Saxton Love Company 15

Keď som ráno otvoril oči, spala vedľa mňa. Ruky mala silno ovinuté okolo môjho brucha a studené chodidlá pritlačené k mojim lýtkam. Chvíľu som uvažoval, do akého neba som sa to zobudil. Priesvitné viečka sa jej jemne zachveli, keď som ju končekmi prstov pohladil po nahom chrbte a potom jej ho zakryl hrubou kožušinou. Pootvorila oči, a keď ma zbadala, pery jej zvlnil slabý úsmev. Akoby sa mi do hrude zapichol šíp, srdce mi na chvíľu zastalo.
„Dobré ráno,“ zamrmlala rozospato.

Namiesto pozdravu som sa priklonil k jej krku a začal ju po ňom bozkávať.
„Talen, prestaň,“ rozosmiala sa pri tom šteklení.
„Tal som iba v noci?“ spýtal som sa s úsmevom, keď som jej pozrel do tváre. Líca jej ihneď jemne sčervenali, možno si spomenula, ako opakovala moje meno. Odula pery a otočila sa na druhý bok.
„Temira,“ pobavil som sa potichu, „nemali by sme si pohovoriť?“
„Nie,“ zaznela strohá odpoveď.
„Ale ja potrebujem vysvetlenie,“ nedal som sa odbiť. „Len tak sa vyzlečieš a potom ma zrazu prepadneš,“ dobiedzal som, „no čo si mám o tom myslieť?“
„Len mi netvrď, že si to presne takto nechcel.“
„No, keby bolo po mojom a nie po tvojom, tak by som asi vyskúšal...“ Kolenom ma kopla do boku, až mi vyrazilo dych. „Temira, dopekla...“ zasyčal som.
„A teraz sa otoč, chcem vstať,“ vyhlásila.
Musel som sa uškrnúť. Keď sa zabalená v kožuchu posadila, bleskovo som jej omotal ruku okolo pása a stiahol ju rovno na seba. Všetko, čo sa pokúšala skryť, som mal zrazu priamo pred očami. Silno som ju držal a nepustil ju preč.
„Ty ničomník! Okamžite ma pusť! Počuješ?“
„Upokoj sa, drahá,“ usmieval som sa na ňu. Strhol som ju pod seba, aby mi nemohla ujsť. „Najprv si pohovoríme.“
Hmýrila sa, vykrúcala zo zovretia mojich rúk a nespokojne pri tom fučala. „O čom?“
„Prečo si tak náhle zmenila názor?“ spýtal som sa. „Miluješ ma?“
Prestala sa vrtieť a pozrela mi do očí.
„Ak áno, tak to povedz,“ nástojil som. „Ja som to v noci už urobil.“
„Naozaj? Nepamätám sa...“ zamumlala.
„Lebo si bola príliš divá a na nič sa nesústredila,“ vysvetlil som jej s ďalším úsmevom.
„Ľúbim ťa,“ vyhŕkla. Ani som sa nestačil začudovať. „A verím ti, vo všetkom. Stačí?“
„Áno,“ vypadlo zo mňa.
Temira sa očarujúco usmiala. „Čo si si myslel, prečo som sa takto rozhodla? Lebo som sa chcela dostať k tvojim peniazom? Och, počkať, tie už predsa dávno mám aj bez toho.“
Len som sa na ňu pobavene usmieval. „Dobre teda. Takže to neľutuješ, však?“
„Tak to sa ešte uvidí.“
„Ako to myslíš?“
„No, ak nebudeš mať hlúpe poznámky ani narážky... V tom si naozaj majster.“
„Od môjho humoru sú vtipnejšie už iba tvoje šťastné vzdych, drahá.“
„Talen!“ zvolala rozčúlene. Znovu sa do mňa zaprela dlaňami a pokúsila sa ma odtlačiť.
