Saxton Love Company 21

Utekala som. Auto ani nestihlo poriadne zabrzdiť a ja som už skákala von. Okolo dlhých radov lámp osvetľujúcich príjazdovú cestu a fontánu pred sídlom sa trepotali mory a nočný vzduch bol svieži, až ma štípal na odhalených ramenách. Srdce mi divo búšilo a rozrušenie zahmlievalo myseľ. Kým som dobehla k širokým schodom pred vstupnými dverami, párkrát som sa potkla o vlastné nohy.
Keď Erryn zrušila náš telefonát, ostala som šokovaná. Chvíľu som sa nemohla ani pohnúť a uvažovala som či si zo mňa nevystrelila. Vedela som, že ma chce prilákať domov, no takýto podlý trik by bol pod jej úroveň. Aj keď som nepoznala jej herecké schopnosti, nemyslela som si, že svoje prekvapenie predstierala. Talena musela zazrieť, keď so mnou hovorila. Preto okamžite zložila a určite sa ponáhľala za ním.
Ťažké dvere som priam rozrazila a vrútila sa do haly. Na krátku chvíľu som sa zastavila, ťažko lapajúc po dychu, a rýchlo sa poobzerala. Nepostrehla som žiadne známky života. Naokolo vládlo prítmie a ticho. Nijaké dôkazy svedčiace o Talenovom návrate.
„Pani Temira!“
Obzrela som sa a na bočnom schodisku zahliadla náhliacu sa siluetu. Bola to Ria.
„Pani Temire!“ volala vzrušene. „Neuveríte – neuveríte!“
Jej hlas prekypujúci radosťou bol dôkazom, po ktorom som tak pátrala. Pery sa mi automaticky roztiahli do prešťastného úsmevu.
„Kde?“ zvolala som iba.
„Všetci sú hore. V pánovej spálni!“ kričala Ria zo stredu schodiska.
Viac som nepotrebovala. Rozbehla som sa a cestou bojovala so slzami. Neuverím však, kým sa nepresvedčím na vlastné oči. Šťastie sa cezo mňa prevaľovalo v silných vlnách. Nedokázala som uvažovať nad tým, ako je to možné – či sa mu podarilo ujsť, či ho Zain pustil, alebo len hrá ďalšiu zvrátenú hru, mohla som sa sústrediť iba na túžbu, ktorá ma hnala hore schodmi a chodbami oveľa rýchlejšie, ako mi pripadalo možné.
Prebehla som okolo vlastnej spálne a potom, konečne s výhľadom na jeho dvere, pustila som sa poslednou chodbou, ktorej dĺžka ma takmer priviedla do šialenstva.
Vovalila som sa do Talenovej spálne, a keď ho skutočne zbadala, moje srdce zastalo.
„Talen!“ vykríkla som, môj hlas preskakujúci vo vysokých tóninách od úľavy a lásky. Prekonala som tých pár krokov, čo nás delili a skočila na neho.
Spolu sme sa zvalili na jeho posteľ, keď nás váha môjho tela stiahla dolu. Silno som ho objala oboma rukami a celú tvár mu zahrnula bozkami vrúcnymi ako ešte nikdy.
Len kútikom oka som zahliadla, ako sa z neďalekých kresiel zdvihli dve postavy. Erryn a Dali sa veľmi diskrétne a hlavne nenápadne čím skôr porúčali z miestnosti.
Unavene som vydýchla a zložila hlavu na Talenovu hruď. „Konečne,“ zamrmlala som mu do rozopnutého goliera voňavej košele. Perami som sa jemne obtrela o jeho teplú kožu. Nemohla som uveriť, že je naozaj znovu pri mne.
„Udusíš ma.“
Odpoveď príliš chladná a čudná ma donútila zdvihnúť hlavu a pozrieť mu do tváre. Keď som našla jeho oči, stále som ho mocne objímala. Po toľkom čase mi pripadal ešte krajší, ako som si ho pamätala. Bielu pleť mal čistú a hladkú a husté tmavé vlasy dlhé ako nikdy predtým. Rozprestreté na posteli mu siahali takmer po plecia a leskli sa po čerstvom umytí. Jeho oči boli tie isté, ktoré som tak milovala. Úchvatného mandľového tvaru a černejšie ako polnočné nebo. No hľadeli na mňa akosi zvláštne. Spôsobom, ktorý som videla prvý raz v živote.
