Začnime odznova...Part 7

,,Ari?!" Spozornel som a obrátil som sa na Ricca. ,,Prečo sa musí objaviť vždy keď to je najmenej vhodné?" Spýtal som sa snáď sám seba.
,,Kto to je? Taoki? Hmm... Odpovedz." Ari bola naštvaná.
,,Som jeho mi..." Vypleštil som oči a rýchlo som Riccovi skočil do reči.
,,Môj milovaný bratranec. Vieš je až s Itálie. Je tu na služobnej ceste." Presviedčal som Ari a klamal som jej priamo do očí, čo ma veľmi mrzelo.
,,Áno, je to tak. Som Riccardo Montueze, teší ma slečna." Vzal Ari ruku a nežne ju pobozkal. Videl som ako sa začervenala.
,,Aj mňa teší. Som Ari..." Teraz som skočil do reči pre istotu Ari.
,,Áno, takže formalita prebehla, snáď sa uvidíme neskôr. Ešte máme niečo na pláne. Zatiaľ sa maj." Dal som jej letmý bozk na pery a okamžite som ťahal Ricca preč. Stihla nám už len zamávať.
,,Takto klamať priateľke do očí, že sa nehanbíš Tao." Zasmial sa a zatiahol ma za najbližší roh, do uličky. ,,Tak ja som tvoj milovaný bratranec. Áno a mohol by tvoj milovaný bratranec urobiť toto?" Lišiacky sa usmial a pritisol ma k stene. Začal ma bozkávať a siahať mi pod tričko. Ale musel prestať...
,,Ricc, ale už zase obťažuješ mladých chlapcov na verejnosti?" Posmešná otázka mierená na Riccove činy ho donútila aby sa odo mňa rázom odtrhol. Ten hlas mi bol povedomí.
,,Ale, ale, ale..." Prestal som si všímať Riccovho prehnaného talianskeho prízvuku a upriamil som zrak na tú osobu. Rázom som stuhol. Všetko vo mne prestalo fungovať. Nemohol som strhnúť zrak z osoby stojacej predo mnou aj keď to bolo vysoko neslušné. Nevedel som čo mám robiť. Priamo predo mnou stál on, muž ktorý tvoril väčšinu mojich nočných mór ale zároveň to bol muž mojej najväčšej túžby. Rozbúšilo sa mi silne srdce.
,,Svet je ale malý." Povedal Riccovi a potľapkal ho po ramene. Až vtedy pozrel na mňa. ,,Ty...?" Prehovoril ticho. Prehltol som. Ricco sa na mňa pozrel a pritiahol si ma k sebe.
,,Toto je T..." Chcel ma predstaviť no Mikko ho odbil.
,,Viem kto to je, už sme sa stretli. Rád ťa znova vidím. Podal mi ruku. Hľadel som na ňu no vytrhol som sa Riccovi a začal som utekať. Hlavou sa mi búrilo mnoho myšlienok. Môžem milovať dvoch ľudí naraz? Ari som z toho vylúčil lebo už bolo jasné, že hetero nie som. Vytiahol som telefón a spomalil som. V zozname som našiel číslo, ktoré som potreboval a vytočil som ho.
,,Ari?" Nesmelo som sa ozval.
,,Taoki, láska?" Znela príliš šťastne, nechcel som jej kaziť náladu.
,,Vieš, je koniec. Ja, totiž ten muž..." Nesúvislo som formuloval vetu. Slová sa mi plietli na jazyku.
,,Nemusíš nič hovoriť, ja to viem." Jej hlas znel vyrovnane. ,,Keiko mi všetko povedala. Nehnevám sa na teba. Som rada, že si mi to povedal. Vieš dnes som, ťa hľadala. Preto sme sa stretli, chcela som ti povedať, že mi to nevadí. Je mi jedno či si na chlapov, môžeme ostať aspoň priateľmi, no nie. Musím už končiť, tak sa maj." Položila a ja som ostal stáť. Ťahalo mi na 18 ale ja som tam stál a plakal som ako malý chlapec. Dôvod mi však jasný nebol, či to bolo tým, že som po dlhom čase videl Mikka alebo tým čo mi povedala Ari. Každopádne je fajn vedieť, že sú ľudia na ktorých sa dá spoľahnúť. Ten deň som si uvedomil aj pár iných vecí ale jedna mu ešte stále bude ležať v hlave.