Smial som sa. „Odpusť, odpusť, len žartujem, drahá. Tvoje vzdychy sú veľmi vzrušujúce.“
„Zo mňa si teda posmešky robiť nebudeš! Ja som vedela, že to bude chyba! Zapíš si za uši, že toto bolo ako prvý, tak aj posledný krát, čo...“
Jej hnev som prerušil bozkom. Tentoraz bolo naozaj smiešne, ako sa jej zlosť v okamihu odplavila. Hneď ma objala a tuho sa ku mne privinula. Ten reflex som jej naozaj schvaľoval. Konečne som poznal spôsob, ako uhasiť jej nepredvídateľné požiare zúrivosti. Bol to veľmi užitočný poznatok. Nepochyboval som, že ho v našom manželstve budem nútený využívať veľmi často.
Kým zvuky prebúdzajúcej sa osady zosilneli, s Temirou sme si ukradli ďalšiu nádhernú chvíľu. Obliekli sme sa (pokým sa strojila moja žena, musel som sedieť otočený chrbtom aj napriek tomu, že som ju už videl a aj jej to vysvetlil), napili prídelu chladnej vody, ktorý nás čakal pred vchodom, horko-ťažko zjedli trochu kozieho mäsa a potom pokojne vyšli von z nášho útulného hniezda. Dnes som nemal v pláne stráviť doobedie prácou. Aki včera trval na tom, aby sme za ním ja aj Temira prišli hneď ráno. Zhodli sme sa s ním v tom, že situácia je vážna a tiež nebezpečná ako pre nás, tak aj pre celú dedinu.
Najprv sme sa však vybrali za Sizi. Bola nevyhnutnou súčasťou nášho rozhovoru s Akim, ale aj s hocikým iným na tomto mieste. Temira na ňu zvolala a Sizina tvár sa o okamih nato vynorila z kamenného domca. Núkala nás ďalším žužlavým mäsom, a keď sme ju po pol hodine presvedčili, že si naozaj nedáme, konečne sme spolu vyrazili za Akim.
Vo svojom dome nebol sám. Okrem Udahi, ktorá práve vyháňala svoje deti k Vaki, ich Veľkému Stromu, boli spolu s Akim v miestnosti traja ďalší muži. Keď sme sa k nim ja, Temira a Sizi pripojili, v malom dome veru neostalo miesta nazvyš.
Dohadovanie nám zabralo veľa času a chúďa Sizi stálo veľa energie. Aki bol veľmi priamy a pevne odhodlaný pomôcť nám, aby tým od osady odvrátil Zainovu pozornosť. Aj keď som sa zo začiatku obával, že jeden z mužov príde s nápadom zahnať nás naspäť do stepi a nechať nás tam napospas buď Zainovi, alebo divým psom, rýchlo som pochopil, že niečo také nemá v úmysle nikto z nich. Zdalo sa mi, že si nás cenia a z ich zalietavých pohľadov som usúdil, že obetovať Temiru stepi by považovali za niečo neodpustiteľné.
Dozvedeli sme sa, že štyri dni cesty odtiaľto sa nachádza miesto, z ktorého by sa dalo spojiť s našimi rodinami. Odtiaľ ľudia z tejto dediny získavali v nevyhnutných prípadoch výmenou za mäso a vlnu rôzny tovar, hlavne lieky či nástroje na prácu. Aki sa dlho zhováral so svojimi druhmi, až sa napokon obrátil k Sizi. Pretlmočila nám jeho slová.
„Dnes pripraviť na dlhú cestu zásoby a ľudí, čo vás dobrovoľne odprevadiť. Zajtra vyraziť skoro so slnkom. Vy súhlasiť?“
S Temirou sme si vymenili nadšené pohľady. „Sizi, povedz, že súhlasíme. Súhlasíme a veľmi ďakujeme.“
Sizi to preložila Akimu. Niečo ešte dodal, pozrel na Temiru a potom na mňa.
