VK (2. séria) 13- Trest, pravda a nepokoj

„Kaname-sama, Yuuki-sama.“ Senri, Seiren a Akatsuki sa hlboko uklonili. Stáli pred mramorovými schodmi toho najkrajšieho a najskvostnejšieho domu, ktorému by sa nevyrovnal žiadny kaštieľ. Bola som trochu omámená. Keď som zahliadla začiatok honosných záhrad nášho sídla, moje srdce poskočilo od sladkého bôľu. Bola som doma.
Kým sme prechádzali k domu, moje oči nežným pohľadom pohládzali každý strom, každý zatvorený kvet a tiež pokojnú hladinu jazierka, v ktorom sa odrážal mesiac v splne. Kaname ma držal za ruku a sledoval moju tvár. Vôbec som si ho nevšímala, pretože jediné čo teraz dokázalo upútať moju pozornosť, bol raj, ktorým sme prechádzali. Všade naokolo som cítila vedomia stráží. Držali sa však bokom a neukazovali sa. Privítať nás prišli len tí, s ktorými sa budem určite stretávať častejšie. Rozhodol tak Kaname. Keď sa prestali klaňať, pozreli na Kanameho. Čakali na príkazy. Všetci traja vyzerali naozaj vyčerpaný.
„Ďakujem za všetko,“ povedal im Kaname a vykročil dopredu popri nich. Mňa ťahal za sebou. Moja ruka bola v jeho zovretí, odkedy sme opustili mesto. „Zavolám vás neskôr. Teraz si môžete oddýchnuť.“
„Ďakujeme a prosím, ak budete hocičo potrebovať, neváhajte...“
Kaname im len prikývol, keď sa znovu krátko uklonili. Nechal ma vojsť cez vstupnú bránu ako prvú a podržal ju, kým som okolo neho prechádzala. Až ma zabolelo srdce, keď som zbadala obrovskú bielu halu. Všetko bolo úplne rovnaké. Nenápadné obrazy v bledých rámoch na dokonale bielych stenách, prekrásna podlaha z chladného kameňa vykladaná v zložitom usporiadaní vytvárajúca skvostné, dokonca až umelecké obrazce v zaujímavej symetrii, a čo bolo najnádhernejšie, veľkolepé schodisko vynímajúce sa rovno oproti vstupnej bráne. Pozornosť pútalo najmä zábradlie po oboch jeho stranách, ktoré bolo až príliš prezdobené žiarivým zlatom a lákalo pohľad všetkých očí svojou oslnivosťou. Ja som však pozrela napravo. Menšia brána vyvýšená na troch schodíkoch bola tiež pozlátená. V jej širokých rámoch boli vsadené drahé kamene, ktoré sa jagali slabučkou žiarou. Za tými dverami sa skrývali moje obľúbené miestnosti.
Napriek tomu, že Kaname si všimol, kam hľadím, potiahol ma iným smerom. Silno mi zvieral zápästie a viedol ma z sebou hore po schodisku. Zachvela som sa, keď som nahliadla do jeho mysle. Videla som, čo chcel spraviť, no nijako som sa mu vzpierať nezačala. Ako by mi to pomohlo? Všetko by som ešte zhoršila.
Pred dverami jeho spálne som však zneistela. Nevšímal si to a posotil ma ďalej. Keď za sebou zatvoril a otočil sa ku mne, telo mi zaliala horúčava. Roztriasla som sa.
„Bola si príliš slabá... ale teraz to už znesieš.“ Povedal potichu ľadovým tónom. „Dúfam, že si si nemyslela, že po všetkom čo si spravila, ostaneš bez trestu...“
Zrazu stál za mnou. Pomalým pohybom zo mňa stiahol plášť. Načúval šialenému tlkotu môjho srdca a chladnými prstami mi prešiel po pokožke na krku. Potom zovrel jemný golier mojej blúzky a celkom bez námahy pomaly trhal látku, kým mi neodhaľovala plecia. Mlčala som a moje obavy a vystrašená myseľ mi podlomili kolená. Omotal ruku okolo môjho brucha, aby ma zachytil. Moja váha pre neho nič neznamenala. Zatvorila som oči. V tom okamihu sa Kaname bleskovo sklonil a zahryzol sa do môjho pleca tak bolestivo, až som vykríkla. Jeho ostré tesáky však hneď vykĺzli. Druhú ruku mi položil na ústa, aby som ostala ticho, keď ma uhryzol znovu. Tentoraz zboku do hrdla. Bolesť bola neznesiteľná a po tvári mi stiekli slzy. Blúzku roztrhol úplne a posotil ma k svojej posteli. Spadla som na ňu a ostala ležať na bruchu. Sklonil sa k môjmu nahému chrbtu a po lopatkách mi prešiel perami. Zrazu ma však celou svojou silou uhryzol do boku. Hlasno som zastonala. Posúval svoju tvár a zubami mi trhal kožu. Túto bolesť som si zaslúžila. Jazykom prechádzal po mojich ranách a ochutnával krv, ktorá mi z nich tiekla. Mykla som sa, keď ma znovu pohrýzol na už zranené miesto. Chcela som mu uniknúť, no ruky mi schytil nad hlavou.
