Saxton Love Company 4

Tá najtrápnejšia chvíľka z toho celého predstavenia nebol náš obrad a dokonca ani malý bozk. Bola to tichá cesta z kostola.
Sedeli sme v jeho kvetmi a stuhami zdobenej limuzíne a viezli sa do úchvatného letného sídla Saxtonovcov, ktoré malo byť odteraz mojím novým domovom. Nepáčilo sa mi, že to bude práve to miesto, keďže mi pripomínalo stretnutie so Zainom Noorom. No to bola asi jediná výhrada, ktorú som voči nemu mala. Bolo honosnejšie ako naše. Možno to, že mi v ňom bude samej smutno, sa vyváži jeho luxusom. Na chvíľku.
Usadili sme sa od seba čo najďalej. Bola som nepokojná. Pila som suché martini a nie prvé. Talen vyzeral maximálne znudený. Hľadel von oknom, ani na mňa nepozrel, a jeho neprítomný výraz ma pomaly začínal vytáčať. Kvôli tomuto hlupákovi som sa od rána celé hodiny chystala a trápila? Ak sa mu ani takto nepáčim natoľko, aby mi venoval aspoň jeden pohľad, viac som spraviť naozaj nemohla. Rozčuľovalo ma, že som mu celkom ľahostajná. Netrápila som sa so všetkými prípravami tak veľa, aby som si potom od neho vyslúžila len nepríjemnú dávku ignorácie.
„Páčia sa vám moje šaty?“ spýtala som sa ho a uprene na neho pozrela, keď som sa nahla a odložila svoj prázdny pohár.
Keď ma začul, konečne na mne spočinul očami. „Nie.“
Nenechala som sa vyviesť z miery. Aspoň navonok nie, pretože v predstavách som ho už desaťkrát zavraždila. Hodiny skúšania, trápenia a mučenia pani Marizzovej a on povie len nie.
„A radšej už prestaňte piť.“
„Dnes ste zvlášť neznesiteľný.“
„To bude asi preto, že som si pred polhodinou vzal za ženu drzú ropuchu.“
„Somár!“ takmer som vykríkla. „Čo si to dovoľujete?“
„Vidíte? Už ste opitá.“
„Nie som opitá! Som rozčúlená!“
„Aká novinka,“ zamrmlal si sám pre seba a znovu sa s povzdychom otočil k oknu.
Mala som toho dosť. Nikdy som od neho nežiadala, aby sa ku mne správal milo a ani som nepredpokladala, že sa bude. No aspoň slušnosť či maličká úcta by v jeho tóne neboli na škodu. Zdvihla som pohár, ktorý som si medzitým znovu naplnila a jeho obsah mu vyšplechla rovno do tváre.
„Zbláznili ste sa?!“ vykríkol prekvapene.
To mal za drzosť.
„Čo to robíte?!“
Keď na mňa zúrivo pozrel a z mokrej tváre mu ešte stále kvapkalo, nemohla som sa zdržať. Veselo som sa rozosmiala.
„Je vám to smiešne?“ spýtal sa a prižmúril oči.
Pri ďalšom smiechu som sa zmohla iba na horlivé prikyvovanie.
Talen vzal fľašu červeného vína a pokojne si z neho nalial. Keď som zbadala jeho plný pohár, smiech ma akosi prešiel.
Pozeral na mňa a po perách sa mu tiež začínal rozťahovať jemný úsmev. Zlomyseľný.
„Ó, nie. To nie, neopovážte sa, lebo... Nie!“ skríkla som, keď ma zrazu oblial. Zatvorila som oči a ruky zdvihla pred hlavu, no bolo to zbytočné, pretože nemieril na tvár.
„Vy idiot!“ zvreskla som na neho. „Zošaleli ste?!“
Na snehobielych svadobných šatách sa mi rozpíjala obrovská červená škvrna. Zúrila som.
„Tušíte vôbec, koľko tie šaty stáli?! A ako budem teraz vyzerať pred všetkými tými ľuďmi?!“ V dome na nás totiž už čakala hostina.
„Máte pravdu, nie je to symetrické,“ povedal a oblial ma celou fľašou.
