Saxton Love Company 16

Talen ma odstrčil dozadu, no už som vedela, že na to je neskoro. Fathi Baldwin nás videl oboch. Mieril malou zbraňou rovno na Talena a na tvári mal jemné prekvapenie. To však rýchlo zmizlo. Nahradil ho posmešný úškľabok.
„Pán Saxton, boli by ste taký láskavý?“ povedal a mávol zbraňou, aby Talenovi naznačil, že má vyliezť hore.
„Sú tam?!“ ozvalo sa z diaľky zvolanie.
Fathi schmatol Talena za rameno a trhol ním, aby sa hýbal rýchlejšie. Potom znovu pozrel dolu a jeho belasé oči ma až prepichli.
„Tá žena tu nie je!“ zvolal odpoveď stále hľadiac do mojej tváre. Ničomu som nerozumela. Fathi sa otočil, sotil do Talena a drevený príklop silno zatresol.
Znovu som sa ocitla v tme. Srdce mi bubnovalo až v krku.
„Berte ho,“ počula som tlmený Fathiho hlas. „A ak nechcete nocovať s kozami, tak pohnite tými zadkami. Konečne sa môžeme vrátiť, tak sa neflákajte. Dočerta, začo vás platíme, ha?“ Zvuky sa postupne vzďaľovali a rozptyľovali. Až keď som sa ocitla sama v úplnom tichu, doľahol na mňa pravý strach.
Vzali Talena. Zabijú ho. Určite ho zabijú. A potom si Zain nájde aj mňa.
Bola som celkom zmeravená. Pravá polovica môjho tela chcela vyskočiť a rozbehnúť sa za Talenom, druhá polovica tŕpla od strachu. Keby ho zabili... Zalapala som po dychu a s prekvapením si uvedomila, že taká myšlienka mi spôsobuje fyzickú bolesť. Nechcela som oňho prísť. Nemohla som. Celý život som bola sama. A teraz, keď mi Talen vyplnil dni novým významom, ukázal mi ďalší zmysel sveta, v ktorom som žila, presvedčil ma, že okrem odmeny z tvrdej práce, rovnako sladký pocit je aj láska, som ho nemohla stratiť.
Najhoršie však bolo, že som nemohla spraviť vôbec nič. Keby som sa hneď teraz vydala za ním, chytili by ma tiež. Talen by zúril, že som bola taká hlúpa, nechcel by, aby som bola v nebezpečenstve aj ja. Vedela som, čo by bolo teraz najsprávnejšie. Musím sa dostať domov, musím zohnať pomoc. Iba tak môžem Talena zachrániť.
Schúlila som sa a silno si objala kolená. Zo všetkých síl som sa snažila zadržať slzy, nesmrknúť ani celkom potichučky. Nechcela som sa poddať smútku a strachu. Teraz musím byť silná a odvážna tiež. Ako inak Talenovi pomôžem?
Nevedela som, koľko času ubehlo. Oči mi zaliala mesačná žiara, z tmy ma vytiahli silné no jemné ruky a na pleciach som zrazu mala teplú kožušinu. Bola mi zima, nepočúvala som hlasy okolo seba, vyprchla zo mňa odvaha. Spoznávala som len jednu ostrú ženskú tvár spomedzi desiatich. Udahi ma chytila za zápästie a viedla ma naspäť k dedine. Zainovi muži boli už určite preč. Spolu s Talenom. Koľko dní prejde, kým ho znovu uvidím? Desať? Sto? Tisíc? Stretnem sa s ním vôbec ešte?
Celá dedina bola na nohách. Vyzeralo to, že muži pátrajúci po mne a Talenovi po sebe zanechali spúšť. Keď som prechádzala okolo domov, sem-tam som začula bolestivé zastonanie. Zainovi zabijaci na čele s Fathim Baldwinom si zrejme odpovede na svoje otázky vymáhali násilím. Naokolo bol neporiadok, malé domce zo spletenej trávy boli doničené najviac. Steny vytrhané, nádoby, misy, krčahy porozbíjané pred vchodmi, vrecia so šatstvom a kožami porozťahované, nedotknuto stáli iba domy spevnené kameňmi. Prehľadávanie dediny zanechalo následky všade, kam som sa pozrela. Po vydupaných chodníčkoch medzi obydliami sa dokonca preháňali kozy, ktorým sa podarilo ujsť z ohrád.
