VK, kapitola 21- Najkrajší bozk

„Hanabusa, poď dovnútra. Hneď som tam.“ Chytila som uterák a rýchlo si ním prebehla po mokrých vlasoch. Obliekla som si mäkučký fialový župan a vyšla som z kúpeľne. Hanabusa stál pri okne a opieral sa o stenu. Keď ma zbadal, len si potichu vzdychol. Vôbec sa neusmial. Žiadny úškrn, výsmech, pobavenie, dokonca ani slabučký úsmev.
Ach, čo sa mu zase stalo? Tiež som si vzdychla a podišla ku skrini. Vytiahla som pekné čierne šaty s dlhou elegantnou sukňou. Namiesto ramienok mali hodvábne červené pásiky, ktoré sa mohli uviazať okolo krku alebo cez chrbát.
Hanabusa sa otočil, kým som sa rýchlo obliekla. Keď som bola hotová, priskočil ku mne a zaviazal jemné šnúrky na mojom chrbte.
Stále mlčal. Rozhodla som sa zistiť, čo sa mu stalo.
„Niekto ti zjedol sladkosti?“ spýtala som sa ho so slabým úsmevom.
„Hmm, ako vieš?“ spravil prekvapenú grimasu, a potom otvoril ústa, „bola si to ty?“
Zasmiala som sa a posadila sa za zrkadlo. Chytila som medzi prsty prameň mokrých vlasov. Skúsila som do ruky nahnať teplo. Po chvíľke sústredenia som mala všetky vlasy dokonale suché a rovné. Ako hodvábny závoj mi splývali cez chrbát k pásu a v odraze zrkadla sa krásne leskli.
„To bol dobrý trik.“ Súhlasne zamrmlal Hanabusa pri mojej malej mágii a posadil sa kúsok odo mňa do pohodlného kresla vedľa veľkej pohovky.
„Chcela som ťa o niečo požiadať.“ Povedala som a veľkým hrebeňom som si česala už aj tak dokonalé vlasy. Hanabusa sa na mieste zahniezdil.
„Ale pred tým mi vyklopíš, čo sa ti stalo.“
Znova nastalo ticho. Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale Hanabusa sa práve vtedy odhodlal:
„Všetci sme sa o teba báli, Yuuki-chan. Nemala si ujsť...“ Nemohol hovoriť ďalej. Vyhýbal sa môjmu pohľadu. V hlase mal smútok a teraz aj hnev.
„Ešteže sa Senrimu podarilo ťa presvedčiť. Ako by sme sa ináč dozvedeli kde si? Ako ťa hľadať? Mohli by si tam s tebou spraviť čo by chceli a my by sme možno prišli neskoro ak vôbec! Na čo si myslela?“
Toto ho trápilo! Ach, môj drahý Hanabusa. Chudáčik.
„Ak by som to nespravila, nikdy by ste ich nenašli. Týždne ste sa túlali po svete a nemali ste jedinú stopu!“ Obviňujúco som na neho hľadela.
„Bolo to hlúpe a nezodpovedné...“ priznala som. „Ale tiež pekelne účinné.“ O tom nebolo pochýb.
„Vieš ty vôbec ako sme sa cítili, keď sme ťa tam našli?“ striasol sa pri tých spomienkach.
„Ležala si vo vlastnej krvi, takmer bez života. Jediné čo si z posledných síl dokázala spraviť, bolo, že si sa rozplakala v mojom náručí a povedala, že máš strach, že si prišla o svoje dieťa.“
Skryl si tvár do dlaní. Chvíľu som ostala len zmätene sedieť a pozerať na Hanabusu. Tak veľmi sa o mňa bál.
Zdvihla som sa a kľakla si pred neho. Chytila som mu ruky a odtiahla ich z jeho tváre.
„Ďakujem, že si ma zachránil, Hanabusa.“
„Zachránil ťa Kaname-sama. Netušíš ako veľmi sa kvôli tebe trápil.“ Vzdychol si.
„Ale už je to v poriadku. Už je po všetkom.“ Hanabusa sa narovnal a ako keby som povedala nejaké zázračné slovíčka, z tváre mu zmizol ten jeho zachmúrený výraz a vystriedal ho úsmev.
