Watashi wo ai suru hikari-10

Chapter.no.10
Typický buchot a škripot vlakov sa niesol chladným ranným vzduchom. Všetci na nádraží mali namierené inam. Jedny sa ponáhľali do práce iný do školy. Len tmavovlasý agresor sa nikam neponáhľal. Idylicky si upravoval tmavo modrý šál. Upravoval si čierne vlasy a nakoniec si z vrecka vytiahol balíček cigariet. Jednu si vložil do úst a zapálil. Cítil sa ako v rozprávke, keď vyfúkol obláčik dymu, ktorý s ľahkosťou stúpal čoraz vyššie a vyššie. Rozhliadal sa po okolí, ale nech sa snažil akokoľvek, nedarilo sa mu nájsť malú blonďavú hlavičku. Odklepal si z cigarety popol a keď zdvihol hlavu, všimol si ako sa davom prediera osôbka so šedou čapicou. Keďže nemal viac ako stošesťdesiat centimetrov bolo to preňho veľmi náročné. Ale Shuichiho bavil pohľad na usmaženého blonďáčika s udychčaným výrazom tváre. Kai, keď sa konečne dostal z davu ľudí, vrhol sa Shuichimu do náruče a spokojne oddychoval. Shuichi zahasil nedofajčenú cigaretu a začal sa mu naplno venovať. Privinul si ho oboma rukami a začal sa usmievať. Kaiovi sa dýchanie pomalinky spomaľovalo, ale Shuichi stále cítil ako intenzívne mu bije srdce.
„Dobré ráno...,“ Shuichi ho začal letmo hladiť po chrbte. „...blbeček.“ dodal šepotom. Kai našťastie druhú časť nepočul.
„Bré ránko, Shu-chan~♥!“
S nežnôstkami v škole samozrejme nepokračovali. Aj keď si to nepovedali nahlas, dohodli sa, že svoj vzťah udržia nateraz v tajnosti. Prvú hodinu mali biológiu. Predmet ktorý Kai z duše neznášal. Ale keďže bol k smrti unavený ľahol si na lavicu a nejako zaspal. Sedel aj so Shuichim v zadných laviciach, takže naňho nebolo od katedry vidieť. Jeho sused, keď si to všimol, pousmial sa a zahľadel sa do zaspatej ružovej tváričky. V tej chvíli sa len modlil, aby sa na toho spiaceho blbečka nehodil a nevybozkával ho tam pred všetkými. Vzal si knihu, roztvoril ju a postavil pred Kaia, aby minimalizoval riziko odhalenia. Potom sa chcel zamerať na výklad profesora, ale myšlienky aj oči mu stále zablúdili ku Kaiovi. Bol až prekvapený ako s ním city a taký malý blbeček dokážu lomcovať. Pred obednou pauzou sa Shuichi dohodol so Seiko, že s ňou dnes obedovať nebude. To dievča bolo už tak dosť mimo, takže mu na to nič nepovedala len sucho súhlasila. Shu teda odviedol Kaia na strechu a tam s ním obedoval. Teda, viac menej obedoval len Shuichi, pretože Kai si obedár aj Keiichiho geniálny čaj s medíkom zabudol doma. Preto tam Kai len tak nečinne sedel a hľadel na oblaky. Bola zima, takže boli na seba dosť nalepený. Shuichi sa na Kaia už nemohol pozerať a podal mu krabičku s obedom v ktorej mu nechal polovičku.
„Ty už nechceš?“ Začudoval sa pri pohľade do jeho tváre. Shuichi sa začervenal a odvrátil pohľad.
„Nie... neska mi mama nabalila nejako... veľa...“ Poškriabal sa na líci. Klamal mu. Zjedol by to celé a ešte by si aj pridal. Shuichi totiž jedlo zbožňuje. A kuchyňa jeho mamy mu chutí najviac. Spomenul si, že má v taške ešte jedny náhradné paličky. Siahol do tašky a podal mu starostlivo zabalené paličky. No keď sa na Kaia otočil tak uvidel, že o spokojne papá aj s tými jeho, už použitými. Od zúrivosť až očervenel.
„Čo to robíš!? Humusák!“ Vytrhol mu paličky z úst. Blonďáčik nechápal.
„He?“ Zahľadel sa naňho so zrnkom ryže na líci.
„Ako môžeš jesť paličkami, s ktorými som predtým jedol ja!? Veď je to odporné a nehygienické!“ Zavrčal a Kai bol stále mimo. Naklonil sa k nemu a priam mu narval svoj jazyk do úst. Shuichimu skoro vypadli oči za jamôk a tvár mu priam horela. No nemusel ho nútiť, aby sa podvolil. Shuichi sa k nemu stále viac nakláňal, až ho skoro prevalil. No potom to Kai ukončil veľmi jednoduchým hryznutím do partnerovej spodnej pery a jemným natiahnutím.