Udahi ma zaviedla rovno do svojho domu. Aj keď bola hlboká noc, nevyzeralo to, že sa vôbec niekto chystá na spánok. Ešte aj jej malé dieťa sa batolilo v rohu miestnosti a veselo búchalo slamenou bábikou o zem. Mladá žena ma za plecia stlačila k zemi, a keď som si sadla, podala mi drevenú misku plnú teplého mlieka.
Zložila sa oproti mne, zahúkala niečo vo svojej reči a naznačila, že si mám odpiť. Robotickými pohybmi som urobila, ako chcela. Na chuť čerstvého mlieka som nebola zvyknutá a už vôbec nie, keď bolo ešte aj kozie. Vyprskla som ho späť do misky a chrbtom ruky si utrela ústa. Mama by mi za tento drobný, no zato výsostne neslýchaný pohyb pripravila hodinovú prednášku o slušnom správaní, Udahi sa len potichu zasmiala. Uistila sa, že som v poriadku, neušlo mi ako si ma prehliada či nie som zranená, a potom mi naznačila, aby som tu ostala a čakala na ňu. Kývla hlavou k dieťaťu, čo som pochopila ako prosbu, aby som naň na chvíľku dozrela. Keď som prikývla, stratila sa za korálikovým závesom.
Kým bola preč, maličký Aki mi sedemkrát ukázal svoju slamenú hračku. Po troch dievčatách sa mu jeho rodičia určite veľmi tešili.
Udahi sa vrátila so Sizi a s akousi zvláštnou starenou. Strieborné vlasy nemala skrútené vo vysokom drdole ako ostatné ženy. Nosila ich v dlhých vrkočoch, do ktorých mala vpletené kožené šnúrky a suché kvety. Bola ovešaná drevenými ozdobami, náhrdelníkmi, náramkami, voňala po pálených bylinkách. Nevedela som si predstaviť, prečo ju Udahi priviedla. Až keď sa všetky tri zložili na kožušinové pokrovce, všimla som si, že Sizi má zápästie obložené zelenými lístkami Vaki, ich najdrahšieho stromu, a ruku vyviazanú kusom látky. Bola zranená? Spomenula som si na jej výkrik chvíľku pred tým, ako nás s Talenom odhalili v našej skrýši. Zainovi muži boli príliš suroví. Obyčajný silnejší stisk jedného z nich znamenal pre dievča jemné ako Sizi zlomené zápästie.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa jej a ukázala na jej ruku.
Pritisla si ju k hrudi a statočne sa usmiala. Jej tvár však bola plná bolesti. Už som dobre vedela, čo znamenajú zranenia v ich svete. Žiadni lekári, žiadna úľava od bolesti. Natiahla som sa k nej a súcitne ju pohladila po ramene. Moje gesto pochopila a znovu sa na mňa slabo usmiala. Potom mi ho vrátila. Aj ja som musela vypadať zronene.
Udahi sa ozvala.
„Toto byť stará baba našej dediny,“ preložila mi Sizi. Nebola som si istá či som z toho titulu pochopila postavenie vráskavej ženy oproti mne. Ihneď ma napadlo, že vyzerá ako ich šamanka, čo sa mi viac-menej potvrdilo, keď Sizi dodala, že starena sa stará o ich Veľký Strom Vaki a podľa smeru jeho konárov dokáže predpovedať, kam sa zatúlali stratené kozy.
Zamračila som sa na starú ženu, keď si spod tuniky vytiahla dve vetvičky a hrsť sušených lístočkov. Otočila som sa k Sizi. „Ale Talen sa nezatúlal,“ povedala som. „A on nie je koza.“
Prudko pokrútila hlavou. „Stará baba nevedieť povedať, kde je. Ona vedieť povedať či je v poriadku. Ty jej musieť veriť. Ona predpovedať už veľmi veľa vecí a varovať nás pred veľa búrkami, čo mohli zabiť všetky kozy.“
So spojeným obočím som hľadela na starenku, ako paličkami pichá do lístkov, ktoré rozsypala po zemi. Fúkla do nich, a keď sa znovu pomaly usadili, začala rozprávať.
