Saxton Love Company 18

Nemohla som uveriť, že Erryn trvala na tom, aby sme ešte pred návratom domov navštívili nemocnicu. Myslela som si, že žartuje. V normálnej posteli som neležala už viac ako mesiac a nedokázala som ani vypovedať, ako strašne sa mi stískalo po Rii. Chváliť sa pred Erryn svojou schopnosťou rýchlo sa liečiť asi nebol ten najlepší nápad, pretože keď som jej spomenula postrelenie, okamžite nakázala šoférovi smer najbližšej nemocnice. Mohla som jej vysvetľovať, koľko som len chcela, že zranenie je už dávno z zahojené, no obmäkčiť sa mi ju nepodarilo. Keď začala hovoriť ešte aj o podvýžive, mala som prehraté.
Zdalo sa, že Erryn spôsobila v nemocnici hotový cirkus. Dlhé telefonáty, ktoré vybavovala ešte z auta mi spôsobovali migrénu. Oboznámila príslušné orgány o mojom smrteľne vážnom stave iba s nebadaným preháňaním a zburcovala hneď celý tím lekárov, ktorí mal byť okamžite k dispozícii. Zaoberala sa aj mojou bezpečnosťou. Sprevádzať ma mali nielen všetci naši bodyguardi, ale aj ochranná služba nemocnice. Na toľkú pozornosť som nebola zvyknutá aj napriek tomu, že som vždy bola dievča z bohatej rodiny.
Sedela som na nemocničnom lôžku a čakala na lekára. Pred dverami stáli dvaja ochrankári, na chodbe štyria a pred budovou ich bolo zopár tiež. Odviedli ma do tej najpríjemnejšej ambulancie a vyšetriť ma mal najuznávanejší odborník, ktorého kvôli mne (alebo skôr kvôli Erryn) nemocnica povolala z dovolenky.
Keď muž vstúpil do miestnosti, na tvári mal prívetivý úsmev. Bol to veľmi sympatický tridsiatnik s uvoľnenými pohybmi a s neprehliadnuteľnou priateľskosťou v povahe.
„Dobrý deň, pani Saxtonová. Tak vy by ste boli tá pacientka, ktorá prevrátila nemocnicu hore nohami,“ prihovoril sa mi, stále sa usmievajúc. Zastal na dva kroky odo mňa. „Som doktor Lawson.“
„Nemala som to v úmysle, doktor Lawson. Som celkom obyčajný pacient.“
Mávol rukou. „Veď tu u nás má takú početnú ochranku každý,“ povedal a žmurkol na mňa. Atmosféra sa hneď trochu uvoľnila a ja som sa cítila príjemnejšie. Krátko som sa zasmiala. „Keď to hovoríte vy...“
„Tak, čo vás trápi?“ spýtal sa a prezrel si ma múdrym a pozorným lekárskym okom. „Ste trochu bledá, zoberieme vám krv a uistíme sa, že je všetko v poriadku.“
„Pred časom som utrpela zranenie na boku a keďže som nemala možnosť vyhľadať lekára...“
„Vyzlečte si blúzku a ľahnite si,“ požiadal ma.
Keď som poslušne zbehla prstami po rade gombíkov a vyzliekla sa, doktor ku mne pristúpil bližšie. Ľahla som si a on mi hneď začal skúmať brucho. Keď zbadal stopu po zranení, zamračil sa. Iste rozlúštil jej pôvod, no nič nekomentoval. Jemne na jazvičky zatlačil prstami. „Vyzerá to dobre...“ mrmlal si. „Nedošlo k žiadnemu vážnemu poškodeniu svalov ani nervov. Rana sa pekne zahojila. Čím ste si ju ošetrili?“
„Rumom.“
Doktor nevedel či si z neho uťahujem, alebo to myslím vážne. Pozrel ma mňa. „Rumom?“
„Rumom,“ prikývla som. „Nanešťastie som nič iné poruke nemala.“
„Aha,“ povedal iba. Ešte chvíľku mi do rany ťukal prstami, potom mi skontroloval aj chrbát a miesto, kadiaľ guľka vyletela. Slovo postrelenie ani žiadne jemu podobné nepadli. Keď mi doktor Lawson oznámil, že som v poriadku a potom trochu neisto dodal, že som mala šťastie, zavolal sestričku a nakázal jej, aby mi vzala krv.