„Už mi vrátiš tie paličky?“ Zasmial sa. Shuichi si to až vtedy uvedomil čo spravil a žmurkal viečkami s takou rýchlosťou, že skoro spravil prievan. Došlo mu, že bolnďáčik nie je až taký blbeček ako si myslí a s uznaním mu podal paličky.
Keiichi však na obed svojho malého bračeka Kaia nezabudol. A keď ho zbadal aj s termoskou na stole s patričným hromžením sa pobral mu ho zaniesť. Keď vošiel do školy n a chodbách nikto nebol. Došlo mu, že je asi hodina.
„Ten blb Kai-nii! Stavím sa, že keby mu poviem „nezabudni si hlavu“, tak na mňa z botníku čumí jeho hlava!“ Mumlal si popod nos.
Z opačnej strany chodby sa pomalým krokom blížila osoba v chlapčenskej školskej uniforme s hŕbou papierov v rukách.
„Ichinose toto, Ichinose tamto...! Viem, že mi to dávajú za úlohu, lebo som správny chlap, ale už to preháňajú!!“ Hnevala sa osoba, ktorej vďaka papierom bolo vidno len dlane a nohy. Čo pôsobilo dosť komicky a vyzeralo to ako chodiaca horda papierov.
„A ešte k tomu všetkému mu mohol vychladnúť čaj! Ako môže byť tak nezodpovedný!? Veď by som ho udal keby mu vychladne takýto úžasný čaj!!!“ Bol nepozorný a nehľadel pred seba. Preto sa zrážke s hordou chodiacich papierov nevyhol. V tej chvíli zapôsobili všetky zákony gravitácie a papiere, obed, termoska, Keiichi a záhadný študent skončili na zemi. Niektoré papiere si povedali, že budú ešte pár minút poletovať naokolo. Keiichi si ponaprával okuliare a vlasy. Bol pripravený dotyčnej osobe riadne vynadať, už len skrz toho, že vykotil obed. Čaj sa našťastie zachránil. Ichinosemu to však tiež nebolo dva krát jedno a aj on bol riadne vytočený.
„Práve si urazil moju mužskú česť! Si pripravený niesť následky!?“ Keď sa Keiichi spamätal zbadal pred sebou študenta. Mal krátke popolavo-hnedé vlasy, ktoré mu voľne padali do tváre. Výškovo bol skoro rovnaký ako Kai. Avšak keď sa Keiichi pozrel vyššie priam sa mu rozbúšilo srdce. Ichinose mal krásne veľké zelené oči, ktoré boli v okolí zreničiek jemne sfarbené dohneda. Oči mu obkolesovali nádherné husté a dlhé riasy, ktoré mu istotne závidelo nejedno dievča. Mali zaujímavú farbu... hnedú, ktorá tiahla do zlatej až béžovej. Nevrlý čajíčkar naňho hľadel ako na zjavenie. Priam z neba. Bol presvedčený, že krajšiu osobu ešte nevidel. Dá sa povedať, že láska na prvý pohľad, aj keď to bol chlapec. Naraz sa však Ichinose uvedomil a črty jeho tváre sa uvoľnili. Poobzeral sa po zemi a začal niečo hľadať medzi papiermi. Keiichi, keď sa spamätal, postavil sa. Pri našliapnutí začul škrípavý zvuk. Znelo to ako keby niečo pristúpil a dotyčná vec sa rozbila. Ichinoseho v tej chvíli zamrazilo.
„Zdvihni... tú... nohu...!“ Vravel sekano. Keď ju dvihol uvidel na zemi rozšliapnuté fialové okuliare, ktoré evidentne patrili Ichinosemu. Ten bol v pomykove.
„Ehm... tie boli tvoje?“ S ľútosťou ich zbieral.
„Áno, BOLI...“ Zdôraznil, že už nie sú.
„Je mi to fakt ľúto. Ja... kúpim ti nové.“ Vravel nad črepinami. Ichinose si len vzdychol a začal zbierať papiere zo zeme. Blonďák naňho len čumel a nič nerobil. Potom sa však spamätal a začal mu pomáhať.
„Mimochodom, volám sa Fumika Keiichi.“ Podával mu papiere.
