Saxton Love Company 5

Ledva som ju zachytil. Keď zatvorila oči a podlomili sa jej kolená, zarazil som sa a srdce mi nervózne poskočilo. Odpadla!
Okolo sa už ozývali prekvapené aj vystrašené hlasy ľudí, ktorí si to všimli.
„Temira.“ Položil som jej ruku na tvár. Horela.
„Talen! Čo sa stalo?“ Prihnala sa k nám matka a taktiež Sonnetovci, ktorí s obavami hľadeli na svoju dcéru.
„Omdlela,“ vysvetlil som im rýchlo. „Zavolajte lekára.“
Nečakal som a zdvihol ju na ruky. Aj cez jej šaty som cítil, akú má horúcu pokožku. Čo sa jej stalo? Vôbec som si nevšimol, že by jej niečo bolo. Žeby v tom mal prsty Zain?
Pri tej predstave mi až zovrela krv. Videl som, ako jej niečo rozpráva.
Razil som si cestu k schodisku. Ľudia rýchlo ustupovali a zarazene na nás hľadeli. Ponáhľal som sa. Srdce mi poskakovalo ako šialené, no prečo? Prišlo jej len trochu nevoľno a zamdlela. To sa stáva. Keď si oddýchne, určite bude v poriadku. Neviem, prečo si vôbec robím také starosti. Ráno odlietam.
„Lali!“ zvolal som, keď som sa už náhlil po chodbe. „Lali! Prines studené obklady!“
„Pane! Čo sa stalo? Je pani v poriadku?“ Bežala mi naproti.
„Áno, je. Len to prines. Už si prichystala izby?“
„Zatiaľ len vašu, pane.“
„Dobre. Ponáhľaj sa. A zavolaj aj jej slúžku.“
„Áno, pane.“ Zmizla za rohom. Ešte som počul jej uponáhľané kroky.
Zobral som ju rovno do svojej spálne. Taká otrava. Dnes som si chcel poriadne oddýchnuť. O krátku chvíľku na to, ako som ju položil do postele, pribehli obe ženy.
„Pane, postaráme sa o ňu,“ povedala mi Temirina slúžka a už ma aj vyháňala z izby. Z mojej izby.
„Pošlem za vami lekára,“ oznámil som im podráždene. Potom som ich nechal a rýchlo vyšiel z miestnosti.

Prečo by som si o ňu mal robiť starosti? Pomohol som jej, zavolal lekára a prepustil jej svoju izbu. Spravil som všetko, čo sa patrilo. Prečo sa potom cítim rovnako mizerne?
Bol som za matkou a tá ma uistila, že sa postará o hostí. Oslava bola už aj tak pri konci. Trochu ma prekvapilo, že spolu s ostatnými odišli aj Temiriny rodičia. Nezaujíma ich, čo povie lekár? Možno mali zajtra niečo dôležité, rovnako ako ja v Londýne, no aj tak mi to pripadalo zvláštne.
Pokúšal som sa trochu si oddýchnuť, no bolo to bezúspešné. Po rozume mi stále chodil Zain. Neprišiel preto, aby hovoril so mnou alebo s matkou? Bol som si istý, že keď sa dozvedel, že sme od dohody s ním napokon odstúpili a spojili sa so Sonnetovcami, poriadne sa vytočil. Už som z jeho strany čakal nejakú špinavosť a nie zdvorilé gratulácie. Keď odišiel tancovať s Temirou, ja som ostal s Baldwinom. A ten vyzeral rovnako pokojne. Čudoval som sa, že mu Zain nenakázal vyhrážať sa mi, alebo ma aspoň zastrašiť. No bol som si istý, že ich rozvaha je len maskou. Musia zúriť... a niečo chystať.
Zdalo sa mi zvláštne, že sa lekár zdržuje v mojej spálni už tak dlho. Nepokojne som vydýchol a zdvihol sa z pohodlného kresla, v ktorom som sa márne snažil zadriemať. Nebol som nervózny, vôbec nie. Naspäť k mojej izbe ma viedla určite iba zvedavosť.