Netušila som, čo si mám o tom všetkom myslieť. Rozhodla som sa nerobiť žiadne predčasné závery, dobré ani zlé, aj napriek tomu, že zdravý rozum sa ma snažil presvedčiť, že stará žena oproti mne je len šarlatánka. Názor si radšej vytvorím, až keď uvidím, čo dokáže.
„Ty v minulosti nenávidieť svojho muža a chcieť ho zabiť,“ opakovala Sizi slová stareny. „A vymeniť za iného.“ Udahi mala obočie až vo vlasoch, Sizi neverila tomu, čo prekladala. „Ty byť veľmi zlá žena, až kým neprísť sem. Slnko a zem ti vrátiť rozum a ty pochopiť, čo je to láska. Teraz sa ale veľmi trápiť, lebo ty nevedieť či ešte svojho muža niekedy stretnúť.“
Ostala som ohromená. Prikývla som a pozrela do zeme.
„Stará baba hovorí, že tvoj muž ešte stále žiť,“ povedala Sizi. „Ale ona vravieť, že vidí aj smrť. Veľa smrti sa stalo alebo stane a ty s tým už nemôcť nič urobiť. Mŕtva žena, mŕtvy muž, aj keď ich rozdelili oni sa onedlho stretnúť.“
Starena mi zrazu pozrela priamo do očí. Predpoveď mojej a Talenovej smrti možno nebrala vážnejšie ako predpoveď počasia, ale mňa to vyľakalo. Iste, mohla som tomu všetkému jednoducho neveriť, no keď sa zdvihol mrazivý nočný vánok, suché lístky Vaki sa vzniesli, zakrúžili nám okolo hláv a potom vyleteli von do tmy.
Nasucho som preglgla. „Zomrieme?“ vypadlo zo mňa.
Starena znovu niečo povedala.
„Hovorí, že vy dvaja sa iste stretnúť,“ oznámila mi Sizi. Jej hlas jemne stíchol. „Ona len nevedieť... kde.“
Divo som pozrela na starú ženu pred sebou. „Každý raz zomrie. Neverím však, že to bude skoro. Možno iba pre vás, babizňa.“
Hľadela na mňa, akoby mi všetko rozumela ešte pred tým, ako jej to Sizi neochotne preložila. O chvíľku mi dievča prezradilo aj odpoveď.
„Kým do tvojho života vstúpiť smrť, stará baba ešte bude žiť.“

Z istého uhla pohľadu bolo naozaj skvelé, že sa konečne lúčim s tou odpornou pustatinou, ktorá nás spolu s Temirou skoro zabila, no na druhej strane, opúšťať ju v putách a so šatkou uviazanou cez ústa nebolo také veľkolepé. Utrpela hlavne moja hrdosť. Ináč som bol nejakou šťastnou náhodou stále v poriadku.
„Miláčik, dones mi ešte jednu whisky.“ Fathi Baldwin natiahol ruku s prázdnym pohárom a podal ho žene, ktorá sa tvárila, že som priesvitný. Obdarila Fathiho ochotným úsmevom a odcupkala na vysokých lodičkách po palube súkromného lietadla niekam dozadu.
Poväčšine som pozeral von okienkom na more červenej zeme pod nami a myslel na Temiru. Bola v bezpečí a to mi bolo jedinou útechou. Aki jej pomôže. Dopraví ju na miesto, odkiaľ si bude môcť zavolať pomoc a všetko bude v poriadku. Teda okrem toho, že budem mŕtvy. Ak mi Zain ponúkne jej bezpečie za môj majetok, budem súhlasiť. Nič pre mňa nemá takú cenu ako jej život. Súhlasil by som s čímkoľvek, aj keby to znamenalo Zainovo víťazstvo.
