VK (2. séria) 16- Zasadnutie rady

Pomaly som kráčala dlhou chodbou. Smerovala k vstupnej hale. Keď som však začula hluk, ktorý spôsobili rozrušené rozhovory v preplnenej miestnosti, rozmyslela som si to a rýchlo odbočila do úzkej chodbičky, vedúcej k menším pracovniam.
V celej budove bolo veľmi rušno. Všetci členovia rady boli už tu. Každý jeden z nich bol váženým lovcom a aj keď som ich takmer nepoznala, nechcela som sa s nimi stretnúť. Snažila som sa nebyť na očiach a zhovárať sa len s lovcami, ktorý sa z toho, že ma poznajú nepokúšali vždy niečo vyťažiť.
Hľadala som Fumia a dúfala som, že mi bude vedieť dať nejaké informácie. Bol jedným z mála, komu som skutočne verila. T jeho priateľskej mysle som vždy cítila dobrotu. Vedela som, že ma má rád. Za ten čas čo sme strávili spolu na love som si ho tiež obľúbila. Hneď ako sme prišli do asociácie, požiadala som ho, aby mi porozprával, čo sa stalo, keď som odišla z lesov a namiesto mňa pokračovali v našej úlohe Rima, Ruka a Hanabusa. Bola som naozaj zvedavá.
„Aj keď nebol nikto z nás nadšený, spolu sme zvládli veľa,“ povedal mi Fumio, keď som za ním prišla a poprosila ho, nech ma so všetkým oboznámi. Súhlasil, pretože mi to už sľúbil. Obaja sme si sadli v jeho malej pracovni, ktorá bola len neďaleko od prezidentovej. Fumio na mňa milo pozrel.
„Všetci traja brali svoju úlohu vážne. Bol to predsa len príkaz od Kanameho-sama, takže aj keď sa im to nepáčilo, nedávali to veľmi najavo. Priznám sa, že som sa trochu obával a to hlavne kvôli Daikimu. Nebol som si istý či budeme môcť plniť našu úlohu rovnako dobre, ak v skupine panuje také veľké nevypovedané nepriateľstvo, ako to bolo u nás. Sme lovci...“ Pozrel mi do očí a jemne zvraštil čelo. „Spolupráca s upírmi nie je prirodzená.“ Jeho výraz plný vážnosti sa však rýchlo zmenil a vystriedal ho srdečný úsmev. „Samozrejme, s vami to bolo niečo celkom iné. Vtedy som cítil jedine to, že spolupracujem s dôveryhodnými a spoľahlivými priateľmi.“
Usmiala som sa tiež. „Ďakujem generál. Aj mne sa lovilo veľmi dobre. Dúfam, že ešte budeme mať aj ďalšiu príležitosť, aby sme znovu spojili sily, ak to bude potrebné,“ povedala som mu. „Takže s Daikim boli nejaké problémy?“ Spýtala som sa zo zlým pocitom. „Viem, že má zložitejšiu povahu. Mrzí ma, že vám Kanameho rozhodnutie prinieslo len ťažkosti.“
„A práve toto ma skutočne prekvapilo,“ povedal zrazu Fumio. „Nie, nie, Yuuki-sama, žiadne problémy. Bolo to naozaj zvláštne, ale moje obavy ostali celkom zbytočné. Domnieval som sa, že takáto spolupráca bude pre neho nemožná, no mýlil som sa.“
A ja som vedela, že to a často nestáva. „Čo sa stalo?“
„Daikimu tá situácia vôbec neprekážala. Dokonca sa nám podarilo zničiť ďalších nepriateľov. Dostali sme takmer všetkých,“ povedal spokojne.
Ja som len zvraštila čelo. „Takmer?“ spýtala som sa vážne. Takže ešte stále nie je po všetkom. Je vôbec možné zničiť úplne všetkých?
„Áno. Bohužiaľ, zopár ich utieklo,“ priznal Fumio. „Ich počet je však taký nízky, že už nepredstavujú...“
Len som si nahlas povzdychla. Niekde vonku stále existovala hrozba. Čakala na svoju chvíľu. Pozrela som do zeme.