Na výsledky som v ambulancii znovu čakala sama. Vďaka Erryn sa však dostavili rekordne rýchlo. Stihla som sa akurát obliecť a chvíľu si poležať, aby som predýchala malú nevoľnosť, ktorá sa dostavila po odbere. Keď do miestnosti znovu zavítal doktor Lawson, obdaril ma pokojným úsmevom, ktorý mi mal naznačiť, že je všetko v poriadku. Oprel sa o stôl tvárou ku mne a nahliadol do papierov, ktoré si so sebou priniesol.
„Vôbec sa nemusíte znepokojovať, pani Saxtonová. Vaše výsledky sú veľmi dobré. Mali by ste sa lepšie stravovať a tým sa odstránia aj drobné nedostatky na vašom krvnom obraze.“
„Ďakujem vám, doktor Lawson.“
„Ešte moment,“ zastavil ma, pretože som sa už chystala zdvihnúť na nohy.
„Áno?“
„Vaše výsledky potvrdili, že ste tehotná.“
Zažmurkala som. Mala som pocit, že som z úst doktora Lawsona zachytila niečo, čo sa priečilo s realitou. „Prosím?“
„Ste v druhom stave.“
Zrazu som bola rada, že som ešte nevstala. Zarazene som si pozrela na ruky a potom na brucho. „Naozaj?“ spýtala som sa neveriacky.
„Nech mi vezmú lekársky diplom,“ odprisahal doktor Lawson.
„To nie je možné...“ vydýchla som ešte stále príliš ohromená.
„Nemali ste nechránený pohlavný styk?“ spýtal sa lekár.
Zamračila som sa.
„Nemešká vám cyklus?“
Tentoraz som už odpoveď mala. „Myslela som si, že to kvôli tomu zraneniu.“
Doktor Lawson si potichu povzdychol a prekrížil si ruky na hrudi. „Pozrite, sú možnosti...“
„Nie,“ zastavila som ho rýchlo. „Nepotrebujem možnosti. Len... nie je veľmi vhodný čas.“
Doktor pozrel k dverám, za ktorými stála moja ochranka a potom znovu na mňa. „No, ak by som vám mal ako lekár poradiť... nebolo by na škodu, keby ste sa snažili vyhnúť podobným zraneniam. Teda ak si dieťa chcete nechať.“
Pár nádychov som ešte sedela. Tú chvíľku som naozaj potrebovala. Potom som zdvihla hlavu, zoskočila z lôžka a na doktora Lawsona sa slabo usmiala. „Ďakujem vám. Musím vás poprosiť, aby ste o mojom stave nikoho neinformovali. Je to veľmi dôležité. Mojej svokre, prosím, povedzte len toľko, že som v poriadku. Určite sa vás na to bude pýtať.“
„Spoľahnite sa, pani Saxtonová. Ste moja pacientka, takže musím držať lekárske tajomstvo. O vašom stave sa nikto nedozvie.“

„Si nejaká čudná, milá moja. Nie je ti zle?“
„Nie, Erryn. Som len unavená. Nemôžete povedať šoférovi, aby išiel rýchlejšie? Po ničom netúžim viac ako po svojej posteli.“
„O chvíľočku si doma,“ prisľúbila mi.
Skutočne ani nie o desať minút som konečne uvidela letné sídlo Saxtonovcov. Na tento okamih som čakala naozaj veľmi dlho. Len čo auto zastavilo, nečakala som a vybehla von v ústrety Rii, ktorá sa už z hlasným volaním rútila dolu schodmi. Silno som ju objala a ona mňa tiež. Jej náruč bola teplá a voňala ako domov.
„Pani Temira,“ vzlykla mi do ucha. „Som taká šťastná, že ste naspäť!“
„Ria,“ vydýchla som. „Tak si mi chýbala. Keby si len vedela, čo všetko sa stalo.“
„Tem!“ začula som vysoké zvýsknutie. Z domu sa prirútilo blonďavé tornádo. Nalepilo sa na mňa a viac nepustilo.
