SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 19- Za koncom nočnej mory

Neviem či som si uvedomila, čo sa práve stalo, ale zdalo sa, že mi to ešte nedochádzalo. Nič som necítila. Bol to len obrovský šok a prekvapenie z toho, čo som videla. Zamrzla som a nemohla sa ani pohnúť.
A potom to prišlo... Kričala som tak veľmi, až sa chveli steny môjho väzenia. Musela som sa pozrieť znovu. Uistiť sa, že to sa Maro len nezahráva s mojou mysľou.
A tak som vyhľadala stopy myšlienok naokolo. Až som sa mykla, keď som našla Kanameho myseľ.
Čo... čo to má znamenať?! Bol oveľa bližšie ako pred tým. Snažila som sa upokojiť, aby som bola dostatočne sústredená...
Kaname! Vykríkla som v myšlienkach.
Zamrazilo ma. Tá neskutočná chvíľa ticha bola najhoršia, akú som kedy zažila. Keby sa teraz neozval... na mieste by som umrela. Ale to sa nestalo.
Yuuki..., pomyslel si s takou láskou, až mi skoro puklo srdce. Teraz ma počúvaj. Je to dôležité...,
Žiješ! Nič nie je dôležitejšie ako to. Videla som mu v myšlienkach, ako sa chvel pri mojom kriku. Bol už vtedy dosť blízko, aby všetko počul.
Myslíš, že by som dovolil, aby si ostala s tým..., a dosť nepekný smer jeho myšlienok som sa snažila nevnímať. Chcela som hovoriť ďalej, ale prerušil ma.
Nemáme čas! Musím ti povedať...,
Už päť minút vyťahuješ všetky nadávky čo poznáš, ale ja som tá, čo zdržuje! Rozčuľovala som sa.
Yuuki! Povedal už vážnym tónom.
Prepáč...hovor. Povedala som unavene. Nezabúdala som, v akom zlom stave sa nachádzam. Ďalšie prívaly bolesti mi to len pripomínali. Pred Kanamem som to utajila.
Všetko bolo dopredu naplánované. Maro, pri tom mene sa v ňom zdvihla vlna hnevu, si teraz myslí, že som mŕtvy. Pri tých slovách zase myklo mňa. Kaname sa tváril, že si to nevšimol a pokračoval ďalej.
Hocikedy nás môže odhaliť, pretože vďaka jedu, ktorý máš stále v tele, ťa môže kontrolovať. Má istú moc nad tvojou mysľou...,
Tá bolesť? Spýtala som sa ho.
Áno, presne tak. Vtedy nám chcel dať o sebe vedieť. Nemôže však ovládať tvoje činy ani ti čítať myšlienky. Počúvaj ma, Yuuki. Teraz ma musíš nechať ísť. Nesleduj ma, mohlo by nás to ľahko odhaliť. Teraz mám výhodu. Zabijem ho a prídem si po teba.
V ďalšom prívale bolesti som sa schúlila ešte viac. S týmto nemal Maro nič spoločné.
Rukami som si silno objala brucho.
Kaname... prosím, ponáhľaj sa. Neviem... koľko ešte vydržíme. Zamrzol, keď som to povedala a nechtiac mi do myšlienok prenikla aj hrozná bolesť, strach a utrpenie, čo som cítila. Dobre si uvedomil množné číslo, čo som použila a cítila som, ako ho zaliala hrôza, keď zahliadol kúsok mojej strašnej bolesti. Vedela som, ako veľmi sa teraz bojí. Chcel mi povedať ešte veľa, ale ja som mu to nedovolila. Rýchlo som opustila jeho myseľ a ponorila sa do ďalšej bolesti.
Bolo to stále horšie. Ležala som na zemi a po lícach mi znovu stekali horké slzy. Verila som Kanamemu, aj keď som sa trochu bála, vedela som že ma neopustí a spraví všetko, aby ma zachránil. Dodržala som, čo som sľúbila a uzatvorila si myseľ. Nevnímala som okolie ani nič ostatné, preto som bola prekvapená, keď sa ťažké dvere so škrípaním otvorili. Nepohla som sa, iba som sledovala dve postavy, ktoré vošli. Keď som ich spoznala, roztriasla som sa. Marovi upíri sa blížili ku mne. Boli už len pár krokov predo mnou, keď sa zrazu obaja zmenili na prach. Hľadela som na troch upírov, ktorý boli za všetko zodpovední. Tiež sa na mňa pozerali a na tvárach sa im odrážal šok, a potom veľké obavy.