O pár týždňov neskôr, keď som sa vracal zo školy ma doma čakalo milé prekvapenie.
,,Vitaj doma synak." Pochmúrny výraz mojej tváre rázom vystriedal úsmev keď som videl, že manžel Haruko je doma. Privítal som ho objatím, tak ako sa k dobrému otcovi patrí, je pravda, že ho vidím prvý krát ale nejako som túžil cítiť tú nepoznanú otcovskú lásku. ,,Konečne ťa vidím. Mimochodom, chcel by som ti niečo predať. Dal mi to jeden pasažier." Podal mi do rúk list a ja som ho hneď otvoril.
,,Ako si k nemu prišiel?" Opýtal som sa lebo mi to nebolo jasné.
,,Keď som chlapom na lodi ukazoval svojho syna." Pyšne povedal a usmial sa na mňa. ,,Ako som hovoril tvoje meno pristúpil ku mne jeden mladý muž a hovoril mi, že ťa pozná, a že rád by ti to dal."
,,Ďakujem." Povedal som mu a šiel si prečítať ten list. Bolo v ňom ospravedlnenie, vyznane a mnohé iné. Ricco mi písal, že musel odcestovať späť do Talianska. Vraj nejaká rodinná kríza ale, že sa mi určite vráti. Stálo tam aj vysvetlenie ako sa pozná s Resttom. Mohol som si myslieť, že sú to obchodní partneri.
,,Blížia sa tvoje narodeniny chlapče." Otec ma chytil za plecia a poriadne ma po nich pobúchal.
„Áno, blížia.“ Nasilu som sa usmial a snažil som sa potom vyhnúť akejkoľvek konverzácií. Zavrel som sa vo svojej izbe a znova si prečítal Riccov list. Určite sa mi vráti? Na to som sa usmial a list hodil do šuplíka. „Vrátiš? Nie Ricco ostaň tam, kde si. Aj tak si nájdeš inú šľapku.“ Hovoril som si pre seba. Nazvať sa šľapkou bolo komické, ale vzhľadom k situácií to bola čistá pravda. A nenávidel som sa za to. Závidel som ostatným, že môžu žiť obyčajný pokojný život. Čo ja som nemohol, alebo po správnosti nedokázal.
***
Tento mesiac som všetkého mal vyše hlavy. Práca, svadba a jej príprava a ... . Otočil som sa na kancelárskej stoličke a vzal zo stola kalendár. Otočil som na ňom list o týždeň skôr a uvidel v ňom zakrúžkovaný dátum. A návšteva cintorína. Vzdychol som si a zaprel sa hlbšie do stoličky. V deň svadby, pomyslel som si a znova som vzdychol. „Zažiješ moja milá Ran menšie prekvapenie.“ Povedal som už celkom na hlas na čo sa obzrela moja sekretárka a spýtala sa čo som hovoril. Pobavene som pokrútil hlavou a potiahol som si z dohárajúcej cigarety, ktorú som mal odloženú v popolníku.
„Nechcel ste s tým už náhodu prestať, pán Restto?“ Zložila si okuliare a jemne na ne dýchla, následne si ich vyutierala a znova nasadila na oči. Pozrela na mňa štyrmi očami.
„Chcieť je pekné...“ nedokončil som.
„Mať ešte krajšie.“ Dokončila za mňa moja sekretárka a otáčala sa späť k papierom.
„Ako to vy dobre poznáte.“ Zdvihol som sa a kráčal som k nej. Až som sa celkom blízko pri nej zastavil, a zdvihol som jej bradu aby na mňa videla. Bola prekvapená.
„Som ženatá.“ Chcela ukázať prsteň, bolo mi to jasné. Avšak ja som jej pustil bradu a buchol do stola.
„Samozrejme viem, všetky moje sekretárky sú ženaté. Chcel som len, že dnes skončím skôr, všetko mám hotové. Ak by ma niekto zháňal, nech sa ozve zajtra.“ Otváral som dvere.
„Zajtra je sobota.“ Povedala už do prázdnej miestnosti. Ako by som nevedel. Vyšiel som z firmy a nasadol do svojho nového auta. Červené, bolo červené ako moje vlasy, zahľadel som sa do spätného zrkadla, natočil ho na seba a znova ho otočil na svoje miesto. Naštartoval som. Nešiel som však domov. Zastavil som sa pred známym holičstvom, kde robila jedna moja známa. Vošiel som dnu a všetci ma vítali.