Po celý čas nepovedal ani slovo. Mlčal a len počúval moje tiché prejavy bolesti, čo sa mi drali z hrdla. V jeho rukách som cítila veľa zlosti. Držali ma silno a nedali mi žiadnu šancu k úniku. Onedlho som mala odtlačky jeho zubov na celej ľavej polovici chrbta a kašmírová posteľná bielizeň bola zafarbená a premočená mojou krvou.
Keď sa ku mne znovu chystal skloniť, zubami rozškriabať ešte viac mojej pokožky a spôsobiť ďalšiu bolesť, zlomil ma.
„Už dosť!“ Vykríkla som prosebne. „Prestaň! Prestaň...“ Potichu som sa rozplakala. Zastavil sa tesne pri mojej pokožke. Keď počul, ako som sa vzdala, jeho stisk povolil. Silným myknutím ma rýchlo prevalil na chrbát a pozrel sa do mojej ubolenej tváre, ktorá bola od sĺz ešte mokrá. Šokovane som vydýchla a zavzlykala, keď sa moje rany dotkli matraca. Kaname sa mi len zahľadel do očí.
„Takže?“ vydýchol mi do tváre. „Chceš mi niečo povedať?“
Po lícach sa mi skotúľali ďalšie slzy. Už som viac nevedela či plačem od bolesti alebo od ľútosti, že som ho opustila a tak veľmi mu ublížila.
„Odpusť mi.“ Povedala som mu zlomeným hlasom. „Odpusť, prosím, odpusť, odpusť...“ Plakala som priamo pred ním.
Chvíľu sa na mňa len pozeral. Bol zničený rovnako ako ja. Chrbtom dlane mi poutieral slzy z tváre. Pustil ma a pomaly sa odo mňa odklonil. Viac na mňa nepozrel. Vstal, celkom bez slova sa mi otočil chrbtom a potom odišiel z izby. Nechal ma samú. Zvalila som sa na svoj nezranený bok a tvár som zaborila hlboko do mäkkého vankúša, aby som aspoň trochu utlmila svoje hlasné vzlyky.

Už dávno som zabudla, aké pohodlné je ležať na mojom obľúbenom mieste pred krbom. Hrubý koberec ma šteklil na odhalenej pokožke a teplo praskavého ohňa mi prenikalo až do kostí. Jeho pukotanie bolo piesňou pre moje uši.
„Yuuki-sama, nemáte na niečo chuť?“ V rohu malej haly sedel v čiernom koženom kresla Akatsuki. Už hodnú chvíľu sa ma snažil presvedčiť, aby som sa aspoň trochu najedla.
„Nedáte si aspoň čaj?“ spýtal sa ustarostene. Bol dobrým opatrovníkom, ale tiež otravným. Asi tridsiaty krát som pokrútila hlavou. Bol to jediný pohyb, ku ktorému ma dokázal prinútiť. Potichu si povzdychol.
Neustále som sledovala Kanameho myseľ. Už hodiny sedel vo svojej pracovni a náladu mal ešte horšiu ako ja. Keď som ho videla naposledy, otočil sa mi chrbtom. Práve teraz bol až príliš rozrušený na to, aby sa ku mne vrátil. Ešte stále sa na mňa hneval, akoby to ani nebol on, kto ma tak strašne dohrýzol. Musela som sa s ním porozprávať. Chcela som vedieť, ako sa rozhodol a tiež čo mal v úmysle ďalej. Nebola som si však istá či mi niečo prezradí. Jediné na čom mi záležalo, bolo, aby mi dovolil ostať s Hanabusom. Ešte stále som nezistila pravdu, ktorú Kaname skrýval. On vedel, že Hanabusa vtedy neumrel, no predsa mi klamal. Musím zistiť, prečo to urobil. Okrem tohto všetkého tu stále ostávala maličká Yuuki. Vysvetlím Kanamemu všetko, čo sa týka môjho plánu. Radšej nech sa pripravuje na to, že naša dcéra bude čoskoro spolu s nami. Spokojne som si zložila hlavu na teplý koberec. Myšlienka, že mám stále nádej mi dodávala silu. Opatrne som sa dotkla mysľou Kanameho. Spozornel a pomaly si stiahol dlane z tváre.
Láska moja? Oslovila som ho jemne a s citom. Kaname si povzdychol a zatvoril oči, aby sa mohol lepšie sústrediť. Nechcel stratiť žiadnu zatúlanú myšlienku. Skrýval predo mnou veľmi veľa. Tajomstvá, o ktorých som nemala vedieť.
Neprídeš na navštíviť? Pýtala som sa ho ďalej s veľmi nežným a láskavým zafarbením myšlienok. Jeho myseľ mlčala. Dýchal pomaly, plytko.