Hanabusa, Akatsuki a Senri ku mne rýchlo priskočili.
Kľakli si ku mne na zem a so strachom hľadeli na moje hlboké rany na krku. Tiež nepomáhalo, že som bola celá od krvi. Šaty, ruky, tvár, všetko som mala poznačené po malom boji s Marom.
Chytila som za rukáv svojho obľúbeného blonďáka a s tichým zlomeným hlasom som mu vravela:
„Hanabusa... niečo je zle.“
V očiach mal strach a keď sa ozval, hlas sa mu veľmi triasol. Snažil sa to skrývať, čo bolo ešte horšie.
„Musíš vydržať, Yuuki. Neboj sa. Všetko bude...“ zarazil sa, lebo mi odhrnul vlasy z tváre a odhalil tak mnoho ďalších rán na mojom krku. „ v poriadku. Uvidíš.“ Dokončil Hanabusa.
„Je to zviera.“ Vravel Akatsuki potichu. Musela som vyzerať naozaj hrozivo. Maro ma pohrýzol toľkokrát, že som to ani nepočítala.
„Rýchlo...musíte mi pomôcť.“ Zúfalo som vravela. Akatsuki a Senri mi naraz liečili rany na krku. Chytila som Hanabusu a jeho ruku som položila na svoje brucho. Teplo jeho liečivej žiary tlmilo bolesť, ale viac mi pomôcť nemohlo. Potrebovala som Kanameho...skôr ako bude neskoro.
„Hanabusa, vieš jej pomôcť?“ pýtal sa Senri a začal liečiť ďalšiu hlbokú ranu.
„Nie,“ povedal Hanabusa smutno, ale napriek tomu si na moje brucho priložil aj druhú ruku a ešte zvýšil intenzitu a silu žiary.
„Keby nás Kaname-sama hneď neposlal...“ vravel ďalej Hanabusa, „tak naozaj neviem...“
„Musíme ju odtiaľto dostať. Myslím, že Kaname-sama už skončil.“ Ozval sa Akatsuki, keď aj so Senrim doliečili poslednú malú ranku. Hanabusa ma veľmi pomaly a opatrne zobral na ruky. Prebehla mnou bolesť. Teraz už menej intenzívna, ale stále drtivá a prisilná. Potichu som zavzdychala a silno objala Hanabusu okolo krku.
„Vydrž už len chvíľku. Kaname-sama ti pomôže.“ Zavrela som oči. Serni a Akatsuki išli vpredu a podržali ťažké dvere. Keď sme vyšli z veľkého domu, roztriasla som sa od zimy.
„Senri.“ Oslovil ho Hanabusa potichu. Senri sa otočil a priskočil k nám. Vyzliekol si dlhý plášť a opatrne ho okolo mňa omotal. Hanabusa ma objal silnejšie a všetci sa rozbehli medzi stromy.
Chladný vzduch mi narážal do tváre. Hanabusa utekal tak rýchlo, akoby neniesol žiadnu záťaž. Všetci boli ticho a sústredili sa len na to, aby sme čím skôr našli Kanameho. Onedlho som vo vzduchu zacítila krv. Bola úžasne sladká, ale nepatrila Kanamemu. Určite bola Marova. S pokojným pocitom som sa pousmiala.
Za chvíľku sa dostanem ku Kanamemu a všetko bude v poriadku. Aspoň som dúfala, že to tak bude, pretože som stále necítila žiadne slabé vedomie, ako vždy pred tým. Bála som sa na to myslieť...
„Kaname-sama už čaká.“ Povedal spredu Senri a mne poskočilo srdce, keď som to počula. Medzi stromami som videla svetlo. Jasná časť lesa mohla znamenať len čistinku. Keď sme zastali v poslednom rade stromov, zdvihla som hlavu.
V strede malej plochy bez kríkov či vysokých rastlín stál Kaname. Bol zahľadený do diaľky a otočený chrbtom k nám. Keď sme vystúpili z tieňa lesa, hneď spozornel.
Pozrel na nás a na tvári mal úľavu. Hanabusa ma pomaly zložil do trávy. Kaname bol hneď pri mne.
Dýchalo sa mi veľmi ťažko z toľkého rozrušenia, čo som práve cítila. Na mäkkej tráve sa mi ležalo príjemne. Určite lepšie ako na chladnej dlážke môjho väzenia.