Užasnuto som vykríkla a pozrela si na šaty. Boli celkom zničené. Až ma zamrazilo pri žalúdku. Za toto mi zaplatí. Pomaly som k nemu zdvihla svoje hrozivé oči. Hnusák, aký je! Ešte sa na mňa bude vyškierať tým svojím krásnym úsmevom.
Počkala som tak tri údery srdca a potom na neho zúrivo skočila.
„Ty hnusný tupec! Idiot! Neznášam ťa!“ kričala som nepríčetne a mykala ním, keď som ho schmatla za sako. Bola som ako šialená. Ešte nikdy sa nikomu nepodarilo takto ma rozčúliť. Kopala som ho kolenami, kam som len zasiahla a zúrivo ho báchala po hlave.
„Prestaň, ty bláznivá!“ volal. Vykríkla som, keď ma schmatol za vlasy a začal ma za ne šklbať.
Mlátili sme sa a oblievali, až sa triaslo celé auto. Ešte nikdy som sa z nikým nepobila a nebola som si celkom istá, či to udieranie sa po hlavách, polievanie sa šampanským a ohadzovanie sa najrôznejšími druhmi vyberaných pochúťok, naozaj skutočná bitka bola. Obaja sme boli ako blázni a keď sme sa po desiatich minútach ukrutného boja vyčerpane zvalili na pohodlné sedačky ďaleko od seba, nevládali sme ani dýchať.
Zúrivosť zo mňa akosi opadala a až teraz mi dochádzalo, akú spúšť sme to okolo seba vyrobili. Preboha, správala som sa ako pomätená.
Otočila som hlavu a pozrela na Talena. Šaty mal celkom zničené, rovnako ako ja, a hruď sa mu divo dvíhala. Aj napriek tomu, že som do mlátenia toho grobiana vložila aj dušu, na tele mal ledva jeden škrabanček. Ja som okrem toho, že som prišla o zopár vlasov, bola tiež úplne v poriadku. To sa o mojom výzore však povedať nedalo. No nevadí, pretože Talen vyzeral rovnako bezútešne ako ja.
Sledovala som, ako si zdvihol ruku k tvári a prstom si zotrel z líca vanilkový krém.
„Mmm, toto je dobré,“ zamrmlal si, keď ho ochutnal. „Máme ešte?“
„Pozrite sa. Čo som slúžka?“
Nadvihol sa a naozaj sa natiahol k stolíku, na ktorom ešte pred vojnou bolo jedlo. Zamračene hľadel na ten strašný neporiadok, až sa mu napokon skutočne podarilo nájsť dva malé košíčky plné krému. Keď sa potešil, vyzeral ako malý.
„Dajte mi jeden,“ povedala som mu.
„V žiadnom prípade,“ odvetil mi mumlavo, lebo jeden už jedol. Kým si však do úst stihol vlažiť aj druhý, natiahla som sa k nemu a vychmatla mu ho z prstov.
„Hej!“ zvolal podráždene, keď som ho zjedla. „To bolo moje!“
„Sme manželia, takže sa delíme o všetko,“ pobavila som sa. Úsmev mi však zamrzol na tvári, keď som cez okno zazrela blížiace sa sídlo. Rady ľudí boli už na mieste, prichystaní privítať mladomanželov.
Pozrela som na Talena. „Asi máme problém.“
Vyzrel von oknom a jemne stiahol obočie. „Aha.“
Sledovala som, ako vytiahol mobil a bleskovo napísal a poslal správu. Potom zaklopkal na stenu za sebou a Bobovi, nášmu šoférovi, nakázal, nech zíde z hlavnej príjazdovej cesty a ide zozadu. „Vybavené,“ oznámil mi.
Onedlho sme sa už plichtili k bočným dverám domu. Zbadala som pred nimi nervózne postávať Erryn, moju novú svokru. Práve keď sme vystúpili z auta, dobehla aj Ria a v rovnakej tmavej rovnošate ešte jedna žena, ktorú som zatiaľ nepoznala.
„Slečna!“ zhíkla Ria a hneď sa mi aj ponáhľala naproti. „Ste v poriadku?“
Keď ku mne pribehla, schytila mi natrhnutú sukňu, pretože sa mi plietla pod nohy a podala mi ruku, aby som sa nepotkla.