Presne takto mi to Fumio povedal. Pridala som do kroku, keď som našla jeho myseľ. Nebol ďaleko a hlavne, že bol sám.
„Yuuki-sama?“ Otočila som hlavu za hlasom, ktorý ma oslovil. „Pomôžem vám s niečím?“ Misakiho úsmev nikdy nebol taký srdečný ako Fumiov. Nedokázala som si ho obľúbiť, aj keď mi už veľakrát pomohol. Nezabudnem na to, že práve on bol ten, kto mi poskytol záchranu, keď som utekala pred Kanamem. Sprevádzal ma a odviedol až do asociácie. Niekedy ma však prepadával nepríjemný pocit, že ma pozoruje. Občas možno aj častejšie, ako bolo primerané. Všimla som si to hlavne počas týchto týždňov strávených v asociácii. Videla som mu v mysli, že ho neobyčajne priťahujem. Možno preto mi bola jeho prehnaná spoločnosť ešte nepríjemnejšia.
„Tvoju pomoc nepotrebujem, ďakujem ti,“ povedala som mu s odstupom a znovu vykročila dopredu. Pohol sa za mnou.
„Možno by bolo lepšie, keby ste sa vrátili do svojej izby. Dnes je tu naozaj veľmi rušno a naraziť by ste mohli na kohokoľvek.“
Znovu som zastala a tentoraz sa k nemu otočila celá.
Zastavil tiež a slabo sa na mňa usmial. „Mohlo by sa vám niečo stať.“
„Ty mi chceš prikazovať?“ spýtala som sa otvorene nepriateľsky.
Pristúpil o krok bližšie, a keď sa mi uklonil, jemne ma chytil za ruku, aby ju mohol zľahka pobozkať na znak úcty. „To by som si nikdy nedovolil,“ povedal mi stále s úsmevom. Niečo mi nahováralo, že v skutočnosti by si dovolil ešte viac. „Chcem sa len uistiť, že budete v poriadku.“
„Neobávaj sa, budem,“ povedala som mu chladne a vytiahla ruku z jeho prstov. Chcela som odísť, keď ma rýchlo schytil za zápästie. Sklonil sa a pozrel mi priamo do očí. „Vráťte sa do izby, prosím,“ povedal ešte chladnejšie ako pred chvíľkou ja a stisol ma ešte pevnejšie. „Necítili ste sa dobre, radšej vás odprevadím.“
Odkiaľ vie, že mi bolo zle? Vytrhla som sa mu a odsotila som ho preč. Čo sa mu to porobilo? Zasyčala som. Nezniesla som, aby sa ma dotkol niekto, komu som neverila.
„Čo sa to tu deje? Misaki, ako si to predstavuješ? Odstúp!“ Mala som šťastie, že prišiel práve Fumio. S Misakim by som si poradila, no asi by som mu ublížila.
Fumio podišiel k nám a zadíval sa na Misakiho prísnymi očami. Neostalo mu nič iné, iba sa znovu ukloniť a pobrať sa preč. Čudovala som sa, prečo sa mi začal klaňať. Ako lovec to robiť nemusel.
Fumio vzal do rúk moje zápästie a prezrel si ho. Jeho dotyk mi vôbec nevadil.
„Ste v poriadku,“ povedal a očividne sa mu uľavilo. „Čo to malo znamenať?“ spýtal sa ma a ukázal smerom, kadiaľ práve odišiel Misaki. Zachmúrila som sa, no potom som len mykla plecami. „Naozaj netuším.“
Teraz som však mala príliš veľa starostí na to, aby som sa trápila kvôli takýmto hlúpostiam. Pozrela som na Fumia.
„Hľadala som vás. Chcem s vami hovoriť,“ povedala som mu.
