Saxton Love Company 19

Wills za mnou zabuchol dvere čierneho mercedesu a hneď sa ku mne pripojil. Prešiel so mnou po konci príjazdovej cesty, no keď sa rozohriaty asfalt zmenil na matne lesknúce sa andezitové kocky, zastal. Odtiaľ už široký vykladaný chodník viedol hore do mierneho kopca, na ktorom trónila robustná vila Renaty Lippertovej – ženy, od ktorej som potrebovala získať dôležité informácie.
„Počkajte tu na mňa, pán Wills. Vnútri by to malo byť bezpečné,“ povedala som svalovcovi vedľa seba, keďže som dobre vedela, že jediné zbrane, ktorými Renata disponuje, sú klebety. Bodyguard na znak toho, že rozumel, krátko prikývol. Prekrížil na hrudi svoje širokánske ruky a dlane si položil na bicepsy. Zaujal vyčkávaciu pózu.
Odhodlane som vykročila k domu. Ponáhľala som sa po ceste lemovanej nízkymi, nabielo kvitnúcimi kríkmi a oči mi pokukávali po nádhernom ružovom koberci materinej dúšky vzadu pri plochých kameňoch záhradného jazierka. Jej sídlo bolo skvostné.
Zastavila som pred dvoma tmavočervenými mahagónovými krídlami vchodových dverí a uchopila vyleštené cínové klopadlo v tvare levej hlavy. Jemne som zabúchala.
Majordóm Renaty Lippertovej mi otvoril takmer okamžite. V malej úctivej poklone na pozdrav mi povedal: „Prosím, poďte ďalej. Slečna Lippertová na vás čaká v salóne.“
Vošla som dnu. Tento dom mi nebol celkom cudzí, pretože som sem s matkou už pred dlhými rokmi párkrát zavítala. Naposledy to bolo, keď som mala dvanásť. Pamätala som si, že som bola unavená a hladná a pri širokom schodisku, vedúcom na ďalšie podlažia luxusnej vily, ktoré som teraz mala rovno pred očami, som na klebetiace ženy čakala celú večnosť. Holohlavý muž v čiernych nohaviciach a lesknúcej sa tmavozelenej brokátovej veste ma viedol vstupnou halou a chodbou až k miestu, kde na mňa čakala pani domu. Keď som s ňou telefonovala, znela prekvapene, no jej hlas zároveň prekypoval potešením. Nieže by to bola milá, dobrosrdečná dáma vítajúca každú otravnú návštevu s otvorenou náručou, no tešila sa možnosti pridať do svojej zbierky klebiet zopár drahokamov rovno zo súkromia Saxtonovcov – novej povestne najprosperujúcejšej rodiny v krajine.
Majordóm vošiel do salónu predo mnou a ohlásil ma. Potom vycúval a naznačil mi, aby som vošla. Hneď na to sa odplichtil do prázdnych chodieb domu nenápadnejšie ako tieň.
„Temira!“ zvolala Renata Lippertová, keď ma zbadala. „Aké to len bolo prekvapenie, keď ste sa ozvali! Poďte, poďte!“
Vstúpila som do priestrannej miestnosti, pravdepodobne tej najreprezentatívnejšej v celom dome. Salón bol zariadený tak, aby oslnil každú návštevu. Bezpochyby sa tu nachádzali tie najcennejšie predmety a nábytok sídla, aby boli pekne na očiach, tak ako sa im patrilo. Čiernu dubovú podlahu zakrývali vzácne turecké koberce a steny boli ovešané prepychovými jemne ružovými až bordovými látkovými tapetami so zlatým vzorom. V strede miestnosti sa vynímal diván so slonovinovo bielym poťahom, ktorému robili spoločnosť dve rovnako čalúnené kreslá. Ďalšie, potiahnuté ligotavým damaskom, stálo pod veľkými oknami s ľahučkými závesmi. Vzadu stáli mohutné sklenené vitríny, vedľa nich sa na vyvýšených stupienkoch podlahy predvádzali ónyxové vázy. Renata sa skutočne mala čím popýšiť.
Vstala z divánu a podišla ku mne bližšie. Na pozdrav mi dala dva bozky, ktoré sa však okolo mojej tváre len mihli. Keby sa ma dotkal, jej sýtočervený rúž by mi zanechal na lícach stopy.