„Mikko?! Vítaj, čo ťa k nám privádza. A čo ten pochmúrny výraz.“ Privítala ma Bianca. Vôbec sa nezmenila.
„Zase chorá, ako vidím.“ Pousmial som sa nad jej chrapľavým hlasom. „Chcem aby si ma ostrihala a ofarbila.“ Zvážnel som a Bianca očividne tiež.
„Musí to byť niečo vážne, svoje RED HAIR“ rozosmiala sa „si miloval už od strednej.“ Obaja sme sa zamysleli a zaspomínali. „Poď.“ Ukázala na sedadlo aby som si sadol. „Ako to bude?“ zahľadela sa mi do očí v zrkadle.
„Pamätáš si ma na strednej? Tak!“ Povedal som rozhodne a Biancin výraz tváre sa zmenil.
„Farba?“ Jej chrapľavý hlas akoby chvíľkovo pominul.
„Bledo hnedá.“ Odpovedal som a zavrel som oči. Ešte raz som ich otvoril nech sa naposledy vidím v zrkadle, tak ako som a znova som ich zavrel. „Čo máš z hlasom.“ Nedalo mi sa neopýtať.
„Ech?! A myslíš to sprosté, zachrípnutie? Ten starý chrapúň! Vypadli poistky a s nimi aj topenie a máme v dome strašnú zimu. Nevie to spraviť a už minimálne týždeň sa obhajuje, že zavolá opravára. Doteraz ho nezavolal, ja aj deti sme prechladnutý a on si chodí po horúcich prameňoch s dákou štetkou.“ Keď to dopovedala vzdychla.
„Ja som ti hovoril, nech sa s takým pracháčom nedávaš dokopy, nie to ešte si ho brať.“ Tému o nevere som nezačal.
„A kto mal vedieť ako to bude, bola som zamilovaná a mladá.“ Povedala a strihala ma, cítil som ako ma ostrihané vlasy šteklia.
„A on bol starý, bohatý a nadržaný.“ Bolo zaujímavé, že na to Bianca nič nepovedala. Možno dospela k záveru, že som mal pravdu. Nachvíľu ma prestala strihať. Chcel som otvoriť oči a pozrieť sa čo sa deje, ale zároveň som nechcel vidieť sám seba. Napokon sa ozvala a pokračovala v práci.
„Pred týždňom sa tu stavil Ricco. Aká náhoda, tiež sa dával strihať. Už je to doba čo? Povedal a len tak si sadol na stoličku s tým, že to chce skrátiť. Mala som chuť ho tými nožnicami zabiť. Presne ako teraz teba.“ Pošepla to, zachytil som to iba letmo, ale prinútilo ma to otvoriť oči. Pozrel som do zrkadla a uvidel som Biancu plakať.
„Je mi to tak ľúto, Bianca, ver mi.“ Opäť som zavrel oči.
„Ako si len mohol.“ Ďalšie pošepnutie. Potom už sme obaja mlčali, až dokým nedorobila čo mala. „Hotovo.“ Po dlhej hodine, bolo po všetkom. Otvoril som oči a zahľadel som sa na svoje nové „ja“. Bolo to zvláštne. Plavé vlasy mi padali do čela avšak menej než predtým a teraz som cítil na ramenách chlad. Vlasy boli príliš krátke aby na ne dopadli avšak nie také krátke aby nezakryli uši. Vyzeral som ako ja spred niekoľkých rokov, pred tým než som si dal ofarbiť vlasy na bordovo. Postavil som sa, podal som Biance peniaze a na chvíľu jej stačil ruku. Jemne na znak ľútosti, možno. Bez poďakovania som odišiel, aj tak by o to nestála. Pozrel som sa na svoje auto, a chvíľu som váhal či ho nenechám odomknuté, s kľúčmi v zapaľovaní a pôjdem domov pešo. Rozmyslel som si to. Nastúpil som a odviezol som sa priamo domov. Pred dverami už čakal verný sluha.