„Tal... Som taká šťastná.“
Zafunel a nadvihol sa spolu so mnou. Chytil ma za ramená a stiahol ma zo seba dolu.
„Talen,“ oslovila som ho znovu, keď sa posadil chrbtom ku mne. Zvesil nohy z postele a vstal. Srdce mi znovu pomaly zrýchľovalo, tentoraz však divo bilo na poplach. „Láska, čo sa deje?“
„Láska,“ vyprskol posmešne a mňa zamrazilo.
Niečo sa pokazilo. Šokovane som hľadela na jeho chrbát a úporne uvažovala, čo sa to medzi nami stalo. Neteší sa, že ma vidí? Čo má znamenať ten jeho nedostupný tón?
Potichu som sledovala, ako sa sklonil k zemi a niečím zašuchotal. Pozrela som k jeho nohám. Takmer plný kufor čakal už len na zopár kravát a vestu ležiacu na vankúši. Opäť som vzhliadla k jeho tvári. Zmätene.
„Cestuješ?“
„Do Londýna,“ odvetil. „Okamžite.“
Zachmúrila som sa. Tiež som vstala a podišla k nemu bližšie. „Je noc,“ namietla som. Zdvihla som ruku a pohladila ho hore po ramene. Keď som sa k nemu chcela pritisnúť, nečakane ma chytil za plecia a odtlačil ma nabok. Jeho odmietnutie bolo ako tupý úder priamo do hrude.
Nahnevala som sa.
Odkopla som ťažký kufor z cesty a stala si priamo pred neho. „Prečo sa takto správaš?“ spýtala som sa zvýšeným, rozrušeným hlasom.
Talen mi venoval kyslý úsmev. Inak neodpovedal. Znovu sa chystal zohnúť a ignorovať ma, no to som mu nedovolila. Schytila som ho za zápästie a vynútila si jeho pozornosť.
„Talen! Hovor so mnou!“
Prepichol ma zlostnými očami. „Nechápeš to? Nechcem s tebou hovoriť, Temira.“
„Nie, nechápem to!“ zakričala som. „Okamžite mi povedz, čo ti sadlo na nos alebo sa rozlúč s tým, že ideš do Londýna!“
„Môžem ísť, kam chcem!“ kričal, rovnako hlasno ako ja. „Ty mi nemáš čo rozkazovať!“
„Som tvoja žena! Mám právo na to, aby si ma rešpektoval! Mám právo na vysvetlenie!“
Talen sa znovu odporne usmial. Priklonil sa k mojej tvári, jeho nos sa takmer dotkol môjho, a potom potichu povedal: „Možno odteraz máš právo na celý môj majetok, no čo sa ostatného týka...“ pohŕdavo si ma premeral, „nenazvi sa predo mnou viac mojou ženou.“
Zármutok sa musel zračiť na mojej tvári. Zatvorila som oči, ruky si pritlačila na spánky a bezradne zavrtela hlavou. „Toto mi nemôžeš robiť,“ vydýchla som. „Odkedy ťa vzali – odkedy nás odlúčili, želala som si byť znovu s tebou. Modlila som sa, aby si bol v poriadku, aby si sa ku mne vrátil. Robila som všetko pre to, aby som ťa získala späť. Ty nevieš, netušíš, čo som bez teba zažívala, ako som sa bála... Až do tejto chvíle, každý jeden deň ma zabíjali obavy a každú noc... som snívala, že si pri mne, že ma hladkáš, a že ťa cítim.“
„Dosť.“ Talen znovu odmietol moje slová. „Je mi to jedno.“
Nemohla som uveriť. Pozrela som na neho, prekvapená a celkom vyvedená z miery. Ničom som nerozumela. „Je ti to... jedno?“
Aby mi to dokázal, znovu sa mi otočil chrbtom a pritiahol si svoj kufor späť. Naládoval doň zvyšné veci – neušlo mi ako rozrušene – a potom agresívnym trhnutím zatiahol zips.
V duch som prekliala meno Zaina Noora a poslala ho do tých najhorúcejších pekiel. Ako som len mohla byť taká naivná, aby som uverila, že mi ho vráti tak, aby v tom nebol nejaký háčik?
