VK, kapitola 20- V šťastí je vždy háčik

Tlmené buchnutie dverí ma prebralo z ľahkého spánku. Ešteže som mala stále na sebe Senriho plášť, ináč by mi bola zima.
Kaname ma znovu zobral na ruky. Objala som ho okolo krku a tvár si skryla v jeho vlasoch.
Boli sme rovno pred sídlom. Kaname vybehol po mramorových schodoch a cez bránu vošiel do haly. Keď sme boli vnútri, zacítila som silné prekvapenie z myslí Rimi a Ruky, ktoré tam na nás čakali.
„Poďte za mnou.“ Povedal im Kaname a ďalej sa ponáhľal hore po schodoch. V mojej izbe bol rýchlo, keďže ich bral po troch a Rima s Rukou mu boli v pätách.
Položil ma opatrne do postele, a potom sa otočil k dvom upírkam:
„Prezlečte jej šaty a ostaňte s ňou, keby niečo potrebovala.“ Kanameho hlas znel unavene.
Pohladil ma po tvári, a potom odišiel z izby. Bola som vyčerpaná. Nevládala som sa ani pohnúť. Vedela som, aké boli Rima a Ruka prekvapené, keď zo mňa odtočili plášť a zbadali šaty nasiaknuté mojou krvou. Rýchlo ma prezliekli a prehodili cezo mňa hrubú prikrývku. Potom si obe sadli na gauč na druhej strane izby a nespúšťali ma očí, presne ako im Kaname povedal. Kým som znovu zaspala, po celý čas som cítila ich prítomnosť. Za krátku chvíľu som sa už ocitla v dobre známom lese, ktorý som tak nenávidela. Utekala som medzi stromami už večnosť a nemohla som sa dostať von. Nervózna a na smrť unavená som však musela ísť ďalej, pretože keby som sa zastavila, už nikdy by som sa nemohla znovu rozbehnúť a navždy by som ostala uväznená v tom pekle strašných spomienok. Strhla som sa, keď ma silné ruky chytili za ramená. Temný les sa okamžite stratil. Veľmi som sa triasla a bola som vydesená. Nechcela som otvoriť oči. Čo ak sa to ešte neskončilo?
„Yuuki, počuješ ma?“ To bol Kanameho dokonale čistý hlas. Rýchlo som s nádejou otvorila oči. Jeho tvár bola to prvé, čo som zbadala. Zaliala ma úľava a pocit bezpečia.
Ponáhľala som sa do jeho náručia, po ktorom som tak túžila. Celkom som sa skryla v jeho náručí a snažila som sa zabudnúť na svoju nočnú moru. Kaname ma schovával pod svojimi silnými, ale jemnými rukami a trpezlivo čakal, kým sa moje rozbúchané srdce trochu neupokojí. Potom ma chytil za bradu a zdvihol mi tvár, aby sa mohol pozrieť do mojich očí.
Hľadel na mňa tak uprene až som nemohla vnímať nič iné. Pomaly ma zalieval pokoj... Kaname mi celkom zajal oči. Sklonil sa ku mne a priložil svoje pery na moje.
Srdce mi ledva prestalo biť tak strašne rýchlo a teraz sa znova zbláznilo. Keď mi jazykom prechádzal po perách, myslela som, že odpadnem. Nemohla som sa sústrediť na nič iné a skoro som prehliadla naliehavý tón hlasu.
„Kaname-sama, nemala by sa veľmi rozrušovať...“ Spoznala som hlas Samuru-san. Kaname sa hneď zastavil a započúval sa do šialeného tlkotu môjho srdca. Potom sa odtiahol. Zdvihla som hlavu a otočila sa za smerom hlasu, kvôli ktorému si to Kaname všetko rozmyslel.
„V poslednej dobe sú vaše návštevy dosť nepríjemné, Samuru-san.“ Povedala som namrzene. Kaname sa potichu zasmial. V mojej izbe boli aj Ruka s Rimou, ktoré sa na neviditeľný pokyn zdvihli a odišli z miestnosti.
Pozrela som na Kanameho s otázkou v očiach. Položil si ruku na môj chrbát a chytil moje voľné tričko. Jediným rýchlym pohybom mi ho vyhrnul a zvalil ma naspäť na vankúše.
„Samuru by ťa mal prezrieť. Musíme si byť istý, že je všetko v poriadku však?“ vravel mi Kaname.
„Bude to len chvíľka, Yuuki-sama.“ Povedal Samuru, keď podišiel bližšie.