Mal som šťastie. Už som bol takmer pred dverami, keď sa zrazu otvorili a na chodbu doľahol lekárov hlas. Dával ženám posledné rady.
„Čo je s ňou?“
Muž sa ku mne ihneď otočil. Asi som ho prekvapil.
„Och, pán Saxton,“ vydýchol. „Ale ste ma vyľakali.“
„Je chorá?“ Už som vedel, že duševne bola, no možno je aj fyzicky.
„Nemusíte sa obávať, nič vážne to nie je,“ uistil ma lekár. „Jej pomocníčka mi povedala, že už od rána bola mimoriadne rozrušená a nervózna. Nie je to nič čudné,“ usmial sa, „svadobný deň je veľká udalosť a najmä pre ženy. Potrebuje si poriadne oddýchnuť a upokojiť sa. Bude úplne v poriadku.“
„Ďakujem.“
Lali už vyšla von a ponáhľala sa za lekárom, aby ho odprevadila. Ostal som stáť neďaleko otvorených dverí.
Musím sa s ňou rozlúčiť? Moje lietadlo odlieta už o dve hodiny. Už viem, že jej nič nie je, a že keď sa vyspí, bude znovu rovnako neznesiteľná a nazlostená ako vždy.
Uvedomoval som si, že tam stojím a váham už zopár dlhých minút. Zbláznil som sa? Proste odídem. Nemám s ňou nič spoločné.
Akoby sa môj mozog celkom oddelil od tela a napriek tomu nad čím som práve premýšľal, namiesto toho aby som sa otočil, vykročil som vpred.
„Pane, počkajte,“ prihnala sa ku mne slúžka, hneď ako zbadala, že som vošiel do izby. „Pani Temira už odpočíva, práve som ju vyzliekla. Nahnevá sa...“
„Choď,“ nakázal som jej.
„Ale pane...“
„A zatvor za sebou.“
Videl som, že váha, na napokon počúvla. Ešte raz pozrela na svoju pani a potom odišla.
Naozaj som sám nerozumel tomu, čo tu robím. Nemusím jej nič povedať... ani ju len pozdraviť. Nemusím sa o ňu vôbec zaujímať.
Pozrel som na druhý koniec izby.
Temira ležala na širokej posteli a priesvitné viečka mala pevne zatvorené. Vyzerala, akoby spala, no tomu sa mi nechcelo veriť. Veď diabol nikdy nespí.
No presvedčil som sa, že je to pravda, keď som k nej podišiel bližšie. Bola prikrytá až po bradu a jej dych bol pomalý a pravidelný. Tvár mala takú peknú a pokojnú, že som ju takmer ani nespoznával.
Chcel som sa jej spýtať na Zaina. Mám ju zobudiť?
Sadol som si vedľa nej. Vôbec som ju nevyrušil. Keby bola skutočne hore, už by na mňa vyletela a strašne sa rozzúrila.
Chvíľu som ju sledoval. Nespala tak pokojne, ako sa mi na prvý pohľad zdalo. Čelo jemne krčila, akoby ju sny zaviedli do nejakých nepríjemných situácii, alebo akoby si robila starosti. Dokonca niečo mrmlala. Keď som to začul, napadlo mi iba to, že je ozaj rozkošná. Nebola ako besná fúria. Vyzerala ako... anjelik. Presne ako vtedy v kostole.
Zamumlala o čosi hlasnejšie a nepokojne sa prevalila na bok. Keď sa zahniezdila, deka jej skĺzla z pliec a zohla sa jej až niekde pod pásom.
Keď som ju zazrel, okamžite som sa odvrátil. Zbadal som jej šaty prevesené na stoličke. Až som si capol ruku na svoju páliacu tvár. No do frasa, tá je ale pekná.
