Watashi wo ai suru hikari-09

Chapter.no.9
Kai, ešte v ten večer išiel za Keiichim. Mal neuveriteľne dobrú náladu. Pohmkával si aj melódiu svojej obľúbenej piesne. Mal až v takom dobrom duševnom rozpoložení, že to Keiichimu prišlo zvláštne. Radšej sa však nepýtal. Len si popíjal čaj a čítal noviny. Kai sa posadil na stolík oproti kreslu a usmieval sa. Keiichi sa naňho len letmo zahľadel. Inak ho ignoroval.
„Ani sa nespýtaš čo sa stalo, Keiichi-nii?“ Spýtal sa, keď už to nemohol zniesť to jeho ignorovanie.
„Čo sa stalo, Kai-nii?“ Nútene sa spýtal, ale nezdalo sa, že by ho to zaujímalo.
„He-he-hée, ja ti to nepoviem...“ Zasmial sa a vznášal sa na svojom imaginárnom obláčiku. Nevrlého svetlovlasého čajíčkara to nijako neprekvapilo, často mu takto odpovedal. Takže sa ďalej mohol venoval novinám. Kai sa síce usmieval, ale z Keiichiho nevšímavosti mu už navrela žila čele.
„Keiichi-nii, spomínaš si, ako som ti hovoril, že od teba niečo potrebujem?“ Vyzvedal. Keď si Keiichi uvedomil, že on len tak ľahko nesklapne, odložil noviny a začal sa mu naplno venovať. Aj keď so značným odporom.
„Takže, hovoril som ti, že mám rád istú osobu... a tiež som ti spomínal to dievča, ktoré mám naozaj rád, ale viac-menej mi prekáža, že?“ Vysypal kopu zbytočných informácií.
„Hej.“ Sucho poznamenal a odpil si z čaju, aby odfiltroval odpor a hnev k danému, ešte neznámemu, dievčaťu.
„Takže, s tou osobou som sa už zblížil,“ začervenal sa. „Ale to, čo mi robí starosti, je to dievča.“ Keiichi si nevedomky napravil okuliare a prehodil vlasy. Kai pokračoval:
„Necháp ma zle, mám ju rád... len mám pocit, že by mi ho mohla prebrať, aj keď možno nevedomky.“
„A odo mňa sa chce?“ Chcel radšej vedieť o čo ide. Tuši totiž, že sa mu to ani v najmenšom nebude páčiť.
„Aby si zviedol to dievča.“ Povedal polohlasne a rýchlo, aby ho nebolo dobre počuť. Ale Keiichi to počul.
„ČOŽE!?“ Rozčúlene skríkol. Až sa postavil a zatínal päste. Kai sa ho snažil upokojiť a posadiť. Do ruky mu tisol hrnček s čajom. Nevrlý nervák sa napokon upokojil a na jeden hlt vypil celý čaj.
„Kai-nii, preč tomu svojmu „princovi“ viac nedôveruješ?“ Skonštatoval. Kai sa naňho len neveriacky pozrel.
„Ty sa z toho chceš vyvliecť, že Keiichi-nii.“ Podozrievavo prehovoril. Keiichiu trhlo obočie. Mal pravdu. Nemal náladu zvádzať nejaké jeho známe.
„To nie...“ Začal zahovárať. Dal si dole okuliare a začal ich horlivo leštiť.
„Len si myslím, že vo vzťahu je dôležitá dôvera.“ Nútene sa usmial a nasadil si okuliare, ktoré sa až nadmerne leskli. Ale keď si všimol Kaiovu zamračenú tvár, hneď sa podvolil a s pocitom mužskej šľapky sa vzdal aj posledného kúsku hrdosti.
„Tak dobre, ako sa volá.“ S ťažkosťou v hlase sa napokon spýtal. Zvesili sa mu ramená a hľadel na vzor parkiet v miestnosti.
„Volá sa Shuto Ai a chodí na Ooji Academy.“ Keiichimu sa niečo marilo, ale nakoniec na nič neprišiel.