Neviem prečo, ale zrazu som veľmi znervóznela a dvíhal sa vo mne hnev, keď Samuru zastal celkom blízko mňa. Chcela som sa uhnúť jeho ruke, ale s veľkým prekvapením som zistila, že Kaname sedí vedľa mňa na posteli a drží ma za ruky, aby som nemohla nič podniknúť. Otočila som sa na Samuru a vycerila som zuby na výstrahu.
„No tak, Yuuki! Nič ti nespraví. Myslíš, že by som to dovolil?“ potichu mi vravel Kaname a snažil sa ma tak upokojiť. Lenže ja som naďalej zazerala na priateľskú tvár lekára. Nechcela som, aby sa priblížil čo i len o kúsoček viac. Bola by som schopná aj na neho zaútočiť, aby som mu v tom zabránila. Keď celkom zľahka položil svoju ruku na moje odhalené brucho, až som sa mykla a chcela som ho zraniť, ale Kaname mi v tom zabránil a pevnejšie ma chytil za zápästia. Vzpierala som sa obom a nepriateľsky som syčala. Samuru mi len ožiaril kožu bielym svetlom z dlane a kontroloval či je všetko v poriadku. Stále som sa hýbala a snažila sa vyslobodiť. Naraz som objavila takú veľkú silu, až ma to zaskočilo.
Agresívne som mykla rukami a vyslobodila si pravé zápästie.
Kanameho moja nová sila zaskočila a chvíľu ostal prekvapene pozerať, že som sa dokázala vymaniť z jeho zovretia. Hneď som chcela využiť príležitosť a zbaviť sa Samuru, ale to sa Kaname už spamätal a znova mi v tom zabránil. Tentoraz však použil všetku svoju silu a bolo mi jasné, že viac ma nepustí.
Porazenecky som vzdychla a pozrela Kanamemu do tváre. V pohľade som mala bolesť a zradu a tak som sa mu verne dívala do očí a hľadala som v nich pomoc. Kaname ma pobozkal na líce.
„Samuru...“ povedal autoritatívne a pozrel na neho, očakávajúc odpoveď. O chvíľku na to sa lekárova ruka konečne zošmykla z môjho brucha. Bola som aspoň o trošku pokojnejšia.
Samuru sa postavil a o kúsok ustúpil, aby som sa už tak netrápila.
Kaname ma prestal zvierať tak silno a len zľahka ma držal za ruky. Schúlila som sa a jemnú prikrývku z hodvábu som si prehodila cez hlavu, aby som si skryla tvár. Keď ich nevidím, pomáha to.
„Hmm...“ zamyslel sa Samuru, a potom pomaly pokračoval. „Našťastie sa vám podarilo zasiahnuť včas, Kaname-sama. Ak by ste ju vtedy nevyliečili, určite by... to bolo veľmi vážne.“
Zatváril sa nervózne a mne zovrelo srdce, keď som to počula. Snažila som sa na to nemyslieť.
„Ale neobávajte sa, Kaname-sama. To, že sa Yuuki-hime takto správa, naznačuje, že je všetko v poriadku. Je to dokonale prirodzené...“
To ma zaujalo. Nerozumela som všetkým tým prívalom hnevu a agresie, ktoré ma pred chvíľou prepadli.
„Bude celkom zdravá, ak dáte pozor na to, aby sa priveľmi nerozrušovala a musíte ju ustrážiť pri záchvatoch hnevu. Zabrániť sa im, bohužiaľ, nedá. Zdá sa, že teraz budete mať dosť veľa práce, Kaname-sama. Povedal Samuru a cítila som mu z tónu, že sa usmieva.
Kaname si vedľa mňa vzdychol.
„Nemôže jej to nijako ublížiť...skôr naopak. Len musíte dať pozor, aby sa nezranila.“ Jeho hlas zrazu zvážnel a ja som počúvala s hlavou pod jemnou látkou.
„Nesmie sa zraniť.“ Povedal naliehavo. „Je to naozaj výnimočné, Kaname-sama, ale jej telo sa takmer vôbec nelieči. Je to zriedkavé. Sám som sa s tým za celý svoj život stretol iba raz.“
„Je výnimočná.“ Potvrdil Kaname a objal ma rukou okolo pása. Jeho dotyk mi vôbec nevadil, skôr ma len upokojoval. Nehýbala som sa a ďalej počúvala.