Keď Fathi vyprázdnil ďalší pohárik, zahľadel sa na mňa. Po krátkej chvíľke sa rozhodol. Natiahol sa ku mne a stiahol mi látku z úst. Nepríjemne sa zaškľabil a pokojne sa znovu oprel do pohodlného kresla. Nedalo sa určiť či jasnejšie žiarili jeho biele zuby, alebo žltá hriva.
„Nepripijete si spolu so mnou, Saxton?“ spýtal sa pobavene. „Na vaše dobré zdravie. Už onedlho sa vám určite zíde.“
„Prečo nie. V púšti človek vysmädne.“
„O tom mi hovorte,“ zatiahol konverzačne. „Kvôli vám som po nej behal dosť dlho na to, aby som sa nabažil jej krás už dosť na celý život.“
„Môžem tvrdiť to isté.“
Fathi sa uškrnul. „Och, iste. Vaša prechádzka však bola určite fascinujúcejšia.“ Vzal si od príťažlivej ženy ďalší pohárik. Tá akoby zázrakom zrazu registrovala aj moju milú prítomnosť a do pevne zviazaných rúk mi vtlačila pohár s alkoholom.
„Ak by ste mali to šťastie prebrázdiť step v spoločnosti mojej ženy, zaujímavejšia by iste bola tá vaša cesta, Baldwin,“ zavrčal som tlmene cez krivý úškrn a neohrabane som zdvihol ruky, aby som sa napil. Whisky ma zaštípala v hrdle a ihneď vzpružila celé moje telo. Tekutá odvaha sa mi rozliala v žilách.
„Tak o tom nepochybujem,“ súhlasil Fathi. „Ak tá malá suka dokázala očariť dokonca aj Zaina, čo by len porobila s nami, však?“
Zovrel som päsť a pohár v ruke rozdrvil. Sklo sa mi zarylo hlboko do dlane, no pri bolesti som ani len nežmurkol. Na drahý koberec divo kvapkala krv a ja som svoj najhrozivejší pohľad upieral priamo do Fathiho tváre. „Čo si povedal?“ Zdvorilá chvíľka sa skončila.
Len pokrčil plecia a vyzývavo sa na mňa usmial. „Že je to suka,“ zopakoval.
Zazeral som na neho a zabíjal ho očami. Veľmi rád by ma vyprovokoval a potom ma nechal spacifikovať tými zabijakmi, no tú radosť mu nedoprajem.
„Rozumiem,“ pokýval som hlavou, aj keď v skutočnosti to bolo presne naopak. Nerozumel som ničomu. „A preto ste si povedali, že sa budete tváriť, akoby ste si ju tam dole spolu so mnou vôbec nevšimli...“
Fathi hľadel na dno svojho pohára, v ktorom práve premiešaval kúsok ľadu a posledné kvapky svojej whisky.
„...a klamali ste dokonca aj Noorovi, že som bol sám. Počul som vás, keď ste mu volali, Baldwin. Vy sa hrajte na slepého, no ja sa na hluchého nebudem.“
Ignoroval ma. Vyklonil sa do uličky a hlasno zvolal: „Miranda! Kde si, prekliata ženská! Mám prázdny pohár!“
Niečo ma škrelo v ústach. Tlačilo sa to cez pery, až nakoniec uniklo.
„Ďakujem,“ zamrmlal som.
Fathi sa otočil späť a prekvapene na mňa pozrel. Zrazu vyzeral akosi primlado. Mohol mať tak o päť rokov viac ako ja, neviem prečo som si vždy myslel, že je o toľko starší. Jeho modré oči boli na chvíľku neisté, no potom jeho pohľad stvrdol. „Neskôr sa k nám aj tak dostane,“ povedal na rovinu. „Pohľad na vašu hlavu, Saxton, ktorý by jej Zain istotne doprial, som nepovažoval za tak nevyhnutný, to je všetko.“
„Vaše dobre tajené džentlmenské sklony na mňa robia úžasný dojem, Baldwin,“ uškrnul som sa. „Keby ste neboli na strane chlapa, ktorý sa ma pokúša zabiť a zruinovať, možno by som vás pozval na partičku bridžu.“
„Vy si už nič nezahráte, Saxton,“ znovu sa nepríjemne usmieval Fathi. „Ani so mnou, ani so svojou žienkou.“
„Pri všetkej úcte, žienka je pojem, ktorým sa Temiru definovať nedá.“
„Chápem. Asi máte pravdu.“ Prstami sa jemne pohladil po líci. „Má ranu.“
„To má,“ súhlasil som z vlastnej skúsenosti.