„Talen,“ ozvala som sa znovu. Aj keď mi prekážalo, že sa zhováram s jeho chrbtom, zdalo sa, že nemám na výber. „Milujem ťa. Nech ti Noor nahovoril čokoľvek, nemôžeš mu veriť.“
Spozornel a otočil ku mne hlavu cez plece. Chvíľu si ma prezeral. „Je pravda, že si uniesla to dieťa?“
Jeho otázka ma zarazila. Neschopná odpovede som na neho len hľadela.
Všetko, čo potreboval, si prečítal v mojej tvári. „Neuveriteľné,“ zamrmlal a znovu sa otočil.
„Musela som!“ bránila som sa náhle. „Bol to dobrý spôsob! Určite ťa pustili preto, lebo som ich vystrašila. Okrem toho, neublížila som tomu dievčaťu.“
„Okamžite ju pustíš,“ povedal mrazivo.
Zháčila som sa. „Dobre,“ súhlasila som napokon. V nádeji, že toto je jediné nedorozumenie, ktoré medzi nami visí, podišla som k nemu a oprela si čelo medzi jeho lopatky. Zozadu som ho objala cez brucho. „Bola som v koncoch. Nevidela som inú cestu. Odpusť mi. Viem, že ty by si niečo také nikdy nespravil.“
„Nejde o to dievča,“ zavrčal a znovu sa mi vymanil z rúk.
Zažmurkala som. „Nie o dievča?“ Chvíľu som bola v rozpakoch. „Prečo teda...?“ Zarazila som sa, keď mi hlavou blysol ďalší možný dôvod. Hneď som ho však zamietla. Spravila som to však z úpenlivého želania, aby to nebola pravda, nie z logických pohnútok.
Keď si Talen všimol moje váhanie, pozrel na mňa tvrdým pohľadom. Akoby mi vravel: tak vidíš, sama dobre vieš, čo si spravila. Obvinenie v jeho očiach bolo jasnejšie než slová.
„Tal –“
„Nie,“ ihneď ma umlčal. „Nechcem nič počuť. Aj tak by som ti neveril.“
Náhle sa cezo mňa prehnala ďalšia vlna zlosti. „Dočerta s tvojou žiarlivosťou! Noor ti povedal, ako som ho zviedla! Správaš sa ako decko! Čo nerozumieš, že som to urobila iba preto, aby som teba zachránila? Aby som zachránila nás oboch, aby som nám dala šancu? Nepovedala som ti o tom, pretože to nebolo dôležité!“
„Nebolo?“ spýtal sa, jeho hlas plný nezáujmu.
„Nie! Pretože milujem teba!“
„To je od teba pekné. Možno mi teda budeš chcieť zakývať z okna.“ Pochodoval cez izbu, až kým neprišiel ku dverám. Otvoril ich, vyklonil sa a zvolal na paholkov, aby mu zniesli kufor. Spomenul si na mňa a spýtal sa: „Ešte niečo? Odchádzam.“
Keď som mlčala, pokrčil plecami a vyšiel zo spálne.
Spamätala som sa až o pár sekúnd. Náhlivo som vybehla za ním a minula dvoch mužov, ktorí mu prišli po batožinu. Pustila som sa dolu hlavných schodiskom len pár krokov za Talenom. V hale živo diskutovali Erryn a Lali, Dalamis ich s úsmevom hlasno prekrikovala.
Zastala som na schodoch a sledovala, ako Talen s láskou pobozkal matku na líce a vyobjímal Dali. Keď sa s nimi rozlúčil, narovnal sa.
„Ak teraz odídeš, už sa nevracaj.“
Ako im môj mrazivý hlas zablúdil do uší, všetci ku mne zdvihli hlavy. Dokonca aj Talen. Pozrel na mňa, chvíľu moje oči podržal a potom sa bez slova otočil, aby vyšiel vchodovými dverami. Definitívnosť tej chvíle sa ku mne zakrádala pomaly, no keď sa ma konečne dotkla, zovrelo mi srdce. S náhle vlhkými očami som hľadela smerom, ktorým bez vysvetlenia odišiel. Prekvapené pohľady upreté na moju tvár som ani nevnímala. Akosi som stratila cit v nohách a zosunula sa k zemi.