Renata Lippertová bola nízka, nevýrazne zavalitá dáma s toľkým mejkapom, až som mala pocit, že sa pozerám na masku. Hrubo obtiahnuté a výdatne vytieňované oči mala zvedavé. Jej vzhľad viac-menej úspešne zakrýval jej pravý vek. Vyčesané žlté vlasy s dlhými navlnenými príčeskami jej siahali až k pevne stiahnutému pásu. Tmavomodré šaty mali zoštíhľujúci strih a spolu s bodkovanými volánikmi na rukávoch, rovnakou šatkou na krku a mnohými, mnohými zbytočnými výstrednými doplnkami sa menili na najnovší výstrelok módy. Vanula z nej silná sladká vôňa drahého parfumu. Mala ho priveľa. Presne ako všetkého ostatného.
„Posaďte sa v mojom skromnom príbytku, drahá,“ povedala mi so širokým úsmevom a mávla rukou zaťaženou zlatými prsteňmi smerom k divánu.
„Ďakujem, pani Lippertová.“
„Slečna,“ vyštekla, potom však svoj náhle podráždený výraz napravila a znovu sa sladko usmiala. „Ale prosím, volajte ma Renata.“
Keď sme si sadli vedľa seba, prikývla som a prinútila sa k malému úsmevu. „Ako si želáte, Renata. Máte prekrásny dom. Dobre si ho pamätám aj napriek tomu, že to bolo už tak neuveriteľne veľa ro-“
Zazrela som jej blýskajúce sa oči.
„Akoby som tu bola včera,“ povedala som rýchlo a nahodila svoj najhrejivejší úsmev.
Uvoľnila sa. „Ďakujem, ste veľmi milá. Všimli ste si tie úžasné závesy?“ Hlas mala zrazu plný nadšenia. „Najjemnejší mušelín priamo z Bengálska!“
Lepšie som si prezrela jej krásne farebné záclony. „Sú skutočne úchvatné,“ pritakala som.
„Dostala som na ne tip od Liz Gloxovej. Poznáte manželku Daniela Gloxa, však? Po celom pobreží vlastnia najviac prístavov. Predstavte si, Liz som pred dvoma mesiacmi stretla na oslave päťdesiatych narodením Richarda Pricea a – tomu neuveríte – len mne sa zdôverila, že pred časom si našla milenca. Potom mi povedala o tých závesoch.“
„Rozvedie sa so svojím manželom?“ spýtala som sa jej, aby som vzbudila dojem záujmu o prvú vlnu prvotriednych klebiet.
„Ale kdeže!“ zvolala so smiechom. „Daniel o tom nevie. Každý druhý týždeň jej prinesie z Milána topánky, bola by blázon, keby ho vymenila za mladého Adama Greena – ups, to mi vykĺzlo.“ Sprisahanecky sa usmiala, aby som pochopila, že nie náhodou.
„Koho?“ opýtala som sa tichšie a o kúsok sa k nej priklonila.
„Tak vidíte, drahá. Je to bezvýznamný muž,“ povzdychla si, no potom sa usmiala, „ale zato dobre stavaný.“
Znovu som sa napriamila. „Vaše rozprávanie je veľmi fascinujúce, Renata,“ zložila som jej poklonu, „ale musím sa vám priznať, že som neprišla len na obyčajnú priateľskú návštevu. Pravda je taká, že moja rodina má veľa problémov.“
Oči Renaty Lippertovej sa rozžiarili záujmom. „To ma nesmierne mrzí, drahá,“ poľutovala ma. „Problémov akého druhu?“ spýtala sa bleskovo.
„Viete, veľmi som dúfala, že mi v niečom pomôžete.“
„S vašou matkou som dlhoroč... vynikajúca priateľka. Isteže vám pomôžem, ak to bude v mojich silách, drahá moja. Len sa mi zdôverte. Nemajte žiadne obavy, u mňa budú vaše slová úplne v bezpečí.“
Rovnako ako slová Liz Gloxovej, pomyslela som si. No výhody jej klebetného jazyka som sa rozhodla využiť.
„Máte problémy v manželstve?“ pobádala ma Renata. „Vidíte, ani som sa vás nestihla opýtať, ako sa vám s Talenom darí. Počula som, že ste odišli na dlhú svadobnú cestu...“
„Príliš dlhú,“ poznamenala som.