Veľmi po tebe túžim. Nechcem, aby to bolo takto.
Nechala som ho precítiť, ako veľmi si želám, aby ma objal, a ako mi brnia pery, keď spomínam na jeho krásne bozky.
Príď za mnou, prosím... Vydýchla som si, keď sa po mojom naliehaní konečne postavil od stola, pri ktorom sedel. Zamieril rovno ku mne. Nadvihla som hlavu a otočila sa k Akatsukimu, ktorý hneď spozornel.
„Prosím, nechaj ma osamote.“ Požiadala som ho. „Ostanem s Kanamem.“
Akatsuki sa postavil a uklonil sa. Vykĺzol von dverami vedúcimi do vstupnej haly ešte skôr, ako prišiel Kaname. Čakala som len chvíľočku, keď som napokon začula tie najtichšie pomalé kroky. Neotočila som sa za ich zvukom. Ostala som pokojne ležať pred ohňom.
Na tvári ma zrazu pošteklili jeho vlasy. Pery priložil k môjmu uchu a zašepkal mi. „Vyzleč sa.“
Telom mi prebehla horúčava a tvár mi zaliala červeň. Musel počuť moje srdce, ktoré sa bláznivo rozbehlo. Mala som však v úmysle splniť jeho želanie. Posadila som sa oproti nemu. Líca ma štípali, keď som si pomaly stiahla ramienko bielych šiat, ktoré som si dnes obliekla. Jemná látka skĺzla z môjho trupu. Pozrela som sa na Kanameho tvár. Hľadel na mňa, ako na nejakú svätú bytosť... ako na anjela. Natiahol ku mne ruky a opatrne ma chytil za pás. Pomaly ma otočil. Sčervenela som ešte viac, keď som si uvedomila, že sa chcel len pozrieť na môj chrbát. Sykla som od bolesti, keď som pocítila jeho chladné prsty zľahka mi prechádzať po ranách.
„Ešte stále sa liečiš tak pomaly...“ vydýchol potichu. Bola to pravda. Odkedy som porodila, hojenie mojich rán bolo príliš zdĺhavé. A vôbec sa to nezlepšovalo.
„Bol som zvedavý, ako dlho to potrvá.“ Povedal mi Kaname. Nič iné som ani neočakávala. Za všetkým čo spravil, bolo vždy niečo viac. Teraz som už vedela, že ma nezranil len tak. Pobozkal ma na takmer neviditeľnú ranku na pleci. Rýchlo som si chcela obliecť šaty späť, no jeho zámer bol zjavne celkom iný. Opatrne si pritisol môj doráňaný chrbát na hruď a zastavil mi ruky. Spustila som ich na zem. Oprela som sa o neho a zatvorila oči, keď som pocítila jeho dotyky. Rukami mi prechádzal po hrudi a vôbec si nevšímal môj zrýchlený dych. Prsty jeho pravej ruky skĺzli nižšie a pohladili ma po bruchu. Srdce by mi vyskočilo z hrude, keby ho Kaname nedržal. Keď sa však jeho prsty dostali ešte nižšie a začali pomaly odhŕňať padnutú látku mojich šiat, hryzla som si do pery, aby som nevzdychla. O krátku chvíľu som však tomu nemohla zabrániť. Hlavu som si oprela o jeho široké plece.
„Nie...“ Vzdychla som, ale myslela som áno. Bolo ťažké sa ovládať, keď sme boli tak dlho odlúčení. O veľa dlhých minút, ma Kaname znovu pevne chytil za pás.
„Prepáč, láska, ale to je všetko.“ Povedal mi potichu do ucha. Pozrela som na neho. Moje oči boli nechápavé, sklamané, no ešte stále trochu rozžiarené. Bola som zvedavá, na čo myslí. Nahliadla som mu teda do mysle. Len som prekvapene zažmurkala, keď som zistila, čoho sa tak obáva a prečo sa drží späť. Rozmýšľal nad tým, čo som mu povedala, keď sme boli spolu naposledy. Že obaja túžime po dieťati.
„Kaname...“ Pobozkala som ho na pery so všetkou vášňou. Po chvíľke ma zastavil a jemne odtlačil moje tvár. Napriek všetkému mal na tvári úsmev. Držal ma vo svojom objatí, no to bolo všetko. Vykrúcala som sa a snažila sa ho znovu poláskať. Iba sa zasmial a podobral ma rukami.
„Ideme.“ Vyhlásil a zdvihol ma, keď sa postavil na nohy. Zamieril hneď k vedľajším dverám. Vedela som, že počul každé slovo, ktorým mi Akatsuki prednedávnom dohováral. Povzdychla som si a objala ho okolo krku, kým ma niesol rovno do kuchyne.

„Bol to môj nápad.“ Presviedčala som ho pevným tónom a do úst si vložila ďalší kúsok sladkého ovocia. „Keď som odišla do asociácie, všetko im vysvetlila a požiadala ich o pomoc, zostavili skupinu lovcov, ktorých si vtedy videl.“ Kaname zvraštil čelo. Vôbec sa mu nepáčilo, že som sa na nich obrátila. No za jeho rozčúlením bolo niečo viac.