„Ako dobre,“ plakala Dalamis. „Ako dobre, že si sa vrátila.“
„Ahoj, Dali.“ Usmiala som sa na Riu a potom sa sklonila k dievčaťu, aby som jej vtisla dva bozky na líca. „Aj ja som rada doma.“
„Tak som sa bála! Tak! Musíš mi povedať, čo sa vám stalo!“
„Poviem, Dali, všetko poviem, ale teraz...“
„Dalamis!“ zvolala Erryn na dcéru. „Nevešaj sa na ňu, nevidíš, aká je vyčerpaná? Musí si ihneď oddýchnuť. Pozhovárate sa neskôr.“
„Ale mama!“
„Poď so mnou!“ Erryn pridupotala k svojej dcére a schytila ju za ruku. Hneď ju potiahla k domu. „Dali, má za sebou ťažké dni, nevrť sa a kráčaj, mladá dáma, môžeš sa s ňou porozprávať, keď sa vyspí, dobre?“ Zmizli mi z dohľadu, no Dalino nespokojné fňukanie bolo počuť ešte stále.
Riu som objala ešte raz.
„Dúfam, že moja izba na mňa už čaká,“ usmiala som sa. „Len čo si ľahnem, zaspím ako mŕtva.“
Ria si poutierala oči do bielej zásterky a prikývla. „Čaká už celé týždne, pani moja.“

Keď som sa zobudila – vo svojej izbe a vo svojej posteli – svet sa mi zdal na okamih dokonalý. No potom som si spomenula na Talena. Hneď som posmutnela. Posadila som sa a objala si brucho. Aké by to bolo, keby tu bol so mnou? Nezvyčajné, no zato nádherné. V tomto dome sa naša láska ešte nezabývala. Páčila by sa mu novina, že čakáme dieťa? Nepochybovala som, že áno. Talen by bol nadšený. Keby tu bol so mnou, pobalil by mi všetky kufre a poslal by ma na nejaký ostrov uprostred Tichého oceánu, kde by na mňa ani na moje dieťa Zainove dlhé prsty nedočiahli. Možno Talena nahnevám, no útek som zvažovala asi ako kozie mäso na raňajky. Len čo som pomyslela na jedlo, Ria sa ako na zavolanie objavila vo dverách nesúc v rukách tácku s hotovou hostinou. Francúzske pečivo s kockami džemu, pomarančovým džúsom a silnou kávou sa podávalo s tým najhlavnejším – s úsmevom. Ria ku mne pricupkala, zaželala mi krásne ráno a raňajky mi položila rovno do postele. Kým som s chuťou jedla, starostlivo mi vybrala šaty. Hneď ako som vstala, ubzikla som do kúpeľne. Ria zatiaľ ustlala a potom mi utekala pomôcť s obliekaním. Pripravila mi úzku tmavosivú sukňu po kolená a blúzku mrkvovo červenej farby. Stúpila som do čiernych lodičiek a sadla si k svojmu toaletnému stolíku. Kým mi Ria česala pomotané vlasy a upravovala ich do pekného drdolu, prehrabávala som sa vo svojej šperkovničke. Do uší som si napokon nasadila dlhé rubínové náušnice a na ruku navliekla tenučké zlaté náramky. Napokon som siahla po voňavom dennom kréme a hneď som uľavila svojej suchej, stepou poznačenej pokožke. Jemne som sa nalíčila, prebehla si parfumovou tyčinkou po zápästiach a hotová sa otočila k Rii.
„Erryn už vstala?“ spýtala som sa jej.
„Áno, pani Temira. Raňajkuje aj s mladou slečnou v jedálni.“
„Vedia už moji rodičia, že som sa vrátila?“
„Vedia, pani Temira,“ odvetila Ria trochu neisto. „Momentálne sú však v New Yorku. Pán Sonnet mal nejaké naliehavé pracovné záležitosti, kvôli ktorým musel odcestovať. Nemôžu sa vrátiť, no čakajú na váš telefonát.“
„Na telefonát,“ zopakovala som. „Rozumiem.“
Ria sa zamračila a prikývla. Keď som sa bez ďalšieho slova otočila a vyrazila ku dverám, prekvapene sa za mnou ponáhľala. „Pani, idete niekam?“
„Áno,“ odvetila som iba. Zbehla som s ňou rovno za pätami po schodisku a potom sa vybrala do jedálne. Erryn a Dali som naozaj našla pri stole.