„To bolo teda prekvapenie!“ zvolal zrazu nahlas a po tvári sa mu rozťahoval ďalší hanabusovský zvodný úsmev.
„Skoro som neveril, keď som počul, že bude bábo. Ako sa cítiš?“ pýtal sa a celý žiaril nadšením.
„Tehotne.“ Povedala som a mykla plecami. Chytil ma za predlaktie a odtiahol k veľkej pohovke. Sadol si vedľa mňa a tváril sa zamyslene, keď hovoril:
„Naozaj je to veľmi prekvapujúce...a zvláštne. Ešte som nepočul o takomto nezvyčajnom prípade.“ Vravel Hanabusa a začal si prstom točiť vlasy.
„Nezvyčajnom prípade?“ zasmiala som sa.
„Yuuki, ja som sa narodil asi šesťdesiat rokov po tom, ako sa rodičia rozhodli, že chcú mať dieťa.“
Prekvapene som na neho pozrela. Šesťdesiat rokov?
„Už to všetci pokladali za neuveriteľné, tak ako by si charakterizovala svoj prípad, ak nie super-nezvyčajný?“ Stále som na neho prekvapene hľadela. Naozaj to je až také výnimočné, že som tehotná? Teraz som sa cítila ešte viac zmätená a neistá. Hanabusa si to všimol.
„To že je tvoj stav zvláštny, neznamená, že je to zlé.“ Chlácholivým tónom sa ma snažil upokojiť. Zľakol sa, že povedal niečo, čím by ma príliš rozrušil, a tak sa to snažil napraviť.
Chcel odpútať moju pozornosť, a tak sa spýtal:
„Chcela si ma o niečo požiadať, pamätáš?“
Vtedy som si spomenula, prečo som s ním potrebovala hovoriť. Zdá sa, že odpútanie pozornosti mu celkom vyšlo. Nemohla som však nič robiť. Kvôli tomuto som ho zavolala. Pozeral na mňa s otázkou v očiach.
„Chcela som, aby si pozval Asami. Rada by som sa s ňou znovu pozhovárala.“
„Hmm...“ zamyslel sa Hanabusa a oprel si bradu o ruku, „myslím, že by to nemal byť problém. Určite t bude vedieť dobre poradiť, keď má malé dieťa.“ Prikyvoval sám sebe.
„Odkiaľ ju poznáš, Hanabusa? Ste priatelia?“
„Skôr len známi... Vďaka otcovi a celej mojej rodine poznám dosť veľa osôb.“
Meno Aidou bolo uznávané medzi všetkými. Hanabusova rodina patrila medzi najváženejších urodzených upírov. Kaname, ako čistokrvný, sa obklopoval dôležitou šľachtou upírskej spoločnosti. No určite rodokmeň nebol pre neho najdôležitejší... dôvera a oddanosť mali oveľa väčšiu cenu.
„Kanamemu som zatiaľ nič nepovedala, ale nebude proti. Pravdepodobne privíta všetko, čo by ma mohlo čo i len trochu rozptýliť.“ Vzdychla som si.
„Kaname-sama len chce, aby si bola v bezpečí.“ Namietol Hanabusa so spojeným obočím.
„Ani sa nečudujem, že ťa nechce púšťať von. Už si mala šancu, ale tvoje nebezpečné výlety a úteky ho iba presvedčili, že robí správne, ak ťa drží pekne doma.“ Usmial sa od ucha k uchu.
Ja som sa na neho zamračila a venovala mu škaredý pohľad. Čo si to dovoľuje, takto vyrývať!
„Takže, Hanabusa, zariaď to, prosím. Nech príde čo najskôr.“ Povedala som mu prísne.
„Rozkaz, Yuuki-sama!“ spravil úžasne vážnu grimasu. Šťuchla som ho do brucha.
„Povedz mi, Hanabusa... s kým prišla Asami vtedy na náš ples? Myslím, že som ju videla len s priateľkami.“ Bola som zvedavá.
„Asami má manžela, ktorý sa veľa stýka s ľuďmi. Zdá sa mi, že je herec...“ rozmýšľal Hanabusa. „Často cestuje...takže Asami je skoro vždy sama. Aj ja som ho stretol iba párkrát. V ľudskom svete je veľmi populárny.“ Mykol plecami hanabusa.