„Áno, neboj sa. Cestou sme mali... len takú malú nehodu,“ vysvetlila som a rýchlo zazrela na Talena.
„Vyzeráte strašne,“ povedala nepríjemne Erryn. Možno o našej nehode vedela viac, ak bola správa určená pre ňu. Vyzerala nahnevane, akoby sa každú chvíľu mala pustiť do karhania, že sme ako malé deti, a že naše správanie je neprístojné. Koniec-koncov, mala by pravdu.
„Poďte, slečna Temira. Musíte sa prezliecť,“ vravela mi Ria, ktorá ma už poháňala dovnútra. Druhá žena už rovnako obskakovala Talena.
„Ponáhľajte sa,“ nakázala im Erryn, „hostia už čakajú.“

„Zbláznil si sa? Prečo tak vyvádzaš, Talen? Odkedy si ju stretol, vôbec ťa nepoznávam!“ hnevala sa matka. Sedela v kresle a sledovala, ako mi Lali pomáha obliecť si nové, čisté šaty. Vyzeral som tak nemožne, že musela privolať aj ďalších ľudí. Naraz mi upravovali vlasy, nechty a snažili sa zamaskovať malú modrinu na mojom čele. Vzal som si ženu so skutočne tvrdým lakťom.
„Tak si nemala naliehať, aby som sa s ňou oženil! Vieš, ako ju neznášam. Len sa pozri, čo vyviedla!“
„A ty si sa jej ani nedotkol, však?“
„Obliala ma a potom na mňa skočila!“ bránil som sa.
„Možno chcela ďalší bozk.“
„Skôr mi odhryznúť hlavu.“
„Tak dosť! Nevyhováraj sa. Myslela som, že si už dosť starý na to, aby si chápal, že ženu čo si si práve vzal, nesmieš oblievať, ohadzovať jedlom a ani jej doničiť šaty, za ktorých cenu by sme mohli založiť ďalšiu firmu!“
„Prečo, platila si za ne zo svojho osobného účtu?“
„Ja nie, ale ty, drahý synáčik.“
„Čože?!“
„Čo je tvoje je už aj jej, rozumieš?“ vysvetlila mi ako decku.
„Dobre, dobre, matka,“ už sa mi ju nechcelo počúvať, „jedny šaty.“
„Prečo ste sa pohádali?“ spýtala sa pokojnejšie.
V skutočnosti som ju najskôr urazil ja. Nemohol som si pomôcť.
„Nehovor, že ju neznášaš. Všimla som si, ako si sa zatváril, keď si ju uvidel.“
No do pekla.
„Vyzerala skutočne očarujúco,“ pokračovala a začala sa nadchýnať. „Tak veľmi vám to spolu pristalo. Obaja ste boli nádherní.“
„Och, matka, prestaň s tým.“ Už som jej mal po krk. Rozprávala nezmysli. „Nemám ju rád a ani nebudem. Prestaň si namýšľať, čo nie je. Povedal som ti, prečo si ju beriem. A už to mám. Hneď zajtra sa vraciam do Londýna.“
Vstala. Tvárila sa, akoby som ju urazil. „A kedy sa vrátiš?“
„Neviem. O pár mesiacov.“
„A čo tvoja žena?“
„Čo by s ňou bolo? Môže si robiť čo len chce. Vieš, že ma to absolútne nezaujíma.“
„Vytiahol si ju z jej domu a preč od rodiny a teraz ju necháš samú?“
Otočil som sa k nej a škaredo na ňu zazrel. „O čo ti ide, matka? Prečo sa tváriš, akoby si nerozumela, že jediné čo pri nej cítim, je zlosť?“
„Zlostný bozk by vyzeral inak ako ten pekný, čo si jej dal,“ vyhlásila víťazne.
Tak na toto som jej už nevedel nič povedať.

Ria ma rýchlo vyvliekla zo zničených šiat a keď som sa trochu poumývala a z vlasov si vyčesala zvyšky jedla, pomohla mi obliecť sa do druhých.
„Slečna, čo ste to stvárali?“ vravela, kým si nešťastne prezerala dotrhanú látku mojich svadobných šiat. „Toľká škoda,“ nariekala.