„Aki ti radiť dobre si premyslieť výhodný obchod,“ vravela mi Sizi. „Na mieste, kam zajtra vyraziť, ty určite nájsť niekoho, kto kúpiť tvoju ženu aj za tri dediny.“
Počul som, ako Temira zaťala zuby, keď som sa uškrnul. „Celkom sa mi zapáčil život tu na stepiach. Koľko si vravela, Sizi, tri?“
„Možno štyri. Ona ešte nemať žiadne deti.“
„Počula si, Temira? Niekto by bol ochotný zaplatiť za počúvanie tvojho rozčúleného jačania celé štyri dediny, no verila by si tomu?“
„Talen,“ cedila cez zuby, „ak ti je milá tvoja hlava tam, kde sa práve nachádza...“
„Dúfam, že si si toto prostredie zamilovala tiež, Temira. Videl som, ako si si tu zvykla. Si si istá, že by si nechcela ostať?“
„Nechať ma tu, by znamenalo nechať ma Zainovi,“ povedala a sladko sa na mňa usmiala. „Si si istý ty, milý Talen, že by ti to neprekážalo?“
Pozrel som na ňu, absolútne šokovaný tým, čo práve povedala. Jej slová mi zmrazili telo aj v horúčave. Tŕň žiarlivosti ma pichol tak hlboko a bolestivo, až som musel zalapať po dychu. Vrátila mi to aj s úrokmi. Predpokladala správne, že predstava jej a Zaina spolu ma zrážala rovno do hrobu. Temira je moja. Už sa mi viac nezdalo zábavné dokonca ani vtipkovanie o tom, že ju predám nejakému šťastnému pastierovi.

Previesť stepou nás malo päť ľudí z dediny. Traja muži, ktorí dokonale poznali oblasť i cestu, Akiho mladý brat, sotva šestnásťročný chlapec, ktorý túžil po výprave a Sizi. Keďže bola jediná, ktorá nám rozumela, potrebovali sme ju. Nie len počas dlhej cesty, no aj v susednej dedine, do ktorej sme sa chystali. Talen prisľúbil Akimu podporu za jeho pomoc. Muži menovali všetko, čo by uvítali ako Talenov dar a on sa zaviazal, že len čo sa mu podarí dostať sa domov, oplatí im, čo pre nás urobili a tiež, že mi zachránili život.
Keď sme vyšli z Akiho domu, bolo už neskoré popoludnie. Dohadovanie nám trvalo dlho, no teraz sme sa ja aj Talen tešili, že sa vydarilo. Boli sme plní nádeje. Obaja sme sa túžili dostať domov a teraz sa nám tá predstava skutočne zdala reálna. Kým sme sa túlali v divočine, návrat domov bol iba sen. Teraz sa však naše vyhliadky neuveriteľne zlepšili.
Vrátili sme sa do nášho domca, hľadajúc únik pred dusnom a prudkým slnkom. Do plytkej hlinenej misy som vyliala vodu a potom sa ihneď trochu osviežila. Vlhkými dlaňami som si prebehla po rozpálenej koži na krku, šiji a ramenách. Hneď som sa cítila oveľa lepšie.
Talen si sadol na zem a oprel sa o stenu z pevne spletených stebiel a dreva. Chvíľu ma pozoroval.
„Dokázal by som tu ostať žiť,“ povedal zrazu potichu. „Dni by som trávil vonku prácou, noci s tebou...“
Pobavene som k nemu otočila hlavu. „Máš úpal, milý Talen?“
Usmial sa. „Asi áno.“
„Vydržal by si možno týždeň,“ odvetila som. „Nikdy by si si nedokázal zvyknúť.“
„Presne to som si myslel aj o tebe,“ uškrnul sa. „A pozri ako som to zvládol.“
Obrátila som sa k nemu celá. „Keď na to tak spomínam, bol si naozaj hrozný.“
Nadvihol obočie. „Talen,“ zatiahol zrazu vysokým akože mojím hlasom, „ty drzý hlupák, je mi z teba na vracanie. Si blázon, úplný šialenec, ak si nahováraš, že my dvaja raz budeme žiť ako muž a žena. Na to by som nepristala ani keby si bol jediný na svete.“
S jeho hrou som súhlasila. Vystriedala som ho smiešnym hlbokým hlasom. „S tebou nechcem mať nič spoločné. Si besná fúria. Si pomätená.“ Po tvári sa mi rozťahoval čoraz širší úsmev, pomaly som k nemu vykročila.
