa pier. Zatlačila som o ne prstom bruška ako on včera svojím jazykom. Ešte na chvíľu som zatvorila oči pred ranným šerom a ponorila sa do sladkého pocitu, že som milovaná.

Sizi zívala. Bola hore. Nadvihla sa a zvedavo na mňa pozrela. „Mala pekný sen?“ spýtala sa hlasom tlmeným od spánku.
Len som sa usmiala a pokrútila hlavou. Pravda patrila len mne a Talenovi. Preto som ju nechala skrytú a zamknutú na sto zámkov a otočila sa k dievčaťu. „Už je mi dobre. Ďakujem ti za všetko.“
„Nič nebolí?“ Sizi ku mne preliezla a nakukla pod tenké plátno, ktorým mi včera obviazala bok.
„Nič.“ Uistila som ju.
V plytkých nádobách sme si umyli tvár a vypláchli ústa, potom sme sa podelili o mäso, ktoré vôbec nechutilo ako kozie. To ma potešilo, no na druhej strane to vo mne vyvolalo obavy. No usúdila som, že lepšie bude nepýtať sa. Potrebovala som sily.
Kým som bola v bezvedomí, Sizi ma prezliekla z krvavej blúzky do akejsi tuniky, akú nosievala aj ona. Bol to obyčajný kus látky slnkom vyťahanej farby. Teraz mi podala čistú a k nej spletené kožené remienky, ktoré som si uviazala okolo pása presne ako Sizi. Po celý čas mi vysvetľovala, ako jej ženy nakázali starať sa o mňa a o Talena, keď zistili, že nám rozumie. Ináč by sa musela zaoberať vlastnými povinnosťami. Ďakovala mi, že sme spadli z neba a ona sa tak kvôli nám mohla na pár dní vyhnúť svojej práci. Starať sa o nás považovala za oveľa zaujímavejšie. Keď som vyzvedala, čo robia v dedine ženy, hlasno sa zasmiala a spýtala sa ma či viem, koľko trvá podojiť stáda so stovkami kôz.
Keď ma vyviedla von, všade naokolo som videla len skromné príbytky. Boli postavené zo všetkého, čo sa dalo získať z okolitej prírody. Z kameňov, pevno spletenej trávy a často len z dreva obtiahnutého stenami z látky plápolajúcej vo vetre. Sizi ma viedla vydupanými chodníčkami medzi domy rovno do stredu dediny. Sem-tam sa k nám zdvihla nejaká zvedavá hlava, no videla som iba starých ľudí. Ženy vyrábajúce ozdôbky z drevených korálikov, splietajúce dlhé steblá alebo češúce vlnu, starých mužov posedávať a ihneď sa zhovárať, keď ma zahliadli.
Uprostred dediny bola studňa. Hlboká, akoby viedla rovno do pekla a obstavaná vysokým kruhom kameňov. Okolo nej bolo voľné priestranstvo, celkom ako nádvorie, aj keď vydláždené len popraskanou červenou zemou. Tu boli okolité domy najväčšie. Sizi mi prezradila, že slúžia na spoločnú prácu, nikto v nich nebýva. Povedala, že si delia všetko rovnakým dielom, že si nikto nežije horšie alebo lepšie.
„Kam ideme?“ spýtala som sa jej, keď som sa odklonila od studne. Fascinovane som do nej hľadela hodnú chvíľu. Z jej čiernych útrob sálala neskutočná zima, aj keď okolitý ranný vzduch sa už poriadne oteplil. Určite to bolo kvôli jej hĺbke. Bola som zvedavá, koľko metrov to tak môže byť.