„Ťažké sny budú časté, ale netreba sa znepokojovať. Vy ju dokážete upokojiť, Kaname-sama, ak budete pri nej.“ Videla som, ako myslí na chvíľu, keď ma Kaname hypnotizoval pohľadom a dokonale ma utíšil.
„Ďakujem vám za všetko, Samuru. Chcel som vás požiadať, aby ste ostali nablízku, ak súhlasíte...?“
„Isteže, Kaname-sama.“ Budem na Yuuki-hime dohliadať.“
„Výborne.“ Povedal Kaname a postavil sa.
Samuru sa hlboko uklonil a odišiel. Stále som ležala na posteli, skrytá svetom, až kým sa ku mne Kaname nevrátil.
Stiahol mi prikrývku z tváre a ľahol si vedľa mňa. Jemnučko ma objal rukami a pritiahol si ma k sebe. Ukázala som mu všetok môj strach a veľký zmätok. Nespoznávala som samú seba a chcela som, aby cítil ten nepokoj a nervozitu čo ja, aby pochopil...
Potom som sa od neho odtiahla. Odstrčila som ruku, ktorou ma objímal a odmietla sa mu pozrieť do tváre. Stále som cítila slabú zradu.
„Yuuki, počula si, čo povedal Samuru. Všetko bude v poriadku!“ Tešil sa. Jeho radosť prerážala na povrch a prenášala sa aj na mňa. Otočila som sa a pozrela mu do očí. Horeli šťastím.
„Kaname...“ povedala som potichu hlasom plného obáv a nervózne som si začala poťahovať vlasy.
„Mám strach.“ Priznala som a sklonila hlavu, aby som si skryla tvár.
„Je veľmi skoro...Ako? Ako to všetko zvládnem? Len teraz som sa naučila žiť ako upír. Všetko je pre mňa nové. Ja neviem o deťoch vôbec nič a ...“ Odmlčala som sa. Nedokázala som si ani predstaviť, že by sme mali byť rodičia... No Kaname ma nenechal dlho sa trápiť. Dotkol sa mojej tváre. Chytil ma za bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby mi mohol pozrieť rovno do zmätených očí.
„Vedela si, že na rozdiel od ľudí, sa naše deti môžu narodiť len zo skutočnej lásky?“
Usmial sa a chytil moje dlhé vlasy. Pomaly ich potiahol a ja som cítila, že jeho ruka schádza až dole po mojom chrbte. Ako mi ťahal dlhé pramene vlasov, donútil ma zakloniť hlavu celkom dozadu, aby mohol dokonale vidieť celú moju tvár. Sklonil sa ku mne tak blízko, až sa naše pery takmer dotýkali, ale nepobozkal ma. Zalialo ma teplo. Červenala som sa a Kaname si to určite všimol, lebo sa znovu slabučko usmial.
„Takže... ak by som ťa neľúbila tak veľmi ako teraz... a sama by som to bábätko nechcela, tak by som ho nikdy nemala?“ zašepkala som.
Kaname mi len hľadel do očí. Potom sa ku mne konečne priblížil ešte viac. Svedomito však minul moje pery. Obtrel sa lícom o moju tvár a ruky ešte viac zaplietol do mojich vlasov. Privrela som oči a potichu vzdychla, keď ma začal bozkávať na krku. Medzitým mi pomaly vravel:
„Ty nechceš to dieťa, Yuuki?“ v hlase sa mu ozývalo tichučké sklamanie. Chytila som jeho tvár do dlaní a prudko ju otočila k sebe.
„Čo to vravíš?“ spýtala som sa ho prísne a kým ma stihol zastaviť, položila som svoje pery na jeho a jemnučko som zamrmlala:
„Túžim po ňom...“ keď to počul, konečne ma pobozkal. Bol taký šťastný...a teraz už aj ja. Potom ma pustil a silno ma objal.
„Máme dosť času, aby sme sa na všetko pripravili, a ja sa o teba dobre postarám...“ Akoby mi tie slová chcel hneď dokázať, zvalila sa na posteľ a opatrne ma stiahol na seba. Zaklonil hlavu, aby odhalil jemnú pokožku na svojom hrdle. Ovládol ma smäd.
Potláčala som ho po celý ten čas s Marom, ale teraz sa prejavil naplno. Cítila som, ako sa mi predlžujú tesáky. Sklonila som sa ku Kanamemu a inštinktívne som ho silno chytila.
