Saxton Love Company 6

„To teda neostaneš!“ zvolala som vytočene a Talena tým tak prekvapila, až sa takmer pooblieval horúcou kávou, ktorú mu práve Lali doniesla.
„Povedal si, že odchádzaš, takže sa láskavo zdvihni, prestaň mi ničiť chuť do jedla a okamžite sa prac na letisko!“
„Aké krásne ráno,“ zamumlal si ironicky a znovu si otvoril noviny.
„Ignoruješ ma?!“
Pokojne sa napil.
Tak toto bol vrchol. Tento deň sa začal tak nádejne a zrazu je po všetkom. Rozzúrene som vstala od stola a takmer prevrátila stoličku. Ako som dupotala preč, naschvál som do Talena drgla. Keď som začula, ako zajačal, predpokladala som, že mi to vyšlo, a že sa poriadne popálil.
„Pani, počkajte!“ počula som za sebou volať Riu, ktorá práve vyšla z kuchyne. Lali sa už prihnala k svojmu pánovi a začala ho rýchlo utierať. „Vaše raňajky! Včera ste nič nejedli! Lekár povedal...“
„Už nie som hladná!“ odbila som ju jednoducho a rozrušene sa vyvalila von z jedálne.
Aj keď som jej klamala, radšej by som týždeň hladovala, ako sa pozerať na toho neznesiteľného hlupáka ešte čo i len o chvíľočku dlhšie. A keď som si ešte spomenula na včerajší večer! Stačilo, aby ma videl bez šiat a okamžite zabudol na to, že ma nenávidí. Je to len jeden obyčajný povrchný a hnusný chlap. Ako náhle mám na sebe šaty, už ma znovu ignoruje. No to je nechutné. S ním v žiadnom prípade neostanem.
Utekala som naspäť do svojej izby. Túžila som utiecť oveľa ďalej, no s trpkosťou som si uvedomovala, že nebolo kam. K rodičom ísť nemôžem. Už to nebol môj domov a bola som si istá, že keby som sa tam znovu zjavila, oni by mi to veľmi jasne naznačili.
Toľký hnev sa začínal meniť do neznesiteľnej ľútosti. Čo som to so svojím životom porobila? Z očí sa mi valil nezastaviteľný prúd horúcich sĺz. Zvalila som sa na posteľ.
Ja som nikdy nezvykla plakať. Ako ma k tomu mohol ten hlupák Talen donútiť? Teraz ho nenávidím ešte viac.

Ponáhľal som sa za ňou a ani si to nevšimla. Taká bola rozrušená. Možno som k nej bol skutočne prihrubý. Netušil som, že nezáujem znáša ešte horšie ako urážky a nadávky. Rozbehla sa do svojej izby a hlasno za sebou zatresla dvere.
Tak teraz si ma vypočuje, bláznivá jedna! Až som sa strhol od bolesti, keď som schytil kľučku jej dverí. Mal som ju spálenú kvôli tej prekliatej káve. Nie, vlastne kvôli Temire.
Už som chcel bez klopania vtrhnúť dnu a dobrovoľne čeliť za to jej ďalšiemu hnevu, no niečo ma zastavilo.
Začul som ju plakať.
Až ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomil, že to mám na svedomí ja. Zneistel som. Jej tiché vzlyky sa mi zarývali hlboko do mozgu ako nejaký krásny žalospev. Mám ju utešiť? A čo jej poviem? Skôr by som ju len ešte viac rozrušil. Určite by sa znovu rozhnevala, keby som ju tak videl. Potichu som si povzdychol a nechal som ju tak.
Radšej už pôjdem. Včera mi znovu volala Dalamis, aby sa uistila, že budem presný. Ak nechcem nahnevať ešte ďalšiu bláznivú ženskú, radšej sa poponáhľam.

Zo svojej izby som vykukla až poobede. Ďalšie trucovanie jednoducho neprichádzalo do úvahy, pretože žalúdok sa mi už bolestivo skrúcal hladom. Poriadne som sa vyplakala, vyzúrila a znovu som to bola ja, pripravená a odhodlaná zničiť hocakú prekážku, čo sa mi pripletie do cesty. Všetku zlosť, ktorú som v sebe dusila, som vypustila von a konečne sa jej zbavila. Hneď sa mi dýchalo ľahšie.
Kým som zišla z poschodia, obzerala som sa do všetkých strán po obrovskom dome. Nikde nebolo ani živej duše.
