VK, kapitola 26- Ten najkrajší zázrak života

Len ťažko som vnímala Hanabusovu ruku, ako ma ťahá preč z miestnosti. Nekládla som žiadny odpor. Nasledovala som ho, sprevádzaná pohľadmi dvoch upírov, ktorým som v mysliach videla... že ma milujú.
Kaname ma zmiatol svojimi očami až natoľko, že som skoro vôbec nič okolo seba nevnímala. Hanabusa ma ťahal za ruku cez prázdnu halu, a potom som zaregistrovala len hlasné buchnutie dverí auta, hneď ako som nastúpila. Počula som jeho hlas. Možno sa ma niečo pýtala, no ja som sa na neho nedokázala sústrediť. Pomaly ma premáhala únava. Viečka som mala také ťažké, že som ich nevládala udržať. Tak som sa radšej nebránila a rýchlo som okamžite zaspala. No zdalo sa mi, že to bolo iba pár sekúnd.
Hanabusa ma zobudil, keď sme dorazili k sídlu. Bola som nervózna nemohla som sa upokojiť. Skrúcalo mi žalúdok a po mysli mi behali len samé nepríjemné myšlienky...
Netrvalo dlho, kým sa Kaname vrátil. Zobral ma za ruku a odviedol do jeho izby. Ostal stáť aj keď ja som sa radšej posadila do kresla. Chcel sa so mnou len rozprávať...
„Ušetrila si nás od mnohých problémov aj keď by som bol radšej, keby si to nikdy nespravila.“ Začal Kaname.
Nesúhlasne som na neho pozrela. Tváril sa trochu arogantne.
„Všetko pred nimi tajiť nebolo správne. Aj v asociácii sú ľudia, ktorým môžeme dôverovať!“ Na tvári sa mu zjavil falošný úsmev. Vedela som na čo myslí.
„Isteže, napríklad Kiryuu Zero, nemám pravdu?“
Zatvorila som oči, keď to povedal. Zhlboka som sa nadýchla. „Napríklad môj otec.“ Povedala som potichu. Kaname mlčal. Nechcel ma obviňovať, že som tak veľmi chcela Zera vidieť. Určite vedel, že mi chýba.
„Dobre, Yuuki, máš pravdu.“ Povedal láskavo. Vedela som, že sa mu nechce hádať. Myslel si svoje.
„Mala by si si trochu oddýchnuť. Dnes si sa musela určite unaviť.“ Pobozkal ma nežne na tvár a pohladkal po chrbte. Potom ma odtiahol na svoju posteľ. Ľahol si vedľa mňa a hlavu položil na vankúš tesne k mojej. Trápila som sa kvôli veľkému bruchu. Nedokázala som nájsť príjemnú polohu. Nakoniec som ostala ležať na boku a nahnevane som vydýchla. Kaname sa nad tým len usmial. Objal ma a tak som onedlho pokojne zaspala.
Nasledujúce týždne boli naozaj náročné.
Zväčšila som sa tak veľmi, že mi problémy robila dokonca aj chôdza. Väčšinu času som strávila vo svojej posteli a Hanabusa mal plné ruky práce, pretože ma musel rozptyľovať. Asami sa zastavovala stále častejšie a rozprávala mi o tom, ako sa rozšírila medzi všetkých urodzených upírov správa, že už čoskoro očakávame bábätko. Mnohí tomu nechceli uveriť.
„Nečudujte sa, Yuuki-sama. Väčšina z nás čaká desaťročia, aby sa nám podarilo mať dieťa. Nie je to nič nezvyčajné, že sú takí šokovaní.“ Asami mala večne dobrú náladu. Stále sa smiala no Hanabusove úsmevy aj tak neporazila. Pretože keď sa on na mňa zaškeril, dokázal ma okamžite rozosmiať. Niektoré dni však neboli také príjemné. Často ma prepadávala taká nervozita, že upokojiť ma dokázal len Kaname. Nočné mory som mala vždy. Ich obsah sa však vôbec nezmenil. Aj po toľkom čase moje sny patrili len Zerovi...
Kaname ma však vždy utíšil. Aj teraz bol pri mne a hladil ma upokojujúco po chrbte, lebo celý deň som bola taká nervózna ako ešte nikdy. Možno to niečo znamenalo.
Vedomie bábätka bolo veľmi silné a aj práve teraz mi dávalo vedieť o svojom nepokoji. Zachvela som sa od strachu, ale aj od radosti. Kaname nebol jediný, kto sa už nemohol dočkať...