„Dobre, no ponáhľam sa za prezidentom,“ vysvetlil mi. „Máme príliš veľa práce. Nemali by ste sa tu motať.“ Usmial sa. Zdvorilo mi tým naznačoval, že by som mohla prekážať, a že teraz nie je najvhodnejší čas. Všetci boli pod tlakom. Kanameho blížiaci sa príchod vyvolal veľa rozruchu, keďže sa neobťažoval dopriať asociácii dosť času na prípravu. Zvolať všetkých dôležitých členov asociácie lovcov a vysvetliť im situáciu asi nebolo tak jednoduché. Fumio mi ponúkol svoje rameno.
„Odprevadím vás za pánom Hanabusom a vašou dcérkou. Môžeme sa porozprávať cestou.“
Prikývla som a chytila som sa. Vykročili sme teda a zamierili k zadným miestnostiam budovy. Fumio čakal, kým nezačnem sama.
„Chcela som vedieť len nejaké podrobnosti,“ povedala som mu vyrovnane. „Dúfam, že predo mnou nechcete nič tajiť.“
„To by nemalo žiadny význam,“ povedal mi pokojne. „Nebudeme nič predstierať, Yuuki-sama. Toto všetko sa týka hlavne vás. Nemôžeme vás vynechať, aj keby sme chceli.“
Vzdychla som si a trochu znervóznela. Viem, čo tým chcel povedať. Kaname prichádza kvôli mne.
„Je potom naozaj potrebný všetok tento rozruch? Prečo sa zvoláva celá rada?“ spýtala som sa trochu skleslo.
„To požadoval Kaname-sama,“ povedal mi Fumio jednoducho.
Len som pokrútila hlavou. Načo to bolo dobré? Potreboval toľko svedkov? Robilo mu radosť, že môže spôsobiť taký rozruch len zo svojho rozmaru? Alebo niečo chystal?
„Tak kedy príde?“ spýtala som sa priamo.
„Čoskoro,“ odpovedal mi Fumio pohotovo. „Bolo by vhodné, keby ste prišli aj vy, Yuuki-sama. Možno sa vyhneme aspoň niektorým nepríjemnostiam. Ostatným sa asi nevyhneme.“
„To asi nie,“ prikývla som smutne. „Mrzí ma to, generál Fumi. Toto všetko je len moja vina. Uvedomujem si to.“
„Muselo to takto dopadnúť, drahá kráľovná. Ale dúfajme, že dnes sa všetko vyrieši. Budeme sa usilovať a uvidíte, že dospejeme k dohode. Bude to v poriadku.“
„Naozaj tomu veríte?“ Napriek všetkému som sa usmiala, aj keď popravde trochu nešťastne. „Ako by len mohlo?“
Zatvoril oči a nahlas vydýchol, potom na mňa pozrel.
„Yuuki-sama, musíte myslieť hlavne na seba,“ vyhlásil a tváril sa pri tom naozaj veľmi vážne. „Dobre viete, že nemôžete urobiť šťastným úplne každého. Aj keď si to z hĺbky duše prajete...“ Prekvapene som mu pozrela do tváre. „Náš prezident je silný,“ pokračoval pevným hlasom. „Nastal čas, keď by ste nemali brať ohľad na iných a sústrediť sa len na seba a na vaše deti. Všetci vieme, čo by pre vás bolo najlepšie. Viete to aj vy, a rovnako to vie aj prezident.“
„Ale ako by som mohla...?“ začala som trochu priškrteným tónom.
„Musíte,“ povedal Fumio. „Záleží na tom, ako sa rozhodnete a čo poviete. Musíte si vybrať.“
Zastali sme pred dverami izby, z ktorej som už počula Yuukin hlas a Hanabusov tichý smiech. Fumio mi hľadel do zničenej smutnej tváre. Otcovsky ma pohladil po ramene a daroval mi povzbudzujúci úsmev.
„Stretnutie povedie pán Kaien a aj keď by mal ostať celkom nestranným, podľa mňa si jednu stranu predsa len vyberie,“ povedal mi Fumio vľúdne. „Tú vašu.“
Pousmiala som sa a vďačne na neho pozrela.
„Ja tam budem, prirodzene, tiež,“ doložil, „no moje miesto bude vedľa prezidenta.“ Fumio bude obhajovať asociáciu. Spraví to, čo bude najvýhodnejšie pre lovcov.