„A asociácia ti len tak vyhovela?“ spýtal sa ma s prižmúrenými očami. „Ich sa to predsa vôbec netýka.“
„Uzavreli sme dohodu.“ Vyhlásila som. Ak bola Kanameho tvár podozrievavá, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako sa zatváril po týchto mojich slovách. V očiach sa mu zračilo nepriateľstvo. Videla som, na čo myslí. Začínal zúriť.
„Čo si mu ponúkla?“ Jeho tón mrazivý ako ľad a ostrý ako čepeľ noža vo mne vyvolal náhlu paniku. Rýchlo som sa však ovládla. Pozrela som mu do očí, v ktorých som videla zlosť a tiež nekonečnú žiarlivosť. Ak by som mu teraz prezradila, čo všetko som spravila a koľko krvi som Zerovi dobrovoľne dala, bol by schopný ísť ho okamžite vyzvať a možno by ho aj zabil. Nezáležalo by mu na ničom ani na následkoch jeho strašného činu z čírej nenávisti. Moja krv bola len jeho. On sa však obával, že som mu dala ešte viac. Zaťal zuby a zovrel ruky do pästí, keď si ma predstavil v Zerovom objatí. Vyskočila som na nohy.
„Neponúkla som mu nič z toho, čo si práve teraz myslíš!“ Zvolala som príkro. „Čo si o mne vôbec...“
Prerušil ma, keď ma schmatol za rameno a pritiahol si ma bližšie k tvári.
„Čo iné by od teba chcel?“ Zasyčal nahnevane. Nepreniknuteľne som sa mu zadívala do oči. Jeho žiarlivosti som už mala naozaj dosť. Urážala a vytáčala ma.
„Máš pravdu.“ Priznala som mu potichu a nevšímala si jeho šokovaný výraz, ktorý sa hneď zmenil na zúrivý.
„Bolo to tak. Chcel ma. Ale ja som mu ponúkla niečo celkom iné. Návrh, čo nemohol odmietnuť.“
Kaname ma už vôbec nepočúval. Nahlas zaškrípal zubami. „Zabijem ho.“ Vyhrážal sa a zúrivosť v jeho očiach úplne vzbĺkla. Silno som rukami zatlačila o jeho hruď, aby som ho zastavila. Čo chcel odísť hneď?
„Viac ako to, aby som ostala s ním, chcel, aby som sa vrátila sem.“ Povedala som mu pokojne. „K tebe.“
Prestal so mnou bojovať a znovu prižmúril oči. Počúval.
„Spravil by čokoľvek pre to, aby si znovu začal pomáhať ľuďom. Kým si sa naháňal za mnou...nemyslel si na nič iné, však?“ Moja tvár bola len pár milimetrov od jeho nebezpečných tesákov. Ak mi nechcel náhodou ublížiť, musel sa upokojiť. Pery som priložila na jeho líce a moje ďalšie slová boli kvôli tomu trochu tlmené. Prestával sa hnevať.
„Keď som teraz pri tebe... pomôžeš asociácii, nie? Od teba závidí toľko životov, Kaname. Nemôžeš nechať trpieť nevinných. Nikdy si nebol až taký krutý...“ Moje láskanie ho rozptyľovalo. Pohrýzla som ho do spodnej pery, aby som mu po nej mohla pomaly prejsť jazykom a vychutnať si maličkú kvapôčku jeho krvi. Chytila som ho za golier košele a pritiahla ho bližšie, keď som ho jemnučko a veľmi sladko zľahka pobozkala na ústa. Podarilo sa mi ho úplne obmäkčiť. Jeho myseľ sa prestala sústrediť na zlobu a hnev, čo ho vytáčal. Po mojom bozku v ňom ostala len láska. Skúsila som situáciu využiť ešte viac.
„Vrátiš mi Hanabusu, ak ti sľúbim, že už neujdem?“ spýtala som sa ho potichučky a perami sa obtrela o jeho ucho. „Alebo chceš niečo iné? Môžem sa prestať toľko brániť alebo ti splním, čo si zaželáš. Pýtaj si čokoľvek, len mi ho vráť.“
Nedovolil mi, aby som ho znovu pobozkala. Chytil ma za ramená a trochu ma od seba odtlačil. Pozrel mi rovno do očí.
„Prestaň ma takto presviedčať,“ upozornil ma hrozivo. „Nemôžem jasne uvažovať, ale ty chceš presne to. Pričasto využívaš svoju neodolateľnosť...“ Pozrel na moje pery, potom na hrdlo, prstami pohladil moju jemnú pokožku na rukách. Jeho oči boli prísne.
„Aidou ostane tam, kde je.“ Povedal mi nakoniec potichu. „A hlavne ďaleko od teba.“ Odklonila som sa od jeho tváre. Môj beznádejný a celkom zničený výraz si nevšímal. Otočil sa odo mňa a tichým vyrovnaným hlasom privolal Akatsukiho. Počula som, ako sa zdvihol a zamieril k nám. Bol len neďaleko.