Pocítila som tak silnú bolesť, že som sa strhla zo spánku. Nevedela som či to bola moja nočná mora alebo niečo iné. Lenže keď som dostala ďalší silný kŕč, vedela som, že to nie je kvôli snom. S ťažkosťami som sa pomaly posadila. Onedlho prišla ďalšia bolesť len o trošku väčšia ako pred chvíľou.
„Kaname.“ Zavzdychala som do tmy potichu a ruku si položila na brucho. Cítila som ako dieťa neprestajne kope.
Počul ma aj z diaľky a onedlho rozrazil dvere do mojej izby. Pozrel na mňa... trochu vystrašene. Spamätal sa a v momente bol pri mne. Len som potichučky vzdychla pri novej dávke bolesti a silno som mu zovrela dlaň.
„Samuru.“ Povedala som mu. „Hneď!“
„Áno, Yuuki. Upokoj sa, zavolám ho. Všetko bude v poriadku.“ Tíšil ma Kaname a pobozkal ma na čelo.
„Rima, Senri!“ Zvolal, neobťažujúc sa hovoriť potichu. Počuli by ho aj tak, ale Kaname bol tiež trochu nervózny.
„Okamžite zavolajte Samuru!“ prikázal im, keď vošli do dverí a hneď aj bleskurýchle odišli. Oprela som si hlavu o Kanameho plece a stlmila ďalší vzdych jeho pokožkou.
Cítila som z jeho mysle nervozitu, ktorá bola ešte väčšia ako moja. Objímal ma a snažil sa ma upokojiť, ako to len šlo.
Chvíľu trvalo, kým Samuru prišiel. Dovtedy sa moje bolesti neporovnateľne zväčšili. Bolestivo som nahlas vzdychla zakaždým, keď som v bruchu pocítila hrozné sťahy. Konečne prišiel lekár a hneď si ku mne kľakol. Tentoraz mi jeho blízkosť až tak veľmi neprekážala. Vedela som, že mi chce pomôcť.
„Ako dlho už má bolesti?“ spýtal sa Kanameho.
„Asi polhodinu.“ Povedal mu nervózne.
„A ako často?“ zaujímal sa ďalej Samuru.
„Každé tri minúty.“ Zaplavila ma ďalšia bolesť no neznesiteľne väčšia. Aj keď som sa snažila ovládať, tú strašnú bolesť som nemohla zadržať a vykríkla som. Kaname to neznášal veľmi dobre. Bol veľmi nervózny a to sa prenášalo aj na mňa. Bola som vyčerpaná. Len ťažko som vnímala, o čom sa Samuru s Kanamem tak naliehavo rozpráva.
„Nie je ešte skoro?“ pýtal sa Kaname a hlas mu prezrádzal, aký je vyvedený z miery.
„Neobávajte sa, Kaname-sama. Aj keď nás Yuuki-hime trochu prekvapila, nebudú žiadne komplikácie. No môže nastať jeden problém.“ Povedal Samuru a na chvíľku sa odmlčal, no keď zbadal Kanameho výraz, hneď pokračoval:
„Yuuki-sama sa nelieči a ak stratí veľa krvi, môže to byť nebezpečné. V tom prípade by ste ju museli liečiť vy, Kaname-sama.“ Aj keď sa Kaname obával, zdalo sa, že sa trochu upokojil pri vedomí, že mi bude vedieť pomôcť. Znovu som vykríkla, ale tentoraz oveľa hlasnejšie. Bol to prvýkrát skutočný prejav plnej sily tej strašnej bolesti. Kaname sa mykol. Chytila som ho za ruku a pozrela mu do tváre.
„Kaneme, zvládnem to... Mohol by si radšej počkať vonku? Chcela som ho za každú cenu odpratať preč.
„Si veľmi nervózny a kvôli tomu aj ja.“ Vydýchla som a venovala mu upokojujúci pohľad. Zapojil sa aj Samuru.
„Kaname-sama, Yuuki-hime má pravdu. Tak by to bolo lepšie.“ Kaname chcel ostať kvôli mne, no keď som ho žiadala aby odišiel, usúdil, že by nebolo celkom múdre sa teraz o tom hádať. Pobozkal ma na pery a stále celý nervózny vyšiel z miestnosti. Znova som zakričala, keď som pocítila naozaj príšerné kŕče. Sťahy boli čoraz častejšie.
„Tak skoro to ešte nebude.“ Vzdychol si Samuru. A mal pravdu. Trápila som sa skoro tri hodiny, kým sa všetko dalo do pohybu. Zaprela som sa aj keď som bola už na smrť unavená. Tá bolesť ma hrozne vyčerpala, až som si myslela, že už nenájdem dosť síl. Prinútila som sa a za ďalšou neskutočnou bolesťou som konečne pocítila úľavu a začula to, na čo som tak dlho čakala.