„Dobré ráno, drahá moja. Dáš si s nami raňajky?“ spýtala sa ma hneď Erryn.
„Ahoj, Tem!“ zvolala šťastne Dali, keď ma uvidela.
„Dobré ráno. Ďakujem, už som jedla. Len som vám prišla povedať, že idem niekoho navštíviť.“
Erryn zamrzla ruka so šálkou kávy. Pozrela na mňa a spojila obočie. „Vieš určite, že je to dobrý nápad, Temira? Mala by si byť opatrnejšia.“
„Nebudem sedieť so založenými rukami,“ odvetila som iba.
„A kto je to? Za kým ideš?“
„Za Larsonom Priceom. Je to môj starý priateľ. Môžeme mu veriť.“
„Price?“ začudovala sa Erryn. „Syn Richarda Pricea?“
„Presne tak. Jeho rodina spolupracovala s mojím otcom dlhé roky. Ak sa nemýlim, aj vy ste pred niekoľkými mesiacmi využili služby ich reklamných agentúr, Erryn, čiže ich poznáte a viete, že sú to slušní a dôveryhodní ľudia. V situácii, v akej sme sa ocitli, sa priatelia zídu a ja sa potrebujem s Larsonom poradiť.“
Zdalo sa, že som ju presvedčila. Prikývla, že rozumie, no ešte pred tým, ako som odišla z jedálne, mi pohrozila, aby som len skúsila odísť bez ochranky.

Wills a Rassel sa stali mojimi oficiálnymi telesnými strážcami. V sídle bezpečia neubudlo, keď sa vybrali preč spolu so mnou, pretože Erryn okolie domu zaistila dvanástimi ozbrojenými strážnikmi a vlastnú bezpečnosť poistila ďalšími ochrankármi. Trochu som ľutovala Dali, ktorá mala na krku hneď štyroch obrovitánskych chlapíkov, no ona si z toho ťažkú hlavu nerobila. Vyzeralo to tak, že konečne mala pri sebe niekoho, kto musel strpieť jej nekonečné švitorenie. A Dali vôbec neprekážalo, že rozoberá rozmanité dievčenské témy so svalovcami, schopnými odtiahnuť aj vlak. Dokonca jej nevadilo, že sa namiesto odpovedí dočká väčšinou iba zmätených pohľadov od mužov, ktorí úpenlivo uvažujú, ako to malé božie dopustenie udržať na žive, ak jej každú chvíľu okrem únosu hrozí aj nepekný pád z konského chrbta či urozprávanie sa k smrti.
Sedela som na zadnom sedadle toho najbezpečnejšieho auta saxtonovskej garáže a viezla sa rovno do jedného z podnikov Priceovcov, v ktorom som s Larsonom mala dohovorené stretnutie. Boba Erryn nemilosrdne vymenila za šoféra, ktorý dokázal manipulovať so zbraňou a v jeho kompetencii ponechala len staranie sa o čistotu príjazdových ciest a áut. Vedľa mňa sedeli z oboch strán Wills a Rassel. Na ich prítomnosť som si už ako-tak zvykla a dokonca sa mi ich po polhodinovej hádke so zástupcom riaditeľa Erling Sonnetu, našej najmladšej spoločnosti, podarilo už celkom ignorovať. Celú cestu som telefonovala a zisťovala, v akých situáciách sú naše obchody. Mala som chuť plakať od zlosti pri všetkých tých stratách, o ktorých som sa dozvedela, no naše firmy boli v dobrých rukách. Všetci naši poradcovia, zástupcovia a právnici pracovali počas našej neprítomnosti naplno a úspešne odvracali najväčšie katastrofy, ktoré Zain rozhadzoval ako bomby. Všetky naše projekty boli zastavené, pokým Zain Noor napredoval míľovými krokmi. Vyšiel na trh s novými nápadmi a tou najmodernejšou technológiou a tešil sa nulovej konkurencii. Prehnal sa našimi zákazníckymi základňami ako orkán a zanechal ich v troskách, zoznam klientov nám skrátil na polovicu. Lomcovala mnou zlosť a predstavu, že po všetkom, čo nám vyviedol, sa teraz pokúša ešte aj rozdupať našu ťažkú prácu, som jednoducho stráviť nedokázala.