„Keiichi-nii... nechcem, aby si to robil preto, že mu neverím... je to preto, že Shu-chan je ešte stále bi a bojím sa, že si ho dlho neudržím...“ Vzdychol si aj on.
„Je mi to jedno... len mi daj včas vedieť, kedy s tým mám prestať.“ Postavil sa z kresla a opustil miestnosť. Kai síce dosiahol svoje, ale cítil sa preto mizerne. Avšak, už to nechcel odvolať.
Ai v posledný deň právoplatného voľna, to jest v nedeľu, stála za sporákom a v zástere varila. Všetko bublalo a rozvoniavalo. A keďže Suzume bola v práci a Kyoko spala, bola na všetko sama. To jej však vyhovovalo, lebo mala rada samotu v kuchyni a neznášala keď sa jej do toho niekto kafral a montoval. Dala troška z pripravovaného chili na mištičku a odsŕkla si. Po zhodnotení chutí a vône usúdila, že tam chýba ešte štipka čierneho korenia. Pridala ho tam. Vtedy počula buchot dverí. Ale neboli to tie vchodové. Buchot nasledovali nesúmerné a tackavé kroky. V kuchyni sa náhle zjavila rozospatá a zničená Kyoko, ktorá si pretierala oči a uväzovala si župan.
„Bré ránko!“ Snažila sa pôsobiť milo. Ale zívla si čo celý dojem totálne zničilo. Unavene sa posadila na stoličku a rozvalila sa na stôl.
„Suzume-nee-san je v práci a je pol dvanástej, čubka.“ Odmerane a nevľúdne podotkla pričom premiešala spomínané chili.
„Daj sa vypchať hlupaňa!“ Pzviechala sa a postavila sa za Ai. Kyoko bola zo sestier tá najnižšia, takže sa musela postaviť na špičky, aby videla čo kuchtí.
„Zas chili!?“ Ohrnula sestriným výtvorom. Ai ju lakťom šťuchla, aby ustúpila.
„Ou, to si mala povedať, že ho neznášaš.“ Ustarane sa k nej otočila.
„Nehovor, že by si ho potom nespravila.“ Neveriacky sa na ňu zahľadela.
„Nie, spravila by som na tri dni.“ Usmiala sa s vareškou v ruke. Kyoko zavrtela hlavou a vrátila sa na stoličku. Samozrejme sa aj znova vykotila na stôl. Malá kuchárka ju prestala vnímať a začala variť ryžu. Kyoko napoly zaspávala na stole a slinka sa jej nekontrolovateľne roztekala po stole. Až sa zrazu prebrala a poutierala sa. Natiahla ruky a spokojne od uvoľnenia vydala neidentifikovateľný zvuk. Vystrela sa na operadle a pri spokojnučkom pomľaskaní si prehrabla vlasy. Až jej nakoniec svitlo, že Ai to absolútne nezaujíma, začala rozprávať.
„Dám ti radu, nikdy nechoď s prvým čo ti kúpi drink.“ Odporučila jej ako skúsenosť staršej sestry.
„Prečo, nevyhovoval ti..?“ Pomimo sa spýtala. Ale aj tak moc nevnímala čo hovorí.
„Nie... v tom to neni...“ znova sa ponaťahovala. „Len mu došli peniaze a nakoniec sme pili len to, čo mi poslal nejaký chlapík pri pulte. A ten mi poslal Stalinove slzy... tss... neverím, že mi poslal taký hnus! A keďže tomu neandertálcovi došli peniaze, mohol si dovoliť len banánový džús. Ai-chan, vieš si predstaviť aký humus sú Stalinove slzy s banánovým džúsom..!? Ešte väčší ako tá odporná vodka samotná...!“ Ukončila svoj monológ.
„Skončila si?“ Skúmavo si ju prehliadla a oprela sa o kuchynskú linku .
„Hej.“ Zívla si.
„Síce neviem na čo sa mi tu vykecávaš, ale prečo si sa s ním teda zahadzovala, keď si vedela, že nemá peniaze?“ Nechápavo a povýšenecky hľadela na postavu, ktorá sa ledva postavila zo stoličky. Kyoko k nej o kúsok podišla.