Detský plač naplnil celú miestnosť.
Nevedela som, kde som našla ešte sily po tom všetkom, no dokázala som otvoriť oči. Hneď sa mi do nich nahrnuli slzy. Natiahla som ruky, keď mi Samuru so známym hanabusovským úsmevom podával moje bábätko. Bolo také maličké... a prekrásne.
Nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Moje dieťa...
„Je to neuveriteľné...“ vravel Samuru a vyzeral naozaj zaskočený. „Máte prekrásnu...dcéru.“ Akoby neveril vlastným slovám. No potom povedal aj to, na čo som čakala. „Je celkom zdravá, Yuuki-sama. Gratulujem vám.“
Jej maličká rúčka mi zvierala prst. Pozrela som na Samuru a zoširoka sa usmiala. Potom som sa pozrela na dvere.
Samuru sa narovnal a ešte raz sa na nás pozrel. Usmial sa. Potom sa otočil a odkráčal k dverám, aby zavolal Kanameho. Znovu som sa pozrela na dieťa. Nemohla som uveriť, že je už v mojom náručí. Za dverami som počula Samuru ako vraví Kanamemu o mojom stave. Hlas mal naladený optimizmom. Vydýchla som si. Už je po všetkom.
Hľadela som na to maličké vo svojom náručí, až kým sa dvere pomaly neotvorili. Bol to Kaname.
Usmial sa a celý žiaril dokonalým šťastím. Presne ako ja. Pomaly podišiel bližšie a opatrne sa posadil vedľa mňa na posteľ. Očarene hľadel na malé bábätko zabalené v bielej perinke. Zdvihol ruku a jemne pohladil našu dcérku po hlavičke. Naklonil sa ku mne a krásne ma pobozkal.
„Ach, Yuuki. Je taká nádherná ako ty.“ Usmial sa. „Samuru bol naozaj prekvapený, že máme dcéru.“ Vravel ďalej a v hlase sa mu skrývalo toľko šťastia, že som to skoro nezniesla.
„Ale ty si to vedela, však?“ Prikývla som. Tušila som, že to bude dievčatko aj keď mi každý vravel, že je to nemožné. Kaname bol malou úplne očarený. Nemohol od nej odtrhnúť zrak, presne ako ja.
Celá stráž čakala pri dverách. Samuru im už všetko povedal. Cítila som, aký sú zvedaví. A hlavne Hanabusa. Keď sa naklonil cez dvere a ja som zachytila jeho pohľad, naraz sme sa obaja usmiali. Kývla som mu, aby prišiel bližšie. Podišiel k nám a pozrel sa na dieťa v mojom náručí.
„Vidíte, Kaname-sama? Vôbec ste sa nemuseli tak veľmi obávať. Obe sú v poriadku.“ Povedal, a potom sa pozrel na mňa. „Je dokonalá, Yuuki.“ Vravel mi úprimne a s obdivom v hlase, no potom sa bláznivo usmial.
„Môžem byť jej ujo? Prosím, prosím!“ Kaname bol v takej dobrej nálade, že mu na to nič nepovedal. Ak by teraz nezískal dcéru, Hanabusa by už letel von dverami.
Žmurkla som na neho a jeho pojašená tvár sa zmenila. Teraz z nej žiarilo šťastie. Uklonil sa nám a zvlášť aj bábätku, a potom elegantne vyšiel z izby, aby nám doprial súkromie.
Oprela som sa o Kanameho. Zdvihla som maličkú a opatrne som mu ju podala. Dieťa sa nahlas rozplakalo. S Kanamem sme pozreli na seba, a potom sa obaja rozosmiali. Plačúce dievčatko v jeho náručí bolo nahnevané. No onedlho sa celkom upokojilo. Obaja sme na ňu pozerali v posvätnej kráse.
„Ako môže na svete existovať niečo tak dokonalé?“ pýtal sa Kaname potichu a vrátil mi dieťa do náručia.
„Ďakujem ti, Yuuki. Nemohla si ma urobiť šťastnejším...“ Objal ma veľmi opatrne a znovu ma pobozkal. Mne sa od vysilenia zakrútila hlava. Zavrela som oči a vzdychla som si. Bola som taká vyčerpaná ako nikdy. Kaname si zobral malú k sebe a pobozkal ma na tvár. Potom mi potichučky zašepkal:
„Teraz odpočívaj, láska moja... koľko len chceš.“
A hneď ako to povedal ma celkom opustili sily a konečne som upadla do pokojného bezvedomia.
