SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Začnime odznova...Part 4

To bol ale včerajšok. Pomyslel som si a vystrel som sa.
,,Dobré ráno pán Mikkito" pozdravila ma Sachi moja služka.
,,Ahoj Sachi, poď sem ako dlho som ťa nevidel? Ako sa má malá?" spýtal som sa a objal som ju.
,,Vynikajúco. Ďakujem za opýtanie." Pozrela sa na mňa. ,,Pane včera ste tu mali hosťa je tak?"
Prikývol som. ,,Áno ako sa vyspal?" Sklonila hlavu. Prišlo mi to divné, vbehol som do jeho izby a tam bolo len otvorené okno. ,,Kde je?" Hľadal som ho po všetkých izbách ale nikde nič. ,,Taoki! Taoki!" Kričal som po dome ako zmyslov zbavený. Nepočúval som služkine varovania pred búrkov, ale bezhlavo som sa vrhol hľadať Taokiho. Sakra prečo som len podľahol. Prečo som mu musel tak ublížiť. Prečo mi ho musí tak pripomínať. ,,Prečo!" Neustále som si to opakoval a nakoniec som kľakol na kolená a rozplakal sa. Nie. Musím ho vyhodiť z hlavy. Kôli mne ten chlapec ušiel. Vstal som a opäť sa pokúšal ho nájsť. ,,Taoki! No ták kde si." Strácal som nádej ale niečo som uvidel. Rozbehol som sa k tomu. Bola to niečia bunda, zahodil som ju a rozhliadal sa ďalej. Sakra. Hľadal som ho ďalšiu hodinu a pol ale márne. Vrátil som sa. Naštvatý som vybehol po schodoch. Pri svojej izbe som uvidel Sachi. ,,Nepršalo!" Povedal som a zúrivo tresol dverami. ,,Hiro, ty idiot. Kôli tebe som siahol na nevinného chlapca. Prečo si mi to urobil?" Kričal som dookola. Po tvári mi stekali slzy. Neudržal som sa zo stolíka vytiahol zbraň a nabil ju. Ten zvuk sa odrážal od stien izby a ostal v mojej hlave.
,,Nie pane nerobte to!" Zbraň už som mal namierenú pri hlave, keď mi ruku niekto zachytil. Obzrel som sa.
,,Hiro? Prečo? Povieš mi to konečne?" Rozprával som.
,,Pane ste v poriadku odložte tú zbraň." Kývol som hlavou. ,,Pane to som ja Sachi. Preberte sa. Shunsuke poď rýchlo hore!" Počul som dupod nôh a vo dverách sa objavil Shunsuke.
,,Sachi choď od neho. A zober mu zbraň." Vnímal som všetko čo sa dialo.
,,Hiro, nechoď ešte. Nechcem aby si bol sám. Kľudne tu ostaň. Nič zlé sa ti nestane." Na miesto Sachi som videl Hira.
,,Shunsuke čo mu je?" Prehovorila Sachi. Shunsuke najskôr pozrel na mňa a potom na Sachi.
,,Deje sa to odvtedy čo Hiro zomrel a ten chlapec, Taoki čo si ho včera pán so sebou priviezol mu bol tak moc podobný. Nedivím sa, že ten chlapec utiekol." Sledoval som ich ako sa rozprávaju, ale moje myšlienky boli plné iných starostí. Čo je s Taokim? ,,Pane všetko bude dobré len si ľahnite a odpočinte si." Je to skvelý komorník.
,,Ďakujem Shunsuke." Usmial som sa a zavrel som oči. Chcel som len premýšľať, ale zaspal som.
,,Hiro?" Pristúpil som k osobe s blonďatými vlasmi.
,,Mikko, ty blázonko, čo zase stváraš?" Zahľadel som sa mu do jeho očí modrých ako nebesá a pevne som ho objal. ,,Pozri nie som hriešny, Boh mi odpustil a daroval mi krídla." S úsmevom povedal a zamával nimi.
,,Sú prekrásne. Presne ako ty." Usmial som sa aj ja a postrapatil som mu vlasy. Nepáčilo sa mu to, je to on ten istý Hiro. Nadýchol som sa aby som sa ho opýtal to, čo som tak strašne chcel vedieť, ale zastavil ma bozkom. To mi chýbalo. Chýbali mi jeho bozky, jeho oči a vlasy, proste chýbal mi on, ten ktorého už nikdy nebudem mať.