V mojom hlase zachytila trpkosť. Priklonila sa ku mne a chytila ma za ruku. „Len mi nevravte, že ste nešťastná, drahá. Hádam vám Talen neubližuje...“
„Nie, nie, nič také,“ odvetila som rýchlo. „Viete, Renata, problémy nám spôsobuje niekto iný. Som z toho naozaj zúfalá.“
„O koho ide?“
Prišla moja chvíľa. „O pána Noora. Naozaj by som o ňom nechcela hovoriť nič zlé, no udalosti posledných dní, ma k tomu prehovárajú.“
Renata sa na okamih zatvárila, akoby na udicu chytila tú najväčšiu rybu z rybníka. „Zain Noor?“
„Áno, on,“ prikývla som, dramaticky privrela viečka a ťažkopádne si povzdychla. „Vždy som si o ňom myslela, že je to decentný, slušný človek...“
„Čo sa vám prihodilo? Mali ste s ním nejaké vážnejšie nedorozumenie?“ Na oko bola pokojná, no pod povrchov celá vrela nedočkavosťou. „O ňom som nikdy nič škandalózne nepočula, drahá. Ani zmienku. Vždy to bol veľmi vážený, pravda, trochu odmeraný človek, ktorý na svoje súkromie medzi ľuďmi málokedy strácal slova.“
„Jeho obchodná morálka je diskutabilná,“ povedala som priamo. „Odkedy som prišla na niektoré nejasnosti, pán Noor mi je v pätách.“
Vypleštila oči. „To nemyslíte vážne, drahá.“
Vyčarila som skleslý, unavený úsmev. „Myslím to vážne iba pred vami, Renata. Určite si viete predstaviť, aké nevhodné by bolo, keby sa o tom niekto dozvedel. Nechcem pánovi Noorovi spôsobiť žiadne problémy,“ povedala som s výrazom profesionálneho hráča pokru.
„To mi nemusíte hovoriť, drahá,“ povedala Renata prehnane vážne a ja som už teraz vedela, že o Zainovej pochybnej morálke budú naše kruhy oboznámené najneskôr do troch dní.
„Bola som si istá, že ak mi niekto bude vedieť pomôcť, Renata, budete to jedine vy.“
„Ja?“ spýtala sa prekvapene. „Ale ako?“
Zahľadela som sa na ňu. „Možno ste o pánovi Noorovi doteraz nič zlé nepočuli, no som si istá, keďže poznám váš talent na dobré príbehy, že o ňom viete viac ako jeho vlastná matka.“
Chvíľu som si nebola istá či som ju náhodou neurazila. Tvárila sa mierne odmietavo, niečo úpenlivo zvažovala. Jej tvár sa však začala pomaly, pomaličky vyjasňovať, až sa jej ústa roztiahli do toho najdôvernejšieho a najprefíkanejšieho úsmevu, aký som kedy videla.
„Zain nemal matku,“ povedala mi napokon čerpajúc z hlbočiznej studne svojich večne čerstvých a sviežich informácii, „umrela na zápal pľúc, keď mal dva roky.“
Mňa obliala spokojnosť. Žena predo mnou vedela všetko. Úplne všetko.
„Vyrastal so svojím otcom, po ktorom v devätnástich rokoch zdedil hotové impérium.“ Vstala a zamysleným hojdavým krokom sa vybrala k vysokým vitrínam vzadu v miestnosti. Jej parfum sa odniesol spolu s ňou, tak som sa hneď zhlboka voľne nadýchla. „Jeho rodičia sú teda mŕtvi?“ spýtala som sa.
„Áno,“ prikývla s oboma rukami hlboko zastrčenými do útrob skrine. Nemala som najmenšie tušenie, čo to robí. Keď sa však po chvíľke otočila a vyrazila späť ku mne, pochopila som. Renata si znovu sadla vedľa mňa a dlhým tmavofialovým nechtom ukázala na fotografiu, ktorú priniesla. „Pozrite sa,“ štuchla hrubým prstom do skupinky mužov v nóbl tvídových oblekoch. Fotografia bola stará. Postavy na nej držali v rukách poháre so šampanským a zhovárali sa. Zo šiestich mužov sa len jediný zoširoka usmieval a pozeral priamo do objektívu. Mladík, ešte o pol hlavy nižší ako dospelí muži, bol on. Zain Noor.