„O tom by mohol rozprávať aj Zain,“ zachechtal sa Fathi.
Prerušil nás pilot, ktorý zahlásil klesanie.
„Možno sa ho na to spýtam,“ prehodil som. „Vyzerá to tak, že už onedlho budem mať príležitosť.“

Zainovi zabijaci boli takí milí a odprevadili ma až do kancelárie, v ktorej na nás podľa všetkého už čakali. Nevedel som, kde sa nachádzam, pretože let aj cesta autom s nepriehľadnými sklami boli dôkladne naplánované tak, aby som na to neprišiel. Nebol som si istý mestom, dokonca ani krajinou, mohli sme byť kdekoľvek.
V miestnosti sa zhovárali dvaja muži. Jedného z nich som videl prvýkrát v živote, zato toho druhého som nanešťastie dobre poznal. Keď nás Zain Noor uvidel, usmial sa ľadovým úsmevom.
„Vitaj, Fathi. Som nesmierne rád, že sa ti podarilo zastihnúť nášho váženého hosťa a pozvať ho sem medzi nás,“ prehovoril vrcholne spokojným hlasom. Vyzeral tak silno a neohrozene ako vždy. Sálala z neho istota a jeho povýšenecký výraz si prirodzene vynucoval pokoru od všetkých mužov v miestnosti. Teda až na mňa. Ja som na neho nenávistne zazeral, no Zain si z toho vôbec nič nerobil. Mal som pocit, že pri pohľade na mňa nasáva ďalšiu dávku sebadôvery. Jeho drahý oblek, nahladko oholená tvár, celý jeho výzor bol s tým mojím ošemetným neporovnateľný. Keby sme boli ženy, myslím, že by som mal prehraté. Ešte šťastie, že medzi týmito stenami rozhodovala statočnosť a nepoddajné pohľady. V tomto prípade neprehrám nikdy.
Zain kývol hlavou chlapovi, ktorý ma zvieral za rameno a naznačil mu, že mi má dopomôcť na stoličku oproti veľkému stolu. Muž ma teda posotil dopredu, a keď ma štuchol lakťom do brucha, pomohol mi sadnúť si. Zaťal som zuby a nepriateľsky sykol.
„Robil som, čo sa dalo,“ odvetil skromne Fathi. Bol šťastný, že svojho šéfa nesklamal. Hľadel na Zaina s oddanosťou zatúlaného psíka, ktorý práve našiel domov.
„Aká škoda, že sa ti nepodarilo stretnúť aj pani Saxtonovú,“ kýval ľútostivo hlavou Zain. Prešiel sa okolo stola a zastal tesne za mnou. Dlhé prsty mi bolestivo zaboril do pleca a mierne sa ku mne sklonil. „Kde je tá mrcha?“ spýtal sa potichu.
Napol som všetky svaly v tele. Musel som ovládnuť nutkanie vyskočiť a rozbiť mu ústa. Nenávidel som ho. Tak rád by som mu spočítal všetko to trápenie, ktorým sme si spolu s Temirou kvôli nemu prešli.
„Rozdelili sme sa,“ zavrčal som iba. Bol som si istý, že Fathi si to s pravdou už nerozmyslí. Mohol som iba hádať, prečo sa rozhodol Temiru pustiť. Žeby tým niečo sledoval, alebo mu pri pohľade na ňu len zmäklo srdce?
„Fathi, hľadajte ju ďalej,“ rozkázal Zain, keď sa narovnal. „S pani Saxtonovou máme ešte nejaké nedoriešené záležitosti.“
„Vyrieš ich so mnou, Noor. Alebo sa teraz vyžívaš už aj v naháňaní a strašení žien?“
Zain sa pokojne usadil na stôl a uškrnul sa. „Z tohto ju nedostaneš, chlapče. Otázky, ktoré s ňou musím prebrať, sú... veľmi osobné.“
Moje oči sa proti mojej vôli zúžili na štrbinky a obočie sa mi stiahlo podráždením.