„Prečo?“ spýtala som sa Kanameho žalostne. Ani sa na mňa nepozrel, no odpoveď som videla v jeho mysli. Bola taká jednoduchá, až ma to prekvapilo. Kaname sa ne neho hneval. Nemohol mu zabudnúť, že sa so mnou toľko ukrýval. Rimu a Ruku tak nebral. Nevedela som či sa na ne len nikdy veľmi nespoliehal alebo len preto, že boli ženy a nechcel ich súdiť. Bolo to príliš zložité a ani on v tom ešte nemal celkom jasno.
V tom okamihu vošiel Akatuki. Zhlboka sa nadýchol, keď pocítil zlú atmosféru a len zdvorilo uklonil hlavu pred Kanamem.
„Dozri na ňu.“ Povedal mu jednoducho. Prevrátila som oči. Vedela som však, že ma len nechce nechať samú. Akatsuki mi nemal len robiť spoločnosť a zabávať ma, mal ma strážiť.
„Nebudem ďaleko.“ Povedal mi Kaname, keď sa na mňa ešte otočil tesne pred dverami. Vyznelo to prívetivo a láskavo, no v skutočnosti to bolo upozornenie. Varoval ma, aby som nič neskúšala. Keď odišiel, vzdychla som si. Musel uvažovať. Kým som mala nádej, že si všetko premyslí a vráti sa k svojim starým povinnostiam, nemienila som ho rozčuľovať. Vrátila som sa do malej haly a zviezla som sa na zem pred krbom, v ktorom už pomaly umierali aj posledné plamienky ohňa. Akatsuki ma nasledoval a ani na krátku chvíľku ma nespustil z očí. Vystrela som chrbát a otočila sa k nemu, keď sa trochu unudene oprel o stenu.
„Toto nebude veľmi zábavné.“ Konštatovala som namiesto neho, lebo podľa jeho výrazu som usúdila, že práve to si myslí. Len som sa v tom utvrdila, keď som mu prečítala myšlienky. Vzdychol si a potom mykol plecami.
„Sú to príkazy Kanameho-sama.“ Najradšej by hneď odišiel. Bol znudený a priam dychtil po nejakej vzrušujúcej úlohe od svojho kráľa. Na love sa mu páčilo. A okrem toho, mohol vidieť Ruku. Keď si na ňu spomenul, na čelo mu vyskočila takmer neviditeľná vráska a jeho myseľ zaplavili obavy. Bol rád, keď ju mal na očiach. Vedel, že je v poriadku. Jeho myseľ ovplyvňovala veľká nervozita. Vtedy sa chcel k skupine lovcov pripojiť tiež.
„Akatsuki... povieš mi, čo sa stalo po plese?“ Spýtala som sa ho opatrne. Nevedela som či niečo také smie.
Pozrel mi do tváre a chvíľu na mňa prekvapene hľadel. Kaname mu nič také nezakázal, takže nakoniec prikývol.
„Možno by som mal najskôr povedať, že to, že sme vás našli bola jedna obyčajná náhoda.“ Jeho zvláštny neveriacky tón ma presvedčil, že hovorí pravdu. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako ma mohol odhaliť, keď som po celý čas svoje vedomie skrývala a o mojej účasti na plese nikto nevedel. Zvedavo som ho počúvala ďalej.
„Kaname-sama dostal pozvanie presne ako každý rok. A presne rovnako ako vždy sa rozhodol neprísť.“ To ma neprekvapilo. Kanameho zasypávali pozdravy, pozvania a oznámenia o rôznych udalostiach každú chvíľu. Nemohol však uprednostniť jedno stretnutie pred druhým a uraziť tak vznešených upírskych hostiteľov. Nemal čas chodiť na všetky, tak sa rozhodol nezúčastňovať sa vôbec. Okrem toho sa mi priznal, že spoločenské stretnutia nemá rád, a že je oveľa šťastnejší, keď svoj voľný čas môže stráviť so mnou. Predtým radšej ostával osamote.
„Všetko si však rozmyslel na poslednú chvíľu.“ Pokračoval Akatsuki. „Nevysvetli prečo, keď sa nás onedlho na to pýtal či sa k nemu pripojíme. Samozrejme, že sme súhlasili.“ Hovoril nenútene a ruky si prekrížil na hrudi, keď sa znovu zhlboka nadýchol. „Možno to bol jednoducho osud.“ Vyhlásil. „Ponáhľali sme sa a keď sme o dve minúty stáli pred budovou nemohli sme uveriť, že sme vás zacítili!“ Usmial sa na mňa. „Takú sladkú vôňu sa pomýliť nedá. A Kaname-sama ju spoznal okamžite. Bola to jednoducho len náhoda. Aj keď neviem, čo prinútilo Kanameho-sama zmeniť názor a na plese sa zúčastniť. Neviete si ani predstaviť, aký bol šťastný.“
„A tiež zaskočený,“ hádala som, ak to bola naozaj len náhoda.