„Milé dieťa,“ zaspomínala Renata. „Muž za ním je jeho otec. Na tom vianočnom plese mi neustále skladal komplimenty.“
Len ťažko sa mi verilo, že hľadím na mladú Zainovu verziu. V čiernych veselých očiach na fotografii nebola žiadna prefíkanosť. Úsmev bol taký úprimný a srdečný, až ma zarážal. Bola som zvyknutá len na chladné, sarkastické alebo výsmešné úškľabky.
„Zmenil sa po smrti svojho otca?“ spýtala som sa Renaty. Zdvihla som k nej oči. Muselo to tak byť. Tento mladík na fotke dnes už neexistoval.
„Nie,“ mykla plecami. „Postavil sa na vlastné nohy a sám rozbehol najväčší podnik tých čias.“
„Aha,“ dostala som zo seba. To už znelo ako Zain. Už vtedy pre neho neexistovali žiadne prekážky.
„Stalo sa to o pár rokov neskôr,“ povedala zrazu Renata. Povzdychla si. „Taká tragédia...“
Takže tragédia. Už som ju čakala. Človek predsa neprejde fatálnou zmenou osobnosti len tak sám od seba. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa Renaty.
„Oženil sa,“ začala a zdvihla fotku, aby ju podložila pod druhú. „Mladý. Asi v takom veku ako vy.“
Pozrela som na druhý obrázok. Vysoký príťažlivý Zain vo fraku s bielou ružou pripevnenou na náprsnom vrecku sa znovu smial a hravo objímal jednou rukou okolo pliec akéhosi blonďavého chlapca. Druhou ho strapatil. Tá svetlá hriva mi bola povedomá.
„Tu je Zain a malý brat jeho ženy,“ povedala Renata.
„Fathi Baldwin,“ zašepkala som užasnuto.
„Áno,“ zasmiala sa Renata. „To je on. Vedeli ste, že Zain Noor je jeho švagor? V spoločnosti to nie je veľmi známe...“
„Nevedela...“ zamumlala som. „A čo Zainova žena? Jej fotku nemáte?“
Renata sa poškrabkala na brade. „Niekde možno áno, ale musela by som hľadať dlhšie. Ak chcete...“
„Nie, nie, až tak na tom nezáleží,“ povedala som rýchlo. Mala som pocit, že ten príbeh ma už aj tak vtiahol dosť. Nechcela som zabudnúť na to, že ide predsa len o Noora. Bola som tu, aby som hľadala jeho slabosti, nie obdivovala jeho mladícku krásu.
„Takže,“ pokračovala Renata, „jeho žena bola ešte mladšia ako on, mali sa však veľmi radi. Nepamätám si ju dobre. Nebola z našich kruhov. Zo žiadnej významnej rodiny. Baldwinovcov vtedy nikto nepoznal. Aby som však prešla k veci,“ povedala a fotografie si zložila do lona, „zomrela.“
Zrazu ma nezaujímalo nič iné. „Ako?“ vydýchla som.
„Pri narodení svojej dcéry.“
Takže toto bola tá tragédia, čo pokrivila Zainov život. Snažila som sa nevpustiť si do srdca ľútosť. Nebol na to najsprávnejší čas. Chystala som sa mu ublížiť.
„Už som začula, že má dcéru,“ podotkla som potichu.
Renata prikývla. „No ani o tom sa veľmi nevie. Nikdy som ju nevidela a neviem ani, ako sa volá. Isté je len, že Zain ju nevychováva.“
„Teda netušíte, kde by mohla byť?“ spýtala som sa.
„Nie. No načo to potrebujete?“ zasmiala sa náhle.
„Ja... na nič,“ usmiala som sa tiež. „Len som príliš zvedavá.“
„Tak to máme potom spoločné. Verte mi, ak by som vedela viac, povedala by som vám to, drahá. Ak sa mi podarí nájsť fotku jeho ženy, pošlem vám ju.“
„To nie je potrebné,“ povedala som jej rýchlo a vyskočila na nohy. Mala som všetko, čo som potrebovala. Verila som, že Renata Lippertová toho skutočne viac nevie. Inak by jej jazyk už divo tancoval. „Ďakujem vám. Nesmierne ste mi pomohli.“

Nudil som sa. Na smrť. Zain sa neukázal tak dlho, že aj modriny mi začali blednúť. Dostal zo mňa všetko čo potreboval, aby jeho podniky prosperovali a moje sa vydali cestou ku krachu. Dobre som rozumel tomu, že je teraz zaneprázdnený. Zisky si chcela asi spočítať osobne.