„Ichinose Shiro.“ Zahľadel sa naňho s citeľnou povrchnosťou a pohŕdaním. Keiichi by prisahal, že to bol typický ženský pohľad, ale mal školskú uniformu, na viac sa volá Shiro. Takže to je určite chlapec. Pozbierané črepiny a obed odhodil do koša a s termoskou v ruke brázdil chodby. Neustále myslel na Shira. Keď ho to však omrzelo a bol rozhodnutý, že už s tým nezmyselným krúžením nebude strácať čas, zazvonilo. Žiaci sa vyrútili na chodbu a Keiichimu netrvalo dlho nájsť svojho neporiadeného brata.
„Keiichi-nii... čo tu...?“ Od prekvapenia nevedel čo má hovoriť. Shu, keď si všimol jeho prekvapený výraz, podišiel k nemu a skúmavo si prehliadol osobu s termoskou v ruke a výrazom masového vraha.
„Nechal si si doma obed a čaj!“ Shuichi si ho premeriaval a striedal pohľady. Raz na Keiichiho potom na Kaia. Vydedukoval z toho iba toľko, že sú si dosť podobný.
„Čo?“ Nenápadne preniklo spomedzi Kaiových pier.
„Zabudol si si doma obed!“ Zdôraznil.
„Ja som ti rozumel. Len nechápem čo tu robíš... už máme totiž dávno po obedovej prestávke.“ Vysvetlil mu. Keiichi hľadel ako k***a na nové vráta.
„Ty sa pýtaš „čo“ aj keď si rozumel otázke? Neverím, že sme rodina!“ Klasicky si napravil okuliare a upravil vlasy. Shuichi už ani nevedel ako sa má tváriť.
„Zasa si si nedal svoj ranný čajíček, Keiichi-nii..!?“ Odul sa. Keiichi neodpovedal. Až teda pokiaľ si nevšimol Shuichiho.
„Pardon?“ Namieril naňho otázku. Kai sa otočil a usmial.
„Keiichi-nii, toto je môj kamarát Aoi Shuichi. Shu-chan, toto je môj brat Keiichi.“ Predstavil ich. Shuichi bol hrdý na svoju dedukciu o podobnosti a Keiichi si ho prezeral ako mäso na bitúnku: -Tak toto je ten „Shu-chan“? No nič moc, Kai-nii.- Pomyslel si. Ale keďže na osobu, ktorá nenávidí minimálne polku ľudstva, bola škola nepriatelené miesto, hneď sa aj so svojím nevrlým čajíčkovým výrazom vyparil. Hlavu mu v tej chvíli lámal Shiro. A ešte aj fakt, že nevie kde zoberie na nové okuliare. Keď si však uvedomil, že uvažuje necudne o nejakom študentíkovi až mu prišlo zle. Aj keď má možno averziu voči ženám, neznamená to, že je homosexuál. Ale keď jeho oči sa mu nie a nie dostať z hlavy. Rozhodol sa na to nemyslieť a išiel do najlepšej čajovne, ktorú pozná.
Na poslednej hodine čakalo chlapcov prekvapenie. A to nespočívalo v nálete triedneho, ktorý ich prebodával pohľadom. Na to boli už zvyknutý. Tu išlo o to, že za ním kráčali Rei a Kenji.
„Vztyk! Trieda, toto sú žiaci z Ooji Academy!“ Blonďáčik aj s tmavovlasým agresorom nemohli uveriť vlastným očiam. Ostatný si len pošeptávali a riešili fakt, že sú z Ooji Academy-
„Ticho! Nechajte ma dopovedať!“ Zavelil. Razom všetci stíchli.
„Sú tu na výmenu na dva týždne v rámci projektu, ktorý organizujeme s Ooji Academy. Budú tu dva týždne na konci ktorých vyberú študenta alebo študentov, ktorí pôjdu na oplátku na dva týždne do Ooji Academy. Preto sa o nich dobre starajte vy banda neschopná!“ Zavrčal na nich. Chudákovi Reiovi už nechýbalo veľa, aby sa psychicky zrútil. Každopádne boli všetci ostatný žiaci mimo. Ooji Academy bolo pre nich ako niečo posvätné a keď teraz mali možnosť dostať sa tam na dva týždne, boli unesení a rozhodnutí nenechať si takúto skvelú šancu ujsť.
Shuichi nemal najmenšiu chuť stretnúť sa s Reiom alebo Kenjim. Preto sa snažil čo najskôr opustiť tiredu a následne školu. Ale náhoda je sviňa.
„Zdravím Aoi-san.“ Usmial sa Rei, Kenji stál tesne za ním.
„Hm, čau.“ Odvrkol a priam ho vraždil pohľadom.