„Možno chcela Asami dieťa preto, lebo sa cítila sama, neviem.“ Povedal mi.
„A máš pravdu. Na plese bola len s priateľkami.“ Prikývla som. Chcela som sa jej spýtať na toľko vecí... Myslím, že ona mi pomôže viac ako hocikto iný, čo sa bábätka týka. No nechcela som ju pozvať len pre to. Chýbala mi spoločnosť a Asami na mňa pôsobila veľmi priateľsky. V tom momente mi zaškvŕkalo v bruchu.
Hanabusa sa zatváril pohotovo a veľmi ustarane. Nerozumela som tejto reakcii. Väčšina ľudí by sa na jeho mieste zasmiala a tým viac, ak by mali takú usmievavú povahu ako Hanabusa. Rýchlo sa postavil a ťahal ma na nohy. Nazrela som mu do mysle a snažila som sa ho pochopiť.
Zasmiala som sa, keď som našla, čo som hľadala. Trápilo ho, že sa o mňa zle stará. Otvoril mi dvere a ja som vyšla na tmavú chodbu. V noci som videla dokonale, preto ma prekvapilo, že teraz sa mi predmety a nábytok trochu zlievajú s tmou.
Chytila som Hanabusu za ruku, aby som si bola istá, že do ničoho ostrého, ako napríklad kraj nábytku, nenarazím. Na osvetlenom schodisku to bolo už oveľa ľahšie.
Pomaly som cupitala za Hanabusom a až teraz som si uvedomila, aká hladná naozaj som. Prešli sme cez malú halu s krbom, v ktorom pukotal oheň a zamierili sme do kuchyne. Sadla som si k stolu a rýchlo sa pustila do všetkého, čo predo mňa Hanabusa postavil. Jedlo som doslova hltala.
„Nemala si ešte dosť?“ spýtal sa Hanabusa. „Už si zjedla toľko, čo ja za celý týždeň.“
„Nepreháňaj a podaj mi to.“ Hanabusa mi posunul tanier s ďalšou veľkou porciou jedla. Ledva však preháňal. Naozaj som zjedla strašne veľa. Bola som však vyhladovaná. Za celý ten čas, čo som nič nejedla som si to musela vynahradiť teraz. Aspoň to som si myslela. Keď som nevládala dostať do seba už ani omrvinku, odsunula som veľký tanier. Hanabusa ku mne natiahol ruku a potľapkal ma po bruchu.
„Kde sa to všetko do teba zmestí?“ krútil hlavou. Jeho dotyk mi vôbec neprekážal. Rovnako ako Kanameho. Ale keď išlo o Samuru... to bola iná vec. Doteraz som netušila, prečo som vtedy tak strašne zúrila.
„Senri vravel... že si ma hľadala.“ Povedal Hanabusa a oprel sa o jedálenský stôl.
„Áno, ale nakoniec... mi pomohol aj Shiki-san.“
„Odpusť, že som tu nebol.“ Zvesil hlavu Hanabusa.
Vstala som a spolu s ním som sa vrátila do malej haly. Hneď som pribehla k jemnému teplému kobercu a sadla som si. Malé červené plamienky boli jediným zdrojom svetla v celej miestnosti. Hanabusa ostal stáť neďaleko odo mňa.
„Skús nerobiť hlúposti a radšej veľa odpočívaj.“ Snažil sa mi radiť Hanabusa. Zahľadela som sa do ohňa.
Čo myslíš, Hanabusa...aká ja budem len mama?“ Asi som ho prekvapila, no takmer okamžite odpovedal:
„Najlepšia!“ hlas mu znel úprimne a veľmi milo. Len som si vzdychla. Nemohla som sa na neho pozrieť. Už to bolo chvíľu, čo som si myslela, že všetky moje rany sú zahojené a moje telo aj duša sa už spamätali z nočnej mory s Marom. No bolo tu niečo, čo mi stále naháňalo hrôzu. Svoje bábätko som viac už nepočula.