„To rozhodne,“ prikývol. „Všetci sme boli.“
„A potom ma našiel…“ Spomínala som, aj keď to mohlo byť len pred necelými dvoma mesiacmi. „Môžem š mi veriť, že tá prekvapená som bola nakoniec ja.“ Zaškľabila som sa na neho.
„Prvého sme si však všimli Hanabusu. Jeho výraz keď nás uvidel, ma rozosmieva ešte aj teraz.“ Povedal Akatsuki a naozaj sa usmial. „Tiež sa nestačil čudovať.“
„A potom, keď som znovu ušla?“ spýtala som sa nedočkavo. Akatsukiho tvár sa zachmúrila a jeho úsmev rýchlo zmizol. Videla som v jeho mysli, že také sklamanie ako cítil Kaname sa opisuje len ťažko. Pichlo ma pri srdci.
„Zdrapili sme Hanabusu a pustili ho až vtedy, keď sme si boli istý, že nevie, kam ste odišli.“
Oči sa mi trochu rozšírili. Svojho blonďáka som tam nechala napospas Kanameho hnevu. Určite prišiel na to, že to on spôsobil všetok ten rozruch a pomohol mi uniknúť.
„Ten hlupák sa neustále obraňoval tým, že len plní príkaz, ktorý mu Kaname-sama dal už veľmi dávno. Bol to rozkaz, ktorý ho zaväzuje chrániť vás a pomáhať vám. Nedával si pozor na ústa tak ako vždy.
„Čo spravil Kaname?“ Spýtala som sa nervózne roztraseným hlasom. Akatsuki len sklonil hlavu a pokrútil ňou. Zhrozene som si rukou zakryla ústa. Ublížil mu! Tvár som vnorila do dlaní, aby ju Akatsuki nevidel. Bola to moja vina. Ja som medzi nimi zničila tú obrovskú dôveru.
„Akatsuki… ty si vedel… že Hanabusa vtedy neumrel?“
Chvíľu mlčal, no potom prikývol. Bolestne som na neho pozrela.
„Boli sme tam všetci, keď ho Kaname-sama vykázal.“ vzdychol potichu. „Nám povedal, aby sme vám klamali.“
„Prečo?“ vyletelo zo mňa. „Vtedy sa na neho ešte nemal pre čo hnevať!“ Zlostne som zaťala ruky do pästí.
„Kaname-sama sa obával, že by vám pripomínal…“
„Šťastie?“ To slovo som nahnevane vypľula. Bola som taká rozrušená, až mi prišlo zle. Chytila som sa za hlavu, keď ma v nej začalo silno pichať. Bolestivo som vydýchla. Akatsuki ku mne hneď priskočil a chytil ma za rameno. Prudko som na neho zasyčala. Rýchlo stiahol svoju ruku a ustarostene n mňa pozeral.
„Yuuki-sama, ste v poriadku? Upokojte sa.“ Hovoril mi. Začala som zhlboka dýchať a bolesť v hlave pomaly ustupovala. Žeby som sa rozrušila až tak veľmi?
„Som v poriadku.“ Uistila som ho, no napriek tomu som si ľahla na koberec a schúlila som sa do klbka. Akatsuki si iba povzdychol a vrátil sa dozadu ku kreslu, v ktorom dnes už sedel.
„Nemal som vám nič hovoriť.“
„Som rada, že si mi to povedal.“ Ozvala som sa vďačne. „Je lepšie, keď poznám pravdu.“ Vydýchla som. Bola som unavená. Vyčerpanie prišlo z ničoho nič. Zložila som hlavu na spojené dlane a zatvorila oči. Akatsuki ma nevyrušoval a ostal potichu, no bola som si istá, že ma pozoruje. Vedela som, že tu nezaspím. Moja duša sa až priveľmi trápila a moju myseľ zhrýzalo svedomie. No najhorší bol hnev. Kaname zasa raz všetko prehnal. Nevedela som, ako dlho potrvá, kým mu odpustím. Tentoraz totiž neublížil len mne. Hanabusu som milovala a každému, kto by mu chcel ublížiť som priala prinajmenšom smrť. Bola som naozaj zvedavá, ako sa teraz s tým všetkým budem vedieť vyrovnať. Ako umlčím všetku tú zúrivosť vo svojej duši…“
„Chcem sa vrátiť do svojej izby.“ Povedala som Akatsukimu. Hneď sa postavil a prikývol.
„Odprevadím vás.“ Povedal mi.