„Za Udahi. Ona byť Akiho žena. Ona nám povedať, čo robiť, keď ti je už dobre.“
Zneistela som. Nemala som ani potuchy, ako sa mám k týmto ľuďom správať a tiež som nevedela, ako sa budú oni správať ku mne. „Kde je Talen?“
„Vzadu pri ohradách,“ povedala Sizi a zamračila sa. „Vždy je tam. On veľa pomáhať. On mať rád prácu so zvieratami.“
Tak to ma trochu prekvapilo. Z vás dvoch som predsa ja bola tá, kto mal rád prírodu a čo-to o jej divoch a fungovaní aj vedel. Rýchlo som si však spomenula na Talenovu a Dalinu lásku k ich koňom a hneď som si uvedomila, že predsa len aj v nich niečo bude.
Sizi ma viedla ďalej cez dedinu, a keď sme sa dostali k jej okraju, kútikom oka som zazrela začínajúci pás rozsiahlych ohrád. Ich nejasná línia mizla až v diaľke a tam zrastala so stepou. K mojím ušiam doliehalo bľačanie, mečanie a dokonca aj štekot toľkých zvierat, že som si ani len netrúfla odhadnúť ich počet. Museli to byť stovky a stovky. Možno sa na to neskôr spýtam Talena...
Dievča pred domom z pevných vysokánskych stebiel niečo zakričalo a potom mi kývlo, aby som šla za ňou. Poslúchla som, no nebola som veľmi šťastná. Nasledovala som ju dovnútra, keď mi podržala záves hrkajúcich drevených guľôčok visiaci vo vchode.
V malom priestore uprostred domca sedela na zemi žena. Zdvihla k nám hlavu hneď, ako sme vošli, no jej ruky sa nezastavili. Práve omotávala okolo zadočka malého batoľaťa vyblednutý kus plátna a išlo jej to tak šikovne, akoby mala detí už tucet. Jej tvár bola čistá, pleť nádherne tmavá od lúčov slnka, ktoré v jej domove svietilo tak nemilosrdne. Stočený drdol tmavohnedých vlasov bol rovnaký ako Sizin. Jej čierne očká horeli ako uhlíky a zvedavo si ma prezerali. Našla som v nich rovnakú neistotu, akú som cítila aj ja a to ma zvláštne upokojilo. Nebola som jediná, ktorá sa obávala. Pre nich sme boli s Talenom prese takí cudzí ako oni pre nás.
Sizi prehovorila, tak som iba stála a kým som čakala, pozerala som na dieťa. Bolo roztomilé a v rukách svojej mamy vrcholne spokojné.
Potom prehovorila Udahi. Márne som sa snažila porozumieť jej.
„Udahi sa ťa pýtať či sa už cítiš dobre,“ obrátila sa ku mne Sizi. „A či tvoje deti byť v poriadku bez matky.“
Rýchlo som sa usmiala a na Udahi pozrela. „Už sa cítim dobre, ďakujem. A deti nemám.“
Keď jej to Sizi preložila, obe na mňa prekvapene pozreli. Udahi niečo zamumlala tónom plným podozrenia a potom sa na chvíľku zamračila na vlastné dieťa.
„Ty mať muža, ale nemať deti?“ nerozumela Sizi.
Prikývla som. „Vzali sme sa iba pred pár dňami,“ vysvetlila som jej.
Z tváre jej konečne zmizol ten absurdný zmätený výraz. Keď ho nahradilo porozumenie, usmiala sa na mňa. Hneď všetko vysvetlila aj Udahi.
„To je zlé, že ty ešte nemať deti, lebo Udahi hovorí, že robota pre nás bude strážiť ich. Ale nevadí, ty sa aspoň naučiť.“
„Budeme strážiť deti?“ spýtala som sa Sizi prekvapene.
„Rodičia preč. Treba pomôcť,“ odvetila. „Ale najskôr sadni. Udahi chce vedieť, ako si sa sem ty a tvoj muž dostať.“
Na tom som nevidela nič zlé. Onedlho už Sizi tlmočila udivenej Udahi všetky pravdivé útrapy, ktoré som spolu s Talenom prekonala. Snažila som sa hlavne vystihnúť, že za všetko môže Zain, no nebolo to ťažké, keďže obe zastávali ten názor samy od seba. Na moje veľké prekvapenie ho vôbec nepoznali. Bolo možné, že Zain sem nevyslal žiadnych svojich mužov, aby po nás pátrali? Alebo sa len zdržal? To by potom znamenalo, že v bezpečí tu nie sme. Skôr či neskôr sa tu niekto ukáže a ak si s Talenom chceme zachrániť životy, musíme niečo rýchlo vymyslieť.