„Z rovnakého dôvodu z akého si ty snažíš naraziť Shuichiho... verila som, že z toho niečo bude. A nevyspala som sa s ním z podobného dôvodu z akého ťa Shuichi nikdy nebude chcieť... z vrany totiž nikdy nebude motýľ, nee-chan~♥.“ Mala zlomyseľný pohľad a posmešný úškrn. Ai to pomaly, ale isto, vháňalo slzy do očí. Tvár jej sčervenala z potupy, ktorú jej Kyoko vystrojila a sama sa celá chvela.
„Prečo si taká mrcha!?“ Hrýzla si spodnú peru, aby sa náhodou pred ňou nerozplakala. Vedela, že len na to čaká. Tiež si všimla, že sestrina škodoradosť narastá úmerne s jej zúfalstvom. Kyoko sa zaškerila a jemným hláskom podotkla.
„To pre to chili...“ Zasmiala sa. Ai sa neovládla a z kuchyne zutekala do bezpečia vlastnej izby kde sa mohla dosýta vyplakať. Tam jej nehrozilo, že sa jej bude niekto posmievať. Dokonca ani to, že sa bude niekto lačne priživovať na jej nešťastí.
Na chodbách Ooji Academy bolo rušno ako obvykle. Každý sa náhlil do inej triedy a na iné hodiny. Len Rei sa znudene prechádzal po chodbe. Samozrejme pár krokov za ním kráčal Kenji nesúci obe školské tašky a učebnice.
„Nudím sa.“ Prudko zastavil a začal trucovať. Chudák Kenji doňho skoro narazil.
„Prepáčte, ale obávam sa, že s tým nič nenarobím.“ Ponaprával sa a uistil ho, že to nie je jeho vina a mal na pláne pokračovať. Akurát vtedy zazvonilo.
„S tým veľmi nesúhlasím Kenji-kun~♥.“ Laškovne poznamenal a zahľadel sa na Kenjiho, ktorý sa samozrejme začervenal. Predtým preplnená chodba bola zrazu prázdna a jediná vec ktorá na nej svietila boli Kenjiho líčka.
„Akú máme teraz hodinu?“
„Matematiku.“ Vyhŕkol rýchlosťou blesku.
„Áaaah! To nie! Dnes nie, Kenji-kúun!“ Nahodil psie oči a priplazil sa ku Kenjimu.
„Pane, to ste ešte nezistili, že matematika je tá najväčšia zábavka na svete?“ Rei vystrúhal udivený výraz „typu H“ a čumel na Kenjiho ako tela na nové vráta.
„Poznám aj lepšie...!“ Zapriadol Rei a ruku položil na Kenjiho rozkrok. Ten hneď vedel odkadiaľ vietor fúka a hlasne si vzdychol.
„Toto bude už tretia matematika tento mesiac čo vynecháme.“ Reiovi kleslo nadšenie.
„Takže ty by si radšej matiku? Tak si to asi budem musieť urobiť sám....“ Zastonal a Kenji sa mu rukami nohami snažil naznačiť, že to tak nie je. Rei sa pousmial a chytil ho za ruku. Chcel ho odviesť niekam, kde budú mať väčšie súkromie.
„Noguchi! Minazuki!“ Ozval sa hlasný výkrik. Reia priam zamrazilo. Pomaly sa obzrel a uvidel na chodbe matikára, ktorý rýchlim krokom kráčal za nimi.
„Shinonome-sensei...“ Povzdychol si Minazuki. Rei pomaly kráčal vzad, aby sa mohol schovať za Kenjiho. Nahnevaný profesor sa privalil ako veľká voda a s výrazom býka z koridy si premeriaval dvoch záškolákov.
„Ako si predstavujete vašu budúcnosť na tejto škole!? Myslíte si, že toto je holubník a môžete si robiť čo sa vám zachce!? Toto je vaša druhá hodina matematiky, ktorú ste vymeškali!“ Kričal a pritom aj troška pľul. Rei sa klepal za Kenjiho chrbtom. Ten stál ako soľný stĺp a s opovrhovaním si zotrel slinu z líca.