„Mohol by si nás previesť po škole? Je celkom veľká a nevieme sa tu ešte dobre orientovať.“ Usmial sa. Bol celkom zdvorilí, ale Shuichim to nepohlo a stále len zazeral. Ostatní spolužiaci ho za tu ľahostajnosť mali sto chutí zabiť. Jeho jediné šťastie bolo to, že sa ho až nadmerne báli, preto mu nepovedali ani pol slova. Shuichi nakoniec, aj keď s odporom, súhlasil.
Raz večer Kai zavolal Ai. Bola z toho samozrejme prekvapená, ale nechcela naňho byť odporná. Veď Shuichi je šťastný, tak nemá dôvod.
>Ai-chan, mohli by sme sa stretnúť?< Spýtal sa váhavým hláskom a Ai súhlasila. Dohodli sa, že sa stretnú pre jej domom.
„Ahoj, Kai-kun.“ Usmiala sa a oprela sa o dvere. Kai si ponaprával čiapku a zakýval jej.
„Mám na teba otázku, Ai-chan.“
„Hmf?“ Prekvapila sa. A tiež sa začudovala, že trval na stretnutí.
„Nechcem, aby to vyznelo zle, preto ma prosím nechaj vysvetliť ti to a až potom niečo hovor, dobre?“ Ona prikývla.
„Počul som, že si dokážeš namotať každého koho chceš. Tým nechcem povedať, že si ľahká žena, ale to, že si zvodná. Preto by som sa ťa chcel spýtať, či by si sa so mnou stavila, že si určite nedokážeš namotať každého.“ Ai vystriedala rôzne typy pohľadov. Od údivu cez pohoršenie až po nadšený. Zbožňovala stávky. A keď to boli stávky také, že si bola istá víťazstvom, tak bola priam nadšená.
„V čom je háčik? Je ženatý? Gay? Žije na inom kontinente?“ S desivým nadšením naliehala na chudáka Kaia.
„Nie, ani jedno, je to môj brat a je tak trochu machista...“ Vysvetľoval. Ai bola mimo z toho, že má Kai brata. A že o tom nevie.
„Ty máš brata!? Kedy si mi to chcel povedať? A o čo sa vlastne chceš staviť?“ Rýchlosťou svetla naňho vybafla more otázok. Kai to prv musel rozdýchať. Až potom mohol reagovať.
„Áno.. a neviem, navrhni. Mne len zišlo na um, že jeho by si si nedokázala namotať ani ty, Ai-chan.“ Zasmial sa. Snažil sa to podať tak, aby ju dobre vyhecoval.
„Počkať, nemáš náhodou zajačie úmysly, že nie?“Podozrievavo si ho začala prehliadať. Blonďáčik bol dobrý herec a nedal na sebe nič poznať, dokonca ju ešte ubezpečil, že sa chcel stretnúť kvôli tomu, aby to jeho brat nezačul.
„Tak dobre, Kai-kun, keď tu hovorme len o namotaní, tak by to nemal byť problém.“ Mrkla naňho. Ešte sa dohodli, že kedy ich Kai zoznámi a obaja spokojne odkráčali domov.
Keď nastal deň „zoznámenia“ Keiichiho a Ai, bolo vonku nádherné počasie. Slniečko, nefúkalo, no aj tak bolo chladno. Ai kráčala s Kaiom k jeho domu. Posledných pár metrov nerobila nič iné len si upravovala vlasy a narovnávala sukňu na školskej uniforme, ktorú jej krčil kabát. Konečne boli pred dverami. Ai si len skontrolovala dych a s úsmevom od ucha k uchu vstúpila, s Kaiom po boku, dovnútra. Keď však uvidela Keiichiho skamenela. A on tiež. Stáli jak sochy a čumeli po sebe ako teľce.
„Ai-chan, toto je môj brat Keiichi. Keiichi-nii, toto je moja kamarátka Shuto Ai!“ Kai ich predstavil, ale oni nevnímali len po sebe pozerali. Keď ju však Kai štuchol, poskočila a podala mu ruku.
„Teší ma!“ Usmiala sa a pomyslela si: -Už len z pohľadu naňho sa mi dvíha žalúdok!-
„Aj mňa.“ Zatriasol jej rukou a s neúprimným úsmevom si povedal v hlave: -Ešte chvíľu sa na ňu budem musieť usmievať a...-
„Netušila som, že Kai-kun má takého sympatického brata, hehe.“ Snažila sa byť milá, ale bolo na nej vidieť, že to predstiera. Každopádne si povedala: -Nie, nie, nie! Musím to vydržať a dokázať Kai-kunovi... ale aj tak je to šmejd!!-
Keiichi jej na to nič neodpovedal a Kaiovi nič nedoplo. Ani to, že sa asi už poznajú. Jediné čo mali v tej chvíli Keiichi a Ai spoločné boli myšlienky : -JA NEPREHRÁVAM!-