„Cestou sem sme si skočili do vlasov. Nenávidím ho ešte viac. Prečo sa nemôže správať aspoň trošičku slušne? Prečo mi musí ničiť život?“
„Udrel vás, slečna?“ zhrozila sa Ria.
Pokrčila som čelo a pozrela na vlastnú zachmúrenú tvár v zrkadle veľkého šatníka. „Nie. Poriadne ma vyťahal za vlasy, ale ináč mi vôbec neublížil, ani sa ma nedotkol.“
„Tak vidíte, slečna, predsa nie je taký...“
„Ale je! Otrasný! Netuším, ako s ním teraz zvládnem ďalšie tri hodiny medzi všetkými hosťami. Ak ho uvidím, určite znovu dostanem strašnú chuť jednu mu...“
„Slečna! Prečo ste taká prísna? Určite to boli len nejaké malé nezhody.“
Povzdychla som si. „Ria, bol to dobrý nápad? Hľadela som len na zisk a vôbec nevzala do úvahy svoj vlastný život.“
„Nekomplikujte si ho, slečna. Skúste sa nerozčuľovať. Lali, pôvodná zamestnankyňa v tomto dome, mi o pánovi rozprávala. Je to tichý, zdržanlivý a veľmi seriózny muž. V skutočnosti nerozumiem, prečo ho tak veľmi neznášate, slečna.“
„To ti povedala?“
„Áno, slečna. Stará sa o neho už dlho a dobre ho pozná. Vraví, že je to dobrý človek. Mimoriadny. Dbá o druhých a hlavne o svoju rodinu, odkedy mu umrel otec.“
„O tom silno pochybujem, Ria. Ja som videla len jeho záporné stránky. Naozaj rád mi ich predvádza.“
„Len zatiaľ, slečna. Spoznáte aj tie dobré, určite.“
Zdvihla som bradu a otočila sa k nej. Bola som hotová a pripravená vrátiť sa k hosťom. „Dúfam, že na ňom nebudem musieť spoznávať už absolútne nič a hneď ako sa oslava skončí, zmizne preč a už sa mi nikdy neukáže na oči. A ešte niečo, Ria...“ zastala som tesne pred dverami a ešte raz na ňu pozrela. „Odteraz už žiadna slečna... Volaj ma pani Temira.“

Talen mi nevraživo ponúkol rameno, keď sme sa spolu chystali zísť schodiskom do priestrannej haly plnej nedočkavých ľudí. S kyslým výrazom som ho prijala. Dúfam, že tam dole je dosť alkoholu na to, aby som zvládla prežiť oslavu začiatku môjho zničeného života. Ak sa odo mňa vyžaduje, aby som bola po boku tohto somára, nezaobídem sa bez zopár pohárikov. Obávala som sa, že pri ňom stratím nervy a pred všetkými prítomnými ho na verejnosti prefackám. No presne to by si zaslúžil.
Zbežne som si ho prezrela. Za tak krátky čas sa dokázal premeniť zo špinavého strašidla na zámožného mladého pána. Bol znovu dokonale upravený. Dlhšie pramienky lesklých vlasov, ktoré mu len pred chvíľou strapato odstávali do všetkých smerov, mal teraz voľne zopnuté. Vyzeral veľmi pekne, možno rovnako dobre ako v kostole...
„Čo je?“ spýtal sa podráždene, keď si všimol, že na neho pozerám. Okamžite som sa odvrátila a líca mi jemne sčerveneli kvôli skutočnosti, že ma prichytil.
„Ostalo mi niečo vo vlasoch?“
„Nie,“ povedala som rýchlo.
„Nechcete si zo mňa znovu vystreliť, však nie? Nerád by som ostal na posmech...“
„Vravím, že tam nič nemáte. Pozerala som len na...“ zháčila som sa. „Vlastne na...“
„Dobre. Ale ak ste ma oklamali, neželajte si ma.“ S tým ma potiahol dopredu tak náhle, až som sa skoro potkla a zletela zo schodov.
„Vy hlupák!“ hnevala som sa, keď som sa ho musela zachytiť.