Smerom k dedine som sa vybral až okolo obeda. Stúpal som po suchej tráve a rezavé lúče pálivého slnka sa mi pri chôdzi vrývali do holého chrbta. Tú horúčavu som jednoducho nevydržal oblečený, rovnako ako som mráz noci nevydržal nezakrútený v tých najhrubších ovčích vlnách. Skoro ráno som sa vybral do práce s tými dedinčanmi, ktorí mierili ku zvieratám. Mužov bolo teraz len zopár, preto potrebovali každú ruku. Aj keď o tie moje nežiadali, nemal som v úmysle odvďačiť im to, že mne a Temire zachránili životy, len posedávaním na zadku. Okrem toho ma ich život fascinoval a túžil som zistiť o ňom viac. Existovali zo zvierat. Prežiť v tomto ničivom prostredí dokázali len vďaka nim a tak to platilo aj naopak. Mäso, mlieko a vlna bolo všetko, čo človek naozaj potreboval. Žiadne delikatesy, lahôdky či odevy z hodvábu. Žiadne zbytočnosti. Tu život len utekal, riadil sa vlastnými pravidlami, tak odlišnými od tých, na ktoré som bol zvyknutý. Nepotreboval som jazyk na to, aby som sa s tunajšími dohovoril. Našou rečou bola práca. A občas húževnaté gestikulovanie.
Po opravovaní úsekov zničenej ohrady, zaháňaní a dokonca siedmych porodených kozliatkach som bol úplne zničený. Ešte som zďaleka nemal na týchto ľudí, ktorí sa domov vracajú až so západom slnka a pochyboval som, že vôbec niekedy budem. Tiež som sa snažil pripomínať si, že pred troma dňami som skoro umrel, a že by nebolo rozumné premáhať sa.
Keď som vošiel medzi prvé domy, ponáhľal som sa do roztrhaných tieňov. Plecia a chrbát som mal ako v ohni, uvažoval som, že poprosím Sizi, aby mi podráždenú kožu obložila nejakými chladivými listami. Prešiel som blízko veľkej studne, obzrel som sa či sa nikto nedíva. Na okolí nebolo ani živej duše. Ani som sa nečudoval v takej horúčave. Zdvihol som zo zeme malý kamienok a prihnal sa ku kamennému okraju studne. Naklonil som sa nad temnú zívajúcu dieru a keď ma ovanul chlad, až som si povzdychol. Strčil som do studne hlavu. Musel som vyzerať naozaj vtipne, no teraz som sa pokúšal sústrediť na uši. Nastražil som ich a potom vhodil kameň dovnútra.
Jeden...dva...tri... štyri...päť... Sekundy utekali a ja som vyčkával, kedy dačo začujem. Zdalo sa mi to už príliš dlho a chcel som to vzdať, keď som zrazu začul tichučké žblnk.
Okamžite som počítal, no úžas mi trochu spomaľoval mozog. Cez dvesto metrov! Nádhera! Spočítam to ešte raz, keď tam vhodím Zaina.
„Čo ty robiť?“
Bleskovo som sa odklonil od studne a narovnal sa. Za mnou stála Sizi a nechápavo na mňa pozerala. „Chcieť piť?“ spýtala sa ma.
„Ja som vlastne iba... no, chcel som...“ Radšej som to nechal tak. „Áno. Piť.“
„Ja ísť práve naspäť za tvojou ženou a za deti.“ Zdvihla ruky, v ktorých držala obrovskú drevenú misu plnú vyúdeného kozieho mäsa a tvrdého syra. „Hotové jedlo. Práve budeme jesť. Poď tiež. Je aj voda.“
Prikývol som. Keďže jej oči aspoň päťkrát zablúdili k mojej hrudi a bruchu, kým rozprávala, radšej som sa znovu obliekol. Bol som ženatý.