„Aby som bol presný, sensei, toto by bola tretia.“ Odpovedal pokojne no zároveň rázne. Profesora išlo rozdrapiť.
„Tak a dosť! Okamžite choďte do riaditeľovej kancelárie!“ Znova na nich nahučal a obaja sa ako skautíci pobrali k riaditeľovi. Ten ich hneď prijal.
„Akurát s vami som chcel hovoriť. Posaďte sa Noguchi-san, Minazuki-san.... a vy Shinonome počkajte prosím vonku!“ Na chlapcov bol milý ako medík, ale na Shinonomeho bol odporný ako zmija. Keď opustil miestnosť riaditeľ sa otočil na Kenjiho a Reia a usmial sa.
„Tak chlapci, čo by ste povedali na šálku čaju.“ Tí nechápali. Nečakal na ich odpoveď a hneď aj pokračoval.
„Mal by som na Vás dvoch takú otázočku.“ Posadil sa a zložil si ruky.
„O čo ide?“ Minazuki zvraštil obočie a podozrievavo si premeriaval riaditeľa.
„Čo by ste povedali na výmenné štúdium?“ Dal si záležať na výslovnosti a na každom jednom písmenku, aby to obaja pochopili.
***
Umiko aj spolu so sestrou smerovali známou cestou domov. Umiko si uhládzala vlasy a Seiko kontrolovala svoje e-maily. Od školy to domov nemali ďaleko, preto väčšinou chodili peši. Zastali na prechode a blondýna uvidela na druhej strane prechodu sympatického muža. Štuchla sestru, aby zdvihla hlavu.
„Fešák...“ Žmurkla Umiko. Seiko si ho premerala a s nezáujmom sa vrátila k e-mailom.
„Deje sa niečo?“ Vzdychla si pri sestrinom nezáujme.
„Absolútne nič.“ Naskočila zelená a Seiko vykročila. Minula sympaťáka a na druhej strane čakala na sestru. Tá sa v poslednej chvíli rozbehla a dobehla k nej.
„Nie som blbá. V poslednej dobe sa stále zaujímaš len o toho Aoiho až...“
„To absolútne nie je tvoja vec, aby si vedela.“ Prerušila ju a dala jej pocítiť svoju príšernú náladu.
„A už mi ho dokonca začínaš pripomínať! No tak! Sme predsa sestry.“ Vzala jej mobil a snažila sa aujať jej pozornosť. Seiko neodpovedala.
„Ako keby si ty celý deň nelietala za tým Fumikom. Umiko, ja viem, že ho odkopneš po tom čo dosiahneš svoje, ale mňa už takéto detinské hrádky nebavia. A teraz, ak dovolíš.“ Vytrhla jej z rúk mobil a pokračovala v ceste. Umiko zatínala päste.
„On ťa odmietol, že?“ Zakričala jej. Seiko sa zastavila.
„Je to tak, nie?“ Podišla k nej, no ona nereagovala. Len tam stála.
„Takže mám pravdu. Hlavu hore, nájdeme ti niekoho iného.“ Pobúchala ju sestersky po chrbte.
„s**e ma to, že sme dvojičky!“ Zamumlala si a pokračovala v ceste. Ale teraz už spolu so svojou sestrou.
Ai sa hneď po škole s depresívnou náladou pobrala domov. Ignorovala fakt, že po škole mala pomáhať s doučovaním. A aj to, že sa mala stretnúť so Shuichim a Kaiom. Proste išla domov.
Otvorila dvere a smerovala rovno do izby, tam sa rozvalila na posteľ a zaspala. Zobudilo ju len vibrovanie mobilu, ktorý mala pod vankúšom. Vzala si ho do rúk a pretierala si oči. Keď na displeji uvidela známe číslo, hneď ho zdvihla a snažila sa zamaskovať rozospatosť.
„Shu-chii, ahoj!“ Usmiala sa.
