Vampire Knight Resurgence †1

Sledovala som muža.
Vysoko v konároch vŕby sa cez lístky predieral nočný vánok. Tenké ovísajúce vetvičky sa hojdali a jemne mi narážali do chrbta a do ramien. Bola tma. Moje oči si už úplne privykli a práve teraz rozoznávali detaily mužskej tváre ešte lepšie ako za svetla. Predstavovala som si, aké to je byť ním. Aké nepohodlné a obmedzujúce musí len byť oslepnúť, len čo na svet padne súmrak. Títo ľudia... Keď sa slnko už nevydrží viac pozerať na ich výmysly a odvráti sa od nich preč, zrazu sú ako mačence so zlepenými očami, ktoré opustila matka.
Posunula som sa, konár sa mi pod nohami pružne ohol. Pridŕžajúc sa pevnejšej vetvy, vyklonila som sa spomedzi zelenej lístkovej záclony, aby som svoj objekt záujmu nestratila z dohľadu. Kaname sa skláňal vo svetle lampy a cez okno nenápadne nazeral do hostinca. Dlhý padavý kabát mal zašpinený od prašnej cestičky. Neučesané vlasy mu splývali na zhrbený chrbát. Napriek tomu, že bol len obyčajným človekom, a že bez pochýb vyzeral ako schudobnený pocestný, niečo na ňom bolo iné. Odlišoval sa od ostatných ľudí a tí aj keď to nevideli, vnímali zvláštnosť, ktorá okolo neho visela ako ťažká letná vôňa okolo jazmínového kvetu. Jeho pohľad bol tiež odlišný. Zvedavý ako detský, osamelý akoby patril vdovcovi a zároveň... prastarý.
Po strome som sa presúvala tichšie a šikovnejšie ako veverica. Nespúšťala som oči z Kanameho náhle rozžiareného výrazu. V hostinci totiž z ničoho nič vypukla hudba. Náhle silnejúci dupot nôh naznačoval rozjarených ľudí pridávajúcich sa do tanca. Kaname sa nehýbal. Len silno pritláčal prsty na okenný rám a tmavé oči mu sem a tam poskakovali po veselých pároch.
Zoskočila som na zem. Tlmený buchot môjho dopadu udusila tráva. Keď si ma Kaname sústredený jedine na strhujúcu zábavu pred sebou nevšimol, vykročila som cez nerovnú cestu k nemu. Ani klopkanie kamienkov odskakujúcich mi od topánok ho nevyrušilo. Zastala som len na dva kroky od neho.
„Dobrý večer, pane.“ Do hlasu som vohnala všetku svoju prívetivosť a nehu. Keď sa jemne strhol prekvapením a otočil ku mne hlavu, pokojne som sa na neho usmiala.
„Dobrý večer,“ opakovala som, „nechceli by ste zájsť dovnútra?“ Rukou som pomaly kývla ku dverám hostinca. „Znie odtiaľ naozaj veľa zábavy.“
Kaname stiahol plecia a neisto odo mňa odstúpil. Na kratučkú chvíľku akoby mu v očiach preblesklo poznanie, no opäť sa stratilo. Znovu pozrel k oknu a potom ešte raz na moju tvár. V hlbokej úvahe prižmúril oči a jemne naklonil bradu. Vnáral sa pohľadom do môjho.
„Aké krásne ústa,“ povedal potichu.
Usmiala som sa. „Ďakujem. Myslím, že sú po mojom otcovi.“
Kaname neisto prešľapoval z nohy na nohu. O krok cúvol.
„Volám sa Kana,“ povedala som.
Znovu ku mne zdvihol oči. „Kana?“
„Ako sa voláte vy?“
Ukazovákom sa dotkol nosa. Chvíľu vyzeral napäto, obávala som sa, že sa otočí a ujde, no zrazu sa iskierky neistoty z jeho pohľadu vytratili a tvár sa mu uvoľnila v jemnom úsmeve.
„Kaname,“ povedal.