„Nenávidím ťa. Odíď a umri ďaleko odo mňa.“
To ma zaskočilo. Zaklipkala som očami. „Také som naozaj povedala?“
Prikývol. Myslela som, že zvážnie, že ho to zachmúri, no Talen sa iba nanovo uškrnul, natiahol ruku a schytil ma za zápästie. Strhol ma dolu, rovno do svojho náručia.
„Nemyslela si to vážne,“ povedal. „Bola si rozčúlená.“
„A ty si myslel vážne, čo si mi hovoril?“
„Nie,“ ubezpečil ma. „Len si sa mi nekonečne páčila, keď si zúrila.“ V jeho krásnych tmavých očiach sa leskla spokojnosť. Hľadel na mňa tak dôverne... zaľúbene. Zdvihol ruku k mojej tvári a nežne ma pohladil. Potom prstami skĺzol po mojich dlhých čiernych kučerách. Oprel dlaň o moje kríže a pevnejšie si ma pritlačil o hruď. Naše správanie mi pripadalo tak prirodzené... Akoby sme sa milovali už stovky rokov a nie pár dní. Akoby som sa vedľa neho budila večnosť, akoby minulá noc i dnešné ráno neboli naše prvé.
Teraz som už poznala každučký jeho kúsoček, každú drobnosť. Všetko som mala vryté v pamäti tak hlboko, že keby som ho nevidela hoci aj tridsať rokov, spomienky by nevybledli. Nebol to len jeho hlas, farba očí či mäkkosť pier. Bol to spôsob, ktorým ma hladkal, ako keby láskal ten najkrehkejší porcelán, boli to jeho silné ruky, náruživé objatia, dokonca materské znamienko na predlaktí. Poznala som každý detail, no rovnako to teraz bolo už aj opačne. Nezmáhala ma hanba. Cítila som sa príjemne. Našla som niekoho, komu som všetko prezradiť naozaj chcela. Prvého človeka v živote.
Talen bol skutočne krásny. Tak v tom som mala rozhodne šťastie. Teraz už dlhšie vlasy a večne múdre oči mal čierne ako noc. Zato jeho pleť bola belobná. Ten kontrast zmiernilo silné slnko kraja, v ktorom sme sa nachádzali, no stále bol výrazný. Koža sa mu neopaľovala, ale červenela. Bol na silné lúče citlivý. Ako si vôbec ten hlupáčik dokáže predstaviť život na takomto mieste? Občas som mala pocit, že sa mu tu páči iba kvôli nášmu náhle rozkvitajúcemu vzťahu. Keby som musela hádať, povedala by som, že sa obáva návratu do sveta, v ktorom žiadna naša láska doposiaľ neexistovala. Domov mu pripomínal naše hádky, nie objatia. No mne takisto...
Kým som uvažovala, skúmala som jemné oblúčiky jeho čiernych mihalníc. Mal ich krásne husté, rovnako ako vlasy. Vždy keď žmurkol, jeho viečka sa zatrepotali ľahko ani motýlie krídla. Tak veľmi očarujúce mi to prišlo určite iba preto, že som bola zaľúbená až po uši. Keď som mu k mihalniciam jemnučko fúkla, usmial sa a privrel oči.
„Láska moja? Ak sa vrátime domov...“
„Keď sa vrátime,“ opravila som ho.