Prevalila sa naspäť na chrbát a keď jemne zakopala nohami, usúdil som, že jej je teplo, pretože prikrývku celkom odhodila nabok.
Líca ma pálili ako ešte nikdy, keď som na ňu pomedzi prsty pozeral. Spala len v bielizni. V mojej posteli. Bola krásna, neúnosne príťažlivá a dokonca už aj legitímne moja.
Ak na to všetko hľadím takto... a odmyslím si, že keď je plne pri vedomí, nedokážem ju vystáť... možno by som mohol...
Pomaly som k nej natiahol ruku a odmietol počúvať svoj zdravý rozum, ktorý mi kričal, že som zošalel, ak som sa nechal opantať len jej krásou. Je to len klamstvo, v skutočnosti je to zlostná a urážlivá baba. Nič pôvabné a ani lákavé...
Ruku som zľahka položil tesne nad jej koleno a pomaly ju pohladil po stehne. Srdce mi v hrudi divo skákalo. Nádhera. No ak sa teraz zobudí, zaručene prídem o hlavu.
Keď sa jemne usmiala, nemohol som z nej spustiť oči. Čo mi to urobila?
„Ria...“ zamumlala potichu, „chcem sa vrátiť domov.“ Jej pokojná tvár aj jemný hlas posmutneli. Stavím sa, že toto by dojalo aj Zaina, takže som sa vôbec nehanbil.
Pohladkal som ju po bruchu. Jej pokožka bola teplá a veľmi jemná. Ako je možné, že ma tak veľmi priťahuje? Veď ju nenávidím... Nemôžem ju... ani len vystáť...
Myšlienky sa mi pri pohľade na ňu trhali.
Temira jemne pokrčila nos a zhlboka sa nadýchla. „Ria...“ mumlala si, „prečo voniaš celkom ako...“ Viečka sa jej slabo zachveli a mňa zachvátila nervozita. Rýchlo som z nej stiahol ruku.
„Celkom ako...“ povedala jasnejšie a zrazu otvorila oči. „Talen!“

Vyvaľovala som na neho oči a absolútne nechápala, prečo vidím práve jeho. Kde som? Čo sa stalo? Bolí ma hlava. Bola som taká zmätená ako už dávno nie.
Zrazu som zamrzla. Pohľad mi skĺzol z jeho tváre a pozrela som sama na seba.
Až som zajačala.
Talen nadskočil a rýchlo sa postavil.
Okamžite som schytila prikrývku a pretiahla si ju až cez hlavu. Takto ma videl?
„Ty perverzák!“ kričala som spod deky hystericky. „Čo robíš?!“
„Nejač, ty hlupaňa!“ počula som jeho podráždený hlas. „Nič som nerobil!“
Zasypala som ho toľkými nadávkami, až sa dobrú chvíľku vôbec nemohol dostať k slovu.
„Aké pôvabné,“ zašomral, no urážky mi nevrátil.
„Prečo na mňa čumíš?! Ako si si dovolil sem vôbec...!“
„Toto je moja izba,“ oznámil mi.
Zasekla som sa. Hovorí pravdu? Čo tu potom hľadám? A prečo som takmer nahá v jeho posteli? Až som sa striasla.
„Omdlela si a pripravená bola len táto izba, jasné? Chcel som len pomôcť. Bol tu aj lekár. Povedal, že si v poriadku, len unavená. A že sa máš poriadne vyspať.“
„Prečo mi tykáš?“
„A ty mne?“
Vykukla som spod prikrývky. Stál vedľa postele a uprene na mňa hľadel. Chce zo seba teraz spraviť pána starostlivého?
„Prasa,“ zahundrala som urazene a znovu sa pred ním skryla. Schúlila som sa a spod hrubej deky mi trčala iba noha. Och, taká hanba. Videl ma bez šiat.