„Ria!“ zvolala som, keď som vošla do jedálne. „Kde si?“
Z kuchyne sa ku mne rýchlo prirútila drobná osôbka v tmavej rovnošate, no nebola to Ria, ako som čakala. Jemne sa mi uklonila Lali.
„Pani Saxtonová, želáte si obedovať?“ spýtala sa ma rýchlo.
„Áno. A volaj ma, prosím, pani Temira.“ Sadla som si. Počkala som, kým ma obslúžila.
„Kde je môj podarený muž?“
„Pán odišiel, pani Temira. Nechal vám odkaz.“
„Aký?“
„Že ide na letisko.“
Prekvapila som sa. Takmer mi zabehla jemná krémová polievka. „Na letisko?“ zopakovala som neveriacky.
Lali len prikývla.
Čo to malo znamenať? Naozaj odišiel? Rozmyslel si to a predsa len sa rozhodol vrátiť do Londýna? Možno ho presvedčila naša ranná hádka. Musel si aj sám uvedomiť, že to jednoducho nebol dobrý nápad. My a spolu? Taká absurdita... Nezmysel.
No nepovedal mi ani slovo. Určite si správne myslel, že keby mi znovu prišiel na oči, len by ma rozčúlil.
„Nepovedal ti, kedy sa vráti?“ Dúfam, že tak o pár rokov, nie mesiacov. Alebo ešte lepšie, nikdy.
„Nie, pani Temira.“
„Dobre teda, prosím si druhý chod. A trochu vína.“ Na oslavu.
Hneď som mala lepšiu náladu. Jedlo mi veľmi chutilo a do prázdneho žalúdka som toho zvládla napratať dvakrát viac ako zvyčajne. Pripila som si na svoje dobré zdravie. Hlavne na to duševné.
„Povedz Rii, že som išla k bazénu,“ nakázala som Lali, keď som dojedla. Teplý slnečný deň ma lákal von. Nevedela som si predstaviť príjemnejší popoludňajší oddych, ako ľahnúť si k vode na slnko. Po tvrdom boji som sa Talena napokon predsa len zbavila. Konečne som už mohla byť celkom pokojná.

Kúpala som sa v horúcich lúčoch. Cítila som, ako mi teplo presakuje cez kožu až hlboko do tela. Jemná vôňa úžasného opaľovacieho mlieka, ktoré mi Ria doniesla, pekne rozvoniavala všade naokolo. Pomaly som dýchala a s pevne privretými viečkami si vychutnávala pokoja.
„Vuhuuu!“
Až som sa strhla a srdce sa mi takmer zastavilo, keď som začula nadšený krik. Šokovane som sa posadila a neveriacky civela na dievča v žiarivo červených plavkách, ako strmhlav letí z mostíka rovno do bazéna.
Aj ja som zajačala, keď mi na rozhorúčenú kožu dopadla špliechajúca studená voda. Čo to do pekla malo znamenať? Kto to je?
„Prepáč!“ Mávala mi so širokým úsmevom, keď sa vynorila a priplávala k okraju. „Ahoj, ty si Temira, však? Temira... Temi... Tem! Tem, Tem! Si veľmi pekná, určite budeme dobré kamarátky, som si istá! Ja som Dalamis, ale môžeš ma volať Dali.“
Mlela, mlela a mlela. Ústa sa jej nezastavili, aj keď dobre videla môj zarazený výraz.
„Hmm, je ti niečo?“ spýtala sa opatrnejšie. Pozorne sa na mňa zadívala a prestala sa tak zoširoka usmievať. Vyliezla z vody a pribehla priamo ku mne. „Tem?“
Zaklipkala som očami. „Kto si, preboha?“
Chvíľu na mňa nechápavo hľadela, no zrazu sa usmiala rovnako veselo ako pred chvíľkou.
„Dali,“ zopakovala. „Tal ti o mne nič nepovedal?“
Ešte stále som bola priveľmi prekvapená na to, aby som tomu rozžiarenému asi pätnásťročnému dievčaťu povedala celú súvislú vete. Len som pokrútila hlavou.
„To je ale hlupák!“ zvolala zrazu a ja som až nadskočila. Keď som však začala prikyvovať, znovu sa usmiala.
„Lali povedala, že si pri vode. Chcela som ťa vidieť. Len teraz som prišla,“ chrlila bleskovo.
Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a potom sa znovu pozrela na dievča. Už som tušila, s kým mám do činenia. Miatol ma iba jej vzhľad a povaha. Mokré blonďavé vlasy, veľké modré oči a šibalská tvárička akoby ani nepatrili do Saxtonovskej krvnej línie.
„Si Talenova sestra,“ objasnila som nahlas sama pre seba. „No čo tu robíš?“
„Veď vravím, že som práve prišla. Mama mi dovolila, aby som vás navštívila a Tal bol po mňa na letisku. Tak veľmi som chcela prísť na svadbu, ale mama povedala...“
„Počkať, počkať, počkať,“ zastavila som ju rýchlo a jemne hystericky sa zasmiala. „Talen bol na letisku iba po teba? Chceš povedať, že neodletel do Londýna?“
Nechápavo naklonila hlavu. „Nie,“ zamrnkala. „Tal sa práve napcháva v kuchyni.“
Nebezpečne mi stúpol tlak. „On sa... práve... napcháva v kuchyni?“
Prikývla trochu neisto, pretože sa jej môj tón akosi nezdal. Určite však netušila, že jej veľký brat sa práve dostal do ohrozenia života.
„Ospravedlníš ma na chvíľočku? Pokojne si zapláv, aj tak si už celá mokrá.“
Po tvári sa jej rýchlo roztiahol nový úsmev, keď znovu prikývla.
Ustrážila som pred ňou svoj výraz, no v skutočnosti som bola taká rozrušená, že som sa neobťažovala ani zabaliť do osušky a okamžite zamierila späť k domu.

„Talen!“ začul som známy hysterický tón. „Talen! Kde si, ty idiot?!“
„Du zom!“ zakričal som jej späť s plnými ústami. Už som počul, ako dupoce jedálňou a mieri dozadu do kuchyne, kde som sa zašíval a kradol Lalino jedlo. V duchu som si nastavil časomieru na desať sekúnd a spustil odpočítavanie blížiacej sa apokalypsy.
Do dverí chladničky udrela tak silno, že keby som sa neuhol, celý by som v nej skončil. Vedel som si celkom živo predstaviť, ako by ma poriadne podusila a pomrazila, kým by ma znovu pustila von.
„Ty!“ zahrmela.
„Zdravím.“ Napriek jej výrazu, ktorý mi nahováral, že keby mohla práve teraz mať jediné želanie, neváhala by ho vyplytvať na moju smrť, som sa na ňu pozrel celkom pobavene.
„Čo to má znamenať?!“
„A čo presne myslíš?“
„Nemal tu byť nikto a zrazu sú tu dvaja!“
Zasmial som sa. „Si len v plavkách. Čo keby si prestala hysterčiť a trochu sa obliekla?“
Do líc sa jej nahrnula červeň. Pohľadom švihla po bielej zástere, ktorá visela vedľa kuchynskej linky. Natiahla sa po ňu a rýchlo si ju prevesila cez hlavu. Škoda. Mal som ostať ticho.
„Videla si Dalamis?“
„Hej. Keď vletela do bazéna ako šialená, skoro som dostala porážku.“
„Dúfam, že si na ňu nevrieskala. To si neprajem.“
Pokrčila čelo a pomaly zažmurkala. „Ty si to... nepraješ?“
Ach nie, znovu ma ide chytať za slovíčka. Keď sa vzadu pri dverách mihlo niečo červené, zaostril som k nim. Tá malá zvedavá potvora.
„Ako sa opovažuješ rozkazovať mi?! Čo si myslíš, kto si?!“
„Nevykrikuj, prosím ťa. Je nedeľa.“
„Čo tu ešte stojíš?! Vezmi to dievčisko a prestaň mi konečne ničiť život! Alebo ju tu pokojne nechaj, mne je to jedno. Hlavné je, aby si vypadol ty!“
„Bude tu asi týždeň,“ oznámil som jej.
„Dobre. Je milá. Ja to s ňou prežijem. Prajem ti šťastnú cestu.“
Nad jej zúfalstvom som sa mohol už iba zasmiať. Neznáša ma. Jemne som sa k nej priklonil a svoj hlas stíšil až do šepotu, aby nás Dalamis nepočula. Temira však nevedela, že nás odpočúva, preto ju moje konanie trochu zaskočilo a vyviedlo z miery.
