Saxton Love Company 8

Sledoval som, ako do seba Dlamis tlačí už aspoň šiestu hrianku. Dnes sa chystala na celodenný veľký okruh okolo celého pozemku.
„Nemohla som tomu uveriť, Tal!“ vravela mi pobúrene. „Keď som sa jej prišla spýtať či s nami ide jesť, povedala, že vstala a raňajkovala už pred viac ako hodinou. Dokonca povedala, že s nami dnes nejde! Že vraj jej je to ľúto, ale má povinnosti. Ha! Len sa vyhovára!“
Ja som až taký prekvapený nebol. Predpokladal som, že sa nám bude vyhýbať.
„Naozaj? Aké povinnosti?“
„Vravela, že musí pomôcť svojmu otcovi riešiť nejaký pracovný problém. Je v pracovni a telefonuje. Ale aj tak! Chcem, aby išla!“
„Radšej ju už nechaj,“ povedal som a odpil si z kávy. „Ak nechce ísť, je to zbytočné.“
Jemne prižmúrila oči.
„Bola by som zvedavá či by sa ku mne pridala, keby si nešiel...“
„Mám si tipnúť?“ usmial som sa.
Stiahla obočie. „Tal... Pokašľal si to.“
„Ja? Vôbec nie.“
„A čo chceš robiť? Zvesíš nos a pokojne si odídeš do Londýna?“
„Tak nejako.“
Pobavene sa usmiala. „Ty si úplne v koncoch. Tak som ťa ešte nikdy nevidela.“
„V koncoch? To je hlúposť. Len ma z nej trochu bolí hlava.“
„Ale vieš, že ťa to neprejde ani v Londýne, však? Ak niečo nespravíš, budeš sa mať stále horšie.“
„To nič. Pôjdem sa opiť.“
„Dobre, ako vidím, asi si potrebuješ urýchlene prevetrať hlavu. Takže ideme.“
Ani mi len nenapadlo namietať, pretože výnimočne mala celkom pravdu.

Tresla som mobil na veľký pracovný stôl, za ktorým som sedela a potom - stále vytočene - vypla počítač. Nerozumela som, načo si vôbec pýtajú moje rady, ak sa nimi nakoniec aj tak nehodlajú riadiť. Zobrať si dovolenku mi čoraz viac pripadalo ako chyba. Nemohla som odpočívať, ba čo viac, v jednom kuse som sa v tomto dome len znervózňovala. Na vine bol samozrejme Talen, ktorého prítomnosť ma už pomaly doháňala do šialenstva. Túžila som dostať sa z dosahu jeho iritujúcej blízkosti tak veľmi, že to už ani nebolo zdravé. Ako ma môže jeden taký obyčajný drzý chlap až takto strašne vytáčať preboha? Prečo ho jednoducho nemôžem ignorovať, ako som to zozačiatku plánovala, ale musím neustále myslieť na každú jeho urážku a výsmech, čo mi adresoval?
Aspoňže pracovňu som mala peknú. Dobre, pekná je asi prislabý výraz, ale v negatívnom rozpoložení, v ktorom sa moja myseľ práve nachádzala, som sa na lepší nezmohla. Keby som nebola podráždená, asi by som sa po priestrannej miestnosti nadšene rozhliadala a obdivovala drevom obložené steny, ktoré sem tam vykukávali v tmavozelenej farbe, vysoké zaknižené police, obrazy v postriebrených rámoch a obrovský perzský koberec, prekrásny svojou komplikovanosťou, posiaty postavami na koňoch a nekonečnými radmi skrútených ornamentov. No, aspoň som bola na fajn mieste. Tomuto domu som to rátala k dobru.
Predpokladala som, že Talen a Dalamis sa už pobrali kadeľahšie. Dievča ma dnes ráno prehováralo ma celodennú jazdu. Tvárila sa pri tom, akoby mi ponúkala ten najneuveriteľnejší zážitok, aký kedy prežijem a nie ďalšie vytriasanie už aj tak uboleného zadku a novú dávku smradu spotenej konskej srsti. Odbiť sa mi ju podarilo iba ťažko, no keď pochopila, že nič nedosiahne ani vyhrážaním, ani obviňovaním a potom ani ďalšími psími očami, vzdala sa a odbehla.