>Čau, kde si bola, ani si nám nedala vedieť, že neprídeš!< Vyčítavo vravel.
„No hej, prepáč... nemyslela som na dôsledky, he-he.“ Všemožne sa snažila prekryť melanchóliu od víkendu.
>Chyť si nos, lebo ti chcem niečo povedať. Asi som sa nejako viac zaplietol s tým blbečkom a...< Pre Ai sa zastavil svet. Nevedela sa nadýchnuť a z očí sa jej pustili slzy, ktoré nevedela kontrolovať. Začalo sa jej chvieť celé telo a sánka jej spadla skoro až na posteľ.
„Shu-chiin, porozprávame sa inokedy, teraz na to nie je vhodná chvíľa, ak vieš na čo narážam.“ Hovorila rýchlo, aby to dopovedala skorej, ako sa jej roztrasie hlas. Nepočkala si ani na jeho reakciu a zložila. Padla tvárou do vankúša a chvíľu len tak ležala. Posadila sa a začala smrkať. Poutierala si slzy a načiahla sa po mobile. Vytočila číslo. Presne na druhé zazvonenie bolo počuť, že to niekto zdvihol.
„Chcem to, hneď.“ Náruživo zahlásila a z druhej strany sa ozvalo iba jednoduché „dobre“. Ai sa troška upravila a vyšla z izby.
„Ideš smilniť v strede týždňa? Odvaha...“ Sarkasticky poznamenala Kyoko. Ai jej neplánovala odpovedať, preto sa len obula a odišla. Išla ulicou smerom k nočnému klubu. Neďaleko bol aj hotel. O stenu klubu bol opretý muž, ktorý mal polku tváre zabalenú v šále. Ai k nemu podišla, ale nič nepovedala. Len sa oňho tvárou oprela. Muž sa na ňu zahľadel a dal si dolu šál. Bol to Minazuki Kenji. Omotal jej šál okolo krku a starostlivo ho uviazal.
„Nachladneš.“ Ai začala fňukať a plakať. Kenji si ju privinul k hrudi. Pritisol si ju jednou rukou k telu tak, aby mohol chodiť. Pomaličky ju odviedol do hotelu a v izbe ju posadil na posteľ.
„Chceš o tom hovoriť?“ Posadil sa na stoličku oproti posteli.
„Nepamätám si, že by naša dohoda zahŕňala aj psychologické debaty.“ Štekla naňho. Zapýrila sa a vyzerala, že sa asi znova rozplače.
„Takže, nie?“ Pre istotu sa spýta ešte raz.
„Nie! Záporná častica zvyčajne využívaná na vyjadrenie nesúhlasu. Čiže, nie!“ Zavrčala a prekrížila si ruky na prsiach. Zavrela oči a otočila hlavu o deväťdesiat stupňov. Kenji sa postavil, chytil ju za tvár a pritisol k jej perám svoje. Druhou rukou si ju k sebe privinul. Ona mu nežne položila ruky na hrudník. Kenji cítil slanú chuť jej sĺz, ktoré jej neustále stekali po tvári. Odtiahol sa.
„Dosť, nemôžem mať s tebou sex, keď mi tu stále fňukáš a nariekaš. Buď mi povedz o čo ide alebo na to kašlime!“ Chytil ju za ramená. Chvíľu trucovala, ale potom sa zhlboka nadýchla a vysvetlila mu to jednou vetou.
„Shuichi začal niečo riešiť s Kai-kunom.“ Kenji bol v šoku.
„Áno, ja viem je to šokujúce, že som do Shuichiho zamilovaná už od základnej.“ Hanbila sa, preto mu ani nepozerala do tváre.
„To ani nie, na tebe to bolo vidieť. Ale Aoi ma prekvapil, nepovedal by som, že je gay.“ Ai sa naňho sklamane pozrela a neverila tomu čo počuje. To bola až tak priehľadná?
„Si krutý!“ Buchla doňho päsťou.