„Temira.“ Erryn rozmrzla ako prvá a hneď ku mne razantne podišla. Sklonila sa ku mne a pohladila ma po vlasoch. „Drahá,“ oslovila ma znovu napäto.
Sedela som na schode o kolená si silno tisla k hrudi. Po lícach sa mi potichu kotúľali slzy.
Keď to zbadala, chytila ma za lakte a s prekvapivou silou vytiahla hore. „Poď,“ šepla mi starostlivo. „Lali, navarte bylinkového čaju. Dalamis, choď do svojej izby a teraz nás nechaj.“
„Ale mama –“
„Choďte, už aj!“ nakázala im ostro. Stále pevne držiac ma za lakeť začala stúpať po schodoch. Bola som taká pohrúžená vo vlastných temných myšlienkach, že som si ani nepamätala, ako ma odviedla do mojej spálne. Keď ma usadila na malú pohovku pod oknom, pridala sa ku mne. Silno mi zovrela ruky v malých, zato jemných dlaniach a pokúsila sa ma vtiahnuť späť do reality.
„Temira, spamätaj sa. Musíš mi povedať, na čom ste sa pohádali. Pomôžem ti to napraviť.“
„Ja... neviem,“ dostala som zo seba.
„Akože nevieš?“
Utrela som si líca. Erryn mala pravdu, musela som sa spamätať. Temira Sonnetová sa psychicky nezrútila ani vtedy, keď jej umreli starí rodičia a naučila sa na všetky skúšky, ktoré na ňu ďalší deň čakali. Nezrútila sa, ani keď ju uniesli. Nezrútila sa, keď sa jej vyhrážali smrťou najbližších. A nezrúti sa ani teraz. Zhlboka som sa nadýchla. „Talen sa na mňa pre niečo veľmi hnevá,“ povedala som. „Nechcel sa však so mnou rozprávať.“
„Netušíš, čo by to mohlo byť?“
„Tuším,“ prikývla som.
„Povedz mi to, drahá. Chcem, aby vaše manželstvo fungovalo. Nemôžeme dopustiť, aby sa teraz zničilo, keď ste si konečne našli k sebe cestu.“
„Talen mi neodpustí,“ povedala som zastretým hlasom. „Urobila som chybu. Veľa chýb.“
Chvíľu mlčala. „Je v tom Noor, však? Niečo mu nahovoril.“
„Podľa mňa len prikrášlil zopár faktov. Nemusel si ich vymýšľať.“
„Tamira, čo to vravíš?“ Náhle sa však zarazila. „Bolo niečo... medzi tebou a tým chlapom? Niečo, čo si mi nepovedala?“
Nezmohla som sa na jediný hlások. Ponížene som teda prikývla.
„Ako si mohla...?“ začala pohoršene a ja som zrazu dostala strach, keď som si uvedomila, že reaguje rovnako odmietavo ako Talen.
„Zain bol... neodolateľný.“ Nervózne som si požmolila ruky, pretože Erryn mi ich už dávno pustila. „Keď mi predostrel svoj návrh, o ktorom som vám už hovorila, trvalo mi trochu dlhšie ako malo, kým som sa rozhodla,“ priznala som sa. Ak Talen vedel o tomto, začínala som jeho postoju rozumieť o niečo lepšie. „Vy viete, že vtedy som Talena ešte zďaleka nemilovala tak ako teraz a Zain,“ preglgla som, „jeho ohromujúca ponuka...“
Erryn sa škaredo mračila. Určite pochybovala o mojom morálnom profile, ktorý tak rýchlo zlyhal a dopustil, aby som zvažovala Zainove podmienky, medzi nimi aj Talenovu smrť.
„Rozumiem,“ povedala napokon na moje veľké prekvapenie. „Som schopná porozumieť tvojmu váhaniu a nerozhodnosti, Temira. Si veľmi mladá, som si istá, že veľa iných žien by na tvojom mieste podľahlo. Ale nechci odo mňa, aby som povedala, že je všetko v poriadku.“
„Viem, že to žiadať nemôžem.“ Privrela som viečka. „Moje myšlienky boli zvrátené. Vtedy mi nenapadlo nič iné ako pokúsiť sa ho zviesť a tým ho rozptýliť. Možno preto, lebo som to chcela. Povzbudzovalo ma, ako sa na mňa pozeral. Keď sa mi to podarilo, omráčila som ho.“
„Takže zviedla, vravíš?“
Do líc mi vstúpila nechcená červeň. Pozrela som na koberec a rázne prikývla.