Hádam som ju veľmi neurazila. To som naozaj nechcela, lebo na rozdiel od jej brata mi pripadala skutočne milá a zábavná. Musela chápať, prečo som ju odmietla. Rozumela mojim dôvodom, aj keď sa to občas všemožne snažila skrývať a hrať nechápavú, aby sa jej podarilo vystaviť ma ďalším situáciám, v ktorých by som sa s Talenom ocitla v takej vzájomnej blízkosti, že by sme na seba až dovideli, a tým nás jedného aj druhého oduševnene presviedčať, že sme v skutočnosti pre seba stvorení. Ako to tá potvora spravila napríklad včera. Uháňala na tom svojom pekelnom koni dopredu, aby nám dvom dopriala dosť priestoru. Tvárila sa, že chce len trochu rozbehať svoju kobylku a potom ufujazdila, akoby bola na pretekoch a nechala nás samých. Chúďa, asi si neuvedomovala, že svojimi do očí bijúcimi zámermi mi nedopriava len dosť času a priestoru na rozvíjanie svojej náklonnosti k jej bratovi, ale aj na uskutočnenie jeho vraždy. Pri predstave, že by mi to robila aj dnes a dokonca celý deň, mi až prebehol po chrbte mráz. Prehnane som sa striasla, akoby som zjedla naraz tri citróny. Ešte chvíľka s ním a prisahám, že sa samovznietim.
Na veľké dvere pracovne potichu zaklopkala Ria, ktorá mi doniesla čaj. Položila ho predo mňa na stôl a sladká ovocná vôňa, ktorá zo šálky stúpala ma hneď trochu upokojila a z hlavy mi vyhnala všetky kone, vraždy a citróny.
„Mladá slečna a pán odišli ku stajniam,“ oznámila mi. „Lali im zabalila jedlo na celý deň.“
„To sú výborné správy, ďakujem, Ria. Už sa mi skutočne nechcelo veriť, že v tomto dome zažijem jeden celkom pokojný a pekný deň.“
„Včera ste sa azda necítili dobre, pani?“
„Nie. Ešte stále som celá stuhnutá a nohy ma bolia, akoby som sa rok šplhala na horu,“ povzdychla som si trochu otrávene. „Dnes by mi naozaj dobre padol odpočinok. Možno pôjdem do salónu, aby mi z vlasov dôkladnejšie vymyli tú konskú vôňu a potom na masáž.“ Až som zastonala, keď som si natiahla chrbát a ubolené nohy.
„To je skvelý nápad, pani. Už ste to dávno nespravili. Mali by ste o seba dbať,“ vravela hneď Ria s úsmevom.
Prikývla som. „Povieš Bobovi, nech pripraví auto?“
„Isteže pani, už utekám.“ S táckou v ruke rýchlo cupkala ku dverám. Zrazu sa v nich však zasekla. Chvíľu váhala, no potom sa ku mne s rozpačitým výrazom otočila späť.
„Pani Temira... ak by ste potrebovali, aby som išla s vami a pomáhala vám... podržať kabát alebo...“
Potichu som sa zasmiala. „To je dobrý nápad, Ria.“ S jemným úsmevom som jej hľadela do veselej tváre. „A odkazujem Lali, že budem potrebovať aj ju, aby mi držala kabát.“
Ria sa so širokým vďačným úsmevom uklonila takmer po zem a ihneď utekala do kuchyne.

Výlet, ktorý som nám zorganizovala trval takmer celý deň. Aj keď ženy namietali proti tomu, aby sa nechali skrášliť spolu so mnou, nakoniec ma museli poslúchnuť. Zvyšok dňa mi neprestajne ďakovali.