„Nie, len úprimný.“
„Vážne je to na mne až tak očividné? Bože, trapas!“ Hodila sa na posteľ a jej spoločník si ľahol vedľa. Istý čas len čučali do stropu, no potom sa Ai naňho obkročmo posadila a začala mu rozopínať košeľu.
„Nebude ti vadiť, ak si budem predstavovať, že si Shuichi, nie?“ Prehlásila len tak „medzi rečou“ pri rozopínaní.
„Nie, ak tebe nebude vadiť, že si namiesto teba predstavím Noguchi-samu.“ Ai sa zvraštilo obočie od prekvapenia a na tvári sa jej objavil neúprimný úsmev.
„Echt, uletené...!“ Zamrazilo ju. Z košele prešla na rozopínanie opasku a na následné stiahnutie nohavíc. Kenji nechcel zaostávať a preto sa rozhodol, že aj on sa pustí do obnažovania svojej partnerky. Ďalej pokračovali veľmi náruživo a eroticky. Na ich tele nebolo snáď ani jedno miesto, ktorého by sa pery toho druhého nedotkli. Kenji sa chcel dotknúť každej časti Ainho tela a ona sa zas snažila spríjemniť mu každý jeden pohyb. Vzdychali v spleti vzrušenia a uspokojenia až nakoniec ich celý akt skončil. Na Kenjiho nahom tele ležala Ai, ktorá bola prikrytá plachtou.
„Vážne si si predstavoval, že som Rei-kun?“ Stále jej to vŕtalo v hlave.
„Hej.“ Bez ostychu povedal.
„Strelené.“ Keiichi sa postavil a hľadal si po zemi veci. Ai sa uvelebila na veľkej posteli a sledovala jeho nahé telo ako sa premáva po izbe.
„Narástol ti zadok,“ zasmiala sa. „Ale Rei-kunovi sa určite páči!“ Smiala sa ďalej. Keiichi svoju odpoveď vyjadril veľmi jednoduchým gestom pravej ruky na ktorej bol vztýčený stredný prst. Čo ešte viac pridalo na decibeloch jej smiechu. Keiichi sa posadil na posteľ a začal sa obliekať. Udivená ženička sa k nemu pritúlila, aby mu v tom zabránila. Začala ho bozkať na chrbte a pomaly prechádzala ku krku.
„Čo to robíš!? Nie na viditeľné miesta!“ Zdôraznil. Ai si otrávene vzdychla a prestala.
„Myslím, že nech ti ho urobím na hocijakom mieste Rei-kun ho nájde.“ Zasmiala sa.
„Čo sa rehoceš? Vieš čo mi to dalo námahy vtedy mu vysvetliť prečo mám na krku modrinu?“
„Niekedy sa neovládnem...“ Ponaťahovala si ruky a pomrvila oči.
„Zaujímavé, že ja to dokážem.“ Odpapuľoval jej polohlasne. Ju až vystrelo. Ale nechcela sa k tej téme už vracať.
„Kam vlastne ideš?“ Vyčítavo hľadela.
„Domov... kam asi?“ Zaväzoval si šnúrky.
„To tu so mnou neostaneš?“ Nahodila pohľad šteňaťa.
„Prišiel som? Prišiel. Mali sme spolu sex? Mali. Tak čo viac ešte chceš?“
„Tak prečo sa spolu ešte rozprávame...!?“ Postavila sa a mala na pláne urazene odpochodovať do kúpeľne.
„Zas!?“ Zhúkol po nej. Ai zamrazilo a postála.
„Zas chceš z toho robiť niečo viac!?“ Vyčítal jej. Hnedovláska bola nehorázne vytočená.
„Nie.“
„Tak potom ťa nechápem.“ Vzal si kabát a odišiel. Ai od celej zúrivosti buchla päsťou do steny. Čo aj náhle oľutovala, keďže ju začala tá ruka dosť bolieť.