Keď si to Zain všimol, jeho škodoradostný úsmev sa ešte rozšíril. „Vieš, myslel som, že som s ňou mal veľmi výnosnú dohodu, ktorá, samozrejme, spočívala v tom, že pre mňa získa tvoj majetok,“ vravel nenútene, „ale v poslednej chvíli sa asi naľakala a pre mňa z úplne nepochopiteľných dôvodov sa rozhodla...“ Zain na mňa pozrel pohľadom plným znechutenia, akoby som bol ten najodpornejší šváb, akého kedy videl, „že ti pomôže,“ dokončil. „No nie sú tie ženy bláznivé, čo Fathi?“ obrátil sa pobavene k tichému blondiakovi.
„Sú, Zain,“ súhlasil hneď ochotne.
„Isteže sú! Ale našťastie pre mňa, no pre teba asi nie,“ usmial sa mi znovu do tváre, „sú aj veľmi premenlivé.“
Zabil som ho očami. „Ona nie,“ odfrkol som presvedčene. „Všetkých vás neznáša. A naozaj, ako sadla jej rana?“
„Ach, tak o tom ti povedala,“ usmieval sa nepríjemne. „A zmienila sa aj, ako sa mi len chvíľočku pred tým núkala?“
Tá predstava ma bodla bolestivejšie ako tupá dýka, až som sa musel striasť. Vedel som však, že Zain ma len provokuje. „Nezmysel,“ odsekol som.
Víťazný úsmev na jeho tvári sa mi vôbec nepáčil. Prestal sa opierať o stôl a podišiel priamo ku mne. Dlane položil na bočné opierky mojej stoličky a priklonil sa bližšie, akoby sa so mnou chystal podeliť o niečo tajné.
„Skutočne úchvatné tie jej malé znamienka na hrudi, no nemám pravdu? Možno ti ich už po tých mesiacoch aspoň ukázala.“
Vyštartoval som, akoby ma niekto vystrelil z dela. Chcel som na Zaina zaútočiť, schmatnúť ho za hrdlo a škrtiť ho, až kým by nebol celý modrý, chcel som mu rozbiť ten posmešný úsmev na tvári, ktorý zrazu tak strašne bolel. No skôr, ako som sa k nemu čo len pohol, priskočila ku mne jedna z jeho goríl a spacifikovala ma tvrdým úderom do zátylku a potom do brucha. Zakašľal som a padol na zem. Rovno k Zainovým topánkam.
„Trochu som sa nechal uniesť,“ vyškieral sa nado mnou. „No to sa mi občas stáva, keď pomyslím na tú čerticu.“
„Ty odporná sviňa,“ vydýchol som sťažka. V bruchu mi pulzovala ostrá bolesť, no neznamenala nič v porovnaní s tou, ktorá mi zovrela srdce.
„Pomôž nášmu hosťovi späť na miesto,“ nakázal Zain chlapovi vedľa mňa. „Trochu sme sa odklonili od témy, však, Ralf?“
„Vždy vám rád poskytnem svoje služby, pán Noor, no čas ma už tlačí, vy najlepšie viete, aký som pracovne vyťažený,“ ozval sa prvý raz chudý, vysoký muž postávajúci za stolom.
Keď som sa znovu ocitol na stoličke, pozrel som na neho.
„Vy sa ešte nepoznáte však?“ spýtal sa Zain zdvorilo. „Drahý pán Saxton, toto je Ralf Bennart. Môj vynikajúci priateľ a právny poradca. Pripravil niekoľko dokumentov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť."
Ralf Bennart, hneď na prvý pohľad podliezavý chlap, ktorý pravdepodobne zbohatol pri právnom krytí rôznych podvodov a špinavostí, mi veľmi priateľským gestom a so širokým úsmevom na tvári podsunul nejaké papiere. Ležali na stole, už keď som do miestnosti vošiel, no netušil som, že by mohli obsahovať naozaj detailné zoznamy majetkov mojej rodiny. A ďalšie dokumenty... ach, rozumiem.