„Veľmi vám to pristane, pani Temira,“ vraveli na moje dlhé rovné vlasy. Kučerám aspoň na dva dni odzvonilo.
„Vám rovnako.“
Usmievali sa a ja som videla na ich tvárach, aké sú rady, že sa na celý deň vykrútili zo svojich povinností. Lali som dnes neraz začula vzdychať, koľko práce je vo veľkom dome. Vravela, že Talen a Dalamis už od detstva jedli tak veľa, že počas leta, keď rodina bývala v sídle, sa chuderka z kuchyne ani nepohla. Teraz je to vraj rovnaké, no má Riu, aby jej pomáhala. Zdalo sa, že sa z nich stali dobré priateľky. Klebetné priateľky. Bola som si istá, že tieto dve nad hrncami nehovoria o ničom inom iba o nás.
Lali sa mi napriek tomu videla ako veľmi dobrá žena. Maličká, tichučká, a s obrovským srdcom, do ktorého by sa pomestili všetky úbožiatka sveta. Dnes som ju aspoň trochu lepšie spoznala.
„Bob, môžete nás zaviezť naspäť. Myslím, že do kufra sa nám už viac tašiek nezmestí.“
Po skrášľovaní, nákupoch, masážach, prechádzkach a napokon dobrom jedle v reštaurácii sme boli konečne prichystané vrátiť sa. Deň ubehol tak rýchlo, že som sa naozaj prekvapila, keď sa začalo stmievať.
Pred domom začala Lali nervózne zalamovať rukami. „Ak sa pán už vrátil a nikoho doma nenašiel... Čo ak bol hladný? A slečna špinavá?“
„Tak nás doma čaká jedno hladné a jedno špinavé nemehlo,“ odvrkla som a vystúpila z auta, hneď ako šofér zaparkoval. Keď som si na nich spomenula, ostala som automaticky podráždená.
Kráčala som k veľkým vstupným dverám, kým Lali, Ria a Bob vyťahovali z auta všetko, čo som nakúpila sebe, ale aj do domácnosti. Dnes som z Talenovho účtu minula toľko, že si až prajem vidieť jeho tvár, keď to uvidí.
Zvláštny pridusený výkrik ma donútil rýchlo sa zvrtnúť. Cítila som, ako sa mi divo rozskákalo srdce. Hľadela som do tmy a videla len otvorený kufor auta, zopár tašiek váľajúcich sa po zemi a celkom opustené priestranstvo. Slúžky a šofér zmizli.
Chlad letného večera mi utekal po chrbte a mňa sa zmocňoval strach. Kde sú? Kde preboha sú? Len teraz stáli priamo za mnou. Je to nejaký žart?
„Ria?“ zvolala som do temnoty. „Lali?“
Svetlá pozdĺž dlhých chodníkov pri dome síce svietili, no do hlbšej tmy neprenikli. Stála som ako obarená a vôbec nechápala, čo sa to deje.
„Ria! Okamžite vylezte!“ kričala som. Hlas sa mi triasol strachom a čoraz viac narastajúcim zlým tušením.
Mysľou mi preblesklo či toto všetko nemá na svedomí Talen. Chce ma vystrašiť a dobre sa na mne zabaviť? Nechcelo sa mi tomu veriť. Iba ak by ho nahovorila Dalamis.
Rozum mi však našepkával, že obaja by mi skôr do postele nahádzali umelých pavúkov alebo by mi presolili polievku. Nehrali by sa na nájomných vrahov, ktorí mi zavraždia služobníctvo a kým som otočená, odtiahnu ich do kríkov.
Bála som sa. Bála. Roztrasene som pozerala do tmy či nezahliadnem nejaký pohyb.
Zrazu ma zozadu schmatli akési drsné ruky.

