Tam, kde už niet pomoci - Kap. 3 (Celková premena = problém)

Zaspať mi trvalo dlho, rozmýšľala som, triedila myšlienky a si skutočnosti, ktoré mi Edward povedal. Neviem, kedy som zaspala ani kedy sa zobudila, v tejto miestnosti sa ťažko určuje čas. No objavil sa malý problém. Najprv ma začalo bolieť celé telo. Myslela som si, že je to ešte nejaký vedľajší účinok a tak som tomu nevenovala pozornosť. Zaspala som. Zobudila ma neznáma žena v lekárskom plášti, mala ružové vlasy. Stála nado mnou a usmievala sa od ucha k uchu.
„Dobrý večer, slečna Kuchiki. Volám sa RanRenge a som lekárkou Axelovej akadémie.“ Predstavila sa. Vyzerala byť upätá.
„Dobrý...“ Odpovedala som pričom som sa chcela posadiť, ale zastavila ma ostrá bolesť v oblasti hrudníku.
„Nesnažte sa vstávať. Máte za sebou veľmi komplikovanú premenu. Jednu z najnezvyčajnejších.“ Zamyslela sa.
Ja som jej vôbec nerozumela. Jediná zmena bola, že som sa nevedela posadiť. Aspoň, to som si myslela, kým mi nezačalo trieštiť v hlave. Chcela som sa za ňu chytiť, ale nešlo to. Každý pohyb bolel. „O čo ide?“ dostala som zo seba sťažka.
„Ja vlastne neviem. Normálne sa zmení telo, ale Vám sa, slečna, nezmenila na tele jediná brva. To však neplatí o Vašom mozgu. Niečo také som ešte nevidela. Je to naozaj nezvyčajné.“
„Čo presne?“ nerozumela som jej. Mala som pocit, že mi hlava za chvíľku exploduje.
„Aktivita Vášho mozgu stúpla o 100%. Inými slovami sa Vaša mozgová kapacita zdvojnásobila.“
„Preto ma tak strašne bolí?“ spýtala so sa jej unavene.
„Je to možné. Skúste sa ešte vyspať. Možno, že Vám to pomôže.“ To dúfam, i keď som taká unavená, že je mi to celkom jedno.

„Sofia, vstávaj.“ Ozvalo sa. Nad mojou posteľou sa skláňal postarší muž možno päťdesiat ročný s plešinkou na hlave. Na sebe mal oblek a sledoval ma cez hrubé okuliarové sklá.
„Kto ste?“ vypadlo zo mňa ako prvé.
„Nemusíš sa ma báť. Volám sa Alexander Lexus. Som potomok zakladateľa tejto školy a momentálny riaditeľ.“ Hlas mal upokojujúci. Ľahko sa mu verilo.
„Aha...“ posadila som sa. Prekvapivo to šlo celkom ľahko.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma starostlivo.
„Celkom normálne.“ Poviem mu po pravde. Je to celé naozaj čudné.
„Výborne. Takže premena prebehla úspešne a bez väčších komplikácií. To je pomerne ojedinelé.“ Usmieva sa. Takže je to dobré znamenie. „I Keď aj tá tvoja schopnosť je pomerne čudná.“ Zamyslel sa. „Povedz mi, ale pravdu: uprednostňuješ deň alebo noc?“ čudná otázka.
„Nechápem.“ Priznávam to.
„Pýtam sa, či si rada na priamom slnku.“
„Úprimne ani nie. Radšej mám noc.“ Už som si to všimla dávnejšie. Ešte pred tým než sa mi začali diať čudné veci.
„Tak to znamená, že ťa budem musieť zaradiť do nočnej triedy.“ Napísal niečo do notesu. Ani som si nevšimla, že som sebou nejaký má. „Teraz ti položím pár čudných orázok a bol by som rád keby si mi znova odpovedala po pravde: Keby si si mala vybrať medzi návštevou divadla alebo sledovania pitvy, čo vy si si vybrala?“ začal. No čudná otázka to teda je.