„Nemáš za čo,“ zavrčal. „A nič si nenamýšľaj. Vyzliekli ťa slúžky. Ja nemôžem za to, že sa takto rozvaľuješ v mojej posteli. Prišiel som sa pozrieť či si hore a iba povedať, že už odchádzam.“
„Do Londýna?“
„Nie, na pole. Ideš tiež? Už sa ti chce na pašu?“
„Videla som, ako si na mňa zízal,“ podpichovala som ho. „Odkedy sa ti tak páčia kravy?“
Na chvíľu stratil reč.
Bola to pravda? Ako dlho sa na mňa pozeral? Znovu som sa zahanbila, no našťastie moje červené líca nevidel, keďže som bola ešte stále schovaná pod prikrývkou.
„Nerob si nádeje,“ povedal napokon pobavene. „Si naozaj škaredá. Ani som nepredpokladal, že to bude až také zlé.“
Jeho urážka ma pichla pri srdci. Rovnako ako pred chvíľkou on ani ja som nevedela, čo povedať. Nepáčim sa mu? Škaredá?
„Čoskoro mi letí lietadlo, takže...“ vravel povrchne. „Snaž sa nezničiť môj dom a nevyvolávaj tu konflikty. A hneď ako ti bude lepšie, láskavo sa presuň do svojej izby.“
Jeho hnusný tón ma dráždil čoraz viac. Už ho nemienim počúvať.
Posadila som sa a šikovne si okolo seba omotala prikrývku.
„Kam si myslíš, že ideš?“ počula som jeho podráždený tón za chrbtom.
„Preč odtiaľto,“ oznámila som mu hrdo. „Aby si mohol mať na duši pokoj.“ Vstala som. Bolo mi jedno, že som bosá, že prakticky netuším, kam mám ísť, a že sa mi točí hlava.
Prekvapene som vydýchla, keď ma zozadu nečakane schmatol, zdvihol na ruky a znovu položil do postele.
„Pusti ma!“ hnevala som sa a mykala ako divá. „Čo to robíš?“
„Tu ostaneš.“
„Čo som pes?!“
Kým som lomcovala celým telom, silno ma pridŕžal. Čo si to dovoľuje? Znovu potrebuje výprask? Uvoľnila som si ruku a švacla ho po hlave.
„Hej!“ zvolal.
Švacla som ho znovu.
„Tak toto si prehnala.“ Schytil mi ruky a jediným mocným trhnutím ma vyvliekol z prikrývky. Keď som zapišťala, víťazne sa uškrnul.
Takú som ho kopla do chrbta, že sa hneď prestal usmievať, a keď sa zvalil vedľa mňa, schmatla som vankúš a začala mu ho zúrivo prášiť o hlavu.
On rýchlo schytil druhý a vtedy sa začal skutočný boj. Udierali sme sa, kam sa len dalo a vykrikovali po sebe, že sme už o jedinú minútu boli až nahluchlí.
Vankúše sa potrhali a nás zavalila záplava peria. Vírilo všade okolo nás a onedlho sa nám zamotalo aj do vlasov. Podlo som ho udrela do brucha, a keď prekvapene vydýchol, využila som svoj okamih a rýchlo ho prisadla. Roztrhla som ďalší vankúš a jemné perie mu vysypala rovno do tváre.
„Otvor ústa,“ bavila som sa. Len slabo som si uvedomovala, že náš hnev sa už dávno zmenil len na hru.
Talen nadvihol hlavu a prudko ňou potriasol. Kúdol peria sa okamžite rozvíril zas. Na chvíľku sme obaja prestali. Perie sa všade okolo nás jemne hojdalo vo vzduchu a pomaly klesalo k zemi. Pozerala som mu do tváre a začínala vnímať jeho dotyk. Keď som si mu sadla na brucho, chytil ma za boky a teraz ma pod jeho rukami koža príjemne pálila.
Ani som nevedela ako a zrazu som bola v rozpakoch. Čím dlhšie bolo ticho, tým rýchlejšie mi bilo srdce.
„Čo ti povedal Zain?“ spýtal sa ma.