„Tss, idiot!“
Do rušného večera mesta sa vybral aj Keiichi. Paradoxne mu to pripadalo mierumilovnejšie a pokojnejšie ako jeho mladší brat, ktorý je akosi v oblakoch. Pozorne si prezeral rôzne podniky, bary, kluby... Ale nemohol sa rozhodnúť. Nakoniec to zaparkoval do jedného s príjemným logom. Podišiel k pultu a sadol si na barovú stoličku. Rozhliadol sa a videl plno podnapitých slečien. Keďže do mesta chodieval dosť často väčšinu z nich aj poznal. Ale nepriznával sa k tomu. Objednal si a dookola si čítal ponuku. Začul ako si niekto prisadol na vedľajšiu stoličku. Netrápilo ho to a ako pravý ignorant sa ani neobzrel.
„Čo tu máte najsilnejšie...?“ Zaznel známi hlas. Bol si istý, že tú osobu pozná. Divné mu prišlo to, že ten hlas znel až nadmerne zúbožene. No ani toho nedonútilo otočiť sa. Barman povedal pár názvov alkoholov.
„Tak mi to všetko zmiešajte....“ Stále žiadna reakcia zo strany Keiichiho. Len si popravil okuliare a prehotil pár prameňov vlasov.
„... Najhorší deň vôbec...“ Šepotom si povzdychla prísediaca osoba. To mu však už nedalo a otočil sa na ňu. Známe oči, povedomé vlasy a zamračená tvár ktorá väčšinou býva sarkasticky vysmiata. Ai v tej chvíli proste nemala svoj deň.
„To je nová móda, že sa študentky spokojne ožierajú cez týždeň?“ Zasmial sa. Ai sa naňho pozrela len kútikom oka a nálada sa jej razom zhoršila.
„A to som si myslela, že to už horšie byť nemôže...“ Stiahla si z ruky gumičku a spravila si drdol. Na jeden šup do seba hodila drink a otriasla sa.
„Ach toľko lásky...“ Bolo na ňom vidieť, že z jej prítomnosti nie je nadšený. U nej to bolo podobné.
„Obes sa aj s celým mužským pokolením...!“ Oprela si čelo o ruku.
„Nápodobe.“ Vzdychol si.
„Vážne nechápem, ako môžu mať skoro rovnaké práva ako muži.“ Začal filozofovať. Ai naňho vystrúhala povrchne nenávistnú grimasu a postavila sa zo stoličky. Podišla bližšie a dala si ruky vbok.
„Že to hovoríš ty. Nabudúce, keď sa ti tam budú oči otáčať ako kolieska na automatoch a ty budeš od rozkoše slintať ako bernardín, tak ti to znova pripomeniem.“ Potľapkala po po líci.
„Bol som ožratý.“ Namietal na svoju obhajobu.
„Zvláštne... a to si mi vtedy povedal, že si mal len dve pivá...“ Zvrtla sa a odišla. Keiichi by sa v tej chvíli najradšej prepadol od hanbi. Vedel presne na čo Ai narážala a nebolo to nič na čo by bol pyšný. Proste bol len „jeden do zbierky“ a ako väčšina okolia sa ňou nechal zviesť.
„Slečna sa už nevráti?“ Spýtal sa barman. Keiichi naňho hodil vražedný pohľad a barman sa až rozklepal.
„Nie!“ S citeľným opovrhnutím mu jednoslovne odpovedal.
„Povedala, že ten drink mám napísať na Vás.“ Už len čakal kedy mu vylepí. Pravdupovediac, Keiichiho to ani trochu neprekvapilo.
„Ok, tak platím.“ Vyťahoval si peňaženku.
„Bude to 600 jenov.“ (600 jpy= cca 4,40 €) Keiichiho zamrazilo.
„Koľko že...?“ Pre istotu sa ešte raz spýtal.
„Še... šesťsto je.. jenov...“ S rozklepaným hlasom a smrťou v očiach mu to nakoniec zopakoval. Keiichi vytasil bankovky a položil ich na pult. Pri vychádzaní z baru si šomral, že do istej miery je aj štetka lacnejšia. Avšak ani vtedy si vo svojej blonďavej hlavičke nespojil „Ai z baru“ s „Ai z Ooji Academy“ o ktorej mu pred časom hovoril malý braček.