,,Neodpoviem ti Mikko. Nechcem aby si plakal a ani aby si si ublížil. Vyhoď tú zbraň." Utrel mi slzy, ktoré sa mi neposlušne kotúľali po líci a pohladil ma po vlasoch. ,,Poviem ti, že ani si nevieš predstaviť ako mi chýbaju tvoje vlasy. Nechcel si ísť tiež na blond?" Zasmial sa. Prekrížil som si ruky na hrudi a pozrel na neho. V očiach mi ihneď zbadal výčitky a vinu. Opäť ma objal ale už naposledy. Začal sa vzdiaľovať.
,,Zabudni na mňa Mikko a mysli na Taokiho." Pokrútil som hlavou.
,,Nie počkaj, nikdy nezabudnem ver mi. Kde je Taoki? Viem, že to vieš." Usmial sa a poslal mi vzdušný bozk, napokon zmizol. ,,Hiro, miloval som ťa." Zakričal som, ak by ma ešte počul.
,,Viem Mikko aj ja teba, ale prepusť svoje srdce aj Taokimu, uvidíš už bude dobre. Raz sa zase stretneme. A aby som nezabudol, nie som jediný kto ťa miloval." Pochopil som čo tým myslel a len som sa pousmial.
,,Ďakujem" povedal som a začal sa preberať.
,,Pane, pane!" Kričala na mňa Sachi.
,,Už, už vstávam tak hrozné to nie je keď prídem neskoro do práce." Povedal som no skočila mi do reči.
,,Taoki!" Keď vyslovila jeho meno, rázom som som sedel na posteli a rozhliadal sa po izbe. ,,Nie tu, v telke." Upriamil som pohľad na televíziu, v ktorej sa odhorávala dych vyrážajúca scéna.
,,Dnešné udalosti. Dnes nad ránom, pri kostole na okraji mesta našiel kňaz ležať na schodoch mladého chlapca. Privolaná záchranka ho ihneď previezla do najbližšej nemocnice, kde ho hospitalizovali. Chcete sa k tomu....." Ovladač som jej vytrhol z ruky a telku som vypol. Sachi zostala prekvapená. No ja už som si naťahoval ponožky a zapínal košeľu.
O dve hodiny neskôr.... nemocnica
Obehal som všetky nemocnice v meste, ak nebude tu... Zaťal som ruku v päsť a druhú položil na zvonček. Recepčná sa na mňa otočila a usmiala sa.
,,Prosíte si?" Prezrela si ma a dodala ,,pán Restto." Pokúsil som sa jej úsmev opätovať, ale márne.
,,Hľadám jedného chlapca," nervózne som klepkal prstami na pulte ,,mali ho priviesť dnes ráno." Viem, že nemal doklady tak meno mi bude na nič.
,,Meno alebo bližší popis." Zamyslel som sa, ale potom som to vzdal.
,,Viem len, že ho našli pri kostole." Začala listovať v registri a potom sa na mňa pozrela.
,,Ano je tu. Ste jeho príbuzný?" Pokrútil som hlavou.
,,Len kamarát" keď som to povedal pozrela sa na mňa ako na idiota.
,,Izba 36" povedala a zavrela register. Vďačne som na ňu usmial.
,,Mimochodom máte pekné oči" dodal som a rozbehol som sa po chodbe. Táto nemocnica bola malá a asi nemala ani dosť financii. Zastavil som pri dverách kde bola číslica 36, siahal som na kľuku, keď som započul niečí plač.
,,Taoki prečo si mi to spravil? Veď vieš, že ťa milujem." Hlas bol určite ženský. Oprel som sa vedľa dverí o stenu a počúval jej vzliky. A po chvíli som bez varovania vstúpil dnu.
,,Je to moja chyba" vyšlo zo mňa keď som uvidel Taokiho napojeného na prístroje. Pozrel som na ženu, ktorá mala položenú hlavu na jeho ruke. Zdvyhla ju a pozrela sa na mňa.
,,Čo prosím?" Zaslzenými očami si ma celého prezrela.
,,Je to moja chyba, urazil som ho a pohádali sme sa, ja som naozaj nechcel Keiko." Zdvyhla sa a podišla ku mne.