„Ako je na tom?“ spýtal sa Kaname nervózne. Chcela som sa na neho pozerať, ale bola som príliš unavená. Nevládala som natiahnuť ruku, dotknúť sa jeho tváre a povedať mu, že ho milujem, a že bez neho nemôžem žiť. Keby som mohla, spravím presne to.
Kým Hanabusa referoval môj stav, Kaname mi rukami prechádzal po hrdle a obzeral si modriny na mojich rukách. Hanabusov hlas sa ozýval po celej malej čistinke.
„Trinásťkrát ju uhryzol na krku a na rukách mala škaredé modriny. To sme vyliečili hneď.“ Potom sa odmlčal a keď znovu prehovoril hlas sa mu trochu triasol nervozitou, presne tak ako pred tým.
„Pokiaľ...“ zhlboka sa nadýchol. „Pokiaľ ide o dieťa, nie sme si istí či...“ Kaname si nahlas vzdychol. Trochu ma nadvihol a jednu ruku si položil na moje kríže a druhú na brucho. Pootvorila som oči a verne mu hľadela do tváre, keď z jeho dlaní do môjho tela prúdilo teplo. Silná žiara osvetľovala všetko naokolo. Ak mi teraz niekto mohol pomôcť, tak to bol Kaname s jeho obrovskou silou, ktorú teraz vkladal do svojich rúk.
„Stratila príliš veľa krvi... a mala bolesti.“ Vravel ďalej Hanabusa. „Sama sa obávala, že...“ Znovu nevládal dokončiť vetu. Aj on sa veľmi trápil.
Cítila som, ako sa uzdravujem. To teplo bolo príjemné a vracalo mi stratenú silu. Bolesti ustupovali, až úplne zmizli.
Chytila som Kanameho za ruku na mojom chrbte a priložila som si ju zboku na brucho. Chcela som ho lepšie usmerniť, pretože na tom mieste som ešte cítila napätie. Kaname pridal ešte viac energie a teplo sa skoro zdvojnásobilo. Vydýchla som od úľavy a hlavu si opäť položila na trávu.
„Yuuki?“ sladký hlas pri mojom uchu ma upokojoval. Kaname sa sklonil celkom až k mojej tvári.
„Ako sa cítiš?“ pýtal sa jemnučkým hlasom plným obáv. Stále som mala zatvorené oči, keď som mu potichu mrmlala: „Musím ti niečo povedať.“
Kaname ma zľahka pobozkal na tvár a spýtal sa:
„Čo také?“ Na čele sa mu zjavila vráska. Otvorila som oči a s jemným úsmevom som mu pozrela do ustarostenej dokonalej tváre.
„Budeme mať bábätko.“ Povedala som šťastne.
Hľadel na mňa smutnými očami. Prečo sa tak tvári? Zrazu sa však jeho tvár úplne zmenila. Zjavilo sa na nej dokonalé šťastie. To bolo lepšie...
„Ja viem, hlupáčik! Veď som pre to skoro umrel od strachu. Bál som sa, že...“ odmlčal sa.
„Tak veľmi ti ublížil.“ Znovu mal v očiach ten smútok. Dotkla som sa jeho tváre.
„Ach, Kaname. Aj ja som sa bála... Ani nevieš, ako veľmi.“ Do hlasu sa mi zakrádalo zúfalstvo, keď som pokračovala: „Vtedy, keď som ho nemohla zastaviť, mala som taký strach, Kaname. Vedela som , že o dieťatko môžem prísť, ale čo som mala robiť? Keby som mu povedala pravdu, myslíš, že by ma nechal a len tak by ma pustil? Určite nie! Bol by ešte brutálnejší a určite by som malé stratila. Takto som mala aspoň malú šancu, že ma pustí skôr, ako bude neskoro...“ Kaname mi z líca utrel slzu.
„Odpustíš mi niekedy?“ spýtal sa trpko.
„Že som skoro zošalela, keď si sa nechal zabiť?“ Dvíhal sa vo mne slabý hnev.
„Nie!“ zavrtel hlavou Kaname. „Že som dopustil, aby sa toto všetko stalo.“
„Na vine som predsa ja.“ Povedala som sucho.
„Ach, áno. O tvojom skvelom nápade, vyraziť sama proti všetkým, sa ešte porozprávame.“
Objala som ho okolo krku a slabučko sa na neho usmiala.