„Pobežíme posledný úsek, nie? Dáme si preteky!“
„Ja ešte vládzem, krpaňa, nemysli si, že nie!“
Kopol som Diabla a rozbehol sa za ňou. Tá ale bola rýchla. Splynul som s pohybmi mocného zvieraťa a len ich dopĺňal. Leteli sme len pár centimetrov za bielym chvostom, no už sme obaja tušili, že to bude najbližšie, ako sa k mladej kobylke dostaneme. Diabol nahnevane fŕkal a predieral sa dopredu, no Dali sa pri tom zvuku len usmievala. Takmer si ľahla na šiju svojho koňa a niečo mu šepla do ucha. Jemne potriasla uzdou.
Kobyla sa ako splašená zaťala a vyhodila zadnými nohami. Diabol sa zľakol a prudko zabrzdil. Takmer som to neusedel.
Dalamis sa hlasno smiala a zamierila k poslednej rovinke.
Povzdychol som si. „To nič. Nabudúce,“ potľapkal som žrebca po krku.
Môj pohľad upútali dve svetlá v diaľke. Auto? Čo to má znamenať?
Žmúril som do tmy. Po ceste k prednému vchodu do sídla sa divo hnalo vozidlo, príliš veľké a s príliš dunivým motorom, aby mohlo byť naše. Fujazdilo preč s takou rýchlosťou, že som až ostal prekvapene pozerať. Kam sa tak ženie? Kto to je?
Pokrčil som čelo a obzrel sa za Dalamis. Už zosadala.
„Dali! Nechaj ju tak a bež do domu!“ kričal som jej. „Zisti, kto u nás bol! Hneď som späť!“
„Tal!“ volala späť. „Kam ideš?!“
„Poď,“ šepol som Diablovi a stočil ho čelom vzad. Nechcelo sa mu, cítil som to z jeho neistých unavených nôh, no predsa sa rozbehol.
Divo som koňa pohnal dopredu. Ignoroval som chodník a trielil cez kríky a záhony, rovno k širokej ceste pred sídlom.
Veľké auto sa hnalo kľukatými zákrutami, no ja som viedol Diabla rovno, mimo cesty, lebo keby sme si ju neskrátili, nikdy by sme ho nedohnali. Vleteli sme medzi stromy. Bolo to trochu nebezpečné a ja som ledva stíhal uhýbať ostrým vetvám. Nevedel som, ako to vysvetliť, no niečo mocné ma hnalo dopredu. Moja myseľ sa nemohla sústrediť na nič iné, iba na podozrivé auto a Diablove bleskové nohy.
„Rýchlo!“ zakričal som a poháňal ho ďalej ako šialený. Ak teraz vrazíme do stromu, alebo nás prudko zastaví spadnutý kmeň, kôň si doláme nohy a mne pri najlepšom konáre vypichnú oči.
Sledoval som ich. Hnali sa ďalej a čierneho koňa trieliaceho čoraz bližšie vedľa nich, si v tme samozrejme vôbec nevšimli. Ak ich chcem zastaviť, nestačí ich dohnať. Potrebujem mať náskok. Inak ma prevalcujú aj spolu s Diablom.
Ten už hlasno chrčal a nestačil s dychom. Veľmi som dúfal, že ho nezničím. Je silný, ale to čo som mu práve robil, sa nedalo odpustiť. Vytiahol som bičík a začal ho hnať ešte prudšie. Rozbehol sa naplno. Kopytá sa ledva dotýkali zeme a ich zvuk splynul zo štvoritého klopkania na jeden plynulý. Vyleteli sme na cestu, hodný kus pred ženúcim sa autom. Keď som silno pritiahol uzdu, Diabol sa vzpriečil, postavil sa na zadné a rozrušene kopal do vzduchu. O pár sekúnd sa zjavili priamo pred nami. Kôň od ľaku divo zaerdžal.
Auto zabrzdilo tak prudko, až mu pneumatiky zaškrípali o cestu. Diabol sa splašil a zvalil sa na bok. Len-len som si vytiahol nohu zo strmeňa, keď padol na zem. Až mnou striaslo. Ťažké konské telo mi ju skoro rozdrtilo.
Vyštveral som sa na nohy a rýchlo pozrel do tmavých skiel auta pred sebou.