Okamžite mi odľahlo, že prerušil tú zvláštnu chvíľu. Keď som si však uvedomila, na čo sa spýtal a čo mi tým pripomenul, znovu som znervóznela.
„Myslím, že vie... že som ho vtedy tajne vypočula. Netuším, ako to zistil.“
Talen jemne prižmúril oči. „Čože?“
„Zdá sa, že je trochu nahnevaný.“ Zvraštila som tvár. „Bol naozaj desivý. V podstate nepovedal nič, no jeho výhražný tón mi stačil. Naša spolupráca ho veľmi nepotešila.“
„Vôbec by som sa neprekvapil, keby chystal nejakú pomstu.“ Talen sa posmešne usmial, aby mi ukázal, ako ním pohŕda, a že ho ani takáto predstava nemôže zastrašiť. „Domyslel si, že sme ho odhalili. A určite sa mu nepozdávalo, že sme si za partnera vybrali práve vás. Možno si myslí, že sme tak urobili z vďačnosti kvôli vášmu varovaniu.“
„Presne to mi povedal. No mal aj druhý tip.“
„Aký?“
„Že som ťa zviedla.“
Zasmial sa. Nič však nepovedal. Jeho ruky som cítila ešte intenzívnejšie.
„A nazval ma pobehlicou,“ dodala som.
„Čudujem sa, že si mu tam pred všetkými nedala jednu facku,“ zabavil sa Talen. „Mňa by si udrela.“
„To si buď istý,“ vyhlásila som a zazubila sa.
„Ó, už som aj zabudol, ako sa ti Zain strašne páči,“ povedal zrazu podráždene.
„Neznášam ho.“ A bojím sa ho, dodala som v duchu. „Myslíš... myslíš, že niečo plánuje?“
„Určite,“ unudene si povzdychol. „Tak ako vždy.“
„Neobávaš sa? Možno je to kriminálnik.“
Natiahol za mňa jednu ruku a chytil ma za vlasy. „Čo sa deje? Dostala si strach?“ Pobavene mi dlhé pramene poťahal. „To sa ti nehodí.“
„Nemám strach!“ zahorela som okamžite. „Nedovoľuj si!“
Nad mojím príkrym odvrknutím sa len znovu pobavil. „To je lepšie.“
Podráždene som na neho zazerala. Ako to len znovu dokázal, že ma tak neskutočne vytočil? Prečo sa vôbec snažím byť na neho milá?
Nahnevane som si odfrkla a už sa aj chystala, že túto čudnú situáciu ihneď ukončím, no zarazila som sa, keď ma Talen odmietol pustiť.
Pozrela som mu do očí. „Čo robíš?“

Sám som nevedel. Cítil som sa s ňou tak dobre ako s nikým. Myslel som si, že dokáže byť len odporná, no keď mi ukazovala aj svoje príťažlivé a zaujímavé stránky, miatla ma.
Len pred chvíľkou sme sa asi prvýkrát v živote rozprávali bez toho, aby sme na seba vrieskali. Už aj to bola pomerne mätúca zmena. Obával som sa, že keď sa zas rozčúli, k čomu by skôr či neskôr určite prišlo, znovu mi bude pripadať rovnako divá a neznesiteľná ako vždy. A práve teraz na mňa hľadela tými svojimi sivými horiacimi očami, ktoré boli verne plné hnevu a podráždenia.
Nič sa však nedialo. Aj keď som cítil, že ma to jemne vytáča, ešte stále som v nej videl aj všetko to dobré, čím ma dnes očarila. Pocit, že je len hnusná protivná ženská, sa vôbec nedostavil. Neobyčajná vznetlivosť a prchkosť jej len pridávali na atraktivite. Robili ju zaujímavou, úplne nevšednou a odlišovali ju od ostatných žien. Od všetkých.
„Tem,“ pustil som jej jemné vlasy a pohladkal ju po chrbte.