Nesnívalo sa mi nič. Možno od toľkého rozrušenia a vyčerpania zo včerajšieho dňa. Pomaly som otvorila oči. Prvá myšlienka, ktorú som mala, bola spomienka na moje dieťa. Prudko som sa posadila a zasyčala od bolesti. Hanabusa ma počul a hneď vošiel do izby, aby sa uistil, že som v poriadku. Keď ma zbadal, nahneval sa:
„Čo to stváraš, Yuuki? Okamžite si ľahni!“ Nebolo to také jednoduché. Od strašnej bolesti sa mi natlačili do očí slzy.
Hanabusa priskočil ku mne a pomohol mi späť na vankúše.
„Otec povedal, že tvoje telo sa začalo znovu liečiť, ale veľmi pomaly. Buď trpezlivá.“ Nenechala som ho ani dohovoriť.
„Chcem ju vidieť.“ Nástojila som okamžite. Hanabusa sa usmial.
„Idem povedať Kanamemu-sama, že si už hore.“ Vybral sa k dverám a na tvári mu stále pohrával úsmev.
„A povedz mu, nech ju prinesie!“
„Áno, áno, poviem mu to, Yuuki. Upokoj sa.“ Zasmial sa a už ho nebolo. Skúsila som sa pohnúť a otočiť sa na bok, ale ostrá bolesť mi v tom zabránila. Vzdychla som si a netrpezlivo čakala. Keď sa dvere otvorili a dovnútra vošiel Kaname s malou na rukách, rozžiarila som sa. Dieťa mu tak veľmi pristalo. Miloval ju. Videla som mu to na očiach.
„Ako sa dnes mama má?“ spýtal sa milo a podal mi bábätko. Bola prekrásne ružovučká. Pohladila som ju po kratulinkých hnedých vláskoch. Očká mala zatvorené.
„Ahoj, maličká.“ Zašepkala som. Bola nádherná...
„Bol si po celý čas s ňou?“ spýtala som sa Kanameho.
„Čo myslíš?“ usmial sa zoširoka. Určite bol s ňou. Bol z nej taký nadšený, že by ju nedokázal pustiť z očí. Zasmiala som sa a natiahla sa za Kanamem, aby som ho mohla pobozkať.
„Dobré ráno, láska.“ Povedala som mu sladko.
Pobozkal ma naspäť. Tak veľmi som ho milovala...
„Kaname, mohli by sme jej kolísku preniesť sem? Chcem ju mať stále pri sebe.“ Prešla som prstom po jej rúčke.
„Ak si to želáš... ale v tom prípade sa odtiaľto nepohnem ani ja.“ Usmial sa na mňa Kaname.
„Presne tak som to chcela.“ Povedala som mu a pobozkala ho na tvár. Chvíľu sme pozorovali spiace dievčatko. Potom sa zrazu ozval Kaname a jeho slová ma veľmi potešili.
„Hovoril som s riaditeľom a povedal som mu, že malá je už na svete.“ Tie slová aj jemu spôsobovali šťastie.
„Naozaj? Čo povedal?“ bola som nadšená.
„Rád by sa na vás prišiel pozrieť. Chce vidieť malú a vedieť ako sa cítiš. Vravel, že sa dnes zastaví.“
„Už dnes?“ Veľmi som sa potešila. Chcela som ho čím skôr stretnúť a ukázať mu radosť svojho života- svoju malú dcérku. Práve pomaly otvorila očká a hlasno sa rozplakala. Jej plač sa dalo počuť určite v celom dome. Zdá sa, že nás čakajú rušné chvíľky. Pozrela som na Kanameho.
„Určite je hladná.“ On len prikývol. Asami mi hovorila veľa aj o bábätkách. Sú celkom ako ľudské, čo znamená, že pijú mlieko a neskôr jedia ako normálne deti. Zmena však nastáva, keď im začnú rásť zúbky v dospievaní a za dospelého upíra sa považujú vtedy, keď sa prvýkrát napijú krvi. Takže mojou úlohou, ako aj každej inej matky bolo kojenie, ktoré som bez problémov zvládla. Keď už maličká hladná nebola, zdalo sa, že je oveľa spokojnejšia. Zaspala mi v náručí a s Kanamem sme sa na ňu veľmi dlho bez slova dívali.
„Vidíš, čo sme dokázali?“ spýtala som sa ho potichu. Pohladil ma po chrbte a objal ma. Bol veľmi šťastný.
„Keď na ňu tak pozerám, rozmýšľam, že by sme mohli mať aj ďalšie. Vieš... Jedno pre mňa, druhé pre teba...“
Nahlas som sa zasmiala. On by ich chcel hneď desať, keby sa dalo.