„Talen!“ začul som krik. „Talen!“
Temira! Bola to ona! Jej jasný hlas sa ku mne predieral.
Ostré svetlá auta ma oslepovali, no keď som začul, že sa predné dvere na oboch stranách prudko otvorili, uskočil som na bok. A dobre som urobil. Z hustej tmy ku mne priletela zovretá päsť a švihla presne tam, kde som len pred chvíľočkou stál.
Čo to dopekla je? A kto to je?
Uhýbal som sa ďalším útokom, keď na mňa naraz zaútočili dvaja muži. Divo sa po mne oháňali a snažili sa ma zraziť k zemi.
„Temira!“ vykríkol som. Už som ju nepočul. Unášali ju? Čo to malo znamenať?
Keď sa mi podarilo prudkému svetlu sa otočiť chrbtom, konečne som zazrel tých dvoch, čo na mňa neprestajne útočili. Boli obrovskí. Zaťaté päste veľké a pevné ako kusy skál, široké hrude a plecia. Videl som ich rozhorčením skrútené zlovestné tváre. Ich zúžené oči sa na mňa ostražito upierali.
Zabijem ich. Ak jej ublížili, zabijem ich.
V hlave som zrazu pocítil tupú bolesť. Šero večera zhustlo ešte viac a pomaly sa zmenilo na nepreniknuteľnú tmu, cez ktorú som viac už nič nevidel.

„Tak čo s ním?“ zahrmel muž zlostne. Talenovo bezvládne telo hodili vedľa mňa na zadné sedadlo a potom sa všetci traja natlačili dopredu.
„Talen, Tal,“ šepkala som mu zúfalo, no on ma nepočul. Oči mal stále zatvorené a z pravého spánku mu stekal pramienok krvi.
„Ticho, ženská!“ oboril sa na mňa najväčší a najagresívnejší z troch mužov. Možno tým dvom velil, lebo teraz úporne premýšľal, čo s novovzniknutým problémom, akoby to rozhodnutie bolo len na ňom. „Ak nezavrieš ústa, ešte len uvidíš, čo ti urobím!“
„Tak čo teda?“ spýtal sa aj slizký chlap za volantom. Mal holú hlavu a šľachy na krku odporne napnuté. „Vyhodíme ho? Odovzdať máme len ženu.“
„Pustite ho!“ zrúkla som na nich. „Hneď ho pustite!“
„Ticho!“ Ruka agresívneho muža letela k mojej tvári. Keď ma silno udrel, zavzlykala som. Bolesť mi do očí natlačila horúce slzy.
„Pokojne, Pono, vieš, čo nám kázali,“ pripomenul mu tretí muž natlačený medzi nimi. Bol to ten, ktorý ma vzadu strážil a jeho odporné ruky mi obchytkávali lýtka, keď si ich vtlačil pod moju dlhú sukňu. Kým sa Talen uhýbal dvom ostatným, on sa k nemu zozadu prikradol a ovalil ho po hlave.
„Ani sa jej nedotknúť – dobre, tak sme to už porušili obaja.“
„Nemôžeme ho tu nechať, keď nás už videl. Vezmime ho so sebou a oni sa potom rozhodnú čo s ním ďalej. Či si ho nechajú, alebo ho zabijú...“
Zovrelo mi žalúdok.
„...alebo s ním spravia čokoľvek, čo budú chcieť,“ vravel chlap bez vlasov a už šmátral po kľúčoch v zapaľovaní. „Čo myslíš, Pono? V každom prípade by sme tu nemali ostávať.“
Zlostný obor chvíľu premýšľal, no napokon súhlasil. „Ideme,“ zavelil. Keď sa potom znovu otočil ku mne, zamrzla som a schúlila sa hlboko do sedadla.
„Ani necekneš, jasné? Lebo si Slay a tuto pán šípková ruženka veľmi rýchlo vymenia miesta. Pochopila si?“
Slay sa v strede nechutne uškieral. Prišlo mi zle.