Celé dni som hnil v malom prázdnom byte, do ktorého ma premiestnili z mojej prvej cely. Prevážali ma hodiny, musel som byť ďaleko, no kde, o tom som nemal ani najmenšie poňatie. Prostredná miestnosť s ošúchaným gaučom sa stala mojou pevnosťou. Okrem nej som mal k dispozícii ešte dve menšie, celkom prázdne izby a miniatúrnu starú kúpeľňu. Nemal som ani len televízor na skrátenie chvíľky. Občas mi však pod stráženými dverami prekĺzli k nohám noviny. No nikdy neboli užitočné. Väčšinou obsahovali články pre domáce gazdinky, raz pre nadšencov cykloturistiky. Schválne žiadne ekonomické rebríčky ani tie najzákladnejšie informácie, z ktorých by som sa dozvedel, koľko Noor už stihol zničiť.
A tak som sa so stuhnutým chrbtom rozvaľoval na gauči a učil sa naspamäť, ako upiecť trojfarebnú bábovku. Keď som ju vedel pripraviť aj odzadu a chystal sa spočítať všetky samohlásky v článku „Jarné zelené polievočky“, začul som kroky.
Okamžite som noviny odhodil a vyštveral sa na nohy. Bolo skoré popoludnie, v takýto čas jedlo nedostávam. To mi hneď naznačilo, že budem mať návštevu.
Neprekvapil som sa, keď dvere s vŕzganím otvoril Fathi. Na okamih som za jeho chrbtom zahliadol obrovského chlapa so zbraňou za opaskom, potom sa však dvere znovu zavreli.
„Zdravím, Saxton, bavíš sa tu dobre?“ Fathimu sa na tvári zjavil pobavený úškrn. Keď sa v úzkej chodbe oprel plecom o stenu, zložil si z hlavy béžový klobúk. Kým si ma prezeral, párkrát s ním v rukách potočil. „Vyzeráš dosť hrozne.“
To som dobre vedel aj bez toho, aby mi to oznámil. Už pár dní som bol v tom istom oblečení a na tvári som mal opäť husté strnisko. Zlý, nepokojný spánok sa na mne musel podpísať tiež. V kúpeľni sa okrem žiletiek nenachádzalo ani zrkadlo, podobné predmety boli v mojom väzení podľa všetkého príliš riskantnými javmi, no aj tak som si vedel celkom dobre predstaviť, aké môžem mať kruhy pod očami. Bol som unavený, strhaný a tejto situácie som začínal mať plné zuby. Okrem toho ma strašili predstavy, v ktorých sa Temira, Dali a moja matka ocitali stále v inom nebezpečenstve. Keď ma občas v noci predsa len premohol ľahký spánok, snívalo sa mi, že počujem otcov hlas. Vyčítal mi, že som zničil jeho celoživotné dielo, že sa nedokážem postarať o vlastnú rodinu. Jeho sklamanie nemalo konca.
Fathi vytiahol z vrecka bledého saka plechovku piva. Keď mi ju hodil, chvatom som ju zachytil. Bez slovka vďaky som sa mu otočil chrbtom a nechal ho stáť na chodbe. Zviezol som sa na zem a oprel sa o gauč. Fathi vošiel za mnou.
„Čo chceš, Baldwin?“ spýtal som sa nepríjemne. Zubami som plechovku otvoril a hneď sa napil. Po vode z umývadla bolo aj nechladené lacné pivo lahôdkou.
„Tvoja žena. Robí samé problémy.“
„Nič nové.“
„Aby ťa zachránila, Saxton, chystá sa spraviť niečo, čo jej už len tak neprejde.“
„Ale čo. Zrazu má pocit viny? Čo také urobí? Vyfučí Noorovi pneumatiky jeho obľúbeného auta?“
Elegán moje podráždené slová ignoroval. „So Zainom sa spojila Renata Lippertová. Jediné šťastie mala tvoja hlúpa žena v tom, že Zain tú starú bosorku nemôže vystáť, a tak ju zavesil na krk mne. Oznámila mi, že ju vzácna pani Saxtonová navštívila a vypytovala sa na Zainovu dcéru.“
Odtiahol som si plechovku od tváre a na Fathiho pozrel. „Čože?“
„Podľa všetkého plánuje väčšiu akciu, ako vyfučanie pneumatík, čo myslíš, Saxton?“
„A čo chce s tým dievčaťom?“ spýtal som sa s úškľabkom. „Uniesť ho?“
Keď sa Fathi zamračil, môj úsmev akosi povädol.