Keď auto takmer vliezlo do vchodu vysokej štýlovej budove, vystúpila som. Wills ma jemne chytil za rameno a viedol ma dovnútra, zatiaľ čo Rassel ostal pozadu, odušu sa rozhliadajúc do všetkých strán. Keď ma zazrela ochranka v hale, okamžite podávala vysielačkami hlásenia o mojom príchode. Od recepcie ku mne pribehla manekýnka v elegantnom tmavomodrom kostýme a oznámila mi, že pán Price na mňa už čaká vo svojej kancelárii na dvanástom poschodí. Žena vyzerala veľmi reprezentatívne a prívetivo. Nasmerovala nás k výťahom a potom sa vrátila k svojmu pultu, kde si znovu nasadila telefónne slúchadlá.
Wills zaplnil celý priestor výťahu. Bola som šťastná, že Rassel ostal pred budovou, pretože som si ani svojou bohatou fantáziou nedokázala predstaviť, ako by sme sa do kabínky natlačili všetci traja. Napadlo ma iba, že by ma museli zdvihnúť nad hlavy. Potlačila som tú smiešnu predstavu, a keď výťah s cinknutím oznámil, že dorazil na dvanáste poschodie, nahodila som vyrovnaný výraz. Vykročila som dopredu po dlhej bielej chodbe, ktorá mala steny zaplnené tými najabstraktnejšími a najvydarenejšími zmenšeninami reklamných billboardov a Willsa nechala pár krokov pozadu. Počula som však, ako za mnou dupoce. Na konci chodby stál zaprataný písací stôl, pred ktorým ma už v pozore čakala riaditeľova sekretárka.
„Prosím, pani Saxtonová,“ povedala a ukázala na dvere vedľa seba. „Pán Price vás už očakáva.“
„Ďakujem,“ odvetila som. Už som mala ruku na kľučke, keď som sa zarazila. Otočila som sa na Willsa. „Neplánujete tam ísť so mnou, že nie?“
„Ak si to neprajete,“ povedal a zastal. Oprel sa o stenu hneď vedľa dverí. „Počkám na vás tu.“
Takmer som sa rozosmiala, keď som zahliadla šokovaný výraz sekretárky. Vydesene zízala na Willsa, ktorý jej znemožnil výhľad na celú chodbu. Nechala som ich teda osamote, zisťovať rozmery ich perspektívneho pracovného vzťahu, a po krátkom zaklopaní som vstúpila do kancelárie.
Larson Price sa skláňal na opačnom konci miestnosti a naťahoval ruku za kus nábytku. Vysoké hladké čelo sa mu krčilo námahou a jeho očarujúca mladícka tvár sa skrúcala do smiešnej grimasy. „Poď sem, ty jedna malá, hnusná...“
„Prosím?“ pobavila som sa.
„Ahoj, Temira. To nepatrilo tebe.“ Larson sa konečne postavil a otočil sa ku mne. Lakťom sa oprel o vrch širokej knižnice, spoza ktorej sa len pred chvíľkou snažil márne niečo vytiahnuť. „Golfová loptička,“ vysvetlil mi. „Nemôžem sa k nej dostať.“
Očami som zablúdila napravo, kde sa v jeho priestrannej kancelárii rozliehalo miniatúrne golfové ihrisko. No samozrejme. „Často sa nudíš v práci, Lars?“
„Pomáha mi to rozmýšľať,“ usmial sa. Zabudol na loptičku a podišiel k svojmu veľkému stolu. „Kedy sme sa videli naposledy, na tvojej svadbe?“ Ukázal na pohodlnú stoličku oproti svojmu kreslu a usadil sa až po mne.