„Myslím, že radšej tú pitvu.“ Na divadlá moc nie som.
„Dobre.“ Zase niečo naškrabal do notesu. A takto to pokračovalo pár hodín. Každá otázka bola čudnejšia a čudnejšia.
„Pán riaditeľ?“ zrazu sa otvorili dvere miestnosti a vošiel Kai. Na tvári mal ustaraný výraz.
„Aha.... ideš práve na čas. Kai, poprosím ťa, vezmi ju na koľaj a ukáž jej ako tu veci fungujú.“ Postavil sa, že odíde.
„Tým chcete povedať, že bude chodiť do Nočnej Triedy?“ prekvapilo Kaia.
„Áno, ale zjavne jej ešte zostalo niečo zo svedomia takže ti ju neskôr asi pridelím ako partnerku. Len nech sa tu najskôr zabýva. Hádam, že na ňu dáš pozor.“
„Iste.“ Prikývne a prejde ku mne. Riaditeľ odchádza z miestnosti.
„Čo to malo znamenať?“ vyslovím nahlas i keď viem, že nemusím.
„To znamená, že ťa musím varovať pred hŕstkou podivných existencií, ktorým ja rád hovorím moji šibnutí spolužiaci.“ Sadol si na posteľ nie príliš nadšene.
„Ha? Budem chodiť do triedy s tebou?“ čumela som naňho ako teľa na nové vráta.
„Áno i nie. My nemáme rovnaké vyučovanie. Sme poskupinkovaný po dvoch, troch podľa našich schopností a podľa toho sú nám priradený aj učitelia. Je ale možné, že budeš chodiť na prednášky úplne sama. Aj ja mám také hodiny. Teraz je ich už dosť. Čím si staršia tým, ti riaditeľ dôveruje a to nie je na zahodenie. Zvlášť keď si obklopená samými prapodivnými čudami. Je dôležité aby si vedela, že študenti nočnej triedy počas premeny prišli o takzvaný “ľudský faktor“. Ty tiež, ale s tým sa naučíš žiť. Nie je to nič čo ťa bude v budúcnosti trápiť. Ide len o to, že určité veci ťa prestanú baviť a iné zase naopak začneš robiť rada. Môžu to byť podivné, nechutné ba aj perverzné veci. Patrí to k nášmu vývoju. Ja som školský prefekt. To znamená, že na rozdiel od našich spolužiakov som si zachoval aspoň časť svedomia. No nie je problém ho ignorovať. Snažím sa ho vnímať, ale občas to nejde. A s toho čo povedal riaditeľ je zrejmé, že aj ty si na tom ne jak podobne. Budeš si musieť zvyknúť na skutočnosť, že svedomie nesúhlasí s tým čo fyzicky pokladáš za normálne. Vtedy ho musíš ignorovať. Ver mi hovorím z vlastnej skúsenosti: nesmieš postláčať svoje pudy. Nech už budú akékoľvek nechutné. Je tiež celkom možné, že prvé týždne sa budeš hnusiť sama sebe, ale to časom prejde.“ Sypal zo seba ako keby sa to učil naspamäť.
„Inými slovami je to ako puberta.“ Skonštatovala som.
„Puberta je k tomu, čo budeš prežívať najbližších pár dní slabý výraz. I keď je to podobné je to silnejšie.“
„No skvelé.“ Chytila som sa za hlavu.
„Nič si z toho nerob. Časom ten pocit prejde a zmieriš sa sama so sebou.“ Pokrčil plecami.
„Takže chceš povedať, že sa stanem monštrom?“
„Nie, chcem povedať, že už monštrom si, ale naučíš sa s tým žiť.“ Uškŕňal sa.
„To nie je vtipné!“ dala som si ruky v bok a hrala sa na urazenú.
„Vážne nie?“ začal ma štekliť.
„Prestaň, lebo....“ smiala som sa.
„Lebo čo? Uškvaríš ma? Namyslím, že by to dopadlo dobre.“ Pokračoval bez akéhokoľvek strachu.
„Nepokúšaj ma!“ .....