„Pán generál... ja,“ sklonila som hlavu. „Mohla by som vás objať?“ Fumio sa naozaj prekvapil. Zaklipkal očami, no po krátkej chvíľke sa mu na tvári roztiahol slabý úsmev.
„Chcete, aby som sa červenal?“ zažartoval.
Potichu som sa zasmiala a potom som ho silno objala.
„Drahá kráľovná...“ vydýchol a tiež ma objal okolo pliec.

Bolo to tu. Prišla chvíľa, na ktorú som v napätí čakala. Skúšala som sa rozptýliť spoločnosťou maličkej Yuuki, no ledva som sa stihla trochu upokojiť a o okamih na to som v diaľke rozoznala Kanameho vedomie. Zatvorila som oči a Yuuki k sebe silno pritiahla.
„Si pekná, mama,“ povedala mi a chytila tmavomodrú látku mojich šiat, ktoré som si obliekla. Tváričku zaborila do lesklého závoja mojich dlhých vlasov. Zrazu sa otočila ku dverám. Aj ona už Kanameho vycítila. Zvedavo sa na mňa pozrela. Postavila som sa a chytila ju za ruku.
Chcela by si sa ísť so mnou pozrieť?
Prikývla. Vedela o všetkom, čo sa deje. Akoby som jej mohla niečo zatajiť, keď sme si boli mysľami vždy tak blízke?
Hanabusa sa bez slova vybral za nami. Pomaly sme kráčali úzkymi vedľajšími chodbami. Takto sme sa mohli vyhnúť všetkému rozruchu. Už sme boli neďaleko vstupnej haly a od miestnosti, kde mala zasadnúť celá rada aj s tými, kvôli ktorým sa zišla. Už som tam raz bola. Pred rokmi som v tej miestnosti sama obhajovala Kanameho. Vedela som, že je teraz plná ľudí, ktorí sa onedlho usadia za dlhý stôl. No ja som mala namierené inam. Hneď vedľa veľkej zasadacej miestnosti bola jedna ďalšia. Bola maličká a pôvodne možno slúžila na skladovanie občerstvenia. Dalo sa k nej dostať zadnou chodbou, ktorú takmer nikto nepoužíval. Rýchlo som vkĺzla dnu a rozhliadla som sa. Miestnosť bola uzučká, po oboch stranách sa tiahli staré rozpadávajúce sa police, na ktorých stáli zaprášené podnosy, zdobené sklenené tácky a zašpinené staré krčahy i čajníky.
Kývla som na Yuuki a Hanabusu, ktorí s rovnakým pochybovačným a trochu znechuteným výrazom postávali pri dverách. Hanabusa prevrátil oči a maličkú slabo potiahol dnu. Potichu za sebou zatvoril. Chytila som Yuuki za ruku a zviezla som sa na tmavočervený koberec. Urobila to isté a posadila sa vedľa mňa.
„Tu počkáme,“ vyhlásila som, keď som zachytila Hanabusov výraz. Nerozumel a svojimi gestami mi to aj patrične dával najavo. Keď som si ho nevšímala, vzdal to a sadol si tiež.
„Prečo tu?“ precedil cez stisnuté zuby. „Aj keď uznávam, že si našla to najsterilnejšie miesto široko-ďaleko...“
„Vidíš to?“ spýtala som sa ho a ukázala na druhé dvere za svojím chrbtom.
Pozrel sa a spojil obočie. „Vedú do zasadacej miestnosti?“ zamumlal trucovito.
„Presne tak. Budeme počúvať a podľa toho, ako sa situácia vyvinie, zasiahneme,“ znovu som ukázala na dvere za sebou, „alebo sa rýchlo vyparíme.“ Kývla som ku dverám, ktorými sme vošli.
Hanabusovi sa vyjasnila tvár. Obdivne pokyvkával hlavou a potichu zapískal. „Myslíš na všetko.“ Podoprel si bradu rukami.
„Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Je to len pre istotu.“
„Vieš, že by si nemala znovu utekať... všetci sú tu preto, aby už túto situáciu vyriešili. Takto to nie je dobré pre nikoho. A hlavne nie pre teba. Už si zabudla, ako ti bolo ráno? A čo má byť toto?“ Nahnevane ukázal na drobnú ranku na mojom krku, ktorú mi spravil Zero.
„Máš príliš málo problémov?“ spýtal sa stále podráždene. „Poď sem... Keby to zbadal Kaname-sama...“
Priklonila som sa k nemu a on priložil prsty na môj krk. Stačilo len pár sekúnd a malá ranka zmizla. Zahojil ju.
„Nechcem ujsť. Aj ja chcem, aby sa už všetko vyriešila. Už potrebujem svoj pokoj.“ Ruku som si položila na brucho. „Nebudem predsa nič riskovať,“ vydýchla som potichu.
„Som rád, že to takto vidíš,“ povedal mi Hanabusa. „Takže kedy sa chceš ukázať na oslave?“ Zaškeril sa.
„Ja sa do politiky nemiešam.“ Pousmiala som sa tiež. „Ak bude Kaname vyžadovať moju prítomnosť, nebudem mať na výber, no ak chce s asociáciou hovoriť aj o niečom inom, nevidím dôvod, aby som tam bola.“
„Vravíš, že ťa politika nezaujíma a predsa nás nútiš tlačiť sa v tomto závadnom skladíku, aby si dačo počula.“
„Musím byť nablízku, keby sa náhodou niečo stalo.“
„Čakáš krvavú bitku na život a na smrť?“ Zasmial sa nahlas Hanabusa, no takmer okamžite stíchol. Asi predpokladal, že sa zasmejem tiež, no keď si všimol môj výraz, úsmev mu zamrzol na tvári.
„Prepáč...“ zamumlal a poškrabal sa na čele.
„Myslíš, že sa to môže stať?“ spýtala som sa ho takmer šepotom. Srdce sa mi divo rozbúchalo.
„No... nie,“ vypadlo z neho, ale až príliš neisto. Uvedomil si, že nakoniec nepovedal až takú hlúposť. Objala som Yuuki, ktorá sa mi vyštverala na kolená, keď pocítila, aká som nepokojná. Silno sa ku mne pritisla.
„Upokoj sa,“ povedal mi Hanabusa a zadíval sa do mojich očí svojimi vľúdnymi modrými. „Nič také sa nestane.“
Prikývla som a pokúšala som sa mu uveriť. Kým sme potichu čakali, sledovala som Kanameho približujúce sa vedomie. Skryla som pred ním svoje, Yuukine a aj Hanabusove myšlienky. Nechcela som, aby vedel, kde presne sme. Aj on si strážil svoju myseľ. Jediné, čo som mohla robiť, bolo pozerať sa jeho očami.
Kaname vystúpil z čierneho auta a pozrel pred seba na hlavnú budovu sídla asociácie. Hneď za ním sa z luxusného auta vynorili Senri a Akatsuki. Netrvalo dlho a pripojili sa k nim ďalší upíri. Seiren a Naoki. Ich tváre som spoznala aj keď bola noc. Kanameho oči totiž v tme videli perfektne na rozdiel odo mňa. Rýchlo sa svojmu kráľovi uklonili a vyrazili k budove. Obaja kráčali pred ním, kým Akatsuki a Senri sa držali neustále po jeho bokoch. Seiren pristúpila ku strážcovi, ktorý ich pozoroval nepokojnými očami.
„Už vás očakávajú. Prosím, pokračujte,“ povedal jej rýchlo.
„Kaname-sama,“ Seiren sa uklonila a počkala, kým Kaname prejde dopredu. Kývnutím hlavy jej poďakoval. Naoki sa poponáhľal a podržal mu dvere. Kaname vstúpil do haly. V strede najpriestrannejšej miestnosti budovy už čakal riaditeľ. Jeho prívetivá tvár ostala bez úsmevu. Veľmi priateľsky však natiahol ku Kanamemu vystretú ruku. On nezaváhal a pevne ju stisol.