„Ako ďaleko ste zašli?“
„Nič sa nestalo!“ ohradila som sa náhle pobúrene. Potom som sa však zachmúrila. „Aj keď pochybujem, že Talen si to myslí tiež. To je jediný možný dôvod, pre ktorý by sa ku mne takto správal. Je veľmi žiarlivý.“
Erryn prikývla. „A Noora nenávidí. Je určite ten posledný muž na planéte, s ktorým by ťa chcel vidieť.“
„Zachránila som nám životy!“ zvolala som. „A nakoniec dospela k tomu správnemu rozhodnutiu! Ľutujem, že som si dovolila zaváhať, ale dnes som niekto celkom iný, ako som bola vtedy! Talena milujem nadovšetko! A dokonca teraz, keď..!“ zarazila som sa.
„Teraz, keď čo?“ spýtala sa Erryn.
„Ale nič,“ zamrmlala som, no už okamžite vedela, že to len tak nenechá.
„Temira!“
Znovu som pozrela do zeme. Pod jej prísnym tónom som aj tak nemala na výber. „Čakám dieťa,“ vyriekla som potichu.
Erryn sa nebezpečne zakolísala dokonca aj v sede. „Pane na nebi,“ povzdychla si. „Dievča! Prečo si mu to hneď nepovedala? Boh vie, že by ti ľahšie odpustil.“
„Nie,“ prehovorila zo mňa spupná hrdosť. „Ak chce, nech si ide. Moje svedomie je úplne čisté. Nikdy som ho nepodviedla a za svoje činy sa nehanbím ani ich neľutujem, pretože chránili jeho život. Nemám sa mu za čo ospravedlňovať. A nebudem ho prosiť.“
„Si tvrdohlavá ako mulica. Musíte sa znovu pozhovárať!“
„Dobre. Pohovorím si s ním, ak za mnou príde. Ja za ním chodiť po ďalšie odmietnutie nebudem.“
„Vyprevadila si ho tým, aby sa nevracal,“ pripomenula mi Erryn. „A dobre vieš, že on je tvrdohlavý rovnako ako ty.“
Založila som si ruky. „Potom sa obávam, že sme uviazli na mŕtvom bode.“

Od spoľahlivých zdrojov sa ku mne dostala informácia, že Zain Noor je v krajine. Erryn išla zošalieť, keď som sa ani nie hodinu po našom rozhovore zdvihla, otriasla sa a takmer bez jediného slova zamierila preč. V odchode mi skoro bránila fyzicky. Chcela vedieť, kam idem a čo mám v úmysle tentoraz. Musela sa uspokojiť s vysvetlením, že si idem vyrovnať nezaplatené účty. Aj keď sa tvárila zhrozene, pretože okamžite vedela, za kým mienim ísť, okamžite vyhlásila, že ide tiež. Rázne som ju odmietla. Chvíľu sa zdalo, že sa jej nezbavím, no napokon som to predsa len dokázala. Avšak pod podmienkou, že si vezmem ozbrojených chlapov. Proti tomu som nenamietala.
Ťahať za sebou dve autá ochrankárov mi síce drásalo nervy, no zlosť vyvažoval pocit bezpečia. Mienila som sa správať okázalo, a preto som s fanfárou škrípajúcich bŕzd vystúpila pred jednou zo Zainových najväčších a najvýnosnejších spoločností. Rozľahlá budova podniku rástla pred mojimi očami v moderných architektonických tvaroch. Do tmavomodrých okien najvyššieho poschodia som sa nedokázala pozrieť kvôli ostrému slnku. Mávla som Rasselovi, ktorý sa bez svojho partnera strážiaceho unesené dievča stal mojím najspoľahlivejším človekom, a potom odhodlane vykročila. Čierny zástup v lesklých topánkach a v tmavých okuliaroch sa roztrúsene pohol za mnou. Vošla som do budovy a v náhlom tichu, na ktoré sa premenil rozruch ustrnutých zamestnancov, som v topánkach dokonale ladiacich k môjmu bledofialovému kostýmu preklopkala po bezchybne naleštenej podlahe až k recepcii. Na šokovanú ženu obsluhujúcu sedem telefónov naraz som sa podmanivo usmiala. Prehovorila som tónom, ktorý jej rýchlo objasnil moje postavenie i sebavedomie. „Urobte všetko pre to, aby sa pán Noor dozvedel o mojej návšteve. Budem na neho čakať v jeho kancelárii.“
Recepčná len vypuľovala oči. „Pán Noor sem často nechodí, madam. V kancelárii je pán Denver, zástupca riaditeľa podni –“
„Nech je ten človek preč, kým tam prídem,“ odporučila som jej. Zízala na mňa s otvorenými ústami, až kým som nezmizla vo výťahu.