„Áno, zjedol si tretinu torty skôr, ako sme ju rozkrojili.“
Larsona Pricea som poznala odjakživa. Ako deti sme neboli len spolužiakmi, ale aj dobrými priateľmi, čo nám ostalo až dodnes. Do jeho svetlých vlasov a veľkých hnedých očí sa už beznádejne zamilovalo veľa žien, no Lars priam neznášal záväzky a vzťahy nebral veľmi vážne. To však neplatilo o priateľstve. Bol to ten najvernejší spoločník v slnečných i daždivých dňoch a o tom som sa presvedčila mnohokrát. Už predtým som si k nemu často chodila po rady a opačne to platilo tiež. Keď som sa zahľadela do jeho tváre plnej obáv, vedela som, že som sa rozhodla správne.
„Počul som o tvojom zmiznutí,“ oznámil mi. Jemne sa zamračil. „A tiež o Talenovom.“
„Človek len tak nezmizne, Lars.“
Spojil obočie a uprene sa na mňa zahľadel. „Bol to únos?“
Ja som nevydržala sedieť. Vyskočila som zo stoličky a začala sa prechádzať. „Moja nová spoločnosť je v ruinách!“ rozhodila som rukami. „Ešte sme jej ani nedomaľovali steny a už je pripravená na demoláciu!“
„Ako to s tým preboha súvisí?“ nerozumel Lars.
„A ešte k tomu som aj tehotná!“ takmer som zajačala.
Lars vstal tiež a rýchlo ku mne podišiel. Chytil ma za plecia a odviedol ma naspäť k mojej stoličke. Keď ma na ňu stlačil, natiahol ruku k telefónu a stisol tlačidlo. „Silvia? Doneste nám citrónovú vodu, prosím vás.“
Len som si povzdychla.
„Temira, upokoj sa a prestaň tu na mňa hádzať všetky tie novinky bez akéhokoľvek zmysluplného sledu, dobre? Mám dve otázky. Prvá, kto vás podľa teba uniesol? Druhá, môžem byť krstný otec?“
„Uťahuješ si zo mňa? Nevidíš, že som na konci s nervami?“ zasipela som podráždene.
Do miestnosti vošla Larsova sekretárka. Položila na okraj stola tácku s dvoma plnými kryštálovými pohármi, a keď vycítila napätú atmosféru, hneď aj zacúvala ku dverám a čo najrýchlejšie sa porúčala.
„Temira,“ vydýchol Lars a znovu prešiel k svojmu kreslu. Sadol si a poriadne si odpil z vody, aj keď ju objednal len kvôli mne. Zatváril sa, akoby si želal piť niečo trochu iné. „Všetko mi vysvetli pekne od začiatku, buď taká dobrá, lebo zatiaľ absolútne ničomu...“
„Môže za to Zain Noor,“ povedala som priamo. „Prekazila som jeho plány zruinovať Saxtonovcov. Nebudem predstierať, že moje manželstvo bolo uzavreté z lásky. Okrem priateľstva našich rodičov to bolo aj z veľkej vďačnosti. No Noor sa s prehrou zmieriť nedokázal. Dal ma uniesť, aby sa mohol mojej rodine vyhrážať, no napokon ma odvliekli aj spolu s Talenom. Noor ho chcel zabiť a prostredníctvom mňa sa dostať ku všetkým majetkom. No podarilo sa nám ujsť. Celé týždne sme sa pretĺkali divočinou, prenasledovaní a odkázaní len sami na seba, kým Talena znovu nezajali. Mne sa pomocou Fathiho Baldwina podarilo dostať domov, no Talen je stále v Noorových rukách. Vyhráža sa nám jeho smrťou, ak nepristúpime na jeho podmienky.“
Pozrela som na Larsa. Ústa mal dokorán a pravdepodobne si to ani neuvedomoval. Zatiaľ ešte nebol schopný slova. Celkom som mu rozumela.
„Myslela som, že by nebolo zlé, keby o všetkom vedela aj nejaká tretia strana,“ nadhodila som. „Vieš, keby sa Noor rozhodol všetkých nás vyhladiť a zmazať stopy i dôkazy...“
Lars sa konečne nadýchol. „Tak to je ten najneuveriteľnejší...“ začal ohromene.