„Zavedieš ma?“ usmial som sa.
Tentoraz rýchlo prikývla ona. Otočila sa a vykročila k zadnej časti dediny, ktorú som ešte nepoznal. Čím dlhšie sme kráčali, tým bolo okolo nás viac zelene. Občasné kríky sa menili na nízke stromy s hrubými listami a tieňa tiež pribúdalo. Keď som zbadal Temiru, moje srdce až poskočilo.
Nebol to veru obyčajný obraz. Bol špeciálny. Sedela v chládku toho najväčšieho stromu v osade a so širokým úsmevom na tvári bola nádherná. Vyzerala silno, zdravo, akoby to bolo klamstvo, že sa len včera pozbierala zo strašného vysilenia. Dlhé vlasy jej zdobil lesk čiernych diamantov, jej hlas znel krajšie ako vtáčí spev. Akoby to nestačilo, okolo nej sedeli deti. Maličké dievčatá so strapatými stočenými vlasmi a s obrovskými očami dokorán. Hľadeli na Temiru s takým ohromením, akoby im práve prezradila, že je víla, ktorej rastú krídla, keď sa nikto nepozerá. Načúvali jej hlasu, aj keď len ťažko mohli rozumieť významu jej slov. Temira im niečo ukazovala. Skladala listy do zelených ružičiek a potom nimi zdobila zvedavé detské hlávky okolo seba.
Sizi sa potichu zasmiala. „Stráži deti. Veľmi šikovná. Najprv tu bolo viac matiek, ale keď ony vidieť, ako sa jej darí, pokojne išli pracovať,“ povedala mi. Potom zvýšila hlas a volaním oznamovala náš príchod, no hlavne príchod jedla. Deti povyskakovali na nohy a rozbehli sa k nej. Tie najmenšie, ktoré chodiť ešte nevedeli, sa v zmätku žalostne rozplakali. Sizi sa však rýchlo o všetko postarala. Podišla k Temire a až tam začala jedlo rozdávať. Keď boli všetci zrazu zaneprázdnení plnením si brušiek, vyhľadal som Temirin pohľad. Keď sa naše oči stretli, jemne som kývol hlavou a zavolal ju na bok. Vstala, preplietla sa pomedzi deti a vybrala sa ku mne. Sadol som si do trávi v tieni pomenšieho stromu a čakal som, kým sa ku mne pridá.
„Ahoj,“ pozdravila ma, keď si sadla vedľa mňa. Podala mi plátok mäsa a misku plnú studenej vody. Naše ruky sa na kratučký okamih dotkli.
„Ahoj,“ odzdravil som. „Vyzeráš oveľa lepšie.“
„A ty... červenšie,“ pobavila sa. „Myslíš, že je dobrý nápad hrať sa na tunajšieho? Nie si na prácu zvyknutý.“
„Robíš si starosti, drahá Temira?“
„Len nechcem byť vydatá za indiána,“ namietla.
„A čo tak za pastiera?“
„Toto sú jediné možnosti?“ spýtala sa s grimasou.
Zasmial som sa. „Obávam sa, že momentálne áno. Ale neskôr... keď budeme doma...“ priklonil som sa k nej o kúsoček bližšie a nosom jej pomaly prešiel po líci. Napla sa ako strunka, no nevšímal som si to. „Potom môžeš byť zase vydatá za generálneho riaditeľa Earling Sonnetu Talena Saxtona a tiež... žiť spolu s ním v Londýne.“
Prekvapene na mňa pozrela. „Ty chceš, aby sme žili spolu?“
„Si moja žena, isteže to chcem,“ vravel som jej potichu. „No správna otázka znie či to chceš aj ty...“
V náhlej neistote sa odo mňa odtiahla. „Najprv sa odtiaľto dostaňme, dobre?“
„Správna pripomienka,“ prikývol som.