Jazykom som mu prechádzala po mieste, kam som ho chcela uhryznúť. Ledva som vnímala Kanameho, ktorému z úst vychádzali tiché vzdychy. Potom som konečne zaborila svoje tesáky do jeho hrdla. Spravila som to celkom zľahka, aby necítil žiadnu bolesť, iba malé bodnutie. Pila som rýchlo a nemohla som sa jeho lahodnej krvi nabažiť.
Kaname sa po čase veľmi unavil, no nepovedal ani slovo, aby ma zastavil. Keď som ho nakoniec pustila, stále som nemala dosť. Bola to už taká dlhá doba, čo som nepila... Kaname ma uspal na celé týždne, potom ma celkom zničil Maro, čo mi na smäde iba pridalo. Vôbec som sa nečudovala, že som chcela ešte stále viac.
S pocitom viny som sa zdvihla od Kanameho, ktorý bol v bezvedomí a rýchlo som vyšla z izby. Zbehla som po schodisku a zamierila do malej haly, cez ktorú viedli dvere do izieb stráží.
Hľadala som Hanabusovu spálňu a keď som do nej vošla bez zaklopania, trochu som sa prekvapila. Vo veľkej miestnosti s nádherným nábytkom a svetlomodrými stenami som Hanabusu nenašla.
Namiesto neho sedel za veľkým pracovným stolom Senri a čítal si nejaké staré dokumenty. Zdvihol ku mne zrak a hneď sa postavil.
„Yuuki-sama, hľadáte Hanabusu?“ spýtal sa s rýchlo sa mi uklonil. Keď som prikývla, hovoril ďalej:
„Kaname-sama ho poveril...“ Zarazil sa, keď som k nemu bleskovo priskočila. Videla som mu odpovede v mysli. Hanabusa tu nie je.
Odišiel kvôli niečomu súrnemu, čo musel pre Kanameho zariadiť. Dlho som nerozmýšľala. Senri mal spolovice čistú krv, ktorá voňala tiež strašne lákavo. A ja som potrebovala silu... a krv. Odtlačila som ho naspäť k stolu a keď sa oň oprel, silno som ho chytila za zápästia. Postavila som sa na špičky, aby som dočiahla čo najvyššie. Senri sa nehýbal. Cítila som jeho prekvapenie, ale pomaly sa už spamätával. Slabučko sa mykol, keď som ho uhryzla, ale hneď sa upokojil. Jeho krv bola tiež veľmi dobrá. Po chvíli som konečne mala dosť. Pustila som ho a oblizla si kútiky úst. Senri ostal opretý o veľký stôl z tmavého dreva. Asi sa mu trošku motala hlava. Chvíľku som počkala, a potom som mu pozrela do tváre.
„Odpusť, že som ťa takto prepadla Shiki-san. Máš veľmi lahodnú krv, vieš to?“ spýtala som sa ho a žmurkla som so šibalským úsmevom. Malé ranky na krku sa mu hneď začali rýchlo hojiť. Pocítila som známky Kanameho vedomia.
Pozrela som sa tým smerom, a potom naspäť k Senrimu.
„Hneď ako sa Hanabusa vráti, ho pošli, prosím, za mnou.“ Senri sa trochu nemotorne uklonil. Ja som sa na neho ospravedlňujúco usmiala a kývla mu rukou na rozlúčku.
Plná síl som sa cítila už dávno. Keď som sa vracala cez malú halu, stretla som Akatsukiho a Ruku.
Poklonili sa mi a pozdravili ma. Ruka sa usmievala a úprimne mi povedala.
„Yuuki-sama, všetci sme naozaj šťastný, že ste v poriadku.“ Akatsuki len prikyvoval.
„Ďakujem, Ruka.“ Usmiala som sa. „Chcela som sa ťa na niečo spýtať...“
Obaja čakali, čo poviem ďalej.
„Poznáš tú ženu, s ktorou som sa zoznámila na plese? Asami?“
„Áno, isteže. Je naozaj veľmi milá a má nádherné dieťa.“ Vravela Ruka. „Hanabusa sa s ňou priatelí... vlastne on má pod palcom každého.“ Doložila s vráskou na čele.
„Výborne.“ Potešila som sa. Znovu sa mi uklonili a ja som sa už ponáhľala za Kanamem. Keď som otvorila dvere a vošla do svojej izby, našla som ho stále ležať so zatvorenými očami na mojej posteli.
Sadla som si vedľa neho a sledovala som jeho tvár. Je nádherný, pomyslela som si.
Ty si nádherná. Pomyslel si Kaname. Usmiala som sa a sklonila sa k nemu, aby som ho pobozkala. No jeho ruky ma prirýchlo zdrapili za ramená, aby ma zastavili.