„Neviem či by som hneď zvládla ďalšie. Nebolo to také jednoduché...“ Vzdychla som si. „Ty si sa nemusel trápiť a s malou by si sa aj teraz len zabával!“ napomínala som ho. Pevnejšie ma objal a pobozkal na čelo.
„Viem, že to bolo ťažké. Si statočná. Ale nemysli si, že ja som sa len zabával.“ V mysli som mu videla, že aj on sa natrápil s mojimi výkyvmi nálady. Tiež to mal náročné.
„Dobre teda, ako len ty chceš.“ Povedal nakoniec. „Ďalšie až neskôr.“ Povedal roztomilo a zatváril sa veľmi sklamane. To nemohla byť pravda. Jeho dcéra nemala ešte ani deň a už chcel ďalšie dieťa. Ach, Kaname... Bol si pridlho sám...Objala som ho, po tom ako si zobral malú k sebe.
„Čo keby si si ešte trochu oddýchla a ja zatiaľ premiestnim jej postieľku?“ spýtal sa a milo sa usmial.
„Dobre.“ Súhlasila som, lebo po pôrode som bola ešte stále unavená. Kaname vstal a keď sa pohol k dverám, maličká v jeho náručí sa rozplakala. Ostražito na ňu pozrel.
„Vidíš? Nechce odo mňa odísť.“ Usmiala som sa. Kaname sa tiež zasmial a trochu malú pohojdal. Okamžite stíchla. Prekvapene som na neho pozrela, no on sa len hrdo usmial a vo dverách mi zakýval. Kým zatvoril dvere, ešte som mu povedala, aby poslal Hanabusu s jedlom. Ten onedlho prišiel, a keď som zjedla trochu ovocia, cítila som sa lepšie.
Hanabusa ma nechal samú, aby som mohla ešte odpočívať. Len nachvíľku som zatvorila oči, no potom som ich nejako nezvládala znovu otvoriť. Zaspala som s úsmevom na perách...
Keď som pomaly otvorila oči, nádherná kolíska už stála vedľa mojej postele. Kaname sedel v hojdacom kresla neďaleko kolísky a nežne hľadel na svoje dieťa. Bola to naozaj očarujúca scénka. Len som ich chvíľku pozorovala... Kaname si ma všimol.
„Spí?“ spýtala som sa ho potichučky.
„Už áno.“ Odpovedal rovnako pošepky a opatrne sa postavil z kresla a uložil ju do postieľky. Potom si sadol a opatrne sa postavil z kresla a uložil ju do postieľky. Potom si sadol ku mne. Pomaly som sa nadvihla, najvyššie ako som mohla a natiahla k nemu ruky. Opatrne ma objal. Bozkával ma na pery až kým sa neozvalo tichučké zaklopanie. Kaname sa otočil k dverám.
„Ďalej.“ Povedal potichu, tlmeným hlasom. Dvere sa otvorili a do izby vošiel Hanabusa a za ním ešte niekto.
„Riaditeľ!“ zvolala som s nadšením, ale potichu, aby som nevyrušila bábätko zo sníčkov. Kaname ma pustil z objatia. Na priateľskej tvári môjho otca pohrával šťastný úsmev. Kaname k nemu podišiel a podali si ruky. Potom sa otočil ku mne a pozrel na mňa láskavým pohľadom.
„Nie riaditeľ... ale dedko!“ povedal so smiechom. „Kde je tvoj anjelik, Yuuki?“ Ukázala som na kolísku. Pomaly podišiel k postieľke a naklonil sa nad ňu. Po tvári sa mu roztiahol ešte väčší úsmev, keď malú uvidel.
„Vyzerá presne ako ty.“ Vravel nadšene. „Už ste jej vybrali meno?“ zaujímal sa riaditeľ.
„Zatial nie.“ Povedala som mu. Otočil sa na Kanameho.
„Už si sa tešil na syna? Nie si sklamaný?“
„Milujem svoju dcéru, pán riaditeľ.“ Usmial sa Kaname. „A aj tvoju.“ Pozrel sa na mňa a žmurkol. Riaditeľ sa iba zasmial. Jeho večne dobrá nálada mi veľmi chýbala. Pozrel sa na mňa so starosťami v očiach.
„A ty, Yuuki? Ako sa cítiš?“ spýtal sa starostlivo.
„Dobre...“ povedala som mu spokojne. „Som trochu unavená, ale všetko bolo celkom bez problémov.“
„To rád počujem.“ Ešte raz sa zahľadel na dieťa.
„Daj na ne dobrý pozor, Kaname.“ Povedal potichu a mne sa zdalo, že jeho dobrá nálada značne poklesla. Vedela som, že mi Kaname neprestal zatajovať všetko dôležité, čo by ma mohlo znepokojiť alebo rozrušiť. Stále si o mňa robil starosti.