„Pane“ uklonil sa keď som vystupoval z auta „ dnes sme vás neočakáva..“ zarazil sa, keď ma uvidel. „Neočakávali sme vás tak skoro.“ Začal znova s rovnakým výrazom tváre. Otvoril dvere a vstúpil som snu. Prekrásne to rozvoniavalo. Celým domom sa niesla príjemná vôňa a pokoj až ma to prekvapilo. Predstavil som si aké to bývalo, keď tu bol otec. A keď som sem vodil Hira. A aké to bolo keď som sem priviedol Taokiho. Vtedy to tu nevoňalo, nijako akurát vo vzduchu bolo cítiť napätie. Jednak Taokiho a jednak aj sluhove. Urobil som chybu. Ľutujem ju doteraz. V polke schodov som si uvedomil, že Shunsuke sa ma pýta čo si prosím. Zelený čaj bola moja odpoveď. Vošiel som do izby. Musel som otvoriť okno lebo sa v tej pretabakovanej miestnosti nedalo ani dýchať, pomaly. Prešiel som celou miestnosťou až k veľkému nástennému zrkadlu. Zvliekol som si košeľu a otočil som sa chrbtom. Nad pravou lopatkou sa týčilo vytetované JEI. Prešiel som potom rukou. Obliekol som si košeľu, no nechal som ju rozopnutú a vyšiel som na balkón, kde som si sadol na stoličku a zahľadel sa do diaľky. Vracali sa mi spomienky, po tom všetkom. Keď som pred zrkadlom stál, a prechádzal prstami po tých písmenách vybavil som si nás ako stredoškolákov.
Po skončení základnej ma otec poslal na internátnu školu mimo Japonska, vtedy začala moja nenávisť k nemu. Ale priznávam tie roky boli moje najlepšie. Po pár týždňoch čo som strávil na škole, som sa o otca a o to čo urobil prestal zaujímať. Bol som ako utrhnutý z reťaze. Padol som do zlej partie a podarilo sa nám vykradnúť menší obchod. Dlho sa nič nedialo, no keď nám na to prišli, zhodili to na mňa, že to bol nápad „cudzinca“. Ako keby sme tam každý neboli iný. Pôvodne som mal dostať podmienečné vylúčenie zo školy, ale ukecal som to na 1 a pol po škole bez toho aby to oznámili rodičom. Sprvu som po škole býval sám. Neskôr prišiel Riccardo a s ním Bianca. Tí dvaja si to rozdávali na internátnych sprchách. Tiež mali trest mesiac a pol po škole, tak som ten čas mal aspoň s kým tráviť. Postupom času sa z nás stala nerozlučná trojka. Každé prázdniny sme sa kamsi vyparili. Domov sme sa nechceli vrátiť ani jeden. Mali sme zážitky a spomienky. Všetko sa zomlelo počas posledného roku na škole. To Ricca vtedy napadlo dať si vytetovať naše iniciály na chrbát. Neboli sme však za profesionálom, ale každý sme si vytetoval svoju krajinu ako znak priateľstva. V mojom prípade= Japonsko, Anglicko, Taliansko. Bolelo to, bolo to kostrbaté ale bolo to robené z lásky. Avšak po záverečných skúškach, ktoré som ja i Ricco spravil a Biancu čakala ešte jedna sa odohralo niečo nezabudnuteľné. Vracali sme sa obaja s Riccom s oslavy, v mierne podnapitom stave. A ja ani neviem čo ma to napadlo sa ho opýtať, že či to vážne robil vtedy s Biancou v sprchách. Jeho odpoveď ma v skutku aj cez všetok ten alkohol v krvi zarazila.
„Jasné, chceš to skúsiť aj ty?“ Vliekli sme sa a navzájom sa podopierali aby sme ani jeden nespadli.
„S Biancou? Dal by som si povedať.“ Priznal som sa, vyšlo to zo mňa samo. Ricco sa zasmial. Otvorili sme dvere na intráku a zavolali si výťah. Neviem, či by v tej chvíli nebolo lepšie ísť po schodoch. Bývali sme na 12-tke a len čo sa výťah odtrhol od zeme prišlo mi zle. Ricco sa spokojne oprel o stenu a založil si ruky na hrudi.
„Nemyslel som s Biancou.“ Pozrel sa na mňa a približoval sa. Výťah zastal. Podal mi ruku. „Poď očividne to sám nezvládneš.“ Chytil mi ruku a prehodil si ju cez plece. Teraz bol on kto ma vliekol. Bolo mi neskutočne zle. Vošli sme do našej izby a ja prvé čo som urobil bolo, že som sa dovliekol na záchod. Všetko som zo seba dostal, raňajky, obed a myslím si, že aj večeru. Ricco stál opretý o zárubňu záchodu a pozoroval ma.