„Spraví to pre teba,“ prehovoril po chvíľke Fathi.
Zmohol som sa len na hlasné odfrknutie. „Áno, veď sa jej to hodí. K plánovaniu vraždy jeden únos hore-dolu...“ mykol som plecami. „Čo je to. Nič.“
„Ona ťa predsa nechcela za-“
„A odkedy ju ty tak vehementne obhajuješ, Baldwin? Aj teba si obtočila okolo prsta, čo? Naozaj sa čudujem, kedy to všetko stihla. Najprv Noor, potom ty a bohviekto ešte ďalší.“
„Pozri, Saxton, mňa pramálo zaujíma, že si nevieš ustrážiť jedinú ženskú. No rozmýšľaj. Robila by to, keby si jej bol ukradnutý?“
Keď som neodpovedal, podišiel ku mne a schmatol ma za golier. Sklonil sa celkom k mojej tvári. „Robila?“ spýtal sa môjho nosa.
Vytrhol som sa mu, a keď zazrel, že môj nahnevaný výraz sa zmiernil a zmenil na oveľa viac zmätený, nechal ma.
„Aj tak nechápem, čo to s ňou stále máš,“ obvinil som ho podráždene. „Na koho si strane, Baldwin? Na mojej alebo na jej?“
Fathi si uhladil sako a na moje prekvapenie sa pobral ku dverám. No pred tým, ako stisol kľučku, sa ku mne ešte cez plece otočil. Nasadil si klobúk. „Som na Zainovej,“ povedal.

Klopi. Klopi. Klop.
Zdvihla som hlavu k pomaličky sa otvárajúcim dverám svojej spálne. Cez uzučkú štrbinu som zahliadla dovnútra nakúkať modré očko. Keď ma Dali zbadala sedieť na posteli v kruhu porozhadzovaných papierov, dvere odchýlila tak, aby sa jej do medzery zmestila celá blonďavá hlava. Z chodby dovnútra prenikol prúžok svetla. „Tem? Môžem?“ spýtala sa jemnučkým hlasom. Neznel unavene, aj keď bolo už veľmi neskoro.
Len som stroho prikývla.
V tyrkysových balerínkach pricupkala bližšie. Sadla si na kraj postele a krátku sukňu si zohla pod nohy. Tak, aby to nevyzeralo veľmi nápadne, pozhŕňala som papiere na kopu. Tváriac sa, že jej robím miesto, som sa pred ňou v skutočnosti pokúšala skryť usvedčujúce dôkazy svojich blízkych plánov na záchranu Talena. Nepáčili by sa jej. Ani jej bratovi sa nebudú. Napriamila som sa a pocítila protesty unavených stuhnutých svalov na chrbte. Odkedy som sa vrátila od Renaty, neprestajne som v zhrbenej polohe horúčkovito študovala podklady a informácie, ktoré by mi mohli napovedať, kde Zain ukrýva svoju rodinu. Pozháňali mi ich dôveryhodní ľudia, kolegovia, ktorých som považovala za nie len dlhoročných známych, ale aj za priateľov. Oslovila som aj Jacka Parslowa, rodinného právnika Saxtonovcov, ktorý mi prisľúbil ďalšiu pomoc aj napriek tomu, že len prednedávnom na vlastnej koži zažil, čo to znamená neposkytnúť Zainovi Noorovi potrebné informácie, keď si o ne jednoducho požiada. S narazenými rebrami a nohou v sadre však neúnavne pracoval aj v tomto okamihu.
„Ešte sme nemali veľa času na rozhovory, však?“ spýtala som sa.
Dali zavrtela hlavou.
„Erryn ti povedala, čo sa nám prihodilo, nie?“
Tentoraz prikývla.
„Prečo nešvitoríš ako vždy?“ zvolala som. „Stalo sa ti niečo?“
Ešte chvíľku na mňa len potichu hľadela, no potom sa jej čelo skrčilo, malé pery jemne vykrivili a belasé oči rýchlo navlhli. „Temira!“ vykríkla a vrhla sa na mňa. Silno ma objala a pritúlila sa ku mne. Trvalo len okamih, kým mi slzami premočila oblečenie.