Prekvapením celkom zmeravela. Zazerala na mňa a v jej tvári sa odrážal zmätok. Rozumel som jej. Doteraz som ju oslovoval ako hlupaňu, sprostú kobylu, drzú ropuchu a podobne. Taká dôverná prezývka bola po tom všetkom určite šok.
Zrazu len zatvorila oči. Aj keď to vyzeralo ako dobré znamenie, už som sa mohol naučiť vždy sa spoliehať na jej výbušnosť. Najprv len jemne pokrčila čelo, čo mohlo značiť aj úporné premýšľanie, no keď sa jej hlboké vrásky prehĺbili a ona napokon podráždene skrivila celú tvár, už to bolo jasné.
„Ty somár!“ zajačala rozzúrene a vlepila mi kvalitnú facku. „Čo si myslíš, že kto som? Toto nebudem robiť! Aj keď sme sa vzali, nemusím, lebo sme sa dohodli!“
Zliezla zo mňa a šmarila mojím smerom všetky vankúše, čo prežili.
„Ria!“ zvreskla.
„Prečo zase robíš cirkus?“ povzdychol som si a vankúš, čo po mne hodila, si silno pritlačil na hlavu, aby som aspoň trochu stlmil jej škriekanie.
Že vraj vyčerpaná a potrebuje oddychovať... To určite.
„Ria!“
Toto som za také očarujúce až tak nepovažoval. Začínala vo mne prebúdzať podráždenosť. Znovu.
„Pani Temira, čo sa deje?“ zisťovala pohotovo jej slúžka, keď vbehla do izby.
„Moja spálňa! Už je pripravená?“
„Nie, pani,“ povedala jej rýchlo. Bola celá popletená a očami skákala zo mňa na obrovský neporiadok naokolo. To perie bolo hádam všade. „Myslela som si, že ju dnes večer už určite nebudete potrebovať, tak som...“
„Ale potrebujem ju. Hneď!“
„Isteže, pani. Okamžite to zariadim.“
Keď sa Temira natiahla po svoje šaty, Ria k nej rýchlo pobehla a pomohla jej prevliecť ich cez hlavu. Popritom jej z vlasov vyťahovala perie.
„Poďte so mnou, pani. Hneď to bude, nebojte sa.“
Temira na mňa vrhla ešte jeden zlostný pohľad a potom rýchlo zmizla spolu s Riou.

„Pani, lekár povedal, že si musíte oddýchnuť. Čo ste to zase stvárali?“
„To kvôli nemu,“ soptila som si potichu. Už som ležala v druhej posteli a v rukách nervózne žmolila kraj svojej prikrývky.
„Znovu ste sa pochytili?“ robila si Ria starosti. „Veď ste sa len vzali, pani, a dnes ste sa bili už druhýkrát.“
„Teraz to bolo iné,“ hundrala som. „Teda zo začiatku nie. Tie vankúše sme potrhali spolu, ale potom...“
„Čo sa stalo, pani?“
„On si dovoľoval!“
Ria nevyzerala tak pobúrene, akoby mala. Len si potichu povzdychla.
„Pani Temira... ste veľmi pekná žena. Prečo vás to tak prekvapuje? A dokonca ak vás videl vyzlečenú, je len pochopi...“
„Lenže! Lenže! My sme sa dohodli! Veď aj ty vieš, ako to medzi nami bolo.“
„Je to len muž, pani. Ak sa mu páčite, potom pre neho taká dohoda nemusí nič znamenať.“
„Povedal mi, že som škaredá.“
„Nechcel vás len nahnevať?“ usmiala sa.
Voľky-nevoľky som musela oduto súhlasiť. „Chcel.“
Ria mi napravila veľký vankúš. „Už sa netrápte, pani. Radšej si dobre oddýchnite. Pán sa musí vrátiť do Londýna, však? Možno ho už ani nestretnete.“
Ľahla som si a zatvorila oči. Pri takej myšlienky sa mi hneď zaspávalo ľahšie.

Ráno som vstala oddýchnutá a svieža. Z bolestí hlavy ani zlej nálady neostalo vôbec nič.