„Keď sa vrátime domov,“ pobavil sa, no v okamihu znovu zvážnel, „budem musieť odísť do Londýna prvým lietadlom. Som si viac ako istý, že Zain túto situáciu šikovne zneužíva. Určite vyšiel na trh s niečím novým, čakal, kým mu nebudeme môcť konkurovať. Podľa mňa sme už stratili prinajmenšom štvrtinu našich klientov a ak matka podľahla jeho nátlaku, pretože nepochybujem, že sa Zain aj vyhráža...“
„To by Erryn nikdy...“
„Nemysli si, že sa zvládne o všetko postarať sama,“ prerušil ma Talen. „A viem, že moja matka vyzerá veľmi silná, ale ver mi, že môj život by naozaj neriskovala. A hlavne nie po otcovej smrti,“ doložil pochmúrnejšie. Potom zmĺkol.
Láskyplne som ho poťahala za vlasy. „Bol to taký fešák ako ty?“ spýtala som sa s úsmevom.
Prekvapene ku mne vzhliadol. Hneď sa však tiež pousmial a prikývol. „Otec bol skvelý.“
„Takže keď sa vrátime, bude všetko naruby, chceš povedať?“
Prikývol trochu ráznejšie. „Budeme sa musieť okamžite pustiť do práce, aby sme zachránili všetko, čo sa len bude dať.“
„Pokojne odíď do Londýna, milý Talen,“ povedala som presladkastým tónom, „mne nebudeš chýbať.“
Jeho primrznutý výraz ma takmer rozosmial. „Čože?“ sykol. „Ako to, že nebudem?“
„A ostaň tam tak dlho, ako len budeš potrebovať,“ pokračovala som. „Hoci aj pol roka...“
Talen prižmúri oči, pokrčil čelo a chvíľu len podozrievavo hľadel na moju tvár. V skúmavom pohľade sa mu zrazu blysol záblesk pobavenie. Vedela som, že pochopil, a keď sa ozval, bolo mi jasné aj to, že pristal na moju hru.
„Pol roka,“ vyhlásil. „Pol roka to bude najmenej.“ S predstieraným povýšením zdvihol nos a do hlasu sa mu votrel tón snobskej dôležitosti. „A neprídem ani na Vianoce, len aby si vedela.“
Takmer som vyprskla. No napokon som sa ovládla, samozrejme, nechcela som prehrať. „To nič. Môžem ti poslať pohľadnicu,“ povedala som. „Mne bude výborne. Budem chodiť na večierky a zhovárať sa so všetkými svojimi starými priateľmi... Edmund Cutt vždy organizuje tie najlepšie vianočné plesy. Určite sa poteší, keď prijmem jeho pozvanie.“ Talenovi podráždene trhlo ľavým obočím. Spokojne som teda pokračovala ďalej. „Ed je taký zábavný! Vždy taký bol! A, isteže, veľmi príťažlivý a úspešný, s tým musí súhlasiť každý, kto ho pozná. Vôbec nechápem, prečo som s ním na univerzite nezačala chodiť, keď sa mi priznal so svojimi citmi. Vtedy som ho veľmi ranila, keď som ho odmietla. Dúfam...“ pozrela som na Talena a obdarila ho šibalským výrazom, moje oči ho provokovali, „že mi dovolí... nejako to odčiniť.“
„Takže odčiniť, hej?“ napoly zavrčal, napoly zahromžil Talen. On sa už dohral.
„Och, to muselo vyznieť zle,“ vydýchla som s teatrálnou ľútosťou. „Prisahám, že tak som to nemyslela. Bola by som síce už pár mesiacov bez svojho muža a Ed pobláznený vínom z večierka a nekonečne šťastný, že som prijatím jeho pozvania znovu zlepila jeho stále dolámané srdce. No čo by sa už len mohlo stať?“ Talenovi som zahrala nervózne zachichotanie a mávla som mu rukou pred nosom. „No čo také?“
Prekvapene som vydýchla, keď ma jeho ruka mocne obchytila okolo pása. Talen ma zvalil na zem a váhou vlastného tela ma prišpendlil ku kožušinovým pokrovcom.