„Zdravím ťa, Kaname,“ povedal mu dobrosrdečne. „Ty vieš ako ma mrzí, že sme v situácii, ako je táto.“
„To aj mňa,“ povedal mu Kaname bezvýrazne. Ak to aj myslel úprimne, nedal to najavo. „Nestrácajme však čas. Rád by som všetko vyriešil čo najskôr.“
„Iste, chápem,“ súhlasil riaditeľ a prikývol. „V tom prípade, prosím, tadiaľto.“
Viedol ho prieč celou halou k prvým dvojitým dverám z tmavého dreva. Otvoril ich a vošiel ako prvý. Za ním vošla Seiren s Naokim, potom Senri a Akatsuki a až naposledy vstúpil Kaname.
Dlhá miestnosť bola plná. Za masívnym stolom sedeli na rovnakých stoličkách s vysokými operadlami všetci vážení lovci asociácie. Na najvzdialenejšom konci sedel za vrchstolom Zero, prezident asociácie lovcov. Po jeho pravici boli Daiki, Goro, Misaki, Hiroki a dokonca aj sestry Umeko a Hanako. Ďalej sedeli lovci, ktorých som poznala len z videnia a tiež takí, ktorých som nepoznala vôbec. Ich tváre sa mi však nepáčili. Nie všetky totiž skrývali svoje nepriateľstvo. Po Zerovej ľavici sedel jedine Fumio.
Riaditeľ prešiel do stredu miestnosti, no nikam si nesadol. Ostal stáť a pohľadom prebehol po všetkých prítomných. Kaname sa pohol a bez vyzvania si sadol za voľný koniec dlhého stola. Seiren a Senri sa usadili každý z jednej strany, pokým Akatsuki a Naoki ostali stáť neďaleko za Kanameho chrbtom. Všetko kvôli bezpečnosti.
Kaname prešiel pohľadom po každom pri stole. Jedine na Fumiovi sa na chvíľku zastavil. Nakoniec pozrel na riaditeľa a nepatrne prikývol. Zero spravil to isté. Riaditeľ si nepatrne povzdychol nad nepriateľskou aurou, ktorá sa pomaly šírila celou miestnosťou.
„Dovoľte mi, aby som začal toto stretnutie,“ prehovoril pôsobivo pevným hlasom v rozpore s tým, ako sa tváril. „Kaname, keďže sa celá rada zišla na tvoje želanie, prosím, prednes nám, čo máš na srdci a oboznám nás, prečo si sa dnes rozhodol zísť s asociáciou.“ Hovoril vyrovnaným a pokojným tónom.
Kaname sa rozhodol neodpovedať hneď. Stiahol si jemné kožené rukavice a položil ich na stôl. Keď znovu zdvihol zrak, pozrel priamo na Zera. Hľadel mu do očí bez jediného žmurknutia nejakú chvíľu. Potom odvrátil tvár a nenúteným uvoľneným pohybom ruky si prehrabol dlhé vlasy. Zamyslel sa a po chvíľke sa zhlboka nadýchol.
„V prvom rade som chcel oznámiť asociácii, že ďalšie lovy na upírov zdržiavajúcich sa prevažne na mojom území, už nie sú potrebné. Keďže to boli vždy výlučne moji nepriatelia a nikdy som so žiadnymi výpravami vedenými asociáciou nesúhlasil, chyby ktorých ste sa dopustili som sa rozhodol odstrániť sám a osobne som sa zbavil aj posledných upírov, o ktorých ste sa postarať nedokázali.“
„Viedol som výpravu, o ktorej práve hovoríte, Kaname-sama. Nikdy sme nemali v úmysle nejako vám naším zásahom uškodiť. Práve naopak,“ odpovedal Fumio na jeho otvorene arogantné obviňovanie. „Vo veľkej snahe sme boli schopní zničiť väčšinu upírov, ktorí pre asociáciu nepredstavovali absolútne žiadne nebezpečenstvo, zato vám spôsobovali nepredstaviteľné ťažkosti. Do svojho tónu by ste možno mohli vniesť aj trochu vďačnosti.“ Fumiova odvaha a nadradenosť ma veľmi prekvapili. Česť asociácie bol odhodlaný chrániť celou svojou dušou. Bol tým najlepším spojencom, no tiež nebezpečným nepriateľom. Nedovolil Kanamemu len tak obviňovať a spochybňovať činy asociácie.