Hladkala som ju po chrbte a utešovala ju takmer pol hodinu. Aj ona si toho počas posledných týždňov veľa prežila.
„Naozaj na teba strieľali?“ spýtala sa priškrteným hlasom.
Rozopla som si spodné gombíky blúzky a ukázala jej stopy po guľke. Dali len vyvaľovala oči, potom hlasno preglgla.
„To nie je všetko,“ povedala som živším, veselším tónom a priklonila sa k nej. „Drámy v našom výlete bolo ešte viac. Šamanka dediny, v ktorej sme sa skrývali, mi predpovedala smrť a nešťastie zo všetkých svetových strán.“ Zasmiala som sa.
Dali vyskočilo obočie. „Pamätáš si jej slová presnejšie?“ vyzvedala. V opuchnutých červených očiach jej blysol záujem.
„Bolo to niečo ako,“ hlas som zmenila na vtipný kúzelnícky tón, akoby som sa Dali pokúšala premeniť na vranu, „veľa smrti sa už stalo alebo stane a ty s tým nič nespravíš!“ Štuchla som ju do brucha a ona sa hlasno zachichotala. „Skôr ako zomrie stará baba, do tvojho života vstúpi smrť!“
Dali trhlo kútikom úst. „Kto je stará baba?“ spýtala sa náhle veselo.
„Predsa tá šamanka, bolo to skutočne bláznivé.“ A strašidelné, doplnila som v duchu, keď som si spomenula na pocity, ktoré sa mnou vtedy preháňali. Mŕtva žena, mŕtvy muž, aj keď ich rozdelili, onedlho sa zvonu stretnú, vynorilo sa mi zo spomienok. To som však Dalamis už neprezradila. Nechcela som jej veselosť pokaziť predpoveďou mojej a Talenovej smrti.
„Hlavné je, že sa nič zlé neprihodilo tebe,“ povedala som potichu a dievčati jemne zastrčila pár svetlých pramienkov za ucho.
Dalamis si zložila hlavu do môjho lona. „Nenávidím ho,“ prehovorila tlmeným hlasom. „Zaina Noora.“
V jej hlase som počula veľa trpkosti. Dobre som si uvedomovala, že aj ona žije v neustálom strachu o Talena. Musela toho zniesť veľa. Priveľa.
„Vieš aký som mala strach, keď ste zmizli?“ mumlala ďalej. „Čudovala som sa, prečo sa Tal tak dlho nevracia a keď som zistila, že ani ty nie si vo svojej izbe ani v pracovni, napadlo mi, že ste sa niekam spolu tajne vytratili.“
„Dali,“ zatiahla som.
„Samozrejme, chcela som sa presvedčiť na vlastné oči. Lebo potom by ste to aj tak nepriznali. Musela som vás pristihnúť sama. No keď som napokon vyšla von... našla som niečo celkom iné, ako som si predstavovala. Lali, Ria a Bob ležali hneď za domom a ja som si myslela, že sú mŕtvi. Tak som sa bála! Nemohla som ich prebrať a bola som si istá, že v diaľke na ceste som videla zvaleného Diabla. Nevedela som, kam utekať skôr. Nerozumela som, čo sa to dialo,“ vravela rozrušene. „Dobehla som k telefónu, no nemohla som si spomenúť ani len na mamino číslo. Potom, keď som ho už vedela, nedokázala som ho vyťukať!“
Chúďa malé. Živo som si ju predstavovala, celú vydesenú a s uslzenou tvárou, ako sa márne snaží roztrasenými prstami postláčať tie správne čísla, aby zavolala pomoc.
„No napokon sa mi to podarilo,“ povedala a čoraz ťažšie viečka sa jej zatrepotali. „A musím sa vám poďakovať,“ mumlala, „lebo som už celý mesiac nebola v škole. A mama povedala, že tam ani nepôjdem, kým sa situácia nezlepší.“
Usmiala som sa. „Spolužiaci by boli z tvojich bodyguardov isto nadšení.“
Dali už len potichu zabručala. O päť minút mi jej plytké pomalé nádychy naznačili, že tvrdo spí. Opatrne som cez ňu prehla hodvábne prestieradlo postele, ruky zľahka oprela o jej chrbát a pustila sa do ďalšieho hľadania všetkých možných aj nemožných spôsobov, ako zachrániť Talena.