„Teraz na mňa zvalíte vinu aj za to, že ste neohrabaná čaptoška, čo nevie ani chodiť?“
„To by sa vám páčilo, však?! Keby som sa skotúľala po schodoch ako zemiak a tam dole sa pred všetkými rozpleštila na zemi! Želáte si len, aby som sa zosmiešnila!“
„Priznávam, že by som sa náramne pobavil,“ usmieval sa, ako si to predstavoval, „ale k tomu, aby ste sa strápnili, nepotrebujete moju pomoc. Stavím sa, že to dnes večer zvládnete aj úplne sama.“
„Ste otrasný! Dúfam, že odídete hneď po oslave, pretože ja nie som ochotná dlhšie vás tu znášať!“
„Chcel som odísť až ráno, ale akosi ste ma prehovorili,“ odsekol mi. „No okrem toho, neopovažujte sa ma vyhadzovať z vlastného domu. Ale určite, čo som si to vlastne myslel? To sa na vás dokonale hodí! Nebývate tu ani desať minút a už ste schopná všetko si privlastniť!“
„Lenže odteraz je toto aj mojím domovom, takže ma budete rešpektovať, a keď vám vravím, že máte vypadnúť, tak...!“
„Rešpektovať, vravíte? Nemalo by to byť vzájomné?“
„Odmietam mať v úcte niekoho, kto ma nazval sprostou kobylou!“
„Stále nerozumiem, prečo vás tak nepomenovali rodičia už pri narodení.“
„A vás drzý hlupák?“
„Pretože mám dvadsaťtri rokov a predčasne vyštudovaných päť univerzít. Zato na vás by ma neprekvapilo, keby ste sa každý deň na obed chodievali pásť von na lúku.“
„Ja som tiež študovala, keby ste nevedeli.“
„A čo? Ako sa vydať z prospechu a následne z partnera vycucať život? Musím uznať, že zatiaľ si počínate skutočne perfektne.“
Nestávalo sa mi to často, no predsa len som teraz stíchla a namiesto toho, aby som mu niečo zúrivo odvrkla, ostala som mlčať.
Neušlo mi, že na mňa zvedavo pozrel. Asi som ho prekvapila.
„Viete... ja... naozaj som sa vždy chcela vydať z lásky.“ Ani neviem, prečo som mu to chcela tak povedať. V hĺbke srdca ma to veľmi bolelo.
Chvíľu som si myslela, že bude ďalej zapárať, no zrazu som ho začula len si potichu povzdychnúť.
„Aj ja som to tak chcel.“
Táto chvíľka mi pripadala už príliš osobná. Na niečo také som pri ňom nebola zvyknutá. Radšej som ju rýchlo ukončila, znovu si prevesila ruku cez jeho rameno a ponáhľala sa dolu za hosťami.

Hneď ako sme boli medzi ľuďmi, obaja sme sa zázračne premenili na krásny, seriózny pár. Snažili sme sa držať si od seba odstup, ako to len bolo možné. Skutočnosť, že sa nenávidíme, sa nám podarilo úspešne zatajiť. Všetci si mysleli, že naša strohosť a krátke nevyhnutné dotyky sú len prejavom veľmi vysokej zdvorilosti. Našťastie si nikto nevšimol našu odmeranosť ani malú pretvárku. Dokonalo sme pôsobili aj pri našom prvom tanci. To, čo sa však hosťom najviac páčilo, bolo pre nás priam utrpenie.
Talen mal ruku na mojom páse položenú tak zľahka, že sa ma ledva dotýkala. Kým hostia videli jemnosť a nežnosť, ja som na rozdiel od nich správnejšie vytušila odpor a zhnusenie. Nechcel so mnou tancovať, no ja som na to bola rovnako.
Našťastie sa naše utrpenie rýchlo skončilo, keď ho vystriedal môj otec. Hľadela som za Talenom, ktorý sa práve pustil do tanca s Erryn. Aj keď bol jeho dotyk len celkom jemnučký, mala som pocit, akoby ma na chrbte ešte stále pálil. Hneď mi to bolo jasné! Moje telo na neho reaguje alergickou reakciou.
„Ste prekrásny pár,“ nadchýnala sa neskôr jedna z Erryniných kolegýň. „Na vás hneď vidno, že sa veľmi ľúbite.“
Ja aj Talen sme sa naraz usmiali. Samozrejme, znovu si nikto neuvedomil, že až príliš pobavene.