„Dnes som hovorila s Udahi,“ oznámila mi. „Sizi ma za ňou zaviedla. O Zainovi toho veľa nevedeli. Myslím, že sme tu v bezpečí. Teda... kým nás sem neprídu hľadať.“
„Keď prídu, my tu už nebudeme,“ uistil som ju. „Počkáme, kým sa vráti Aki a potom sa s ním dohodneme. Vyberieme sa na najbližšie miesto, z ktorého sa bude dať spojiť s políciou alebo aspoň našou rodinou. Neboj sa,“ pohladil som ju po chrbte dlane, „ani sa nenazdáš a budeme doma. Najhoršie už máme za sebou a zvládli sme to. Také niečo sa už nikdy nezopakuje, sľubujem ti to, Temira. Už nebudeš v ohrození. O to sa postarám.“ Usmial som sa. „Lebo ako tvoj muž ťa musím chrániť, vieš?“
„V prvom rade sa staraj sám o seba, hej?“ odvrkla.
„Prečo si zlá?“ spýtal som sa. „Nepáčilo sa ti, ako som ťa včera pobozkal?“
Otvorila ústa, no zrazu nevedela čo povedať. Tvár jej očervenela.
„Teraz vyzeráš, ako by si na slnku bola pol dňa ty,“ poznamenal som.
„Čuš.“
„Len mi povedz či sa ti to páčilo.“
„Talen, prestaň.“
„Prečo? Chcem to vedieť.“
Zrazu stíchla. Chuť na hádku ju prešla. Niečo zamrmlala.
„Prosím?“ nerozumel som.
„Vravím... že to bolo úžasné,“ vzdala sa. Potichu si povzdychla.
Pozrel som na ňu. „Vážne?“
Prikývla.
„No,“ usmieval som sa náhle. Nemohol som si pomôcť. „Tiež si to myslím.“
„Ale ja som ti povedala toľko hrozných vecí, tak strašne som ťa neznášala...“
„Aj ja som všeličo povedal,“ pripomenul som jej.
„Naše manželstvo je len dohoda.“
„Nemusí byť. Mohlo by byť... skutočné.“
Pozrela si na ruku. Na svoju obrúčku. Hýbala prstami a obzerala si ju. „Nie,“ povedala napokon. „Nie toto manželstvo. Aj teraz sme spolu len kvôli obchodom. Tie nás do tohto zatiahli. Keby sme nemuseli byť tu, boli by sme každý na celkom inom mieste.“
„Ty vieš, že to nie je pravda. Ja by som bol tam, kde ty.“
„Vedela som, že si ostal iba kvôli mne,“ vyhlásila obviňujúco. „Kedy si sa rozhodol?“
„Krátko po svadbe,“ priznal som sa. „Keď si vtedy odpadla, mal som o teba taký strach... a potom...“ na chvíľku som zaváhal, „keď som ťa videl vo svojej posteli, tak...“
„Tvoj mozog sa vypol?“
„Áno,“ pripustil som. „Tak nejako to bolo.“
„Mohol si to zastaviť.“
„Ale nemohol... Bola si taká krásna.“
Vedel som, že som ju ohromil. Prekvapene na mňa pozrela a nevedela, čo povedať. „To... to si naozaj myslíš?“ vypadlo z nej. „Vtedy si povedal... že som škaredá.“
„Och áno, mám silnú tendenciu bozkávať ženy, ktoré sa mi vôbec nepáčia.“
„Ty si neskutočný somár,“ nazlostila sa.
„Môže ťa ten neskutočný somár pobozkať na dobrú noc aj dnes?“ podpichol som ju.
To už nestrpela. Vyskočila na nohy a urazene odkráčala za Sizi a deťmi.
Len som sa potichu zasmial a pustil sa do kozieho mäsa.