Nemohla som vnímať jeho slabulinkú myseľ ako pred tým. Necítila som jeho takmer badateľnú prítomnosť. Odkedy sa ma Maro dotkol a vzal si moju krv, necítila som vo svojom vnútri nič. Mohla som len dúfať, že časom sa to zmení. Možno moje telo potrebovalo viac oddychu, presne ako mi Hanabusa pred chvíľkou radil. Dvere sa potichu otvorili a keď ma Kaname uvidel ležať pred teplým krbom, kývol na Hanabusu. Ten sa uklonil a odišiel k veľkým dverám, ktoré viedli do jeho izby. Kaname podišiel ku mne a keď si sadol na hrubý koberec, zobral mi tvár do dlaní. Natiahla som sa k nemu, aby ma mohol krátko pobozkať, a potom som si položila hlavu na jeho kolená. Hladkal ma po vlasoch.
„Niečo ťa trápi.“ Povedal potichu Kaname.
Nevedela som či mu to mám povedať. Trápil by sa, možno by som ho vystrašila alebo rozhnevala. Nechcela som ani jedno.
„Yuuki, povedz mi to.“ Šepkal Kaname. Chytil ma za bradu a otočil si moju tvár tak, aby mi mohol hľadieť do tváre. Bol neodolateľný. Len som si vzdychla nad jeho omamujúcou krásou. Snažil sa ma presvedčiť očami.
„Som tu preto, aby som znášal tvoju bolesť. Budem trpieť namiesto teba a ešte za to aj budem vďačný. Chcem len, aby si sa usmievala... a to za hocijakú cenu. Kvôli jedinému tvojmu úsmevu... splním všetko, čo mi prikážeš.“
Trochu som sa nadvihla a objala ho okolo krku.
„Dokáž mi to.“ Povedala som mu ticho. „Naozaj by si spravil čokoľvek? Aj keby to znamenalo, že prídeš o moc, všetku silu... o život...alebo dokonca o mňa? Urobil by si to, pre moje šťastie?“
Pozeral sa mi do očí tak verne, že nemusel ani prehovoriť, aby som poznala odpoveď. Spravil by to... Umrel by pre mňa.
„Je niečo po čom skutočne túžim.“ Povedala som mu. Zatvoril oči pri mojim naliehavom tóne, akoby sa chcel lepšie pripraviť na moju úlohu, ktorá by nám mohla obom zmeniť večný život. Potichu som pokračovala:
„No skôr ako to poviem, čo od teba chcem, prisahaj. Sľúb mi, že spravíš naozaj čokoľvek na svete.“
Srdce mu bilo čoraz rýchlejšie. Práve mi dal moc, spraviť hoci to najväčšie šialenstvo, ak si budem želať. Bola som zvedavá či neskúsi vziať svoje slová späť. Možno už oľutoval, že také niečo vypustil z úst. Len som zaklipkala očami, keď som zrazu začula jeho slová:
„Prisahám, Yuuki.“ Na svoj život, na život nášho dieťaťa. Sľubujem, že spravím pre teba čokoľvek na tomto svete.“ Otvoril oči a uprene sa zadíval do tých mojich.
„Dobre teda.“ Tvár som ešte viac priblížila k jeho tvári. Jeho srdce teraz bilo úplne splašene.
„Kaname, prikazujem ti...“ bližšie k nemu som sa už nemohla pritiahnuť, lebo by sa naše tváre dotkli. Svoje slová, na ktoré tak čakal som zašepkala:
„...aby si ma pobozkal.“
Celkom som ho zaskočila. Prekvapene na mňa pozeral a nemohol uveriť. Nedokázala som si predstaviť, čo čakal a myseľ mal teraz úplne prázdnu, tak som to ani zistiť nemohla. Po tvári sa mu roztiahol slabučký úsmev.
Jednou rukou mi chytil tvár a druhú zaplietol do mojich vlasov. Tú maličkú vzdialenosť medzi nami prekonával strašne pomaly. Naschvál.
Teraz to bolo moje srdce, čo sa zbláznilo. Keď som konečne zacítila jeho pery na svojich, zavrela som oči. Najprv ma bozkával len celkom jemnučko. Dokonale som si mohla vychutnať sladkosť jeho pier. Niečo mi navrávalo, že na tento bozk nezabudnem... aspoň do konca večnosti.