„To je ale náhoda! Aj môj otec sa tak volá.“
Sledoval ma. „Naozaj? Kde je? Si tu sama?“ Do očí sa mu vrátili obavy. „Stratila si sa?“
„Nie,“ odvetila som upokojujúco. „Môj otec je neďaleko.“
Nemohol odo mňa odtrhnúť oči. „Vyzeráš...“ začal, no zarazil sa. „Pripadáš mi...“
„Kana!“
Z bočnej cestičky sa ostrý nesúhlasný tón prihnal skôr ako osoba, ktorej patril. Riki celý zadýchaný zastal po mojom boku, dlane v predklone opreté o kolená. „Kana, poďme preč, kým zistia, že sme tu a nie...“ Jeho hlas zamrel, keď uvidel Kanameho. Oči sa mu takmer vykotúľali na cestu a ústa ostali otvorené v nemom úžase. „Och, nie. Nie, nie, nie...“ začínal panikáriť a posúvať sa dozadu. Skočila som za neho a chytila ho za plecia.
„Toto je môj brat,“ oznámila som Kanamemu. „Nemyslíte, že vyzerá nezvyčajne? Už ste niekedy videli také svetlé vlasy?“
Kaname na Rikiho uprene hľadel. Na čele mal hlbokú vrásku zamyslenia.
„Kana,“ napoly hlesol, napoly zafňukal Riki. „Prestaň. Toto nemôžeš.“
„Nechaj ma.“
„Nie. Musím to povedať mame. Poviem jej, čo robíš,“ vykrúcal sa v mojom zovretí. „Preto stále mizneš, však? Hľadáš ho a potom sa s ním zhováraš.“
Kaname nás udivene sledoval. Asi sme mu pripadali zaujímavejší ako rozruch v hostinci.
„Nesmieš,“ šepla som mu do ucha. „Nerobím nič zlé.“
Hmýril sa, až kým sa nevyslobodil. Uskočil odo mňa a stále vyjavene sa obzerajúc za Kanamem vystrelil smerom, z ktorého sa dovalil. Utekal, až sa mu od čižiem zdvíhal prach a malé skaly.
Kaname za chlapcom hľadel ešte udivenejšie ako Riki za ním.
Rozpačito som si poškrabala šiju a nervózne sa usmiala. „Mala by som ísť za bratom skôr, ako ujde a zablúdi.“ Alebo nájde mamu. „Sme tu len na výlete.“
Kanameho hnedé oči boli znovu upriamené na mňa. „Nepodobáte sa,“ povedal. „Vôbec.“
Isteže sa nepodobáme. Vy ste môj otec. Iba môj a jeho nie. Hrýzla som si do vnútornej strany líc. Nesmela som prehovoriť. Ale tak veľmi som chcela.
„Poznám ťa,“ povedal zrazu Kaname. „Odniekiaľ.“
Aj ja ťa chcem poznať. Prosím, spomeň si na mňa. Bez toho, aby to bola moja vina.
Nie, nepoznal ma. Isteže ma nepoznal. Videl mamine rysy, ale to bolo všetko. Nevedel, kto som.
Bola som detinská. Očakávať, že ho preberie jediný pohľad na mňa... Pochabosť.
„Prepáčte mi. Už naozaj musím ísť.“ So sklonenou hlavou a krvácajúcim srdcom som sa od neho odvrátila. Bolo to ako odvrátiť sa od seba. Sklamanie v jeho krásnej ľudskej tvári ma pichlo tvrdo a priamo. Prekonalo kožu a mäso. Dostalo sa až do kostí a ešte za ne. Rovno do duše.
Kráčala som preč, no každý krok bol ťažký a pomalý. Nemohla som zničiť mamino úsilie. A ani rozbiť Kanameho bezstarostnosť. Keby som ho donútila prijať pravdu – prijať mňa – nasadila by som mu okovy, z ktorých ho mama vyslobodila. To nikdy.
Hlasné zapraskanie ma prinútilo otočiť pochmúrnu tvár späť k zmenšenej postave môjho otca. Aj z diaľky som veľmi jasne videla, ako zdvíha hlavu a hľadí na ostrú strechu hostinca.
Strom skláňajúci sa nad sivasté škridle sa lámal. Konár hrubý ako mužské stehno pomaly klesal priamo k špicu strechy a jeho ťažkopádny pohyb sprevádzal prekvapivo hlasný zvuk trieštiaceho sa dreva. Kaname o kúsok odstúpil. Polovica starého stromu sa oprela o najvyšší hrot šindľov a o komín. Drevo prestalo zavíjať a zmĺklo. Ustala aj hudba v hostinci. Ľudia sa vykláňali z okien a zízali na zvalený strom.
Kaname sa tiež ešte chvíľu pozeral. Nechýbalo veľa, aby sa konáre zrútili jeho smerom. Uvedomila som si, že stojím napnutá ako strunka. V ušiach mi hučí a ostrí upírsky zrak sa mi spoly zahmlieva. Vydýchla som si.