Mohla som tušiť, že Talen sa mi bude posmievať. Oľutovala som náš bozk. Ak mu bude tá ukradnutá chvíľka pokušenia slúžiť ako zbraň, ktorú môže proti mne hocikedy vytiahnuť, radšej som ju nikdy nemala pripustiť. On bol totiž taký a ja som to už predsa dobre vedela. Kde som len nechala rozum? Keď som bola nepríjemná, on okamžite tiež. Alebo ak nie, vysmieval sa a doberal si ma za moju prchkú povahu. A teraz si ma môže aj za moju slabosť. Dobre som vedela, ako sa to stalo. Pomaly, celkom pomaličky si ma získaval. Najprv únos, potom celá tá cesta až sem... Talen bol vždy pripravený hoci za mňa položiť aj život. A niečo také som dlho ignorovať nedokázala. A ten bozk... Len pomyslím na jeho ústa na mojich, už chcem byť pri jeho perách zas.
Musela som prudko potriasť hlavou, dokonca som si nechty vnorila hlboko do chrbta dlane, aby som unikla takým myšlienkam. Talen bol choroba. Oslabil mi myseľ a telo asi tiež, keďže to ma v jeho prítomnosti zrádza.
Pripadalo mi neuveriteľné zaspomínať na naše prvé stretnutie a vybaviť si všetky tie negatívne pocity, ktoré som vtedy k nemu cítila. A pozitívne som míňala na Zaina. To všetko bolo len nedávno. A teraz? Mohli sa skutočnosti tak zásadne zmeniť? V citoch k Talenovi objavujem nežnosť a v tých, čo smerujú k Zainovi naopak neprekonateľný hnus. Nieže by si to obaja presne takto nezaslúžili. Bolo to len príliš zvláštne. A rýchle. Premenlivé ako teploty dňa a noci tejto stepi.
Po našom nabrúsenom rozhovore mi Talen znovu zišiel z dohľadu. Snažila som sa samu seba presviedčať, že mi je jedno, ak sa vybral znovu pracovať pod ostré slnko, no moje telo sa znovu hýbalo bez zvolenia mozgu a zbieralo listy a bylinky, čo používala aj Sizi, na tíšenie červenej páľavy na koži. Nezbedné myšlienky zabiehali k večeru, v ktorom mu už moje ruky ošetrovali popálený nahý chrbát a on im za to ďakoval vrúcnymi bozkami na prsty.
Z pochodu myšlienok ma napokon dokázalo vytrhnúť až náhle hlasné volanie. Výkriky sa niesli blížiacim sa večerom z diaľky a rýchlo sa približovali. Najprv som sa naplašila, no potom som si uvedomila, že znejú celkom radostne.
Vyskočila som na nohy, keď som zbadala Sizi, ako mi beží naproti. Bola som pri Vaki – strážnom strome osady, najväčšom ochrancovi ľudí no hlavne zvierat v celom okolí. Skoro ráno sa s Veľkým Stromom chodili zdraviť starci, doobeda sa pri Vaki hrali deti. Ľudia si strom uctievali ako nejaký totem života, pomenovali ho a jeho staré konáre ovešali korálikmi hrkajúcimi vo vánku.
„Oni sa vrátiť! Všetci už tu!“ hlásala Sizi, keď ku mne dobehla. Schytila ma za ruku a ihneď ma potiahla smerom k stredu dediny.
„To je Aki?“ spýtala som sa jej. „Vrátil sa?“
„Áno! My musieť rýchlo ísť a privítať ho!“
Nie len Sizi bola v zhone. Ako sme sa ponáhľali k studni, okolo nás sa z domov rojili ďalší dedinčania a s úsmevmi na tvárach a s horlivým volaním ako odpoveďou na blížiace sa výkriky sa náhlili rovnakým smerom ako my. Bolo to neuveriteľné. Prekvapene som sa obzerala a ponáhľala sa za Sizi.