„Som si istá, že budete mať krásne deti! Však mám pravdu, Erryn? Obaja sú takí pekní...“
Talenovi až zabehlo šampanské. Ja som sa síce pri tejto poznámke snažila zachovať rozvahu, no moje neposlušné líca predsa len jemne zružoveli.
„Na to je ešte trošičku skoro, nie?“ spýtala som sa a rýchlo sa strojene zasmiala. „Okrem toho, ešte som neuvažovala nad tým či vôbec chcem mať deti.“
„Ale to by bola neuveriteľná škoda. Talen, neskôr jej určite dohovor, dobre?“ priateľsky sa na nás usmiala a potom odišla za svojím manželom.
„To sa mi určite len sníva,“ počula som vedľa seba Talenov tichý podráždený tón. Celkom som rozumela, že sa pri takej hrôzostrašnej predstave takmer udusil.
„Aj z rozumného manželstva sa môžu narodiť deti.“ Erryn pri nás ešte stále stála. „Aj vy by ste to mali neskôr zvážiť. Dokonca by som povedala, že to bude potrebné. Komu chcete odkázať všetky tie spoločnosti?“
„Prestaň s tým, matka,“ zavrčal na ňu Talen. Už by som sa na ňu osopila aj ja, aj keby to nebolo veľmi vhodné, no mala som čo robiť so svojou červenou tvárou. Prečo ma to tak strašne znervózňuje?
„Žiadne ďalšie manželské reči, dočerta!“ hneval sa na Erryn ďalej. „Je to jasné?“
„Mám povedať Lali, aby pripravila dve alebo len jednu spálňu?“ uťahovala si.
„Matka!“
Och, bože, prečo nám to všetci robia? Ja som s ním nechcela mať vôbec nič spoločné a teraz máme jeden dom, rovnaké meno a naši známi nám už dokonca plánujú deti.
Čo sa všetci zbláznili?
K dobrej nálade mi veru neprispel ani šok, ktorý ma čakal, keď som sa pozrela k dvom práve prichádzajúcim hosťom. Moje srdce vynechalo jeden úder.
Rýchlo som sa priklonila k Talenovi a potichu mu nahnevane zašepkala. „Čo tu robí Zain a ten jeho spoločník?“
Jeho tvár sa takmer nebadane zachmúrila. Tiež sa obzrel.
„Matka?“ oslovil Erryn cez zaťaté zuby. „Prečo dopekla dostal pozvánku?“
„Preto, pre čo vždy,“ odsekla. „Nemysli si, že som to spravila s radosťou. No dobre vieš, že by to vyvolalo zlé ohlasy. Možno by sa dokonca urazil.“
Talen si pobavene odfrkol. „Len ma sleduj. Tomu, aby sa urazil, sa nijako nevyhneš. Sám sa o to postarám,“ vyhlásil a už aj vykročil k mužom.
„Talen!“ pokúsila sa ho zastaviť Erryn. Keď videla, že je to zbytočné, obrátila sa na mňa. „Temira, drahá, prosím, skús ho zadržať. Ak toho muža vyprovokuje, môžeme sa dostať do ťažkostí. Nemôžem uveriť, že je taký nerozvážny a tvrdohlavý.“
Nechcela som sa k nim pridať ani za nič na svete, no mala som veľmi zlý pocit, že ak to nespravím, Talen sa skutočne nezdrží. Občas bol oveľa prchkejší ako ja.
Prikývla som, aby som ju upokojila a rýchlo sa za ním vybrala. Dohonila som ho práve včas, aby som mohla zabrániť jeho nezdvorilému privítaniu. Už stál oproti mužom.
„Sme veľmi šťastní, že sa vám podarilo prísť aj napriek všetkým vašim povinnostiam,“ povedala som rýchlo a usmiala sa. Takéto rozhovory som mala nacvičené už perfektne.
„Ach, áno, áno, dobrý večer,“ pozdravil nás Zain. Vyzeral dobre. Luxusné sako, drahé hodinky a na tvári dokonalý zdvorilý úsmev. Odkedy som však poznala aj jeho nekalú stránku, jeho prívetivosť mi pripadala až trápne umelá. Ako to, že som si to nevšimla?