„Vyjasnime si to, áno?“ vydýchol som potichu a jemne prižmúril oči. „Ak by si to náhodou nevedela, záleží mi na tom, aby sa tu moja sestra tento týždeň, ktorý strávime všetci pekne spolu, cítila dobre. Snaž sa nevyvádzať a správať sa aspoň trochu priateľsky. Bolo by to to najmenej, čo by si mohla urobiť.“
„A čo by bolo najviac?“ spýtala sa – našťastie – rovnako potichu. „Keby som si k tebe v noci ľahla?“
Až ma zašteklilo v žalúdku. Ak sa ma len snaží vyviesť z miery, nepodarí sa jej to. Pevne som schytil uväzovacie pásy zástery, ktorú mala na sebe. Bleskovo som ich obtočil raz okolo nej a napokon okolo svojho pásu. Za chrbtom som si ich silno stiahol.
„Prestaň!“ vzbúrila sa, keď sa ku mne pritisla. Nútili ju k tomu tenké motúzy zástery, ktoré nás zviazali dokopy. „Zbláznil si sa?“
„Ak chceš odísť, pokojne to rozviaž sama.“
Rýchlo zistila, že k tomu, aby to spravila, ma musí objať. Tvár jej sčervenela. Chvíľku som si myslel, že sa hanbí, no to milé prekvapenie mi zničilo zistenie, že v skutočnosti zúrila. Vyzerala, že na mňa navrieska. Preto som bol taký prekvapený, keď sa ku mne pevne pritisla ešte viac a bez váhania zdvihla ruky, aby mohla nahmatať uzol na mojom chrbte a čo najrýchlejšie sa vyslobodiť.
Pri mojom pobavenom úsmeve sa rozčúlila ešte viac. Nemohol som si pomôcť, keď opierala svoju mäkkú hruď o moju.
Konečne sa jej to podarilo. Odskočila odo mňa, strhla zo seba zásteru a bez varovania mi ju natiahla na hlavu.
„Hej!“
„Tak ti treba, ty hlupák!“ Pevne ju uviazala. Schmatla ma za plecia a potočila na mieste. Okrem toho, že som absolútne nič nevidel sa mi rýchlo zakrútila hlava. Keď ma konečne pustila, zatackal som sa dopredu a nepekne vrazil pravdepodobne do chladničky.
Začul som jej zvonivý smiech.
Rýchlo som sa spamätal a látku si stiahol z hlavy. Pošúchal som si bolavé čelo.
„Vidíš, aký si nemožný?! Tentoraz si to naozaj prehnal! Skutočne netuším, o čo ti ide, ale mám toho dosť! Ak nevypadneš ty, odídem z tohto domu ja! Nemali sme žiť spolu! A ani nebudeme! Tak sme sa nedohodli!“
„Kto tu hovoril o niečom takom?! Jednoducho som len chcel... stráviť trochu času so svojou sestrou! Áno, takže prepáč...“ chcel som sa okolo nej prešmyknúť, no na moje veľké prekvapenie ma silno sotila a nedovolila mi prejsť.
„Nová spoločnosť nepotrebuje takéhoto riaditeľa. Ak to nemieniš brať vážne, postarám sa o to, aby som ťa o ten post pripravila.“ V očiach sa jej zablýskalo. „Rozumieš?“
„Môžem ťa uistiť, že to beriem vážne,“ zasyčal som jej do tváre. „Situácia je pomerne dobrá a môžem si dovoliť pár dní obchody riadiť na diaľku. Neskôr takáto možnosť už nebude, preto som sa rozhodol využiť túto jedinečnú príležitosť na to, aby...“
Zvedavo skrútila obočie.
„Aby som mohol byť chvíľu so svojou malou sestrou,“ dokončil som trochu pobavene. Azda si nemyslela, že sa priznám.
„Ako dlho?“ vyštekla.
„Veď ti vravím, že len pár dní. Najviac týždeň.“
Potichu zvažovala, akú ujmu jej môže spôsobiť toľký čas v mojej blízkosti. Napokon však porazenecky vydýchla.
„Dobre,“ vyhlásila. „Ale do ničoho ma neťahaj. Robte si čo len chcete, len ma nechajte na pokoji, je to jasné? Ak tu aj budete pár dní, nemusíme sa vôbec stretávať, takže...“
„Tem!“
Obaja sme až nadskočili, keď sa k nám privalila Dalamis. Úplne som na ňu zabudol.