„Áno, áno,“ prerušila som ho netrpezlivo, „len mi, prosím ťa, neraď políciu.“
„Nebudem,“ odvetil už znovu s vážnym výrazom. „Sú to neschopáci. Ja len nemôžem uveriť...“ pokrútil hlavou a dlaňou si pomaly pošúchal čelo. „Zain Noor? To myslíš vážne? Nikdy mi veľmi nešli do hlavy tie jeho nekonečné úspechy, ale ani mi len nenapadlo, že by za tým všetkým mohlo byť až toľko špinavostí. Veď vyzerá ako dobrý, slušný chlap, preboha!“
„Je veľmi prefíkaný,“ prikývla som. „Aj ja som si o ňom myslela samé úžasné veci, keď som ho prvý raz stretla, ale ver mi,“ privrela som viečka, „toľko podlosti si nevieš ani len predstaviť. Desím sa toho, čo môže urobiť Talenovi.“
Lars dlhým prstom zamyslene kreslil po stole. Druhú ruku mal stále na čele, úporne premýšľal. „Ak máš naozaj dočinenia s takým mocným mužom ako je Noor, polícia ti bude skutočne na nič. Aj keby si ho udala, jeho právnici ho zo všetkého bez väčších ťažkostí dostanú. Ešte by si dokonca skončila obvinená z toho, že ho očierňuješ. Noor by ťa v novinách vykreslil ako zlomyseľnú ženskú bez škrupúľ, ktorá sa neváha znížiť ani k tomu najhoršiemu ohováraniu, aby odstránila svoju hlavnú konkurenciu. Tvoju rodinu by pripravil aj o posledné zrnká dôveryhodnosti, čo vám ešte zázrakom ostali.“
„Nemám inú možnosť, pôjdem za ním a...“
„A čo potom? Odovzdáš mu svoje spoločnosti na zlatej tácke a budeš sa dívať, ako triumfuje na tvoj úkor?“
„Talen by bol aspoň v bezpečí, bol by znovu doma! A musím myslieť aj na naše dieťa!“
„Malé,“ vydýchol a pošúchal si spánky, „na to som zabudol. Vyzerá to tak, že s Talenom ste sa celkom skamarátili aj napriek tomu, že manželstvo bolo len formálne...“
„Ľudí to zmení, keď si navzájom zachraňujú životy,“ podotkla som. „Aspoň za toto môžem byť Noorovi vďačná. Keby nás nezatiahol do tohto bláznovstva, Talen by sa vrátil do Londýna a nikdy by sme sa...“ Pri náhlom návale spomienok na naše spoločné chvíle som bola zrazu neschopná vetu dokončiť. Rýchlo som zažmurkala, aby som zabránila vlhkým očiam spustiť slaný vodopád.
„Temira, počúvaj ma. Sme priatelia, nenechám ťa v týchto problémoch samú.“ Lars ku mne natiahol ruku a stisol mi dlaň. „Hneď teraz niečo vymyslíme.“
Pokrútila som hlavou. „Chcela som sa len poradiť. Nemienim ťa do toho zatiahnuť, Lars. Na to zabudni. Zain Noor je nebezpečný.“
„Ale...!“
„Nie. Ak mi nechceš spôsobiť ešte viac starostí, pomôž mi nájsť nejaké riešenie. Ty všade nájdeš cestu, dobre to už poznám. Dajte Larsonovi Priceovi do ruky zápalku a do hodiny z nej postaví loď.“
„Nemyslím, že to by naozaj šlo...“ namietol okrajovo.
„Dôležité je, že až na detaily ako vyťahovanie loptičiek spoza skríň si génius. A ja som rozčúlená. Proti tejto kombinácii nemá Noor šancu.“
Lars sa uškrnul. „Mal by to rovno zabaliť.“
Pozrela som do jeho hnedých očí so všetkou svojou poslednou nádejou. Lars ma pustil a dlane si pritlačil na tvár. Nebol to prejav zármutku, on takto premýšľal. Po chvíľke vstal a pokojne si odkráčal k svojej osobnej zmenšenine golfového ihriska. Zo stojana si vytiahol palicu, zohol sa, aby si nastavil novú loptičku a potom zaujal pozíciu.