Zvyčajne voľné priestranstvo okolo studne bolo teraz plné ľudí. Keď sme dobehli, Sizi sa hlasno kričiac natlačila do masy pred sebou, zatiaľ čo ja som neisto ostala stáť pri jej kraji.
Všetko som pozorovala. Muži už boli tu. Veľká skupina z nich niesla na pleciach mohutné čerstvo strhané kožuchy – trofeje ich ťaženia proti divokým psom. Najprv som znechutene odvracala pohľad, no bola som príliš zvedavá. Premohla som sa a znovu k nim zdvihla hlavu. Tešili sa, vítali sa. Predpokladala som, že ich výprava bola úspešná.
Keď jeden z mužov hlasno zrúkol a potom začal ľuďom niečo hovoriť mocným, dunivým hlasom, domnievala som sa, že som práve spoznala Akiho. Utvrdila som sa v tom, keď som zahliadla Udahi. Žena k nemu kráčala vedúc za sebou zástup troch párov ťarbavých nožičiek a ostatní jej pri tom s veselými hlasmi uvoľňovali cestu. Aki ledva natiahol ruku k svojej žene, už na neho skočili tri dievčatká a zvalili ho na zem.
„Celkom milé, nie?“ začula som pri uchu. Strhla som sa a obzrela sa na Talena. V hustnúcom šere a tom rámuse som si vôbec nevšimla, že sa ku mne prikradol.
„Vraj boli preč viac ako mesiac,“ vravel mi s perami stále blízko môjho krku. „Cítim vo vzduchu veľkú oslavu.“
Spravila som krok doľava a významne zväčšila priestor medzi nami. „Nie si pozvaný.“
„Na oslavu alebo večer do tvojho stanu?“ podpichol ma.
Neodpovedala som. Nedokázala som sa zmieriť s jeho narážkami a hlavne s faktom, že s nimi už nikdy neprestane. Naše bozky boli veľkou chybou, svojím uťahovaním ma znovu prinútil pripustiť si to. Už sa mu nikdy, nikdy v živote nepodvolím.
„Och, chápem,“ ozval sa znovu Talen. Nemusela som sa na neho dívať, vedela som, že sa usmieva. „Pani Saxtonovej nesadla kozia večera.“
„Pani Saxtonovej nesadol kozí manžel,“ pokúsila som sa ho odbiť, aj keď som hneď vedela, že márne.
„Ale včera to tak veľmi nevyzeralo...“ zatiahol Talen, jeho hlas znovu plný narážok.
Prudko som sa k nemu otočila a vážne mu pozrela do tváre. „Prestaň,“ povedala som ľadovo. „Či chceš, aby som to naozaj tak veľmi ľutovala?“
Prestal sa usmievať. „Nie,“ odvetil. „Chcem, aby si na to myslela. Nepripúšťaš si tú peknú chvíľku ani sama pred sebou. Bojíš sa ma?“
Vyprskla som do krátkeho smiechu. „Teba? Prečo preboha?“
Jeho oči sa prevŕtavali do mojich, nič nevravel. Potom sa jeho tvár uvoľnila a on sa znovu jemne usmial. Tentoraz však akosi milo. „Je pekné, keď cítiš, že ťa niekto miluje. Keď mi to dovolíš, prídeš na to.“
Na chvíľočku som ostala zaskočená a neschopná niečo mu na to odvetiť. Až keď sme stíchli, uvedomili sme si, že pokriky a jasot okolo nás celkom ustali. Obaja sme otočili hlavy a zistili, že sa na nás díva celá dedina. Aki sa práve oboznámil s novinkami.
„Prečo mám taký pocit, že začnú hádzať kamene?“ šepla som úsečne smerom k Talenovi.
„Ale prosím ťa,“ prevrátil oči a zrazu ma chytil za ruku. Rozhodne vykročil priamo k Akimu.