„To by už stačilo, nemyslíš?“ zasyčal mi potichu do ucha.
Potlačila som pobavený úsmev. K radu Talenových vlastností, medzi ktorými vynikali najmä hrdý, seriózny a šarmantný, som bola nútená pridať aj žiarlivý. Naozaj prehnane žiarlivý.
„Ukáž sa s tým nešťastníkom na jednom večierku a prisahám na svoj život, že ťa doma zamknem.“ Talenov tón znel trochu výhražne, no jeho strašidelnosť napoly ničil slabý úsmev, ktorý mu pohrával na perách. „Rozumela si, drahá Temira?“
Ja som však ešte nemala chuť prestať. „A ako mi zabrániš, keď budeš v Londýne?“
„Už sme o tom predsa hovorili. Beriem ťa so sebou,“ oznámil mi.
„A čo som príručná batožina?“ osopila som sa na neho.
„Na to máš priveľa kíl, drahá.“
Urazene som zalapala po dychu. „Nikam s tebou nejdem,“ vyhlásila som. „Ja sa doma nenudím. Len si riaď svoju novú firmu, ja musím pomáhať otcovi. Nemienim posedávať v Londýne so založenými...“
Talen rozptýlil moju pozornosť, keď mi skĺzol perami po krku. Hneď som akosi zabudla, ako som chcela dokončiť vetu. Pevne ma zvieral za zápästia a nepustil ma, ani keď som sa jemne mykla a pokúsila sa mu vymaniť. Už dobre vedel, že sa mi nepáči ležať pod ním ako pokorný baranček. Teraz akoby mu to však bolo jedno, potreboval mi len predviesť vlastnú dominanciu. Až keď sa uistil, že ju chápem, dovolil mi vyštverať sa mu na brucho. Ľahol si na chrbát a zaujal pózu stelesnenia pohody, keď si ruky zložil pod hlavou.
„Ešte si o tom pohovoríme,“ uzavrel tému.
Ja som si len nespokojne odfrkla.
Môj odmietavý postoj sa však znovu rýchlo rozplynul, keď ma chytil za šiju a pritiahol si ma rovno na svoje teplé pery.

Keď dedina padla do tmy, takmer všetko bolo prichystané. Zásoby sušeného mäsa na niekoľko dní, voda a tiež hrubé kožušiny, ktoré si dokážu poradiť i s nočným chladom. Muži sa pomaly začali lúčiť s rodinami, pred Siziným domom dokonca už odpočívali dva somáriky s pieskovou srsťou, ktoré mali ráno poputovať s nami.
Len Temira akosi trucovala.
Naozaj som netušil, čo jej zase je. Na jej náladovosť som sa však už snažil privyknúť. Mal som pocit, že som spravil všetko, čo chcela, no očividne jej sa to tak nezdalo. Bol som k nej ohľaduplný, dokonca prehnane jemný, no aj tak jej niečo sedelo na nose. V každom prípade, ak som si čo len chvíľu myslel, že odteraz na mňa bude milá, musel som sa zblázniť. Vzbúrila sa, rázne ma od sebe odtlačila, keď som sa k nej podvečer nenápadne priplichtil a nedovolila mi dotknúť sa jej ani prstíkom. Vytlačila ma z lôžka teplých kožušín.
Nemal som inú možnosť. Ostal som jej sedieť pri nohách a pozrel na ňu s tou najhlbšou pokorou. „Tem? Prečo sa hneváš?“
„Lebo sa mi nepáči, ako sa ku mne správaš,“ odvetila chladne.
Skoro ma na mieste trafil šľak. Nepáči sa jej? Nepáči? Veď som s ňou bol jemnosť sama. „Nerozumiem,“ zamumlal som.