„Pochopila si?!“
Rýchlo som prikývla.
Auto naštartovalo.
„Obíď tú mrcinu a vypadnime odtiaľto. Pred sebou máme ešte prekliate dlhú cestu.“
Hneď ako pod nami už hučala cesta, znovu som rýchlo pozrela na Talena. Jeho pery strácali farbu a z rany na hlave mu neprestávala tiecť krv.
Čo budeme robiť? Čo len budeme robiť? Nechala som sa pohltiť zúfalstvom. Zatvorila som oči, pritúlila sa mu k plecu a uslzenú tvár si skryla do jeho jemných čiernych vlasov.

„Temira,“ začula som tichý šepot. „Temira.“
S takmer neprekonateľnou námahou som otvorila ťažké viečka. Sníval sa mi ten najbláznivejší a najskutočnejší sen.
„Temira.“
Prebrala som sa. Zaklipkala som očami a prekvapila sa, že sa budím do šera. Všade okolo sa ozývalo podivné hučanie. Bola som celá stuhnutá a namiesto mäkkej postele som pod sebou cítila iba chladnú tvrdú zem. Čo do pekla...?
„Si hore,“ počula som vedľa seba.
Vzhliadla som a nejasne rozoznala obrysy Talenovej tváre. Pomaly sa mi všetko vracalo a myseľ sa mi vyjasňovala. Žiadny sen... skutočnosť!
„Talen,“ vydýchla som. Mala som pocit, že mi od úzkosti prasknú pľúca. „Čo sa to deje? Kde sme?“
„V lietadle,“ zaznela tichá odpoveď.
Šokovane som sa rozhliadla. Čože? V lietadle?
Zvláštny hukot sa mi vyjasňoval tiež. Naozaj to tak znelo. V tme som veľa nevidela, ale ak ma zmysli neklamú, toto bude mať od prvej triedy dosť ďaleko. Obaja sme čupeli v chladnej nizučkej kabíne. Triasla sa a mykala, ako sa do malého lietadla obúvali silné nárazové vetry.
„Myslím, že máme problém,“ preniesla som.
„Skutočne?“ opáčil Talen dosť uštipačne. „Ja sa celkom bavím.“
„V tom ti nebráni ani rozbitá hlava a únos, všakže?“ odsekla som.
„Nechce sa mi veriť, že si neznesiteľná ešte aj teraz. Radšej buď ticho a nechaj ma premýšľať, ako sa z tejto kaše dostaneme.“
„Ale podľa všetkého ty rozmýšľať nevieš! Prečo si dopekla skočil pred to auto? Povedal si si, že predvedieš nádherný teatrálny kúsok a zhotovíš pútavú melodrámu zviera proti plechu? Alebo si sa sám pasoval za rytiera? Sir Talen Saxton. Obhajca spravodlivosti, ochranca žien, bojovník proti bezpráviu a proti všetkým holohlavým únoscom s kárami bohužiaľ väčšími ako kôň...“
„Mohla by si prestať?“ Prebodol ma svojimi veľkými očami. Nebol v nich hnev. Vôbec žiadny. Jeho tón znel zrazu tichšie, jemnejšie. „Si v poriadku? Nič ti nespravili?“
Chvíľu som sa na neho uprene dívala. „Nie,“ povedala som pokojne. „Nič.“
Prikývol. Opatrne sa chytil za hlavu. Keď sa dotkol rany, potichu zasyčal.
„Počkaj.“ Zdvihla som zviazané ruky a pritiahla sa k nemu o kúsok bližšie. Vytiahla som sa na kolená a naklonila sa nad neho, aby som sa mu na to mohla pozrieť.