„Tuto Ralfovi sa podarilo spojiť s vaším rodinným právnikom a on nám, no, viac-menej neochotne, ale napokon predsa, zhotovil tento veľmi zaujímavý súpis,“ povedal Zain so zlomyseľným výrazom. „Bol by si taký milý a skontroloval či sa na nič nezabudlo?“
Nemal som veľmi na výber. Pozrel som na zoznam a našiel hneď niekoľko chýbajúcich údajov. Boli príliš hodnotné a vôbec nie tajné. Pochopil som, že Zain ich vynechal zámerne, aby zistil, či ich pred ním skúsim zatajiť. Čo by ma stálo klamstvo? Život sestry? Matky?
„Tri byty v Londýne, kancelárie v Paríži a sieť predajní s elektronikou,“ vymenoval som sucho.
Zain sa zatváril naozaj spokojne. „Ralf, pridaj to všetko tam,“ nariadil mu. „A daj mu tie ďalšie papiere.“
„Isteže, pán Noor,“ povedal Bennart. Zoznamy si vzal a posunul mi bližšie iné dokumenty, tentoraz aj s perom.
„Bolo by od teba naozaj pekné, keby si všetko toto zveril do vlastníctva svojej milovanej manželky.“ Zain sa usadil do kresla za stolom a s odvážnym úsmevom spojil končeky prstov. „Určite by si ju potešil.“
„Stavím sa, že teba viac, Noor,“ odvetil som. „Mám si podpísať rozsudok smrti?“
„Svoju smrť, ale jej záchranu,“ pripomenul Zain. „Urob to a zaistím jej dobrý život.“
„Prečo by som robil také bláznovstvo?“ zasyčal som zlostne. „Len tak vám dvom všetko darovať, aby ste si spolu užívali a tancovali na mojom hrobe?“
Mňa samého prekvapila moja reakcia. Plánoval som predsa súhlasiť so všetkým, ak Zain Temire neublíži, no teraz... Kypel vo mne hnev, keď som len pomyslel na to, že si Temira možno nechávala akési zadné dvierka. Veril som, že jej náklonnosť bola počas posledných dní pravá, no predtým... Neznášala ma! Ak paktovala so Zainom, ak čo len zvažovala moju smrť, mohol som jej odpustiť? V hlave mi nepríjemne vŕtala otázka, čo Temira toľko so Zainom robila, kým mne mierili na hlavu. A keď som sa jej na to neskôr pýtal, klamala. Tvrdila, že ho hneď omráčila a neprehodila s ním ani slovko. Možno naozaj mlčali, no Temira ho podľa všetkého ovalila po hlave až po tom, ako jej stihol spočítať všetky znamienka pod blúzkou.
„Naozaj nechceš, aby bola v bezpečí?“ spytoval sa Zain.
„Práve teraz naozaj nie,“ zavrčal som a asi ho tým aj dobre pobavil.
„Ale svoju matku a sestru by si v bezpečí rád mal, však?“
Zmeravel som. Keď som o chvíľku na to vzal do ruky ťažké plniace pero a sklonil sa k papierom, zamrmlal som: „Ty vážne nemáš žiadnu hrdosť, však, Noor?“
Keď si Rolf Bennart urýchlene vzal všetky dokumenty, aby som si to náhodou nerozmyslel a neroztrhal ich, Zain sa znovu spokojne usmial.