„Bože musíš tam tak stáť?!“ okríkol som ho. On sa začal iba smiať. „Chyť mi aspoň vlasy.“ Keď si to teraz spätne vybavím tak mi to príde vtipné, nečudujem sa Riccovi, že sa rozosmial ešte viac. Ale mojej požiadavke vyhovel. Keď som si umyl zuby, cítil som sa lepšie ale bol som unavený a žalúdok ma bolel tak či tak. Ľahol som si na posteľ tvárou na vankúš. Ricco sa oprel o stenu vedľa postele.
„Čo tak to skúsiť?“ Šepol mi do ucha ani som nestihol zareagovať kedy sa dostal tak blízko. Odtrhol som tvár od vankúša a otočil sa na Ricca. Bol tak blízko, naklonil sa a pobozkal ma. Jeho bozk chutil po alkohole, čiastočne po cigaretách a prekvapivo po žuvačke, ktorú som mu ponúkol ak nie pred troma hodinami. Sprvu moje ruky a telo vzdorovalo, snažil som sa ho od seba dostať, ale prešla chvíľa a bol som úplne iný človek. Vtedy to bola moja prvá skúsenosť s chalanom. Dostali sme sa až do momentu keď do mňa začal vnikať, vtedy som mierne spanikáril.
„Naozaj v tom chceš pokračovať?“ Opýtal som sa ho rýchlo, keď už som pocítil tlak v spodných partiách.
„Vždy všetko dotiahnem do konca.“ Povedal s kľudom a zatlačil. Izbou sa niesol môj bolestivý výkrik. Avšak tak rýchlo ako sme začali sme aj skončil.
„Zlez zo mňa, ja budem...“ Natiahlo ma, priložil som si ruku na ústa a snažil som sa s pod Ricca dostať. Znova sa odohrala scéna na záchode. Ja zvracajúci a Ricco s pripečeným úškrnom opretý o zárubňu. Podišiel ku mne a jemne mi zhrnul vlasy, a pridržal mi ich.
„Na tu máš, daj si tabletku. Vy cudzinci nič nevydržíte.“ Stál nado mnou a čakal. Vedel som, že naráža na to, že som Japonec, ale už som si za tie roky strávené s ním zvykol. „Vieš čo?“ mierne mi šklbol vlasmi. „Poďme za Biancou, prekvapíme ju.“ Zarazil som sa, pretože to povedal s čímsi, čo som ani medzi riadkami neprečítal. Prišli sme k Biance. A na moje prekvapenie nespala, ako som si myslel. Milo nás privítala a zvala nás ďalej. Zacítil som známy pach vône alkoholu.
„Ty si pila?!“ Spýtal som sa prekvapene. Mala iba deň pred skúškou. Mykla plecom.
„A čo nemôžem sa zabaviť, keď aj vy ste sa išli baviť bezo mňa.“ Preložila si ruky na hrudi a tvárila sa urazene.
„Mysleli sme, že sa učíš. Zajtra máš skúšku.“ Ricco zatiaľ stál vedľa mňa a zvláštne sledoval celú situáciu. Vo vzduchu bolo niečo cítiť, a nie len alkohol z každého z nás.
„Vidím, že ešte ti niečo ostalo. Poď nalej a dopijeme to.“ Povedal Ricco a postrčil Biancu, zároveň stiahol mňa za ruku. Tak sme si posadali, tak sme sa bavili, až na mňa doľahol zvláštny pocit. Klepali sa mi prsty na rukách a v nohách a bruchu som mal brnenie. Postavil som sa s tým, že idem na záchod. Riccovi som nerozumel ani slovo z toho čo povedal, keďže to hovoril už keď som stál za dverami záchoda. Rozopínal som si nohavice a zrazu mi to dávalo zmysel.
„Tá tabletka, čo si mi da...“ vybehol som zo záchoda. Ani som nestihol dopovedať, keď mi to čo som uvidel vyrazilo dych.
„Mikko, pomôž mi sakra!“ stal som ako prikovaný k zemi. Ricco sa tisol na Biancu a bozkával ju, zvliekal ju z oblečenia a obťažoval ju. Keď som sa z toho spamätal Bianca bola už celkom nahá. Rozbehol som sa k nemu a chcel som mu vraziť, no vzhľadom k tomu, že som mal niečo promile v sebe boli moje pohyby nemotorné. Preto keď som sa napriahol, zatackal som sa a on ma tak zachytil.