„Určite si uvedomuješ, že strážiš ten najväčší poklad.“ Povedal riaditeľ a prstom pohladkal bábätko po líčku. Spalo tak tvrdo, že si to určite vôbec nevšimlo.
„Dôverujem ti, Kaname. Verím, že kým sú v tvojich rukách, budú obe v bezpečí.“
Naozaj sa riaditeľ tak veľmi obával? Čo všetko mi Kaname zatajil, len aby strážil pokoj mojej duše? Riaditeľ sa s nami rozlúčil. Nemohol ostať dlhšie aj keď veľmi chcel. Dôvod, kvôli ktorému sa tak ponáhľal som sa samozrejme nedozvedela. Neskôr som sa na to pýtala aj Kanameho, no tiež mi nechcel nič prezradiť. Znova.
Niečo mu nevychádzalo, tak ako plánoval. Vycítila som to z jeho správania.
Ani nasledujúce dni sa mi z ničím nezdôveril. Boli sme až príliš zaujatý a očarený našou malou dcérkou. Kaname sa rozhodol pozvať niekoľkých dôležitých upírov, aby sme im oznámili narodenie ich princeznej.
Stráž už skoro vôbec nevstupovala na poschodie. Jediný, kto sa k malej približoval, bol z nich Hanabusa. Často malú strážil a trochu sa o ňu staral, keď sme chceli mať s Kanamem chvíľku pre seba. Pretože dieťa plakalo takmer neustále...
Pre mňa aj Kanameho mali chvíľky, ktoré sme mohli stráviť osamote nevyčísliteľnú hodnotu. Ležala som mu na hrudi a cítila z jeho mysle, že dnes je zvlášť nervózny. Nedovolil mi, aby som ho pobozkala a silno ma chytil za pás. Posadil sa a pozrel na mňa spod mihalníc pohľadom, ktorý by som mu mala zakázať, lebo mi zastavuje srdce. V jeho očiach sa zračila potreba mať ma blízko seba. Chcel ma, ale teraz trochu inak ako vždy keď malé zaspalo a my sme boli sami v jeho spálni. Pritiahol si ma bližšie. Jeho tesáky sa pomaly predĺžili.
Musel na mňa čakať veľmi dlho. Jeho smäd bol obrovský. Väčší ako kedykoľvek pred tým. Zachvela som sa.
Jazykom mi prechádzal po krku a pritom sa na mňa zvalil. Presne ako som očakávala, jeho zavretie zosilnelo. Nečakal.
Priložil ústa z boku na moje hrdlo a jeho tesáky do mňa prenikli celkom hlboko. Mykla som sa od bolesti. Chytil ma ešte pevnejšie, aby som sa nemohla hýbať.
Onedlho som sa upokojila, aj keď bolesť bola rovnako veľká. Keď na mňa čakal už tak dlho, chcela som mu to ešte viac spríjemniť.
Myšlienkami som mu nakázala, aby mi pustil ruky. Spravil to a chytil ma okolo pásu. Potichu som vzdychla, keď ma druhou rukou strašne silno objal okolo stehien.
Voľnými rukami som mu teraz mohla celkom ľahko rozopnúť košeľu a dotýkať sa jeho svalov. Pomaly som mu prstami schádzala stále nižšie a nižšie po dokonalom bruchu.
Zachvel sa od vzrušenia, keď som sa ho dotýkala. Chuť mojej krvi a pohyby mojich zákerných rúk ho celkom pobláznili. Vytiahol tesáky z môjho hrdla a potichu mi nádherne vzdychal do ucha.
Dokonalé, pomyslela som si. Jediné po čom som ešte túžila, bolo bozkávať ho.
Chytila som mu tvár do dlaní a pritiahla som si ho bližšie. Bozkával ma prekrásne. Čím som si ho zaslúžila? Začula som plač. Maličká sa zobudila.
Kaname ma ešte raz pobozkal, a potom sa postavil. Bola som vyčerpaná. Zobral mi priveľa krvi...
„Pôjdem sa na ňu pozrieť.“ Povedal mi s úsmevom. Prikývla som a zatvorila oči. Oddýchnem si ešte pred tým ako prídu večer upíri, ktorých Kaname zvolal. Určite budú z malej nadšení. Kto by nebol? Pomyslela som si a zaspala som.
„Yuuki-sama.“ Hlas Ruki ma zobudil po pár hodinách spánku. Vôbec sa mi nechcelo vstávať...