„Tal mi sľúbil, že sa si so mnou pôjde zajazdiť. Musíš ísť tiež!“
Očakával som, že ju okríkne alebo jej niečo hnusné odvrkne, no tým viac som ostal zaskočený, keď sa na ňu len prívetivo pozrela.
„Ale ja neviem jazdiť, Dali. Ber si brata a nohavice a dobre sa zabav.“
„Prosím,“ skuvíňala. „Poď s nami. Vyberieme ti Maxa, on je celkom krotký, však, Tal? Rýchlo sa to naučíš.“
„Ja naozaj...“
„Ak nepôjdeš, nebudem sa s tebou rozprávať!“ vyhlásila Dalamis a urazene si zložila ruky na hrudi, keď sa jej otočila chrbtom.
Len som zdvihol obočie a pozrel na Temiru. Pravdepodobne by jej aj vyhovovalo, keby sa s ňou tá malá otrava nerozprávala a ignorovala by ju. Naozaj som sa pobavil nad grimasou, akú vystrúhala za chrbtom trucujúcej Dalamis.
„Dobre,“ povedala napokon. „Pôjdem tiež, ale len na chvíľku, áno?“
Dalamis sa k nej so žiarivým úsmevom otočila späť.

Opatrne som vsunula ľavú nohu do strmeňa a silno sa odrazila zo zeme. Nebolo to tak, že by som na koni ešte nikdy nesedela, no s jazdením som veľmi veľké skúsenosti nemala. Ja som sa pred rokmi, na rozdiel od Saxtonovských detí, ktoré trávili čas behaním po vonku, ako povedala Erryn, venovala hraniu na klavír a učeniu cudzích jazykov.
Usadila som sa v sedle. Keď môj kôň ostal stále pokojný, trochu smelšie som sa zahniezdila.
„Tem!“ začula som zvolať Dalamis. Obzrela som sa.
Dievča sa ľahko vyšvihlo na bielu kobylku a vzalo do rúk opraty. V dlhých jazdeckých nohaviciach, čižmách a s malým bičíkom pripnutým pri páse, už nepôsobilo tak pobláznene. Bola to mladá dáma.
Jemne popchla svojho koňa dopredu. „Tem! Maxo je lenivec. Poriadne ho kopni, jasné? Lebo sa ti nikdy nepohne.“
„Tak prečo si mi ho vybrala?“ takmer som zastonala. Pokúsila som sa zviera uviesť do kroku, no vytrvalo ma ignorovalo. Päty som silno vrazila do jeho slabín.
„No tak, koník. Choď dopredu,“ poprosila som ho a potom skúsila zacmukať. Hnedáčik len zavrtel obrovskou hlavou a pošteklil ma dlhou hrivou po rukách. Akoby mi odpovedal, že nie.
Za chrbtom som začula zvuk kopýt rýchlo dopadajúcich na kamenistú cestu za stajňou.
Trikrát hurá. Už sa ženie pán dôležitý.
„Som tu.“
Talen potiahol opraty tak prudko, až jeho nádherný arabský plnokrvník zaryl kopytá do zeme a náhle zabrzdil. Vyzeralo to dobre.
„Môžeme ísť. V stajni mi povedali, že cesta okolo jazera je zaplavená, takže vyber inú,“ oznámil Dalamis.
„Dobre,“ zaspievala a rozbehla sa dopredu.
Neveriacky som za ňou hľadela. A čo ja?
„Treba ti pomôcť?“ spýtal sa ma Talen napoly múdrym, napoly pobaveným tónom.
Len som si odfrkla. Páčilo by sa mu, keby ma mohol poučovať.
Silno som zovrela opraty a znovu sa pokúsila popchnúť toho lenivca pod sebou. Človek by si myslel, že sedím na krave a nie na mladom žrebčekovi.
„Maxo, kráčaj!“ zvolal Talen a rukou plesol koňa po zadku.
Strašne som sa preľakla, keď zviera jemne poskočilo a napokon sa pohlo.
„Zbláznil si sa? Chceš, aby som sa zabila?“ oborila som sa na neho. Maxo si už pokojne kráčal dopredu.
„Poď, Diabol,“ povedal iba a jeho čierny žrebec vykročil bez toho, aby ho čo i len trochu popchol nohami. Tak to sa mi určite sníva.
„Vravela si, že si už sedela na koni, ale veľmi to tak nevyzerá.“
„Nehovor na mňa,“ zahriakla som ho.