Pomaly som sa zdvihla na nohy a s upírom, ktorý ma znepokojene sledoval som zamierila k mojej spálni. Odkedy sme prišli do sídla, nebola som v nej. Bála som sa spomienok, čo ma tam čakali. Kým sme vychádzali po schodoch, mala som dojem, že Akatsuki nespúšťa oči z môjho chrbta ani na sekundu a drží sa tesne pri mne, akoby čakal, že spadnem. Zachytil by ma skôr, ako by sa mi čo i len zakrútila hlava. Musela som vyzerať naozaj veľmi unavene, možno dokonca nezdravo, keď sa správal takto prehnane pozorne. Keď som zastala pred dverami, otvoril mi ich. Zhlboka som sa nadýchla a pozbierala všetko odhodlanie, čo som v sebe našla. Vošla som dnu.
Známe priestranná miestnosť bola presne taká, akú som si ju pamätala. Svetlé purpurové steny boli plné rôznych ozdobných predmetov. Strop bol pokrytý širokými kusmi sieťovej látky, ktorá prechádzala z bledoružovej farby do tyrkysovej. Pozornosť však pútala obrovská posteľ, nad ktorou sa jagal zlatý baldachýn. Malé drahokamy a vzácne kamienky sa v ňom trblietali.
Zmätene som sa rozhliadla, keď som si všimla, že krásna kolíska vedľa mojej postele chýba. Kráčala som k miestu, kde mala stáť. Smutne som zvesila plecia. Potom som sa vybrala k veľkému šatníku v rohu miestnosti a začala som z neho vyťahovať všetky zásuvky jednu po druhej. Sklamane som šatník z tmavého dreva po chvíli zatvorila. Nenašla som v ňom jediný kus detského oblečenia, ktoré som tam ešte pred rokmi ukladala. Kaname sa musel o všetko postarať.
„Yuuki-sama?“ Ani som si neuvedomila, že Akatsuki ešte stále stojí vo dverách. „Mali by ste si poriadne oddýchnuť. Vôbec nevyzeráte dobre.“ Vravel mi opatrne.
Sadla som si na kraj postele. Naozaj som sa cítila zle. Túžila som mať pri sebe Hanabusu. Nechcela som ostať sama a Kanameho som práve teraz nechcela ani vidieť.
„Neviem či by som dokázala zaspať…“ Vzdychla som si. Pozrela som na Akatsukiho unavenými očami. „Pomohol by si mi?“ Spýtala som sa ho potichu.
Prekvapil sa a zneistel. O krok ku mne pristúpil, no potom zaváhal. Myslel si, že je to až príliš osobné. Posmelila som ho pohľadom, a keď ku mne nakoniec prišiel, posunula som sa do stredu postele. Ľahla som si a zatvorila oči. Videla som sa cez Akatsukiho myšlienky. Moja tvár vyzerala strašne utrápene. Hľadel na mňa trochu dlhšie, ako mi bolo príjemné. O chvíľu som však na čele pocítila jeho ruku. Zdvihla sa vo mne vlna nervozity a náhleho odporu. Dovolila som mu však, aby na mňa použil svoju moc a onedlho som pokojne zaspala.
Ťažili ma zlé sny. Aj keď som si počas lovu zvykla spávať na zemi alebo len na tenkej prikrývke, zďaleka nie takej jemnej ako som mala vo svojej izbe, spať v dokonale mäkkej posteli bolo naozaj príjemné. Keby len nebolo tých snov. Videla som svoju dcéru. Jej malá postavička vyplašene ustupovala pred vycerenými tesákmi upírov, ktorý jej chceli roztrhať hrdlo a čím skôr sa dostať k jej krvi. Nemohla som sa hýbať. Mykala som sa a trhala celým svojím telom, aby som ju mohla ísť ochrániť. Kričala som na ňu, no nepočula ma. Keď boli tie beštie už len na krok od nej, myslela som si, že umriem od šialenstva. V tom okamihu som sa strhla.
Dychčala som a oči som mala rozšírené od hrôzy. Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala. Keď som sa trochu upokojila, znova som si ľahla. Cítila som hroznú únavu, aj keď už bola noc. Okrem toho som bola aj zvláštne vysmädnutá, aj napriek tomu, že som krv pila len nedávno. Nechcela som hovoriť, tak som sa iba dotkla Akatsukiho mysle. Stál pred mojimi dverami na chodbe a po celý čas strážil.
Zarazil sa, keď začul moje myšlienky. S ním som sa takto zhovárať nezvykla. Poslala som ho po Kanameho. Nieže by som ho chcela vidieť. Stále som sa hnevala kvôli tomu, čo spravil Hanabusovi. Ešte nevedel, že poznám pravdu.
Nezavolala by som ho, keby som mohla ovládať svoj smäd. Čakala som len chvíľku. Dvere sa potichu otvorili a ja som pozrela na jeho nepreniknuteľnú tvár. Natiahla som k nemu ruku, aby som mu naznačila, že má prísť bližšie. Hneď sa ku mne pohol. Chytil mi dlaň vystretej ruky a sadol si vedľa mňa na posteľ. Jeho zrak upútala kvapka potu, ktorá mi stiekla po krku. To som mala zo svojich zlých snov. Snažila som sa nemyslieť na svoj hnev. Na to ešte bude čas.