„Rima vám už našla úžasné šaty!“ vravela Ruka šťastne. Tým ma akože chcela presvedčiť, aby som vstala z postele? To myslí vážne? Otočila som sa jej chrbtom a prikrývku som si prehodila cez hlavu. Ruka si potichu vzdychla.
No dobre, dobre. Posadila som sa a pozrela na šťastnú Rimu, ktorá stála pri mojom šatníku. Tmavomodré šaty boli naozaj krásne. Nemohla som sa dočkať, kedy už skončia s upravovaním mojich vlasov a tváre. Chcela som ísť za Kanamem a za malou. Hneď ako skončili som vybehla z izby a ponáhľala som sa do Kanameho pracovne. Opieral sa o svoj obrovský stôl a v náručí držal naše bábätko.
Usmial sa na mňa. Keď som k nemo podišla, dieťa mi podal.
„Onedlho sú tu. Chvíľu počkaj, kým k ním prehovorím, a potom ju prines.“ Povedal mi a pobozkal ma na tvár. Ponáhľal sa preč.
Posadila som sa na pohovku a pozrela do krásnych očiek svojej dcérky. Pohladila som ju po vláskoch.
„Povieš svojej mamičke, ako ťa zabával ocko, kým spala?“ malá mi pozrela na ruku. Asi ju zaujal môj prst, lebo mi ho silno zovrela malou ručičkou. Usmiala som sa.
„Ty si ale silná! Ocko má z teba veľkú radosť, vieš to?“ Hľadela na mňa spod veľkých mihalníc. Zaklipkala očami.
„Tak čo, láska moja, chceš už papkať?“ spýtala som sa jej potichučky. Zakopkala nôžkami v perinke. Zdvihla som ju a stiahla si ramienko šiat. Bola už hladná. Kým som ju kŕmila, hľadela som na jej jemnučké vlásky. Z dňa na deň bola stále viac dokonalá. Ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere.
„Počkaj, Hanabusa.“ Povedala som a pomaly sa obliekla. Položila som si bábätko ma kolená a lepšie ho zabalila do perinky. Znovu nahnevane zakopkalo nohami.
„Je ti teplo, zlatko?“ Trošku som perinku napravila.
„Poď ďalej!“ zvolala som k dverám, ktoré sa hneď otvorili. Hanabusa bol v nádhernom obleku. Svetložlté vlasy mal upravené a v pramienkoch mu padali do tváre.
„Kŕmila si ju?“ spýtal sa ma. Prikývla som a usmiala sa na neho. Okamžite sa usmial aj on.
„Pozri, ako sa ujo Hanabusa nahodil. Určite dnes zlomí srdcia mnohým ženám. Čo myslíš, anjelik?“
„Presne tak. Lebo ujo Hanabusa sa zaujíma iba o malú princeznú a jej mamičku. Kde by mal čas točiť sa okolo dám, keď musí vymieňať plienky?“ Hanabusa podišiel k nám a kľakol si k maličkej. Tiež ju zbožňoval.
„Páčia sa ti moje vlasy, princezná? Ujo Hanabusa vyzerá dnes riadne švihácky, čo myslíš?“
„Kedy majú prísť?“ spýtala som sa ho netrpezlivo.
„Možno by si ich už v diaľke zacítila. Rima a Senri ich prijímajú.“ Chvíľku sme čakali, a potom sa dom začal napĺňať upírmi. Malá mala na sebe naozaj rozkošné biele oblečenie. Keď ju uvidia, budú ohromení.
Zbystrila som pozornosť. Práve sa klaňali Kanamemu, ktorý ich elegantne a zdvorilo privítal. Počúvala som:
„Mnohí už viete, že máme dôvod na oslavy.“ Odmlčal sa, a potom pokračoval. „No pre tých, ktorí pochybovali... sám viem, že sa to zdá nemožné... No všetko čo ste počuli je skutočne pravda.“ Šokované pohľady a šepkanie ľudí zaplnilo celú miestnosť. Opatrne sa ozval zvedavý ženský hlas:
„Skutočne sa narodilo dieťa? Kaname-sama, veď to je...“
„Nie je to nemožné.“ Usmial sa.
„To je úžasné...“ šepkalo sa v miestnosti.
„Kaname-sama, ak je to pravda, tak váš syn musí byť skutočne úžasný...“ Začula som Kanameho zvodný smiech.
„Viem, že to zase bude znieť neuveriteľne... ale narodila sa nám dcéra.“ V miestnosti ostalo ticho.
„Dcéra? Ako je to možné? Neuveriteľná moc čistokrvných...“ ozývalo sa.
Postavila som sa a zdvihla malú na ruky. A potom som ju podala Hanabusovi. Prekvapene zaklipkal očami.