„To nemyslíš vážne!“ pozrela som naňho zmetene. Stáli sme pre obrovskou bránou. Okolo nej bol kamenný múr vysoký dobrých päť metrov ak nie viac.
„Myslím.“ Prikývol.
„Nie! Vyzerá to, ako vezenie.“
„To preto, lebo väzenie to je.“ Priznal potichu. „Nie to klasické, ale keďže nemôžeme odísť, je to, to isté.“
„Budem hádať: zvyknem si.“ Pozrela som naňho.
„Presne.“ Zabúchal na minimálne dva metre vysokú bránu.
„Čo je?“ z vrcholu brány, z veže sa ozval tučný strážnik.
„Dobrý večer, môžete nás pustiť dnu?“ zakričal Ed na osobu hore.
„Nie. Študentky Dennej triedy nesmú do koľaje Nočnej triedy!“ zvolal ten protiva.
„Ona je študentka Nočnej Triedy chrapúň!“
„Meno?“ s tej výšky naozaj nemohol vidieť nič. Tak ako môže vedieť či je Ed z Dennej alebo z Nočnej triedy?
„Sofia Kuchiki, práve ju pustili z Blokovacej Miestnosti!“ odpovedal mu Ed pomerne naštvane.
„Ah.. áno. Ospravedlňujem sa.“ Brána sa otvorila.
Vošli sme dnu a to čo som zbadala ma totálne vykoľajilo. Na tráve a po lavičkách sa váľalo asi 20 študentov oblečený v podivných čiernych oblečeniach. Ani jeden z nich nevyzeral rovnako. Jeden hnedovlasý chalan naháňal druhého o poznanie mladšieho.
„Vitaj v Nočnej Triede!“ vydýchol Ed.
„Alebo skôr v blázinci!“ povedal nejaký nuž v stredných rokoch. Vlasy už mal šedivé a na sebe mal hnedú teplákovú súpravu. Kruhy pod očami neprehliadnuteľn.
„Sofia predstavujem ti TakaduToura. Je to profesor sebakontroly pre stratené prípady, takže občas vyzerá aj horšie.“
„Že občas. Slečna radšej si ma zapamätajte takto, lebo toto je najlepší stav v akom som bol za posledných dvadsať rokov.“ Šúchal sa po hlave.
„Profesor, aj Sofiu budete učiť.“ Mrmlal Ed.
„Čo? Aj ona je nezvládnuteľný prípad?“ pozrel na mňa zúfalo.
„Budem sa snažiť Vás nezraniť vážnejšie.“ Vydýchla som.
„To je podľa mňa jedno. Ak ho zasiahneš bude mať problém tak či tak.“ Pokrčil plecami Edward, akoby sa nič nedialo.
„Ed nechceš tým povedať, že ona je to dievča s tou strašnou schopnosťou ovládať elektrické ióny v atómoch.“ Teraz už bol vystrašený. Chudák profesor.
„Je mi ľúto, ale áno chcem.“
„Pomoc. No nič stretneme sa zajtra, slečna.“ Odkráčal so sklopenou hlavou.
„Chudák.“
„Ani nie. Vlastne to robí rád. Inak by tu nebol. Profesori tu nie sú držaný proti svojej vôli. Študenti Dennej triedy sa po ukončení výcviku môžu vrátiť medzi obyčajných ľudí a prežiť taký život aký chcú. Naopak my sa musíme zmieriť s tým, že nikdy nebudeme ani schopný žiť medzi normálnymi ľuďmi. Ja to dokážem kvôli svojmu svedomiu, ale len krátko a je to utrpenie.“ Nahodil kyslí výraz.
„Čo to znamená?“ nerozumela som mu.
„Že toto je tvoj nový domov.“
„No skvelé.“ Teraz už neodídem nikam.
„Vadí ti to?“ otočil sa na mňa.
„Moc nie. Doma to nie je boh vie ako dobré. Možno to tu bude lepšie.“
„Zvykneš si.“ Chytil ma za ruku a viedol k podivne vyzerajúcej budove, ktorá pripomínala hrad.