Moja nová posteľ bola pohodlnejšia, ako som bola zvyknutá. Možno preto som mala taký pokojný a bezsenný spánok.
Ria mi pripravila horúci kúpeľ a potom mi pomohla obliecť sa. Mala som dobrú náladu aj napriek tomu, čo všetko som včera prežila. No akoby to všetko bola už uzavretá kapitola. Najhoršie som si pretrpela a teraz sa môžem pokojne venovať svojmu udomácňovaniu sa v novom dome. Ešte som ho nevidela celý a ani jeho okolie. Tým pádom som mala program určite na celý deň.
„Máte dobrú náladu, pani,“ potešila sa Ria, kým ma česala. Možno to usúdila z toho, že som si chcela obliecť tie najfarebnejšie šaty, aké som len v šatníku mala. „Lali už určite pripravuje niečo dobré na raňajky. Ste už hladná?“
„Áno. Včera som toho veľa nezjedla. Iba vypila,“ usmiala som sa.
„Bol to náročný deň, pani Temira,“ povzdychla si. „No už je po všetkom.“
„Konečne, Ria!“ potešila som sa. „Posledný mesiac bol naozaj hrozný!“
„Tak teraz vás čaká zaslúžený oddych, pani,“ vravela mi. Posledný raz mi prečesala vlasy a nechala ich voľne rozpustené. Presne tak, ako som to mala rada. „Dokonca aj váš otec sľúbil, že si môžete vziať voľno. Zdá sa, že starať sa o obchody je teraz jedna báseň.“
„Sme v lepšej situácii,“ súhlasila som. „Ale ja rada pracujem.“
„Isteže, pani, ale aj tak si teraz doprajte pokoj. Veď ste videli, ako to včera dopadlo. Prišlo vám zle, lebo ste boli vystresovaná.“
„Dobre, Ria,“ uistila som ju. „Neboj sa. Dožičím si trochu voľna.“
„Poďte, zavediem vás do jedálne,“ ponúkla sa mi, keď odložila hrebeň na toaletný stolík. „Je naozaj krásna, už ste ju videli?“
„Ešte nie. No viem si ju predstaviť.“ Všetko tu bolo veľmi priestranné a luxusne zariadené. Veľká jedáleň iná určite nebude.
Presvedčila som sa, že som mala pravdu, keď sa usadila k stolu. Prišlo mi však trochu smutno. Okolo seba som mala more prázdnych stoličiek. Dokonca ani Erryn a ani moji rodičia mi neostali robiť spoločnosť. Iste, rozumela som tomu, že ich pracovné povinnosti sú neskutočne dôležité, no predsa len... Nikdy som nebola až takáto sama.
Za chrbtom som už začula blížiace sa kroky. Bola som naozaj zvedavá, čo mi donesú. Ria síce Lali ako kuchárku naozaj vychválila, no môj žalúdok sa o jej schopnostiach už túžil presvedčiť sám.
Hneď vedľa mňa za vrchstolom zahrmotala stolička.
„Á, dobré ráno.“
Zmeravela som. Ten známy pobavený hlas sa mi zaryl hlboko do uší. To nemôže byť skutočné... To sa mi len sníva!
„Ako si sa vyspala?“
Privrela som oči a hlasno si povzdychla. Prečo? Prečo, keď som sa tak dobre zobudila?
Talenov hlas bol pokojný a úplne vyrovnaný. Počula som, ako zašuchotal novinami, keď si ich spokojne rozložil.
„Nemal si byť náhodou v Londýne?“ Naozaj som sa snažila, aby môj hlas vyznel rovnako nenútene ako jeho. Nedala som ním najavo, že sa vo mne práve hromadí obrovská chuť schmatnúť ho za vlasy a nasilu ho odtiahnuť až na letisko.
„Zmena plánu,“ oznámil mi. „Rozhodol som sa, že tu nejaký čas ostanem.“