Zvalil ma na koberec a jeho pery boli stále naliehavejšie. Jazykom mi prechádzal po spodnej pere a keď som si potichu vzdychla, začal ma bozkávať tak divoko, až som nestačila s dychom. Všetko som mu opätovala a celým telom mi prechádzala láska až do duše. Objímala som ho rukami, keď sa po nekonečných minútach naše pery oddelili. Chvíľu som musela chytať dych . Potom sa Kaname znovu sklonil k mojej tvári a zašepkal mi do ucha.:
„A teraz môj úsmev.“
Namiesto jediného úsmevu som sa rovno rozosmiala. Kaname bol dokonale spokojný. Miloval môj smiech. Potom sa posadil. Ja som ostala ležať a hľadela som do ohňa. Kaname ma sledoval a keď znovu zazrel ten smútok na mojej tvári, dožadoval sa pravdy.
„Tak prezradíš mi už, čo ťa trápi?“ V jeho hlase sa ozývali obavy a už bol trochu nervózny.
„To nič nie je, Kaname... a naozaj!“ otočila som sa prudko k nemu. „Chcela by som sa stretnúť s Asami, nevadí ti to?“ spýtala som sa s nevinným výrazom.
„Isteže mi to nevadí, ale nemeň tému.“ Povedal mi.
Nemohla som pred ním nijako zatajiť, že som veľmi skleslá. Videl mi to na očiach. Tiež som sa posadila a pozrela som do zeme.
„Vieš ako som sa dokázala zobudiť z toho spánku? Keď si ma uspal po plese...“
„Po pravde, naozaj neviem. Ešte nikdy sa nestalo, že by niekto prelomil to moje kúzlo.“ Usmial sa Kaname. „Ale pri tebe ma to ani neprekvapuje.“ Hlas mal veľmi pokojný.
„V skutočnosti som to nebola ja...ale dieťa.“
Pozrela som na jeho mierne fascinovanú tvár.
„Počula som ho... cítila som ho. To malé vedomie mi navrávalo, že je niečo zle a rušilo moju myseľ, až kým som sa neprebrala.“
„Takže takto to bolo...“ čudoval sa Kaname.
„Áno, už teraz má schopnosti rovnaké ako ja. Bude naozaj úžasné...“ usmiala som sa.
„Viem, že bude.“ Povedal láskavo Kaname.
„Teraz je to však iné...“ pokračovala som, už viac skleslo a úsmev mi zmizol z tváre. „Odkedy sa...“ vzdychla som si a zatriasla sa pri tých spomienkach. „Odkedy sa ma Maro dotkol...viac ho nepočujem.“ Znovu som mala v hlase strach. Nechcela som sa pozerať do Kanameho očí. Vedela som, čo by som tam našla. Strach, smútok, nenávisť... to všetko.
„Prečo ho viac necítim?“ pýtala som sa zúfalo a do očí sa mi tlačili slzy.
„Samuru predsa povedal, že je všetko v poriadku.“ Vravel mi Kaname a silno ma objal. „Možno potrebujete len trochu času, aby bolo všetko ako predtým. Neboj sa, neboj sa...“ zdalo sa mi, že sa snaží presvedčiť skôr sám seba. Ale možno mal pravdu. Budem trpezlivá... a onedlho to bude presne tak ako pred tým... ako pred Marom.
„Prekliaty, prekliaty...“ šepkala som s nenávisťou a s nešťastím v hlase. Kaname ma len objal ešte silnejšie a povedal:
„Dostal, čo si zaslúžil...“ Tým som si bola istá. Podľa Kanameho hlasu... jeho smrť asi nebola veľmi pekná...ani príjemná.
„Vrátim sa do izby, chcem si ešte oddýchnuť.“
„Ako si želáš...“ pobozkal ma na čelo.
Vstala som a Hanabusa bol v miestnosti o sekundu na to, ako som mu poslala myšlienky. Onedlho sa už začne rozvidnievať. To je najlepší čas na ďalší odpočinok.
Hanabusa sa uklonil Kanamemu a podišiel ku mne. Keď som vykročila, chytila som ho za ruku, aby som sa mohla lepšie orientovať. Všade bola totiž úplná tma a môj zrak bol teraz vážne oslabený. Kaname ma len sledoval ako neisto kráčam k veľkým dverám.