Sústredila som sa iba na sucho v mojom hrdle. Chytila som ho za plecia a pomaly si sadla do jeho lona. Objal ma. Sklonia som sa k jeho tvári a perami mu prešla od líca až ku krku. Jemne som ho uhryzla a nechty zaryla do jeho pliec. Hneď sa mi uľavilo. Rýchlo som prehĺtala a nechala sa celkom ovládnuť inštinktami. Zvalila som ho na bok a ja som si ľahla tiež. Onedlho som ho celkom pustila. Spokojne som zatvorila oči a napriek všetkej sile a novej energii som si zívla a znovu sa vrátila k tichému spánku.

Ani v nasledujúcich dňoch som sa necítila lepšie. Dušu mi napĺňala zvláštne úzkosť aj napriek tomu, že Kaname mi bol neustále nablízku. Keď niečo potreboval, zakaždým posielal Senriho alebo Akatsukiho, aby nemusel opustiť sídlo. Staral sa o mňa.
V jeden večer som bola trochu podráždenejšia, keďže som sa kvôli nočným morám znovu zle vyspala. Náladu mi veru nezlepšil ani rozhovor s ním.
„Máš nejaké správy o Rime, Ruke alebo Hanabusovi?“ Spýtala som sa ho z ničoho nič a vyrušila som ho v čítaní. Zdvihol zrak od knihy a trochu sa narovnal na pohovke, na ktorej ležal.
Do knižnice som za ním prišla len pred chvíľou. Hľadela som von oknom a unudene sledovala dvojicu upírov v diaľke. Boli na stráži.
„Nie. Zatiaľ nemám.“ Povedal mi neprítomne a znovu sa vrátil ku knihe. Zaťal som zuby. Hanabusa ho vôbec nezaujíma. Možno by mu ani nevadilo, keby naozaj umrel.
Podišla som k nemu a vytrhla mu knihu z rúk. Ani okom nemihol, keď som ju roztrhla na dva kusy, ktoré som šmarila do najvzdialenejšej police. Pri silnom náraze sa prevrátila a so strašným hlukom sa zvalila na zem, pričom z nej povypadávali všetky vzácne knihy a papiere, ktoré tam mal Kaname uložené.
„Naozaj máš čas na to, čo práve robíš?!“ Vyprskla som na neho nazúrene. „Koľko ľudí zabili všetci tí upíri, kým si tu čítaš?!“ Až som sa roztriasla od hnevu.
Kaname sa posadil a zaujato si ma prezeral. Napokon prižmúril oči a na čele sa mu objavila vráska.
„Nenechám ťa samú.“ Povedal mi jednoducho.
„Tak prečo nezavoláš späť Rimu alebo Ruku?“
„Ty dobre vieš prečo.“ Zatváril sa trochu pobavene. Už im neveril natoľko, aby ma nechal len s nimi. Napokon to ony mi pomohli ujsť naposledy.
„A čo Asami?“ Spýtala som sa ho. „Dovolíš mi stretnúť sa aspoň s ňou?“ Tvárila som sa tak nenápadne, ako to len šlo. Nepodarilo sa mi ho však oklamať. Nadvihol obočie a po tvári sa mu roztiahol ešte pobavenejší úsmev. Od zlosti som len zaťala päste.
„Nie.“ Uzavrel nakoniec a celkom odmietol moje želanie. Určite vedel, že Asami bola na mojej strane. Na plese ma predsa videl v jej spoločnosti a tiež videl, ako dôverne sa ku mne správal jej malý syn. Rýchlo si uvedomil, kde som sa toľký čas skrývala. Na Asami mal ťažké srdce.
Zrazu ma schytil za ruku a pritiahol si ma bližšie. Stále nahnevane som sa mu snažila vykrútiť, no keď mi podrazil nohy a stiahol si ma na kolená, zachytila som sa mäkkého operadla pohovky, aby som nespadla.
„Už sa nehnevaj.“ Šepkal mi, no nie ospravedlňujúco. Chcel len, aby som sa čím skôr upokojila. „Poď...“ Chytil mi tvár do dlaní a hlavu mi pritiahol k svojmu hrdlu. V posledných dňoch ma nechával piť svoju krv veľmi často a dokonca bez toho, aby na revanš žiadal moju. Kým som pila, dotýkal sa prstami môjho brucha a hladkal ma. Nenamietala som, keď bol taký ochotný. Aj tak som bola skoro vždy smädná. Všetko nevyslovené ostalo aj naďalej len v našich obávajúcich sa srdciach.
Čo ak to bude tentoraz úplne inak?
Pustila som ho a pozrela mu do nepreniknuteľných očí. A čo ak bude všetko znovu rovnaké?
Zachvela som sa a hlavu si zložila na jeho plece. Schúlila som sa v jeho objatí.
„Neboj sa,“ počula som jeho tichý nežný hlas. Pritúlil si ma ešte viac a celkom ma skryl vo svojom náručí.
„Tentoraz to bude celkom iné.“