Kaname z neho nespúšťal oči, v ktorých sa mu blýskalo.
„Vďačnosti?“ spýtal sa a nadvihol jedno pôvabné obočie. „A za čo konkrétne by som sa mal poďakovať? Možno za to, že kvôli vašej neschopnosti ste nechali utiecť zopár jednotlivcov, ktorých stopovanie bolo takmer nemožné. Dobrý úmysel je skutočne dobrým, ale len dovtedy, kým nespôsobí ešte viac ťažkostí,“ povedal Kaname veľmi chladne. „Alebo by som mal byť vďačný... že ste mi ukradli rodinu?“
Zavládlo hrobové ticho. Kaname konečne vyslovil slová, ktoré nebezpečne viseli vo vzduchu odkedy vkročil do miestnosti. Napätie bolo zrazu príliš veľké. Riaditeľ sa poponáhľal a zakročil skôr, ako sa do rozhovoru stihol zapojiť aj Zero. Naliehavo pozrel na Kanameho.
„Keďže asociácia nekonala s úmyslom uškodiť ti, ale pomôcť, myslíš, že by si mohol prehliadnuť tie drobné ťažkosti, ktoré sa vyskytli? Povedal si, že si sa o to už postaral, no ak by si ešte potreboval pomocnú ruku, asociácia by ti na znak priateľstva určite vyhovela.“
Kaname na neho uprel zrak. Uvoľnil tvár.
„V poriadku,“ prikývol nakoniec. „Už sa k tomu nevrátime.“
„Výborne,“ povedal riaditeľ. „Budeš teraz ochotný vypočuť si stranu asociácie v ďalšej veci?“ spýtal sa Kanameho.
Znovu nastalo ticho. Kaname sa zadíval na dvere v zadnej časti miestnosti. Rozbúchalo sa mi srdce, keď som si uvedomila, že hľadí na vchod do malej izby, odkiaľ som načúvala. Kaname po krátkej chvíli odvrátil zrak a riaditeľovi na odpoveď iba prikývol hlavou. Každému v miestnosti očividne odľahlo. Riaditeľ pozrel na Fumia. Starý lovec vstal a znovu pozrel na Kanameho tvár.
„Za celú asociáciu by som sa rád pozhováral o ochrane ľudí, Kaname-sama,“ povedal s vážnym výrazom. „Už veľmi dávno ste sa zaviazali pomáhať asociácii. Spoločnými silami sme ničili nebezpečných upírov a tak dosiahli vo svete mier, ktorý sa nám aj podarilo dlho udržať. Viete tak ako my, že zachovanie rovnováhy je pre nás tým najdôležitejším. V posledných rokoch sa však výsledky našej spolupráce začali rozpadať.“ Fumiov tón výrazne posmutnel. „Kaname-sama, dobro ľudí bolo vždy aj vo vašom záujme.“
Kaname na jeho slová vôbec nereagoval. Tváril sa veľmi zamyslene a dokonca aj trochu neprítomne. Situáciu vzala do svojich rúk Seiren, ktorá sa nečakane tiež postavila. Chystala sa hovoriť za Kanameho.
„Dohoda Kanameho-sama nijako nezaväzuje. Ak nie je schopný alebo z nejakého dôvodu ochotný poskytnúť asociácii svoju pomoc, asociácia nemá právo ju vymáhať.“ Jej pohľad drvil každého v miestnosti a hlavne Fumia. On sa však tak ľahko odradiť nedal. Vydržal jej pozerať priamo do očí a keď prehovoril, jeho hlas sa nechvel.