„Yuuki, ty...“ Kaname bol prekvapený, keď zistil, o čo asi ide. Nebol však vystrašený.
„...nevidíš v tme, ja viem.“ Dokončila som za neho. „Je to poriadne otravné!“
Hanabusa sa ponáhľal predo mňa, aby ma mohol viesť a ja som sa ešte raz otočila za Kanamem. Videla som len obrysy jeho tváre, ktorú osvetľovali malé plamienky ohňa z krbu. Spokojne na mňa hľadel. Dokonca to vyzeralo, že je šťastný.
Domyslela som si, že táto slepota musí byť len ďalší príznak môjho tehotenstva. Čo všetko sa ešte zmení? Kaname bol nadšený z každej maličkosti, čo mu pripomenula skutočnosť, že budeme mať dieťa. Preto sa tešil aj teraz a zamyslene nás sledoval, až kým sme nevyšli z miestnosti. Vedela som, nad čím rozmýšľal a tak som mohla Hanabusovi odpovedať na otázku, čo mi položil hneď ako sme boli ďaleko od haly:
„Kaname-sama ma celkom prebodával očami... ešte teraz ma to bolí.“ Sťažoval sa, keď sme kráčali hore po schodisku. „Na čo len myslel?“
Zasmiala som sa, keď som sa potkla v tej tme o vlastné nohy. Hanabusa ma rýchlo zachytil a objal rukou okolo pása, keď sme kráčali ďalej.
„Rozmýšľal nad tým či znesiem tvoj dotyk... celkom som tomu nerozumela.“ Povedala som mu.
„Otec mi vravel, že si bola trochu nepriateľská, ale keď som sa pýtal viac, nechcel odpovedať a mal dosť naponáhlo.“ Hanabusa sa usmial od ucha k uchu. „Čo si mu spravila?“
Tak na toto Kaname myslel! Bol zvedavý či budem vyvádzať aj pri Hanabusovi.
Ale veď Hanabusa je priateľ, verím mu rovnako ako celej stráži a hlavne Senrimu. Isteže mi nevadí, ak sa ma dotkne a je pri mne tak blízko. Nepredstavuje hrozbu... ale bezpečie.
Prišli sme k mojím dverám. Hanabusa mi otvoril a ja som vošla dnu. Hneď som rozsvietila krásnu lampu.
„Zavolám Ruku a Rimu, pomôžu ti s posteľou...“
„Nie, nevolaj ich.“ Sadla som si na kraj postele a vyzula si pekné vysoké topánky. Kývla som Hanabusovi. Vzdychol si a podišiel ku mne. Kým prehadzoval a natriasal jemnučké vankúše, rýchlo som sa prezliekla do voľnej nočnej košele. Potom som vkĺzla pod hodvábnu prikrývku a rozpustila som okolo seba závesy baldachýnu.
Hanabusa stál nado mnou a sledoval ma. Ľahla som si na vankúše a spokojne som vzdychla. Predsa len som ešte bola vyčerpaná.
„Yuuki-chan, cítiš sa dobre?“
„Samozrejme, že áno. Som veľmi šťastná.“ Povedala som mu sa zatvorenými očami.
„Dobre teda, idem vybaviť tvoje priateľské posedenie... ak sa už cítiš na návštevy...“ zapochyboval.
„Už som ti povedala, že sa cítim dobre, neobávaj sa. Chcem sa s Asami stretnúť čím skôr.“
Prikývol a pohol sa k dverám. Zhasol svetlo a pred tým ako odišiel mi zamával. Bola som unavená, no kvôli rozrušeniu som zaspávala len veľmi ťažko.
Musela som myslieť na Kanameho, akú radosť mu teraz aj s bábätkom spôsobujeme. Tiež som bola šťastná. Šialene!
Musím sa Asami spýtať na toľko vecí... Bola som prekvapená, keď som pred dverami zacítila Senriho prítomnosť. Kaname ho nezvykol často poverovať strážou. Únava a vôňa vankúšov ma nakoniec premohli a ja som zaspala s úsmevom na perách, lebo moja posledná myšlienka bola presýtená celkom slabučkým vedomím, ktoré mi teraz našepkávalo, že je už všetko v poriadku.