„Nehnevaj sa...“ povedala som úprimne. „Čo som mala robiť? Keď som sa zobudila a zistila, že som tehotná... ty si bol preč... aj Hanabusa.“
„Počula si už o rozmýšľaní s chladnou hlavou?“ pýtal sa stále mierne vytočený Kaname. „Už len to rozmýšľanie by v tomto prípade stačilo.“
Hneval sa. Veď aj mal prečo...
„Viac to už nie je dôležité.“ Vravela som a prešla mu prstom po perách. Ruku som položila na tú jeho, ktorou mi ešte stále liečil brucho.
„Myslíš, že...?“ chcel sa spýtať Kaname, ale prerušila som ho s novou odvahou a silou v hlase.
„Je v poriadku.“ Povedala som s istotou. „Musí byť...“ dodala som pošepky. Žiara z Kanameho dlaní pomaly vyhasla. Natiahol ruku k Senrimu, a ten mu niečo podal.
„Čo robíš?“ spýtala som sa Kanameho, keď ma chytil za zápästia.
„Vydrž chvíľu.“ Povedal mi a priklonil sa bližšie. „Teraz sa nehýb...“ poslúchla som ho.
Niečo mi priložil ku krku a pichol ma. Strhla som sa od bolesti. Chcela som sa chytiť za hrdlo. Bolo len dobré, že mi Kaname tak zvieral ruky. Malá ranka na krku ma štípala a svrbela.
„Prepáč...“ povedal Kaname potichu. „To je protijed. Musela si ho dostať čím skôr.“
„Dofrasa, Kaname! Nemohol si to povedať hneď? Strašne to svrbí!“ zafňukala som.
„Už ma pusti.“ Chcela som si to čím skôr vyškriabať. Bolo to neznesiteľne nepríjemné.
„A necháš si to tak?“ spýtal sa s úsmevom.
„Áno,“ povedala som prirýchlo.
„To určite!“ zasmial sa, ale napriek tomu ma pustil. Moje ruky vystrelili hore. Kaname ma však stihol zadržať, kým som sa čo i len dotkla ranky na krku.
„Toľko o mojej veľkej dôvere.“ Zasmial sa znova Kaname a pobozkal ma na malú ranku. Potom si položil ruku na moje brucho tak opatrne, že som skoro jeho dotyk ani necítila.
„Stále v poriadku?“ spýtal sa jemne.
Slabo som sa usmiala. Necítila som vôbec žiadnu bolesť, čo bolo po dlhom čase utrpenia celkom príjemné.
„Áno, je mi dobre.“ Vydýchla som. „Vezmi ma domov...musím si oddýchnuť.“ Kaname podo mňa jemne podsunul ruky a pomaly ma zdvihol.
„Môžeš odpočívať, Yuuki, koľko len chceš. Ak ste obaja v poriadku na ničom inom nezáleží.“ Silno som ho objala, keď sa spolu s ostatnými rozbehol do hustého lesa.
Vôbec mi neprekážala tá dlhá vyčerpávajúca cesta. Ak ma niesol Kaname, nemohla som namietať. Jediné, po čom som teraz túžila, bola jeho blízkosť. Asi po hodine vyhýbania sa stromom, som sa úprimne potešila, keď som na kraji lesnej cesty zbadala zaparkované dve autá. Kaname ma nepustil, keď zastal pri jednom z nich. Hanabusa otvoril zadné dvere a podržal ich, kým ma Kaname položil na veľkú koženú sedačku.
Usmiala som sa. Kaname si vždy potrpel na luxus. Posadil sa vedľa mňa a okamžite sme vyrazili. Tak toto bolo neporovnateľne pohodlnejšie, ako cesta pred chvíľou. Hlavu som si oprela o Kanameho plece a konečne som spokojne zatvorila oči. Onedlho som sa na neho celkom zvalila a len si užívala jeho blízkosť a jeho prsty, prechádzajúce mi po chrbte. Bola som vyčerpaná a onedlho som so slabučkým úsmevom na perách zaspala...

Dodatek autora:: 

Tak toto bola ale rýchlosť, musíte uznať aj vy! Laughing out loud Aspoň budete môcť pokojne spávať, že žiadne úmrtie sa nekonalo... zatiaľ. Muhahahahááá *DevilFace* Laughing out loud

5
Průměr: 5 (9 hlasů)