„Nie si rodená Saxtonová, milá priateľka a to znemená, že v génoch nemáš ich poctivosť.“ Zahnal sa, akoby plánoval loptičku odstreliť až na Mesiac, no napokon do nej len jemnučko strčil. Rozkotúľala sa, prešla hore kopcom, dolu kopcom, cez maličký tunel a nakoniec zablúdila presne do dierky.
„Čo tým chceš povedať?“ zatiahla som trochu podráždene.
„Iba uvažujem, čo by na Noora platilo. Podľa toho, čo si mi povedala, predpokladám, že pokojnou zmierlivou cestou by to nešlo.“
Došlo mi, kam smeruje. „Ja nebudem hrať špinavo, Lars. Nie je na svete dosť podliakov? Okrem toho, na niečo také nemám.“ O tom som sa už presvedčila, keď mi Zain navrhol zbaviť sa Talena. Jednoducho som na to nemala žalúdok. Váhu svedomia by som neuniesla.
„Ani keby to bola jediná cesta, ako zachrániť Talena?“ spýtal sa Lars. „Teda okrem toho, že jeho život vykúpiš všetkým, čo máš?“
Zamračila som sa. Prsty sa mi rozbehli a dlhú chvíľu sa v kancelárii neozývalo nič, iba ich nervózne klopkanie o dubový stôl.
„A čo tak machinácie len predstierať?“ napadlo mi.
Lars na mňa prekvapene pozrel a prestal hompáľať golfovú palicu vo vzduchu. Nadvihol jedno obočie. „To by si musela byť veľmi šikovná. Ak by Noor zistil, že podvádzaš...“ Nedokončil. Sama som vedela, čo by to znamenalo. Talena by som už nikdy nepobozkala a nikdy mu neukázala naše dieťa.
„Toto je jediná cesta, ktorou sa môžem vybrať,“ povedala som s kamennou tvárou, môj hlas bol mŕtvy. „A urobím všetko pre to, aby som nezlyhala.“
Lars na mňa vážne hľadel.
„Aj Zain Noor má rodinu,“ povedala som a vstala. „Nájdem ju.“
„Takže si sa rozhodla,“ zamumlal Lars a udrel do ďalšej loptičky.
„Neohrozím ich, teda nie naozaj. Chcem len, aby si to Noor myslel.“
„Treba už len dúfať, že mu na svojich blízkych záleží viac ako na obchodoch.“
Naraz sme si vymenili neisté pohľady.
„Nebude až taký skazený,“ pokrútila som hlavou.
Lars pustil golfovú palicu späť do stojana a vrátil sa k svojmu stolu. Sadol si do kresla, zhlboka sa nadýchol, odul líca a napokon si rukou vbehol do svetlých vlasov. Poškrabal sa na hlave, ako rozmýšľal nad poslednými detailmi a potom ma s nimi oboznámil. „Vychádzajúc z osobných skúseností, že Renata Lippertová má tú najobdivuhodnejšiu zbierku klebiet o každom človeku našej komunity, usudzujem, že je to tá najvhodnejšia osoba, na ktorú by si sa mala obrátiť s otázkami o Noorovom súkromí.“
„Tá ženská je nočná mora,“ zašomrala som. „No musím uznať, že máš asi pravdu.“
Larsova, no aj moja matka, sa s Renatou Lippertovou poznali naozaj veľmi dôverne. Bola to už dáma v rokoch, aj keď sa často zdalo, že jej to zabudli povedať a mala povesť tej najväčšej lovkyne klebiet na širokom okolí. Vždy vedela všetko o každom. Strkanie nosa do cudzích záležitostí nebolo len jej koníčkom, ale aj vášňou. Možno preto sa nikdy nevydala.
Mala som silné tušenie, že Zain je skôr záhadný typ človeka, ktorý sa o svojom súkromí bežne nezmieňuje, preto mi pripadalo múdre osloviť rovno Renatu, kráľovnú všetkých klebetníc, pretože ak o ňom niekto niečo vedel, musela to byť ona. Klin sa klinom vybíja. Predstava, že by som mohla Zainovi nahnať strach, sa mi zvláštne páčila a to ma dosť znepokojovalo.
„Stretnem sa s ňou,“ povedala som Larsovi.