„Povedz mi, že to nechceš.“ Strhol ma k sebe a polohlasným tónom povedal. „Viem ti presne povedať, čo si mi povedal vo výťahu, že....“ Udrel som ho, vymanil som sa zo zovretia jeho ruky a znova som ho udrel.
„Drž hubu ty parchant!“ Ziapal som.
„Čo si povedal?!“ Do toho sa pridala Bianca, stále ležiac pod Riccom. Pozrel som sa na ňu a naše pohľady sa stretli. Zaváhal som, nevedel som či mám odpovedať. Ricco ma predbehol.
„Že by ťa veľmi rád pretiahol.“ Povedal Biance bezcitne, a začal jej rozopínať podprsenku. Bianca na mňa hľadela a ja som si vedel predstaviť, čo jej chodilo hlavou. Ricco si začal rozopínať nohavice.
„Prestaň Ricco.“ Znova som kričal, čudoval som sa, že pri takom hluku sem neprišla služba či vychovávatelia. Stál som povedľa neho a tak nemal problém ma znova stiahnuť k sebe nad Biancu.
„Povedz mi, že to nechceš!“ znova zopakoval. „Tvoje telo hovorí niečo iné,“ siahol mi rukou k nohaviciam „to jej tiež.“ Otočil sa na chvíľu na ňu a pohladil ju po prsiach. „Ako vidím tabletka, zabrala perfektne, aj keď som myslel, že to bude v inej situácií.“ Rozopol mi nohavice. Bránil som sa ale potom ma zhodil na zem tak, že som dopadol na zadok a buchol sa o stôl za mnou. No to čo povedal potom ma úplne vykoľajilo. Napriahol sa ku mne a rukou ma pohladil po líci a zašiel mi do vlasov. „Milujem ťa, Mikko. Ale, to nie je podstatné práve teraz ti splním čo si si želal. Nechápem čo ťa na tejto suke priťahuje. Je to obyčajná, štetka, čo sa s tebou vyspí pre prachy.“ Nevedel som na čo mám reagovať skôr, či na Riccovo vyznanie alebo na Biacin zvláštny výraz tváre. „Vieš prečo je s tebou, prečo ti hovorí, to že ťa miluje?“ Je pravda, že sme sa s Biancou dali pred dvoma mesiacmi do hromady, ale čo to má spoločné s týmto. „Dozvedela sa totiž, že zdedíš podnik, takže ti to začne vyrábať veľa.“ Pozrel som sa na Biancu.
„Mikko, nepočúvaj ho. To nie je pravda.“ Teraz už neviem či to bolo od zlosti alebo od tej tabletky, čo som si vzal vďaka Riccovi. Ale ten večer som Biancu počul kričať, a plakať tak ako nikdy v živote. Pamätám si, že som ju držal na zemi s rukami na hrdle a kričal na ňu aká je to suka. A Riccovu vetu. „Poďme jej to vrátiť.“ Zobudil som sa nasledujúce poobedie vo svojej izbe a vedľa mňa ležal Ricco. Mal ruku položenú na mne a ako som tak lovil v pamäti vedel som si spomenúť len na to ako stál nad Biancou a obťažoval ju. Celou silou som ho zhodil z postele, na čo sa prebral.
„Čo blbneš?! Držal si ruku. Postavil som sa a ešte som ho kopol do brucha.
„To za ten včerajšok.“ Obliekal som sa a Ricco sa stále zvíjal na zemi. Šiel som na recepciu vybaviť si odhlásenie, z internátu. Niekoľko dní na to sa konala ceremónia študentov, ktorý úspešne zmaturovali. Deň na to som mala letieť domov. Prišiel som sa za Biancou rozlúčiť. A porozprávať sa o tom, čo sa stalo. Keď som k nej prišiel, strelila mi facku a napľula na topánky. Počul som Riccov smiech, niekde zo stola obďaleč. Všetci traja sme sa rozišli v zlom. Spočiatku som nechápal, prečo Bianca tak reagovala, ale keď som letel domov vracali sa mi spomienky. Začal som sa nenávidieť. A keď som prišiel domov bol tam Hiro, ako otcova náhrada za mňa. Otec bol veľmi prekvapený, keď som sa vrátil. Nečakal, že to bude tak skoro a netušil, že sa vrátim späť do Japonska. S otcom som sa pohádal a takmer som zmlátil Hira. No ovládol som sa, bolo to ešte dieťa a tak som odišiel bývať do hotela, dokým som si nenašiel byt a nešiel študovať na vysokú.