„Musím priznať, že to bolo veľmi veľké prekvapenie, však Fathi?“ usmieval sa ďalej. Hľadel priamo na mňa. „Keď sme sa všetci videli naposledy, vyzeralo to skôr na to, že sa pobijete a nie vezmete.“
„Prvý dojem občas býva celkom omylný,“ povedala som.
Zain ma svojimi pozornými očami prevŕtal ešte viac. Možno si moje slová dokázal vysvetliť aj na inom príklade ako mojom manželstve. Chvíľu ma pozoroval, no potom sa na jeho tvári zjavil nový záhadný výraz. Stále sa jemne usmieval.
„Ste ešte očarujúcejšia ako pri našom prvom stretnutí,“ zalichotil mi. Potom pohľadom preskočil k Talenovi. „Určite vám nebude prekážať, ak vám túto krásavicu ukradnem na jeden tanec, však?“
Talen už otváral ústa, a podľa toho ako sa tváril, usudzovala som, že mu niečo škaredo odvrkne a dokonca bude proti jeho nápadu. Tak som rýchlo chytila Zainovu vystretú ruku a súhlasila som skôr, akoby Talen niečo také stihol. Hlasno som sa zasmiala, aby som Zaina uistila, že jeho lichôtky zabrali presne tak, ako na to bol zvyknutý. Dovolila som mu, aby ma odviedol na parket a snažila sa všemožne presvedčiť svoje srdce, aby sa upokojilo. No márne. Keď ma rozhodne chytil a začal ma popri jemnej hudbe viesť, znervóznela som ešte viac. Bola som si istá, že je to na mne aj vidno.
Potichu som prudko vydýchla, keď ma Zain stisol silnejšie, akoby sa patrilo. Ovládol ma ten najhorší pocit. Veľmi rýchlo som zistila, že naň mám plné právo.
„Ako si ho presvedčila?“ začula som jeho tichý hlboký hlas neďaleko od svojho ucha. „Mal sa predsa spojiť so mnou a nie s podradnou firmičkou tvojho otca. Musela si sa veľmi snažiť, však? Na čo si ho zlákala, ty malá pobehlica? Na dlhé nohy alebo len na peknú tváričku?“
Celkom som zmeravela. Keby ma stále neviedol, ani by som sa nepohla.
„Alebo je za tým ešte niečo? Je ti vďačný? Alebo je tvojím dlžníkom?“ Až mi zaryl nechty do chrbta. „Počula si niečo, čo si nemala?“
Keď som sa jemne strhla, len som mu tým všetko potvrdila. Nemohla som si pomôcť. Už som bola napoly šialená od strachu. Snažila som sa očami vyhľadať Talena. On by pochopil. No obaja sme už zastali, pretože pieseň skončila.
Zain sa ku mne nepatrne nahol a venoval mi nekonečne zlostný pohľad. Po chrbte mi prebehol mráz. Oči sa mu len tak leskli.
„Ešte sa uvidíme,“ povedal mi mrazivo. Pustil ma a pokojne odišiel.
Ostala som v strede sály stáť ako obarená. Srdce mi búšilo a do stiahnutých pľúc som ledva dokázala vohnať nejaký vzduch. Toto je veľmi zlé.
Ani som sa nenazdala a po mojom boku sa zjavil Talen.
„Ten ničomník. Ak sa tu nechcel zdržať dlhšie ako päť minút, nemusel chodiť vôbec,“ počula som jeho rozčúlený tón. „Len sa pozrite, už aj odchádza. Načo sa vôbec unúval?“
Ja som mala asi lepšiu predstavu ako on. Zain Noor neprišiel len tak bezdôvodne. Teraz som už vedela, že ma potreboval zastrašiť a to sa mu aj perfektne podarilo.
Zo všetkého mi prišlo nevoľno. Dnešný deň bol až príliš náročný. Od rána som bola rozrušená, nervózna a Talen svojím jedinečným správaním len úspešne znásoboval moje podráždenie. A nakoniec ešte aj Zain... Keď sa mi zatočila hlava, rýchlo som sa zhlboka nadýchla, pretože som sa zľakla, že omdliem. No nepomohlo to a pred očami mi predsa len všetko potemnelo.
„Temira?“ začula som ešte vedľa seba. „Temira!“
Naozaj ma oslovil menom?