Stiahol ma vedľa seba a keď som ležala na vankúšoch, pomaly sa na mňa prevalil.
„Ty nie si unavený?“ spýtala som sa ho prekvapene, lebo sa netváril tak, že to čo by teraz chcel, je spánok.
Usmial sa a povedal: „Veľmi nie. Chceš ešte?“ V očiach mi zaiskrilo, keď si zdvihol zápästie k ústam. No zastavila som ho. Dnes som mala už dosť, aj keď jeho ponuke sa ťažko odolávalo.
„Takže Senriho krv ti stačila?“ spýtal sa mrzuto Kaname a jeho pohľad ma až pichol.
„Prosím ťa, len nezačni žiarliť.“ Vysmievala som sa mu.
Zatriasla som sa od vzrušenia, keď mi jednou rukou schytil zápästia za mojím chrbtom a celkom sa sklonil k mojej tvári.
„Takže...“ povedal potichu a na líci som pocítila sladké šteklenie jeho dychu, „tebe by sa páčilo, keby som sa hneď teraz postavil a odišiel za Rukou, keďže teba nemôžem zraniť?“ Tá predstava sa mi nepáčila. Podvedome som si omotala nohu okolo jeho pása, aby som sa uistila, že to skutočne neurobí a neodíde.
„Tak vidíš...“ povedal, keď som mlčala. „Nemusíš sa ale obávať... Ja chcem len teba.“
Jednou rukou stále držal moje zápästia a druhou mi teraz pomaly prechádzal po nohe, ktorú som mala omotanú okolo neho.
„Po celý ten čas... kým si spala, kým som ťa hľadal, som ťa chcel mať takto pri sebe.“ Vzdychol si Kaname a s láskou sa na mňa zadíval.
„Viem, láska... ja som túžila po tom istom.“
Objal ma tak silno, až ma to prekvapilo a vyrazilo mi dych. Zhlboka som sa nadýchla.
„Kaname, nie tak silno. Musíš dávať pozor.“ Napomínala som ho. Zovretie hneď poľavilo, ale celkom nezmizlo. Odmietal ma pustiť.
„Prepáč...“ povedal potichu a v hlase sa mu ozývala panika. „Si v poriadku?“
S úsmevom som prikývla. Teraz sa o mňa asi bude strachovať viac. Nevadí. Trochu pozornosti len rada privítam. No napadlo ma niečo iné, čo som sa ho chcela spýtať.
„Prečo si mi o Marovi a ostatných čistokrvných nikdy nerozprával?“ Nechcela som o ňom hovoriť, ale bola som zvedavá. Keď som vyslovila jeho meno, ku Kanamemu som sa pritisla ešte bližšie. On si ma viac pritúlil a posunul sa nižšie, aby sa nám obom ležalo pohodlne. Hlavu si položil na moje brucho. Mala som pocit, že odteraz to bude robievať častejšie.
„Okrem nás ich ostalo už tak málo... a teraz je zase o jedného menej.“ Povedal s chladným nadšením Kaname. Do hlasu sa mu zakrádala nenávisť. Nechcela som vedieť, ako to všetko Kaname dokázal.
„Ale onedlho o jedného viac.“ Povedala som.
Kaname zdvihol hlavu, natiahol sa ku mne a s úsmevom ma krátko pobozkal. Potom si na mňa znova opatrne ľahol, ale tentoraz mi pobozkal bruško, predtým ako si naň položil hlavu.
„Si jediná žena svojho druhu, Yuuki. Myslím nás, čistokrvných. Preto ťa Maro tak strašne chcel, preto ťa všetci tak strašne chcú. Si to najdokonalejšie a najkrajšie na tomto svete, Yuuki. Vôbec sa im nečudujem.“ Odmlčal sa a keď znovu prehovoril, v hlase mal tú starú nenávisť.
„Nerozumiem len, prečo by ti niekto ubližoval! Veď...“
Zastavila som ho, lebo sa zase vracal k Marovi.
„Kaname, prosím, zabudnime už na to.“
Nič nepovedal, len si vzdychol, a potom ma znovu pobozkal na brušku. Pomaly mi vyhrnul tričko, tak ako to spravil, keď tu bol Samuru. Zdá sa, že práve myslela na to isté.
„Správala si sa ako malá fúria.“ Zachichotal sa. „Samuru sa určite zľakol.“ Hneď ako to Kaname spomenul, vo mne narástol ten istý hnev, čo som cítila vtedy. Snažila som sa ho ovládať, ale veľmi mi to nešlo.