„Máš pravdu. Lepšie ako s tebou si pohovorím aj s týmito koňmi.“ Dobehol ma a viedol Diabla hneď vedľa. „Takže, Maxo, buď opatrný, jasné? Nesieš veľmi dôležitý náklad...“ prekvapene som zažmurkala, „...aj keď asi nie ten najľahší, že?“
Hnedák rovnako ako pred tým prudko potriasol hlavou a zafŕkal.
To snáď nie je pravda. Spravil to naschvál?
„Veľmi vtipné.“
„Vravel som, že sa s ním pozhováram lepšie,“ bavil sa Talen.
„Výborne. Tak pokračuj a mňa nechaj na pokoji.“ Jemne som kopla Maxa a pohnala ho trochu dopredšie.
„Ver mi, rád by som, ale zadok tvojho lenivého koňa mi blokuje cestu.“
Silno som pritiahla opraty a zastala som tak, aby musel aj on. Povýšene som mu pozrela do tváre. „Keby si ma naozaj chcel nechať, odišiel by si.“ Vyzývavo som nadvihla bradu. „Prečo to nepovieš rovno?“
„A čo ako?“ spýtal sa s ľadovým pokojom. Pôsobil dokonca až trochu unudene.
Oči mi museli znovu planúť, pretože ma svojím postojom začínal pekne vytáčať. Môj pohľad ho škaredo prebodol.
„Pozri...“ snažila som sa ovládať. „Chcem, aby si vedel, že to, že si si ma vzal, pre mňa neznamená absolútne nič. Necítim sa kvôli tomu zaviazaná plniť si akékoľvek manželské povinnosti a už vôbec nie ti byť hocakým spôsobom oddaná... Je to dosť jasné?“
Talen sa nad mojím vášnivým preslovom len pobavene usmial.
„Nemusíš to stále omieľať. Len ťa požiadam, že keď si budeš užívať svojej slobody, snaž sa nerobiť to veľmi na verejnosti. Nevrhlo by na nás dobré svetlo, keby si ma podvádzala na každom rohu.“
„Čo si to dovoľuješ?!“ Keby som mohla chrliť oheň, bol by černejší ako ten jeho perfektný tátoš. „Naznačuješ, že som šľapka?!“
Len mykol plecami. „Ja ťa nepoznám.“
„Ty sprostý...!“
„Teeeem!“ zvolala na mňa z diaľky Dalamis. „Skús ma dohnať, ak vieeeš!“
Vrhla som na Talena nenávistný pohľad a potom otočila zviera za dievčenským hlasom. Pravdepodobne mu zachránila život.

Veľmi dobre som vedel, že takto si ju získam len ťažko, no jednoducho som si nemohol pomôcť. Počkať... získať si ju? Nad čím zase rozmýšľam? Skôr ako ju by som zviedol aj Zaina. Sám som netušil, čo mi to vlastne bolo. Nemal som ju rád. Bola len... príliš zaujímavá. Dokonca až tak veľmi, že keď som tu musel kvôli Dalamis ostať, potešil som sa. Jej povaha ma tak perfektne zabáva, že sa už teraz nemôžem dočkať našej ďalšej hádky. Preto ju musím neustále hnevať. Ak mám na nej niečo rád, sú to jej zlostné oči, ktorými ma prebodáva. Hnev je zatiaľ najsilnejšia emócia, ktorou sa mi venuje. Jediná... no je lepšia ako nič.
Sledoval som, ako vedie svojho koňa smerom k lúke, po ktorej sa už veselo preháňala Dalamis. Držal som sa vzadu. Niečo mi totiž pripadalo čudné.
Ako som tak na obe pozeral, až ma šteklilo v žalúdku. Rozprávali sa... a smiali. Vyzerali, že si celkom rozumejú, čo pre mňa bolo tak prekvapivé zistenie, až sa mi tomu nechcelo veriť. Temira je predsa povýšenecká, zlostná a veľmi útočná. Nedokázal som si predstaviť, že by strpela pobláznenú povahu mojej príliš živej sestry.
A predsa... Predsa sa mi nejako zdalo, že aj keď k nám ešte zďaleka nepatrí, pomaličky sa k nám približuje a núti nás, aby sme ju sami začínali brať ako našu novú neoddeliteľnú súčasť. Alebo som si to tak prial iba ja?