„Zdravím ťa. Volám sa Talen a toto je moja žena. Musíme sa s tebou poradiť.“
Aki bol vysoký, silný, tmavý a podľa mňa až príliš zachmúrený. Spojil obočie a hľadel na Talena, akoby to bol ďalší divoký pes so schopnosťou rozprávať.
Cez ľudí sa pretlačila Sizi. Prihnala sa k nám a rýchlo pretlmočila Talenove slová. Aki hľadel striedavo na ňu a na Talena. Keď sa jeho oči konečne zastavili na mne, mala som pocit, že sa jeho tvár trochu uvoľnila a opadlo z neho napätie. Začal hovoriť. Skôr ako nám však Sizi stihla objasniť jeho slová, Akimu začala niečo vravieť jeho žena Udahi. Potom sa k nej pridali dvaja starší muži, s ktorými Talen trávil veľa času v ohradách a napokon niečo šťastne zamrnčalo malé dievčatko, Akiho dcéra, o ktoré som sa dnes doobeda starala.
„Vy byť vítaní,“ preložila Sizi po chvíli Akiho slová.

Teplo obrovskej vatry mi rozpaľovalo kožu a zaháňalo chlad noci. Vlasy som mala prevoňané dymom a pálenými bylinkami, dušu plnú eufórie. Ja a Talen sme sedeli hneď vedľa Akiho na hrubých pokrovcoch z vlny a so Sizinou pomocou sa zhovárali o všetkom, čo sa nám prihodilo a tiež o riešeniach situácie. Aki bol prekvapivo prívetivý a ochotný pomôcť nám. Vďaka Sizi sme však vedeli, že k tomuto jeho postoju ho naviedla hlavne Udahi, ktorá sa nás veľmi zastávala. Atmosféra bola dokonalá, celá dedina oslavovala návrat svojich druhov pri obrovskom ohni, všade bol hluk, rozruch, život.
Najprv som sa cítila zmätene, keď nám Udahi v dobrom geste pridelila domec, do ktorého sa môžeme s Talenom uchýliť. Už som bola celkom v poriadku a zotavená, preto sa Sizine povinnosti voči mne skončili. Všetci si, zdalo sa, mysleli, že tým, že nás presídlia pod jednu strechu nám urobia radosť. S Talenom som počas našej strastiplnej cesty už strávila noci osamote, no teraz to bolo celkom iné. Vtedy sme sa báli o vlastné životy, boli sme v hrozných podmienkach a dokonca v nebezpečenstve. No teraz... radosť nevládla len naokolo, ale aj v nás. Boli sme zachránení, žili sme a mali sme Akiho prísľub pomoci. Všetko sa začalo obracať k dobrému.
Potichu sme vošli do domu. Talen sa zniesol na mäkučké vystlané lôžko, ja som ostala pozadu. Otočila som sa späť ku vchodu a odhrnula som korálikový záves, aby som sa zadívala na mesiac. Tu bol o toľko jasnejší a nádhernejší. Žiaril na čistom temnom nebi s toľkými hviezdami...
Aj napriek zime, stiahla som si z pliec hrejúcu vlnu a nechala ju spadnúť na zem. Nasledovala moja tunika. Obrátila som sa k Talenovi a pomaly k nemu vykročila.
Ruky mal zložené pod hlavou a blčiace oči upreté do mojich.
Klesla som k nemu a kolená zaborila do hrubej kožušiny. Bokom som si mu ľahla na brucho a ruky si oprela o jeho prsia. „Ešte nikto ma neľúbil tak ako ty,“ povedala som potichu.
Zdvihol ruku a dlhé prsty mi položil na líce. Palcom mi prešiel po perách. „Nikto,“ súhlasil.
„Po všetkom čím sme prešli, Tal, ja...“
„Nehovor,“ zastavil ma. Jeho dlaň sa mi posunula na šiju, pritiahol si ma bližšie k tvári. „Len mi to ukáž.“
Privrela som viečka, keď sme sa pobozkali. Objal ma, zakrútil do teplej vlny a nechal ma uveriť, že som naozaj milovaná.