Zdalo sa, že sa mi podarilo vyvolať poplach. Keď som sa pokojne usadila v obrovskom riaditeľskom kresle, Rassel a ešte jeden ním vybraný chlap sa postavili zozadu po oboch mojich stranách a pohľady zasekli do protiľahlej steny, ktorú zjavne na život a na smrť nenávideli. Ostatní muži ostali postávať rozmiestnení po celej chodbe len neďaleko odo mňa. Pán Denver, nech už to bol ktokoľvek, sa prepadol pod čiernu zem. Kancelária bola prázdna a príjemne klimatizovaná. Vo vzduchu visela ľahká citrónová vôňa po čistiacich prostriedkoch. Jemne vlhké okraje širokánskeho stola mi naznačovali, že kým som stihla vyjsť tridsať poschodí, niekto nielenže vyhodil Denvera, ale dokonca sa aj ubezpečil, že nenájdem jedinú smietku prachu. Budovou sa muselo rozšíriť moje priezvisko.
Nudila som sa takmer dve hodiny. Už som si myslela, že Zain nechá svoju šancu nevyužitú. Iste sa mu nepáčilo pribehnúť na moje zavolanie, no s Lily vo svojej moci som si mohla dovoliť všeličo. Vedela som, že je to pravda, rovnako ako som vedela, že sa mi za to pomstí.
Kľučka na dverách poskočila. Zatajila som dych, no celkom zbytočne. Prvá tvár, ktorú som zbadala, totiž nepatrila Zainovi Noorovi.
Vošli dvaja vysokí chlapi a rýchlo sa po kancelárii rozhliadli. Vstúpili hlbšie do miestnosti, aby uvoľnili dvere ďalším osobám. Po nich sa dovnútra vnoril Fathi Baldwin. Jeho upravené blonďavé vlasy vytŕčajúce spod béžového klobúka som spoznala okamžite. Zdvihol jasno belasé oči a ihneď ich zapichol do mojej tváre, jeho chladný obozretný výraz ma varoval a zároveň vyzýval, aby som pamätala na naše chvíľkové spojenectvá, ktoré nesmú vyplávať na povrch. V okamihu sa tváril celkom inak. Nahodil ležérnu, trochu otrávenú masku.
Zain sa, prirodzene, objavil až ako zlatý klinec. S ďalšími dvoma chlapmi ako tieňmi vošiel dovnútra, akoby mu to tu všetko patrilo. Uznala som, že teraz na to právo mal.
Cez dvere sa napokon nenápadne pretlačili ďalší dvaja muži. Spoznala som v nich svojich vlastných ochrancov. Dorovnávali počty. Ostali stáť pri dverách a skameneli na soľné stĺpy.
Miestnosť bola našťastie taká priestranná, aby sa do nej pomestil všetky tie svaly. Očami som ostražito prebehla po polkruhu mužov pred sebou a napokon sa pohľadom zastavila na Zainovi. Mierne vystupoval dopredu rovno oproti mne a ruky držal prekrížené a zaťaté na prsiach, aby mi otvorene prezentoval svoju hlbokú nespokojnosť. Pozeral na mňa s jemne prižmúrenými očami.
„Sedí sa vám pohodlne?“ spýtal sa podráždene. A hrozivo. Jeho hlas znel, akoby napoly vrčal.