„Yuuki, vieš čo si všetci pomyslia, keď ju vezmem ja?“ Neveriacky na mňa pozrel. Vykročila som dopredu a podržala si dlhú sukňu, aby sa mi neplietla pod nohy. Pozrela som na neho.
„Chcem aby vedeli, aké máš postavenie v tomto dome.“ S otvorenými ústami za mnou pozeral. Ponáhľal sa a dohnal ma.
Vstúpila som do obrovských otvorených dverí sály plnej upírmi.
Všetci sa otočili ku mne a ako som predpokladala na tvárach sa im zjavil úžas zmiešaný s prekvapením. Keď zbadali Hanabusu vedľa mňa, ako v náručí drží maličké bábätko, nemohli uveriť.
Zdvihla som bradu a pomaly prešla cez celú miestnosť. Rozostupovali sa, aby mi vytvorili cestičku ku Kanamemu.
„To je Aidou Hanabusa... Prekrásne dieťa...Kráľovná sa s ním zaviazala...? On nesie to dieťa, nesie princeznú...!“ To všetko sa ozývalo v sále. Nič som si nevšímala a posadila som sa na jednu zo zlatých pohoviek, vedľa ktorých stál Kaname.
Hneď ako som si sadla, mi Hanabusa podal dieťa a trochu ustúpil. Pozrela som pred seba. Všetci upíri sa naraz poklonili.
Klaňali sa mi, aby mi ukázali, že ma uctievajú ako svoju kráľovnú, a že ma obdivujú za to, že som porodila ich kráľovi nádherné dieťa. Kaname sa sklonil a pobozkal ma na tvár.
„Neskutočné, Kaname-sama. Vaša dcéra je prekrásna.“
Všetci ňou boli očarení. Po skupinkách pristupovali bližšie a gratulácie a obdiv zaplavili celú miestnosť.
Jeden muž bol nadšený až priveľmi. Pristúpil ku mne bližšie ako mal. Kaname okamžite spozornel. V okamihu bol predo mnou a s výstražným pohľadom pozeral na trúfalého upíra. Ochraňoval ma hneď, keď sa ku mne muž priblížil čo i len o krok bližšie ako mal. Dieťa sa v mojom náručí zľaklo, keď sa Kaname tak náhle zjavil pre nami a hlasno sa rozplakalo. Upútali sme všetkých.
„Odpusťte, Kaname-sama.“ Ustúpil a kajúcne sa na mňa zadíval. Kaname sa ku mne otočil a pohladkal malé po brušku. Asi použil trochu svojej upokojujúcej moci, lebo dieťatko za chvíľku prestalo plakať. Pritisla som si ho na hruď a jemnučko ho objala. Bolo celkom pokojné. Začula som rozhovor, čo ma zaujal.
„Je naozaj neskutočné, že sa so svojou povahou dostal až tak vysoko.“ Vravel závistlivo mužský hlas. „Tak veľmi mu dôveruje... Môžeš si byť istý, že svoje dieťa by nezverili len tak hocikomu.“ Závideli Hanabusovi a ani iným nešlo tak ľahko do hlavy, prečo stále stojí tak verne blízko mňa. Bolo mi však jedno, čo si myslia. Chcela som len, aby vedeli, že Hanabusa pre mňa veľa znamená a aby sa podľa toho k nemu správali.
Kaname sa rozprával s mnohými upírmi, ktorý dokázali hovoriť a obdivovať len našu dcéru...
Keď malá začala zaspávať v mojom náručí, zdvihla som sa a prešla som cez klaňajúcich sa upírov až k veľkým dverám sály. Hanabusa ma samozrejme sprevádzal. Venovala som ešte jeden letmý pohľad Kanamemu, a potom som vyšla z miestnosti.
„Páčila si sa im, maličká.“ Povedal Hanabusa smiešnym tónom, kým sme vystupovali po schodoch.
Dieťa na mojich rukách už napoly zaspalo. O niekoľko krokov ma však niečo donútilo zastať.
Započúvala som sa do diaľky. Netušila som, čo sa deje.
Ostala som prekvapene stáť na mieste, keď som zacítila strašné množstvo myslí, blížiť sa k sídlu. Niekto z vonkajšej stráže rozrazil dvere na miestnosti, odkiaľ som práve vyšla.
Bola to Seiren s dvoma ďalšími mužmi. Keď vrazili do sály, všade zavládlo tichu. Vedela som, čo chce Seiren tak naliehavo Kanamemu oznámiť.
Zachvátila ma hrôza. Všetko som už videla v jej nervóznej mysli.
„Kaname-sama!“ zvolala bielovlasá upírka a v hlase mala chladnokrvnosť, ale aj strach.
„Napadli nás.“