Sledovala som Kanameho, ako sa otočil. O hostinec stratil záujem. Len čo vykročil ďalej po ceste, udialo sa to. Naľakala som sa ako vydurený zajac, keď sa ozval hrozivý krátky lomoz. Z toho zvuku sa mi naježili všetky vlasy. Vydesene som hľadela, ako sa hostinec pod váhou stromu preboril. Zavalené kone v stajni ryčali od bolesti a hrôzy. Strecha sa zviezla dolu ako lavína. Ťahala zo sebou trámy, tehly a napokon celý bok hostinca.
Keď Kanameho zavalila stena, vykríkla som. Nebol dosť ďaleko, aby sa jej vyhol. Strach a panika mi priklincovali nohy k zemi. Ľudia, ktorí mohli, sa valili von. Kričali a pridávali sa ku kakofónii zvieracieho náreku.
Do srdca sa mi zaborili neviditeľné ostnaté hroty. Kaname je človek. Je človek. Zraniteľný. Krehký. Smrteľný.
Pohla som sa, no slzy mi celkom zahmlili výhľad. Potkla som sa o prvý kameň na ceste, čo sa mi vplietol pod nohy. Nočný vetrík ku mne priniesol závan čerstvej krvi. Vtlačil sa mi do nosa a naplnil mi pľúca až na prasknutie. Konská krv, ženská krv, mužská krv... Hľadala som Kanameho sladkú stopu. Keď som ju napokon v tej komplikovanej zmesi rozoznala, moje vzlyky už nič nezadržalo.
Na plece mi dopadla ruka. Šok mi zadržal plač v hrdle. Zvrtla som sa a okamžite spoznala tvár, ktorá s nestráženým výrazom plným strachu hľadela na nešťastie. Ruka.
„Kde sa tu berieš?“ vzlykla som. „Pusti ma. Musím mu pomôcť.“
„Vydržte prosím, princezná. Už sú pri ňom.“
Naozaj boli. Dvaja upíry sa už uprostred zmätku pokúšali vykliesniť Kanameho telo spod kôp kamenia. Trhali kusy trámov, akoby to boli vetvičky. Kamene prehadzovali ako vatu. Akatsuki a Hanabusa sa mihali ako tiene, bojujúc o každú sekundu. Ich pohotovosť, rýchlosť a nemilosrdnosť pohybov ma desila ešte viac. Sami vedeli, že je možno neskoro. A ak nie, že záleží na každom okamihu a nádychu.
Keď som ho uvidela, rozbehla som sa k nim. Kolená som zaborila do trosiek a vrhla som sa k veľkému telu v bezvedomí. Polámané kosti nôh prepichli kožu na oboch stehnách a pretrhali žily. Hustá krv nezastaviteľne vytekala. Voňavá. Ľudská. No predsa taká vzácna.
„Akatsuki, umrie!“ reval Hanabusa. Jeho vrieskanie a utrpenie mi bičovali uši.
Umrie. Lebo je človek. Aj mama vedela, že umrie. Stalo by sa to. Záležalo vôbec na tom či skôr alebo neskôr, keď to aj tak muselo prísť? Chcela mama, aby raz umrel? Myslela na to vôbec? Spravila ho človekom, aby okúsil krásu ľudského života. No čo teraz, keď umiera? Spolu s ľudskosťou mu darovala aj smrť. Ako len mohla? Naozaj bola taká nerozumná, ako ocko vždy vravel? Teraz už vidím, že áno. Ako to mohlo byť správne? Ako mohlo byť správne nechať ho samého? A ako môže byť správne nechať ho umrieť?
„Princezná Kana, to nie!“ zvolal Akatsuki a chňapol mi po ruke, čo sa natiahla ku Kanamemu. „Nie! My máme... máme rozkazy aj na túto chvíľu!“ vysúkal zo seba.
„Toto ešte nie je tá chvíľa!“ kričal na neho Hanabusa vytočený do nepríčetnosti.
Vytrhla som sa z Akatsukiho zovretia. Skôr, ako by stihol zareagovať a zastaviť ma, rýchlo som sa zohla. V tom okamihu som všetko vzala na seba. Matkinu bolesť, Kanameho bolesť aj ich nádej na pokoj, mier a slobodu od krvavých pút. V jedinom okamihu som všetko zničila a zároveň všetko zachránila. Zuby som vnorila hlboko do jeho hrdla.