Šikovne som sa vyšmykla Kanamemu z objatia a posadila som sa ďalej od neho.
„A ty si ho nechal. Radšej si sa postavil na jeho stranu ako na moju.“
Kaname zažmurkal. Ostal celkom prekvapený z môjho náhleho nepriateľstva. Natiahol ku mne ruky, ale ja som mu po nich len capla.
Kde sa to vo mne berie, takto neúctivo sa k nemu správať?
„Yuuki,“ vravel Kaname so slabým úsmevom, „nechcel som veriť Samurovi, ale... ty to naozaj robíš!“ potichu sa zasmial.
„Čo robím?“ spýtala som sa drzo a otočila sa mu chrbtom. Zrazu ma okolo pása objali jeho ruky a znovu bola v jeho náručí.
„Správaš sa úplne nemožne, vieš to?“
Chcela som mu zase niečo odvrknúť, ale jeho pery na mojich ma zastavili. Bozkával ma tak krásne, až som celkom zabudla, prečo sa vlastne hnevám.
Vedela som len, že po ňom strašne túžim a keď som mu začala bozky vracať a prstami som šmátrala pod jeho košeľou, hneď ako som mu rozopla gombíky, jemne mi znovu uväznil zápästia v silnom zovretí, aby ma prinútil zastaviť sa, keďže podľa nariadení môjho upírieho lekára som sa nemala vôbec rozrušovať. Videla som, že na to myslí.
„Kaname...,“ potichu som mu vzdychla do ucha, „prosím...nebuď taký. Pusti ma. Som celkom v poriadku. Tak dlho sme boli od seba...“
Napriek jeho postoju som cítila, ako si ma po tých slovách pritiahol bližšie k sebe. Ale nepustil ma. V tomto bol neoblomný. Nechcel vôbec nič riskovať.
„Si ešte slabá a unavená...“ povedal a prstom mi prešiel po slabučkých kruhoch pod očami.
„Poď si ešte pospať.“ Jemne ma zatlačil na veľký vankúš a keď si ľahol vedľa, objal ma rukami okolo pása a končekmi prstov mi prechádzal po bruchu. To bol znak, že viac sa so mnou nemieni rozprávať.
Cez okno dopadali lúče presne na veľký baldachýn, ktorý sa skvostne trblietal. Slnko bolo vysoko na oblohe a hneď ako som si to uvedomila ma zaliala ešte väčšia únava. Rukami som pátrala po prikrývke. Kaname sa natiahol, aby na ňu dočiahol a prehodil mi ju cez kríže. Moja ruka pod hodvábnou prikrývkou nakoniec našla jeho dlaň. Chytila som ho a šťastná, že zaspávam vedľa neho na dokonale pohodlnom a teplom mieste, a nie na strašnej chladnej podlahe z kameňa, som pomaly zatvorila oči.
Nemohla som však spať pokojne. Prehadzovala som sa a trápili ma nezmyselné, hlúpe sny. Strhla som sa zo spánku a prudko sa posadila. Zachytili ma Kanameho nežné ruky. Dychčala som a moje srdce bilo bláznivo rýchlo.
„Čo sa stalo?“ pýtal sa ma potichu Kaname a hladkal ma po chrbte. V ústach ma zašteklili rýchlo rastúce tesáky. Chytila som ho za ruku a jemne ho škrabla na zápästí, aby som si mohla vziať trochu jeho krvi. Hneď mi bolo oveľa lepšie.
„To nič...“ povedala som mu a znovu som si ľahla. Hlavu som si položila na jeho hruď. Slnko práve zapadlo. Viac už v posteli asi nevydržím.
Pomaly som sa posunula na kraj postele, a potom som vstala. Viem, čo som práve potrebovala. Dobrý horúci kúpeľ.
Vošla som do dverí neďaleko postele a zamierila som rovno k obrovskej vani. Pustila som vodu a zhodila zo seba šaty. Počula som, ako vstal aj Kaname.
Zavolám k tebe Ruku? Čítala som mu v myšlienkach. Chcel odísť, pretože práve zacítil blízkosť Seiren a ďalšej skupiny upírov, ktorý boli plniť jeho rozkazy.
Nie, zavolaj Hanabusu. Cítila som slabé prekvapenie. Nič mi však na to nepovedal a potichu vyšiel z izby.
Horúca voda bola úžasná, celkom ma upokojila. O chvíľočku som začula tiché zaklopanie na dvere.