„Nie,“ povedal, „nemám. Ale zato mám všetko, čo bývalo tvoje. Zabite ho.“

Kým sa dedina pozbierala a opravila všetky škody, ktoré Zainovi muži napáchali, ubehlo niekoľko dní. Počas nich ma absolútne nikto nepočúval. Snažila som sa presvedčiť každého, na koho som natrafila, hoci aj rukami a nohami, aké je dôležité, aby som sa čím skôr dostala do susednej osady a zavolala pomoc. Lenže vyhovieť mi nechcel dokonca ani Aki, ktorý mi to predtým sľuboval. Pre dedinčanov bolo najdôležitejšie najprv sa postarať o svoj domov, všetko ostatné muselo počkať. Zúfala som si, no nič som s tým nenarobila. Nakoniec som svoju nadbytočnú energiu vložila do upratovania a pomáhania všade kde bolo treba, pretože som pochopila, že čím rýchlejšie bude všetko v pôvodnom stave, tým skôr mi Aki dovolí vyraziť. A tak sa aj stalo. Ani som sa nenazdala a už som sa nepokojne prevaľovala na lôžku kožušín v predvečer dňa, keď sme sa mali pobrať na dlhú cestu. Dni zaplnené prácou ubiehali rýchlo, no noci bez Talena boli nekonečné. Zaspávala som len ťažko. Stále som na neho musela myslieť. Bála som sa o neho, desila som sa myšlienky, že by mu Zain ublížil. Keď som uvažovalo o tom najhoršom, väčšinou som plakala. Túžila som odtiaľto konečne odísť a zistiť, ako mu môžem pomôcť. Aby som sa upokojila, keď som zatvorila oči, predstavovala som si, že leží vedľa mňa, že počujem jeho dych, že cítim na tele jeho hladkanie. To pomáhalo...
Na svitaní ma zobudila Sizi. Veľmi som si cenila, že aj napriek svojej zranenej ruke sa rozhodla ísť so mnou. Keď som sa rozlúčila s Udahi a s Akim, bol čas vyraziť. Okrem Sizi ma sprevádzali ešte dvaja muži. Akiho priateľ, ktorý viedol zásobami naloženého somára a jeho mladší brat, ktorého sa od výpravy nedalo odhovoriť.
Cesta bola dlhá a úmorná, no vôbec nie taká zlá, ako keď sme putovali len my dvaja s Talenom. Teraz sme mali jedlo, vodu, v noci sme sa mohli prikryť kožušinami a cez deň chodiť zahalený len v tenkých tunikách, ktoré nám chránili kožu pred priamym slnkom. Spávala som schúlená vedľa Sizi, pretože bola jediná, ktorá mohla vypočuť moje ospalé zúfanie. Za pochodu som sa však nechala rozosmievať Akiho bratom, pretože som mala pocit, že keby som stále myslela len na Talena, zbláznila by som sa.
Na piaty deň cesty sme dorazili do dediny, ktorá bola hneď na prvý pohľad väčšia a vyspelejšia. Domy boli väčšie, zložitejšie, ľudia neboli odkázaní len sami na seba, pretože okolo nich kvitol obchod. Nežili tu len pastieri. Na tomto mieste dýchali mnohé remeslá.
Keď som sa dostala k svojmu vytúženému telefónu, bol už večer. Nefungoval totiž neustále, iba v určitých hodinách, a kým ho jeho majiteľ dovolil použiť, Sizi a Akiho brata to stálo veľa námahy, presviedčania a polovicu tovaru, ktorý prišli vymeniť za niečo oveľa užitočnejšie.
Napokon to však vyšlo. Vrútila som sa do maličkej kabíny v rohu najväčšieho obchodu v dedine a s podozrievavým pohľadom starého fúzatého muža zapichnutým v chrbte som chmatla po veľkom ošúchanom slúchadle. Srdce mi splašene bilo. Na tento okamih som čakala už takmer mesiac.
Chvíľu som hútala nad veľkou čudnou skrinkou, o ktorej mi s istotou tvrdili, že to je jediný telefón na okolí, kým som prišla na to, ako ho treba obsluhovať. No nad tým, komu zavolať ako prvému, som nemusela uvažovať ani len chvíľočku. Vedela som to veľmi dobre. S ťažkosťami, no napokon predsa, sa mi podarilo vytočiť informácie o telefónnych číslach. Keď sa ma príjemný ženský hlas dokonalou angličtinou spýtal, koho si prajem zavolať, neprekvapila som sa, že si preverili moju totožnosť pred tým, ako mi vyhoveli.
„Som Temira Saxtonová. Prosím, spojte ma so Zainom Noorom.“