„Ďakujem, celkom áno,“ odvetila som pokojne. Pocity, ktoré sa ma zmocňovali pri pohľade na toho muža boli neuveriteľne zmiešané. Strach aj odvaha, nenávisť, odpor, no zároveň ľútosť. A tiež vzrušenie. Emócie preskakovali jedna cez druhú, zápasili, no ja som ich musela ovládnuť a všetky udržať na uzde. Bolo to priam životne dôležité, vzhľadom na privysokú koncentráciu zbraní v miestnosti.
„Vidím, že ste so sebou priviedli celú delegáciu,“ poznamenala som.
„To aj vy,“ uškrnul sa nepríjemne.
„Nemôžem za to, že mám takú úzkostlivú svokru. Ja mám vo zvyku brániť sa sama.“
„Áno,“ zatiahol a pritom si mimovoľne prehrabol tmavé vlasy, dotýkajúc sa miesta, kam som ho udrela. „To máte.“
„Zato vy,“ povedala som s hnevom a opovrhnutím, „nie.“ Vstala som. „Ste odporný vydierač a manipulátor, bez ktorého by bolo svetu lepšie.“
Zainovi muži sa nepatrne napli a Fathi ma prepálil divým pohľadom, v ktorom sa skrývala pravá zlosť. No ako atmosféra za Zainom zhustla, tak sa on uvoľnil.
„Vy mi lichotíte,“ usmial sa.
Potichu som si odfrkla. Pôsobil tak nenútene, až ma to miatlo. Akoby to ani nebol on, komu uniesli dcéru.
„Napokon som rád, že sme sa stretli,“ povedal. „Uvažoval som a rozhodol sa dať vám ešte jednu šancu.“ Zadíval sa na mňa tak pozorne, až som mala pocit, že mi prenikol až do duše. Nebolo to príjemné. Na chvíľku som sa cítila vydaná mu úplne na milosť. „Moje podmienky poznáte,“ dodal.
Veselo som sa uchechtla. Ten zvuk zo mňa vyletel celkom prirodzene. Znovu som sa usadila do jeho kresla, prekrížila ruky aj nohy a vytrvávala som na ňom pobaveným pohľadom.
„Chápem,“ povedal pomaly. „Dohodnúť sa teda nechcete.“
„Zle tomu rozumiete, Zain. My dvaja sa dnes dohodneme.“ Naklonila som sa dopredu a hlasno buchla dlaňou o stôl. Fathi až nadskočil. „No podmienky budem určovať ja.“
„Veľmi pôsobivé,“ užasol, no jeho vykrivené pery sa mi zreteľne vysmievali. „A odvážne.“ Podišiel o pár krokov bližšie, a keď oprel obe dlane o stôl, naklonil sa ku mne, akoby tú moju odvahu chcel okamžite potlačiť. Zrazu ma zastrašoval celým svojím telom. Vypäl sa nado mnou a pozrel na mňa z výšky. „Keď sme sa spoznali, bola si len malá sliepočka,“ povedal mi tichšie. „Nebolo to až tak dávno. Aj keď ti teraz rastie hrebienok a máš oveľa väčšiu moc – či vďaka Saxtonovi, či vďaka mne – stále si len rovnako hlúpe dievča, ustráchaná kvočka, ktorej z hniezda utekajú tí, na ktorých ti najviac záleží.“ Spokojný sám so sebou, vyčaril chladný úsmev. „Aké to je, keď ťa opustí niekto, komu si tak veľmi verila?“ pýtal sa podlo.
Srdce mi pri spomienke na Talena zapulzovalo bolesťou. To Zain ho proti mne poštval. Pozrela som na neho, výraz som si silou vôle udržala nezlomený a mrazivý. Mýlil sa vo mne. Nebola som až taká slabá.
Neváhala som sa k nemu prikloniť ešte bližšie. „Vy mi povedzte.“
Zain ustrnul. Pomaly sa narovnal a na tvári sa mu mihol temný tieň. Tiež som sa odklonila. Pohodlne som sa zvalila hlbšie do kresla a naširoko roztiahla lakte na opierkach. Moje oči ho vyzývali. Musela som mu dokázať, že aj ja viem používať nebezpečné triky. Chcela som, aby pochopil, že sa so mnou nemá zahrávať.
„Vaša návšteva u Renaty Lippertovej bola tá najväčšia hlúposť, akú ste mohli spraviť,“ povedal mi.