„Už to nekrváca,“ povedala som mu po chvíľke tichým hlasom. Odtiahla som prsty od jeho krvou polepených vlasov a znovu si sadla. „Čo teraz?“
„Teraz môžeme porozmýšľať spolu, ak nemáš nič proti.“
„Dobre.“
„Počula si ich povedať niečo, čo by nám pomohlo?“
„Neviem. Mali v pláne uniesť iba mňa a podľa všetkého mali zakázané mi ublížiť. Sú to len nejaké hnusné gorily. Niekto ich poslal.“
„Nemusíme dlho hádať,“ povedal Talen mrazivo. „Za toto mi zaplatí.“
„Zain Noor!“ vyslovili sme naraz obaja. Ja prekvapene a on ako nadávku.
„Je to jasnejšie ako jeho široký vybielený chrup. Dal ťa uniesť a potom sa asi chcel vyhrážať. Vedel som, že niečo podnikne a toto sa mu presne hodí. Zain nezúri, on sa len pomstí.“
„Donúti našich rodičov, aby pozastavili všetky obchody? Naše spoločnosti sa rozdelia?“
„To si buď istá. Predpokladám, že by k tomu nútil mňa, keby ťa mal v rukách, no takto mu to vyhovuje tiež. Je mu jedno koho bude vydierať.“
„Bojím sa o Riu. Neviem, čo jej urobili. A Lali a Bob tam boli tiež.“
V obavách pokrčil čelo. „No, ak chceli len teba... nemali by ubližovať iným.“
„Čo ak plánovali služobníctvo použiť ako výstrahu, že to myslia vážne?“ zatriasol sa mi hlas. „Zain by to urobil, nie?“
Talen len krčil tvár a nervózne stískal pery. „Asi... áno.“
Potlačila som bolestný vzlyk a tvár si skryla do dlaní.
Mlčal. Musel sa cítiť rovnako ako ja.
„A Dalamis? Kde bola?“
„Poslal som ju domov. Určite je v poriadku. Poradí si.“
„Talen... ja... ďakujem ti,“ vypadlo zo mňa. „Keby si ne...“
Oboch nás zarazilo prudké klesanie. Môj žalúdok sa skrútil a v ušiach mi zaľahlo. Prekvapene sme na seba pozreli.
„Ako dlho už letíme?“
„Netuším. Prebral som sa len teraz a hneď ťa zobudil. Ty si zaspala a nevšimla si ani to, že nás sem naložili?“
Pri jeho obviňujúcom tóne som jemne prižmúrila oči. „Bola som úplne mimo. Alebo ty si na takéto prepady zvyknutý?“
Len si podráždene odfrkol. „Vôbec netušíme, kde sme a veľmi pochybujem, že tí kumpáni nám niečo prezradia. Mohli sme letieť celé hodiny.“
Znervóznela som. Neznelo to dobre.
„Podplaťme ich,“ napadlo mi.
Talen len pokrútil hlavou. „Zbytočné. Ak ich najal Zain, nielenže im dobre zaplatil, ale určite sa im aj vyhrážal. Toľko by neriskovali.“
Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Lietadlo klesalo, onedlho pristane.
„Čo budeme robiť?“
Talen sa nebál. Sledovala som, ako úporne premýšľa. Jeho myseľ bola čistá, rozvážna. Nie ako tá moja, popletená strachom.
Až nami myklo, keď sa lietadlo dotklo zeme. So škrípaním brzdilo a oboch nás tlačilo o bok studenej kabíny. Keď konečne zastavilo, zatajila som dych.
„Len pokojne, Temira. Ak nás Zain pozval na návštevu, mohli by sme odmietnuť?“
„Očividne nie,“ zdvihla som zviazané ruky.
Aj napriek tejto strašnej situácii, Talen sa usmial. Možno ani netušil, ako veľmi to pomohlo.
„Dnes som si myslela, že budem mať konečne jeden pokojný deň, keď ste sa ráno obaja vyparili.“
Jeho úsmev sa ešte rozšíril. „To si viem predstaviť.“
Stena kabíny sa zatriasla a zahrmotala. Potom sa začala zdvíhať. Holohlavý muž ju s trhnutím vytiahol celkom hore a ja som pri tom ozývajúcom sa rámuse až poskočila.
„Vážení,“ usmial sa pobavene, „konečná.“