Zrazu sa prudko otočila a pozrela na mňa divými očami. „Keby si náhodou nevedel, náš vzťah je úplne rovnocenný. My dvaja netvoríme žiadnu patriarchálnu sústavu, zapíš si to za uši. Nebudeš mi rozkazovať!“
Zažmurkal som. „Rozkazovať?“
„Nie len to. Môžem sa sama rozhodnúť v čomkoľvek chcem! Nemysli si, že len pre to, že som tvoja žena, mi môžeš vravieť, čo mám robiť!“
Uškrnul som sa. Nemienila sa podriaďovať. „To mi bolo jasné, hneď keď som ťa spoznal,“ uistil som ju. „Teba sa len tak hocikomu nepodarí komandovať.“
„A predsa si z nejakého dôvodu myslíš, že tebe sa to podarí,“ odsekla.
Zdvihol som ruky a ukázal jej holé dlane. „Už to nikdy nespravím. Nemyslel som vážne, že ťa budem ťahať do Londýna proti tvojej vôli, ani že ťa zamknem.“ Znovu som sa zazubil. „Tak ako si ty nemyslela vážne to s Edmundom.“ Musel som sa náhle zamračiť. „Však?“
Vedel som, že som prelomil jej múr, keď sa jej na tvári mihlo pobavenie. Aby ho zakryla, znovu sa mi otočila chrbtom a pokojne si ľahla.
„Myslíš?“ zatiahla, aby ma vytočila.
Hneď som zaťal zuby, nemohol som si pomôcť. V hlave sa mi okamžite rojili predstavy, ktoré pichali a otravovali, až kým som ich násilne nepotlačil. Horko-ťažko som sa však premohol a rozhodol sa nereagovať na jej zapáranie. Namiesto toho som natiahol ruku a zľahka ju pohladil po členku. „Čo keby sme išli spať? Zajtra nás zobudia na svitaní a potrebujeme energiu na cestu...“
Chvíľu ma naťahovala, no potom sa rozhodla udeliť mi milosť. Schmatla ma za rameno, potiahla k sebe a potom si pokojne zložila hlavu na moje plece, akoby to bol ten najpohodlnejší vankúš na svete. Zatvorila oči, objala ma cez brucho a potichu vydýchla.
Bol som vrcholne spokojný. Nie len kvôli jej blízkosti, ale aj preto, že zajtra konečne urobíme ďalší krôčik bližšie k domovu. Oprel som si bradu o vrch jej hlavy, a už sa chystal na spánok, keď sa zrazu zvonku ozval hluk.
Okamžite som znovu otvoril oči a Temira tiež. Vymenili sme si prekvapené pohľady.
„Ušiel somárik?“ šepol som jej s úsmevom.
Ozval sa výkrik. Preľaknutý, naliehavý. Vydaný s úmyslom varovať okolie.
Vyskočil som na nohy. „Ostaň tu,“ nakázal som Temire napäto.
„Uvedomuješ si, že presne o tomto sme sa zhovárali asi pred troma minútami?“ vyštekla.
„Temira!“
Nahnevane si odfrkla, no zdalo sa, že ma poslúchne. Hneď som zamieril von. Nestihol som spraviť ani päť krokov, keď do mňa zrazu ktosi prudko vrazil. Aj napriek hustému šeru som spoznal Sizi. Silno do mňa strkala a tlačila ma späť do domu.
„Naspäť! Naspäť! Schovať sa, oni hľadať vás!“
Ihneď som pochopil. Zainovi muži. Sú tu.
Sizi sa podarilo odtlačiť ma do bezpečia malého domca, pretože šok ma na pár sekúnd celkom ochromil. Vidina nádeje, že sa dostaneme domov, vzbĺkla a menila sa na popol. Znovu sme padali priamo do priepasti. Ledva sme unikli jednej hrozbe, už si nás našla ďalšia. A tentoraz ešte väčšia. Zain ma nechce živého. Ak nás chytia, je koniec.
Keď som si to uvedomil, okamžite som sa spamätal. Prihnal som sa späť k Temire a schytil ju za ruku. Sizi vbehla za mnou.