,,Ty, ty, ty, teba už ani hajzlom nemôžem nazvať! Zmizni, zmizni mi z očí! Restto Mikkito nikdy ti nezabudnem, že si mi zobral Hira! Na Taokiho nikdy nesiahneš toho mi už nezoberieš, je ti to jasné! A teraz vypadni." Strčila do mňa a otvorila mi dvere. Toľkú nenávisť voči mne chovala. Súdila ma za smrť Hira, ale čo má s Taokim? Z tej nemocnice som vypadol, ako najrýchlejšie som len mohol. Zastavil som pri jednom parku a vystúpil som z auta. Neďaleko bolo jazero a lavička. Unavene som si na ňu sadol a z vnútorného vrecka saka som si vytiahol krabičku cigariet. Z predu na nej stálo -Mikko už zase?-
Usmial som sa a otvoril ju ,,posledné tri cigarety, to ma nezabije." Vydýchol som si a začal som prehľadávať kapsy, no zapaľovač som nenašiel. Otočil som krabičku na zadnú stranu a tam stálo -tak vidíš asi to nepojde čo? Hiro ^^.- Zaklonil som hlavu a pozrel do neba. ,,Ty, ty....." odmlčal som sa ,,ďakujem." Nechcel som sa rozčuľovať aj tak na neho to nikdy nešlo. Hodil som ich do koša vedľa, zavrel som oči a poriadne som sa nadýchol.
Otvoril som ich. ,,No Mikki, teba som tu nevidela stáročia." Nado mnou sa skláňala ženská tvár a naširoko sa usmievala.
,,Ran?!" Povedal som kľudne. ,,Koľko krát ti mám ešte hovoriť nech ma takto neľakáš." Postavil som sa popadol ju za plecia a nakričal na ňu.
,,Mikki no ták, usmej sa, nie si rád, že ma vidíš?" Hodila sa mi okolo krku.
,,Že či ťa rád vidím, HA HA. Kto by rád videl ženskú, ktorá opila chlapa tak, že o sebe nevedel a ešte ho aj prefikla? Vieš ako som sa cítil keď mi to Tomoky a Naomi hovorili?" Zamyslela sa.
,,Naomi je tá Tomokyho snúbenka? To meno znie ako pre mačku. Hi Hi" Vytreštil som na ňu oči.
,,Počúvala si ma ty vôbec. Ako si mi to môhla spraviť?!" Pozrel som jej do očí a čakal.
,,Vieš prišiel si do baru...." Ran Miyuzu je barmanka v jednom podniku, poznáme sa od strednej a aj keď má 26 vyzerá stále rovnako krásne. Kto by bol do konca povedal, že je o dva roky staršia. Štíhla postava, boky také akurát, väčšie prsia, čo viac by si muž môhol priať i keď ma štve, že sa dala prefatbiť na rovnako ako ja. Teraz vyzeráme ako dvojičky. Sadla si vedľa mňa a pokračovala ,,hovoril si, že Hiro zomrel a nemáš teraz s kým spávať, mimochodom tomu som fakt nepochopila. Potom si bol strašne opitý a to ty si po mne išiel, ja som sa len nechala. I keď väčšinu práce som spravila ja, bolo to fajn. A tie peniaze. Fúúú. No a..." Hľadel som na ňu ako keby mi teraz povedala, že som zbankrotoval.
,,Dobre prestaň, ďalej to už nechcem počuť." Sakra ja som jej povedal, že som gej?
,,Mikki?" Prerušila ma.
,,Hmmm?" Dala si ruky okolo mojho krku a sadla si mi na kolená.
,,Mikki, povedz mi čo to s tebou robí." Rukami prehrabla moje vlasy, potom ich presunula na moju hruď a následne nižšie a nižšie.
,,Ran prestaň!" snažil som sa ju dostať zo mňa dole.
,,Mikki nehovor mi, že sa ti to nepáči, vidím to na tebe, chceš to." Povedala a pobozkala ma. V zvádzaní bola naozaj dobrá.

Dodatek autora:: 

Opäť, ďakujem tým čo si prečítali predošlú kapitolu, ďakujem za komentáre. Smile Je tu ďalší diel a objavia sa tu aj nové postavy. Keď som sa nudila tak som nakreslila, všetky postavy z poviedky a možno to sem neskôr pridám. Táto časť je písaná z pohľadu Mikka a je dlhšia ako predošlé. Vrátime sa tam aj do minulosti a Mikka pochytia halucinácie. Smile
S ďalšími dielmi neviem ako to bude, keďže začne škola. Ale pár ich ešte mám dopredu rozpísaných, tak uvidím čo a ako.

5
Průměr: 5 (8 hlasů)