„Naozaj?“ Ľahostajne som zdvihla ruku a prezrela si nechty. „Mne sa nezdá.“
„Myslíte si, že sa dokážete hrať rovnako ako ja?“ Jeho škodoradostný úsmev mi hneď naznačil, že on si to veru nemyslí. „Čo povieš, Fathi? Dokáže to?“ spýtal sa, oči stále zapichnuté v mojich.
„Myslím, že pani Saxtonová sa skôr naučí levitovať,“ poznamenal unudene.
„Áno, aj ja,“ súhlasil Zain. „Takže, dopočul som sa, že ste boli taká milá a vzali ste moju dcéru na vychádzku.“ Dlane mal znovu opreté na stole vyvíjajúc na mňa nátlak. „Musím sa vám poďakovať, že ste jej pripravili tak vzrušujúci výlet. V poslednom čase sa veľa nudila.“
Prižmúrila som oči a hľadala na ňom hocakú zámku znepokojenia. Rozladilo ma, že žiadna neexistovala.
„Ak je ona vaším jediným opatrením proti mne,“ pokračoval Zain, „budem vás musieť veľmi sklamať.“ Znovu sa ku mne naklonil, no tentoraz až tak blízko, že dvaja muži za mnou položili ruky na svoje zbrane. „Ublíž jej, zbi ju, vyhladuj. Sprav čokoľvek alebo si ju nechaj,“ zašepkal mi tak potichu, že som to mohla počuť už iba ja. „Nemáš na to.“
Hľadela som na neho, do jeho chladných čiernych očí, ktoré priam kričali, ako mi neverí, že Lily dokážem ublížiť. Nemýlili sa. Zain sa to však nemohol dozvedieť.
„Buďte si istý, že si ju nechám,“ povedala som. „Tak ako ste vy držali Talena.“
Odstúpil a s rukami za chrbtom sa pomaly prešiel až k Fathimu. Vymenil si s ním veselý pohľad a potom sa prechádzkovým tempom vybral zase späť ku mne. „To predsa nie je to isté,“ povedal. „Vám na ňom nesmierne záležalo, nemám pravdu? Pokým mne na nej...“ nedokončil, iba sa posmešne usmial. Akosi príliš ma túžil presvedčiť, že Lily pre neho znamená ešte menej ako otravný kameň v topánke. „Nemáte nič. Nič, čo by vám dovoľovalo klásť si akékoľvek podmienky. Zato ja,“ zastal a predviedol celkom nový sebavedomý úsmev, „mám toho naozaj dosť.“
„To nie je pravda,“ schladila som ho. „K tomu, aby ste dosiahli, čo chcete najviac, potrebujete mňa.“
Pravdepodobne ho už omrzelo stáť, pretože podišiel dopredu a sadol si na stôl bokom ku mne. „To súhlasí,“ pokýval hlavou. „No je tu ďalšia skutočnosť, ktorá je pre vás isto veľmi znepokojivá. Bez ohľadu na všetko ostatné, práve teraz napredujem tak rýchlo, že vy, a už vonkoncom nie Saxton, ma nedokážete zastaviť. Okrem toho,“ povedal naozaj spokojne, „krachujete.“
„Ešte nie,“ pretisla som cez zovreté zuby.
„Je to neodvratné, to dobre viete. Teda... za predpokladu, že neprijmete moje podmienky.“
„Tak to je tá posledná vec, čo by som...!“
„Prepustil som vášho manžela z mojej dobrej vôle,“ pripomenul mi. „Aby sme mohli ľahšie dospieť k dohode.“
Vstala som. „Ste sviniar. Vzali ste môjho muža, no vrátili niekoho celkom iného.“
Zain s ďalším povrchným úsmevom pokrčil plecia.
„Všetko ste mu povedali. Prečo?“ zúrila som náhle. Nedarilo sa mi ovládať.
„Aby ste rozhodovanie nemali priťažké,“ odvetil. „A ešte preto, že sa mi to zdalo zábavné.“
Len som na neho zazerala. Stále sa so mnou zahráva. Prečo to však robil a rovno mi neublížil, to som netušila. Túto bitku som však musela vyhrať ja.
„Teraz odíďte,“ povedala som pevným hlasom. „Želám si s pánom Noorom hovoriť osamote.“