„Toto nie je žiadne vymáhanie, ale priateľská prosba. Ak je v silách Kanameho-sama pomôcť aspoň jedinému človeku, mal by tak spraviť pre dobro nás všetkých.“
Kaname prižmúril oči. Akoby ho zrazu téma rozhovoru zaujala. Kývol rukou Seiren. Okamžite si sadla.
„Možno by ma mohol priateľsky poprosiť prezident asociácie,“ povedal trochu zastretým hlasom, pretože za maskou ľahostajnosti sa veľmi dobre zabával. S vážnou tvárou, no veselými očami sa pozrel na Zera, ktorý nahnevane zaťal zuby.
Kaname ho trochu provokoval. Bol zvedavý na reakciu.
„Vieš, do tejto miestnosti som vstúpil a rozhodnutím, že ak mi bude pohľad na teba až príliš nechutný, tak ťa jednoducho zabijem,“ vravel Kaname absolútne nenútene. „No možno som to mal spraviť hneď, ako som zacítil, že si si znovu vzal niečo, čo patrí iba mne. Cítim to... z vône tvojej krvi. Prečo je zrazu o toľko sladšia?“
Kaname sa neovládol a vstal. Vedela som, že to takto dopadne. Opustila som jeho myseľ a otvorila oči. Bleskovo som chytila Yuuki za ruku a okamžite zamierila k zadným dverám. Nečakala som a rýchlo vstúpila do miestnosti.
Všetky tváre sa obrátili ku mne. Načasovanie bolo dokonalé. Keby som prišla čo len o chvíľočku neskôr, bála som sa čo i len pomyslieť, čo by som tu mohla nájsť.
Kaname stál pripravený vyraziť a prekonať tú malú vzdialenosť medzi ním a Zerom. Nebol však jediný, kto ustrnul a uprel na mňa zvedavé oči.
Vykročila som, akoby sa predo mnou absolútne nič nedialo. Úplne som ignorovala napätím nabitú situáciu a zastala som pár krokov pred obrovským stolom. Slabo som sa pousmiala.
„Dobrý večer,“ pozdravila som zdvorilo, tak ako sa patrí. „Dúfam, že nevyrušujem.“ Znovu som sa usmiala. Uvedomovala som si, že väčšina osôb za stolom na mňa vypuľuje oči. Podišla som bližšie. Začula som kratučký prekrásny smiech. To bol Kaname.
„Ahoj, Yuuki,“ povedal s očarujúcim úsmevom.
Hanabusa o sebe dal vedieť, keď sa trochu podráždene ozval. „Dáma si chystá sadnúť.“
Potlačila som ďalší úsmev, keď som zahliadla, ako Hanabusa prepaľuje pohľadom všetkých mužov pri stole. Prešla som k Fumiovi a kým som si sadla na stoličku, páni sa zdvorilo aj keď stále trochu prekvapene postavili. Sedieť ostali jedine Seiren, Umeko a Hanako. Yuuki som si posadila na kolená a Hanabusa ostal stáť tesne za mnou.
„Ďakujem,“ povedala som, keď si všetci posadali. Tým, že som sa objavila v tú pravú chvíľu, som dokázala zabrániť tomu, aby sa toto naoko priateľské a spojenecké zasadnutie zmenilo na bojové pole.
Kaname sa posadil spolu s ostatnými. Akoby si už ani nepamätal, že len pred chvíľkou sa rozhodol na Zera zaútočiť a tým začať otvorený konflikt s celou asociáciou lovcov.
Riaditeľ sa na mňa pozrel s vďačnosťou vo veľkých očiach.
„Skúsme zachovať pokoj,“ povedal s autoritou a pohľadom preskočil od Kanameho k Zerovi. „Som si istý, že sa dá všetko vyriešiť aj inou cestou. Nemám pravdu, Yuuki?“
„O tom nepochybujem,“ povedala som nahlas, keď si Zero odfrkol. Pozrela som na neho. Nevyzeral, že by ho rozrušilo čokoľvek, čo Kaname spravil.
Atmosféra sa pri mojej prítomnosti značne zlepšila. Aspoň nateraz.