„Vy sa musieť skryť! Tadiaľto, tadiaľto!“ vravelo rýchlo dievča. Už ničilo zadnú stenu domca. Spletená tráva a ohybné drevo sa pod jej rukami ľahko lámali, vytváral sa priechod, ktorým bude možné uniknúť nepozorovane.
„Čo sa to dopekla deje?“ nerozumela Temira, no z atmosféry už vycítila ohrozenie. Neprotestovala, keď som ju potiahol za Sizi, ktorá už prešla dierou v stene a divo na mňa kývala, aby som ju nasledoval.
„Ticho,“ šepol som jej. „Poď.“
Neďaleko sa ozvali hrubé mužské hlasy. Videl som Temire na tvári, že keď ich začula, pochopila. Hneď liezla von ochotnejšie.
Vyrazili sme za Sizi. Viedla nás okrajom dediny a neustále mávala, aby sme sa ponáhľali. Skrývajúc sa za nízke steny a kríky, podarilo sa nám vzdialiť sa od hlasov i nebezpečenstva. Sizi sa rozbehla preč od dediny, v ústrety stepi. Nevedel som, čo má v úmysle, no miestnym ľuďom som sa už naučil dôverovať. Bežali sme za ňou. Boli sme takí tichí, ako sa len dalo.
O sto metrov Sizi zastala a sklonila sa k zemi. Z červenej pôdy rástol polkruh balvanov obrastených vysokými trsmi trávy. Uprostred niečo bolo. Keď som sa lepšie pozrel, Sizi práve zdvihla drevený poklop, za ktorým sa objavil vchod do zeme. Kývla dolu. „Schovať!“
Vnútri bola tma a zima. Temira nevyzerala práve nadšene, no celkom som jej rozumel. Nahliadol som do otvoru. Slnko už zapadlo a v šere som toho veľa nevidel, no zdalo sa, že vydupané schody nevedú do účelovej tajnej skrýše, ale do vyhĺbeniny slúžiacej na skladovanie veľkého množstva mlieka a mäsa, ktoré by inak zničilo teplo.
Bola to naša záchrana. Preto som znovu chytil Temiru a potiahol som ju za sebou dolu po schodoch. Nad našimi hlavami tlmene buchlo drevené veko a my sme ostali v úplnej tme.
Posadil som sa na zem, chrbtom sa oprel o stenu nášho úkrytu a Temiru si stiahol do lona. Silno ma objala a zachvela sa. Nevedel som či kvôli chladu, alebo tme. A možno pre obe.
„Keď sa poobzerajú po dedine a nenájdu nás, odídu,“ ubezpečil som ju. „Akimu môžeme veriť.“
Cítil som, ako prikývla.
„A tu nám bude super,“ nadhodil som. „Ak by sme preliezli také tri metre ďalej, som si istý, že by sme narazili na zásoby, ktoré by nám vydržali aj na dva roky.“
„Úžasné, Talen,“ zatiahla nepríjemne. Odľahlo mi, lebo to bol jasný znak jej duševnej pohody. Zase bola sama sebou. Protivná, nedostupná a pichľavá. „Ty sa tu pokojne zahrab, ale ja zajtra odchádzam domov.“
Neďaleko sa ozval ďalší výkrik. Obaja sme sebou trhli, keď sme spoznali Sizi.
„Tal,“ šepla Temira vyľakane.
„Šššš.“
„Museli vidieť odkiaľ išla.“
„To nevadí, sme dosť ďaleko a vchod je nenápadný dokonca aj za svetla, nieto ešte v noci.“
Keď však o desať sekúnd niekto drevený príklop s hlukom vytrhol, zistil som, že som sa mýlil. Odhaliť nás bolo jednoduchšie, ako som sa domnieval.
Z jasného otvoru nad hlavou sa priamo na mňa dívali sýtomodré oči Fathiho Baldwina.